Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/676/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108229083
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4108229083.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľky: J. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., G. XXXX/XX,
zast. Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Šaľa, Hlavná 6, proti odporcovi:
MERKANT družstvo, so sídlom Nitra, Hlavná 117, IČO: 17 638 267, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Terézia Baraková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Michalská bašta 12, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Nitra

zo dňa 05. 06. 2014 č.k. 12C/223/2008-625, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že medzitýmnym rozsudkom zo dňa
22. 10. 2012 č.k. 12C/223/2008-335 bolo určené, že jednostranný právny úkon odporcu a to okamžité

skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 17. 10. 2008 je
neplatné s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom skončení
vo veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17. 11. 2012. Následne rozsudkom zo dňa 27.
05. 2013 č.k. 12C/223/2008-520 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 12. 2013
č.k. 25Co/239/2013-605 bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 9.541,78 eura
brutto s úrokmi z omeškania špecifikovanými v jeho enunciáte z titulu náhrady mzdy za obdobie od 03.

11. 2008 do 01. 12. 2009 a vo zvyšku bol návrh navrhovateľky zamietnutý. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania postupoval podľa § 142 ods. 1-3 OSP, pričom poukázal na to, že v prípade rozhodovania
podľa § 142 ods. 3 OSP sa úvaha súdu môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie o výške priznaného plnenia na základu uplatneného nároku. Konštatoval, že v predmetnej
veci išlo o jediné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o dvoch samostatných nárokoch s tým, že návrhu
navrhovateľky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo vyhovené v celom

rozsahu a v časti náhrady mzdy navrhovateľke bola priznaná náhrada mzdy vo výške 9.541,78 eura
brutto s príslušenstvom a vo zvyšnej časti, týkajúcej sa náhrady mzdy v sume 15.265,46 eura bol jej
návrh zamietnutý. Dospel preto k záveru, že navrhovateľka mala v časti určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru 100 % úspech a pri návrhu na náhradu mzdy mala úspech vo výške
38,46 % oproti úspechu odporcu vo výške 61,57 %, čo predstavovalo priemerný úspech navrhovateľky
v konaní v rozsahu 69,23 %. Vychádzajúc z týchto zistení konštatoval, že každý z účastníkov konania

mal vo veci čiastočný úspech, a preto o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania postupujúc v intenciách § 142 ods. 2 OSP. Záverom dodal, že sa
nestotožňuje s tvrdením navrhovateľky, že výška náhrady mzdy, ktorá jej bola priznaná, závisela len
od úvahy súdu, pretože súd pri určení náhrady mzdy musí vychádzať z ustanovení Zákonníka práce
a postup pri výpočte priemerného zárobku upravuje jeho ust. § 134 a súdu je len daná možnosť, aby
na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane

znížil, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal, čo však nie je možné považovať za
úvahu súdu o výške náhrady mzdy ako takej. O úvahu súdu sa v zmysle § 136 OSP totiž jedná vtedy,ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, o ktorý
prípad v súdenej veci nejde.

Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho
zmeny a uloženia odporcovi povinnosť zaplatiť jej náhradu trov prvostupňového konania podľa v spise
podanej špecifikácie, náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1.480,12 eura, ako i náhradu trov
tohto odvolacieho konania vo výške 374,14 eura. Dôvodila, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, keď na daný skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu. Mala za to, že v danej veci mal

súd prvého stupňa postupovať podľa § 142 ods. 3 OSP a to i napriek tomu, že zák. č. 311/2001 Zákonník
práce v § 134 upravuje postup pri výpočte priemerného zárobku. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 79
ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého rozhodnutie o žiadosti zamestnávateľa a jeho povinnosti nahradiť
zamestnancovi mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov možno primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať, je výhradne na úvahe súdu a od tohto rozhodnutia je výslovne závislá
aj výška priznanej náhrady. Konštatovala, že v obdobných prípadoch súdy rozhodli o priznaní trov

konania v celom rozsahu v zmysle § 142 ods. 3, čo argumentačne podporila i označením týchto súdnych
rozhodnutí, ako i poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo 7/2008.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky je dôvodné.

Od povinnosti platiť trovy konania (§ 140 OSP) treba odlíšiť povinnosť hradiť trovy konania. Podstata

povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jedného účastníka konania nahradiť
druhému účastníkovi buď celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania tento druhý
účastník už zaplatil. Pritom povinnosť nahradiť trovy konania zahŕňa iba tie, ktoré boli potrebné na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo
zásadyzodpovednostizavýsledok(zásadaúspechu)alebozozásadyzodpovednostizazavineniealebo

náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového
konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania.
Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak
u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobného petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Podľa miery

úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť buď tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne
vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 OSP), alebo náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 OSP) alebo môže priznať plnú náhradu trov konania

účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§
142 ods. 3 OSP), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech
len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu
(§ 142 ods. 3 OSP) alebo napokon prizná odporcovi náhradu trov konania proti navrhovateľovi, aj keď
odporca nemal úspech vo veci, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania

(§ 143 OSP).

Ako vyplýva z uvedeného, v dvoch prípadoch dáva zákon súdu právo priznať plnú náhradu trov konania
účastníkoviajnapriektomu,žemalvoveciúspechlenčiastočný.Poprvéjetovtedy,akmalneúspechlen
v pomerne nepatrnej časti a po druhé môže súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek

tomu, že mal vo veci len čiastočný úspech, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP). Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do
úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o
výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá
podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia buď od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Niet pochýb o tom, že v danom v prípade sa navrhovateľka svojim návrhom voči odporcovi domáhala
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dané jej odporcom dňa 17. 10. 2008
podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a priznania náhrady mzdy z tohto titulu za obdobie od 03.11. 2008 do 31. 10. 2011 vo výške 24.807,24 eura s príslušenstvom. Medzitýmnym rozsudkom súdu
prvého stupňa zo dňa 22. 10. 2012 č.k. 12C/223/2008-335 v spojení s uznesením zo dňa 15. 11. 2012
č.k. 12C/223/2008-356, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 11. 2012, súd prvého stupňa určil, že

jednostranný právny úkon odporcu a to okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 17. 10. 2008 je neplatné a zároveň vyslovil, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej. Následne rozsudkom súdu
prvého stupňa zo dňa 27. 05. 2013 č.k. 12C/223/2008-520 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Nitra zo dňa 11. 12. 2013 č.k. 25Co/239/2013-605 bolo rozhodnuté o náhrade mzdy tak, že odporcovi

bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke z tohto titulu (za obdobie od 03. 11. 2008 do 01. 12.
2009) sumu 9.541,78 eura s úrokmi z omeškania špecifikovanými v ich enunciáte a vo zvyšku návrh na
priznanie náhrady mzdy bol zamietnutý. V tomto konaní tak bolo preukázané, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke bolo neplatné a že jej návrh čo do právneho základu
bol opodstatnene podaný, pričom následne súd vlastnou úvahou na žiadosť odporcu dospel k záveru
o znížení náhrady mzdy za čas od 01. 12. 2009 do 31. 10. 2011, dôsledkom čoho bolo čiastočné

zamietnutie návrhu navrhovateľky v časti náhrady mzdy. Určenie samotnej výšky náhrady mzdy pre
navrhovateľku tak nepochybne záviselo od úvahy súdu, a preto vo svetle vyššie uvedených teoretických
východísk z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania boli naplnené všetky zákonné predpoklady
pre aplikáciu ust. § 142 ods. 3 OSP (navrhovateľka mala okrem určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru pri 100 % úspechu i čiastočný úspech v časti, týkajúcej sa náhrady mzdy,

pričom rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu). Bolo takto opodstatnené, ako na to správne
poukázala i navrhovateľka vo svojom odvolaní, priznať jej plnú náhradu trov konania, pretože použitie
ust. § 142 ods. 2 OSP by znamenalo popretie zmienenej výnimky zo všeobecnej zásady o určenie
náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci. Napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu tak
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ako to dôvodne namietala navrhovateľka.

V tejto súvislosti odvolací súd však zvýrazňuje, že pri priznávaní náhrady trov konania účastníkovi
podľa § 142 OSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť
spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje

ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania na právnu pomoc a nárokom
na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie
alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov
konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď rozhodnutie
NS SR vo veci sp.zn. 4MCdo 21/2009). Zároveň treba mať na pamäti, že v prípade aplikácie ust. § 142

ods. 3 OSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Za situácie, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania pre nesprávne právne
posúdenie veci s účelnosťou trov navrhovateľky tak, ako ich vyčíslila vo svojich písomných podaniach,
nezaoberal, pričom odvolací súd by svoje prípadné rozhodnutie „nečakane založil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa“, v skutočnosti by tým účastníkom konania odňal právo namietať
správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Tým by porušil ich právo na spravodlivý
proces, pretože až z rozhodnutia odvolacieho súdu by sa dozvedeli, že odvolací súd vyvodil svoj
iný právny záver zo skutočností, ktoré dosiaľ neboli súdom prvého stupňa hodnotené. K novým
právnym záverom sa tak účastníci konania by nemali možnosť vyjadriť, keďže z hľadiska doterajších

právnych záverov súdu prvého stupňa sa nejavili významnými. K požiadavke dôsledného rešpektovania
ústavného princípu spravodlivého procesu preto odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným
rozhodnutím.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods.

1 písm. f/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom súd prvého stupňa riadiac
sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) opätovne rozhodne o trovách konania,
vrátane trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.