Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/127/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211324
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116211324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátuJUDr.MartinaBaranaaJUDr.AndrejaRadomskéhovprávnejvecižalobcu:S.,právnezastúpený
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Konštantínova 3, Prešov proti
žalovanému: C., právne zastúpený Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom kpt. Nálepku 17, Košice, o určenie
neplatnosti zrušenia dohody o urovnaní, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 9C/189/2016 - 75 zo dňa 28.6.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konanie voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.5.2016 domáhal určenia, že súd určí, že právny vzťah
z dohody o urovnaní zo dňa 24.6.2013 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou trvá, a to po úprave
zmeny petitu na základe podania doručeného súdu prvej inštancie dňa 5.10.2016. Uvedeného sa
žalobca domáhal na základe skutočnosti, že medzi stranami sporu bola dňa 24.6.2013 uzavretá Dohoda
o urovnaní v nasledujúcom znení: Podľa článku I. úvodné ustanovenia odsek 2: „Účastníci touto
dohodou definitívne a neodvolateľne vysporiadavajú všetky záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré vznikli
z titulu povinnosti dlžníka zaplatiť veriteľovi sumu vo výške 46.471,48 eura s príslušenstvom v zmysle

právoplatného a vykonateľného rozsudku 16C/299/2007 vydaného Okresným súdom v Prešove zo dňa
4.6.2012 v znení rozsudku 10Co/97/2012 vydaného Krajským súdom v Prešove zo dňa 28.2.2013.“
Podľa článku I. úvodné ustanovenia odsek 3: „Touto dohodou sa definitívne vysporiadava prisúdený
nárokveriteľavočidlžníkovipriúpravesplatnostiprisúdenejpohľadávkypodľačlánkuI.odsek2dohody.“
Podľa článku II. odsek 2: „Prisúdený úrok z omeškania vo výške 11 % p.a. počnúc od 30.4.2004 do
15.4.2013 vo výške 45.797,- eur veriteľ povoľuje dlžníkovi zaplatiť v mesačných splátkach po 1.000,-
eur počnúc od 1.5.2013 so splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca až do úplného

vyrovnania.“

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol cit.:

„I. Určuje, že právo žalobcu na úroky z omeškania tak ako vyplýva z Dohody o urovnaní uzavretej so
žalovaným dňa 24.6.2013 je dané.“

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov“.3. Právne súd vec posúdil podľa ust. § 137 písm. c) CSP, § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 586
ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že prapodstatou sporu v
prejdnávanej veci je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 16C/299/2007 - 254 zo dňa 4.6.2012,
ktorého výrok v znení „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 46.471,48 eura s 11 % úrokom z
omeškania od 30.4.2004 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“, nadobudol
právoplatnosť dňa 5.4.2013. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 7Co/344/2014 - 462 zo dňa

31.3.2015 zmenil uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 26.9.2014 č. k. 16C/299/2007 - 435 tak,
že návrh na opravu rozsudku zamietol. Krajský súd uviedol po citácií ust. § 164 OSP, že: „Rozsudok
zo dňa 4.6.2012 žiadne také chyby v písaní a počítaní ani iné zrejmé nesprávnosti neobsahuje. Týmto
rozhodnutím sa žalobcovi priznal úrok z omeškania spôsobom, ako to požadoval samotný žalobca.
Keďže dôvod na vykonanie opravy rozsudku daný nebol, odvolací súd uznesenie zmenil a návrh žalobcu
na vykonanie opravy rozsudku zamietol.“ Následne bola medzi stranami sporu dňa 24.6.2013 uzavretá

Dohoda o urovnaní v znení tak, ako je citovaná v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Následne listom
zo dňa 23.5.2016 doručeným žalobcovi dňa 25.5.2016 s názvom „dovolanie sa neplatnosti právneho
úkonu v zmysle ust. § 586 ods. 2 veta druhá v spojení s ust. § 49a OZ“, žalovaný od vyššie uvedenej
dohody o urovnaní odstúpil s odôvodnením, že ľsťou právneho zástupcu žalobcu bolo v článku II. bod
2 dohody o urovnaní vpísané pri úroku z omeškania „p.a.“, čo je v hrubom rozpore s právoplatnými

a vykonateľnými rozsudkami. V tomto smere sa tak žalobca nemohol stať dobromyseľným, nakoľko
výroky rozsudkov boli jednoznačné. Naviac výška úroku z omeškania nemohla byť a ani nebola
sporná, nakoľko jej výšku určil súd. Následne listom zo dňa 26.5.2016 žalobca žalovanému oznámil, že
dovolanie sa neplatnosti dohody o urovnaní neakceptuje. Poukázal zároveň na nasledovný spor, ktorý
bol opätovne vedený pred Okresným súdom Prešov, ktorý rozhodol rozsudkom č.k. 8Cb/71/2014 - 82

zo dňa 26.4.2016 tak, že žalobu žalovaného voči žalobcovi v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
V danej veci sa jednalo o skutočnosť, že sa strana v tomto konaní žalovaného mala na úkor žalobcu
obohatiť. V predmetnom rozhodnutí Okresný súd Prešov uviedol, že dohodou o urovnaní v zmysle ust.
§ 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového vzťahu odstránili spornosť, resp. pochybnosť
vzájomných práv a povinností s tým, že ich rušia a nahradzujú novými. To znamená, že doterajší

záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní
je samostatným zaväzovacím dôvodom, teda právnym dôvodom vzniku záväzku. Po uzavretí dohody
o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového
záväzku z dohody o urovnaní. Urovnaním môžu byť medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné
práva, ktorými môžu disponovať. Doterajší záväzok, ktorý zanikol je tak nahradený novodojednaným,

ktorý je obsiahnutý v dohode o urovnaní. Dohoda o urovnaní je potom samostatným zaväzovacím
dôvodom. Omyl jednej, prípadne oboch strán pri uzatváraní dohody o urovnaní týkajúci sa rozsahu, v
akom má byť doterajší záväzok nahradený iným, nemá vplyv na platnosť dohody. Odsek 2 predmetného
ustanovenia sa tak týka prípadov, kde strany pri urovnaní vychádzali z domnelého práva jednej strany,
hoci toto právo v čase dojednania neexistovalo. Zároveň v tomto konaní Okresný súd Prešov poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo/13/2009 zo dňa 30.6.2011. V
danom spore Okresný súd v Prešove uzavrel, že riešil platnosť dohody o urovnaní uzavretej medzi
účastníkmiadošielkzáveru,žetátodohodajeplatná,bolisplnenépodstatnénáležitostiprejejuzavretie,
pretože predmetom urovnania podľa ust. § 585 Občianskeho zákonníka sú sporné záväzky. Predmetný
rozsudok Okresného súdu Prešov bol následne Krajským súdom v Prešove potvrdený, a to rozsudkom

č.k. 6Cob/57/2016 - 136 zo dňa 15.11.2017. V tomto konaní Krajský súd v Prešove uviedol, že z
vyššie uvedených skutočností nevyplýva žalobcom tvrdený rozpor predmetnej dohody s legitímnymi
rozsudkami súdov. Je nepochybné a vyplýva to aj z článku II. bodu 2 dohody o urovnaní, že touto
dohodou si strany sporu upresnili sporný výpočet úroku z omeškania, keď v tejto dohode je jednoznačne
výška úroku z omeškania „11 % p.a.“, ktorá v rozsudku, z ktorého vzniknuté práva a povinnosti strán

sporu sa vysporiadali, bola stanovená len vo výške 11 %, avšak nebolo tam uvedené „p.a.“, t.j. ročne.
Rovnako tak súd prvej inštancie ani odvolací súd nezistili akýkoľvek dôvod neplatnosti takto uzavretej
dohody o urovnaní, keď táto svojím obsahom neodporuje účelu zákona, ani ho neobchádza, preto
vzhľadom na vyššie uvedenú konštatovanú platnosť dohody o urovnaní je akákoľvek argumentácia
žalobcu v podanom odvolaní týkajúca sa toho, že žalobcovi patril úrok z omeškania vo výške 11 % za

celé obdobie, nie teda ročne, bezpredmetná, nakoľko práve touto platnou dohodou o urovnaní si strany
sporu vyriešili okrem iného aj spornosť otázky priznaného úroku z omeškania.5. Právne súd vec posúdil tak, že sa jedná o určovaciu žalobu a súd sa musel zaoberať najprv otázkou
naliehavého právneho záujmu. Aj v prípade, keď možno žalovať o splnenie povinnosti, môže byť
naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa tým vytvorí pevný právny základ pre právne

vzťahy medzi účastníkmi a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o
splnenie povinností nerieši, alebo nemôže riešiť celý obsah, alebo dosah sporného právneho vzťahu
alebo práva. V prejednávanej veci mal súd za to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení
je daný. Okresný súd, ako aj Krajský súd v Prešove sa dohodou o urovnaní síce zaoberali a vyhodnotili
ju ako platný právny úkon, ako však Krajský súd v Prešove výslovne uviedol, nezaoberal sa odstúpením

od tejto dohody, keďže išlo o „novotu“ v odvolacom konaní neuplatniteľnú. Vzhľadom na vyjadrenie
žalovaného o tom, že nad zaplatenú sumu úrokov z omeškania ďalšiu pohľadávku v zmysle dohody
neuznáva,atonapriekprávoplatnostirozsudkuvovecisp.zn.8Cb/71/2014másúdzato,žeprávoplatný
výrok rozsudku v teraz prejednávanej veci odstráni stav právnej neistoty a bude viesť žalovaného aj
vzhľadom na ušetrenie nákladov, ktoré by vznikli konaním o plnenie, k dobrovoľnému plneniu jeho
záväzkov plynúcich z dohody o urovnaní. K spôsobu výkladu výroku rozsudku žalovaným súd prvej

inštancie konštatoval, že tento výklad žalovaného je špekulatívny. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 20Cdo/1119/2004, v zmysle ktorej zásadu, že záväzný je iba výrok
právoplatného rozsudku totiž nemožno zamieňať s neprípustnosťou výkladu výroku v súvislosti, teda s
pomocou jeho odôvodenia. Zo súdom prvej inštancie citovanej časti odôvodnenia rozsudku vo výroku
č. II, a to sp. zn. 16C/299/2007 vyplýva, že nejde o 11 % úrok z omeškania, ale o 11 % ročný úrok z

omeškania. To, že nejde o jednorazový úrok vyplýva priamo z formulácie, od 30.4.2004 do zaplatenia,
kde pri výklade žalovaného by išlo o formuláciu zbytočnú, ako aj z toho, že z § 3 ods. 1 NVSR č.
87/1995 Z.z. odkazuje na základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky, ktorá sa stanovuje na
ročnej báze. Čo sa týka právnej podstaty dohody o urovnaní, súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ ide
o samotnú dohodu o urovnaní, konštantná judikatúra uvádza a dáva odpoveď aj na to, či jej predmetom

môže byť judikovaná pohľadávka. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
3Cdo/4413/2007, 23Cdo/1786/2010, 23Cdo/1902/2009 a sp. zn. 23Cdo/2957/2010, z ktorých vyplýva,
že práva a povinnosti deklarované súdnym rozhodnutím však môžu zaniknúť aj inak než s plnením zo
strany povinného, napríklad v dôsledku odpustenia dlhu, privatívnej novácie, ale tiež v dôsledku dohody
o urovnaní uzatvorenej medzi účastníkmi sporu po tom, čo bol spor ukončený právoplatným súdnym

rozhodnutím. Totiž aj pohľadávka, o ktorej bolo rozhodnuté právoplatným súdnym rozhodnutím, môže
byť medzi stranami sporná. K platnosti dovolania sa neplatnosti dohody o urovnaní súd prvej inštancie
uviedol, že poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/519/2006, v
ktorom sa spomína aj ust. § 49a Občianskeho zákonníka, kde Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že
o omyl, ktorý možno ospravedlniť nepôjde vtedy, ak mala jednajúca (a omylu sa potom dovolávajúca)

osoba možnosť sa takémuto omylu vyhnúť vlastnou opatrnosťou pri oboznámení sa so skutočnosťou
rozhodujúcou pre uskutočnenie právneho úkonu. Nie je totiž možné akceptovať, aby sa bolo možné
účinne dovolávať neplatnosti pre omyl podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka za situácie, kedy by
omylu sa dovolávajúca osoba zanedbala pre ňu vo veci objektívne existujúcu možnosť presvedčiť
sa o pravom stave veci a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými

dojmami, náznakmi riešenia, resp. hypotézami o vlastnostiach predmetu zamýšľaného právneho úkonu.
Rovnakého právneho názoru bol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/192/2008. Aj v tomto rozhodnutí sa uvádza, že ust. § 49a Občianskeho zákonníka však nemožno
vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva zbavená povinnosti si sama, podľa
okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto

osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa o svojom úsudku
nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu. Na základe
predmetných záverov súdnej praxe považoval súd prvej inštancie dovolanie sa neplatnosti dohody o
urovnaní pre tvrdený omyl za právne irelevantné. V dohode o urovnaní sú predmetné úroky z omeškania
uvedené presne a podrobne, a teda prečítaním tejto dohody sa žalovaný nemohol dostať do žiadneho

omylu ohľadne záväzku, ktorý má podľa nej plniť.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP, a to tak, že žalobca bol v konaní úspešný, a preto má právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, pričom ako odvolacie dôvody uviedol § 365
Civilného sporového poriadku, a to písm. d), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že v spornej
veci žalobca nemá naliehavý právny záujem. Podľa názoru žalobcu neplatnosť odstúpenia bola už

právoplatne vyriešená v konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 8Cb/71/2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Cob/57/2016. Preto podľa názoru žalovaného už
bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov.
Zároveň však uviedol, že dohodou o urovnaní žalovanému nevznikla povinnosť plniť iné, teda viac
alebo menej, než bol zaviazaný vykonateľnými rozhodnutiami súdov, pričom zdôraznil, že splatné

a vykonateľné záväzky si žalovaný voči žalobcovi riadne a dobrovoľne splnil už v minulosti. Podľa
názoru žalovaného žalobca, teda obhájiteľný a skutočný dôvod naliehavého právneho záujmu počas
konania nepreukázal. Napriek tomu súd prvej inštancie odôvodnil existenciu naliehavého právneho
záujmu vyššie uvedeným spôsobom, čím súd prvej inštancie konal za žalobcu v rozpore s vyššie
uvedenýmprejednacímprincípom.Druhouodvolacounámietkoužalovanéhobolo,žesúdprvejinštancie
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 7Co/344/2014 - 462 zo dňa 31.5.2015, ktorým bolo

zmenené uznesenie Okresného súdu Prešov tak, že návrh na opravu rozsudku sa zamietal vôbec
neprihliadal, čím zákonite dospel k nesprávnemu záveru o výklade tohto rozsudku žalovaným. Treťou
odvolacou námietkou žalovaného bolo, že nesúhlasí s tým, ako súd prvej inštancie konštatoval svoj
záver, že je vôbec možné určenie možnosti uzavretia dohody o urovnaní ohľadne práv už priznaných
právoplatným rozsudkom súdu, a to pre záväznosť právoplatného rozsudku pre účastníkov konania

a pre naplnenie princípu právnej istoty v materiálnom právnom štáte. Štvrtou odvolacou námietkou
žalovaného bola skutočnosť, že súd prvej inštancie pri hodnotení ospravedlniteľnosti omylu žalovaného
absolútne opomenul prihliadnuť na článok 1 tejto dohody o urovnaní, z ktorého jednoznačne vyplýva
naviazanie práv a povinností tvoriacich obsah tejto dohody, výlučne na právoplatný a vykonateľný
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C/299/2007, z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť pre

žalovaného platiť úrok z omeškania iba jednorazovo. Osoba podpisujúca predmetnú dohodu o urovnaní
za žalovaného bola právnym laikom, čo vyšlo najavo v konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
8Cb/71/2014, na čo súd prvej inštancie neprihliadol. Taktiež neprihliadol na tú skutočnosť, že predmetný
odsek 2 v článku 2 sa začína slovami „prisúdený úrok z omeškania vo výške“. Uvedený text je šikovne
nahustenýaukrytývspletirozsiahlehotextudohodyourovnaníanavyšejevoľnýmpokračovanímvyššie

citovaného článku 2 odseku 2 dohody, čo iba zvýrazňuje riziko omylu pre právneho laika. Žalovaný má
za to, že omyl žalovaného bol oprávnený, čo však súd prvej inštancie nemal možnosť zistiť vzhľadom na
vyššie uvedené pochybenia. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov celého konania.
Prípadne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. K odvolaniu žalovaného zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý uviedol, že sa žiadnym spôsobom
nemôže stotožniť s dôvodmi, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní, a to, že rozsudok súdu prvej
inštancie nie je zrozumiteľný a riadne odôvodnený. Práve naopak, podľa žalobcu súd prvej inštancie
podrobne zdôvodnil napadnutý rozsudok, keď pritom zároveň upozornil aj na konštantnú judikatúru.

Žalobca navrhol, aby súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

9. Žalobca a ani žalovaný odvolaciu repliku a dupliku nepodali.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.

§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia
pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje vo vzťahu k odvolacím námietka. Zároveň poukazuje
na ust. § 387 ods. 2 CSP.12. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a aj k odvolacím námietkam odvolací súd
uvádza nasledovné.

13. K prvej odvolacej námietke, že vo veci neexistoval u žalobcu naliehavý právny záujem odvolací súd
uvádza, že v danom prípade pohľadávka, o ktorej bolo rozhodnuté právoplatným súdnym rozhodnutím,
je zjavne medzi stranami naďalej sporná. Z tohto dôvodu bolo potrebné vytvoriť pevný právny základ pre
právne vzťahy medzi zmluvnými účastníkmi a týmto spôsobom predísť ďalším žalobám o plnenie, resp.
o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z postoja žalovaného je totiž zrejmé, že ani po vydaní rozhodnutia

Okresného súdu Prešov č. k. 8Cb/71/2014 - 82 zo dňa 26.4.2016 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove č. k. 6Cob/57/2016 - 136 zo dňa 15.11.2017, naďalej neuznáva žalovaný nárok žalobcu
naúrokyzomeškaniaakoúrokyzomeškaniaurčenéročneaniejednorazovo.Tentosvojpostojžalovaný
okrem iného vyjadril aj v samotnom podanom odvolaní kde uvádza, že dohodou o urovnaní žalovanému
nevznikla povinnosť plniť niečo iné, než bol zaviazaný vykonateľnými rozhodnutiami súdov a že si všetky
splatné a vykonateľné záväzky žalovaný voči žalobcovi riadne a dobrovoľne splnil už v minulosti. Aj z

tohto postoja žalovaného a žalobcu v tomto konaní možno vyvodiť potrebu vytvoriť pevný právny základ
pre právne vzťahy sporových strán.

14. V druhej odvolacej námietke žalovaný uvádzal, že súd prvej inštancie neprihliadal na Krajským
súdom v Prešove zamietnutie opravy výroku rozsudku súdu prvej inštancie, majúc na mysli rozhodnutie

Krajského súdu Prešov č.k. 7Co/344/2014-462 zo dňa 31.5.2015. Táto námietka aj vo svetle uzavretej
dohody o urovnaní medzi zmluvnými stranami stráca akékoľvek opodstatnenie a zároveň možno
konštatovať, že predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove nemožno vykladať takým spôsobom,
že žalobcovi voči žalovanému patrí iba jednorazový úrok z omeškania a nie úrok z omeškania stanovený
ročne. K uvedenej námietke sa v zásade vyjadril aj súd prvej inštancie, ktorý poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky 20Cdo/1119/2004, v ktorom sa uvádza, že samotnú zásadu, že
záväzný je iba výrok právoplatného rozsudku, nemožno zamieňať s neprípustnosťou výkladu výroku v
súvislosti a s pomocou jeho odôvodnenia. S týmto procesným právnym názorom prezentovaným súdom
prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje, a to aj v kontexte tej skutočnosti, že prvoinštančný súdu
už v predchádzajúcich rozhodnutiach v rámci ich odôvodnenia poukazoval na ust. § 3 ods. 1 Nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., pričom toto nariadenie vlády odkazuje na základnú úrokovú
sadzbu, ktorá sa jednoznačne stanovuje na ročnej báze.

15. Treťou odvolacou námietkou žalovaného bola skutočnosť, že neexistuje právna možnosť upravenia
judikovanej pohľadávky prostredníctvom dohody o urovnaní. Tu odvolací súd uvádza, že sa plne

stotožňuje s názorom prezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
23Cdo/2957/2010. Jednoznačne je možné konštatovať, že práva a povinnosti, ktoré boli deklarované
rozhodnutím súdu, môžu zaniknúť aj iným spôsobom ako samotným splnením. Do úvahy jednoznačne
prichádza aj uzatvorenie dohody o urovnaní, ktorú uzatvoria strany sporu potom, ako bol spor ukončený
právoplatným súdnym rozhodnutím. Spornosťou práva sa totiž v zmysle ustanovení Občianskeho

zákonníka v rámci dohody o urovnaní nemyslia súdne spory, vyjadruje sa tým samotná spornosť medzi
účastníkmi právneho úkonu.

16. Štvrtá odvolacia námietka žalovaného spočívala v nesprávnom posúdení platnosti dohody
o urovnaní, a to z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ospravedlniteľnosť,

resp. oprávnenosť omylu u žalovaného. Podľa názoru žalovaného predmetná Dohoda o urovnaní
jednoznačne nadväzovala na obsah právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. n. 16C/299/2007. Rovnako poukázal žalovaný na to, že text na ktorý sa odvoláva súd prvej
inštancie je šikovne nahustený a ukrytý v spleti rozsiahleho textu dohody o urovnaní a navyše je voľným
pokračovaním citovaného textu článku II. ods. 2 dohody. Túto námietku žalovaného odvolací súd taktiež

považuje za nedôvodnú. Žalovaný si mal možnosť riadne zabezpečiť objektívne informácie, ktoré sa
považujú za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a žalovaný sa v danom
prípade bez akejkoľvek príčiny (ktorú by zadala iná osoba), vo svojom úsudku nechal mylne ovplyvniť
o predmete zamýšľaného právneho úkonu. Takémuto žalovaným tvrdenému omylu sa žalovaný mohol
vyhnúť vlastnou starostlivosťou a opatrnosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pri

uskutočňovaní tohto právneho úkonu. V konaní nič nenasvedčovalo tomu, aby žalovanému čokoľvek
alebo ktokoľvek bránil zabezpečiť si objektívne informácie o rozhodujúcich skutočnostiach zamýšľaného
právneho úkonu.17. V tomto smere sa odvolací súd v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch súdu prvej
inštancie stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil

niektoré podstatné skutočnosti v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust § 255 ods. 1
CSP. Odvolanie žalovaného bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania žalobcovi proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).