Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/558/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109208077
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7109208077.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne: U. O. (rod. D.), nar. XX.X.XXXX, bytom D. Č.. X/
X, zastúpenej JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom Advokátskej kancelárie, so sídlom v Košiciach,
Kováčska č. 28, proti žalovanej Slovenskej kancelárii poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta č. 82, IČO: 36 062 235, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Košice I, zo dňa 14.2.2014, č. k. 18C/148/2009-180 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov
konania. Do výroku uviedol, že o trovách štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobkyne na zaplatenie 21.560,45 eur a to
titulom bolestného, ktoré utrpela v dôsledku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode dňa 17.3.2006
ako spolujazdkyňa v motorovom vozidle, pričom vodič tohto motorového vozidla pri dopravnej nehode
zomrel a pre toto motorové vozidlo nebolo uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, preto nárok uplatnila voči žalovanej.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná vzniesla v
konaní námietku premlčania, prioritne sa vyporiadával s jej dôvodnosťou a s poukazom na výsledky
dokazovaniapredovšetkýmvýpoveďsvedkaU.. U.M.aznaleckýposudokMUDr.MilanaVojčekadospel
k záveru, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne potrebného pre určenie bodového ohodnotenia
bolestného došlo po pol roku od nehody, teda dňa 17.9.2006, kedy už podľa záverov znalca bolo možné

vykonať posudok o bolestnom a od tohto dátumu sa už zdravotný stav žalobkyne z tohto hľadiska
nezmenil. Konštatoval, že vedomosť žalobkyne o tom, kto za škodu zodpovedá nebola sporná a o
tejto skutočností sa žalobkyňa dozvedela hneď po úraze. Spornou bola otázka, kedy sa preukázateľne
dozvedela o výške škody, ktorá jej vznikla. V tomto smere uzavrel, že v prípade odškodnenia bolesti
sa poškodený o škode dozvie vtedy, keď možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti spôsobenej
poškodením na zdraví, jeho liečením, alebo odstránením jeho následkov, t.j. v čase, keď liečebný

proces je skončený. Vtedy sú známe okolnosti smerodajné pre vyčíslenie bolestného. Tento ustálený
stav predstavuje čas, kedy sú už k dispozícii také znalosti škody, aby postačovali na podanie žaloby.
Konštatoval, že na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že žalobkyňa požiadala o ohodnotenie bolestného
až dňa 12.12.2008. Za pomoci znaleckého posudku vyhotoveného MUDr. Kiliánovou sa súd prvého
stupňa vyporiadal aj s okolnosťou, ktorá mu bola uložená zo strany odvolacieho súdu a to vyhodnotenie
zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska možnej duševnej poruchy, právne významnej aj z hľadiska

toho, či sa u tejto nevyskytli počas plynutia subjektívnej premlčacej lehoty aj také obdobia, v ktorých
by táto lehota buď plynúť nezačala, alebo sa jej plynutie zastavilo (spočívalo). Poukázal na obsahtohto znaleckého posudku podľa ktorého pre posúdenie znalkyne boli podstatné skutočnosti, ktoré
vyplývali z pobytu žalobkyne v Anglicku, kde pracovala, bola schopná vykonávať prácu a zaradiť sa do
riadneho života, teda pokiaľ by v tomto období trpela amnéziou, teda stratou pamäte, určite by takúto

prácu vykonávať nemohla a nebola by spôsobilá riadne sa zaradiť do života, dokonca v roku 2007
absolvovala maturitu. Na základe toho dospel k záveru, že začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu bolestného bol 17.9.2006 a táto
uplynula 17.9.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola na súde podaná 6.4.2009 vyhodnotil
žalovanou vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú a nárok žalobkyne zamietol. K jej tvrdeniu o tom,

že námietka premlčania bola zo strany žalovanej vznesená v rozpore s dobrými mravmi konštatoval,
že nie je na mieste zo strany žalobkyne poukazovať na konanie žalovaného ako konanie v rozpore
s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, pretože pokiaľ by odvolací súd dospel k takémuto záveru, že
námietka premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, túto skutočnosť by vo svojom
zrušujúcom uznesení zohľadnil. Mal za to, že pokiaľ žalovanej zákon umožňuje takéto právo uplatniť,
nemôže sa dostať jeho konanie do rozporu s dobrými mravmi.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a jej nároku
na náhradu bolestného v celom rozsahu vyhovieť. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených
v ust. § 205 ods. 2 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.. V odvolaní opätovne poukázala na okolnosti za ktorých

došlo k poraneniam a to bez jej akéhokoľvek zavinenia, keď utrpela až sedemnásť druhov poškodení
vážnehocharakteru.Prejejzraneniatak,akonatopoukázalznalecMUDr.Vojčekneexistujúmedicínske
výkony, ktoré by ich zlepšili a trvalé následky poškodenia zdravia sú v príčinnej súvislosti s úrazom.
Poukázala zároveň na skutočnosť, že tieto trvalé následky fyzického aj psychického charakteru utrpela
vo veľmi mladom veku. S poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka má za to, že pre začatie

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúce, aby poškodený skutočne mal k dispozícii údaje,
ktoré mu umožňujú uplatniť si nárok na náhradu škody proti konkrétnej osobe. Subjektívna lehota tak
môže začať plynúť kedykoľvek za trvania objektívnej lehoty. Zákonodarca teda neustanovil objektívnu
premlčaciu dobu pre uplatnenie práva na náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví z dôvodu, že by
to bolo voči poškodenému neodôvodnenou tvrdosťou. Za rozhodujúcu skutočnosť považuje to, kedy

poškodená mohla požiadať o vyhotovenie lekárskeho posudku. Má za to, že až vyhotovením lekárskeho
posudku sa teda preukázateľným spôsobom skutočne dozvedela o rozsahu škody do takej miery, aby
mohla svoj nárok vyčísliť a uplatniť na súde. K záverom znaleckého posudku uviedla, že jednou z
rozhodných skutočností pre vyslovenie záverečného stanoviska znalkyne bolo to, že žalobkyňa už v
októbri 2006 na odporúčanie psychologičky zmeniť prostredie mohla odísť pracovať do Anglicka, pričom

v Anglicku podľa udania znalkyne bola schopná vykonávať prácu, zvládla svoje pracovné povinnosti
bez problémov. Má však za to, že znalkyňa tento svoj záver vyvodila z nesprávnych údajov, keďže
do Anglicka žalobkyňa na radu psychologičky odišla až v roku 2007 a nie v roku 2006, ako to mylne
znalkyňa uvádza vo svojom znaleckom posudku, pričom práve táto skutočnosť bola aj rozhodujúca pre
odpoveď na otázku zadanú súdom. Čas výkonu práce v Anglicku potvrdzuje pracovná zmluva uzavretá

pre výkon práce počnúc 15.10.2007, ktorú ako dôkaz pripojila k odvolaniu. Neschopnosť odísť za prácou
a plniť si pracovné povinnosti už v roku 2006 jej takto znemožňoval zdravotný stav, čo preukazovali aj
opakované návštevy u psychologičky. Tieto skutočnosti, ktoré boli pre znalkyňu rozhodujúcim zistením,
táto nesprávne vyhodnotila. Ďalej konštatovala, že uplatnenie námietky premlčania žalovanou vo veci je
jej postup vykonaný v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka. Takto vznesená

námietka je prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť žalobkyňu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a

na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

Súd prvého stupňa sa nevyporiadal so všetkými právne významnými okolnosťami pre rozhodnutie o veci
a v dôsledku toho rozhodol predčasne.

Spornými okolnosťami v čase rozhodovania súdu prvého stupňa bolo, či je nárok žalobkyne premlčaný
a taktiež, či námietku premlčania vznesenú zo strany žalovanej možno hodnotiť ako výkon jej práva vrozpore s dobrými mravmi, a teda ako úkon v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda
ako úkon neplatný.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že nárok žalobkyne na náhradu
škody z titulu bolestného možno považovať za premlčaný. Tento záver súdu má oporu predovšetkým v
odborných záveroch lekárov o čase ustálenia jej zdravotného stavu do takej miery, že tento umožňoval
vykonať bodové hodnotenie bolestného ku dňu 17.9.2006, ako aj v záveroch znalkyne MUDr. Kiliánovej

ohľadne jej psychického stavu v čase od 17.9.2006 do 12.12.2008. Znalkyňa vo svojich záveroch
prihliadla na všetky dostupné podklady predovšetkým zdravotnú dokumentáciu žalobkyne po úraze z jej
hospitalizácie vo Fakultnej nemocnici v Košiciach, ako aj psychologické správy zo psychoterapeutického
vedenia a objektívne anamnestické údaje od žalobkyne.

Aj keď sa v skutkových záveroch znalkyne ohľadne termínu odchodu žalobkyne do Anglicka javia určité
nejasnosti (či k nemu došlo v r. 2006 alebo 2007), z posudku je zrejmé, že znalkyňa nemala z obdobia r.
2006(po17.9.2006)dostatočnépodkladypreposúdeniejejpsychickéhostavu(viďvšeobecnásprávaod
psychologičky PhDr. Furdovej z dňa 12.9.2013) a teda nemala odborné podklady pre záver o duševnej
chorobe v tomto období. Duševná choroba žalobkyne teda ani za uvedené obdobie preukázaná nebola.

Na základe toho možno považovať za správny záver, že žalobkyňa za obdobie od 17.9.2006 do
12.12.2008 netrpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou vykonať úkony smerom k
uplatneniu jej nároku na súde.

Za dôvodnú však považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobkyne v tom, že súd prvého stupňa
sa nevyporiadal s jej námietkou, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej je úkonom
neplatným, keďže mal byť vykonaný v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa sa s touto

námietkou v dôvodoch rozsudku bližšie nezaoberal s tvrdením, že nie je na mieste zo strany žalobkyne
poukazovať na konanie žalovanej v tomto smere, pretože pokiaľ by odvolací súd dospel k takým
záverom, že námietka premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, túto skutočnosť
by vo svojom zrušujúcom uznesení zohľadnil.

Takéto závery súdu prvého stupňa neobstoja, keďže uvedenú námietku žalobkyňa vzniesla až v čase
po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, a teda tento nemal dôvod sa ňou zaoberať. V čase
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola medzi účastníkmi spornou iba otázka samotného
premlčania nároku. Za takejto situácie bránila odvolaciemu súdu v možnosti vyhodnotiť túto spornú

otázku skutočnosť, že sa ňou nezaoberal súd prvého stupňa a takto by odvolací súd účastníkom odňal
právo na dvojinštančné konanie. Na základe toho odvolaciemu súdu neostalo iné, ako rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa vyporiadať sa s tvrdením žalobkyne o neplatnosti
námietky premlčania vznesenej žalovanou pre rozpor s dobrými mravmi. Aj keď vo všeobecnosti sa
možno stotožniť so záverom súdu prvého stupňa v tom, že vznesením námietky premlčania žalovaná
uplatnila svoje právo vyplývajúce zo zákona, aplikačná prax súdov v tejto súdov zaujala názor, podľa
ktorého nad záujmom právnej istoty v konkrétnych podmienkach prevažuje záujem na súladnosti

občianskoprávnych vzťahov s dobrými mravmi. Preto všeobecne platí, že ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi platí aj pre výkon
práva vzniesť námietku premlčania. Dodržiavanie pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov a princíp
dodržiavania dobrých mravov nesmie byť však na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane
zasahovať do subjektívnych práv vyplývajúcich z právnych noriem. Odmietnutie akceptácie premlčania

je preto namieste vo výnimočných situáciách, a to vtedy, ak výkon práva (námietka premlčania) by viedol
k neprijateľným dôsledkom a možno ho označiť ako zneužitie práva, ktoré by malo za následok tvrdý
postih v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje
právo včas neuplatnil (rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 309/95 a I. ÚS 643/04).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.