Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116219785
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116219785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
XX, XXX XX B. - B., právne zastúpený: JUDr. Alena Rudohradská, advokátka so sídlom Moldavská 8,
Košice, proti žalovanému: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, B. - G., o zaplatenie 38.000 Eur s prísl.,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16C/66/2016-55 z 16.10.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s

tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

„I.Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 38.000 Eur spolu s úrokom vo výške 1% mesačne zo
sumy 38.000 Eur od 3.12.2012 do 30.9.2013, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto
sumy od 1.10.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II.Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 488, § 657, § 658 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2
Obč. zák. a § 3 nar. vlády SR č. 87/1995Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady sumy 38.000

Eur s prísl. z titulu pôžičky, vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke zo dňa X.XX.XXXX.

4. Žalovaný sa k žalobe písomne prvý krát vyjadril v tom zmysle, že na výzvu súdu odpovie po
zabezpečení dôkazov z polície. V druhom písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že násilím podpísal
nejaké zmenky a všetko ohlásil polícii.

5. Žalobca a žalovaný ako zmluvné strany uzavreli dňa XX.XX.XXXX zmluvu o pôžičke, ktorej

predmetom bolo poskytnutie peňažnej pôžičky žalobcom ako veriteľom pre žalovaného ako dlžníka
vo forme peňažnej sumy v hodnote 38.000 Eur. Žalovaný ako dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdil
prevzatie peňažnej sumy 38.000 Eur ako to vyplýva z článku III. bod 2 predmetnej zmluvy o pôžičke.6. Z článku III. bod 4 vyplýva, že dlžník je povinný vrátiť veriteľovi predmet pôžičky spolu s mesačným
úrokom vo výške 1 % z výšky pôžičky, najneskôr do 30.9.2013.

7. Podstatnou otázkou tohto konania bolo teda okrem iného hodnotenie súkromnej listiny, t. j. zmluvy
o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovaným z 03.12.2012, pričom v tejto zmluve je v článku III.
bod 2 konštatované, že dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie peňažných prostriedkov vo
výške 38.000 Eur. To, či obsah listiny, v tomto prípade zmluvy o pôžičke, zodpovedá skutočnosti, teda
či táto je pravdivá, posúdi súd na základe výsledkov dokazovania, a to spravidla nepriamo. Nedokazuje

sa totiž pravdivosť listiny, ale právne významné skutočnosti, o ktorých existencii svedčí i listina. Ak
žalovaný tvrdí, že skutočnosti uvádza v listine nie sú pravdivé, je na ňom, aby toto tvrdenie, z ktorého
vyvodzuje pre seba nepriaznivé následky, taktiež dokázal. Žalobca tým, že predložil zmluvu o pôžičke
s osvedčenými podpismi medzi ním a žalovaným, vychádzajúc zo všeobecných pravidiel o dôkaznom
bremene, toto dôkazné bremeno aj uniesol, nakoľko súd konštatoval, že všeobecná skúsenosť je taká,
že čo je písané, je dané, pričom by odporovalo bežnej skúsenosti, pokiaľ by niekto podpísal písomnosť s

právne záväzným obsahom, ktorý naviac môže mať pre neho nepriaznivé následky, keby obsah takejto
listiny nebol pravdivý. Vzhľadom k tomu, že k plneniu dochádza spravidla bez svedkov, predstavovala
by uloženie dôkazného bremena strane, ktorá sa listiny dovoláva, vo väčšine prípadov nesplniteľnú
úlohu (probacio diabolica). Obyčajné popretie alebo formálne spochybnenie obsahu súkromnej listiny
neoslabuje jej dôkaznú silu. K tomu je potrebné, aby popierateľ, v tomto prípade žalovaný, vysvetlil,

prečo on a žalobca podpísali zmluvu o pôžičke, ktorej obsah nezodpovedá skutočnosti tak, aby jeho
tvrdenie bolo aspoň s určitou mierou pravdepodobnosti preukázané. Je preto potrebné vychádzať z
toho, že v bežnom živote nikto písomne nepotvrdí nepravdivé skutočnosti svedčiace v jeho neprospech
(nepotvrdí prijatie peňazí z titulu pôžičky, napriek tomu, že si v skutočnosti žiadne peniaze nepožičal).
Ak je teda pravdivosť listiny preukázaná, je preukázaná i skutočnosť, že vystaviteľ urobil prehlásenie

v listine uvedené. Pokiaľ účastník, ktorý nepopiera pravosť ním vystavenej, alebo podpísanej listiny,
popiera však jej obsah, tvrdí vlastne, že urobil nepravdivé prehlásenie. V takomto prípade nemožno
uložiť protistrane, aby preukazovala, že popierateľove prehlásenie bolo pravdivé. Popierateľ musí tvrdiť
a preukázať, že a prečo je jeho prehlásenie nepravdivé.

8. V danom prípade z obsahu spisu ako aj z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo a je
nesporným, že žalobca spolu so žalovaným uzavreli 03.12.2012 zmluvu o pôžičke na sumu 38.000 Eur
s tým, že žalovaný mal predmetnú sumu vrátiť najneskôr do 30.09.2013. Ako žalobca tak aj žalovaný
nepopreli autenticitu svojich podpisov, pričom tvrdenie žalovaného, že ju podpísal pod nátlakom, nebolo

ničím preukázané. Rovnako tak žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, o ktorých sa sám zmieňoval v
písomnom podaní, doručenom súdu 17.05.2018, všetko vo svetle sudcovskej koncentrácie konania.

9. V danom prípade sa žalovaný dostal do omeškania od 01.10.2013. V tom čase úroky z omeškania
predstavovali 8,5% p. a. a preto súd priznal úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Súd mal teda nárok žalobcu za preukázaný aj čo do istiny ako aj vo vzťahu k príslušenstvu, preto žalobe
vyhovel.

10. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný, ktorý na výzvu súdu prvej inštancie na
doplnenie odvolania následne žiadal súd, aby vyžiadal z M. - D. X, B. vydanie spisu z jeho výpoveďou,

z ktorej vyplýva, že bol násilím donútený podpísať zmenku a zopakoval, že nešlo o pôžičku, ale o
obchodnoprávny vzťah pri stavbe rodinného domu žalobcu.

11. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny s tým, že pokiaľ
mal žalovaný dôkazy, mal ich predložiť prvoinštačnému súdu, a nie ich žiadať zabezpečiť zo strany

odvolacieho súdu.

12. Ďalšie podania strán dané neboli.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnejtabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
nedôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu

odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

16. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu

na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

17. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s obsahom podaného odvolania, v ktorom žalovaný navrhol odvolaciemu súdu vyžiadať si spis z M., a
ktorý má preukazovať jeho tvrdenia o tom, že zmenky podpísal násilím, dopĺňa nasledovné.

18. Obsah spisu neosvedčuje, že by bol žalovaný urobil pred súdom prvej inštancie riadny návrh na
vykonanie dôkazu - vyžiadanie si spisu z M.. Žalovaný vo svojom podaní z 09.08.2018 (čl. 49) uviedol,
že násilným mu dali podpísať nejaké zmenky a že všetko ohlásil na M.. Rovnako uvedené nevyplýva ani
z jeho prvého podania (čl. 45). Je teda zrejmé, že v danom spore nie sú kumulatívne splnené zákonné

podmienky v zmysle § 384 ods. 2 CSP na doplnenie dokazovania odvolacím súdom (a/ návrh strany
na vykonanie dôkazu pred súdom prvej inštancie, b/ jeho nevykonanie súdom prvej inštancie, c/ návrh
na jeho vykonanie v odvolacom konaní).

19. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

20. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).