Rozhodnutie – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/28/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111213060
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3111213060.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu H.. Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. X. XX, zastúpeného X.. X. J., advokátom so sídlom v I., K.. W.. U. XX/XX, proti žalovanému T. K. O., so
sídlom v O., V. X., IČO XX XXX XXX, do 18.08.2017 za účasti intervenienta na strane žalovaného U. -
W. V., U.., so sídlom v O., P. Y. X, IČO XX XXX XXX, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 11C/125/2011-308 zo dňa 20. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .
Výrok III. m e n í tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Výrok V. m e n í tak, že štátu náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) vo výroku I. zamietol žalobu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- eur, vo výroku II. nepriznal žalovanému náhradu
trov konania o náhradu škody na zdraví, vo výroku III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude
rozhodnuté samostatným uznesením, vo výroku IV. intervenientovi nepriznal náhradu trov konania
a vo výroku V. rozhodol, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Rozsudok zdôvodnil tým, že žalobca
sa žalobou domáhal náhrady škody na zdraví (v tejto časti bolo konanie ukončené právoplatnou časťou
rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 11C/125/2011-243) a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že po tom, čo dňa 17.06.2007 utrpel ťažký úraz v podpazuší pravej ruky, bol urgentne operovaný na
oddelení úrazovej chirurgie E. K. I. a po ukončení hospitalizácie za účelom ďalšej liečby,
ktorá už nebola v možnostiach tohto zdravotníckeho zariadenia, požiadal dňa 05.10.2007 o konzultáciu
špecialistu K. S. E. O. (v súčasnosti T. - žalovaný) P.. Q.. B. Q., D.. Po telefonickej objednávke sa
dňa 10.10.2007 dostavil na vyšetrenie k tomuto špecialistovi, ktorý ho však len objednal na ďalšie
vyšetrenie o jeden mesiac. Bez vykonania akéhokoľvek výkonu (liečby), bol žalobca vyšetrený ešte
dvakrát - v mesiacoch november 2007 a december 2007. Pri ďalšom vyšetrení v januári 2008, bol
žalobca informovaný, že je nutné vykonať operačný zákrok - rekonštrukciu terminálnych nervových
vetiev a bol zapísaný do poradovníka na operáciu. V následnom období sa žalobca každý mesiac
telefonicky informoval o termíne operácie, pričom až do mesiaca máj 2008 mu nebol oznámený žiaden
termín s tým, že sa ešte nedostal do aktuálneho poradia. Následne sa na odporúčanie neurológa,
u ktorého bol v zdravotnej starostlivosti, obrátil so žiadosťou o konzultáciu na K. S. E. K. O. O., kde
absolvoval lekárske vyšetrenie dňa 19.05.2008, pričom primár tejto kliniky po zhodnotení aktuálneho
zdravotného stavu žalobcu skonštatoval, že jediným východiskom pre zlepšenie zdravotného stavu, je
rekonštrukcia poškodených nervových zväzkov, pričom zároveň žalobcu upozornil, že takáto operácia
v Slovenskej republike nebola ešte uskutočnená a ponúkol mu, že zistí možnosť vykonania takejto
operácie v Českej republike. Do 14 dní bol žalobca telefonicky kontaktovaný z K. S. E. K. O. O. s tým,

že mu bol už dohodnutý termín operácie na K. klinike E. K. S. B. v V. na deň 11.06.2008. Napriek tejto
operácii a následnej rehabilitačnej liečbe, došlo už len k čiastočnému zlepšeniu hybnosti pravej ruky
a s ďalším zlepšením už nie je možné počítať. Na základe podnetu žalobcu Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou preskúmal postup žalovaného a oznámením zo dňa 09.04.2010 informoval
žalobcu o zistení, že mu nebola v príslušnom období na K. S. E. O. poskytnutá adekvátna
zdravotná starostlivosť v súlade s platnými právnymi predpismi.

1.2 Vzhľadom na námietku premlčania žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, sa súd prvej
inštancie zaoberal najprv touto otázkou. K tomu žalobca uviedol, že zo znaleckého posudku
aj zo záverov úradu pre dohľad vyplýva, že podstata neoprávneného zásahu do jeho osobnostných
práv spočíva v nečinnosti žalovaného po určitú dobu, ktorej márnym uplynutím sa zmarila možnosť na
dosiahnutie lepšieho zdravotného stavu žalobcu. K neoprávnenému zásahu došlo až trvaním nečinnosti
po určitú dobu, ktorej uplynutím nastal neoprávnený zásah. Nárok na súde nebolo možné uplatniť bez
vedomosti o protiprávnom postupe žalovaného, pričom vedomosť, že operácia jeho pravej ruky mala byť
vykonaná skôr, získal žalobca prvý krát z prepúšťacej správy K. S. E. v V.. Žalovaný trval na námietke
premlčania a uviedol, že k údajnému zásahu do práv a ochrany osobnosti žalobcu malo dôjsť v období
medzi októbrom 2007 a januárom 2008. Žalobca si preto mohol svoj nárok na ochranu osobnosti vo
forme náhrady za nemajetkovú ujmu na súde uplatniť najneskôr v mesiaci január 2011.

1.3 Súd prvej inštancie právne posúdil vec tak, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka síce predstavuje satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že
ide o právo majetkovej povahy, teda podlieha premlčaniu podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 278/2007 zo dňa 01.11.2008). Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Začiatok plynutia premlčacej doby je v citovanom
ustanovení daný objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Obo 44/97 zo dňa 15.05.1997) a je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu,
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.2.2011). Namietaný zásah do
osobnostných práv žalobcu neposkytnutím správnej zdravotnej starostlivosti, nastal v okamihu, keď
žalovaný včas neindikoval a neuskutočnil potrebný operačný zákrok, prípadne neoznámil nemožnosť
jeho uskutočnenia. S prihliadnutím na závery vyhotoveného znaleckého posudku, v zmysle
ktorých v súlade s najnovšími poznatkami medicíny mala byť prevedená revízia poškodených nervov
v intervale medzi 3. až 6. mesiacom od úrazu, došlo tak k neposkytnutiu adekvátnej starostlivosti už v
čase prvého vyšetrenia žalobcu u žalovaného dňa 10.10.2007, realizovaného viac ako 3 mesiace po
úraze. Opakovane k takémuto konaniu dochádzalo aj pri ďalších vyšetreniach. Žalovaný pokračoval v
konzervatívnej liečbe až do 15.01.2008, keď došlo k indikácii operačnej revízie poškodenia a zaradeniu
žalobcu do poradovníka na operáciu, pričom od úrazu uplynula doba dlhšia ako 6 mesiacov. Vtedy
podľa súdu prvej inštancie nastal moment, že skoršie nevykonanie operácie malo za následok "stratu
nádeje" žalobcu na obnovenie lepšej funkčnosti jeho ruky. Skutočnosť, že iné zdravotnícke zariadenie
konštatovalo tento stav až dňa 23.06.2008, ako i nadobudnutie vedomosti žalobcu o uvedenom, nie je
v tejto veci podstatná. Pri premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, subjektívna
premlčacia doba žiadna neplynie a takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.
V zmysle uvedeného, žalobca mohol svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať
prvýkrát dňa 11.10.2007 a najneskôr dňa 16.01.2008. Od tohto dňa začala najneskôr plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá skončila najneskôr dňa 16.01.2011. Nakoľko žalobca podal žalobu na
súde až 03.06.2011, stalo sa to po uplynutí premlčacej doby, preto súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie
nemajetkovej ujmy zamietol.

1.4 Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 255 a § 262
ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že v časti o náhradu škody na zdraví,
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu
žiadne trovy konania nevyplývajú. To isté uviedol súd prvej inštancie aj vo vzťahu k trovám intervenienta.
Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, žalovaný si náhradu trov konania pri tomto nároku
uplatnil, preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V konaní vznikli aj trovy znaleckého

dokazovania. Z tohto dôvodu súd rozhodol, že štát má voči v konaní neúspešnému žalobcovi právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1 Proti uvedenému rozsudku vo výroku zamietajúcom žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy (výrok
I.) a vo výrokoch o nároku žalovaného a štátu na náhradu trov konania voči žalobcovi (výroky III., V.),
podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhované
doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním na ustálenie momentu, kedy sa postup žalovaného stal
protiprávnym. Podľa žalobcu, podstata neoprávneného zásahu do jeho osobnostného práva na život
a zdravie, spočíva v tomto prípade v dlhodobom neopodstatnenom odkladaní potrebného operačného
zákroku, teda v nekonaní žalovaného, ktoré sa po určitom čase stalo protiprávnym. Žalobca sa preto
nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o začiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
už od prvého vyšetrenia žalobcu u žalovaného dňa 10.10.2007. Konanie žalovaného sa mohlo stať
protiprávnym až v čase, keď dĺžka trvania jeho nečinnosti vo vzťahu k potrebnému operačnému zákroku
dosiahla určitú mieru. Podľa žalobcu, bez vykonania znaleckého dokazovania smerujúceho k zisteniu, v
akom čase došlo u žalobcu k takej degenerácii poškodených nervov, že vykonanie operačného zákroku
by už neprinieslo zlepšenie ich stavu, nemožno čas začatia plynutia premlčacej doby správne ustáliť,
pričom túto otázku nemožno odvodzovať len od všeobecne predpokladanej doby 3 - 6 mesiacov po
úraze. Preto bolo podľa žalobcu nevyhnutné vykonať ním navrhované znalecké dokazovanie, čo súd
prvej inštancie odmietol.

2.2 Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mohol objektívne
uplatniť až vtedy, keď zistil, že konanie žalovaného spočívajúce v odkladaní operačného zákroku bolo
protiprávnym, teda takým, ktoré mu zobralo šancu na lepší výsledok, a toto žalobca po prvý raz zistil až
dňa 23.06.2008 z prepúšťacej správy K. S. E. K. S. B. v V.. Teda podľa žalobcu až po zistení skutočnosti,
že konanie (nekonanie) žalovaného malo za následok stratu možnosti lepšej reparácie poškodených
nervov, mohol žalobca vykonať po prvý raz právo na náhradu nemajetkovej ujmy jeho uplatnením
žalobou na súde. Napokon aj po vykonaní operačného zákroku v V. došlo k určitému zlepšeniu funkčnosti
prvej ruky žalobcu, čo tiež poukazuje na nutnosť individuálneho skúmania doby, po uplynutí ktorej sa
nečinnosť žalovaného stala protiprávnym konaním.

2.3 K výroku o trovách konania žalovaného a štátu žalobca uviedol, že v tomto konaní uplatnil
nároky súvisiace s nesprávnym postupom žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a
tento nesprávny postup bol aj vykonaným dokazovaním preukázaný. Zároveň práve v dôsledku tohto
nesprávneho postupu žalovaného, žalobca stratil možnosť na zlepšenie kvality jeho života a s tým
súvisiaceho ďalšieho uplatnenia. Tieto skutočnosti podľa žalobcu opodstatňujú aplikáciu ustanovenia §
257 CSP. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa uviedol žalobca aj to, že má príjem už len zo starobného
dôchodku a práve v dôsledku zlého zdravotného stavu súvisiaceho s poškodením nervov pravej ruky
nemá ani možnosť prípadnou pracovnou činnosťou získať ďalší príjem. Žalobca napokon poukázal na
to, že tieto skutočnosti boli aj dôvodom priznania oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 90 % a
aj preto je podľa neho rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania štátu
v rozsahu 100 % celkom nesprávne.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s
výrokom aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Má za to, že rozsudok vychádza zo správnych
skutkových zistení, správneho právneho posúdenia veci, je riadne odôvodnený, konanie na súde prvej
inštancie nevykazovalo žiadne procesné ani právne vady.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo veci samej (výrok I.) potvrdiť ako vecne správny. Právne posúdenie veci
odvolacím súdom sa (pri aplikácii tých istých právnych noriem) v niektorých črtách odlišuje od právneho
posúdenia súdom prvej inštancie, avšak aj právne posúdenie veci odvolacím súdom viedlo k rovnakému
záveru, ako urobil súd prvej inštancie, teda že prípadný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
bol v čase podania žaloby premlčaný, preto (prihliadajúc na námietku premlčania vznesenú protistranou)
bolo potrebné zamietnutie žaloby potvrdiť.

5. Zamietajúci výrok zdôvodnil súd prvej inštancie premlčaním nároku žalobcu (a vznesenou námietkou
zo strany žalovaného). Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť (hoci to medzi stranami
nebolo sporné a súd prvej inštancie túto otázku posúdil správne), že právo na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy je právom majetkovej povahy, a teda podlieha premlčaniu podľa § 100 Občianskeho
zákonníka, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009; rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 27. novembra 2012 sp. zn. 2 Cdo 194/2011 - R 58/2014).

6. K tvrdeniu žalobcu, že o protiprávnosti konania žalovaného, spočívajúceho v odkladaní operačného
zákroku, sa dozvedel až z prepúšťacej správy K. S. E. K. S. B. v V. zo dňa 23.06.2008, odvolací
súd uvádza, že podľa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu (a podľa tvrdenia samotného
žalobcu v žalobe) žalobca „po takejto negatívnej skúsenosti s postupom zo strany E. O. sa na
odporúčanie lekára - neurológa, u ktorého bol v zdravotnej starostlivosti“, obrátil na K. S. E. K. O. O., kde
absolvoval lekárske vyšetrenie dňa 19.05.2008, pričom primár tejto kliniky po zhodnotení aktuálneho
zdravotného stavu žalobcu skonštatoval, že jediným východiskom pre zlepšenie zdravotného stavu, je
rekonštrukcia poškodených nervových zväzkov, pričom zároveň žalobcu upozornil, že takáto operácia
v Slovenskej republike nebola ešte uskutočnená a ponúkol mu, že zistí možnosť vykonania takejto
operácie v Českej republike. Z toho vyplýva, že už v čase konzultácie s neurológom, u ktorého bol
v zdravotnej starostlivosti, a najneskôr v čase, keď sa obrátil na K. S. E. K. O. O., musel mať
žalobca minimálne dôvodnú pochybnosť o správnosti postupu žalovaného, pričom z tejto pochybnosti
sa najneskôr v deň vyšetrenia žalobcu na K. S. E. K. O. O. (t. j. dňa 19.5.2008) stala vedomosť o
nesprávnom (a teda protiprávnom) postupe žalovaného.

7. Odvolací súd však (zhodne so súdom prvej inštancie) zdôrazňuje, že premlčacia doba podľa §
101 Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, má povahu
objektívnej premlčacej doby, teda plynie nezávisle od vedomosti oprávneného (žalobcu) o protiprávnosti
konania či nekonania inej osoby (žalovaného), ktoré malo za následok vznik nemajetkovej ujmy. Na
rozdiel od práva na náhradu škody (§ 106 Občianskeho zákonníka) pri práve na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy neexistuje subjektívna premlčacia doba, ktorá by bola viazaná na deň, keď sa
poškodený dozvie o škode (v tomto prípade o ujme) a o tom, kto za ňu zodpovedá.

8. Nesprávnosť postupu žalovaného možno vidieť (vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný
nerozporoval) v tom, že pri prvom vyšetrení žalobcu (dňa 10.10.2007) - hoci odporúčal operáciu
- nevysvetlil žalobcovi riziká operácie, ale do záznamu uviedol, že pacient s operáciou nesúhlasí,
následne po oznámení žalobcu, že s operáciou aj bez ďalšieho vysvetlenia rizík súhlasí, nezaradil
žalobcu ihneď do poradovníka na operáciu, ďalej v tom, že ani po ďalších vyšetreniach v novembri a
decembri 2007 nezaradil žalobcu do poradovníka na operáciu a napokon aj v tom, že aj keď po vyšetrení
15.01.2008 zaradil žalobcu do poradovníka na operáciu, túto operáciu napriek jej akútnosti
po dobu viac ako štyroch mesiacov nevykonal (to, či žalovaný mohol žalobcu operovať skôr - vzhľadom
obranu žalovaného povinnosťou dodržiavať čakacie lehoty - by mohlo byť predmetom skúmania vo veci
samej, ak by nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu). Každé z uvedených dielčích konaní resp. nekonaní
žalovaného mohlo prispieť k strate nádeje na zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, a to každé inou
intenzitou. Odvolací súd ponecháva bokom diskusiu, či každé z týchto dielčích konaní resp. nekonaní
žalovaného predstavovalo samostatný zásah do osobnostných práv žalobcu, alebo ide o jeden
zásah, keďže považuje záver o premlčaní nároku žalobcu za správny v oboch prípadoch.

9. Na rozdiel od súdu prvej inštancie, odvolací súd sa nedomnieva, že premlčacia doba začala plynúť
dňom nasledujúcim po prvom vyšetrení žalobcu u žalovaného (11.10.2007), resp. (vzhľadom na závery
vyhotoveného znaleckého posudku) 6 mesiacov od úrazu žalobcu (17.12.2007), prípadne najneskôr deň
po zaradení žalobcu do poradovníka na operáciu (16.01.2008). Je síce pravdou, že žalobca objektívne
(t. j. bez ohľadu na svoju vedomosť o protiprávnosti konania žalovaného) mohol svoje právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať (podaním žaloby na súde) prvýkrát už dňa 11.10.2007 (takáto
žaloba by nebola považovaná za predčasne podanú, keďže otázku protiprávnosti konania žalovaného,
je súd oprávnený posúdiť samostatne ako prejudiciálnu otázku aj bez rozhodnutia príslušného úradu),
avšak v tom čase by vecným dôvodom žaloby mohlo byť „iba“ nevysvetlenie rizík operácie a nezaradenie

žalobcu do poradovníka na operáciu, nie celé konanie, resp. nekonanie žalovaného tak, ako ho popísal
žalobca v žalobe v tejto veci (podanej na súde prvej inštancie dňa 03.06.2011).

10. Zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcu totiž síce začal dňom 10.10.2007 (nesprávnym
postupom pri prvom vyšetrení žalobcu), tento zásah však uvedeným dňom neskončil, naopak nezákonný
postup žalovaného pokračoval ďalej (dielčím konaním resp. nekonaním, ako je uvedené vyššie v bode 8
tohto odôvodnenia). Za začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k celému konaniu, resp. nekonaniu
žalovaného, ako ho popisuje žalobca v žalobe (resp. vo vzťahu k poslednému z dielčích konaní resp.
nekonaní žalovaného, ak by sme prijali tézu, že každé z nich je potrebné posudzovať samostatne), je
možné považovať až deň nasledujúci po dni, keď bol zásah do osobnostných práv žalobcu ukončený.

11. V preskúmavanej veci nebol zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcu ukončený konaním
žalovaného (nápravou protiprávneho stavu samotným žalovaným), ale konaním žalobcu, a to tým, že
sa žalobca rozhodol využiť zdravotnú starostlivosť inej nemocnice (E. K. v O. O.). Dňom, keď žalobca
absolvoval vyšetrenie vo E. K. v O. O. (19.05.2008), kde mu bolo oznámené, že je potrebná operácia,
ktorá v Slovenskej republike nebola ešte uskutočnená a bolo mu ponúknuté sprostredkovanie vykonania
takejto operácie v Českej republike, pričom žalobca s týmto postupom E. K. v O. O. (aj keď možno len
konkludentne) súhlasil, žalobca z vlastnej vôle ukončil liečbu u žalovaného. Týmto dňom sa skončilo aj
protiprávne konanie, resp. nekonanie žalovaného (aj keď jeho dôsledky sa tým prirodzene neskončili).
Najneskôr v deň nasledujúci po uvedenom dni (t. j. dňa 20.5.2008), sa mohol žalobca domáhať svojho
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podaním žaloby na súde s rovnakým obsahom (pokiaľ
ide o rozsah konania resp. nekonania žalovaného, teda rozsah zásahu do osobnostných práv žalobcu)
ako žaloba, ktorú podal v preskúmavanej veci dňa 03.06.2011. Preto všeobecná trojročná premlčacia
doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť dňa 20.05.2008 a v čase podania žaloby
(03.06.2011), bol žalobcom uplatnený nárok už premlčaný.

12. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre posúdenie premlčania, nebolo rozhodujúce to, po akom čase
od úrazu došlo u žalobcu k takej degenerácii poškodených nervov, že vykonanie operačného zákroku by
už neprinieslo zlepšenie ich stavu, ale to, kedy (odkedy dokedy) trval protiprávny zásah žalovaného do
osobnostných práv žalobcu. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovaným navrhované
znalecké dokazovanie zamerané na určenie času, po akom by už vykonanie operácie neprinieslo
zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, ako nadbytočné nevykonal.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku vo veci samej (výrok I.) potvrdil.

14. Pokiaľ ide o náhradu trov konania žalovaného a štátu, odvolací súd považoval za potrebné
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť podľa § 388 a § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

15. V konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní, bol vo veci samej plne úspešný
žalovaný, preto by mu patril nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP). Na rozdiel od
súdu prvej inštancie, však odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade boli dané dôvody hodné
osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by nebolo spravodlivé priznať žalovanému nárok na náhradu
trov konania. Odvolací súd si je vedomý, že nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane podľa §
257 CSP prichádza do úvahy len výnimočne, predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
v prípadoch, keď by prísna aplikácia ostatných ustanovení o náhrade trov konania mohla za konkrétnych
okolností viesť k nežiaducej tvrdosti. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, je
významným charakter konania, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní,
ako aj majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán konania.

16. V preskúmavanej veci odvolací súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že konanie bolo
vyvolané postupom žalovaného pri poskytovaní liečebnej starostlivosti žalobcovi, ktorého nesprávnosť
(nezákonnosť) konštatoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj v tom, že žalobca má
príjem len z dôchodku, pričom svoje príjmy preukázal už pri žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
(okrem toho podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné, pričom žalovaný sa nevyjadril k odvolaniu žalobcu, v ktorom žiadal o aplikáciu §
257 CSP a uviedol aj skutkové dôvody). Na strane žalovaného ako veľkej právnickej osoby, nepriznanie
náhrady trov konania (aj keď ide o zásah do majetkových práv žalovaného), nebude mať existenčné ani

obzvlášť ťaživé dôsledky. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil výrok napadnutého rozsudku o trovách
(výrok III.) tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

17. To, čo bolo uvedené k trovám konania žalovaného, je rovnako aplikovateľné aj vo vzťahu k trovám
štátu. Aj tu odvolací súd náhradu trov nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), ktoré
sú uvedené vyššie. Okrem toho odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď sa v rozhodovaní
o trovách štátu (vzhľadom na § 470 ods. 1 CSP) aplikujú ustanovenia CSP, je potrebné vziať do úvahy,
že v čase, keď súd prvej inštancie nariaďoval znalecké dokazovanie (kvôli ktorému vznikli trovy štátu),
bola ešte účinná predchádzajúca procesná úprava a vzhľadom na ochranu legitímnych očakávaní, ktorá
je súčasťou ústavných princípov právneho štátu, a ktorá našla vyjadrenie aj v ustanovení § 470 ods.
2 CSP, je potrebné prihliadnuť aj na vtedy účinné ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak
boli u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov štátu sa
proti tomuto účastníkovi znížila o rozsah, ktorý mu súd priznal. V tomto prípade bol žalobca uznesením
súdu prvej inštancie č. k. 11C/125/2011-60 z 23.6.2011 oslobodený od súdnych poplatkov v rozsahu 90
%, preto mohol v čase nariadenia znaleckého dokazovania legitímne očakávať, že mu bude uložená
povinnosť nahradiť trovy štátu spojené s týmto znaleckým dokazovaním maximálne v rozsahu 10 %.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa, však odvolací súd v tomto prípade
nepriznal štátu náhradu trov ani v rozsahu 10 %.

18. Napokon vzhľadom na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), odvolací súd
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní vo veci samej
úspešný a inak by mal nárok na náhradu trov (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 5. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.