Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/274/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117212353
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117212353.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. C. XXX/X,
E., zastúpená splnomocnencom: Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom Zámocká 35, Bratislava, IČO:
46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o.,
so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie
primeraného zadosťučinenia, o odvolaní strán proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 2. marca
2018, č.k. 22Csp/105/2017-113, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a vo výroku v časti
zamietnutia žaloby na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo zvyšku (časť výroku II.) p o t v r d z u j e .

II. V časti výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odvolací súd rozsudok m e n í
tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni 1.000

eur titulom primeraného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobkyni v rozsahu 67,80%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52, § 53 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107
ods. 1 a 2, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobkyňou
a žalovaným bol v minulosti záväzkový vzťah, a to na základe zmluvy o revolvingovom úvere č.
8100003433 zo dňa 29.11.2007, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ v rámci predmetu svojho
podnikania poskytol žalobkyni ako dlžníčke peniaze za dojednanú odplatu. Uvedený zmluvný vzťah bol
súdom zhodnotený ako spotrebiteľský vzťah. Medzi stranami nebola sporná poskytnutá suma úveru ani
suma, ktorú žalobkyňa žalovanému splatila. O žalobnom nároku veriteľa/dodávateľa rozhodol Okresný
súd Trnava rozsudkom č. k. 14C/154/2014-40 zo dňa 12.12.2014 tak, že žalobu zamietol, keď došiel k

záveru, že úverová zmluva nespĺňa náležitosti stanovené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a to konečnú splatnosť úveru, ročnú úrokovú sadzbu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
v dôsledku čoho považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Z celkovo poskytnutého úveru vo výške
2.193,03 eur dlžníčka/spotrebiteľka zaplatila 4.552,65 eur a po podaní žaloby sumu 1.089,75 eur podľavýpisov predložených na pojednávaní. Spotrebiteľka tak zaplatila dodávateľovi 5.642,40 eur. Súd žalobu
zamietol, pretože spotrebiteľka bola povinná vrátiť dodávateľovi len rozdiel medzi reálne poskytnutými
peňažnými prostriedkami a sumou peňažných prostriedkov, ktoré v splátkach splatila a dlžníčka zaplatila

veriteľovi viac. Suma, ktorú žalobkyňa žalovanému zaplatila naviac (5.642,40 - 2.193,03) 3.449,37 eur
a ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, nebola v tomto konaní sporná.
Sporným v konaní bolo posúdenie včasného uplatnenia si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
na súde a to tak z hľadiska subjektívnej premlčacej doby ako aj objektívnej premlčacej doby a
vyhodnotenie výkonu práva žalovaným z hľadiska dobrých mravov. Aby bolo možné hovoriť o premlčaní

práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané, že právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt
treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia požadovať
nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia a to aj keď
ide o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na
uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu, ako aj k tomu, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Najneskôr
sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky od jeho vzniku a v
prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívne premlčacie doby. O tom, že

došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť
skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť
skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň

v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť
na súde. Začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je upravený odlišne, a tieto dve
premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že
ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte
plynie druhá premlčacia doba. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 26.02.2018 uviedla, že sa o

možnosti vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaným na jej úkor sa kvalifikovane dozvedela až po
dátume 27.02.2017, teda po porade s právnym zástupcom, ktorý jej vysvetlil všetky skutočnosti ohľadom
bezdôvodného obohatenia. Predtým nemala kvalifikovanú vedomosť o tom, že na jej úkor sa žalovaný
obohatil. Žalobkyňa podala žalobu na tunajší súd dňa 05.05.2017, plnú moc na zastupovanie udelila
advokátovi dňa 27.02.2017. Po vykonanom dokazovaní došiel súd k záveru, že nie je možné sa stotožniť

so žalobkyňou určeným začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa bola v konaní sp.
zn. 14C/154/2014 v pozícii žalovanej osobne prítomná na pojednávaní dňa 12.12.2014, na ktorom súd
vykonal dokazovanie a následne vyhlásil rozsudok o zamietnutí dodávateľom uplatnenom žalobnom
návrhu. Ak aj žalobkyňa ako spotrebiteľka ústne odôvodnenému rozsudku na pojednávaní nevenovala
dostatočnú pozornosť, kvalifikovanú vedomosť o tom, že zaplatila viac žalovanému ako mala, keď súd

vyhodnotil zmluvu o revolvingovom úvere za bezúročnú a bez poplatkov, nadobudla dňom doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, v ktorom súd presvedčivo, jasne a výstižne vysvetlil skutkové a
právne posúdenie veci včítane explicitného vyjadrenia súdu, že odporkyňa navrhovateľovi zaplatila viac.
Z uvedeného súdneho vyhodnotenia na strane 5 rozsudku vyplýva vznik bezdôvodného obohatenia na
jej úkor ako aj to, že na jej úkor sa obohatil navrhovateľ, v tomto konaní žalovaný. Súd vychádza z

toho, že každá fyzická osoba konajúca ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti
na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel
konania, čo v spojení so splnenou povinnosťou súdu riadne a preskúmateľne odôvodniť rozsudok
vedie súd k záveru, že najneskôr dňom účinného doručenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu
žalobkyni, t. j. 14.01.2015 začala plynúť dvojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia a táto doba uplynula dňa 14.01.2017. Žaloba bola doručená na súd po
uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby dňa 05.05.2017, preto nebolo potrebné dokazovať
začiatokplynutiaadĺžkuobjektívnejpremlčacejdoby.Súdžalobuvčastižalobkyňouuplatnenéhonároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, keď má za to, že žalobkyni nebránila žiadna objektívna
prekážka iniciovať konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia včas odo dňa doručenia písomného

vyhotovenia rozsudku v konaní sp. zn. 14C/154/2014. Súd na námietku žalovaného o premlčaní nároku
prihliadol, keď výkon tohto práva nepovažoval za rozporný s dobrými mravmi resp. zneužitím práva
v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, k námietke žalovaného ohľadne uplynutia subjektívnej
premlčacej doby žalobného návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonal dokazovanie a pozistení skutkového stavu - prítomnosť žalovanej na pojednávaní pri vyhlásení rozsudku a prevzatie
písomného vyhotovenia rozsudku - došiel k právnemu záveru o nutnosti zamietnutia žalobného návrhu
v tejto časti pre premlčanie nároku. Žalobkyňa si rozšírením žaloby podaním doručeným súdu dňa

27.12.2017, o ktorom návrhu súd rozhodol na pojednávaní dňa 19.01.2018, uplatnila nárok na primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 2.760,-eur, ktorého výšku odôvodnila 60% zo základu spočívajúceho
v súčte sumy bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne (3.449,37 eur) a sumy, ktorá
bola predmetom konania iniciovaného žalovaným žalobou o zaplatenie pod sp. zn. 14C/154/2014
(1.155,15 eur). Žalobkyňa poukázala na relatívne neurčitú hypotézu právnej normy upravujúcej

finančné zadosťučinenie, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje
primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, bez potreby skutočne spôsobenej
ujmy žalobkyni s poukazom na spôsobilosť vyvolania ujmy konaním žalovaného spotrebiteľke. Zákon
o ochrane spotrebiteľov na rozdiel od úpravy nemajetkovej umy pri právnej úprave ochrane osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka nestanovuje žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov a rovnako
neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom,

ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi, je potrebná určitá intenzita. Aj bez stanovenia kritérií výšky
primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť funkciu satisfakčnú
a funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil
voči úspešnému spotrebiteľovi. Z rozhodovacej činnosti vyšších súdov vyplýva aj nutnosť chápania
zadosťučinenia ako odmeny za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a

právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v
tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším
spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Zákonodarca formuloval uvedené
ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu, tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je

daný. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa
a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa, možno prijať argumentáciu, že primerané
finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu bola
aj spôsobená, tak ako to bolo preukázané v konaní sp. zn. 14C/154/2014. Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázané, že zo strany žalovaného dodávateľa došlo k porušeniu zákona o ochrane

spotrebiteľa ako aj porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch, čo ustálil tunajší súd už v konaní
sp. zn. 14C/154/2014, a ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúceho hmotnoprávnu ochranu
spotrebiteľa. Žalobkyňa bola v konaní procesne úspešná, keď súd prvej inštancie žalobu zamietol a v
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie pre späťvzatie žaloby v celom rozsahu dodávateľom zrušil a
konanie zastavil. Z uvedeného mal tak súd preukázanú danosť nároku žalobkyne na primerané finančné

zadosťučinenie.Súdstarostlivoprihliadolnavšetkyokolnosti,ktorévyšlipočaskonanianajavo,zhodnotil
dôkazy jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, tak aby výška priznaného zadosťučinenia bola primeraná
vzniknutej ujme, individuálnym okolnostiam sporu a zároveň reflektovala postupne ustaľovanú súdnu
prax pri odškodňovaní zásahov do ústavou garantovaných ľudských a politických práv a došiel k záveru,
že suma 1.000eur spĺňa požiadavky kladené na primeranosť zadosťučinenia. Žalovaný dodávateľ

zasiahol do majetkového práva žalobkyne, ktoré právo je z hľadiska metodiky článkov Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd upravené v Dodatkovom protokole k Dohovoru po zásahoch
do takých práv ako je právo na život, právo na prístup k súdu, právo na zachovania prezumpcie neviny,
právonazdravie,právonasúkromnýarodinnýživot.Žalobkyňautrpelaujmuspočívajúcuvnezákonnom
preplatení úveru a teda stratu finančných prostriedkov, ktorá však nepredstavovala zásah do jej práva na

obydlie. Finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľke hrozila alebo jej
bola spôsobená, no nemá taktiež dôsledok nie včasného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Po zhodnotení výšky ujmy reálne spôsobenej žalobkyni (3.449,37 eur), okolností týkajúcich
sa platobnej disciplíny žalovanej pri splácaní zmluvy o revolvingovom úvere ( splácanie aj počas
súdneho konania), s prihliadnutím na zásah do práva garantovaného aj Ústavou Slovenskej republiky

v článku 20 Základných ľudských práv a slobôd došiel súd k záveru, že suma 1.000eur zodpovedá
primeranosti zadosťučinenia žalobkyni, a bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu
ako aj dostatočný sankčný charakter pre žalovaného v zmysle individuálnej a generálnej prevencie.
V tejto časti žalobného návrhu sa súd nestotožnil so vznesenou námietkou žalovaného o premlčaní
nároku, keď ide o majetkové právo, na ktoré sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba v

zmysle § 101 Občianskeho zákonníka a ktorý nárok si žalobkyňa uplatnila návrhom na zmeny žaloby
doručeným súdu dňa 27.12.2017, t.j. pred uplynutím premlčacej doby. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 2 C.s.p., keď náhradu trov konania súd pomerne rozdelil a žalovanému, ktorý mal
vo veci čiastočný úspech, priznal čiastočný nárok na náhradu trov konania. Pri výpočte výšky čistéhoúspechu žalovaného v spore, súd zohľadnil výšku žalobkyňou uplatnenej istiny oproti výške žalobkyni
priznanej istiny. Žalobkyňa bola v spore úspešná vo výške 16,10% a žalovaný bol v spore úspešný
vo výške 89,90%, čistý úspech žalovaného bol teda vo výške 67,80%, ktorým percentom súd vyjadril

rozsah nároku na náhradu trov konania priznaného žalovanému. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby na zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej

lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovanému uložiť
zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.760 eur a o nároku na náhradu trov konania
rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že súd prvej inštancie si
nesprávnevyložilzmyselanajmäúčelustanovenia§3ods.5zákonaoochranespotrebiteľa,keďposúdil
nárok na finančné zadosťučinenie žalobkyne vo výške 1.000 eur za dostatočne satisfakčný pre ňu a
zároveň dostatočne sankčný pre žalovaného. Nesúhlasila s názorom súdu, že finančné zadosťučinenie

v súdom priznanej výške je dostatočné a spĺňa účel a zmysel § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Poukázala na skutočnosť, že žalovanému vrátila finančné prostriedky nad rámec poskytnutej čiastky
až vo výške 3.449,37 eur a zároveň napriek tomu ju žalovaný žaloval o zaplatenie údajného nároku
vo výške 1.555,15 eur, a teda žalovaný sa chcel celkovo obohatiť až o sumu 5.004,52 eur. Mala za
to, že za primerané považuje finančné zadosťučinenie vo výške 2.760 eur, ktorého výška nie je ani

55% zo sumy, o ktorú sa chcel obohatiť žalovaný. Súčasne neboli zohľadnené a ani vynaložené trovy
právneho zastúpenia v pôvodnom konaní, a ani v tomto konaní. Ďalej uviedla, že aj bez stanovenia
kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak
funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého
konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu

za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, a
svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že
dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
20Co/96/2013 z 28.10.2013. Vzhľadom na uvedené jej bez pochýb vznikol nárok na primerané finančné

zadosťučinenie a zároveň jeho vyčíslenie vo výške 2.760 eur, ktoré predstavuje 60% z bezdôvodného
obohatenia a zo žalovaného údajného nároku v celkovej výške 4.604,52 eur, považovala v plnej miere
za adekvátny v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z dôvodu, že sa odvolala voči výroku
II. rozsudku a navrhla priznanie rozdielu vo výške finančného zadosťučinenia medzi výškou priznaného
a navrhovaného finančného zadosťučinenia, zároveň týmto navrhla, aby odvolací súd priznal náhradu

trov konania žalobkyni v plnom rozsahu, eventuálne aby odvolací súd posúdil dôvody hodné osobitného
zreteľa, najmä s poukazom na výšku preplateného úveru žalobkyňou žalovanému a rozhodol tak, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu

trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a žalobu zamietnuť v celom rozsahu, a žalovanému priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v celom rozsahu. Uviedol, že v konaní pred súdom neboli preukázané také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali postup a priznanie nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, nakoľko žalobkyňa nevykonala žiadny procesný úkon, ktorým by uplatnila

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom, v konaní vedenom pred súdom prvej inštancie
pod sp. zn. 14C/154/2014 žalobkyňa sa k návrhu nevyjadrila, ani v priebehu konania neuplatňovala
žiadne tvrdenia o porušení práv alebo povinností, pričom ani v podanej žalobe netvrdila a neuplatňovala
tvrdenia a skutočnosti, z ktorých by vyplývalo uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie. Ak
teda súd prvej inštancie vymedzil podmienky a účel uplatnenia nároku na finančné zadosťučinenie,

potom na základe skutočností plynúcich z konania sp. zn. 14C/154/2014 nemohol dospieť k záveru
o danosti nároku. Podľa názoru žalovaného je pochybné aj to, či došlo k porušeniu nejakých práv
alebo povinností, pretože názory súdnej praxe na výklad a uplatňovanie zákona č. 258/2001 Z.z. nie
je jednotný. Rovnako považoval za dôležité aj to, že porušenie práva alebo povinnosti, ktoré by malo
zakladať nárok na finančné zadosťučinenie, nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané, nakoľko

konanie vo veci sp. zn. 14C/154/2014 neskončilo rozhodnutím, ktoré by uvedené potvrdzovalo. Žalovaný
napadol rozhodnutie súdu aj pre nesprávne posúdenie námietky premlčania uplatnenej voči nároku na
finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa odôvodňovala uplatňovanie nároku na finančné zadosťučinenie
od tej skutočnosti, že v pôvodnom konaní si uplatnila porušenie svojich práv alebo povinností, a toúspešne. V konaní síce nekonkretizovala, v čom jeho uplatňovanie práv malo byť úspešné, ak však
týmto úspešným uplatňovaním by malo byť rozhodnutie v uvedenom konaní, potom premlčacia doba by
musela začať plynúť v deň nasledujúci po vyhlásení rozsudku v uvedenej veci, teda dňa 13.12.2014. Ak

bola požiadavka smerujúca na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia uplatnená na súde
dňa 27.12.2017, potom sa tak stalo po uplynutí premlčacej doby.

5.Kodvolaniužalobkynesapísomnevyjadrilžalovaný,ktorýnavrholodvolaniežalobkynezamietnuťako
nedôvodné a súčasne vyhovieť jeho odvolaniu. Uviedol, že v konaní neboli preukázané podmienky pre

vznik nároku na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., a to v prvom rade
preto, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/154/2014 žalobkyňa neuplatňovala
žiadne právo. V zmysle citovaného ustanovenia je potrebné, aby spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatnil
svoje právo na súde, a to porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi, a
súčasne musí byť úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať, keď je o ňom rozhodnuté.

6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému uložil zaplatiť
jej trovy odvolacieho konania. K tvrdeniu žalovaného, že jej nevznikol nárok na primerané finančné
zadosťučinenie nesúhlasila, nakoľko prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku jasne a dostatočne
uviedol, na základe akých dôvodov mala za preukázané, že žalobca má nárok na primerané

finančné zadosťučinenie. Poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/330/2015 z
31.03.2016 a 20Co/96/2013 z 28.10.2013.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať

odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že čiastočne je dôvodným len odvolanie žalobkyne v časti smerujúcej proti výroku o
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a vo zvyšku odvolania strán dôvodné nie sú.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 22Csp/105/2017 bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.449,37 eur a zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške
2.760 eur. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni
1.000 eur titulom primeraného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 67,80%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

v časti vyhovenia žalobe, v časti zamietnutia žaloby na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo zvyšku,
ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

10. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné

vyhotovenie rozsudku.

11. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.03.2008, sp. zn. 6 Obo 302/2016 súd
vymedzil kritériá pre posúdenie finančného zadosťučinenia, keď pri posudzovaní je treba prihliadať na
všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu

postihujúcu toho, kto závadne konal. Nestačí však na tieto kritériá iba poukázať, ale aj preukázať vznik
takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie.12. Žaloba týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie sa označuje za
prostriedok satisfakcie. Okrem satisfakčnej funkcie má inštitút primeraného finančného zadosťučinenia

taktiež funkciu sankčnú, pretože zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre porušiteľa taktiež finančnú
ujmu, nie len ujmu morálnu. Primerané finančné zadosťučinenie je považované za nástroj k odstráneniu
ujmy nemateriálnej povahy, a teda nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Plní taktiež funkciu
preventívnu, pretože musí odraďovať od ďalšieho nezákonného postupu porušiteľa. Tento účinok môže
vyvolať len finančné zadosťučinenie zodpovedajúce významu chráneného záujmu.

13. Žalobca v spore musí preukázať, že sa žalovaný dopustil porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné
zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd
musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách
musí vychádzať.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu bol správnym záver súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného
ako dodávateľa došlo k porušeniu zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj porušeniu zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo bolo ustálené v konaní pred Okresným súdom Trnava vedenom pod sp. zn.
14C/154/2014, ktoré konanie bolo síce iniciované zo strany žalovaného, avšak žaloba bola zamietnutá

z dôvodu, že poskytnutý úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na
porušenie ustanovení predpisov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských úverov, a teda
žalobkyňu bolo potrebné považovať za úspešnú v predmetnom konaní. Zo znenia ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že uplatnenie porušenia práva alebo povinností
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi musí byť vo forme podanej žaloby, môže sa stať

tak i vo forme procesnej obrany voči nárokom uplatneným žalobou zo strany dodávateľa.

15. Rovnako odvolací súd považoval za správnu i súdom určenú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia,pričomvpodrobnostiachodvolacísúdodkazujenaodôvodnenienapadnutéhorozsudku
v tejto časti (bod 25. odôvodnenia), pričom prvoinštančný súd vychádzal z kritérií uvedených vyššie.

16. Správne posúdil súd prvej inštancie i uplatnenú námietku premlčania nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, keď správne ustálil, že ide o majetkové právo, na ktoré sa vzťahuje všeobecná trojročná
premlčacia doba, ktorá začala plynúť od doručenia rozsudku v konaní vedenom na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 14C/154/2014, t.j. 14.01.2015 a vzhľadom na to, že žalobkyňa uplatnila nárok na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podaním - návrhom na zmenu žaloby doručeným súdu dňa
27.12.2017, urobila tak pred uplynutím premlčacej doby.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti a vo výroku v časti zamietnutia žaloby na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo zvyšku podľa

§ 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

18. Uvedené však už neplatilo o výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keď súd
prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo.

19.Predmetomsporubolidvauplatnenénároky,atojednaknároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
vo výške 3.449,37 eur, v časti uplatnenia ktorého bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná a nárok
na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.760 eur, pričom v tejto časti bola

žalobkyňa úspešná v rozsahu 1.000 eur. Výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy
súdu, a teda podľa názoru odvolacieho súdu aj v prípade čiastočného úspechu možno hovoriť o úspechu
v celom rozsahu. S prihliadnutím na to každá zo strán mala vo veci úspech len čiastočný, a teda bolo
dôvodným vysloviť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na to, že žiadna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná v celom
rozsahu, rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).