Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/377/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209843
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209843.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/185/2012-69 zo dňa 12. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 11532/10 exekučný súd nerozhodol o žiadosti
oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 273 dní. Za

preukázanú považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa ustálil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
4Er 639/2010 na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bol dňa 13.10.2010podaný
návrh na vydanie poverenia, o ktorom návrhu exekučný súd rozhodol dňa 28.3.2011. Konštatoval,
že za nesprávny úradný postup nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá
žiadosťnavydaniepoverenia,nakoľkorozhodovaciačinnosťjepodstatousúdnictvaaprávevdotknutom

rozhodnutí našiel postup súdu svoje vyjadrenie. Taktiež vyslovil, že pri zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia (ako tomu bolo v dotknutej exekučnej veci),neplatí zákonná lehota 15 dní, ktorá sa vzťahuje
len na prípady udelenia poverenia. Navyše, nie každé nedodržanie zákonných lehôt možno automaticky
považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Z opísaných dôvodov okresný súd uzavrel, že nie je splnená základná podmienka predmetného
zodpovednostného vzťahu - nesprávny úradný postup. Vzhľadom na kumulatívnosť podmienok
zodpovednosti štátu za škodu považoval za nadbytočné dokazovať ostatné zákonné podmienky,

okrajovo však poukázal aj na ich nesplnenie. Za preukázaný nepovažoval ani vznik škody. Nie je totiž
zrejmé, v akom rozsahu sa oprávnený nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť
exekvovanej škody pri využití iných právnych prostriedkov. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa
nemôžu byť podľa okresného súdu považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na obchodnúčinnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľským subjektom. Je zároveň povinnosťou navrhovateľa
preverovať solventnosť dotknutých subjektov.
Ohľadne uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval okresný súd návrh za

všeobecný a nepreskúmateľný; vychádza totiž len z predpokladov, bez predloženia dôkazov, resp.
ani len konkrétnych tvrdení. Navrhovateľ vôbec nekonkretizoval, prečo nie je prípadné samotné
konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením. Zároveň všetky relevantné kritériá je
potrebné hodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z
hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti.

Napokon prvostupňový súd konštatoval neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom ani ohľadne
skutočnosti, že majetková situácia povinného bola pred rozhodnutím exekučného súdu taká, že by
umožnila uspokojenie pohľadávky v plnom rozsahu a len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila
oprávnenému uspokojiť pohľadávku. V dôsledku uvedeného za nepreukázanú vyhodnotil i príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá porušením povinnosti mala

vzniknúť.
O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si tento nárok neuplatňoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k
návrhu nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom
spise, nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zároveň však okresnému súdu vytýkal
aj skutočnosť, že nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, nakoľko predložil riadne zdôvodnenú
žiadosť o zrušenie pojednávania. Pokiaľ okresný súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi

možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a prednesom
odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, čím
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti. Doplnil, že meritórne rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj
preto, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v tom čase nebolo právoplatné. Pokiaľ
odporca nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu, bol súd povinný rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie. Upozornil tiež, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Navrhovateľ zotrval tiež na námietke o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené

rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských
súdov v skutkovo a právne totožných veciach a taktiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Odvolateľ spochybňoval správnosť záverov, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
(ne)zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote, náklady na

správu by prešli na súdneho exekútora. Navrhovateľ hodlal predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Okresný súd však dokazovanie
neprípustne skrátil, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej
škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, administratívnych, poštových
a telekomunikačných výdajov.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval navrhovateľ za vnútorne rozporné, na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť
neexistoval žiadny objektívne udržateľný dôvod, na strane druhej však porušenie práva nebolo (bez
vysvetlenia) konštatované. Namiesto toho okresný súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec
nesúvisia a napriek jedinečnosti prejednávanej veci, odôvodnil negatívne rozhodnutie úplne rovnakými

dôvodmi, ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca. Podľa odvolateľa
nemožno akceptovať, že prvostupňový súd vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom.
Súdu prvého stupňa odvolateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „v konkrétnostiach napríklad“ uviedol
jediný, a to konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významný označil nielen okamih

rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia, ale i moment skutočného doručenia poverenia.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade prítomnosti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť;
taktiež by bol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky
navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti
bezvýznamné.

Dňa 6.12.2013 (pojednávanie určené na 12.12.2013) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým
podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod
odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje s nižšie uvedeným záverom o

neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v
spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne
konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva pred

súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a taktiež nie je porušená
zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd tento postup

dôsledne nevyužil; uvedené však, vo svetle okolností daného prípadu - opakujúca sa a navrhovateľovi
„chronicky“ známa skutková a právna argumentácia odporcu; dlhodobo zhodný postup konajúceho súdu
vo vzťahu k tvrdenému dôvodu odročenia pojednávania - nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie a nedisponuje ani intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia práva účastníka konania.

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol; niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/
potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania a to „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“. V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril.

Stotožniť sa nemožno ani s námietkou o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení (doručené navrhovateľovi 25.11.2013 - č.l.
44 spisu). Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý

záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp.
zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013; či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

S ohľadom na uplatnené „vecné“ odvolacie námietky je potrebné poukázať na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že (nepochybne aj z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy) hmotnoprávne
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založenénapadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o púhu sumarizáciu odvolacích dôvodov
z množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú

procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.

Z tohto pohľadu je bezpredmetná predovšetkým polemika odvolateľa o dôvodoch neuznania uplatnenej

škody (ako nákladov na správu pohľadávky), nakoľko takúto úvahu napadnuté rozhodnutie
neobsahuje. Zmätočnou je aj odvolateľom prezentovaná akcentácia okamihu doručenia poverenia,
nakoľko v posudzovanej exekučnej veci k vydaniu poverenia nedošlo. Naopak, je výlučne na ťarchu
odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu vecnej argumentácie, na ktorej okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - t.j. záveru, že v prípadoch zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota - nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu

protiargumentáciu. Už len z tohto dôvodu (hoci nie je možné úplne sa stotožniť so všetkými/ďalšími
názormi prezentovanými okresným súdom) je v spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi
odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a zásadou procesnej ekonómie nevyhnutné konštatovať
vecnú správnosť meritórneho výroku napadnutého rozsudku. Je preto v zjavnom rozpore so skutočným
obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia námietka, v zmysle ktorej okresný súd síce

zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a napriek tomu pre túto nečinnosť
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolací súd dodáva, že predmetný záver prvostupňového súdu
bol potvrdený rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR. Navyše, s účinnosťou od 1.6.2010 sa
zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia nevzťahuje ani na prípady rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu (ako je tomu v súdenej veci, keď k podaniu žiadosti o vydanie poverenia došlo
13.10.2010).

Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Jevýlučnevecouprocesnejautonómieodporcu,čisakpodanému

návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc
od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť
súdu rozhodnúť pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými

bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné,
že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu tamojšieho súdu sp. zn.
4Er/369/2010, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné
vyvodiť ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 72 spisu).
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej

konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie
neobsahuje, platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému
stavu a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), sú jeho
námietky týkajúce sa ostatných podmienok daného zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.