Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/378/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217408
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18. 02. 2014 č.k. 14C/363/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 324,54 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
12Er/849/2010. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1 v znení účinnom do 31. 12.
2012ajod01.01.2013,ods.2,§15ods.1,§16ods.1,§17ods.1-3a§19ods.1,3zák.č.514/2003Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2
zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení platnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového
stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn.
12Er/849/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 14. 10. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu so zápisnicou obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie, zmluvou o úvere, rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „exekučný súd“) zo dňa

23. 11. 2010 č.k. 12Er/849/2010-9 zamietnutá. Uznesenie exekučného súdu nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. 12. 2010 po tom, čo oprávnený svoje odvolanie proti nemu vzal späť. Konštatoval, že písomná
žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému podaná dňa
25. 09. 2012, žaloba na súd dňa 28. 09. 2012, kedy ešte zákonná 6-mesačná lehota neuplynula. Žalobu
však nepovažoval za predčasnú s poukazom na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania táto lehota už
uplynula a žalovaný návrhu žalobcu nevyhovel. Ďalej preto skúmal dôvodnosť žaloby žalobcu z pohľadu
ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorý žalobca vzhliadol v tom, že k vydaniu rozhodnutia

nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, ale po viac ako 176 dňoch, dôvody, prečo lehota dodržaná nebola,
či žalobcovi v tejto súvislosti škoda vznikla a či existuje dôvod na priznanie jej náhrady. Opierajúc sa
o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase vedenia exekučného konania dôvodil, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku a teda, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. i/ Exekučného poriadku a v tomto smere argumentoval novelou ust. § 41 ods. 2 písm. d/ EP

vykonanou zák. č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01. 06. 2011, jej dôvodovou správou odrážajúcou
úmysel zákonodarcu, ako i komentárom k Exekučnému poriadku. Tiež uviedol, že v prípade exekučného
titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, bol súd zo zákona oprávnený skúmať, či tento rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, ale aj, či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o

rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný
súd teda správne skúmal exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok a po zistení neplatnosti
rozhodcovskej doložky dôvodne žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Účastníkom exekučného konania takto nemohol a ani nevznikol stav právnej neistoty. Uzavrel
preto, že ak exekučný súd rozhodol po viac ako mesiaci od predloženia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a nie s oneskorením viac ako 176 dní, ako nepravdivo a zavádzajúco uviedol

žalobca, nedošlo v exekučnom konaní k nesprávnemu úradnému postupu. Zdôraznil tiež, že prípadné
nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v konaní o
náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k
prieťahom v konaní. V danej veci sa v súvislosti s prípadným prieťahom v exekučnom konaní neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR,

či Európsky súd pre ľudské práva, ktoré podklady by boli len relevantné pre priznanie náhrady škody
v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. Pokiaľ aj by bola žaloba podaná v r. 2012,
predmetné ustanovenie, ktoré je platné od 01. 01. 2013 možno brať do úvahy ako výklad pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu
na vydanie poverenia a začatie tohto konania. Naviac z obsahu exekučného spisu ani nevyplýva, že by

sa žalobca bol akýmkoľvek spôsobom domáhal nápravy v prípade ním uvádzaných prieťahov v konaní.
Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt musí preukázať
vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo

priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Nakoľko dospel k záveru, že zo
strany exekučného súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebol tak daný
právny základ zodpovednosti žalovaného za škodu, a preto sa ďalej ani nezaoberal výškou žalobcom
uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy. Dodal len, že škoda nemôže byť uplatnená v paušálnej
čiastke, v tomto smere žalobca neprodukoval žiadne dôkazy a tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Taktiež mal za
to, že nemajetková ujma bola uplatnená neopodstatnene, keď postupom exekučného súdu nedošlo
k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, k vnútorným zásahom do spoločnosti, k
ovplyvňovaniu jeho podnikateľského plánovania a rozhodovania, strate legitímnych očakávaní žalobcu
a vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné vymoženie jeho pohľadávky pre nepreukázanie týchto tvrdení

žalobcom. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným v konaní neprihliadol po zistení, že nárok
žalobcu premlčaný nie je s ohľadom na skutočnosť, že exekučné konanie bolo začaté dňa 14. 10.
2010, žalobca sa predbežného prerokovania domáhal dňa 25. 09. 2012, pričom o škode sa dozvedel
po doručení rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dňa 30. 11. 2010. Od tohto dňa
žalobcovi začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynie až dňa 30. 11. 2013. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov
konania, keďže tieto si žalovaný neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil

aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za

situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok

mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 324,54 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod

sp. zn. 12Er/849/2010. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote
avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 176 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako
to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/849/2010, že exekučnému súdu bola
dňa 14. 10. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému V. V., o vymoženie
300 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. SR 03855/10. O
tejto žiadosti rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 23. 11. 2010 č. k. 12Er/849/2010-9 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 01. 2011 č.k. 26CoE/18/2011-24 tak, že žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne uznesením zo dňa 13. 04.
2011 č.k. 12Er/849/2010-31 exekučný súd exekučné konanie zastavil, ktoré rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 06. 05. 2011. Podľa žalobcu takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútoradošlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 176 dní), ktoré
je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť
ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v

zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.
06. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto

súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo

účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného

poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému
súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora,
aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom
konaní,ktorévzásadeniejeprípustné(§202ods.2OSP),pokiaľExekučnýporiadokvýslovnevosvojich

ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie
použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady
Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať
rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá žalobca. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom

dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť
ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých
je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom
zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, z ktorého dôvodu nebolo potrebné následne ani riešiť otázku, či rozhodcovský rozsudok bol
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ alebo i/ Exekučného poriadku.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý
má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutýv čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je
významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa
14. 10. 2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako

výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, po jeho preskúmaní dňa 23. 11.
2010 rozhodol o žiadosti súdneho exekútora a túto zamietol. Učinil tak v rozpätí 40 dní od doručenia
žiadosti a nie 176 dní, ako zavádzajúco tvrdil žalobca. Za danej situácie je preto namieste konštatovať,
že s ohľadom na okolnosti danej veci uvedené už súdom prvého stupňa, ktoré si odvolací súd osvojil,
preto v postupe exekučného súdu nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú buď bez právneho významu
alebo sa preskúmavaného rozhodnutia netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.