Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/476/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899086
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2303899086.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: A. B., nar. XX. N. XXXX, bytom Y., F.
XXX/X, zastúpenému opatrovníčkou: JUDr. I. N., Okresný súd Dunajská Streda, o vymoženie 474,01
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 3. júla
2012 č. k. 5Er/201/2003-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom
Pekárom, pod sp. zn. Ex/1092/03 vyhlásil za neprípustnú a na základe toho exekúciu zastavil s tým, že
o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Napadnuté uznesenie súd prvého stupňa
odôvodnil právne ustanovením § 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. - ďalej len
OZ), § 57 ods. 1 písm. d), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1 veta prvá, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1,2,3
Exekučného poriadku a vecne tým, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 20.6.2005 zmluvu o úvere č.
2300159, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila spoločnosť PDSS
s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice (exekučný titul), t.j. aby v jeho mene uznala jeho záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Nakoľko
povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konala
spoločnosť PDSS s.r.o., ktorá dlh v plnom rozsahu čo do základu aj výšky uznala a zároveň vyhlásila,
že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici povinný splatí v lehote do 11.2.2003, v opačnom prípade
vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o
úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého
nemohlo dôjsť spoločnosťou PDSS s.r.o. k uznaniu právneho záväzku a teda k vydaniu a podpísaniu
notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie. Z ust. § 574 ods. 2 Občianskeho
zákonníka jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti
je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení spoločnosti PDSS s.r.o. na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie,
ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení spoločnosti PDSS
s.r.o. neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať
svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť spoločnosť PDSS s.r.o. na také právo a z toho

vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na
základe vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku o neprípustnosti
exekúcie a následne o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho
zástupcu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky. Odvolanie odôvodnil použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a),
b), d) a f), teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní
odvolateľ uviedol, že súd prvého stupňa porušil svojím rozhodnutím vydaným bez zreteľa na zákonné
pravidlo obsiahnuté v ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku
vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti
ústneho prejednania právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces, t.j. odňalo účastníkovi možnosť konať pred súdom a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie. Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď
tak bol podľa zákona povinný učiniť. Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od
09.08.2012, ak súdne rozhodnutie podľa ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti
uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Podľa § 243 ods. 1 Exekučného
poriadku (prechodné ustanovenia účinné od 09.08.2012) tento zákon sa vzťahuje aj na konanie
začaté pred dňom účinnosti tohto zákona. Prvostupňový súd svojím uznesením vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a následne ju zastavil. Nedodržal teda procesný postup upravený v cit. ust. § 57 ods. 5 veta
druhá Exekučného poriadku a odňal tak sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedol, že
všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Predovšetkým notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho
právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Teda ak notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými
mravmi. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či notárska zápisnica bola vydaná v
súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny
procesný postup. Notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktoré je exekučným titulom. Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou
v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Z rozhodnutia
ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania podnieti, aby všeobecný súd podal návrh
ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať
ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za
ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. K odvolaciemu
dôvodu, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, odvolateľ uviedol,
že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o
právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho
rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Postupom súdu bola odňatá možnosť účastníkov konania
konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej mal
odvolateľ za to, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka, keď plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno
naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Plnomocenstvo udelené v zmluve
o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/
záväzok v čase jeho vzniku. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení

plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil
svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony
urobil predpísaným, zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu.
Uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na
výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
súdu.

Súčasťou podaného odvolania bol i návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k
podanému odvolaniu. Odvolateľ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstatou preskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku
- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný
súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad
rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej
vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu,
kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a
chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného
plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívneho zakotvenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1
OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že
v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu
konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej
republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o
výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal,
aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„ Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom pod sp. zn. Ex/1092/03
vyhlásil za neprípustnú a na základe toho exekúciu zastavil.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola
dňa 12. novembra 2012 uzavretá zmluva o úvere č. 2300159 na základe ktorej oprávnený ako veriteľ
poskytol povinnému ako dlžníkovi úver. Z notárskej zápisnice napísanej na notárskom úrade notára
JUDr. Ľubomíra Vlhu dňa 4. februára 2003 pod č. N 219/2003, NZ7899/2003 vyplýva, že Mgr. Martin
Paiček na základe substitučnej plnej moci zastupujúceho Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe
plnej moci udelenej mu spoločnosťou PDSS s.r.o. splnomocnenej povinným v zmluve o úvere, ktorá je
prílohou notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v
celkovej výške 16.640 Sk s príslušenstvom v lehote do 11. februára 2003. Súčasťou zmluvy o úvere je aj
splnomocnenie, na základe ktorého dlžník splnomocnil PDSS s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp.
pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané iba
dlžníčkou.

V notárskej zápisnici sa uvádza, že veriteľ, oprávnený uzavrel dňa 12. novembra 2002 zmluvu o úvere
s dlžníkom, povinným. Dňa 4. februára 2003 dlžník, povinný zastúpený PDSS s.r.o. vyhlásil, že uznáva
dlh voči veriteľovi, oprávnenému v celkovej výške 16.640 Sk v plnom rozsahu, čo do základnej výšky dlh
splatí do 11. februára 2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu
v danej lehote súhlasí s exekúciu spôsobom ustanovením v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym
výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2. OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd
považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :

Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáša Kušnír, ako
splnomocnenec spoločnosti PDSS s.r.o., ktorá bola splnomocnená povinným v zmluve o úvere medzi
dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa uvádza, že veriteľ, oprávnený uzavrel zmluvu o úvere
s dlžníkom, s povinným. Dňa 4. februára 2003 dlžník, povinný zastúpený PDSS s.r.o. vyhlásil, že
uznáva dlh voči veriteľovi, oprávnenému v celkovej výške 16.640 Sk v plnom rozsahu čo do základu
aj výšky, dlh splatí do 11. februára 2003 a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou
spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá
ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese
uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho
vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.
Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či
právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej
obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny
charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.
Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zo zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá má charakter
formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým dlžník
splnomocňuje PDSS s.r.o., aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho
mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom
pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky
(resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Ako súd prvého stupňa správne vyhodnotil, prepojenie medzi spoločnosťou PDSS s.r.o., ktorý mal na
základe plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného

(veriteľa v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže PDSS s.r.o. bol vopred zvolený oprávneným ako
zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy,
a stávalo sa tak opakovane.

Je zrejmé, že oprávnený uviedol PDSS s.r.o. ako zástupcu povinného do zmluvy za účelom
bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko pravdepodobné,
že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami, povinný
pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá
je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s
dobrými mravmi, spoločnosť PDSS s.r.o. ďalej splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý
bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené
verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13.7.2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky (21Cdo
267/2000 z 10.10.2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený
namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným
ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri
spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie v zmysle ust. § 57 ods. 5 v spojení
s ust.§ 243 ods.1 Exekučného poriadku, odvolací súd uvádza, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo
k žiadnemu procesnému pochybeniu, nakoľko súd prvého stupňa tento procesný postup nemohol
realizovať, pretože v čase vydania predmetného rozhodnutia dňa 3.7.2012 Exekučný poriadok takýto
procesný postup neobsahoval a súd prvého stupňa vydal toto rozhodnutie ešte pred nadobudnutím
účinnosti zák. č. 230/2012 Z.z., ktorý tento procesný postup zakotvil až od 9.8.2012.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
irelevantnou argumentáciou odvolateľa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
ak v prejednávanej veci exekúciu vyhlásil za neprípustnú a na základe toho exekúciu ako celok zastavil
a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. potvrdil, keď o trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého podľa § 224 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom
prípade advokát (resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu (tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch). Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za
vykonanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého
preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie
exekúcie a to z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom
ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení
takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie,
proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení
s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis (v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý
sa týka danej veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu
oprávneného v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie
stanoviska. Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.