Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/174/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111200807
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3111200807.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.
Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P., G. XXX, zastúpeného O.. Z. G., advokátom, so sídlom D., D. XX, proti žalovanému W. Z., W.., so
sídlom L. X., Z. X., P. XX/X, IČO XXX XXX XX. (pôvodný žalovaný 2/), zast. T.W. & Z., S., so sídlom I., Y.
X-X, IČO XX XXX XXX, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín

zo dňa 24. januára 2018, č. k. 12C/10/2011-384, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. v zamietavom výroku IV., v zamietavom výroku
XII., v zamietavom výroku XIII., v zamietavom výroku XIV., v zamietavom výroku XVII. a vo výroku XIX
o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o nároku na bolestné a náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia (SSU) ako škody vzniknutej pri dopravnej nehode dňa 30.11.2009. Okrem

iného (vyhovujúca časť rozsudku, ktorá nebola napadnutá odvolaním) rozhodoval aj o mimoriadnom
zvýšení SSU podľa § 5 ods. 5 o priznaní zák. č. 437/2004 Z. z., kde zákon umožňuje
súdu zvýšiť SSU najviac o 50 %, v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej
inštancie uviedol, že znalecká organizácia navrhla v znaleckom posudku zvýšenie 30 - 40%, pričom
vychádzala z priemerného veku muža na Slovensku, čo je asi 72 rokov a zdravotných
následkov u žalobcu. Poukázali, že v plnej výške navrhujú zvýšenie v prípadoch, keď je pacient v bdelej

kóme v jeho veku, poprípade u mladších pacientov. Súd prvej inštancie s poukazom na
rozhodnutie NS SR Cdo 212/2010 uviedol, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004
Z. z., nie je jediným prípadom osobitného zreteľa pri priznaní zvýšenej náhrady, ale je jedným z prípadov
osobitného zreteľa. Podľa NS ČR 25Cdo 524/2012 takýmito výnimočnými skutočnosťami sú najmä
uplatneniepoškodenéhovživoteaspoločnosti,priuspokojovaníjehoživotnýchaspoločenskýchpotrieb,
vrátane výkonu doterajšieho povolania alebo prípravy na povolanie, ďalšieho vzdelávania a možnosti
uplatniť sa v živote rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom aj s ohľadom na vek poškodeného

v čase vzniku škody na zdraví i na jeho predpokladané uplatnenie v živote. Zmyslom tejto náhrady
je kompenzácia nemajetkovej ujmy spojenej s nepríjemnosťami, stresom či inými komplikáciami, ktoré
poškodenému trvalé následky prinášajú. Podľa NS ČR 25 Cdo 3457/2010, dôvodom na zvýšenie je
ujma na zdraví na začiatku produktívneho veku poškodeného, takže jeho vyradenie z bežných životných
aktivít je dlhodobé a prakticky celoživotné. Vzhľadom na záver znaleckého dokazovania i vyjadrenie
žalobcu, súd prvej inštancie považoval za primerané zvýšenie náhrady SSU podľa § 5 ods. 5 zák. č.

437/2004 Z. z. vo výške 40% a vo zvyšku nároku na zvýšenie SSU žalobu zamietol ako nedôvodnú.2. Súd prvej inštancie zamietol žalobu tiež v časti úrokov z omeškania, ktorý nárok právne posúdi podľa
§ 11 ods. 6 písm. a) a ods. 8 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. Uviedol, že žalobca bol povinný
predložiť potrebné doklady k svojmu nároku k oznámeniu a podľa § 11 žalovaný poisťovateľ bol

povinný do 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie a oznámiť
poškodenému žalobcovi výšku poistného plnenia, inak bol povinný platiť úroky z omeškania. Priznať
úrok z omeškania bolo preto podľa súdu prvej inštancie možné len v prípade, pokiaľ by poisťovateľ
do 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti neskončil prešetrovanie a neoznámil
poškodenému žalobcovi výšku poistného plnenia. V prípade nárokov, pri ktorých súd prvej inštancie zistil

dodržanie uvedenej trojmesačnej lehoty, preto úroky z omeškania žalobcovi nepriznal.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa 255 ods. 1 a 2 CSP zohľadňujúc pomer úspechu
strán sporu, ktorý bol približne rovnaký, a preto žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

4. Proti rozsudku, a to v jeho zamietavom výroku IV., v zamietavom výroku XII., v zamietavom výroku
XIII., v zamietavom výroku XIV., v zamietavom výroku XVII. a vo výroku XIX o trovách konania
podal odvolanie žalobca, ktorý žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť
a priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Ohľadom zamietnutia časti (10 %) žaloby o
mimoriadne zvýšenie SSU podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. nesúhlasil žalobca s prevzatím záveru

znaleckej organizácie, pretože mimoriadne zvýšenie je výlučne otázkou právnou a nepatrí do
kompetencie znalca, ale do výslovnej právomoci súdu. V otázke aplikácie ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004
Z. z. nepovažoval žalobca za významné, či bola posudzovaná osoba pred poškodením zdravia
mimoriadnym spôsobom zapojená do niektorej z oblastí spoločenského života. Podľa žalobcu nemožno
preceňovať význam percentuálneho zvýšenia náhrady podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. podľa

závažnosti poškodenia zdravia, pretože závažnosť poškodenia zdravia rozlišuje už samotné základné
bodové hodnotenie SSU. Východiskom mimoriadneho zvýšenia je vždy základné bodové hodnotenie,
ktoré závažnosť poškodenia plne zohľadňuje. Mimoriadne zvýšenie preto bude vždy priamo úmerné
základnému hodnoteniu. V súvislosti s mimoriadnym zvýšením žalobca zdôraznil, že v jeho prípade
sa jednalo o poškodenie zdravia mladého muža, ktorému sa vo veku 34 rokov prakticky zrútil život.

Nikdy nebude chodiť a doživotne je pri základných životných úkonoch odkázaný na pomoc druhej
osoby. Je prakticky úplne sociálne izolovaný, a teda v maximálnej možnej miere obmedzený v uplatnení
v akýchkoľvek spoločenských vzťahoch. Významné je podľa žalobcu, že náhrada SSU sa poskytuje
jednorázovo pre celý budúci život poškodeného, a aj preto je zvýšenie o 40 % v danom prípade
nedostatočné.

5. Žalobca nesúhlasil ani so zamietnutím úroku z omeškania pri plneniach, ktoré boli žalobcovi
poskytnutéažvpriebehukonanianazákladevýsledkovznaleckéhodokazovania,pretoženebolsprávny
záver súdu prvej inštancie, že ich splatnosť je podľa § 11 ods. 7zák. č. 437/2004 Z. z. daná uplynutím
15 dňovej lehoty od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Povinnosť poisťovateľa plniť poškodenému

preukázané nároky na náhradu škody, je podľa žalobcu základnou a najpodstatnejšou povinnosťou
poisťovateľa a vyplýva z právneho predpisu. Jedná sa o peňažnú povinnosť a pokiaľ nie je splnená včas,
jednoznačne vzniká nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ. Náhrada za bolesť a SSU sa
podľa ust. § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 a § 5 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. preukazuje lekárskym posudkom
o ich bodovom hodnotení. Práve tento lekársky posudok je určujúcim pre určenie výšky náhrady za

bolesť a SSU a žalobca práve takýto doklad žalovanému predložil. Pokiaľ ich žalovaný namietal, mal
postupovať podľa § 7 ods. 6 zák. č. 437/2004 Z. z. a požiadať ako oprávnená osoba o znalecký
posudok a nie nútiť žalobcu uplatniť nárok na súde. Pretože žalovaný nevyužil znalecký posudok ako
jedinú zákonnú možnosť na spochybnenie lekárskeho posudku predloženého žalobcom, nepostupoval
v súlade s právom, neplnil včas a dostal sa do omeškania. Pokiaľ žalobca nevyužil zákonný postup

preverenia záverov lekárskeho posudku znaleckým posudkom, nemôže sa zbaviť právnych následkov
toho, že nepostupoval v súlade s právom a je povinný zaplatiť úroky z omeškania, pretože po
predložení lekárskeho posudku neplnil riadne a včas. Čo sa týka ustanovenia § 11 ods. 7 zák. č.
381/2001 Z. z. o stanovení 15 dňovej lehoty na plnenie až od právoplatnosti rozhodnutia súdu, toto
ustanovenie sa podľa žalobcu vzťahuje na nároku, ktoré vyplývajú z konštitutívnych rozhodnutí súdu.

6. Napokon žalobca namietal správnosť rozhodnutia o trovách konania a s odkazom rozhodnutie KS
BA a časopisecký článok, považoval naďalej potrebné zohľadniť, že rozhodnutie súdu záviselo vo výškeplnenia od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Mechanické stanovenie úspechu v konaní podľa
pomeru žiadanej a priznanej sumy považoval v prípade uplatnených nárokov za nesprávne.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie po posúdení včasnosti odvolania
potvrdiť ako vecne správne a odvolacie námietky uplatnené žalobcom považoval na neopodstatnené.

8. Vo svojich ďalších vyjadreniach zotrvali strany sporu na svojich principiálnych stanoviskách a s
názormi protistrany nesúhlasili.

9.Odvolacísúdpreskúmalvecvzmysleust.§378anasl.CSPbeznariadeniaodvolaciehopojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti
potvrdiť podľa § 387 CSP.

10. O mimoriadnom zvýšení SSU, súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004

Z. z., podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Zo samotného textu citovaného
ustanovenia je zrejmé, že 50 percentné zvýšenie nie je pre prípady hodné osobitného zreteľa stanovené
ako paušálne, ale že sa jedná o rozpätie od 1 do najviac 50, v rámci ktorého sa pohybuje súd pri tomto
zvýšení,atopodľasvojejodôvodnenejúvahy.Pretonemánázoržalobcuopotrebepraktickypaušálneho

zvyšovania SSU na 50 percent oporu ani v texte zákona a nemožno mu prisvedčiť ani s poukazom
na jednorazovú povahu náhrady SSU. Naopak, je zrejmé, že zvýšenie SSU súdom podľa citovaného
ustanovenia sa realizuje v celom rozsahu do 50 %. Pokiaľ potom súd prvej inštancie v danom prípade
zvýšil SSU o 40 % a v požadovanom zvyšku 10 % žalobu zamietol, bol tento jeho postup v základe plne
súladný s citovaným ustanovením. Súčasne svoju úvahu o určení práve 40 % zvýšenia odôvodnil najmä

vekom žalobcu. Toto odôvodnenie je možné plne akceptovať a nie je opodstatnená námietka žalobcu,
že súd prvej inštancie ponechal určenie zvýšenia na výsledkoch znaleckého dokazovania. Je pravdou,
že znalecká organizácia sa k otázke mimoriadneho zvýšenia podľa citovaného ustanovenia vyjadrila a
uviedla aj svoj návrh (nie skutkový záver) v tejto otázke. Pokiaľ však súd prvej inštancie uviedol, že sa
k tomuto návrhu a jeho dôvodom prikláňa, nemožno z toho bez ďalšieho usudzovať na to, že prijatý

záver bol záverom znalca, ale len na to, že súd uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením, ktoré
bolo prezentované v konaní a korektne uviedol autorstvo k tomuto právnemu posúdeniu. Tým, že sa súd
pripojí k právnemu posúdeniu nejakej otázky prezentovanému v konaní, sa takéto právne posúdenie
stáva právnym posúdením súdu a nemožno namietať, že súd nerealizoval svoju výlučnú kompetenciu
na právne posúdenie veci. To ani v prípade, že súd prevezme aj zdôvodnenie prezentovaného právneho

posúdenia. Čo sa týka samotných dôvodov pre súdom určený rozsah mimoriadneho zvýšenia, aj
odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že vek poškodeného patrí k rozhodujúcim kritériám. Je totiž
potrebné rozlišovať, že v prípade poškodenia zdravia v detskom veku, nebude môcť byť spoločenské
uplatnenie v rozsahu pripadajúcom na dané poškodenie zdravia naplnené v ďalšom živote prakticky
vôbec. Naopak, poškodenie zdravia v starobe, bude mať v rozsahu pripadajúcom na dané poškodenie

zdravia podstatne menší dopad na spoločenské uplatnenie poškodeného, pretože toto mohlo byť v
podstatnom rozsahu realizované v jeho dovtedajšom živote. Vzhľadom na stredný vek poškodeného,
nebolo nesprávne mimoriadne zvýšenie SSU stanovené súdom prvej inštancie podľa ust. § 5 ods. 5
zák. č. 437/2004 Z. z. na 40 % základného bodového hodnotenia.

11. Ďalšia časť odvolania žalobcu sa týkala úroku z omeškania z bolestného a SSU. Odvolací súd vo
svojej skoršej rozhodovacej praxi (rozsudok KS TN sp. zn. 17Co/114/2017 zo dňa 25.04.2018) prijal
závertotožnýsnázoromžalobcukeďuviedol,žeustanovenie §11ods.8zákona 381/2001Z.z.síce
zakladá právo na úrok z omeškania pre omeškanie so splnením povinnosti podľa § 11 ods. 6 zákona
381/2001 Z. z., čo však nevylučuje právo na úrok z omeškania z peňažného poistného plnenia, ktoré je

poisťovňa ako svoju ďalšiu povinnosť (po povinnosti podľa § 11 ods. 6 zákona 381/2001 Z. z.) povinná
splniť do 15 dní od skončenia prešetrovania (§ 11 ods. 7 zákona 381/2001 Z. z.). Poistné (peňažné)
plnenie je primárnym cieľom poistenia, preto nemožno uvažovať, že povinnosť poisťovne platiť úrok z
omeškania sa vzťahuje len na nepeňažnú povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona č.
381/2001 Z.z. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí argumentoval tiež významom lekárskeho posudku

a možnosťou jeho preskúmania znalcom, ako na to poukazuje aj žalobca v odvolaní.

12. Neskoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Cdo/145/2017 zo dňa 22. novembra 2018), však nepodporila správnosť uvedeného záveru odvolaciehosúdu a prijala záver, že "ustanovenie § 11 zákona č. 381/2001 Z. z. sa týka výlučne nesplnenia povinnosti
poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe
oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v § 11 ods. 8 uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje

podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa
osobitného predpisu (OZ). Je tomu tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa § 11 ods.
6 uvedeného zákona. Z dikcie tohto ustanovenia (§ 11 ods. 6 písm. a), b)) je zrejmé, že zákonodarca
povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti," pričom ďalej v tomto
rozhodnutí konštatoval, že "správnosť záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu

odmietol poskytnúť plnenie, je pritom irelevantný, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia je
poisťovateľ povinný "len" poskytnúť písomné vysvetlenie a toto doručiť poškodenému". Ďalej Najvyšší
súd SR uviedol, že ak poisťovňa neodôvodnila odmietnutie poistného plnenia podľa predstáv žalobcu,
nemožno to vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a následne prijať záver, že
nesplnením tejto povinnosti sa dostala v zmysle § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. do omeškania,
pričom uzavrel, že žalovaný si svoju povinnosť podľa § 11 ods. 6 cit. zákona splnil, a preto nebol povinný

uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Dodal, že "do omeškania by sa dostala s
plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady
škody, neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zákona
č. 381/2001 Z. z."

13. Vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority,
odvolací súd opustil svoje doterajšie stanovisko a v záujme právnej istoty (čl. 2 ods. 2 CSP) sa priklonil k
právnemu záveru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého bolo potom správne aj napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie v otázke úrokov z omeškania.

14. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné ani do výroku o trovách konania. Od účinnosti CSP nie je možné
pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku či úvahy súdu, tak ako to upravovalo predtým platné ust. § 142 ods. 3 OSP. Právna úprava
náhrady trov konania podľa CSP je striktne založená na miere úspechu strany v konaní. S výnimkou
ust. § 257 CSP umožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich základe nepriznať

náhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť výšky plnenia od
znaleckého posudku, by mohli výnimočne prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného zreteľa,
no v samotnej povahe sporu o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a SSU, odvolací súd
takýto priestor nenachádza. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, tak bolo
principiálne správne založené na pomere úspechu strán sporu vo veci.

15. Vzhľadom na uvedené, neboli odvolacie námietky žalobcu dôvodné ani len čiastočne a odvolací súd
preto napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom napadnutom rozsahu ako vecne správne.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).