Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/239/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200163
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316200163.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.
Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: E. S., nar. X.XX.XXXX, bytom H.
XXX, J., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Eleonóra Zuzáková, s. r. o.,
so sídlom Mierové nám. 943/4, Galanta, proti žalovanému: X. N., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX,
zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Krutek & Kuruczová, so sídlom Hlavná 11, Trnava,

o zaplatenie 28.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 14.
júna 2018, č.k. 8C/4/2016-278, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť 28.000,- Eur do

troch dní od právoplatnosti rozsudku a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má
právo voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným
uznesením súdom prvej inštancie.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 23, § 39, § 50 ods. 3, § 123, § 451 ods.
1 a 2, § 454, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 2, § 58

ods. 1 a § 59 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), keď
uviedol, že záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak dôjde ku kvalifikovanej zmene okolností, z
ktorých strany zrejme vychádzali pri vzniku záväzku, a ak bude splnený tiež predpoklad, že zaviazaná
strana túto zmenu oznámi bez zbytočného odkladu strane oprávnenej. Súd zo spisu Okresného úradu
Šaľa, katastrálny odbor zistil, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy
o budúcej zmluve dňa 1.6.2015, pričom zmluva o budúcej zmluve bola uzavretá dňa 27.1.2015 a

zmluvné strany si nechali podpis overiť dňa 27.5.2015. V zmluve o budúcej zmluve sa žalovaný zaviazal
previesť 1/2-icu nehnuteľnosti na P. X., avšak v čase uzavierania zmluvy nebol vlastníkom týchto
nehnuteľností. Z uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že zmluva o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaný teda nemohol nakladať s nehnuteľnosťami,
keď nebol ich vlastníkom v dobe, keď sa zaviazal previesť nehnuteľnosti, nakoľko platí zásada, že nikto
nemôže previesť na niekoho viac práv, ako sám má. Keďže súd vyhodnotil zmluvu o uzavretí budúcej

kúpnej zmluvy ako absolútne neplatný právny úkon, tak v zmysle zákona sú povinní účastníci zmluvy
si navzájom vrátiť plnenia. V spore bolo preukázané, že budúca kupujúca poukázala žalovanému sumu
28.000,- Eur, pričom nezáleží na tom, na koho účet bola uvedená suma zaslaná. D. N. uviedol, na aké
čísla účtov a v akých peňažných ústavoch majú byť peniaze zaslané, pričom súd opätovne zdôraznil,
že v zmysle zákona úkony D. N. ako zástupcu žalovaného priamo zaväzujú žalovaného. Okrem toho
súd poukázal na to, že sám žalovaný uviedol, že suma 28.000,- Eur z účtov uvedených v zmluve o

budúcejzmluvebolanásledneprevedenánajehoúčetaontietopeniazevybral.Súdakonedôveryhodnú
vyhodnotil výpoveď žalovaného a na ňu nadväzujúcu výpoveď svedka X. R. z toho, že žalovaný tvrdil, žetri - štyri dni pred smrťou vyplácal P. X. sumou 28.000,- Eur, pričom ju vyplácal v päťstovkách a tisíckach.
Ďalej zdôraznil, že viac bolo tisícoviek. Podľa neho tieto peniaze pochádzali od jeho brata, pričom ako
je notoricky známe, bankovky v hodnote 1.000,- Eur neexistujú. Výsluch svedkyne T. a J. Horváthovej

súd nehodnotil vzhľadom na to, že pre právne posúdenie veci ich svedecké výpovede nemali význam.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

alternatívne zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania vo
výške 100%. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na ust. § 58 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok),

vzmyslektoréholegalizáciounotáralebonímpoverenýzamestnanecosvedčuje,žeosoba,ktorejpodpis
má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala
pred ním za vlastný, pričom pre zistenie totožnosti tejto osoby platí § 48 Notárskeho poriadku, podľa
odseku 1 ktorého, ak notár nepozná účastníkov, svedkov úkonu, dôverníkov alebo osobu, ktorá ovláda
jazyk účastníka osobne, títo musia preukázať svoju totožnosť platným úradným preukazom alebo ich

totožnosťmusíbyťpotvrdenádvomisvedkamitotožnosti.Zozneniaust.§58ods.1Notárskehoporiadku
jednoznačne vyplýva, že notár alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis
má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred
ním za vlastný, pričom z ust. § 48 ods. 1, na ktorý odkazuje samotný § 58 ods. 1, vyplýva, že účastníci,
ktorí nie sú notárovi známi, preukazujú svoju totožnosť len úradným preukazom, nie splnomocnením.

Zdôraznil, že osvedčením sa rozumie len to, že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený v prítomnosti
notára alebo ním povereného pracovníka, listinu vlastnoručne podpísala. Zo znenia osvedčovacej
doložky pritom taktiež nevyplýva, že by bolo notárovi, resp. jeho pracovníkovi, pri osvedčovaní pravosti
podpisu D. N. predložené akékoľvek plnomocenstvo. V prípade, ak by došlo k stotožneniu s predmetným
právnym názorom súdu prvej inštancie, znamenalo by to extenzívny výklad až za hranice Notárskeho

poriadku a prezumovanie právneho vzťahu medzi dvoma osobami, ktorý nikdy nemusel existovať,
a skúmanie obsahu príslušnej zmluvy a zároveň obsahu udeleného splnomocnenia. Nesúhlasil tiež
s právnym názorom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
27.1.2015. Poukázal na to, že podpísaním zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ešte nedochádza k prevodu
vlastníckeho práva, pretože túto zmluvu nie je možné predložiť ako súčasť návrhu na vklad do katastra

nehnuteľností. Na uskutočnenie prevodu nehnuteľností musia obe strany uzatvoriť ešte riadnu kúpnu
zmluvutýkajúcusaprevoduvlastníckehopráva.Zosamotnejpodstatyzmluvyobudúcejzmluvevyplýva,
že strany sa zaväzujú k nejakému úkonu v budúcnosti, a to napríklad po splnení vopred dohodnutých
podmienok, ktoré síce v čase podpisu predmetnej zmluvy nenastali, ale je dôvodné sa domnievať, že
tieto nastanú v budúcnosti. Na základe uvedeného bol odvolateľ toho názoru, že uvedená zmluva o

budúcej zmluve nie je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že žalovaný nebol vlastníkom
predmetných nehnuteľností, pretože zmluvné strany vyslovene uviedli, že právny stav predpokladaný
zmluvou o budúcej zmluve nastane v budúcnosti, a to použitím výrazu „bude výlučným vlastníkom“.
Namietol tiež, že prvoinštančný súd sa dostatočne vysporiadal s jeho skutkovým tvrdením, uvedeným v
zápisnici zo dňa 14.3.2017, v nasledovnom znení: „Zmluva o budúcej zmluve mala byť bianco zmluva

do budúcna, čo znamená, že nemala byť vôbec podpísaná.“ Mal za to, že súd prvej inštancie sa vôbec
nevysporiadal so znením splnomocnenia zo dňa 14.5.2015, na základe ktorého odvolateľ splnomocnil
svojho brata D. N.: „Táto plná moc generálne platí na uskutočnenie všetkých právnych úkonov, resp.
iných úkonov, ktoré súvisiac s prevodom vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti na moju osobu
- splnomocniteľa“. Z vyššie uvedeného znenia splnomocnenia je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé,

že udelené splnomocnenie sa vzťahuje výslovne len na právne úkony, resp. iné úkony, ktoré súvisia s
prevodom vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX na odvolateľa,
no nie na ďalšiu osobu tak, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. D. N. preto nebol z
predmetnéhosplnomocneniaoprávnenýmnauzatvoreniezmluvyobudúcejzmluve,nazákladektorejby
malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam na osobu P. X., a teda konal bez

plnomocenstva. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 33 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého, ak niekto koná
za iného bez plnomocenstva, prípadne prekročí svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, je z tohto
konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu
schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva,môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu
škody spôsobenej jeho konaním. V prípade, ak sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia
od odvolateľa, tento nie je podľa § 33 ods. 2 OZ v predmetnom spore pasívne vecne legitimovaným,

keď pasívna vecná legitimácia v danom prípade svedčí len D. N., ako osobe konajúcej bez udeleného
plnomocenstva. Odvolateľ ďalej uviedol, že D. N. je podozrivou osobou vo vzťahu k otráveniu P. X. a v
súčasnej dobe je na neho vydaný medzinárodný zatykač. K. dňa 26.6.2018 osobne podal na Okresnej
prokuratúre v Galante rozšírenie trestného oznámenia, ktorého obsahom bolo podvodné konanie D. N.
nielen voči nemu, ale aj voči P. X., ktorého kópiu pripojil. Zdôraznil, že predmetná zmluva o budúcej

zmluvebolauzatvorenáP.X.aD.N.bezvedomia(schválenia)odvolateľaabezsplnomocneniazostrany
odvolateľa. V prípade, ak by aj P. X. mala v úmysle plniť na základe predmetnej zmluvy, nepochybne
tak urobila podľa jej čl. III. a nepreviedla by sumu 28.000,- Eur len na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX,
ale previedla by sumu 20.000,- Eur na č. účtu XXXXXXXXX/XXXX v Y. Y. a 8.000,- Eur na č. účtu
XXXXXXXXXX/XXXX v I. U. Y.. Ďalej uviedol, že P. X. a ani D. N., teda osoby, ktoré reálne podpísali
zmluvu o budúcej zmluve, neboli v konaní vypočuté, pričom odvolateľ sa o jej uzatvorení, ako aj o

jej obsahu, dozvedel na základe výzvy, ktorou od neho žalobca požadoval vrátenie plnenia, teda o
obsahu zmluvy sa dozvedel až po tom, ako bola táto podpísaná a zároveň až po tom, ako boli finančné
prostriedky v nej uvedené uhradené na účet D. N..

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu

jeho vecnej správnosti potvrdiť. Mal za to, že doterajšie konanie bolo vykonané plne v súlade s
príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, a teda netrpí žiadnou vadou, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že výsluch D. N. bol navrhnutý nie
právnym zástupcom žalobcu, ale žalovaného, a to v podaní zo dňa 27.6.2016, ako aj na pojednávaní
13.10.2016 s tým, že v zmysle uznesenia zo dňa 13.10.2016 navrhnutých svedkov zabezpečia sporové

strany, t.j. okrem iného žalovaný mal zabezpečiť svedka D. N.. Odvolateľ tiež v odvolaní neuviedol, ktoré
skutkové zistenia považuje za nesprávne, prípadne k akým skutkovým záverom mal súd na podklade
vykonaného dokazovania dospieť. Poukázal na to, že z čestného prehlásenia D. N. predloženého
žalovaným jednoznačne vyplýva, že zmluvu o budúcej zmluve podpisoval na základe splnomocnenia
udeleného mu žalovaným, a z dôkazov predložených tak žalobcom, ako aj žalovaným je preukázaný

aj tok financií z predmetnej zmluvy až k rukám žalovaného. Žalovaný dňa 26.5.2015 splnomocnil
aj P. X. na zastupovanie vo všetkých a akýchkoľvek právnych úkonoch, ako aj úkonoch súvisiacich
s nehnuteľnosťami žalovaného na území SR, a to generálnou plnou mocou, teda plnomocenstvami
disponovali okrem D. N. aj iné osoby. Taktiež poukázal na textovú komunikáciu medzi P. X. a žalovaným,
ako aj výpoveď žalovaného na Obvodnom oddelení PZ v Šali dňa 12.11.2015, z ktorej vyplýva, že

žalovaný a P. X. plánovali vlastniť dom vo T. spoločne. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nevedel o obsahu
zmluvy o budúcej zmluve a dozvedel o jej obsahu až z výzvy notárskeho úradu zo dňa 12.8.2015,
toto tvrdenie odporuje jeho výpovedi z pojednávania zo dňa 14.3.2017, keď na otázku, o aké peniaze
sa jednalo, keď mu vyplácal D. N. sumu 28.000,- Eur, uviedol okrem iného, že „brat mi dal peniaze z
rozdielu bytu tak od X... (...) pani X. zaslala peniaze na účet môjho brata. Tieto peniaze z účtu môjho

brata boli potom preposlané na môj účet.“ V odvolaní uvádzané tvrdenie, že suma 20.000,- Eur nebola
žalovanému uhradená ako časť ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve, je v rozpore s príkazom na úhradu
zo dňa 28.5.2015, keď v doplňujúcich údajoch je poznámka: „P. dom“. Vzhľadom na vykonané dôkazy
je podľa názoru žalobcu jednoznačne preukázané, že pasívne legitimovaný v danom spore je žalovaný.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právne posúdenie prejednávanej veci je správne.

5. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na tvrdeniach obsiahnutých v jeho
odvolaní. Vo vzťahu k nevykonaniu svedeckej výpovede D. N. uviedol, že predmetná osoba je kľúčovou
otázkou pre posúdenie, či medzi ním a P. X. vznikol akýkoľvek zmluvný vzťah alebo nie, s akým úmyslom
uzatvoril D. N. zmluvu s P. X., aj keď na to nebol v splnomocnení oprávnený, z akého dôvodu P. X.

uhradila sumu 28.000,- Eur na účet patriaci D. N., a nie tak, ako to vyplývalo z uzatvorenej zmluvy a
prečo D. N. v príkaze na úhradu zo dňa 28.5.2015 v doplňujúcich údajoch uviedol poznámku: „P. dom“.
Bol toho názoru, že nevykonanie dôkazov, ktoré strany riadne navrhli, je súd prvej inštancie povinný
náležite odôvodniť v rozsudku, pričom výsluch D. N. bol riadne navrhnutý právnym zástupcom žalobcu
na pojednávaní dňa 14.03.2017.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8C/4/2016 je zaplatenie sumy
28.000,- Eur.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, ako i závislého výroku o nároku na náhradu trov
konania.

9. Podstata odvolacích námietok žalovaného spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania (strany sporu)
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavke na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej

judikatúry Ústavného súdu SR a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný,
zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli
zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV.ÚS
1/2002, II.ÚS 174/2004, III.ÚS 117/2007, III.ÚS 332/2009, I.ÚS 501/11 a pod.). Za arbitrárny, resp.

nedostatočne odôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo
všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 154/2005 z 28.02.2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so
zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis vs. Grécko
z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska súdneho konania

považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija vs. Španielsko z roku 1994, Kraska vs.
Švajčiarsko z 29.04.1993).

12. Občiansko-právne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom).

13. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že je potrebné

súhlasiť s názorom odvolateľa, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné vzhľadom na nedostatok
dôvodov, keď je najmä potrebné prvoinštančnému súdu vytknúť, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, a to najmä výsluch svedka D. N., pričom mal dôsledne postupovať v zmysle ust. § 197 a
§ 198 CSP.

14. Odvolací súd považuje za potrebné k veci uviesť, že záver súdu prvej inštancie o absolútnej
neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy z dôvodu, že v čase uzavretia zmluvy nebol žalovaný
vlastníkom predmetných nehnuteľností, je nesprávny, keď platnosť zmluvy o budúcej zmluve je závislá
od toho, či zmluva o budúcej zmluve má podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj od toho, či jej obsahom je aj dohoda o podstatných náležitostiach

budúcej zmluvy do takej miery, že zmluvné strany dohodli aspoň spôsob určenia podstatných náležitostí
budúcej zmluvy. Zmluva o budúcej zmluve je v Občianskom zákonníku upravená v § 50a. Zmluvou o
budúcej zmluve sa medzi účastníkmi zakladá zmluvná povinnosť, t.j. že do dohodnutej doby uzavrú
zmluvu, na ktorej podstatných náležitostiach sa musia taktiež dohodnúť. Pre platnosť zmluvy o budúcej
zmluve sa vyžaduje, aby bola uzavretá písomne, aby v nej bola uvedená doba, dokedy zmluvné strany
budúcu zmluvu uzavrú, ako aj uvedenie podstatných náležitostí tej-ktorej zmluvy, ktorá je predmetom

zmluvy o budúcej zmluve. Odvolací súd považuje za nesprávny názor prvoinštnačného súdu, že
žalovaný nemohol uzatvorenou zmluvou o budúcej zmluve obmedziť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, keďže v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nebol ich vlastníkom. Žalovaný totiž
neobmedzil svoje vlastnícke právo, ale dobrovoľne obmedzil vlastnícke právo, ktoré mal v budúcnosti
nadobudnúť. Toto obmedzenie bolo podmienené tým, že dôjde k prevodu vlastníctva na žalovaného,

a tak vylúčilo nakladanie žalovaného s nehnuteľnosťami, aby mohol tieto predať inému subjektu než
zmluvnej strane z uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve.

15. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý určuje, kto je nositeľom uplatneného
práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Žalobca je aktívne vecne legitimovaný, ak je nositeľom

uplatneného práva a žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne povinnosť, ktorej
splnenia sa na ňom žalobca domáha, alebo ktorá má byť určená.

16. Z obsahu spisového materiálu a doposiaľ vykonaného dokazovania možno mať dôvodné
pochybnosti o vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, keď bolo potrebné prihliadnuť na obranu

žalovaného poukazujúcu na obsah splnomocnenia zo dňa 14.5.2015, pričom obsah tohto úkonu je
potrebné vykladať v zmysle výkladových pravidiel obsiahnutých v ust. § 35 OZ, podľa odseku 2 ktorého,
právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

17. S poukazom na uvedené možno mať preto dôvodné pochybnosti o vecnej pasívnej legitimácii
žalovaného, pričom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na obsah odvolania žalovaného.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní
pred odvolacím súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) (súd prvej inštancie neodôvodnil napadnuté
rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP), a ďalej súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP, pričom
s prihliadnutím na zachovanie zásady dvojinštančnosti konania odvolací súd nepovažoval za účelné

doplniť dokazovanie odvolacím súdom, ako aj s prihliadnutím na nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne vec v zmysle vyššie uvedeného posúdi, pričom bude

vychádzať z právneho názoru vysloveného vyššie, doplní dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu,
vykonané dôkazy vyhodnotí, a to každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, následne vec právne posúdi vychádzajúc z
vysloveného právneho názoru a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležite v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní.

20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).