Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/92/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218752
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117218752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: K. K. M. XXC, XXX XX T., P.: XX XXX
XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou HRONČEK & PARTNERS s.r.o., Národná 10, 010 01 Žilina,
proti žalovanému: Z. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.. O.. K. XXXX/XX, XXX XX S., o zaplatenie 350,- Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13Csp/177/2017-33
z 16.04.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudok
rozhodol nasledovne, cit.:

„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 138,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,15% ročne od 29.7.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 2, Obč. zák., § 3
nar. vlády SR č. 87/1995Z.z., § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. l/, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 24 ods. 1 zák.
č. 129/2010Z.z., výrok o trovách konania ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 350,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne od 29.07.2014 do zaplatenia.

4. Mal preukázané, že dňa 29.04.2014 uzatvorili žalobca (ešte pod pôvodným obchodným meno Q. G.,
s.r.o.) ako veriteľ so žalovaným ako spotrebiteľom na diaľku prostriedkami diaľkovej komunikácie zmluvu

o pôžičke č. XXXXXX/XX.XX.XXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi pôžičku
vo výške 350,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť a zaplatiť mu spolu s istinou poskytnutej
pôžičky aj odplatu vo výške 42,30 Eur.5. Vychádzajúc z nespochybnených tvrdení žalobcu bola teda medzi stranami prostriedkami diaľkovej
komunikácie uzavretá zmluva o pôžičke, pri ktorej žalobca poskytol žalovanému sumu 350,- Eur, ktorú
mu žalovaný v dohodnutom čase nevrátil. Žalovaný pritom v prospech žalobcu uhradil postupne sumu

211,50 Eur (5 x 42,30 Eur).

6. V prejednávanom prípade bolo zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke.
Zo skutočností uvedených žalobcom vyplynul, že v podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako
veriteľomažalovanýmakospotrebiteľom,aprávnyvzťah(zmluvu)medziúčastníkmibolopretopotrebné

posúdiť aj podľa ZoSU, ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

7. V danom prípade bolo podľa obsahu žaloby predmetom konania vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako
spotrebiteľom, ktorá v zmysle ZoSU síce spotrebiteľským úverom nie je, avšak podľa § 24 ods. 1 ZoSU
sa na ňu niektoré (vyššie uvedené) ustanovenia ZoSU vzťahujú, a pre nárok na úroky (a poplatky) ich

tak táto zmluva spĺňať musí (inak sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov).

8. Zo žaloby a jej príloh by sa mohlo zdať, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje len nárok na vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov, tieto však uplatňuje poukazom na zmluvu o pôžičke, v ktorej bola
dohodnutá odplata a na ktorú žalovaný už niečo aj plnil, a preto ju súd posudzoval komplexne.

9. V prejednávanej veci tak mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel platnú písomnú
zmluvu o pôžičke so záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi
určité úroky podľa dohodnutej úrokovej sadzby a spôsobu jej uplatňovania - vyjadrené ako percento,
ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z čerpaného spotrebiteľského úveru, a ďalej že mu určité

peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne
špecifikované úroky (a poplatky) podľa dohodnutej úrokovej sadzby a spôsobu jej uplatňovania. Pre
právo na úroky a poplatky tak mal žalobca zároveň aj bremeno tvrdenia, že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti, okrem poskytnutia peňažných
prostriedkov, v konaní riadne ani netvrdil.

10. Súd pritom (ohľadom úrokov resp. odplaty) zistil, že predložená zmluva obsahuje iba pevne (a
neprimerane!) stanovenú odplatu vo výške 42,30 Eur (za 15 dní), a vôbec neobsahuje úrokovú sadzbu
pôžičky (ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento,
ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru resp. pôžičky) a spôsob

jej uplatňovania, vzhľadom na čo tak treba pôžičku považovať za bezúročnú a bez poplatkov /vrátane
vylúčenia odplaty za pôvodnú lehotu splatnosti, resp. poplatkov či „odplaty za predĺženie“, majúcich tak
mimochodom, vo svojej podstate, nepochybne vlastne taktiež povahu odplaty (úroku) za poskytnutie
resp. (dlhšie) prenechanie (požičanie) peňažných prostriedkov/.

11. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností
odôvodňujúcich úroky (a iné poplatky), ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy, s ktorými zákon spája bezúročnosť a bez poplatkovosť pôžičky, má žalobca nárok
iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (bez zmluvných úrokov a poplatkov), a keďže
žalovanémubolaposkytnutápôžička350,Eur,nazákladektorejžalovanýuhradilžalobcovisumu211,50

Eur, súd ho zaviazal na vrátenie zostatku týchto poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 138,50
Eur spolu s úrokom z omeškania. Žalovaný je v omeškaní s ich vrátením, a preto mu súd v zmysle ust. §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť
na ich zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15% ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade
so zákonom po lehote splatnosti uvedenej v zmluve, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

12. Tento rozsudok včas podaným odvolaním, okrem vyhovujúceho výroku (čo plynie z obsahu
odvolania) napadol žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ a f/
CSP(inávadamajúcazanásledoknesprávnerozhodnutieanesprávneskutkovézistenia).Odvolateľsa
nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, predovšetkým zvýrazňujúc tú skutočnosť, že v predmetom

spore došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke písomne prostriedkami diaľkovej komunikácie a taktiež
v súlade so zmluvnými podmienkami ( bod 6.), s ktorými sa žalovaný riadne oboznámil, k platnému
predlženiu lehoty splatnosti pôžičky, a to konkrétne uhradením poplatku za predlženie lehoty splatnosti
pôžičky zo strany žalovaného, teda lehota splatnosti pôžičky bola predlžená na požiadanie žalovaného,a tejto žiadosti bolo žalobcom vyhovené, pričom poplatky za predlženie lehoty splatnosti pôžičky sa
nezapočítavajú ako čiastočné úhrady istiny. Účelom predĺženia lehoty pôžičky je predĺžiť jej splatnosť
a nie ju ponížiť o sumu vykonanej úhrady. Na základe horeuvedeného odvolateľ navrhol rozsudok v

napadnutej časti zmeniť a jeho žalobnému návrhu vyhovieť aj v ostatnej časti.

13. Žalovaný sa ku podanému odvolaniu nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je

vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

15. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v

odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

17. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna,
objektívna a presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie
je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

18. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na
iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby
takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenieodvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej
moci.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď

vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

20. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ a f/ CSP.

21. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne

získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

22. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

23. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov

jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V
posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne

zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo
odôvodnil.Okolnostinamietanéžalobcomvodvolanínemajúzanásledokúvahuodvolaciehosúdu,ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

24. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,

alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.

f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.25. Odvolací súd v prejednávanej veci potom dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom
nie sú naplnené.

26. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR
II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti ako vecne správny potvrdil, keď tento
správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
správne, úplné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania.

28. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konania pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).