Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416210346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1416210346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692, Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o, IČO: 60 361 368, Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: S. U., D. - U.
D., T..Č.. D. XX, I., zastúpeného Združením na ochranu práv občana - AVES, IČO: 50 252 151, Jána
Poničana 9, Bratislava, o zaplatenie 1.000 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 14.11.2017, č.k. 25Csp/110/2016-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšku

zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch
dní od právoplatnosti rozsudku sumu 1.110,39 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 1.210,39 eura za obdobie od 09.01.2014 do 29.05.2014 a s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 1.110,39 eura za obdobie od 30.05.2014 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšku
uplatneného nároku žalobu zamietol (výrok II.)

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca (Poštová banka, a.s.) sa žalobou doručenou
konajúcemu súdu dňa 18.11.2016 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu istinu 1.000
eurspoluspríslušenstvomnatomskutkovomzáklade,žeakoveriteľuzavrelsožalovanýmakodlžníkom
dňa 28.05.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), v zmysle ktorej mu
poskytol úver v sume určenej podľa zmluvy a tento sa žalovaný zaviazal uhradiť formou pravidelných
mesačných splátok s lehotou splatnosti podľa zmluvy; súčasťou zmluvy o úvere boli aj Všeobecné

obchodné podmienky a Obchodné podmienky. Žalovaný splnil svoj záväzok zo zmluvy o úvere len
čiastočne,keďnímvykonanéplatbyaspôsobichzapočítaniauviedolpôvodnýžalobcavlistinesnázvom
„Aktuálny stav úveru“ zo dňa 31.08.2015, ktorá bola vyhotovená z bankového informačného systému
v súlade s § 40 ods. 8 a 9 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Keďže podľa ustanovení Obchodných
podmienok, ak sa žalovaný dostal do omeškania s platením splátok, vznikol pôvodnému žalobcovi
nárok požadovať predčasné splatenie úveru, vrátane príslušenstva, uplatnil si toto právo vo výzve na
úhradu dlžnej sumy adresovanej žalovanému; dôsledkom tejto výzvy sa stal poskytnutý úver, vrátane

príslušenstva, predčasne splatný. Vzhľadom na to, že žalovaný i napriek zaslanej výzve svoj záväzok
zo zmluvy o úvere nezaplatil, pôvodný žalobca si v konaní popri istine úveru uplatňoval aj zmluvný
úrok, odvolávajúc sa na Obchodné podmienky, podľa ktorých i v prípade predčasnej splatnosti úveru,bol oprávnený úročiť nesplatenú istinu úveru úrokom dojednaným v zmluve. Zároveň žiadal, aby mu
žalovaný zaplatil zákonné úroky z omeškania súladné s § 3 nariadenia vlády SR č. 20/2013 Z.z.

3. V priebehu konania pôvodný žalobca ako postupca postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávok
pohľadávku, ktorá bola predmetom sporu na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s. ako postupníka;
preto konajúci súd uznesením zo dňa 04.04.2017, č.k. 25Csp/110/2016-79, pripustil, aby do konania na
miesto pôvodného žalobcu vstúpila predmetná spoločnosť ako žalobca.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodný žalobca ako veriteľ uzavrel so
žalovaným ako dlžníkom dňa 28.05.2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej mu poskytol úver v sume
1.000 eur, splatný v pravidelných mesačných splátkach po á 31,62 eura, s počtom splátok 72, splatných
k 25. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 25.06.2013 a s konečnou splatnosťou dňa
25.05.2019, s úrokovou sadzbou 25,50 % ročne a s RPMN 28,70 %. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj
Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa

08.01.2014, označeným ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“, oznámil žalovanému, že jeho pohľadávka
sa stala predčasne splatnou ku dňu 08.01.2014 v celom rozsahu a zodpovedala sume 1.210,39 eura,
keď istina predstavovala sumu 1.000 eur, úroky sumu 160,25 eura, poplatky sumu 39,28 eura a poistné
sumu 10,86 eura. Zároveň žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy na úverový účet v lehote 10 dní odo
dňa doručenia predmetnej výzvy. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluvou o postúpení pohľadávok

pôvodný žalobca ako postupca postúpil na žalobcu ako postupníka pohľadávku voči žalovanému z titulu
nesplatenéhoúveru,vrátanepríslušenstva.Pozosplatneníúveružalovanýuhradildňa30.05.2014sumu
100 eur.

5. Konajúci súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu

a žalovaným došlo dňa 28.08.2013 (správne má byť 28.05.2013 - pozn. odvolacieho súdu) k uzavretiu
zmluvy o úvere podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný
zákonník“),ktorásavzmysle§261ods.3písm.d),§261ods.6písm.d)a§273Obchodnéhozákonníka
riadila ustanoveniami tohto zákona. Keďže zmluva o úvere mala aj charakter spotrebiteľskej zmluvy,
konajúci súd aplikujúc ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) vyhodnotil, že táto obsahuje podstatné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Následne uviedol, že žalovaný bol povinný zaplatiť úver
za podmienok dohodnutých zmluvou, ktorú povinnosť si preukázateľne nesplnil a poskytnutý úver v
sume 1.000 eur nesplácal v dohodnutých anuitných splátkach po á 31,62 eura mesačne, pričom bol
vyzvaný i na predčasné splatenie úveru v lehote 10 dní od doručenia výzvy právneho predchodcu

žalobcu. Žalobcovi, ktorý si popri istine 1.000 eur uplatňoval i nárok na zaplatenie sumy 984,07 eura
ako zmluvného úroku a úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 10.11.2016 (keď suma 157,19 eura
zodpovedala zmluvným úrokom do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, suma 3,05 eura úroky
z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, suma 724,48 eura zmluvným úrokom po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 10.11.2016 a suma 149,16 eura úrokom z omeškania po

vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 10.11.2016), tak vznikol nárok na zaplatenie sumy 1.210,39
eura titulom zosplatneného zostatku úveru ku dňu 08.01.2014, spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne odo dňa nasledujúceho po 08.01.2014, t.j. od 09.01.2014, v zmysle § 517 ods. 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Keďže po zosplatnení úveru vykonal
žalovaný dňa 30.05.2014 úhradu sumy 100 eur, počnúc od 30.05.2014 bol povinný zaplatiť žalobcovi

úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.110,39 eura do zaplatenia (1.210,39 eura - 100 eur).

6. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu týkajúci sa zmluvného úroku vo výške 25,50 % ročne
z nezaplatenej istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru za nedôvodný a v tejto časti žalobu s
poukazom na § 500 ods. 1, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1 až 3, § 504, § 506 Obchodného zákonníka

a § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka zamietol. Považoval za nesporné, že sporové strany
si dojednali fixný zmluvný úrok vo výške 25,50 % do doby splatnosti úveru a právny predchodca
žalobcu preukázateľne pristúpil dňa 08.01.2014 k zosplatneniu celého úveru, avšak vzhľadom na
charakter plnenia, ako plnenia zo spotrebiteľského úveru, žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov
zosplatnenia úveru nepatril. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Obo 143/1998, ako i uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky
odobril názor súdov nižších inštancií, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, nakoľko
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť len úroky z omeškania. Za tejto situáciemá veriteľ právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, s tým,
že potom mu právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká a prináleží mu len právo na úrok z omeškania.
V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe

úrokov z úveru a úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými
stranami.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), zohľadniac pomerný úspech žalobcu a žalovaného v

konaní. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 1.984,07 eura (1.000 eur na istine a 984,07 eura
na vyčíslenom príslušenstve), pričom konajúci súd mu priznal len sumu 1.110,39 eura, čo predstavovalo
úspech žalobcu v rozsahu 55,97 % a úspech žalovaného v rozsahu 44,03 %. Výsledný úspech žalobcu
po odčítaní úspechu žalovaného bol vo výške 11,94 %, ktoré číselné vyjadrenie zodpovedalo celkovému
úspechu žalobcu v konaní; súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 11,94 %.

8. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť,
tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 C.s.p., s výnimkou dôvodu pod
písmenom c) predmetného ustanovenia C.s.p. Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné

a arbitrárne, nakoľko v jeho odôvodnení konajúci súd uvádzal tvrdenia, ktorými neskôr popieral svoj
záver. Zároveň, z jeho odôvodnenia nebolo dostatočne zrejmé, z akého právneho predpisu konajúci súd
vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mu nárok na dohodnuté zmluvné
úroky nepatril. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Obo 143/1998, bol toho názoru, že ide o rozhodnutie nevyhovujúce potrebám súčasného

právneho stavu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z., podľa ktorého je spotrebiteľ povinný, v prípade splatenia spotrebiteľského dlhu pred dohodnutou
lehotou splatnosti, zaplatiť úrok a náklady vzniknuté za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského
úveru do jeho splatenia. Výkladom a contrario, ak teda dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru
veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľovi by malo zostať zachované právo na

vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia celého úveru.
Zaplatenie zmluvného úroku treba totiž podľa žalobcu považovať za plnenie akcesorickej povahy,
ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru a od nej potom závisí samotný zmluvný úrok ako forma
odmeny veriteľa za poskytnutie úveru. Z jazykového výkladu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je
tiež zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru preto podľa mienky

žalobcu predstavovalo len zmenu termínu splatnosti úveru. Ak je teda dlžník povinný platiť zmluvné
úroky pri splácaní úveru v splátkach, odporovalo by logickému výkladu, aby bol od tejto povinnosti
oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu
reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov do ich reálneho vrátenia, či už v lehote splatnosti alebo
ak je v omeškaní. V tomto smere žalobca poukázal i na znenie bodu 6.4 Obchodných podmienok,

keď považoval za nepochybné, že úmyslom tohto dojednania bolo úročenie úveru zmluvnou úrokovou
sadzbou od poskytnutia úveru až do jeho úplného zaplatenia. Keďže k vráteniu celej poskytnutej istiny
doposiaľ nedošlo, mal za to, že nezanikol záväzok žalovaného zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky.

9. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého súbežným uplatňovaním

úroku a úroku z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Zmluvný úrok a úrok z omeškania treba
považovať za dva odlišné právne inštitúty, ktoré sledujú iný cieľ. Kým úroky z omeškania sú sankciou
za porušenie povinnosti (v danom prípade nedodržania dohodnutej doby splatnosti), dohodnuté úroky
predstavujú odmenu za požičanie peňazí. Preto aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže
veriteľ požadovať zmluvne dohodnuté úroky; na druhej strane úroky z omeškania môže požadovať pri

omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky.

10. Žalobca namietal i nesprávnu aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 102/2014
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho (ďalej len „zákon

č. 102/2014 Z.z.“), na základe ktorého bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka; podľa neho sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného
práva. Keďže novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť dňa01.04.2015 a Občiansky zákonník v prechodných ustanoveniach § 879p zakotvil nepriamu retroaktivitu
len v súvislosti s § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a, podľa mienky žalobcu sa nemohlo použiť
aj na tie právny vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015; v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných

princípov nášho právneho poriadku. Keďže úverový vzťah založený zmluvou o úvere vznikol pred
01.04.2015, súd prvej inštancie pochybil, keď na neho neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že i keď nepodal voči rozsudku súdu prvej
inštancie odvolanie, nakoľko sa o ňom dozvedel až dňa 27.02.2018, svedčilo mu postavenie slabšej

strany, a preto bol konajúci súd povinný prihliadať v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči nemu, vrátane jeho
premlčania, a to aj keď by inak bolo potrebné, aby sa týchto skutočností sám dovolával. V tomto
smere prisvedčil, že na príslušnom útvare Policajného zboru nenahlásil adresu prechodného bydliska,
na Bočnej 33, Stupava, avšak žalobca o nej mal vedomosť, nakoľko ju sám uviedol v odvolaní proti
prvoinštančnému rozsudku.

12. V ďalšom sa stotožnil sa s posúdením záväzkového vzťahu medzi ním a právnym predchodcom
žalobcu ako vzťahu spotrebiteľského, ktorý sa riadil nielen ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z.,
ale i Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že z obsahu úverovej zmluvy nevyplývala dohoda strán
o možnosti veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nezaplatenie niektorej splátky, a preto v

tomto prípade postupoval právny predchodca žalobcu podľa Všeobecných obchodných podmienok,
ktoré však netvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Pre platnosť takej dohody zmluvných strán,
nachádzajúcej sa len v obchodných podmienkach, bolo potom potrebné, aby bola vyhotovená v
písomnej forme a vlastnoručne ju podpísal.

13. Z obsahu spisu podľa mienky žalovaného nevyplývalo, že by ho právny predchodca žalobcu vyzval
na úhradu omeškaných splátok a súčasne upozornil na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, keď
ho len výzvou zo dňa 08.01.2014 vyzval na predčasné splatenie úveru, bez dokladu o jeho odoslaní a
doručení žalovanému. Preto pokiaľ žalobca, resp. jeho právny predchodca nesplnil všetky podmienky
vyžadované ustanovením § 59 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, nemohlo dôjsť k

platnému predčasnému splateniu úveru. V tomto smere poukázal na to, že bol povinný splácať úver
v mesačných splátkach po á 31,62 eura, počnúc dňom 25.06.2013, pričom uhradil splátku splatnú v
období od 25.06.2013 do 25.07.2013 a ďalšie splátky už nezaplatil. Z obsahu oznámenia o vyhlásení
mimoriadnejsplatnostiúverunevyplývalo,vdôsledkunezaplateniaktorejkonkrétnejsplátkyveriteľvyužil
právožiadaťzaplatenieceléhodlhu.Podľamienkyžalovanéhomoholprávnypredchodcažalobcužiadať

o zaplatenie celého dlhu najskôr v súvislosti so splátkou splatnou dňa 25.07.2013, preto už nasledujúci
deň po jej splatnosti mohol podať žalobu na súd; od tohto dátumu mu začala plynúť premlčacia doba
na jej podanie. Vzhľadom na to, že premlčacia doba žalobcovi uplynula dňa 26.07.2016 (3 roky od
26.07.2013 - pozn. odvolacieho súdu), pokiaľ sa domáhal zaplatenia pohľadávky žalobou podanou na
súd prvej inštancie dňa 18.11.2016, podal ju oneskorene; súd prvej inštancie mal na túto skutočnosť

prihliadať a žalobu z dôvodu premlčania zamietnuť.

14. V ďalšom sa žalovaný stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého veriteľovi
patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu, pričom následne je
dlžník povinný platiť len úroky z omeškania. Žalobca preto mal právo len na zaplatenie úroku z úveru

do dňa 08.01.2014 ako dňa údajného vyhlásenia predčasného splatenia úveru.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 21.08.2018 nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že uhradil prvú
splátku úveru dňa 25.06.2013, keď podľa listiny s názvom „Aktuálny stav úveru“, je zrejmé, že prvú
splátku úveru nezaplatil. Až po 11 mesiacoch od uzavretia zmluvy o úvere, konkrétne dňa 30.05.2014,

zaplatil sumu 100 eur, pričom právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru dňa 08.01.2014.
Vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru predchádzali pritom písomné upomienky, na ktoré žalovaný
nijako nereagoval. Žalobca mal zároveň za to, že pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru jeho právny
predchodca dodržal i podmienky stanovené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

16. Pokiaľ žalovaný namietal premlčanie uplatnenej pohľadávky, žalobca zastával názor, že vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru začala plynúť premlčacia doba vo vzťahu k úverovému vzťahu ako celku,
keďjejzačiatokspájalsdňomvyhláseniapredčasnejsplatnostiúveru(08.01.2014).Žalovanýsipísomnú
výzvu na úhradu splatnej dlžnej istiny s príslušenstvom mohol prevziať najskôr dňa 13.01.2014, t.j. vdeň uloženia poštovej zásielky, ktorej obsahom bolo vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, na pošte,
pričom od tohto dátumu mu začala plynúť 10 - dňová lehota na plnenie, ktorá uplynula dňa 23.01.2014.
Žalobca preto mohol prvý krát uplatniť svoje právo a domáhať sa zaplatenia dlžnej pohľadávky na súde

dňa 24.01.2014; pokiaľ si toto právo uplatnil žalobou podanou konajúcemu súdu dňa 18.11.2016, jeho
nárok nemôže byť premlčaný.

17.Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380C.s.p.),preskúmalrozsudoksúdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok
verejne vyhlásil dňa 30.05.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

18. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

19. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

20. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická
osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

21. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

22. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

23. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

24. V prvom rade odvolací súd udáva, že sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatočnom
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, v napadnutom výroku. Podľa jeho mienky odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v tejto časti spĺňa náležitosti kladené ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď je z

neho dostatočne zrejmé, čoho a na základe akých skutočností sa žalobca domáhal, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako aj to, že žalovaný sa k žalobe a v nej uvedeným skutkovým tvrdeniam
nevyjadril. Konajúci súd výstižne vysvetlil, ako posúdil skutkové a právne argumenty žalobcu, opísal
vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav, pričom uviedol, akými úvahami sa riadil pri jeho
hodnotení po právnej stránke a aké právne závery zaujal. V odôvodnení napadnutého rozsudku konajúci

súd citoval tie zákonné ustanovenia, ktoré v danej veci aplikoval a so zreteľom na ktoré považoval
za nedôvodnú argumentáciu žalobcu o opodstatnenosti žaloby v časti nároku na zmluvný úrok po
zosplatnení úveru.

25. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie

v napadnutej časti a konštatuje správnosť dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.), na základe ktorých
dospel k záveru o neoprávnenosti nároku žalobcu požadovať od žalovaného zaplatenie zmluvne
dohodnutých úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Vo veci samej nebolo sporné a konajúci
súd správne ustálil, že úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
mala charakter spotrebiteľskej zmluvy a nakoľko jej predmetom bolo poskytnutie úveru, išlo o zmluvu

o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.), na ktorú treba aplikovať nielen
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ale primerane i ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa
spotrebiteľských zmlúv, ktoré umožňujú súdu skúmať ex offo zmluvné podmienky tak, aby žalovaný ako
spotrebiteľ nebol zaväzovaný na nedovolené plnenie.26. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že má nárok na zaplatenie zmluvného
úroku z úveru aj po jeho predčasnom zosplatnení. Je totiž nepochybné, že žalobca požaduje úroky,

na ktoré by mal nárok v prípade, ak by žalovaný plnil podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v
úverovej zmluve, t.j. za stavu, keby nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru.

27. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe úverovej
zmluvy. Z ekonomického pohľadu ide o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol

s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že mu
žalobca do jeho dispozície vydal finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť
odložil do budúcnosti, resp. ju rozložil na splátky. Veriteľovi patrí riadny úrok z úveru až do jeho splatnosti.
Ak dlžník poruší úverovú zmluvu a sú splnené zákonom, resp. zmluvou predpokladané podmienky,
má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, t.j. požadovať okamžité
vrátenie celého úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že

dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť
využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava
právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, a teda
nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní. Predčasné zosplatnenie úveru tak predstavuje
jednostranný sankčný právny inštitút umožňujúci veriteľovi požadovať jednorazové a okamžité vrátenie

celej požičanej sumy, ktorý je odlišný od stavu výhody splátok, v ktorom veriteľovi nepatrí nárok žiadať
dlžníka o vrátenie celej požičanej sumy naraz, nakoľko túto vracia postupne, v jednotlivých splátkach,
za čo patrí veriteľovi úrok.

28. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že

pri predčasnom zosplatnení úveru vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Je nepochybné,
že žalobca, resp. jeho právny predchodca, týmto úkonom navodil stav, v ktorom mal právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadlo
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy žalovaný už nemal

právny titul mať poskytnuté peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby žalobca
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov žalovaným; inými slovami
povedané žalobcovi zanikol nárok požadovať voči žalovanému zmluvný úrok z poskytnutých peňažných
prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by žalobcovi aj po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by žalobca mal nárok na riadny úrok a súbežne s

ním i na úrok z omeškania, a to až do momentu zaplatenia dlžnej pohľadávky, vznikol by nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, v ktorom by bol žalovaný ako spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, zatiaľ čo žalobca ako veriteľ by inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu žalovaný na výzvu nevrátil. Takýto následok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru by bol
nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v

rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, poukazuje
i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012,
ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť záveru, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie už úrokov z úveru. V neposlednej miere odvolací súd poukazuje i na stanovisko č.
1/2019, prijaté občianskoprávnym kolégiom Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého veriteľ má právo

na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne už
právonadohodnutýúrokzúverunevzniká,vznikáibaprávonaúrokzomeškania.Vopačnomprípadeby
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov
z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Akékoľvek zmluvné
dojednania, zakladajúce povinnosť dlžníka ako spotrebiteľa platiť zmluvné úroky i po zosplatnení úveru,

a to až do jeho zaplatenia, možno pri absencii kogentnej úpravy o úrokoch z úveru popri úrokoch z
omeškania, považovať za v neprospech spotrebiteľa, čo potom takú zmluvnú podmienku robí v zmysle §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou.

29. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že nepopiera skutočnosť, že úroky z omeškania a zmluvné

úroky sú dva rozdielne inštitúty, ktoré majú svoje vlastné, vzájomne nezastupiteľné funkcie. Avšak ani
odlišnosť týchto dvoch inštitútov nemôže spochybniť záver, že po zosplatnení úveru nárok veriteľa
na zmluvné úroky zaniká, nakoľko sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inýmipoplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa.

30. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., na
ktoréžalobcavodvolanípoukazoval.Podľanehojespotrebiteľpovinnýuhradiťzmluvnýúrokavzniknuté
náklady len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru až do jeho splatenia v prípade, že
sa rozhodne splatiť dlh pred dohodnutou lehotou splatnosti. Ide teda o situáciu, kedy spotrebiteľ (dlžník)
svoj dlh riadne spláca a rozhodne sa splatiť zvyšok naraz, pričom v takom prípade zákon vymedzuje

celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má povinnosť platiť zmluvne dohodnuté úroky. Ide v podstate o
obdobnú situáciu, akú má na mysli i ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (podľa ktorého
je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, pričom úroky
je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov), na ktoré rovnako
poukazoval žalobca, považujúc nárok na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru až do
momentu zaplatenia dlžnej istiny za oprávnený. Na základe druhej vety tohto ustanovenia nemožno

potvrdiť, ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení
úveru. Predmetné zákonné ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka sa vzťahuje totiž na
situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad
posudzovanej veci, kedy žalovaný dlžný úver do dnešného dňa nesplatil.

31. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i tú námietku žalobcu, v zmysle ktorej súd prvej inštancie
pochybil, keď s poukazom na § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka (účinného po 01.04.2015),
aplikoval na záväzkový vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (vzniknutým
pred 01.04.2015), ustanovenia Občianskeho, a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že cieľom
novelizovaného ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré len doplnilo nastúpený trend

ochrany spotrebiteľa, bolo iba expressis verbis vyjadriť dovtedy platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vysloveného v rozsudku zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, sa predmetné
ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal aj vo svojom rozhodnutí

zo dňa 28.05.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo
dňa 21.04.2015. Súčasná ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ktorá nahradila
dovtedajšiu rozhodovaciu činnosť, tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca
spotrebiteľaodôvodňujeaplikáciuustanoveníObčianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľa(vurčitej
konkrétnej situácii) výhodnejšie. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď na právny vzťah vzniknutý z

úverovej zmluvy aplikoval prednostne zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
spotrebiteľských zmlúv, keďže tieto boli na prospech žalovaného ako spotrebiteľa.

32. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu v časti žiadaného zmluvného úroku po zosplatnení úveru.
Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou
relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

33. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že nepovažoval za potrebné zaujať stanovisko k argumentácii
žalovanéhouvedenejvjehovyjadreníkodvolaniužalobcu,nakoľkotátosavprevažnejmierevzťahovala
k tej časti žaloby žalobcu, ktorej súd prvej inštancie vyhovel a výrokom I. ho zaviazal na zaplatenie sumy
1.110,39 eura spolu s príslušenstvom; tento výrok rozsudku konajúceho súdu však nebol napadnutý

odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť.

34. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal
proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).