Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. október 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/15/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317204752
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2317204752.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: O. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX P., Ž. XX, zast.: JUDr. Vlasta Suchanová,
advokátka so sídlom 940 01 Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 31 825 362, proti žalovanému: C. Ž.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX P. L. E. č. XX, zast.: JUDr. Vladimír Vágó, advokát so sídlom
924 01 Galanta, Kpt. Nálepku 724/7, o zaplatenie 7585,95 eura, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd

rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 2. 3. 2017 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 7585,95 eura.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pri futbalovom priateľskom zápase dňa 1. 3. 2015 v P. L. E.Á.,
sa počas 1. polčasu dostal do fyzického kontaktu so žalovaným (protihráč). V podstate pri hre prišlo k
bežnému faulu, kedy žalobca spoluhráča kontaktoval fyzicky tým, že sa len drgli, išlo o dotyk ramenami,
pričom obaja aj spadli, rozhodca odpískal faul, žalovaný mal výhodu a mohol rozohrať ďalšiu časť hry.

Následne asi o 2-3 min. bol žalobca žalovaným fyzicky kontaktovaný tak, že mu žalovaný cielene stúpil
na pravú nohu kopačkou, hra bola prerušená, žalobcova noha sa otočila v predkolení do protismeru
a teda následne sa ďalej nehralo a zápas bol ukončený. Žalobca od bolesti odpadol - dostal šok a aj
keď bol pri vedomí, bolo to veľmi bolestivé. Bola privolaná RZP a následne bol žalobca odvezený na
urgentný príjem FNsP Nové Zámky a operovaný toho istého dňa. V nemocnici bol hospitalizovaný od 1.
3. 2015 do 6. 3. 2015 a následne bol prepustený do domáceho liečenia a následne rehabilitovaný. Jeho
práceneschopnosť trvala 8 mesiacov, pričom dodržiaval liečebný režim a rehabilitačné postupy s tým, že

PN bola ukončená dňa 3. 11. 2015. Následne po operácii spoluhráči telefonovali žalobcovi a uviedli mu,
že počuli, ako žalovaný povedal, že to bola odplata za to že sa fyzicky predtým kontaktovali. Svedkovia
uviedli, že počuli, ako žalovaný povedal „počkaj ešte uvidíš“ a „však počkaj ty vyj....nec“. Uznesením
poverenéhopríslušníkaOOPZMočenokzodňa24.10.2016podČVS:M.-XXX/MO-D.-XXXX,poverený
príslušník rozhodol tak, že trestné stíhanie začaté pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr.
zák. zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z dôvodov, že skutok pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti predmetnému uzneseniu povereného

príslušníka OO PZ zo dňa 24. 10. 2016 prostredníctvom splnomocneného advokáta podal žalobca dňa
10. 11. 2016 sťažnosť s tým, že Uznesením Okresnej prokuratúry Galanta pod XPv/XXX/XX/XXXX-
XX zo dňa 12. 12. 2016 OP Galanta rozhodla tak, že žalobcovu sťažnosť zamietla ako nedôvodnú.
Podstatnou okolnosťou v danej veci je to, že konaním žalovaného prišlo k ublíženiu na zdraví žalobcu,ktoré ublíženie na zdraví a vznik zranenia bol v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného.
Keďže žalobcova liečba a práceneschopnosť trvala dlhšiu dobu, konaním žalovaného z titulu ublíženia
na zdraví prišlo ku škode. Nárok, ktorý si žalobca uplatňuje voči žalovanému z titulu škody na zdraví je

bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. O výške bolestného bol vypracovaný lekársky posudok
dňa 18. 2. 2016 z ktorého vyplýva, že celkový počet bodov ustálený vo výške 190 + 50 čiže 240 bodov.
Následne dňa 11. 4. 2016 si dal vypracovať aj lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia,
kde bola ustálená bodová hranica vo výške 130 bodov. Právne argumentoval žalobca poukazom na § 5
zák. č. 437/2004 Z.z. V zmysle Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. S03594-OL-2014 zo dňa 14.

5. 2014 o stanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
na rok 2014, zverejnené vo Vestníku MZ SR, rok 2014, je výška náhrady stanovená za jeden bod
sumou vo výške 16,48 eur a teda za uplatňovaný počet bodov za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia je 370 bodov čo predstavuje sumu 6097,60 eur mi prináleží náhrada za bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia suma vo výške 6097,60 eur. Ďalej si žalobca uplatnil náhradu škody, rozdiel
medzi vyplatenými nemocenskými dávkami a čistou mzdou, ktorá by mi prináležala za obdobie od 1. 3.

2015 do 3. 11. 2015, kedy prišlo k ukončeniu liečenia a práceneschopnosti. Za predmetné obdobie by
dosiahol žalobca hrubú mzdu vo výške 5637,13 eura, z toho čistá mzda by predstavovala sumu 4468,45
eura. Výška nemocenských dávok vyplatených do doby skočenia práceneschopnosti bola 2980,10 eura
a teda rozdiel predstavuje sumu vo výške 1488,35 eura. Nárok žalobcu teda pozostáva z náhrady
za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 6097,60 eura, rozdielom medzi vyplatenou

nemocenskou dávkou a predpokladaným zárobkom vo výške 1488,35 eura, čo spolu predstavuje nárok
vo výške 7585,95 eura.

3.Žalovanýsakžalobevyjadrilpodanímdoručenýmsúdudňa11.5.2017tak,žežiadalžalobuzamietnuť
v plnom rozsahu. Zo skutkového hľadiska je pravdivá iba skutočnosť, že dňa 1. 3. 2015 hral žalovaný za

klub OFK Jatov priateľský futbalový zápas v P. L. E. s miestnym futbalovým klubom. Ostatné skutočnosti
uvedené v žalobe sa však nezakladajú na pravde. Žalovaný popiera akýkoľvek faul, alebo fyzický atak
vo forme neprimeraného športového zákroku, ktorým by bol spôsobil zranenie popísané v lekárskej
správe. Zároveň popiera akékoľvek vyjadrenia popísané v žalobe o príprave a realizácii úmyselného
zákroku voči žalobcovi vedúce k jeho zraneniu. Takisto celý priebeh inkriminovaného fyzického stretu

účastníkov konania počas predmetného futbalového zápasu sa odohral úplne inak ako to popisuje
žalobca. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto žalovaný popiera akúkoľvek príčinnú súvislosť s jeho
konaním a zároveň so vznikom ublíženia na zdraví žalobcu. Z tohto dôvodu preto nevznikol žalobcovi
titul na náhradu škody voči žalovanému a to náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - najmä vyšetrovací
spis OO PZ Močenok ČVS: M.-XXX/MO-D.-XXXX, vyslúchol strany sporu a svedkov a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci:

5. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,

ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní zastúpený

advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd
z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť,
že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe.
Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti
strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho,

čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy
predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. Súd poukazuje na Uznesenie NS SR sp.
zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Uvedenéustanoveniestanovujedôkaznúpovinnosťúčastníkovv

sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tohoúčastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný

výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom
zmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia.

Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia,
má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,
spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.) ako aj na Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda

majúpovinnosťtvrdeniaapovinnosťtvrdeniepreukázať.Akúčastníkneunesiedôkaznúpovinnosť,resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci.).

6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013

súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj

Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a
jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od
tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so

stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

8. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. V prejednávanom prípade si súd musel ozrejmiť najmä zodpovednosť žalovaného za úraz žalobcu

pri futbalovom priateľskom zápase konanom dňa 1. 3. 2015 v P. L. E..

10. Uznesením povereného príslušníka OO PZ Močenok zo dňa 24. 10. 2016 pod ČVS: M.-XXX/MO-D.-
XXXX, poverený príslušník rozhodol tak, že trestné stíhanie začaté pre prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Tr. zák. zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z dôvodov, že skutok pre ktorý sa trestné

stíhanie viedlo nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti predmetnému uzneseniu
povereného príslušníka OO PZ zo dňa 24. 10. 2016 prostredníctvom splnomocneného advokáta podal
žalobcadňa10.11.2016sťažnosťstým,žeUznesenímOkresnejprokuratúryGalantapodXPv/XXX/XX/
XXXX-XXzodňa12.12.2016OPGalantarozhodlatak,žežalobcovusťažnosťzamietlaakonedôvodnú.11. V uznesení povereného príslušníka OO PZ Močenok zo dňa 24. 10. 2016 sa príslušník zaoberal
podrobne rozobratím nedbanlivostného zavinenia a úmyselného zavinenia ťažkej ujmy na zdraví. Bolo

konštatované, že v prípade nedbanlivosti išlo o priamy súboj o loptu a žiadna legislatíva ani právny
predpis neurčujú, akým spôsobom sa má takýto súboj vykonať, akou razanciou, prípadne akou silou.
Všetky súboje sú špecifické a vznikajú z priameho zápolenia hry. Vo vzťahu k úmyselnému konaniu
nebolo preukázané, že žalovaný chcel svojim konaním spôsobiť žalobcovi zranenie aké utrpel, napriek
tomu, že pred faulom mohlo predchádzať k určitým emotívnym prejavom, ktoré však vyplynuli zo

samotnej hry. Po vyhodnotení dôkazovej situácie, výsluchov osôb, znaleckého posudku, správ, ktoré boli
zadovážené a vykonané po začatí trestného stíhania, poverený príslušník skonštatoval, že vykonanými
ďalšími úkonmi v zmysle opatrenia Okresnej prokuratúry Galanta neboli zistené skutočnosti, ktoré by
odôvodnili postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku a neboli zistené dôkazy, na základe ktorých
by došlo k prehodnoteniu záverov vyšetrovania. Na základe toho dospel k záveru, že tento skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

12. V danom prípade sa súd pri svojom rozhodovaní vo výraznej miere opieral o vyšetrovací
spis, nakoľko vyšetrovacie úkony a preverovanie stretu strán sporu prebiehalo bezprostredne po
incidente, dôsledne a podrobne, vrátane vykonania znaleckého posudku a vypočutia všetkých svedkov.
Podstatnými sú závery o tom, že sa nejedná o trestný čin, že žalovaný nespôsobil úraz úmyselne či

z nedbanlivosti, nakoľko sa jednalo o klasické futbalové zápolenie dvoch protihráčov, ktorí „bojovali“ o
loptu.

13.Podľa§415OZ,Každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1 OZ, Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 OZ, Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 444 OZ, Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia.

14. Všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti upravené Občianskym
zákonníkom vytvárajú systém občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Ide o zodpovednosť fyzických

alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám, pokiaľ na ich zodpovednosť vzhľadom na
konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za škodu k poškodenému alebo vzhľadom na porušenie
určitýchpovinností,vdôsledkučohodošlokspôsobeniuškodyinejosobe,netrebaaplikovaťustanovenia
iného zákona o zodpovednosti za škodu. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti
je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a

škodou. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu. Občianskoprávna
zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností,
vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia iných
povinností zákonom uložených, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť. Ustanovenie § 420 o
všeobecnejzodpovednostizaškodumožnoaplikovaťtaknaprípadyzáväzkovej,akoajmimozáväzkovej

zodpovednosti. V odseku 1 je vyjadrená zásada, že každý, t. j. tak fyzická, ako aj právnická
osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto
zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť
vyplývajúcu z určitého záväzkovo-právneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a
porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť

medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Občiansky zákonník nevymedzuje
pojem zavinenie. Pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať napr. z trestného práva, ako to bolo
rozobraté v uznesení povereného príslušníka OO PZ Močenok zo dňa 24. 10. 2016 (pozri bod 11. tohto
odôvodnenia).

15. Pre rozhodnutie vo veci je potrebné zaoberať sa špecifickosťou športu - futbalu, pri ktorom došlo
k úrazu. V rámci regulácie športu ako takého platí zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje športovým
organizáciám správy a riadenia konkrétneho športu prijímať konkrétne akty správy a riadenia súťaží,prijímať a vydávať športové pravidlá, či generovať ďalšie predpisy záväzné pre svojich členov. Na
základe uvedeného v športoch platia pravidlá hry. Pod váhou týchto pravidiel, súlad zápasu, jeho
priebehu, súbojov a fyzických kontaktov v ňom či iného merania síl (ďalej len „zápas“) s ich znením

posudzuje na to oprávnená osoba, ktorou je rozhodca. Súd vychádzal z poznatku, že práve rozhodca
(nie spoluhráči) je jediným oprávneným subjektom na posúdenie súladu konkrétnej hernej situácie,
súboja, fyzického kontaktu či akejkoľvek inej situácie počas hry s obsahom konkrétnych športových
pravidiel. Súd preto vychádzal z výpovede svedka Ladislava Petroviča, ktorý ako pred vyšetrujúcim
orgánom, tak aj pred súdom na pojednávaní konanom dňa 4. 10. 2018 uviedol, že stret hráčov (žalobca

a žalovaný) nebol odpískaný ako faul, jednalo sa o bežné súperenie o loptu, hru odpískal až po tom,
ako videl, že žalobca zostal ležať na zemi (v týchto prípadoch je to jeho povinnosť hru prerušiť), to už
bolo v čase, keď lopta bola odkopnutá, teda pár sekúnd po strete hráčov. Výpovede ďalších svedkov -
spoluhráčov žalobcu či žalovaného súd nevzal do úvahy, nakoľko hráči nie sú oprávnení hodnotiť súboj
iných spoluhráčov, ako aj vzhľadom na závery vyšetrovania úrazu.

16. Východiskom úvah o zodpovednosti športovca za úraz spôsobený pri športe je existencia fyzického
kontaktu medzi dvoma, či viacerými hráčmi, pri ktorom vznikla škoda - v tomto prípade škoda na
zdraví. Tento kontakt medzi hráčmi je kontaktným športom vlastný, pričom fyzický kontakt môže byť
vyhodnotený ako bežný, alebo ako faul, teda ako porušenie pravidiel. Bez ohľadu na šport, uvedené platí
odhliadnucodsystematikytrestovukladanýchzapredmetnéšportovéfauly(tedazporušeniašportových

pravidiel). Je potrebné už na úvod tohto príspevku uviesť, že právny výklad predpisov súkromného
práva, rozhodnutia súdov, alebo vytváranie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu /
úraz spôsobený pri športe, ktorý by minimalizoval, či dokonca vylučoval fyzické súboje, kontaktnosť
športu, nie sú na mieste a pri teste ich normatívnej sily nemôžu uspieť. Prístup, ktorý zohľadňuje
špecifickosť športu, ktorá je v každom druhu športu rozdielna odôvodňuje - mimo iného - aj znenie

zakladajúcich dokumentov Európskej únie. Zmluva o fungovaní Európskej únie vo svojom čl. 165
ustanovuje, že je nutné prihliadať na špecifickosť športu, ktorú rešpektuje aj samotná Európska únia.
Tento poznatok tvorí základné východisko pre chápanie športu ako celku, ale aj - vzhľadom na obsah
a zámer predkladaného príspevku - základné východisko chápania občianskoprávnej zodpovednosti
športovca za škodu spôsobenú pri športe. Nie je možné mechanicky - rýdzo pozitivisticky - aplikovať

ustanovenia právneho poriadku na „športové“ situácie in concreto, nakoľko to môže viesť k nelogickým
a právne neudržateľným záverom.

17. Dnes neexistuje jednoznačný záver v podobe ustálenej rozhodovacej praxe ohľadne
občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. Zo sveta je nutné upozorniť

na napr. rozhodnutie RS U OGH (Rakúsko), sp. zn. 7 Ob 252/01i, ktorý zodpovednosť športovca za
úraz v kontaktnom športe vylúčil. V tomto prípade išlo o tzv. Filzfussball, kedy hráči na sebe nemali
žiadne ochranné prostriedky, chrániče, prilby. Sedemnásťročný, neskorší žalobca, bol dňa 26. 11.
1998 zasiahnutý do tváre rovnako starým, neskôr žalovaným protihráčom pri spomenutom zápase a v
konkrétnom súboji o rugbyovú „šišku“, pričom týmto spôsobom bol zranený. Žalobu na náhradu škody

súd zamietol s tvrdením, že žalovaný zrejme žiadnym spôsobom žalobcovi neprivodil zranenie, pretože
ho úmyselne nechcel faulovať. Chovanie žalovaného najskôr neprekročilo “typické porušenie pravidiel”,
neustále sa vyskytujúce v americkom futbale, a preto nemá byť kvalifikované ako protiprávne.

18. Je nevyhnutné uvedomiť si tieto skutočnosti:

- došlo k fyzickému kontaktu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré rozhodca ani neodpískal ako faul a
ktorý kontakt vyhodnotil aj vyšetrovateľ tak, ako to súd uviedol v bode 11. a 12. tohto odôvodnenia;
- žalobca sa na tomto športovom zápase zúčastnil dobrovoľne, pričom poznal charakter, vlastnosti a
možné riziká daného športu;
- žalovaný bol povinný počas zápasu, v konkrétnom súboji počínať si tak, aby k škode na strane

nedošlo, pretože v súkromnom práve platí zákonom stanovená všeobecná prevenčná povinnosť, avšak
nie je možné všeobecnú prevenčnú povinnosť pozitivisticky (a mechanicky) aplikovať na šport bez
zohľadnenia jeho špecifickosti;
-žalobcanemôžetvrdiť,žežalovanýškode(inýmkonaním)moholpredísť,pretožetovkontaktomšporte
dokázať nevie, vylúčenie fyzického kontaktu v osobnom športe (futbale) nie je mysliteľné;

-športovectedamôževkontaktnomšporteškodunezaviniťibatak,žebykžiadnemufyzickémukontaktu
nedošlo, čo je samozrejme v rozpore s podstatou kontaktného športu ako takého.19. Obsah ustanovenia § 415 je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú
prevenčnú povinnosť. Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou, a citlivo
uvážiť jeho rýdzu pozitivistickú aplikáciu. Toto ustanovenie právneho poriadku je nutné chápať ako

krajnú možnosť pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť
bola porušená. V žiadnom prípade nemôže aplikácia tohto ustanovenia na konkrétny prípad nahrádzať
dôkaznú núdzu na strane žalobcu. Uvedené ustanovenie mu (subjektu) však neukladá povinnosť
predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. Odborná spisba pritom má za ustálený názor, že
použitie ustanovenia § 415 prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava

vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Citujúc rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre, sp. zn. 3 Cob/133/2007: „každý vznik škody nemožno kvalifikovať ako konanie určitého subjektu
v rozpore s § 415 OZ.“ Od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého
stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne
požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko
vzniku škôd. O skutočnosti, že využitie § 415 OZ k vzniku zodpovednosti za škodu je možné len vtedy, ak

sú splnené ďalšie predpoklady vzniku škody niet pochýb, čo v mnohých prípadoch športových súbojov
byťpreukázanénemôže.Jenutnéuviesť,ževprípadekontaktnýchšportovjeveľmiproblematickéustáliť
sa na tom, či konkrétny súboj - fyzický kontakt medzi hráčmi bol skutočne podmienkou vzniku škody na
zdraví. Navyše, v zmysle judikatúry "záver, že bola porušená preventívna povinnosť v zmysle § 415 OZ
nemožno urobiť bez zistenia, v akom konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva.

Pokiaľ nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, pretože nie je preukázaný
skutok, ktorú je príčinou vzniku škody a ktorého sa dopustili žalovaní, nie je nárok na náhradu škody
daný.“

20. Nevyhnutnou súčasťou „vťahovania“ všeob. prevenčnej povinnosti do oblasti športu je konštatácia

porušenia športového pravidla (teda konštatácia porušenia právnej povinnosti). Konštatácia porušenia
všeob. prevenčnej povinnosti konaním športovca je možná len v prípade, ak konkrétnym konaním došlo
aj k porušeniu športového pravidla. Súd poukazuje na to, že nebolo preukázané a dokonca ani žalobcom
tvrdené, ktoré športové pravidlo žalovaný porušil, ako ani či a akú zákonnú povinnosť žalovaný porušil.
Potom nie je možné skonštatovať, že neporušenie športového pravidla je porušením všeob. prevenčnej

povinnosti podľa § 415 OZ. Logicky potom žalovaný nezodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ.

21. Všetky uvedené argumenty hovoria o tom, že vyvodzovanie zodpovednosti športovca za škodu /
úraz spôsobený pri športe (ak to nie je trestný čin) cez „všeobecnú zodpovednosť“ za porušenie právnej
povinnosti - všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415) v nadväznosti na § 420 ods. 1 a 3 nie je správne.

Súd by k opačnému záveru mohol dôjsť len na základe skutočnosti, že konaním škodcu (žalovaného)
došlo k závažnému / hrubému / mimoriadne škodlivému porušeniu športovo-právnych predpisov. Ako je
však uvedené v bode 20. tohto odôvodenia, k takémuto záveru v prejednávanom prípade súd nemohol
dospieť.

22. Predmetom tohto konania je kolektívny kontaktný šport - futbal, ktorého historickým prvkom je fyzický
súboj o pozíciu či loptu. Fyzický súboj je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj
tento súboj je de facto konfrontáciou pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak
platí uvedená skutočnosť, potom musí taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu
spôsobom, ktorý by z každého fyzického súboja robil absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za

škodu na zdraví (teda za možný následok fyzického súboja na strane jedného z jeho účastníkov),
vytvoril by sa neudržateľný právny stav, ktorý zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov
- športovcov. Navyše, je možné konštatovať, že každý športovec už len tým, že je organizovaný v
istom športovom klube, vstupuje do súbojov a zápasov legitímne organizovaných subjektom národnej či
nadnárodnej úrovne, tým pádom súhlasí (konkludentne) s možnosťou vzniku úrazu pri výkone športovej

činnosti.

23. Súd zastáva názor, že podmienkou vzniku a možnej konštatácie zodpovednosti športovca za
škodu na zdraví môže byť „extrémne porušenie športového pravidla /vybočenie z pravidiel športu.“
Argumentumacontrario,akkonkrétnymfyzickýmzákrokomnedošlokextrémnemu,neprimeranému,čin

inak závažnému porušeniu športového pravidla, k zodpovednosti športovca za škodu na zdraví nedôjde.

24. Keďže v prejednávanom prípade súd nedospel k záveru o možnosti aplikácie § 415 OZ a § 420 ods.
1 OZ, súd sa ďalej nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody na zdraví, nakoľko opačný postup bybol v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Vzhľadom na uvedené súd žalobu zamietol
ako nedôvodnú.

25. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné.
Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci

rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal
plnú náhradu trov konania, o ktorej rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, a to v lehote
15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.