Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/39/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117213959
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117213959.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu X. U., P.. XX.X.XXXX, U., Y. X, zast.
JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA, advokát s.r.o., Košice, Masarykova 2, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166
481, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 40C/17/2017-61 z 18.10.2018 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u jerozsudok.
Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1

080,47 eur s 5% úrokom z omeškania od 26.1.2017 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku,
II. v prevyšujúcej časti konanie zastavil a III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%
voči žalovanej.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho domáhal a ako ju
skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaná žiadala žalobu zamietnuť a po vykonanom dokazovaní zistil
skutkovýstav,žeObvodnéoddeleniePZKošiceStarémestoČVS:ORP-XXXX/SM-U.-XXXXuznesením
z 12.8.2009 začalo trestné stíhanie podľa § 199 ods.1 Tr. por. za prečin porušovanie domovej slobody

podľa § 194 ods.1 Tr. zák. a za prečin krádeže podľa § 212 ods.1,2 písm. a/ a ods.3 písm. a/ Tr. zák.,
ktorého sa dopustil páchateľ tým, že v presne nezistenej dobe od 23.00 hod. 24.5.2009 do 16.00 hod.
28.5.2009 v U. P. S.. U.. P. Č.. X neoprávnene a bez vedomia nájomníčky M. O. z Košíc vnikol po
odstránení zámkov dverí do bytu č. 5, ktorý obývala, kde si následne prisvojil a ponechal jej osobný
majetok a to mikrovlnku, kávovar zn. Braun, chladničku, hriankovač, toustovač, rýchlovarnú kanvicu,
sedaciu súpravu z brúsenej kože zn. SIGGI 3+2+1 svetlo-tmavej farby, drevený konferenčný stolík,
čiernej farby, veľkú 4-dverovú stenu so zrkadlami a obývaciu stenu svetlohnedej farby, televízny prijímač

zn. Samsung, tmavej farby, kozmetiku, fén, el. kulmu automatickú práčku zn. Zanussi, komodu svetlej
a hnedej farby, zrkadlo, 2 ks postelí a komodu z čerešňového dreva, manželskú posteľ s matracom
hnedej farby, komodu svetlohnedej farby, žehliacu dosku, žehličku, cestovnú tašku a rôzne dokumenty
a písomnosti, čím jej takto svojím konaním spôsobil celkovú škodu vo výške 11 617,88 eur, že Obvodné
oddelenie Policajného zboru Košice Staré mesto uznesením zo 16.10.2009 vznieslo obvinenie voči
žalobcovi za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. a za prečin krádeže
podľa § 212 ods.1,2 písm. a/ a ods.3, písm. a/ Tr. zák., lebo na podklade zistených skutočností je

dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenej dobe od 23.00 hod. 24.5.2009 do 16.00 hod.
28.5.2009 v U. P. S.. U.. P. Č.. X neoprávnene a bez vedomia nájomníčky Ivety Labanskej z Košíc
vnikol po odstránení zámkov dverí do bytu č. 5, ktorý obývala, kde si následne prisvojil a ponechal jej
osobný majetok, ktorý špecifikoval, čím jej takto svojím konaním spôsobil celkovú škodu vo výške 11617,88 eur, že 27.10.2009 podal žalobca sťažnosť proti uzneseniu o vznesením obvinenia a Okresná
prokuratúra Košice I uznesením z 2.11.2009 zrušila uznesenie ORP-XXXX/SM-U.-XXXX zo 16.10.2009
ako neopodstatnené. Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice Staré mesto ČVS: ORP-XXXX/SM-

U.-XXXX uznesením z 21.6.2011 vznieslo obvinenie voči žalobcovi za prečin porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. a za prečin krádeže podľa § 212 ods.1,2 písm. a/, ods.3, písm. a/ Tr.
zák., lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenej
dobeod23.00hod.24.5.2009do16.00hod.28.5.2009vU.P.S..U..P.Č..Xneoprávneneabezvedomia
nájomníčky M. O. V. U. vnikol po odstránení zámkov dverí do bytu č. 5, ktorý obývala, kde si následne

prisvojil a ponechal jej osobný majetok, ktorý špecifikoval, čím jej takto svojím konaním spôsobil celkovú
škodu vo výške 11 617,88 eur. Žalobca podal 27.6.2011 sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
zo 21.6.2011. Okresná prokuratúra Košice I uznesením z 27.7.2011 zamietla sťažnosť obvineného
žalobcu proti uzneseniu ORP-XXXX/SM-U.-XXXX z 21.6.2011, ktorým bolo vznesené obvinenie za
prečin krádeže podľa § 212 ods.1 Tr. zák. a za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1
Tr. zák., lebo sťažnosť nebola dôvodná a 2.3.2012 podala Okresná prokuratúra Košice I na Okresný

súd Košice I obžalobu na obvineného žalobcu, že za prečin porušovania domovej slobody podľa §
194 ods.1 Tr. zák. a za prečin krádeže podľa § 212 ods.1,2 písm. a/, ods.3, písm. a/ Tr. zák., lebo na
podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v Košiciach v presne nezistenej
dobe od 23.00 hod. 24.5.2009 do 16.00 hod. 28.5.2009 na ul. U.. P. Č.. X neoprávnene a bez vedomia
nájomníčky po odstránení zámkov dverí vnikol do bytu č. X, ktorý prenajímal M. O. a prisvojil si veci,

ktoré špecifikoval a tým spôsobil M. O. škodu v celkovej výške 7 419,54 eur a následne tento osobný
majetok nájomníčky pri predaji bytu odpredal D.. G. O. za 1 660 eur, teda 1/ neoprávnene vznikol do
obydlia iného, 2/ prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal vlámaním a spôsobil ním
väčšiu škodu, čím spáchal prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. v súbehu s
prečinom krádeže podľa § 212 ods.1,2 písm. a/, ods.3 písm. a/ Tr. zák.. Okresný súd Košice I rozsudkom

z 26.5.2015 sp.zn. 8T/31/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 7To/101/2015-356 zo
4.2.2016 obžalovaného žalobcu spod skutku obžaloby právne kvalifikovaného ako prečin porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods.1,3 písm.
a/ Tr. zák. oslobodil, nakoľko skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods.3 Tr. por. súd poškodenú
M. O., P.. XX.XX.XXXX, U., Z. XX odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.2.2016. V trestnom konaní ČVS: ORP-XXXX/SM-U.-XXXX, ktoré
je súčasťou spisu Okresného súdu Košice I 8T/31/2012 boli žalobcovi poskytnuté úkony právnej služby:
1/ príprava a prevzatie zastúpenia 19.10.2009 JUDr. Rudolf Manik, PhD., advokát, s.r.o., 2/ podanie
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo 19.10.2009 doručené 27.10.2009 v zastúpení JUDr.
Rudolf Manik, PhD., advokát, s.r.o., 3/ podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo

27.6.2011 v zastúpení JUDr. Rudolf Manik, PhD., advokát s.r.o., 4/ účasť na výsluchu obvineného
24.1.2012, obhajca JUDr. Rudolf Manik, PhD., 5/ účasť na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania
24.1.2012, 6/ účasť na hlavnom pojednávaní 25.9.2012 zastúpený obhajca JUDr. Rudolf Manik, PhD.,
pojednávanie odročené, 7/ účasť na hlavnom pojednávaní 14.11.2012, obhajca JUDr. Rudolf Manik,
PhD., 8/ doručenie listinných dôkazov 12.12.2012 JUDr. Rudolf Manik, PhD., 9/ účasť na hlavnom

pojednávaní 18.12.2012 JUDr. Rudolf Manik, PhD., 10/ podanie odvolania proti rozsudku z 28.12.2012
JUDr. Rudolf Manik, PhD., advokát s.r.o., 11/ podanie dovolania 26.8.2013 JUDr. Rudolf Manik, PhD.,
advokát s.r.o., 12/ prevzatie právneho zastúpenia v dovolacom konaní 26.8.2013, 13/ účasť na hlavnom
pojednávaní 10.6.2014, obhajca JUDr. Slávka Kováčová, 14/ predloženie listinných dôkazov kúpnej
zmluvy 10.6.2014, 15/ účasť na hlavnom pojednávaní 10.9.2014 JUDr. Slávka Kováčová, 16/ účasť na

hlavnom pojednávaní 9.12.2014 JUDr. Slávka Kováčová, pojednávanie bolo odročené bez prejednania,
17/ účasť na hlavnom pojednávaní 4.2.2015, obhajca JUDr. Slávka Kováčová, pojednávanie odročené
bez prejednania, 18/ účasť na hlavnom pojednávaní 17.3.2015, obhajca JUDr. Slávka Kováčová, 19/
účasť na hlavnom pojednávaní 28.4.2015, obhajca JUDr. Slávka Kováčová, pojednávanie odročené
bez prejednania, 20/ urgencia vrátenia peňažného trestu JUDr. Rudolf Manik, PhD., advokát s.r.o.

30.4.2015, 21/ účasť na hlavnom pojednávaní 26.5.2015, obhajca JUDr. Kováčová, 22/ účasť na
verejnom zasadnutí 4.2.2016, obhajca JUDr. Slávka Kováčová. Ďalej súd citoval znenie § 1, § 2,
§ 3 ods.1,2, § 4 ods.1, § 5 ods.1, § 6 ods.1,2, § 15 ods.1,2, § 17 ods.1, § 18 ods.1,2,3 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, § 12 ods.3, § 14 ods.1,2,3 účinného od 1.6.2010 do 1.7.20013, § 14 ods.1,5,6 v platnom

znení, § 16 ods.1,2,3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a uzavrel, že žalobca sa domáhal
náhrady škody zo zodpovednosti spôsobenej pri výkone verejnej moci. V danom prípade bola medzi
stranami sporu spornou otázka orgánu, príslušného konať v mene štátu. Otázku orgánu, príslušnéhokonať v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, upravuje
citovaný zákon v § 4 ods.1. Vzhľadom na dikciu § 4 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z., sa primárne
zaoberal otázkou, či v danom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR,

Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR. V prvom rade je potrebné poukázať
na skutočnosť, že od vydania nezákonného rozhodnutia, s účinnosťou od 1.1.2013 bol § 4 ods.1
citovaného zákona novelizovaný zák. č. 412/2012 Z.z. Citovanou novelou došlo k ďalšej špecifikácii,
resp. upresneniu orgánov konajúcich v mene štátu podľa § 4 ods.1 písm. a),b) zákona č. 514/2013
Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a zistil, že voči uzneseniu, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené

obvinenie, žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením zamietnutá. Následne prokurátor 2.3.2012 na
žalobcupodalobžalobu.RozsudkomOkresnéhosúduKošiceIz26.5.2015bolžalobcaoslobodenýspod
obžaloby prokuratúra z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický
postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky podľa § 4 ods.1 písm. a) a b) citovaného zákona
neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm. a), preto orgánom konajúcim
v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo vnútra by bolo týmto orgánom len vtedy,

ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru
a nepodal by obžalobu (písm. b). V danom prípade síce uznesenie o vznesení obvinenia vydal
vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia zamietol a podal obžalobu. Preto je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa
vyššie citovanej novely nie je Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna

prokuratúra SR (písm. f). Z vykonaného dokazovania mal súd za nesporné, že žaloba je po čiastočnom
späťvzatí v celom rozsahu dôvodná. Mal za to, že boli splnené všetky predpoklady ustanovené v zák.
č. 514/2003 Z.z. pre vznik zodpovednosti štátu za škodu titulom nezákonného rozhodnutia. Stotožnil s
argumentáciou žalobcu, že vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka

pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z
dikcie § 6 ods.1 cit. zák.. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je
v rozpore s objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných
prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,

že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj
nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol
sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
vôbec vedené; spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby
oslobodený. Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods.1 citovaného zákona,

bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska § 6 cit. zák.
rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do
úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti
uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná
odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej

v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď
by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne
dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na
ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a

súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým
sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania. Voči žalobcovi bolo vedené
trestné konanie od 16.10.2010, kedy bolo vznesené obvinenie za prečin porušovania domovej slobody

a za prečin krádeže. Žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, pričom Okresná prokuratúra
Košice I uznesením zo 2.11.2009 zrušila uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu z dôvodu, že doposiaľ
vykonané dokazovanie nie je dostačujúce a je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, aby vznesenie
obvinenia bolo odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých vyplýva, že bol spáchaný trestný
čin a tento spáchala určitá osoba, najmä nebol objasnený spôsob ukončenia nájmu medzi obvineným

a poškodenou, čo je dôležité vo vzťahu k prečinu porušovania domovej slobody a je potrebné ustáliť
otázku vlastníctva hnuteľných vecí v predmetnom byte. Po vykonaní ďalších procesných úkonov bolo
uznesením z 21.6.2011 vznesené žalobcovi obvinenie za prečin porušovania domovej slobody a prečin
krádeže. Žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola Okresnou prokuratúrou Košice Izamietnutá a 2.3.2012 bola podaná obžaloba s tým, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Košice I
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.2.2016 oslobodený
spod obžaloby. Preto mal za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie

o vznesení obvinenia z 21.6.2011. Podaním sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia 27.10.2009
žalobca splnil podmienku § 6 ods.2 cit. zák., keďže bolo preukázané, že žalobca podal riadny opravný
prostriedok proti predmetnému uzneseniu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca splnil
podmienku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u žalovaného žiadosťou z 26.11.2016
s tým, že žalovaný listom zo 21.5.2017 odmietol žiadosť ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o škodu, ktorú si

žalobca uplatnil, škoda pozostávala z účelne vynaložených trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Škoda pozostávala z jednotlivých úkonov právnej služby
v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v súlade s § 12 ods.3 písm. a/ cit. vyhl. vo výške 1/12 výpočtového základu. Účelne vynaložené
trovy konania, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s nesprávnym úradným postupom boli 1/ príprava a
prevzatie zastúpenia 19.10.2009, 1/12 výpočtového základu činila 57,95 eur (§ 14 ods.1 písm. a/ cit.

vyhl.) a režijný paušál 6,95 eur, 2/ podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia 19.10.2009
57,95 eur (§ 14 ods.1 písm. b/ cit. vyhl.) plus režijný paušál 6,95 eur, 3/ podanie sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia 27.6.2011 1/12 výpočtového základu činila 61,75 eur (§ 14 ods.1 písm. b/ cit. vyhl.)
plus režijný paušál 7,41 eur, 4/ účasť na výsluchu obvineného 24.1.2012 1/12 výpočtového základu
činila 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný paušál 7,63 eur, 5/ účasť na oboznámení sa s

výsledkami vyšetrovania 24.1.2012 1/12 výpočtového základu činila 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit.
vyhl.) a režijný paušál 7,63 eur, 6/ účasť na hlavnom pojednávaní 25.9.2012, pojednávanie odročené
1/4 z výpočtového základu 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný paušál 7,63 eur, 7/ účasť na
hlavnom pojednávaní 14.11.2012 1/12 výpočtového základu 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a
režijný paušál 7,63 eur, 8/ doručenie listinných dôkazov 12.12.2012 písomné podanie na súd alebo iný

orgán vo veci samej 1/12 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. b/ cit. vyhl.) a režijný paušál 7,63 eur, 9/ účasť na
hlavnom pojednávaní 18.12.2012 1/12 činila 63,58 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný paušál
7,63 eur, 10/ podanie odvolania proti rozsudku 28.12.2012 1/12 výpočtového základu činila 63,58 eur (§
14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný paušál 7,63 eur, 11/ podanie dovolania 26.8.2013 1/12 výpočtového
základu činila 65,08 eur (§ 14 ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) plus režijný paušál 7,81 eur, 12/ prevzatie a

príprava zastúpenia v dovolacom konaní 26.8.2013 1/12 výpočtového základu činila 65,08 eur (§ 14
ods.1 písm. a/ cit. vyhl.) a režijný paušál 7,81 eur, 13/ účasť na hlavnom pojednávaní 10.6.2014 1/12
výpočtovéhozákladučinila67eur (§14ods.1písm.c/cit.vyhl.)arežijnýpaušál8,04eur,14/predloženie
listinných dôkazov kúpnej zmluvy 10.6.2014, doručenie, 1/12 výpočtového základu činila 67 eur (§ 14
ods.1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,04 eur, 15/ účasť na hlavnom pojednávaní 10.9.2014 1/12

činila 67 eur (§ 14 ods.1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,04 eur, 16/ účasť na hlavnom pojednávaní
9.12.2014, pojednávanie bolo odročené, vo výške 1/4 - 18,76 eur (§ 14 ods.1 písm. d/ cit. vyhl.), 17/
účasť na hlavnom pojednávaní 4.2.2015, 1/12 činila 67 eur (§ 14 ods.1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál
8,04 eur, pojednávanie bolo odročené bez prejednania podľa § 14 ods.5 vo výške 1/4 zo sumy 69,91 eur
a režijný paušál 8,39 eur, 18/ účasť na hlavnom pojednávaní 17.3.2015 1/12 výpočtového základu činila

69,91 eur (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,39 eur, 19/ účasť na hlavnom pojednávaní
28.4.2015 pojednávanie odročené bez prejednania vo výške 1/4 podľa § 14 ods.5 cit. vyhl., 1/12 činila
69,91 eur (§ 14 ods.1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,39 eur, 20/ urgencia vrátenia peňažného
trestu z 30.4.2015, 1/12 výpočtového základu činila 69,91 eur (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a režijný
paušál činil 8,39 eur, 21/ účasť na hlavnom pojednávaní 26.5.2015, 1/12 výpočtového základu činila

69,91 eur (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,39 eur, 22/ účasť na verejnom zasadnutí
4.2.2016, 1/12 výpočtového základu činila 71,50 eur (§ 16 ods.1 písm. d/ cit. vyhl.) a režijný paušál 8,58
eur, spolu trovy právneho zastúpenia činili 1 387 eur. S poukazom na vyššie uvedené považoval za
nesporne preukázané, že žalobcovi vznikla v súvislosti s trestným stíhaním škoda vo výške 1 387 eur
pozostávajúca z trov právneho zastúpenia. Súd mal za nespornú príčinnú súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou, keďže ak by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie nebola by žalobcovi vznikla
škoda za úkony právnej pomoci v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Žalovaná
namietala, že nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia 21.6.2011, preto trovy
právneho zastúpenia pred týmto dátumom nie sú škodou, ktorá by vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. Súd poukázal na § 18 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého náhrada škody zahŕňa

aj náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonnérozhodnutie,pričomkonaním,vktorombolovydanénezákonnérozhodnutievznikližalobcovi
trovy pred vydaním nezákonného rozhodnutia a to prevzatie a príprava zastúpenia advokáta a podanie
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia v danom trestnom konaní, ktoré bolo práve na základesťažnosti podaného advokátom žalobcu zrušené. Preto mal za to, že predmetné úkony právnej služby
v roku 2009 a to príprava a prevzatie zastúpenia ako aj podanie sťažnosti proti prvému uzneseniu o
vznesení obvinenia, ktoré bolo následne zrušené, sú účelne vynaloženými trovami konania v konaní,

v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. V konaní bolo nepochybne preukázané, že na základe
zápisnice o trestnom oznámení bolo vydané 12.8.2009 uznesenie o začatí trestného stíhania a práve v
súvislosti s týmto uznesením o začatí trestného stíhania vznikli žalobcovi trovy za 2 úkony právnej služby
v roku 2009 a to pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že žalobca si uplatnil
náhradu trov konania vo výške 1 080,47 eur, ktoré mu vznikli v trestnom konaní, pričom uplatnená suma

bola nižšia ako boli skutočné trovy konania vo výške 1 387 eur. S poukazom na vyššie uvedené mal súd
za preukázané, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 1 080,47 eur. Ďalej súd citoval znenie § 559 ods.1,2, § 563, § 517 ods.1 veta prvá a
ods.2 O. z., § 3 nar. vl. SR č 87/1995 Zb. v platnom znení a uviedol, že v priebehu konania vzal žalobu v
časti prevyšujúcej úrok z omeškania vo výške 5% od 26.1.2017 späť, žalovaný so späťvzatím súhlasil,
preto súd v súlade s § 144 ods.1,2 a § 146 ods.1 za súhlasu žalovaného v späťvzatej časti zastavil.

Žalobca sa domáhal v žalobe spolu s istinou úrok vo výške 5,5% ročne z uplatnenej sumy od 27.11.2016.
Žalobca si uplatnil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo 26.11.2016.
Žalovaný listom zo 25.1.2017 oznámil žalobcovi, že tento nárok odmieta ako nedôvodný, preto mal za to,
že žalovaný sa o vzniku škody dozvedel najneskôr 25.1.2017, kedy odmietol plnenie. Nasledujúci deň
26.1.2017 sa dostal do omeškania a súd ho zaviazal v súlade s § 517 ods.1 veta prvá a ods.2 zaplatiť

úrok z omeškania z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania t.j. od 26.1.2017. Výška úrokov z omeškania
zodpovedá výške úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky navýšenej o 5 percentuálnych bodov v
súlade s § „87“, § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1
CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania v rozsahu jeho úspechu,
t.j. v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.
3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná (č. l. 73 - 76) z dôvodu podľa § 365 ods.1
písm. h) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok preto, že rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. I. poukázala na tú skutočnosť, že žalobca v priebehu konania nepreukázal
existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v

zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon č. 514/2003 Z. z."). Podľa názoru
súdu je nezákonným rozhodnutím, na podklade ktorého priznal žalobcovi náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Staré mesto z 21.6.2011
sp.zn. ČVS: ORP- XXXX/SM-U.-XXXX, ktorým mu bolo vznesené obvinenie. V danej veci je právnou

otázkou, od vyriešenia ktorej je závislé rozhodnutie, či štát v každom prípade zodpovedá za škodu,
ktorá vznikla v trestnom konaní obvinenému (obžalovanému) tým, že trestné stíhanie nebolo ukončené
právoplatným rozsudkom, ktorým bola uznaná jeho vina zo spáchania trestného činu ale bol spod
obžaloby oslobodený, t. j. bez ohľadu na to, či vznesenie obvinenia (ako titul náhrady škody) bolo v čase
jeho vydania dôvodné a zákonné alebo v prípadoch, keď vznesenie obvinenia bolo dôvodné, v súlade

so všetkými zásadami trestného konania a teda uznesenie o vznesení obvinenia bolo zákonné, štát
za škodu v takomto prípade nezodpovedá, t.j. štát zodpovedá len za nezákonné rozhodnutie a nie za
výsledok trestného konania. Citovala znenie § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. orgánom konajúcim
v mene štátu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa
osobitného predpisu (§ 38 zák. č. 153/2001 Z. z.) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní. V tejto súvislosti považovala za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu
SR č. k. II ÚS 163/2013-50, podľa ktorého: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia
dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie
vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto
uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich

pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto
šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho
vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti
proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu
ibazdôvodu,ževčasejehovydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnou

osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila." Treba poukázať aj na rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z
20.6.2013), ktorý vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania
voči určitej osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. Toznamená, že musí predstavovať „spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu
spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte ESĽP odkázal na
svoju rozhodovaciu činnosť (medzi mnohými ďalšími precedensmi, napríklad Beyeler proti Taliansku /

veľký senát/, č. 33202/96, § 107, ESIT 2000-1 a Gladysheva proti Rusku, cit. vyššie, § 65). Pokiaľ ide
o podmienku „zákonnosti", vo vzťahu k predmetnému rozsudku ESĽP uviedol, že aj v prerokovávanej
veci nič nenaznačuje, že by policajný orgán, prokurátor a súd ustanovenia Trestného poriadku a
Trestného zákona uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery.
Neexistuje ani žiadna známka toho, že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých orgány činné v trestnom

konaní konali, neboli dostupné, presné a predvídateľné. Vedením trestného konania voči žalobcovi bol
sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP konštatoval, že vedením trestného
konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu. ESĽP
vo svojom rozsudku poznamenal, že skutočnosť že bol sťažovateľ v prerokovávanej veci zbavený
obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak
chybné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná

vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek,
ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované
ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady
dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. V uznesení sp. zn. 4MCdo
20/2009NajvyššísúdSlovenskejrepublikyuvádza,žeprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné práva, ktorých dostupnosť
podľa č. 51 ods.1 Ústavy SR je odkázaná na zák. č. 514/2003 Z.z. Právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom však nie
je právom absolútnym, pretože v zmysle čl. 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 51
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej

uplatnenie, t.j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, voči komu orgán verejnej moci
porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú splnené všetky predpoklady
ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z. Rovnako podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
201/2007 z 30.7.2008: „Nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej
v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov

činnýchvtrestnomkonanízasahujúcedoprávtejtofyzickejosobysúvykonávanévmedziachzákona,na
tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto
fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby." Z vyššie uvedeného
je zrejmé, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní konajú v rámci trestného konania zákonne,
nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda ani fyzickej osobe následne nemôže

vzniknúť nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do
jeho osobnosti. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný
poriadok") v § 206 ods. 1 výslovne stanovuje, že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených
skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a

doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník
alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej
komore; o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Vznesenie obvinenia
za trestný čin pritom nie je totožné s presvedčením o vine obvinenej osoby, ale je len vyjadrením
vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie sa stal, je trestným

činom a spáchala ho konkrétna osoba, pričom je zároveň nevyhnutným predpokladom vykonávania
niektorých ďalších úkonov trestného konania. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sú splnené
podmienky,ktoréTrestnýporiadokpredpokladá,musíbyťtakétorozhodnutieorgánmičinnýmivtrestnom
konaní vydané. S výnimkou inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia sa nepripúšťa možnosť
úvahy orgánu činného v trestnom konaní o tom, či uznesenie o vznesení obvinenia vydá alebo nie.

Zákonnosť tohto rozhodnutia, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal je síce možné na podklade
opravného prostriedku preskúmať, avšak dôvodom na zrušenie takého uznesenia nie je skutočnosť,
že vina obvineného nie je bez pochýb preukázaná, ale len pravdepodobná. V prípade, že existuje
pochybnosť o tom, či skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie spáchal obvinený, resp. ak posúdenie
tejto otázky závisí od hodnotenia rozporných dôkazov, ktoré pripúšťajú aj možnosť, že obvinený je

páchateľom trestného činu, je prokurátor povinný podať obžalobu. K odstráneniu rozporov, vyplývajúcich
z navzájom si odporujúcich dôkazov môže dôjsť až po prejednaní veci a hodnotení dôkazov na hlavnom
pojednávaní. Prokurátor v trestnom konaní nemôže uplatňovať zásadu „in dubio pro reo" a teda zastaviť
voči obvinenému trestné stíhanie len z dôvodu existencie pochybností o jeho vine. Pokiaľ orgányčinné v trestnom konaní postupujú v súlade s platným Trestným poriadkom, pričom sú povinné, ak
sú na to splnené podmienky, vzniesť obvinenie konkrétnej osobe a následne na ňu podať obžalobu,
nie je na mieste vyhodnocovať tento ich postup, ako aj rozhodnutia takto vydané ako nezákonné len

preto, že v konaní pred súdom dôjde k oslobodeniu obvineného spod obžaloby. Poznamenala, že
predsúdnekonanieakonaniepredsúdomsúpostavenénaodlišnýchprincípoch.Vtejtosúvislostisatáto
skutočnosť najvýraznejšie prejavuje práve v tom, že kým prokurátor ako orgán činný v trestnom konaní
je v prípade pochybností o vine obvineného povinný podať na neho obžalobu, hoci nie je bez pochýb
preukázané spáchanie skutku obvineným, v konaní pred súdom je dôvodom na oslobodenie obvineného

spod obžaloby aj to, že sa nepodarilo spáchanie skutku obvinenému preukázať. V prípadoch, kedy časť
dôkazov preukazuje vinu podozrivého, kým druhá časť jeho vinu vyvracia je orgán činný v trestnom
konaní, ak nechce postupovať contra legem, povinný vzniesť voči takej osobe obvinenie a následne,
za predpokladu, že nedôjde k niektorému z Trestným poriadkom akceptovaných odklonov v trestnom
konaní, je prokurátor nútený podať na obvineného obžalobu, hoci, pokiaľ na súde nedôjde k zmene
dôkaznej situácie, bude takýto obvinený s poukazom na rozpornosť dôkazov spod obžaloby oslobodený.

Legálnosť rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní preto nemožno posudzovať na základe
konečného výsledku trestného konania, ale len na základe toho, či boli splnené zákonné podmienky,
stanovené pre jeho vydanie. Z tohto dôvodu nemožno rozhodnutie o vznesení obvinenia vyhodnotiť ako
nezákonné výlučne na základe výsledku trestného konania, hoci celé dovtedajšie konanie prebiehalo
zákonným spôsobom, všetky subjekty trestného konania postupovali v zmysle Trestného poriadku

a všetky vydané rozhodnutia boli v tom - ktorom konkrétnom štádiu trestného konania zákonné a
odôvodnené. Zároveň treba konštatovať, že súčasná prax súdov, spočívajúca v tom, že pokiaľ dôjde k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu obvineného spod obžaloby, považuje sa uznesenie
o vznesení obvinenia za nezákonné, nemá oporu v žiadnom ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z.
Ďalej citovala znenie § 5 ods.1, § 6 ods.1,2 zákona č. 514/2003 Z, z. a uviedla, že z jazykového a

gramatického výkladu je nepochybné, že preto, aby mohla byť žalobcovi priznaná náhrada škody na
podklade trestného stíhania, musia byť splnené dve podmienky. Po prvé muselo byť v danej veci vydané
rozhodnutie, v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, a po
druhé, toto rozhodnutie muselo byť v neskoršej fáze konania orgánom na to príslušným vyhodnotené
ako nezákonné a na základe toho muselo byť zmenené alebo zrušené. Hoci bola súdnou praxou

vytvorená tzv. fikcia nezákonnosti rozhodnutia, táto nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z., nakoľko ide
o zámer zákonodarcu nepovažovať uznesenie o vznesení obvinenia a na neho nadväzujúce rozhodnutia
automaticky za nezákonné výlučne na základe výsledku trestného konania, a nie o medzeru v práve,
ktorú by bolo potrebné dotvárať judikatúrou. „Prípadné rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo takúto
konštrukciunezákonnéhorozhodnutiabybolovrozporesovšetkýmizásadamitrestnéhoprávaúčinného

na území Slovenskej republiky, pretože uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného trestného
práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo prečinom a istotu, že ho
skutočne spáchal podozrivý. Uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu alebo prečinu neskôr počas
jednotlivých štádií trestného konania z rôznych dôvodov sa nepotvrdila." (viď str. 14 a 15 rozsudku

Okresného súdu Bratislava I z 15.10.2015 č.k. 8C 10/2013-154). V tejto súvislosti poukázala okrem
vyššie uvedeného rozhodnutia aj na právny názor vyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.
k. 19C/181/2013- 140 zo 24.7.2015, Okresného súdu Košice II v rozsudku č. k. 42C 412/2015-170 z
19.9.2016, ktorý uviedol, Okresného súdu Bratislava I zo 12.01.2018 č.k. 19C/80/2016-177, z ktorých
citovala. V trestnej veci vedenej proti žalobcovi bolo trestné konanie vykonané v súlade s Trestným

poriadkom za súčasného rešpektovania základných zásad trestného konania, pričom uznesenie o
vznesení obvinenia nebolo príslušným zrušené ani zmenené ako nezákonné. Nakoľko v danej veci
nie je splnená základná podmienka uplatnenia náhrady škody - existencia nezákonného rozhodnutia
- právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z neexistuje. V danej veci
žalobca nepreukázal a súdy nekonštatovali nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup

prokurátora inak, ako odkazom na výsledok trestného konania (oslobodenie spod obžaloby) a teda nebol
preukázaný právny titul svedčiaci pre odškodnenie žalobcu. Uvedené žalovaný pokladá za nesprávne
právne posúdenie. Správne právne posúdenie veci malo byť také, že žalobca nepoukázal v žalobe
a nepreukázal v konaní konkrétne porušenie zákona zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a žaloba mala byť zamietnutá. II. Pokiaľ sa odvolací súd nestotožní s jej právnou argumentáciou,

ktorá je uvedená v bode I. tohto odvolania, považuje za nevyhnutné poukázať na tú skutočnosť, že v
priebehu celého súdneho konania namietala, že nie je možné spravodlivo prisúdiť na ťarchu žalovaného
úhradu trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní za úkony, ktoré boli uskutočnené pred
vydaním súdom označeného nezákonného titulu - rozhodnutia - uznesenia Obvodného oddeleniaPolicajného zboru Košice - Staré mesto zo 21.6.2011 sp.zn. ČVS: ORP- XXXX/SM-U.-XXXX, ktorým
bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Tým, že súd priznal žalobcovi trovy právnej služby aj za úkony
pred vydaním spomínaného uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21.06.2011 úplne zbagatelizoval

význam činnosti prokuratúry, ktorá práve využívajúc svoje zákonné oprávnenia hájila práva žalobcu v
pozícii obvineného tým, že na podklade sťažnosti obvineného X. U. uznesením sp. zn. 2 Pv 663/2009
zo dňa 02.11.2009 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, uznesenie povereného príslušníka
Obvodného oddelenia PZ Košice - Staré mesto sp.zn. ORP-XXXX/SM-U.-XXXX zo dňa 16.10.2009, o
vznesení obvinenia, zrušila ako neopodstatnené, čím zabránila neopodstatnenému trestnému stíhaniu

žalobcu. Javí sa byť nespravodlivým uložiť povinnosť žalovanej Slovenskej republike - Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky uhradiť náhradu škody žalobcovi za to, že práve ona ochraňovala
záujmy a práva žalobcu a zrušila nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi sp.zn. ORP-
XXXX/SM-U.-XXXX zo dňa 16.10.2009. Uvedené nie je v súlade ani s § 4 ods.1 písm. b) bod 1. zák. č.
514/2003 Z.z., keďže prokuratúra vyhovela sťažnosti, zrušila uznesenie o vznesení obvinenia a zároveň
nepodala v súvislosti s týmto uznesením o vznesení obvinenia obžalobu na súd. Obžaloba na súd

bola prokuratúrou podaná až v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo 21.6.2011 sp.zn. ČVS:
A.-XXXX/SM-U.-XXXX. Z uvedeného vyplýva, že od 02.11.2009 do 21.06.2011 žalobca nebol trestne
stíhaný (nebolo mu vznesené obvinenie) práve vďaka činnosti prokuratúry. Vzhľadom k uvedenému nie
jemožnéceléobdobieod16.10.2009(odprvéhovzneseniaobvinenia,ktoréboloprokurátoromzrušené)
do právoplatného oslobodenia žalobcu spod obžaloby súdom vnímať ako jedno trestné stíhanie žalobcu,

tak ako sa to mylne domnieva prvostupňový súd. Z uvedeného dôvodu mala byť žaloba minimálne v
rozsahu trov právnej služby za obdobie roku 2009 (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti)
v žalovanej výške 129,80 € zamietnutá. Jej náhradu si mal žalobca v súlade s § 4 ods. 1 písm. b) bod 1.
zákona č. 514/2003 Z.z. uplatniť voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky. S uvedenými skutočnosťami sa vo veci konajúci súd v odôvodnení napádaného rozsudku

náležíte nevysporiadal. III. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol v zmysle § 390
zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol (č. l. 110), že týmto podáva negatívne
vyjadrenie k odvolaniu žalovaného z 3.12. 2018 a to z nasledovných dôvodov. V prvom rade v
predmetnom konaní na základe predložených dôkazov zjavne uniesol dôkazné bremeno, ktoré malo

spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku, predovšetkým sa tak domnieva, že v predmetnej
veci boli splnené podmienky na vyhovenie žalobe. Svoje zamietavé vyjadrenie k stanovisku žalovaného
odôvodnil aj tým, že v uvedenom konaní riadne preukázal oprávnenosť požadovania zaplatenia dlžnej
sumy titulom náhrady škody od žalovaného. Odvolanie žalovaného je iba obštrukciou v spore, pričom
prevažne iba opakuje svoje vyjadrenia z 26.7.2017. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993

sp. zn. 1 Cdo 53/1993 ( R 70/1994 ) ten, proti ktorému bolo trestné stíhané zastavené, má právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Predovšetkým je nepochybné, že
rozsudkom Okresného súdu Košice I z 26. 5. 2015 sp. zn. 8 T 31/2012 právoplatným v roku 2016
bol spod obžaloby za spáchanie trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194, ods.1 a
krádeže podľa § 212, ods.1,2 písm. a) a ods.3 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., oslobodený. Z

tohto dôvodu s poukazom na obdobné odškodnenia osôb trestne stíhaných pokladáme neakceptovanie
žaloby zo strany žalovaného za irelevantné. Práve prokuratúra, ktorá dozerala nad prípravným konaním,
v ktorom bol žalobca úplne nedôvodne uznesením Obvodného oddelenia PZ Košice - Staré mesto,
Pribinova 6, 040 01 Košice pod ČVS: ORP-XXXX/SM-U.-XXXX obvinený, nesie zodpovednosť za
pochybenie titulom zastupovania štátu ex lege. Prokuratúra mala zo spisu vedieť, že žalobca vstúpil

do svojho bytu legálne a že žiadne veci vo vlastníctve tretích osôb neodcudzil, preto stíhanie žalobcu
za podvod bolo od počiatku nedôvodné. Žiadna pravdepodobnosť spáchania trestného činu tak v čase
vydania uznesenia o vznesení obvinenia neexistovala. Túto zodpovednosť nesie prokuratúra rovnako
za ďalšie svoje pochybenia vrátane predlžovania trestného konania nedôvodným odvolaním proti
oslobodzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu. Animozitu a nestálosť právneho názoru prokuratúry v

tejto veci predstavuje aj to, že najskôr sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcu vyhovela,
no neskôr obdobnú sťažnosť proti novému uzneseniu o vznesení obvinenia zamietla. Na preukázanie
svojej neviny a obhajobu svojich práv v trestnom konaní považoval pritom žalobca za nutné dať sa
obhajovať advokátom v súlade s jeho ústavným právom na právnu pomoc. Náhrada škody totiž podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.3.2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zahŕňa aj náhradu trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené. Obdobne podľa spomenutého rozsudku
Najvyššieho súdu SR z 28. 6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/1993 ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného
v trestnom konaní, ktoré nieje v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby,štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní si obvinený
zvolil obhajcu sám. Okrem toho všetky úkony právnej pomoci sú presne vypočítané podľa vyhlášky č.
655/2004 Z. z., preto stanovisko žalovaného je skutočne iba obštrukciou v spore. Žalobca nepaušalizuje,

ževšetkyuzneseniaovzneseníobvineniaresp.trestnéstíhania,ktoréneskôrbolizastavené,znamenajú
pre obžalovaných nárok na náhradu škody, ale v tomto prípade je to minimálna povinnosť žalovaného
odškodniť žalobcu. O dôvodnosti podanej žaloby svedčí z poslednej rozhodovacej činnosti súdov napr.
rozsudok Okresného súdu Prešov z 21.6.2018 sp. zn. 19 C 98/2016. Z tohto dôvodu s poukazom na
obdobné odškodnenia osôb trestne stíhaných pokladá neakceptovanie žaloby zo strany žalovaného

za irelevantné. Za nedôvodnú pokladá výhradu žalovaného z odvolania, že za úkony vykonané pred
21.6.2011 nemá žalobca nárok na náhradu škody, keďže práve pred týmto dátumom musel obhajca
prevziať obhajobu a oboznámiť sa s kauzou, čo je úplne obhájiteľný úkon právnej pomoci obdobne ako
sťažnosť proti uzneseniu obvinenia podaná zo strany obhajcu na ochranu práv žalobcu ako klienta v
predmetnej trestnej veci. Na rozdiel od tvrdenia žalovaného sa nedomnieva, že by žalovaný ochraňoval
záujmy a práva žalobcu, keď najskôr sťažnosti obhajcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia vyhovel

a neskôr ju zase zamietol, čím zjavne procesne pochybil. Navyše žaloba bola podaná proti štátu
teda Slovenskej republike, orgán zastupujúci štát nie je pre podanie žaloby rozhodným subjektom.
Z uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
5.Rozsudok, vo výroku II, ktorým bolo v prevyšujúcej časti konanie zastavené, nebol odvolaním

napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu
v odvolacom konaní preskúmavaný.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo

skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne

právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu

konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
8.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
9.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že uznesenie Obvodného oddelenia
Policajného zboru Košice - Staré mesto z 21.6.2011 sp.zn. ČVS: ORP- XXXX/SM-U.-XXXX, ktorým bolo
voči žalobcovi vznesené obvinenie je nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého žalobcovi vznikol
nárok na náhradu škody.
10.Podľa § 3 ods.1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení platnom k 21.6.2011 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
11.Z citovaného ust. vyplýva, že štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím, ale definíciu pojmu nezákonného rozhodnutia nedáva.

12.Odvolací súd pre výklad pojmu nezákonného rozhodnutia poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4 M Cdo 20/2009 z 30.5.2011, ktorý konštatuje, že „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo
všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zistenéhoskutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných
podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla
účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však

možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu
verejnejmoci,ktoréjevrozporesprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky,alebozáväzkamiSlovenskej
republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z
dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“
13.Rovnako je nutné uviesť, že právna úprava osobitne neupravuje ani to, či nezákonnosť rozhodnutia

musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale
podľa vysloveného názoru NS SR (napr. 7 Cdo 27/2011, 4 M Cdo 20/2009) pokiaľ príslušný orgán
určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že
sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho
nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania

je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za
škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla.
14.Judikatúra ustálila (R 35/1991), že oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia, preto ak rozsudkom 8T/31/2012-318 z 26.5.2015 bol oslobodený spod
obžaloby nakoľko skutok nie je trestným činom možno uzavrieť, že bolo zrušené uznesenie o vznesení

obvinenia.
15.Ak v preskúmavanej veci trestný súd dospel, že predmetom trestného stíhania a následného podania
obžaloby bolo konanie o výpovedi z nájmu bytu a vydanie veci, teda skutok, ktorý je uvedený v obžalobe
nie je trestným činom, oslobodil obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby, je teda zrejmé, že žalovaná
nesprávne právne posúdila vec, možno dospieť k záveru, že takéto rozhodnutie (ktoré vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými právnymi
predpismi, teda je nezákonné. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi bola uznaná jeho vina zo spáchania
trestného činu, ale bol spod obžaloby oslobodený je účelové, nevyplýva z rozsudku 8T/31/2012-318 z
26.5.2015, ktorým bol oslobodený spod obžaloby.
16.Rovnako je nutné zdôrazniť, že otázku nezákonnosti súdy nemôžu (v konaní o náhradu škody

uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia) riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v
svojom rozhodnutí, ktorého právny názor musí rešpektovať.
17.Vyslovený právny názor nie je v rozpore s rozhodnutím (na ktoré v odvolaní poukazuje žalovaná) NS
SR sp. zn. 4 MCdo 20/2009 (náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, voči komu orgán
verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú splnené všetky

predpoklady ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z.) a ani s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007,
ktorého podstatou je skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní konajú v rámci trestného konania
zákonne, nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby, pričom tieto rozhodnutia sú v
súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 7 Cdo 27/2011, 4 M Cdo 20/2009.
18. K námietke žalovanej, či štát v každom prípade zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v trestnom

konaní obvinenému odvolací súd zastáva názor, že túto zodpovednosť štát nemá, pokiaľ nezákonné
rozhodnutie nebolo príslušným orgánom zrušené, v prípade, ak by došlo k zmene právnej kvalifikácie
skutku, pokiaľ by vyšli najavo skutočnosti, ktoré orgánom činným v trestnom konaní nemohli byť známe,
neboli mu dostupné a nemohol ich ani predvídať, ak by si poškodený zavinil trestné stíhanie sám (priznal
sa k skutku, ktorý nespáchal), obžalovanému (odsúdenému) bola udelená milosť, ak by skutok, za ktorý

bol súdený podliehal amnestii a pod. V prejednávanej veci orgány činné v trestnom konaní neoprávnene
zasiahli do práv žalobcu, keď viedli voči nemu trestné konanie za skutok, ktorý nebol trestným činom
(konanie o výpovedi z nájmu bytu a vydanie veci).
19.K námietke žalovanej, že nie je možné spravodlivo prisúdiť na ťarchu žalovanej úhradu trov
právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní za úkony, ktoré boli uskutočnené pred vydaním súdom

označeného nezákonného titulu - rozhodnutia - uznesenia Obvodného oddelenia Policajného zboru
Košice - Staré mesto zo 21.6.2011 sp.zn. ČVS: A.- XXXX/SM-U.-XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené
obvinenie, odvolací súd poukazuje na znenie § 18 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie), pričom

jeho výkladom je možné dospieť k záveru, že tieto trovy musia vzniknúť v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, teda aj za úkony, ktoré predchádzali vydaniu nezákonného rozhodnutia.
20.Ďalšou podmienkou, ktorú stanovuje cit. ust. je účelnosť týchto trov. Všetky trovy, ktoré žalobca
uplatnil boli účelné, sústredené, neboli duplicitné a smerovali k vydaniu oslobodzujúceho rozsudku vtomto konaní. Ich výška bola vyčíslená a uplatnená v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Preto aj túto námietku žalovanej možno
považovať za nedôvodnú.

21.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
22.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

24.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25.Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto náhrada jeho trov bola priznaná žalobcovi, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
26.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.