Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/144/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407205007
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Branislava Krála, v spore
žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, IČO: 35 593 008, so sídlom v Nitre, Námestie
Jána Pavla II. č. 7, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., IČO: 47 254 882,
so sídlom v Nitre, Kupecká 18 proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, so
sídlom v Bratislave, Búdková 36, o vydanie vecí, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
10C/81/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2018, sp. zn.
7Co/258/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. apríla 2017, č. k
10C/81/2007-747 zaviazal žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území I., obec I., vedeným na liste vlastníctva číslo
XXX, parcely registra „E“, evidované na mape určeného operátu, parcela číslo 2376/1, trvalé trávne
porasty o výmere 230 m2 a na liste vlastníctva číslo XXX, parcely registra „E“ evidované na mape
určeného operátu, parcela číslo 2376/2 orná pôda o výmere 3014 m2

a parcela číslo 2376/3 záhrady o výmere 7031 m2, ktoré boli pôvodne vedené
v pozemkovoknižnej vložke číslo 5, katastrálne územie I. v parcele číslo 582/b pasienok
o výmere 25 455 m2 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 3,
§ 4 ods. 1, § 5 ods. 1 až 3, § 6 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že žalobkyňa podala 5. apríla 2007 na súd žalobu o
vydanie nehnuteľností podľa uvedeného zákona, nakoľko do 30. apríla 2006 nedošlo
k uzatvoreniu dohody o ich vydaní. Mal za preukázané, že žalobkyňa je cirkvou registrovanou na
území Slovenskej republiky, ktorej svedčí, ako právnemu nástupcovi Ostrihomskej kapituly, aktívna
vecná legitimácia na podanie žaloby (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3Cdo/119/2005,4Cdo/250/2010,3Cdo/200/2010,rozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,sp.

zn. IV. ÚS 216/2011).3. Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu v spore, jej nositeľom bol žalovaný, keďže sa jednalo o
právnickú osobu, ktorá spravovala žalované nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky (napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

IV. ÚS 111/2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/208/2009).

4. V otázke splnenia náležitostí výzvy na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
a splnenia podmienok pre vydanie nehnuteľností z hľadiska preukázania reštitučného titulu, poukázal na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že pre splnenie

požiadavky určitosti výzvy postačuje konkretizovať nehnuteľnosti označením pozemkovoknižnej vložky
a katastrálneho územia. Skutočnosť, že vo výzve nebol konkretizovaný dôvod, o ktorý oprávnená osoba
svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ako
nesplnenie požiadavky určitosti výzvy sa potom javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona,
ktorá opomína jeho účel (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 250/2010-42,
sp. zn.

I.ÚS12/2010-47).Konštatoval,ževovýzveoprávnenejosobypostačilouviesť,žesadomáhanavrátenia
vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu
podľa konkrétneho dôvodu § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., a preto nebolo potrebné priamo
k výzve doložiť dôkazy preukazujúce naplnenie tvrdeného reštitučného titulu.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z vlastníctva
právneho predchodcu žalobkyne (Ostrihomského arcibiskupstva) spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1
písm. h/ citovaného zákona, teda bez právneho dôvodu. Z oznámenia Správy katastra Nové Zámky
zo 6. augusta 2013, ako aj z pripojeného archívneho spisu bývalého Ministerstva lesného a vodného
hospodárstva SSR č. 33/99/87-140/162L

mal za preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období, teda medzi
8. májom 1945 a 1. januárom 1990. Bolo nesporné, že pozemkovoknižná vložka
č. 5 mala posledný zápis z 15. júna 1932, v ktorom sa konštatovalo, že Československý štát
v zmysle záborového zákona zamýšľal prevziať sporné nehnuteľnosti, avšak či k tomu reálne
v tom období prišlo, už jasné nebolo. Uviedol, že samotným vyslovením záboru sa právne postavenie

vlastníkov dotknutých nehnuteľností nezmenilo. Pri hodnotení, v ktorom období došlo k odňatiu
vlastníckeho práva právnemu predchodcovi žalobkyne a hodnotení dôvodu,
že tieto prešli do vlastníctva štátu bez právneho dôvodu, súd vychádzal zo záverov uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/247/2009 a jeho rozsudku, sp. zn.
2Cdo/208/2009, v zmysle ktorých, orgány štátu pri aplikácii citovaného zákona boli povinné postupovať

v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma mala byť aspoň čiastočne kompenzovaná, a
teda aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu
snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie potom dospel
k záveru, že žaloba bola čiastočne dôvodná.

6. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď žalovaného nepovažoval v spore za pasívne
vecne legitimovaného. Uviedol, že v prípade nehnuteľnosti E-KN,
a to v k. ú. I., parcela č. 2388 (LV č. XXX), parcela č. 2378/2 (LV č. XXX), parcela č. 2379/1 (LV č.
XXX) bola situácia jednoznačná v tom, že správcom, resp. držiteľom týchto nehnuteľností v celosti nebol
žalovaný, ale Lesy SR, štátny podnik, Banská Bystrica. V prípade zostávajúcich nehnuteľností (parcela

č. 2377, k. ú. I. (LV č. XXX), parcela č. 2379/2, k. ú. I.(LV č. XXX), tieto predstavovali lesné pozemky,
a preto žalovaný takisto nemohol byť
ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z., teda k 1. máju 2005, ich užívateľom, resp. držiteľom. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

7. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2018,
sp. zn. 7Co/258/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Uviedol, že účelom prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. bola náprava
krívd spáchaných na majetku cirkví

a náboženských spoločností. Jeho cieľom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť
svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká
ochrana vlastníctva fyzických osôb a vlastníctva cirkví a náboženských spoločností. Pre uplatňovanie
reštitučných zákonov bolo potrebné vychádzať predovšetkýmz materiálneho pojatia právneho štátu a interpretácií právnych predpisov z hľadiska jej účelu
a zmyslu. Reštitučnými zákonmi sa každá demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť
následky minulých majetkových a iných krívd. Štát, ako jeho orgány sú povinné vychádzať zo špeciálnej

úpravy reštitučných zákonov a nie ľpieť na absolútne formalistickom prístupe k nim a postupovať podľa
príslušného reštitučného zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň
čiastočne kompenzovaná. Ústavne konformným výkladom zákona by mal byť teda výklad extenzívny,
keď zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné interpretovať tak, aby ich aplikáciou bolo možné
dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca sledoval pri prijímaní reštitučných zákonov.

8. Odvolací súd poukázal na obsah osvedčenia č. Fin:9/N/89/Or z 28. februára 1989
o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktoré vydal finančný odbor Okresného národného výboru v Nových Zámkoch, v ktorom bolo uvedené,
že „na základe § 453 ods. 2 Obč. zák. pripadli do vlastníctva čsl. štátu nehnuteľnosti podľa prílohy č.
1 osvedčenia, ktoré boli vlastníkmi opustené. Na základe návrhu MNV v I. a uznesenia rady MNV č.

92/030189, ako i na základe vykonaného šetrenia bolo zistené,
že k predmetným nehnuteľnostiam nebolo uplatnené vlastnícke právo, resp. vlastníci nie sú známi.“
Podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinného v čase vydania osvedčenia),
veci opustené alebo skryté, vlastník ktorých nebol známy, pripadli do vlastníctva štátu.
Kto si ich prisvojil alebo kto ich používal, bol povinný ich štátu vydať, prípadne vydať

aj neoprávnený majetkový prospech takto získaný. Z uvedeného potom podľa názoru odvolacieho súdu
vyplynulo, že štátny orgán vydávajúci predmetné osvedčenie vychádzal
z toho záveru, že predmetné nehnuteľnosti boli opustené, t. j. bez vlastníka. Pojem „opustenie
veci“ (derelikcia) je definovaná ako právny úkon obsahujúci prejav vlastníka veci, ktorým sa vzdáva
vlastníctva bez toho, aby vlastníctvo previedol na inú osobu. Tento jednostranný právny úkon mohol

urobiť iba vlastník, a to výslovne alebo konkludentne. Z prejavu vlastníka
však musíbyťjasnýúmysel,žesavzdávavlastníctvakurčitejveci,kčomuvposudzovanejvecinedošlo.

9. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka vychádzalo
z určitých podmienok, ktorých nedodržanie viedlo k tomu, že k prechodu vlastníctva na štát by nedošlo.
Ústavný súd Českej republiky v náleze z 21. decembra 1998,
sp. zn. IV. ÚS 403/98 uviedol, že: „aj vo svojej dobe platné a sčasti svojvoľne uplatňované
ust. § 453 ods. 2 OZ stanovilo určité pravidlá, ktorých nedodržanie nutne viedlo k tomu,

že k prechodu vlastníctva na štát nemohlo dôjsť. Uvedený záver sa týka prechodu vlastníctva na
štát opustením veci, ale je použiteľný aj na aplikáciu § 453a OZ, t. j. prechodu vlastníctva na štát
prepadnutím veci. V tejto súvislosti sa nedá prehliadnuť, že v stanovisku občianskoprávneho kolégia NS
ČR uverejnenom pod R 34/1993 bolo uvedené,
že pri posudzovaní toho, či vec prešla na štát podľa § 453a OZ je nutné vychádzať z toho,

či bolo vydané opatrenie finančného odboru bývalého okresného národného výboru o realizácii tohto
majetku na štát.“ Rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 25Cdo 39/2002 z 22. apríla 2003 poukázal na to, že: „Pre posúdenie toho, či vec prešla na štát
podľa ust. § 453a Obč. zák., pokiaľ sa jej vlastník zdržoval v zahraničí (§ 6 ods. 1
písm. a) zákona č. 87/1991Sb), alebo štát prevzal majetok bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 2

cit. zák.), nie je významné, či podmienky ust. § 453a Obč. zák. boli v dobe realizácie majetku splnené,
ale je rozhodujúce, že bolo vydané opatrenie vtedajšieho finančného odboru bývalého ONV o realizácii
tohto majetku na štát.“ Zákon č. 87/1991 Sb. o mimosúdnych rehabilitáciách v ustanovení § 6 ods. 1
upravuje prípady, podľa ktorých prešla vec na štát v rozhodnom období,
a preto je štát povinný ich vydať. V § 6 ods. 2 je upravená práve povinnosť vydať vec

i v prípade, ak prešla na štát bez právneho dôvodu.

10. V danej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že predmetné nehnuteľnosti boli zapísané
v pozemkovoknižnej vložke č. 5, k. ú. I. pôvodne na vlastníka
- právneho predchodcu žalobkyne - Ostrihomské arcibiskupstvo. PKN vložka č. 5 má posledný zápis

ešte z 15. júna 1932, v ktorom sa konštatuje, že Československý štát v zmysle záborového zákona
zamýšľa prevziať sporné nehnuteľnosti, avšak je nepravdepodobné, že k tomu reálne
v tom období prišlo, pretože zápis o tom, že nehnuteľnosti sú štátom zabrané a Štátny pozemkový úrad
ich zamýšľa prevziať, nemal dňom zápisu automaticky za následok prechod vlastníctva na štát. Akouviedolsúdprvejinštancie,samotnýmvyslovenímzamýšľanéhozáborusaprávnepostavenievlastníkov
dotknutých nehnuteľností nezmenilo, pretože na to,
aby sa Československý štát stal vlastníkom nehnuteľností bolo potrebné vykonať súdom

na návrh pozemkového úradu vklad vlastníckeho práva pre československý štát a vykonať zápis do PKN
vložky. Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodujúcim momentom prechodu vlastníctva daných
nehnuteľností na štát bolo až vyššie uvedené Osvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti
podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. Fin:9/N/89/Or
z 28. februára 1989. Z osvedčenia však nebolo zrejmé, ako dospeli štátne orgány k tomu,

že išlo o opustenú vec - nehnuteľnosť, vzhľadom k tomu, že v PKN vložke č. 5 bol zapísaný právny
predchodca žalobkyne ako vlastník. Opustenie veci je jedným zo spôsobov zániku vlastníckeho práva,
ktorý však predpokladá prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci. V tomto smere odvolací súd
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 696/08 z 26. apríla 2005, v
zmysle ktorého: „Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou je prejav
vlastníka(ajkonkludentný)nezostaťďalejvlastníkomveci.Samotnéfyzickéopustenievecitakýtoprávny

následok nemôže vyvolať,
ak nie je výrazom vôle zameraný na zánik vlastníckeho práva. Animus dereliquendi sa nedá vyvodzovať
len z toho, že malo prísť k zamýšľanému záboru. Zo žiadneho úkonu žalobcu
ani jeho právneho predchodcu totiž nevyplýva, že obsahom ich vôle mal byť zánik vlastníckeho práva.
Zvlášť bolo potrebné prihliadnuť k tomu, že k údajnému opusteniu malo dôjsť

pred rokom 1989 - v období totalitného režimu, ktorý sa vyznačoval dešpektom k súkromnému
vlastníctvu. Princíp demokratického právneho štátu, ako to má na mysli čl. 1 ods. 1 Ústavy vyžaduje,
aby štátne orgány spoľahlivo zisťovali, či vôľa vlastníka skutočne smeruje k derelikcii jeho majetku.“

11. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že osvedčenie o nadobudnutí

vlastníctva k nehnuteľnosti nemalo žiaden právny základ, keď sporné nehnuteľnosti mali uvedené v PKN
vložkeč.5svojhovlastníka-právnehopredchodcužalobkyne.Zožiadnychdokladovpritomnevyplývalo,
že tento vlastník sa vzdal vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ich opustením. Preto vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát v rozhodnom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990
bez právneho dôvodu

(§ 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 165/2005 Z. z.).

12. Keďže aj podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené všetky zákonné podmienky pre vydanie veci
podľa zákona č. 161/2005 Z. z., súd prvej inštancie správne postupoval,
keď žalobe vyhovel. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1, 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z
ustanovenia§421ods.1písm.c/CSP.Rozhodnutieodvolaciehosúdupodľanehozáviseloodvyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, ktorou je otázka „preukázania

reštitučného titulu v zmysle ust. § 3
ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z., ktorým je odňatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu“. Za
nesprávne potom považoval právne závery odvolacieho súdu (i súdu prvej inštancie)
„o preukázaní reštitučného dôvodu podľa ust. § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.“. Mal za to, že
žalobkyňa tento reštitučný dôvod nepreukázala, nakoľko podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (rozsudok, sp. zn. 5MCdo/4/2009 z 24. februára 2010 a rozsudok, sp. zn. 4Cdo/300/2008 z
27. októbra 2010) vyššie označený reštitučný dôvod
je charakterizovaný tak, že „vlastník veci nebol postupom štátu formálne pozbavený svojho vlastníckeho
práva, bola mu však odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa
zmocnil veci a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho,

že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod
vlastníckeho práva“. Z uvedenej charakteristiky prevzatia veci bez právneho dôvodu vyplýva, že
na naplnenie uvedeného dôvodu musí byť preukázaná podmienka nakladania s vecou, resp. jej
okupovania, užívania. V danej veci však zo žiadneho dôkazu predloženého žalobkyňou v celom konanínevyplynulo, že by štát s vecou nakladal, resp. ju užíval. Žalobkyňa si tak nesplnila svoju dôkaznú
povinnosť vo vzťahu k preukázaniu reštitučného dôvodu
podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.

14. Dovolateľ v ďalšom poukázal na to, že Osvedčenie o nadobudnutí vlastníctva
k nehnuteľnosti podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. Fin:9/N/89/Or z 28. februára 1989,
t. j. prepadnutím opustenej veci v prospech štátu, je právoplatným rozhodnutím správneho orgánu
(Okresného úradu Nové Zámky), ktoré je záväzné a ktorého obsah

či platnosť všeobecný súd nemôže spochybňovať, resp. nerešpektovať. Prezumpciu správnosti
rozhodnutí správnych orgánov ustálila aj súdna prax (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 305/08, sp. zn. I. ÚS 95/03), keď skonštatovala, že „prezumpcia správnosti rozhodnutí
správnych orgánov znamená, že tieto rozhodnutia sa považujú
za zákonné a správne až do chvíle, keď sa nepreukáže opak“. Uviedol, že ani tá skutočnosť,
že v pozemkovoknižnej vložke bolo k nehnuteľnostiam zapísané vlastníctvo v prospech právneho

predchodcu žalobkyne, nie je okolnosťou vylučujúcou opustenie týchto nehnuteľností a stratu vlastníctva
v neskoršom období. Dovolateľ tak uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala nakladanie s
predmetnými nehnuteľnosťami a ich užívanie žalovaným v zmysle vyššie špecifikovanej judikatúry
dovolacieho súdu, ako podmienky naplnenia reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č.
161/2005 Z. z. (nebolo preukázané nadobudnutie predmetných nehnuteľností do vlastníctva štátu v

rozhodnom období) a súčasne poukázal
na nadobudnutie týchto nehnuteľností štátom Osvedčením, vydaným finančným odborom Okresného
úradu Nové Zámky č. Fin:9/N/89/Or z 28. februára 1989.

15. Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

16. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie žalovaného je síce prípustné,

ale nie je dôvodné.

17. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-

ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

18. Žalovaný zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP

(z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom), v zmysle ktorého
jedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/) alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (písm. c/).

19. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,

ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), alebo je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).

20. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP (a to z hľadiska všetkých troch
procesných situácií upravených v uvedenom ustanovení pod písmenom a/ až c/) rozhoduje dovolacísúd, pričom závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma na základe dôvodov uvedených dovolateľom
(porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania
je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí, konkretizuje a doloží, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

21. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka,
ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri jej riešení ale nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory, čo sa

prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vtedy,
keď dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je povinný
označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o dovolateľom nastolenej právnej otázke
rozhodoval rozdielne
(pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/179/2017,
2Cdo/37/2018, 3Cdo/48/2018, 4Cdo/21/2017, 6Cdo/22/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/141/2017).

Skutočnosť, že dovolateľ, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, neuvedie
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, je dovolacím súdom považovaná za absenciu
náležitostí dovolania v zmysle § 431 až 435 CSP (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Cdo/206/2016, 8Cdo/141/2017, 8Cdo/50/2017).

22. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a
stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.
1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol

opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich
akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade
dovolacieho dôvodu spočívajúceho
v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného

právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o

rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára
2018, sp. zn. 6Cdo/29/2017,
prijatý ako judikát R 71/2018).

23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna
(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka

práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii
procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil
a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej
nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyť

považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP
musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

24. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi
viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosťnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom.

25. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnomdôsledkuvedúkjehoodmietnutiu,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,
z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod

(porovnaj tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla
2017, sp. zn. 1VCdo/2/2017).

26. V danom prípade nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa žalovaného spočíva v nesprávnom
závere odvolacieho súdu o „preukázaní reštitučného dôvodu podľa ust. § 3
ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.“. Podľa dovolateľa, zo žiadneho dôkazu predloženého

žalobkyňou v celom konaní však nevyplynulo, že by štát s vecou nakladal, resp. ju užíval, pričom pre
splnenie tohto reštitučného dôvodu bolo (s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5MCdo/4/2009 a sp. zn. 4Cdo/300/2008) rozhodujúce,
že „vlastník veci nebol postupom štátu formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva,
bola mu iba odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, a teda štát

sa zmocnil veci a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne
relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva“. Dovolateľ v
ďalšom poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti prešli
na štát na základe rozhodnutia správneho orgánu - Osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva
k nehnuteľnosti podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. Fin:9/N/89/Or z 28. februára 1989, t. j.

prepadnutím opustenej veci v prospech štátu, ktoré je právoplatným rozhodnutím,
je preto záväzné a jeho obsah či platnosť všeobecný súd nemôže spochybňovať,
resp. nerešpektovať. Táto prezumpcia správnosti rozhodnutí správnych orgánov (s poukazom na závery
nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 305/08
a sp. zn. I. ÚS 95/03) potom znamená, že tieto rozhodnutia sa považujú za zákonné a správne až do

chvíle, keď sa nepreukáže opak.

27. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou pre
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo
procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho

súdu) a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní
spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu
v procese dokazovania; to znamená, že pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné
napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo
(ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo

právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel
od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri
ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma
jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až
po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu

pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka -
ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd
- nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka
prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie je
dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (3Cdo/218/2017, 3Cdo/27/2019, 4Cdo/172/2017,

4Cdo/148/2018).

28. Hoci dovolateľom nastolené otázky sa navonok javia ako otázky skutkového charakteru (namietané
nepreukázanie reštitučného titulu, nepreukázanie nakladania s nehnuteľnosťami štátom a ich užívania),
priposudzovaníktorýchniejesplnenázákonnápodmienkaprípustnostidovolaniauvedenávustanovení

§ 421 ods. 1 CSP (bod 27), právnym posúdením však bol už záver odvolacieho súdu o existencii dôvodu
pre aplikovanie právnej normy ust. § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. na posudzovaný prípad.
Ak teda súdna podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma závery
o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie konkrétnej právnej normy
na posudzovaný prípad, je takýto záver záverom právnym (t. j. ide o otázku právneho charakteru). Ak

potom odvolací súd, na podklade svojich skutkových zistení, prijal záver o tom, že v danej veci bol
splnený (daný) reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona
č. 161/2005 Z. z., išlo o záver, ktorý bol spôsobilý byť predmetom dovolania.

29. V danej veci odvolací súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na tom,

že rozhodujúcim momentom prechodu vlastníctva daných nehnuteľností na štát bolo Osvedčenie o
nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. Fin:9/N/89/Or z
28. februára 1989. Z toho osvedčenia však nebolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, ako dospeli štátne
orgány k tomu, že išlo o opustenú vec
- nehnuteľnosť, keď v PKN vložke č. 5 bol zapísaný ako ich vlastník právny predchodca žalobkyne.
Odvolací súd v tomto smere uviedol, že opustenie veci je síce jedným zo spôsobov zániku vlastníckeho

práva, avšak predpokladá prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 696/08). Odvolací súd preto dospel k záveru, že
osvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti nemalo žiaden právny základ, keď zo žiadnych
dôkazov nevyplývalo, že právny predchodca žalobkyne
sa vzdal vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam ich opustením. Preto vyslovil právny záver, že

vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát v rozhodnom období
od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 165/2005 Z. z.).

30. Podľa § 1 zák. č. 161/2005 Z. z., tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu a prechod vlastníctva k

niektorým nehnuteľným veciam.

31. Zákon č. 161/2005 Z. z., tak, ako iné reštitučné zákony upravuje vzťahy osôb označených v ňom ako
osoby povinné a osoby oprávnené týkajúce sa právnych skutočností, ktoré vznikli v presne vymedzenom
období (v rozhodnom období) z presne stanoveného právneho dôvodu, pričom všetky tri predpoklady

použitia tohto reštitučného zákona
súkumulatívne,t.j.musiabyťsplnenésúčasne.Akuvedenépredpokladyaplikáciepredmetnéhozákona
nie sú súčasne splnené, tento sa ako lex specialis neuplatní. Náprava krívd podľa tohto reštitučného
zákona je teda prípustná len vo vecnom a časovom rozsahu
ním vymedzenom.

32. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z., právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a
náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu
subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce

v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 3.

33. Podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k
nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez právneho

dôvodu.

34. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že sporné nehnuteľnosti „prešli“ v rozhodnom období do
vlastníctva štátu „ex lege“ podľa vtedy účinného ust. § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako veci
opustené.

35. Keďže odvolací súd sa zaoberal výkladom ustanovenia § 3 ods. 1 písm. h/
zák. č. 161/2005 Z. z., keď v tomto smere uzavrel, že „ak neboli splnené podmienky prechodu vlastníctva
na štát podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka“ (t. j. nebolo preukázané opustenie veci právnym

predchodcom žalobcu), prešlo vlastníctvo k nim na štát bez právneho dôvodu, dovolací súd dodáva,
že citované ustanovenie (§ 3 ods. 1), jeho časť viaže reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia
vlastníctva štátom a jeho druhá časť na podmienku,že štát prevzal vec bez právneho dôvodu. Pokiaľ by ale bolo s poukazom na ustanovenie § 3 ods.
1 uvedeného zákona („ ... vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce ...") i pre tento dôvod reštitúcie
požadované bezpodmienečné splnenie podmienky skutočného prechodu veci

do vlastníctva štátu, stalo by sa ustanovenie § 3 ods. 1 písm. h/ uvedeného zákona ustanovením bez
reálneho obsahu. Podľa dovolacieho súdu treba tento rozpor (keď jedno ustanovenie,
resp. jeho časť viaže reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia vlastníctva štátom a jeho druhá
časť na podmienku, že štát prevzal vec bez právneho dôvodu) riešiť tak, že podmienka nadobudnutia
vlastníctvavecištátomjenevyhnutnápreúspešnéuplatneniareštitučnýchnárokovvprípadochvýslovne

uvedených v ustanoveniach § 3 ods. 1 písm. a/ až g/ a i/, j/ uvedeného zákona, nemusí však byť splnená
v prípade uvedenom v ustanovení § 3 ods. 1
písm. h/ tohto zákona. O tento reštitučný dôvod (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu) ide vtedy,
keď vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu
však odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky,
teda že sa štát zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a nakladal

s ňou ako vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul),
s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Rovnaký právny názor dovolací súd
zaujal aj v rozhodnutí z 24. februára 2010, sp. zn. 5MCdo/4/2009.

36. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva

oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním
nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody,
ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli
v rozpore aj s právom platným

v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 3 ods. 1 písm. h/ zákona o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom,
že oprávneným osobám sa navráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát
alebo na obec v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia

bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v
(nepochybne častých) prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc
na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia
základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Zo základných zásad občianskeho
práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke
právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu,
hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. Rovnako systematickým a logickým výkladom
zákona
č. 161/2005 Z. z. nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z

domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre
jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu
v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 3 nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne
hovorí v ustanovení § 3 ods. 1 písm. h) o tom,
že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom alebo obcou.

37. V zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná) prevzatím
nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou,
t. j. bez toho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul,
ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o vyvlastnení),

ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (viď rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/130/2007 a sp. zn.
4Cdo/180/2010 ). Rovnako platí,
že i prevzatie veci štátom na základe neplatného právneho úkonu (napr. darovacej, kúpnej zmluvy)
možno z hľadiska reštitučnej žaloby subsumovať pod pojem prevzatie veci

bez právneho dôvodu. V takýchto prípadoch to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti štátom
na základe právneho dôvodu, síce existujúceho alebo nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne
dôsledky, je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej žaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia
veci bez právneho dôvodu (k tomu pozri rozhodnutie, sp. zn. 3Cdo/93/2010).38. V posudzovanej veci to potom znamená, že i prevzatie veci štátom podľa § 453
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako veci opustenej, bez splnenia podmienok vyžadovaných citovaným

ustanovením, možno z hľadiska reštitučnej žaloby považovať za jej prevzatie
bez právneho dôvodu, nakoľko tu právny dôvod jej prevzatia síce existoval, avšak nebol spôsobilý
vyvolať zamýšľané právne dôsledky (prevzatím veci bez právneho dôvodu sa teda rozumie aj prípad,
keď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať
zamýšľané právne dôsledky). Inými slovami, ak právny predchodca žalobkyne pozemky nikdy neopustil,

tieto, nemohli ani prejsť do vlastníctva štátu podľa § 453 Občianskeho zákonníka. Ak potom štát s
takýmito pozemkami v ďalšom nakladal
ako so svojimi (držal a užíval ich), robil tak bez právneho dôvodu. Žalovaný v tomto smere namietal
práve skutočnosť, že štát tieto pozemky nikdy nedržal (neužíval ich), a preto podľa neho nebola splnená
podmienka reštitučného dôvodu (dôvodu navrátenia) podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z.
z. S týmto názorom sa dovolací súd nestotožňuje a dodáva,

že pokiaľ išlo držbu pozemkov (namietanú žalovaným), štát sa jej ujal práve prostredníctvom svojich
orgánov, resp. podnikov. V danej veci boli totiž tieto pozemky v dočasnej správe Obvodného národného
výboru Nové Zámky (§ 2 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 2 písm. f/ vyhlášky č. 61/1986 Zb. o dočasnej správe
národného majetku) a právo hospodárenia k nim bolo prevedené hospodárskou zmluvou z 20. marca
1989 na Vodohospodársku výstavbu, š. p.

(č.l.555).Platíteda,žeštáttietopozemkydržalprostredníctvomsvojhoštátnehopodniku,apretonebola
dôvodná dovolacia argumentácia žalovaného, že štát s pozemkami nenakladal, resp. ich neužíval.

39. K dovolacej argumentácii žalovaného ohľadne viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím
správneho orgánu, dovolací súd uvádza, že samotné osvedčenie Okresného úradu Nové Zámky č.

Fin:9/N/89/Or z 28. februára 1989 (č. l. 554) nebolo rozhodnutím správneho orgánu, ale iba potvrdením
(s deklaratórnymi účinkami) o skutočnostiach v ňom uvedených. Týmito potom boli, že: „ predmetné
nehnuteľnosti pripadli do vlastníctva čsl. štátu,
ako nehnuteľnosti vlastníkmi opustené. K predmetným nehnuteľnostiam nebolo uplatnené vlastnícke
právo, resp. ich vlastníci neboli známi“. Súdy v tomto konaní tak neboli pri svojom rozhodovaní viazané

týmto osvedčením, nakoľko nešlo o správne rozhodnutie,
resp. právoplatné rozhodnutie správneho orgánu. Uvedené osvedčenie iba deklarovalo skutočnosť,
že sa mal štát stať vlastníkom veci „ex lege“. Preto v tomto smere neobstojí dovolacia argumentácia
žalovaného o „ prezumpcii správnosti rozhodnutí správnych orgánov“ s poukazom na nálezy Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 305/08,

sp. zn. I. ÚS 95/03.

40. Dovolací súd preto uzatvára, že ak k prevzatiu veci cirkvi došlo v rozhodnom období postupom,
ktorý mal základ v ust. § 453 vtedy platného a účinného Občianskeho zákonníka, hoci na takýto prechod
vlastníctva neboli splnené zákonné podmienky (t. j. nedošlo k opusteniu veci) a za predpokladu, že štát

takúto vec aj držal (užíval), došlo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ktoré potom zakladá
dôvod na navrátenie vlastníctva v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

41. K samotnému opusteniu veci dovolací súd uvádza, že právo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva
je súčasťou obsahu vlastníckeho práva, pričom jednostranný právny úkon opustenia veci však musí
byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, musí zahŕňať vôľovú stránku a musí napĺňať tiež
vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie, pričom iba samotné neužívanie veci samo osebe
ešte neznamená zánik vlastníctva. Mnohoročné neprejavovanie záujmu právneho predchodcu žalobcu

o predmet sporu, samo osebe nemohlo spôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už
prv (k tomu pozri i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 194/2017 ). Bolo potrebné si uvedomiť, že vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
bolo v čase prechodu ich vlastníctva na štát riadne zapísané na právneho predchodcu žalobkyne a
iba ich púhe nevyužívanie týmto subjektom nemohlo spôsobiť zánik tohto vlastníckeho práva. V konaní

nebol predložený jediný dôkaz svedčiaci o tom, že právny predchodca žalobkyne prejavil záujem tieto
nehnuteľnosti opustiť. V tomto smere nebolo ani možné po žalobkyni požadovať preukázanie tejto
skutočnosti(t. j. že pozemky jeho právny predchodca neopustil), nakoľko v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej
teórie nemožno požadovať preukazovanie neexistujúcej skutočnosti. Navyše, otázky preukazovania
týchto skutočností a v tomto smere vyhodnocovanie zisteného skutkového stavu súdmi predstavuje

preskúmavanie skutkových záverov, v prípade ktorých (ako už bolo uvedené v bode 27 tohto rozsudku)
dovolanie prípustné nie je (R 28/2008).

42. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaného, ako nedôvodné, podľa § 448 CSP zamietol.

43. Tento výsledok dovolacieho konania znamenal, že v ňom bola plne úspešná žalobkyňa (§ 255 ods.
1 a § 438 ods. 1 CSP) a vznikol jej i nárok na náhradu trov konania. Pretože však žalobkyni v dovolacom
konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, najvyšší súd jej žiadnu náhradu nepriznal (tu por. tiež R
72/2018).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.