Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/166/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618203321
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7618203321.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu O. T., L.. X.X.XXXX, N., Š. XXXX/XX,
zast. Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Trenčín, Legionárska 7158/5, IČO: 47
256 907, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava 26, Pribinova 25, IČO: 35 792
752, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava 26, IČO:
47 233 516, o zaplatenie 1 060,08 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 1Csp/83/2018-128
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 6.2.2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u jerozsudok.

Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 1 060,08 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania, III. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 1.6.2018 domáhal a
ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný poprel tvrdenia žalobcu, že zmluva neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dobu trvania a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru a nesprávny výpočet RPMN, že Dohoda o poskytovaní služieb je nekalou
praktikou žalovaného. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi a to úverovou zmluvou, oznámením
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, prehľadom platieb, priemernými úrokovými mierami z úverov a zistil
skutkový stav, že sporové strany uzavreli 23.10.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500086527,
na základe ktorej bol žalobcovi schválený revolvingový úver vo výške 1 500,- eur, ktorý sa žalobca
sa zaviazal splácať v 42 mesačných splátkach bez určenia splatnosti jednotlivých splátok, s výškou
mesačnej splátky úveru 47,43 eur. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie ročnej priemernej

miery nákladov v hodnote 26,17 %, pri priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov ku dňu podpisu
zmluvy 44,06 %. Ročná úroková sadzba úveru uvedená v zmluve je 18,08 % a celková čiastka,
ktorú musí dlžník zaplatiť je uvedená vo výške 2 142,06 eur. V Oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi zo 4.10.2013, ktoré nie je podpísané dlžníkom, sú uvedené ďalšie údaje úveru a to dátum prvej
splátky 1.12.2014, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 1.5.2018. Podľa karty klienta predloženým
žalovaným, žalovaný poskytol žalobcovi čiastku 1 500,- eur, vyplatená žalobcovi bola čiastka 1 350,- eur
a žalobca na základe predmetnej úverovej zmluvy uhradil žalovanému 5 mesačných splátok po 81,99

eur, jednu mesačnú splátku vo výške 82 eur a jednu vo výške 1,05 eur a následne mu bolo zrazených
zo mzdy na základe predloženej Dohody o zrážkach zo mzdy 1 999,08 eur t.j. spolu sumu 2 492,08 eur.
Z výpisu z účtu je zrejme, že suma 1 350,- eur bola žalobcovi poskytnutá prevodom na účet 24.10.2014.
Priemerná ročná percentuálna miera nákladov za 3. štvrťrok 2014 u novoposkytnutých spotrebiteľskýchúveroch vo výške do 1 500,- eur vrátane predstavovala 36,30 %. Podľa priemerných úrokových mier z
úverov poskytovaných v roku 2014, priemerná úroková miera v mesiaci október 2014 pre spotrebiteľské
úvery so splatnosťou od jedného do piatich rokov predstavovala 10,66 %. Ďalej súd citoval znenie § 52

ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,5,3,6 § 54 ods.1,2 O. z., § 2 písm. a/, b/, § 9 ods.2, § 11 ods.1,2 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 451, ods.1,2, § 456 O. z. a uzavrel, že zmluva o revolvingovom
úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle všeobecných § 52
a násl. O. z., ako aj osobitných ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o formulárovú zmluvu pripravenú

vopred žalovaným, ktorý pri uzavretí zmluvy konal v rámci predmetu svojej činnosti. Žalobca pri uzavretí
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. inej podnikateľskej činnosti, zmluvu uzatvoril
ako fyzická osoba. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ
spravidla nemá možnosť tieto podmienky reálne ovplyvniť (ide spravidla o tzv. "formulárové zmluvy"), čo
je zrejme aj v danej veci. Samotný zmluvný vzťah je aj tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom,

ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Ako však bolo
uvedené, medzi sporovými stranami bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva a preto nemožno opomenúť
§ 52 ods.2 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a poukázal pritom na rozsudok NS SR z 21.4.2015,
sp. zn. 3 MCdo 14/2014, ktorého právnu vetu citoval. Dokazovaním považoval za preukázané, že na

základe zmluvy č. 8500086527 bol žalovaným žalobcovi poskytnutý úver spolu vo výške 1 500,- eur,
ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 42 mesačných splátkach po 81,99 eur (vrátane splátok podľa
Dohody o poskytnutí služby). V skutočnosti z karty klienta a výpisu z účtu je zrejmé, že žalobcovi
bol poskytnutý úver len vo výške 1 350,- eur. Pri úhrade celkovej čiastky 3 443,58 eur tak odplata
žalovaného predstavuje sumu 2 093,58 eur (3 443,58 eur mínus 1 350,- eur). Takto dohodnutú odplatu

za úver t.j. odplatu vo výške 2 093,58 eur pri poskytnutí úveru vo výške 1 350,- eur súd považuje za
absolútne neplatnú a to podľa § 39 O. z.. V súvislosti s tým poukázal na výšku ročnej úrokovej sadzby
podľa zmluvy, ktorá činí 18,08 % ročne a v porovnaní s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi
v čase uzavretia zmluvy z internetovej stránky NBS je takmer dvojnásobne vyšší ako úrok, za ktorý
za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa poskytne

spotrebiteľovi úver za cenu takmer dvojnásobne prevyšujúcu priemernú cenu porovnateľných úverov
poskytovaných bankami. Žalovaným žiadaný úrok z úveru ročne 18,08 % spôsobil značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým
mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 O. z.) nemožno obhajovať ani princípom
zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená, ale nesmie

vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Z uvedených dôvodov dohoda o odplate za úver
je neplatná podľa § 39 O. z.. Vzhľadom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/26/2011 ide o absolútnu
neplatnosť dohody o úrokoch, tieto sú neplatné v celom rozsahu a nie je možné ich modifikovať.
Poskytnutý úver je teda z uvedeného dôvodu bezúročný. Žalovaný pokiaľ sa týka výšky odplaty za
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe predmetnej úverovej zmluvy poukázal na to, že výšku

odplaty nemožno porovnávať len s odplatami bánk a to s poukazom na § 53 ods.6 O. z., ktorý hovorí
o odplate na finančnom trhu. Má za to, že porovnávanie odplaty predmetnej zmluvy s odplatami za
úvery, ktoré sú poskytované inými bankovými subjektmi je nereálne. Uvedené nie je možné z dôvodu, že
takéto porovnávanie by zahrňovalo aj údaje od subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané
až úžernícke úroky, čo by bolo v rozpore s právnou úpravou vzťahujúcou sa na ochranu spotrebiteľa.

Dokazovaním bolo tiež preukázané, že na základe uvedenej zmluvy bol „žalobcom žalovanému“ reálne
poskytnutý úver iba vo výške 1 350,- eur. „Žalovaný mal žalobcovi“ zaplatiť celkovo sumu 3 443,58 eur
(81,99 eur x 42 - vrátane splátok podľa Dohody o poskytnutí služby) z čoho teda poskytnutý úver činil
1 350,- eur a odplata predstavovala sumu 2 093,58 eur. To znamená, že odplata za úver presahuje
60 % poskytnutého úveru a takúto odplatu ako dohodnutú zmluvnú podmienku považoval za absolútne

neprijateľnú a odporujúcu dobrým mravom. Poukázal na § 7 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Zo

strany veriteľa v konaní nebolo preukázané splnenie tejto povinnosti a poukázal i na to, že v zmluve nie
sú uvedené termíny splátok a výpočet RPMN, čo je v rozpore s § 9 ods.2 písm. j), k) zák. č. 129/2010
Z.z., a preto aj podľa § 11 ods.2 uvedeného zákona je možné považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov.Úver,ktorýbolposkytnutýžalobcovinazákladeZmluvyorevolvingovomúvereč.8500086527považuje za úver bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu, že v zmluve absentuje údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru podľa § 9 ods.2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy. Tento
termín nie je ani možné zo zmluvy určiť, keďže je v nej uvedený len počet splátok. V zmluve nie je

uvedená splatnosť splátok resp. splatnosť aspoň prvej z nich, z ktorej podľa počtu splátok by bolo možné
termín konečnej splatnosti úveru určiť. Pokiaľ vyššie uvedené údaje sú uvedené v Oznámení veriteľa
o schválení úveru dlžníka, poukázal na to, že toto oznámenie nie je podpísané žalobcom a v zmysle
platných právnych predpisov tieto údaje musia byť uvedené už v spotrebiteľskej zmluve. Vzhľadom
teda na vyššie uvedené, keďže posúdil predmetnú úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, tak

žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu vyhovel, keďže mal za preukázané, že
na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie a to výške rozdielu medzi poskytnutým úverom
a uhradenými platbami. Žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo výške 1 350 € a spolu žalobca uhradil
žalovanému sumu vo výške 2 492,08 €. Bezdôvodné obohatenie preto predstavuje sumu vo výške 1
142,08 €, z ktorej si žalobca uplatnil sumu vo výške 1 060,08 €, na zaplatenie ktorej súd žalovaného
zaviazal v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej citoval znenie § 255 ods.1, § 262 ods.1,2

CSP a o trovách konania rozhodol podľa úspešnosti v spore. Žalobca bol v konaní úspešný v celom
rozsahu, preto mu náhrada trov konania bola priznaná v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (č. l. 150-151), v ktorom namietol nesprávnosť
a nezákonnosť záverov konajúceho súdu, ktorý pri posudzovaní primeranosti úroku vo výške 18,08

% postupoval v rozpore s § 53 ods.6 O. z. a vykonávacím nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.. Citoval
znenie § 53 ods.6 O. z., § 1 ods.1,4, § 1a ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Zmluva o úvere
číslo 8500086527 bola uzavretá 23.10.2014. Posledným údajom o priemernej RPMN bánk a pobočiek
zahraničnýchbánk,ktorýbolzverejnenýpreddátumomuzavretiazmluvy,bolúdajzverejnený31.7.2014,
pričom jeho hodnota bola 14,36 %. Dvojnásobok uvedenej hodnoty predstavuje 28,72 %, čo je zároveň

dovolená výška odplaty. Tvrdí, že tá v prejednávanej veci a uzavretej zmluve prekročená nebola, čiže je
v súlade s označenými právnymi predpismi. Ďalej citoval Pravidlá pre zverejňovanie údaju o priemernej
hodnoty RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk upravuje vyhláška MF SR č. 289/2010 Z.z. v §
2 a namietol aj to, že odôvodnenie rozsudku v bode 32 nemá žiadnu spojitosť s priebehom konania.
Namietol tiež záver súdu, že v zmluve nie je uvedený výpočet RPMN a žiadny zákon výpočet RPMN

neobsahuje. Uzavretá zmluva obsahuje uvedenie výslednej hodnoty RPMN 25,72 %, čo plne zodpovedá
požiadavke zákona. Namietol záver súdu o neuvedení termínu splatnosti splátok, kedy podľa záverov
súdu nepostačuje uvedenie v oznámení veriteľa o schválení úveru. V článku 2 bod 2.1 zmluvných
dojednaní tvoriacich súčasť a obsah zmluvy o úvere bolo dohodnuté, že dlžník podpisom a odovzdaním
žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru veriteľovi súhlasí s tým, že termín splatnosti splátky bude

v prípade schválenia jeho žiadosti stanovený na konkrétny deň medzi v poradí prvým až pätnástym
dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca takto: V náväznosti na deň poskytnutia úveru (ods. 2.3.) bude
dátum splatnosti prvej splátky určený na deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane)
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni poskytnutia úveru tak, že medzi dňom poskytnutia úveru a
dňom splatnosti prvej splátky bude doba nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane)

a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane). Splatnosť nasledujúcej splátky
v príslušnom mesiaci bezprostredne nasledujúcom po splatnosti prechádzajúcej splátky bude v deň s
číselným poradím rovnakým ako číselné poradie dňa splatnosti predchádzajúcej splátky v príslušnom
predchádzajúcom mesiaci. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 nie je potrebné, aby
zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto

zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II
rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín
konečnej splatnosti" je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje
identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalobcu splnené - žalovaný mal
objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc

z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru a Splátkového kalendára). Žalovaný
preto podáva proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 1Csp/83/2018 - 128 zo 6.2. 2019
odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd vyhovel
podanému odvolaniu, napádaný rozsudok zmenil tak, že podanú žalobu zamietne a žalovanému prizná
právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol (č. l. 162-164), že má za to, že rozsudok
tak, ako bol vyhlásený a následne vyhotovený spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenie, a to vo všetkých svojich častiach. Má za to, že žalovaný vo svojom
odvolaní iba účelovo napáda neodôvodnenosť niektorých jeho častí. Má za to, že žalovaný vo svojomodvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by
odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Uvedenie
termínu konečnej splatnosti - Žalovaný vo svojom odvolaní napáda konštatovanie súdu o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie o konečnej splatnosti úveru. Namieta, že absencia údaju
konečnej splatnosti nemôže byť dôvod pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Nestotožňuje sa s
touto argumentáciou žalovaného. Údaj 42 mesiacov nemožno považovať za postačujúci, keďže údaj
o konečnej splatnosti má byť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený jednoznačne tak,
aby spotrebiteľ nemusel vykonávať ďalšie výpočty. Skutočnosť, že v Oznámení o schválení úveru je

uvedený dátum poslednej splátky neobstojí, keďže tieto údaje absentujú v návrhu na uzavretie zmluvy,
ktorý robil žalobca (formulárová zmluva) a teda zmluva s takýmito náležitosťami nebola dohodnutá.
Tieto údaje žalovaný jednostranne oznámil žalobcovi, a teda nemôžu byť ani súčasťou zmluvy, čomu
svedčí, že na oznámení absentuje podpis žalobcu. Poukázal na Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.
zn. 4Co/333/2017 z 27.3.2018, Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10Co/465/2015 z 29.1.2016,
z ktorých citoval. Absencia RPMN v Zmluve a výška odplaty za úver - stotožnil sa s názorom súdu prvej

inštancie o absencii údaju o RPMN, keďže v bode 5 zmluvy - kde je uvedená len „predpokladaná" výška
RPMN, napriek tomu, že zákonodarca presný údaj o RPMN považuje za neopomenuteľnú náležitosť,
ktorej absencia zakladá bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Tento „predpokladaný údaj" je jediný
údaj o RPMN, ktorý mal spotrebiteľ v čase podpisu zmluvy k od žalovaného k dispozícii. Následne po
podpise zmluvy doplnil do bodu 6 inú výšku RPMN 25,72 % ako uvádzal v bode 5, ktorá je totožná s

RPMN uvedenou v Oznámení o schválení úveru. RPMN 25,77 % však nezodpovedá reálnemu prepočtu
RPMN - ktorá je v skutočnosti 72,70%, takže v bode 6 ako aj v Oznámení je uvedená nesprávne,
a to v neprospech spotrebiteľa. Samotný žalovaný uvádza niekoľko sadzieb RPMN, čo prináša do
vzťahu so spotrebiteľa nejasnosť, nezrozumiteľnosť a nepresnosť ohľadom najpodstatnejšieho údaju
pre spotrebiteľa, na základe ktorého vie posúdiť výhodnosť resp. nevýhodnosť úveru. Naviac vo výške

RPMN nezohľadnil odplatu za služby vyplývajúce z Dohody o poskytnutí služby, ktorá priamo súvisí s
poskytnutým úverom. Rozpor zmluvy s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý je
pri sadzbe RPMN 72,70 % jednoznačný, nemôže byť platným právnym úkonom. Predmetnú dohodu o
poskytovaní služieb vyhodnotili súdy SR opakovane za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatné
ustanovenie. Služby vyplývajúce z dohody o poskytnutí služby sú bezprostredne viazané na vznik

spotrebiteľského úverového vzťahu, bez ktorého by existencia takejto Dohody nemala žiaden význam.
A preto nezohľadniť takéto navýšenie pri výpočte RPMN možno jednoznačne považovať za nekalú
praktiku a snahu obchádzať zákonné ustanovenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch § 9 ods.2 účinný
v čase uzavretia zmluvy jednoznačne uvádzal, že údaj o RPMN musí byť v zmluve uvedený a súčasne
poukazuje na následky nedodržania s uvedením príslušnej právnej normy - § 11 ods.1 písm. b) zák.

č. 129/2010 Z.z.. Zákon o spotrebiteľských úveroch považuje údaj o RPMN za základný údaj o úvere,
smerodajný pre spotrebiteľa na to, aby si mohol predstaviť percentuálnu výšku nákladov za úver. Ide
o údaj, ktorý má spotrebiteľovi ukázať, koľko bude musieť zaplatiť naviac nad rámec istiny. RPMN je
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a musí byť uvedený v každej zmluve. S jeho
absenciou zákon spája prísne dôsledky. Tiež za to, že súd správne vyhodnotil výšku odplaty za úver

ako zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom a teda za absolútne neprijateľnú. Výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov - žalovaný namieta neuvedenie termínu splatnosti
splátok, pri čom sa odvoláva na zmluvné dojednania. Nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, keďže
ustanovenia o termíne splátok sú v Zmluvných podmienkach uvedené miniatúrnym písmom a čo je
podstatnejšie veľmi neurčito so stanovením rozmedzia od - do. Má za to, že takéto nejasné, nepresne

formulované a takmer nečitateľné dojednanie nemôže byť splnením zákonnej požiadavky pre povinné
náležitosti spotrebiteľských zmlúv v súlade so ZoSÚ. Žalovaný sa opiera vo svojej argumentácii o
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť
ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám; ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné

aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26.2.1986, Marshall,
samotnásmernicanemôžeukladaťpovinnostijednotlivcovi,takžesanaňuakotakúnemožnoodvolávať.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7.6.2013 č. 5Cdo 5/2013). V Rozsudku C-42/15 Súdny dvor EÚ
citoval z odôvodnenia Smernice pod bodom (9) a (30), že (9) Členské štáty by preto nemali mať
možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. (30) Táto

smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv o úvere. Členské štáty
preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v súlade s právom
Spoločenstva. Slovenská republika prijala zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý nie je (a ani nemôže)
byť v rozpore so Smernicou. V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalovaného o tom, že Zmluva obsahujevšetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá Smernica teda neobstoja, nakoľko náš zákonodarca vo svojej
podrobnejšej úprave (t.j. v Zákone) vyjadril, čo považuje za náležitosti takejto Zmluvy. Odôvodnenie
rozsudku v bode 32 - Žalovaný tiež namieta nesúvislosť bodu 32 s priebehom konania. Má za to, že v

priebehu konania týkajúceho sa spotrebiteľského sporu, môže súd uskutočniť aj dokazovanie nad rámec
navrhovaného dokazovania strán sporu. V tomto prípade súd správne konštatuje, že odplata vo výške 2
093,58 eur (= 42 splátok x 81,99 = 3443,58 Eur - 1350 Eur poskytnutá suma úveru ) spôsobuje absolútnu
neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ. Žalovaný v úverovej zmluve uviedol celkovú čiastku úveru v
hodnote 2 142,06 eur, teda nepravdivý údaj, keďže v skutočnosti musel spotrebiteľ uhradiť 42 splátok po

81,99 eur = 3 443,58 eur + 150 eur poplatok za poskytnutie úveru = 3 593,58 eur. Vzhľadom na uvádzané
skutočnosti navrhol, aby súd druhej inštancie rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu
a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
8.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej

inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový

stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o

tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.9.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

10.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť, že je v súlade
rozhodovacou praxou súdov, ktoré rozhodovali z hľadiska skutkového a právneho v analogických
sporoch a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli
a keďže niektoré spomínané rozhodnutia sú známe žalovanej, ale ostatné sú všeobecne prístupné,
nepovažuje za potrebné, ani účelné v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať.

11.Odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným súdom aj v tom, že úroky (odplata) prevyšujúce 60%
ročne sú neprimerane vysoké, odporujúce dobrým mravom (porov. NS SR 5Cdo 26/2011, 1MCdo 1/09,
tiež NS ČR vo veci 21Cdo 1484/2004) a prisvedčuje konštatovaniu súdu, že dohoda o výške úrokov
musí byť v súlade s § 39 O. z., teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne
neplatný. Odplata vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§
39 O. z.), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho

vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou
z týchto hraníc je i súdom správne aplikovaný inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo
1484/2004).
12.Zmluvné podmienky v predmetnej veci prvoinštančný súd správne vyhodnotil, pokiaľ ide o odplatu,
ako odporujúcu dobrým mravom (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10Banco Espaňol).

Súd svoje úvahy náležite odôvodnil a vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom
dokazovaní. Odplata prevyšujúca 60% nemá žiadne opodstatnenie a súdy sa značne kriticky vyjadrili už
aj k nižším úrokovým sadzbám [5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci
3Co 67/2008 (25%)]. Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR252/89 vyhlásil úver s rozdielom
o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol

pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera).
13.Judikatúra súdov nikdy nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa,
ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
(porov. právne veci NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09 z 31.7.2009, NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 z 26.4.2012,
NSČRsp.zn.21Cdo1484/04z15.12.2004,KSvPrešovesp.zn.3Co3/2011z12.10.2011,3Co67/2012

z 24.10.2012).
14.Odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že zmluva je nazvaná ako zmluva o revolvingovom
úvere, ale plnenie na základe nej poskytnuté bolo ako klasický úver a táto nespĺňa základné znaky
revolvingu a síce, že klient môže opakovane čerpať finančné prostriedky do určeného limitu. Príkladom
revolvingového úveru sú kreditné karty, pri ktorých je klientovi poskytnutý úverový rámec. Ak klient

vyčerpá časť alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú sumu splatí jednorazovo, hneď po
pripísaní tejto úhrady má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak vyčerpanú sumu spláca postupne,
bude mať stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je vyčerpaná a ktorá sa zároveň s každou
splátkou zvyšuje. Žalovaný len zastieral, že poskytnutý úver je revolvingový, čím žalobca bol uvedený
do omylu.

15.Záverom je nutné konštatovať, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že vzťah
medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľským. Vychádzajúc z uvedeného, na tento vzťah, sa vzťahujú
právnepredpisytýkajúcesaspotrebiteľaajehoochrany,takakoichsprávnepoužilajsúdprvejinštancie.
16.V zmysle § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.1, b)

zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a) až k), r) a y), c)
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1, d) v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ
spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

17.Súd správne vyhodnotil, že v zmluve nie sú uvedené termíny splátok, a odvolací súd dodáva, že
ich určenie, na ktoré sa žalovaný v odvoláva v podanom odvolaní je nejasné, mätúce a pre bežného
spotrebiteľa nezrozumiteľné. V zmluve nie je uvedený ani výpočet RPMN a dohoda o poskytovaní
služieb je v rozpore s dobrými mravmi, keď jej predmet obsahuje služby, ktoré sú spojené s úverom,
vyplývajú z úverového vzťahu a sú v týchto vzťahoch bežné (oznámenie o prijatej platbe, informácia

pred splatnosťou splátky).
18.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
19.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.20.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
21.Žalovaný nemal v odvolacom konaní úspech a žalobca bol aj v tomto konaní plne úspešný, preto mu

bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške účelne vynaložených trov
v súvislosti s odvolacím konaním rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2
CSP).
22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.