Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/242/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115229936
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115229936.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu:
UniCredit Bank Czech Republik and Slovakia, a.s., IČ: 649 48 242, so sídlom Želetavská 1525/1, Praha
4 - Michle, Česká republika, organizačná zložka v SR: UniCredit Bank Czech Republik and Slovakia,
a.s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 251 336, so sídlom Šancová 1/A, Bratislava, právne zast.
spoločnosťou ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: N. R.,
nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Mesto C., a žalovanému v 2. rade: I. H., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XX, D.,
o zaplatenie 5.646,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava

zo dňa 17. septembra 2018, č.k. 37C/17/2017-98, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému v 1. rade
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.450,15 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 3.450,15 eur od 28.11.2015 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť žalovanému v 2.
rade uložená platobným rozkazom Okresného súdu Trnava č. 37C/17/2017-74 zo dňa 4.8.2017, v
spojení s uznesením Okresného súdu Trnava č. 37C/17/2017-79 zo dňa 4.10.2017, a v rozsahu plnenia
žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť plniť žalovanému v 1. rade uložená týmto rozsudkom, vo zvyšku
súd návrh voči žalovanému v 1. rade zamietol a uložil žalovanému v 1. rade povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 22,22% s tým, že v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť žalovanému
v 2. rade uložená platobným rozkazom Okresného súdu Trnava č. 37C/17/2017-74 zo dňa 4.8.2017, v

spojení s uznesením Okresného súdu Trnava č. 37C/17/2017-79 zo dňa 4.10.2017 a v rozsahu plnenia
žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť plniť žalovanému v 1. rade uložená týmto rozsudkom a osobitným
uznesením o výške náhrady trov konania, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2.Svojerozhodnutiesúdprávneodôvodnilaplikáciouustanovení§52ods.1,2, §488,§489a§491
Občianskehozákonníka,§497,§499,§502ods.1,§503ods.1,§504,§506Obchodnéhozákonníka,§
1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1 a ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

vecne súd dôvodil, že žalobca sa domáhal uloženia žalovaným povinnosti spoločne a nerozdielne mu
zaplatiť sumu 5.646,15 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 4.100,61 eur od
28.11.2015 do zaplatenia, a s úrokom vo výške 14,99% ročne zo sumy 4.100,61 eur od 28.11.2015 do
zaplatenia titulom neuhradených záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej dňa 12.2.2013 medzi právnympredchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a z dohody o ručení uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom. Nakoľko žalovaný v 1. rade porušil svoje
povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy, keď nezaplatil splátky, a žalovaný v 2. rade porušil svoje povinnosti

vyplývajúce z Dohody, keď neuhradil splatnú pohľadávku na výzvu, právny predchodca žalobcu vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru ku dňu 16.4.2014. Celkový nedoplatok z predčasne ukončenej Zmluvy ku
dňu 27.11.2015 predstavuje sumu 5.646,15 eur, z toho istina 4.100,61 eur, dlžný riadny úrok 1.164,02
eur, dlžný úrok z omeškania 370,96 eur, dlžné poplatky za poistenie úveru 10,56 eur.

3. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č. 37C/17/2017-74 zo dňa 4.8.2017, v spojení
s Uznesením č. 37C/17/2017-79 zo dňa 4.10.2017, ktorým návrhu žalobcu vyhovel a tento voči
žalovanému v 2. rade nadobudol dňa 12.9.2017 právoplatnosť, zatiaľ čo v časti týkajúcej sa žalovaného
v 1. rade bol v zmysle ustanovenia § 266, ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) zrušený
pre nemožnosť jeho doručenia. Súd preto konal ďalej o žalobe smerujúcej voči žalovanému v 1. rade a
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že je možné vyhovieť jej iba v časti nároku na zaplatenie

neuhradenej časti istiny úveru spolu s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej výške. Právny vzťah
medzi stranami sporu založený zmluvou o úvere je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom (§ 261, ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka) -
vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis. Na základe predmetnej úverovej zmluvy

poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému v 1. rade úver vo výške 5.000,00 eur; a žalovaný
sa zaviazal splatiť ho v 48 mesačných splátkach po 139,06 eur, v zmluve bola stanovená úroková
sadzba FIX vo výške 14,99% p.a., konečná splatnosť bola uvedená údajom „do 48 mesiacov od prvého
čerpania Úveru“, celkové náklady spotrebiteľa 2.017,28 eur, RPMN 19,64% p.a., priemerná hodnota
RPMN 19,53% p.a. Nakoľko žalovaný v 1. rade prestal úver splácať a neuhradil ho ani žalovaný v 2.

rade, veriteľ úver zosplatnil. Podľa názoru súdu v zmluve nebola jasne a určite vymedzená výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia ani termín konečnej splatnosti úveru ( bol uvedený iba údajom „do 48 mesiacov od prvého
čerpania Úveru“, a nie presne určeným dátumom), takže z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2

písm. k) a f) zák.č. 129/2010 Z.z. treba v zmysle § 11, ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z. považovať poskytnutý
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže z poskytnutého úveru 5.000,- eur bola celkovo
uhradená suma 1.549,85 eur súd zaviazal žalovaného v 1. rade povinnosťou doplatiť žalobcovi rozdiel -
sumu 3.450,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 28.11.2015. Vo zvyšku, teda
čo do sumy zvyšnej uplatnenej istiny s príslušenstvom, ako aj čo do úrokov z omeškania z priznanej

istiny, ktorý prevyšuje zákonný úrok, súd návrh zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v
zmysle ustanovenia § 255, ods. 1 CSP tak, že prevažne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania zodpovedajúci pomeru jeho úspechu v spore.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej

inštancie, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a podľa § 9 ods. 2 písm. f) toho istého zákona. Zmluva
podľa názoru odvolateľa obsahuje všetky náležitosti vyžadované v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného
zákona účinného v čase uzavretia zmluvy, pričom odvolateľ poukazuje na to, že úver možno považovať
za bezúročný a bez poplatkov, jedine v prípade, keď sú alternatívne splnené štyri podmienky, a to buď

1/ zmluva nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, 2/ zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k) r) a y), 3/ zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa
musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo 4/ v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávna RPMN v neprospech spotrebiteľa. Žalobca má
za to, že alternatíva č. 2/ je naplnená vtedy, ak sú kumulatívne naplnené všetky jej podmienky, teda

nestačí, ak v zmluve chýba len jedna náležitosť vymenovaná v tomto bode, čo vyplýva z formulácie pri
ktorej zákonodarca na spojenie podmienok používa slovo „a“ a nie „alebo“. K absencii termínu konečnej
splatnosti úveru odvolateľ uviedol, že tento údaj je v zmluve vymedzený ako „do 48 mesiacov od prvého
čerpania úveru“, čo súd považoval za nedostatočné, avšak ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Klára Bíróová sp.zn.

C-42/15 nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy splátok. Výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úverochjezostranysúduprvejinštancieprílišrigidný,pretožejenezmyselnéurčovaťtermínjednotlivýchsplátok a termín konečnej splatnosti konkrétnym dátumom a takýto výklad je v rozpore s teologickým
výkladom ustanovenia. Tiež v súlade s vyššie citovaným rozsudkom Súdneho dvora EÚ má odvolateľ za
to,žežalovanýmoholbezťažkostíasistotouidentifikovaťtermínkonečnejsplatnostiúveru.Ustanovenie

§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch je treba vykladať eurokonformne a v súlade
so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Členské štáty nemajú možnosť zachovať
alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto Smernice. V bode 9 odôvodnenia
Smernice sa uvádza, že úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v
spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný

vnútorný trh. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto
smernicou. Odvolateľ poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Spolková republika Horné
Rakúsko proti ČEZ a.s. C-115/08, podľa ktorého sa povinnosť členských štátov podľa uvedených
ustanovení prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva
spoločenstva vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich
právomoci. Vnútroštátny súd je tiež povinný vykladať vnútroštátny zákon, ktorý má uplatniť, v maximálne

možnej miere v súlade s požiadavkami práva spoločenstva. Rovnako v zmysle rozsudku Súdneho dvora
vo veci Adeneler a i. proti Ellinikos Organismos Galaktos C-105/03 je zrejmé, že vnútroštátne súdy
uplatňujúc vnútroštátne právo sú povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie
a účel predmetnej Smernice preto, aby sa dosiahol výsledok ňou sledovaný. Smernica je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená a to v zmysle článku 288 Zmluvy o Európskej únii. Z uvedeného je

zrejmé, že Smernica má pred zákonmi SR a ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné
vykladať eurokonformne, t.j. v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice. T.j.
pojem „termín“ nemožno vykladať tak, že až uvedením presného dátumu číselným označením bude
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch naplnená, keďže aj v zmysle
použitejformuláciemôžežalovanýbezproblémovurčiťtermínkonečnejsplatnostiúveru,takženemožno

tvrdiť, že by zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala. Nesprávny bol aj záver súdu ohľadom posúdenia
absencie údaju o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď v zmluve je jednoznačne uvedené, že úver je splácaný mesačne, v
splátkach vo výške 139,06 eur, v počte splátok 48, mesačne v platobný deň, ktorý je definovaný v článku
II v bode 9 zmluvy. Pokiaľ ide o rozčlenenie splátky, odvolateľ má za to, že výklad tohto ustanovenia

súdom prvej inštancie nie je správny, čo vyplýva zo záverov Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit
Slovakia, a.s., proti Klára Bíróová sp.zn. C-42/15, ktorý vyslovil ako treba vykladať článok 10 ods. 2
písm. h) a i) Smernice, pričom odvolateľ poukazuje aj na závery vyslovené v rozhodnutiach Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 11Co/39/2016 a Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa
22.2.2018. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného v 1. rade zaviazal

povinnosťou zaplatiť žalobcovi celú žalovanú sumu s príslušenstvom a priznať .

5. Žalovaný v 1. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená

osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
napadnutej časti vecne správny.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v časti zvyškového zamietnutia žaloby z dôvodu, že súd posúdil poskytnutý spotrebiteľský
úver ako bezúročný a bez poplatkov pre absenciu takej obligatórnej náležitosti, s ktorou absenciou spája
zákon o spotrebiteľských úveroch uvedený následok. Predmetom odvolacieho konania bol tiež závislý

výrok o náhrade trov konania v zmysle § 379 písm. a) CSP.

8. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, aplikoval na vec
správne hmotnoprávne ustanovenia a i keď zo strany prvoinštančného súdu došlo k nesprávnemu

výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., napriek tomu je treba považovať záver súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru za správny a to s poukazom na nedostatok zmluvy
spočívajúci v neuvedení písomného údaja vyžadovaného ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) toho istého
zákona.9. Z ustáleného skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva a medzi stranami nebolo
sporné,žepredmetomžalobysúnárokyvyplývajúcezozmluvyospotrebiteľskomúvere,uzavretejmedzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade, na ktorú sa aplikujú ustanovenia zákona č.
129/2010 Z.z. a ustanovenia o ochrane spotrebiteľa zakotvené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

10.Podľa§11ods.1písm.a)ab)zákonač.129/2010Z.z.účinnéhokudňuuzavretiazmluvy,poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere

nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a
y) a § 10 ods. 1.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

13. Pre spotrebiteľský úver v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych
náležitostí sa vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v §
9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 potom vymedzuje prípady,
kedy úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej

neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy,
ako aj písomnej formy postihne neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové
náležitosti zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v §
11 ods. 1 neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne

cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri
kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej
úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou
obmedzenia autonómie vôle v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany spotrebiteľa.

15. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý Zákon č. 129/2010 Z.z. a ustanovil osobitné náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ
účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie, ako pri
nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej

úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa
preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatnosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje so žalobcovým výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z. a síce, že vyplývajúc z použitej formulácie je úver možné považovať za bezúročný a bez
poplatkov jedine v prípade, keď kumulatívne absentujú všetky tam uvedené náležitosti. Odvolací súd
považuje takýto výklad zákona za nesprávny a zastáva názor, že z formulácie citovaného ustanovenia
je zrejmé, že na to, aby bol považovaný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov stačí, že

chýba jeden z údajov vymedzených v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Potvrdením uvedeného právneho názoru a výkladu citovaného ustanovenia sú aj doposiaľ
vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach spotrebiteľských úverov, z
ktorých uvedená interpretácia celkom nepochybne vyplýva a tunajší odvolací súd, ani s prihliadnutím kargumentácii odvolateľa, nemal dôvod sa odchýliť od takejto interpretácie, ktorá je v súlade s ustálenou
súdnou praxou slovenských súdov. Predmetné ustanovenie preto je potrebné vykladať tak, že na vznik
sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru nie je potrebné, aby v zmluve

o spotrebiteľskom úvere chýbali súčasne všetky náležitosti ustanovené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z., ale uvedená sankcia nastane už pri absencii jedinej tam uvedenej náležitosti.

17. Medzi takéto náležitosti patrí aj uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona).

18. V danom prípade je v texte predloženej úverovej zmluvy uvedené: Počet splátok úveru: „ 48“,
Splatnosť splátok, úrokov a poplatkov: „mesačne v platobný deň“, Platobný deň: „prvý platobný deň je
deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý sa svojím číselným označením zhoduje s prvým dňom
čerpania úveru“, Konečná splatnosť úveru do „48 mesiacov od prvého čerpania úveru“ a Lehota na
čerpanie úveru do: „3 mesiacov odo dňa platnosti tejto zmluvy“. Treba dať síce za pravdu žalobcovi,

že pojem „termín“ nemožno vykladať tak, že až uvedením presného dátumu číselným označením
bude náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch naplnená, avšak
pokiaľ bol v zmluve o spotrebiteľskom úvere vymedzený termín konečnej splatnosti úveru spôsobom,
ako je uvedené vyššie, potom ho prvoinštančný súd správne považoval za nedostatočný. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu tu absentuje časový údaj, ktorý by konečnú splatnosť úveru bez akýchkoľvek

pochybností určoval tak, aby bol naplnený zmysel zákona. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť
dostatočne konkretizovaný takým spôsobom, aby bolo zrejmé, na ktorý deň konečná splatnosť úveru pri
jeho riadnom splácaní pripadne. Nie je prípustné, aby sa k tomuto údaju musel spotrebiteľ dopracovávať
zložitým výpočtom, počítaním 48 mesiacov od dátumu, ktorý navyše v čase uzavretia zmluvy ani nie
je známy, keďže nejde dokonca ani o prípad, kedy sa termín konečnej splatnosti úveru odvíja od

konkrétneho a bez akýchkoľvek pochybností určeného a v čase uzavretia zmluvy známeho dátumu, ale
je závislý od dátumu ktorý nastane v budúcnosti v rozmedzí 3 mesiacov odo dňa „platnosti zmluvy“.
Nemožno žiadať od priemerného spotrebiteľa, aby z citovaných formulácií komplikovaným spôsobom
vypočítaval pri uzatváraní úverovej zmluvy (teda v čase posudzovania výhodnosti úveru) termín jeho
konečnej splatnosti. Navyše vymedzenie termínu splatnosti ako „do 48 mesiacov“ od určitej skutočnosti

znamená, že úver môže byť splatný aj kedykoľvek predtým až do uplynutia 48 mesiacov od označenej
skutočnosti. Takto široko určený termín splatnosti úveru nezodpovedá účelu právnej normy obsiahnutej v
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľný.
Spotrebiteľovi pritom má byť už pri samotnom uzatváraní zmluvy jasné, do ktorého konkrétneho termínu
bude viazaný povinnosťami zo zmluvy, a táto podmienka v danom prípade naplnená nebola.

19. Odvolací súd pripomína, že údaje o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru sú významné pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť
zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru a jeho možnosť posúdiť celkovú dobu
zaťaženia splátkami úveru. Vedomosť o tomto termíne je dôležitá aj preto, aby spotrebiteľ neprestal

uhrádzať splátky predčasne, čím by sa dostal do omeškania, alebo aby naopak, nepokračoval v
uhrádzaní splátok aj po termíne konečnej splatnosti, čím by vzniklo na strane veriteľa bezdôvodné
obohatenie. Význam tejto informácie preto nemožno bagatelizovať a v preskúmavanej veci nevidel
odvolací súd dôvod považovať výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
zo strany súdu prvej inštancie za príliš rigidný, ako mu vytýkal odvolateľ.

20. Na druhej strane záver okresného súdu pokiaľ ide o náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch, bol nesprávny. V predmetnej zmluve je v súlade s týmto
ustanovením uvedená tak výška splátky 139,06 eur, ako aj počet splátok úveru 48 a tiež termíny
splátok (tzv. „platobný deň“ bližšie špecifikovaný v zmluve), pričom je zrejmé, že nakoľko ide o

anuitné splátky, tieto obsahujú tak splátky istiny, ako aj úrokov či iných poplatkov. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý sa nastolenou
otázkou opakovane zaoberal (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn.
3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo
dňa 23.04.2018 a pod.). Odvolací súd nevidí dôvody odchýliť sa od právneho názoru Najvyššieho súdu

SR prezentovaného vo vyššie spomínaných rozhodnutiach, v ktorých Najvyšší súd SR konštatoval, že
eurokonformným výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k
záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. <. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
toto ustanovenie pri jeho eurokonformnom výklade len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V zásade

k rovnakému záveru dospel vo svojom rozsudku i Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Home Credit
Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15).

21. Hoci názor prvoinštančného súdu, že predmetná zmluva je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k)
zákona o spotrebiteľských úveroch nebol správny, predsa však jeho rozhodnutie obstojí z dôvodu,

že správne dospel k záveru o nedodržaní zmluvnej náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko toto porušenie zákona už samé o sebe zakladá účinok
vyššie uvedenej sankcie ako bolo vysvetlené v bode 16 tohto rozsudku. Správne preto postupoval
prvoinštančný súd, pokiaľ žalobu v časti požadujúcej zaplatenie úrokov a poplatkov zamietol a priznal
žalobcovi iba sumu skutočne poskytnutej a doposiaľ nevrátenej sumy úveru z predmetnej zmluvy.

22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto rozhodnutie v jeho napadnutej zamietajúcej časti ako
aj v časti náhrady trov prvoinštančného konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. V odvolacom konaní plne úspešný žalovaný v 1. rade má v zásade voči žalobcovi v zmysle
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnej výške, avšak s prihliadnutím k skutočnosti, že tento bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy
mu tak nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov
čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho
zákonodarcu a rozhodol podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana náhradu trov konania
neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov

CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

24. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).