Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/15/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118275113
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6118275113.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G. G., č. XXX, zastúpeného právnym zástupcom
AdvokátskakanceláriaGEREG&MESSINGEROVÁ,s.r.o.,IČO:47253011,sosídlomvBanskejBystrici,
Horná Strieborná č. 4, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Diana Messingerová, advokátka a

konateľka, proti žalovanej X. H., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K., č. XX, zastúpenej JUDr.
Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa č. 1, o
vydanie hnuteľných vecí, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
19C/39/2018-127 zo dňa 21.11.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (druhý výrok) m e n í tak, že žiadna zo
strán n e m á právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (prvý výrok) a žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
o výške náhrady trov, o ktorej rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník (druhý výrok);

v odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanom spore sa žalobca proti
žalovanej domáhal vydania špecifikovaných hnuteľných vecí; po predbežnom prejednaní sporu došlo
medzi stranami k mimosúdnej dohode, podľa ktorej žalovaná súhlasila s vydaním časti požadovaných
hnuteľných vecí žalobcovi, na základe čoho vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť; súd prvej
inštancie konanie zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcu pred prvým pojednávaním; priznanie
nároku na náhradu trov konania žalobcovi odôvodnil tým, že „vo všeobecnosti platí, že náhradu trov

konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za
zavinenie; zásada procesnej zodpovednosti znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá
zavinila, že vznikli; zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrad trov konania, ktoré by pri jeho
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil; náhrada týchto trov sa
prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu; pojem "procesné zavinenie" sa posudzuje výlučne z
procesného hľadiska; zavinenie je možné interpretovať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou

je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúcej napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom
toho je vznik trov protistrany; prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu,
pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil; pokiaľ sporovej strane
možno pričítať procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná ich náhradu
protistrane; v prejednávanej veci došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom,
ale až po tom, čo bola vec posúdená v rámci predbežného prejednania sporu; počas neho žalovaná

naozaj vzniesla dôvodné námietky týkajúce sa najmä tých vecí, ktoré sa stali súčasťou veci a nie je ich
možné od tejto veci oddeliť a vydať; s týmto sa súd stotožnil a uviedol to aj ako podstatnú vec, ktorá bymohla ovplyvniť konečné rozhodnutie vo veci samej, keďže v tejto časti nezodpovedal žalobný petit; čo
sa týka tvrdenia, že žalovaná vydaním veci "uznala", že vydané veci patria žalobcovi, s týmto sa súd
nemôže stotožniť, pretože žalobca doteraz neoznačil a ani nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by bolo

nesporné, že mu patria ním žiadané veci; uvedené ale neznamená, že bez pochýb svoje vlastníctvo k
týmto veciam preukázala žalovaná, avšak vzhľadom na jej pozíciu v konaní súd konštatuje, že skutočne
využila také prostriedky procesnej obrany, že v konečnom dôsledku na ich základe uspela; okrem toho
žalobca zavinil zastavenie konania aj preto, že o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené,
či bola žaloba podaná aspoň sčasti podaná dôvodne; nemožno za dôvody hodné osobitného zreteľa pre

postup podľa § 257 C.s.p. považovať správanie sa žalovanej po podaní žaloby, či skutočnosť, že žalobca
sa snažil vyhnúť konaniu pred súdom predžalobnou výzvou; procesné zavinenie alebo aj posudzovanie
dôvodov hodných osobitného zreteľa možno skúmať len v príčinnej súvislosti, kde príčinou je správanie
sa strany sporu; žalovaná však svojím správaním nezavinila zastavenie konania, pretože v konaní sa len
bránila a toto správanie jej nemožno pričítať na ťarchu; s prihliadnutím na uvedené súd žalobcovi uložil
povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania a trovy právneho zastúpenia, pretože boli vynaložené účelne

na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany“; súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia
§ 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“).

2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 06.12.2018 (č.l. 134-135 spisu); uznesenie napadol v rozsahu výroku o trovách

konania; zdôraznil, že už pred podaním žaloby sa osobitnou výzvou snažil so žalovanou dohodnúť na
vydaní vecí, ktoré sú jeho vlastníctvom, žalovaná mu však napriek viacerým urgenciám odmietla vydať
akúkoľvek vec, preto nemal inú možnosť len obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd a domáhať sa toho,
čo mu patrí; k zmene postoja žalovanej došlo až po predbežnom prejednaní sporu a uzavretí dohody
o vydaní vecí, preto sa rozhodol vziať žalobu v celom rozsahu späť; zo správania žalovanej je však

evidentné, že vrátenie vecí by nikdy nedosiahol bez podania žaloby na súd; je evidentné, že k zmene
stanoviska žalovanej došlo až po podaní žaloby; za tejto situácie považuje za nespravodlivé od neho
žiadať akékoľvek trovy konania, pretože zo spisu je preukázateľné, že späťvzatie žaloby z jeho strany
bolo jednoznačne vyvolané okolnosťami v zmene postoja na strane žalovanej; vyjadril názor, že svojim
konaním by procesne zavinil zastavenie konania, keby späťvzatie žaloby nebolo vyvolané okolnosťami

na strane žalovanej; preto nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že procesne zavinil zastavenie
konania; zdôraznil, že späťvzatie žaloby z jeho strany bolo vyvolané výlučne okolnosťami na strane
žalovanej, ktorá súhlasila s vydaním vecí v jeho výlučnom vlastníctve, t.j. televízor, nábytok do obývacej
izby, sedaciu súpravu, závesné svietidlo, konferenčný stolík, komodu do obývacej izby a chladničku,
ktoré mu predtým odmietala vydať; argumentoval, že zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom

procesného práva a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré
vznikli po začatí konania; v danom konaní mu nemôže byť na ťarchu, že sa jedinou možnosťou, ktorou
bolosúdnekonanie,domáhalsvojichprávazobralžalobuspäťlenztohodôvodu,žežalovanájeochotná
vydať mu veci, ktoré sú v jeho vlastníctve; rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania preto
považuje za nespravodlivé; z zmene situácie došlo po podaní žaloby na strane žalovanej, ktorá súhlasila

s vydaním vecí, preto nemožno uviesť, že zavinil zastavenie konania; na základe uvedeného navrhol
zmenu napadnutého uznesenia v zmysle priznania nároku na náhradu trov konania voči žalovanej,
alternatívne navrhol nepriznanie náhrady trov konania žiadnej strane sporu.

2.2 Odvolanie žalobcu doručil súd prvej inštancie právnej zástupkyni žalovanej na vedomie dňa

03.01.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 156 spisu); žalovaná sa k odvolaniu žalobcu
nevyjadrila.

3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej
inštancievnapadnutomvýrokuotrováchkonania(druhývýrok)podľa§388C.s.p.zmenil,pretoženeboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

3.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4. Odvolanie žalobcu je dôvodné. Preskúmaním napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie
o trovách konania (druhý výrok), odvolania žalobcu a obsahu spisu súdu prvej inštancie v rozsahunevyhnutnom pre rozhodnutie o odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil procesné zavinenie na zastavení konania a napadnutý výrok o trovách konania je potrebné
zmeniť; z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou zo dňa 10.05.2018 sa žalobca proti žalovanej ako

svojej bývalej partnerke domáhal vydania špecifikovaných hnuteľných vecí, ktoré sa mali podľa žaloby
nachádzať v rodinnom dome žalovanej; žalovaná so žalobou žalobcu nesúhlasila; po predbežnom
prejednaní sporu dňa 03.10.2018 došlo medzi stranami k mimosúdnej dohode, podľa ktorej žalovaná
súhlasila s vydaním časti požadovaných hnuteľných vecí žalobcovi, na základe čoho vzal žalobca
žalobu v celom rozsahu späť; podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie

konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane; v prípade zastavenia konania je súd povinný
pre účely rozhodnutia o trovách konania skúmať zavinenie procesných strán (žalobcu a žalovaného)
na zastavení konania; platí, že v prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia žaloby, zastavenie
konania v zásade zavinil žalobca a len v prípade, že k späťvzatiu žaloby pristúpil žalobca výlučne na
základe správania sa žalovaného, stíha zavinenie na zastavení konania žalovaného; nárok na náhradu
trov konania nevyplýva z hmotného práva, ale výlučne z práva procesného; rozhodnutie o trovách

konania predstavuje konštitutívne rozhodnutie, ktoré má svoj základ výlučne v príslušných procesných
ustanoveniach; preto aj zavinenie na zastavení konania je nutné posudzovať výlučne z procesného
hľadiska, t.j. z hľadiska výsledku správania sa žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu
(z pohľadu, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie); v tomto smere nie je významné, či
žalovaný uspokojil nárok žalobcu, hoci na to nemal právnu povinnosť; kritérium procesného zavinenia je

potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní požadoval,
resp. akého výsledku sa domáhal na jednej strane a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu
späť s tým, aby konanie bolo zastavené; ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskorším správaním sa žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle
žalobnej požiadavky, potom nie je možné nachádzať súvislosť (a teda ani procesné zavinenie) medzi

jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 196/2009 zo dňa 10.09.2009); z tohto hľadiska je preto nutné dospieť k záveru,
že zastavenie konania v prejednávanom spore nezavinil v celom rozsahu späťvzatím žaloby žalobca a
v celom rozsahu svojím správaním po podaní žaloby ani žalovaná; žalobca tak v dôsledku správania
žalovanej nedosiahol uspokojenie svojho uplatneného nároku v celom rozsahu (t.j. vydanie všetkých

požadovaných hnuteľných vecí), preto výlučne správanie žalovanej (t.j. jej súhlas s vydaním časti
požadovaných vecí) nebolo v celom rozsahu príčinou späťvzatia žaloby; súčasne v rámci posudzovania
zavinenia na zastavení konania nemôže súd už posudzovať dôvodnosť žaloby vo veci samej, pretože
platná právna úprava (§ 256 ods. 1 C.s.p.) ani zásada hospodárnosti konania to neumožňuje; na
rozdiel od ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.06.2016 (arg. „ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne“),
platná procesná úprava s účinnosťou od 01.07.2016 nedáva žiadny priestor na skúmanie dôvodnosti
žaloby po jej späťvzatí (argumentácia súdu prvej inštancie, že žalobca späťvzatím žaloby zabránil
posúdeniu dôvodnosti žaloby, je preto pre účely rozhodnutia o trovách konania bez právneho významu);
na zabránenie prílišného formalizmu pri rozhodovaní o trovách konania v prípade späťvzatia žaloby

ústavný súd zdôraznil, že princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo
nielen petit, ale i žalobné tvrdenie (dôvody žaloby) vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha plnenia na
žalovanom a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 629/2016 zo dňa 08.02.2017); z uvedeného však vyplýva len to, že
aj v prípade uplatnenia nároku žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy, môže byť dôvodom späťvzatia

žaloby správanie žalovaného, ktorý po podaní žaloby za účelom ukončenia sporu iným (nepeňažným)
spôsobom uspokojí žalobcu; to však nič nemení na všeobecnom závere, že rozhodujúce pre skúmanie
procesného zavinenia na zastavení konania je výlučne správanie sa sporových strán po začatí konania,
t.j. vo vzťahu k predmetu konania zo strany žalovaného, resp. vo vzťahu k žalobe zo strany žalobcu,
keď skúmanie opodstatnenosti (dôvodnosti) žaloby z hľadiska hmotného práva po jej späťvzatí už

neprichádza do úvahy, keď tento záver obsahovo vyplýva aj z praxe ústavného súdu (porovnaj napríklad
uznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS379/2018zodňa16.10.2018);nazáklade
uvedeného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku zavinenia na zastavení konania; vzhľadom
na rozsah žalobou požadovaných hnuteľných vecí a hnuteľných vecí, ktoré žalovaná žalobcovi po
podaní žaloby na súd vydala, dospel odvolací súd k záveru, že žalobca a žalovaná z procesného

hľadiska zavinili zastavenie konania v pomerne rovnakom rozsahu (žalovaná svojim správaním zavinila
zastavenie konania len vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré žalobcovi po podaní žaloby vydala, vo
vzťahu k ostatným hnuteľným veciam zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby žalobca), preto
žiadnej zo sporových strán nemožno priznať nárok na náhradu trov konania; odvolací súd dospel preto kzáveru o nevyhnutnosti zmeny napadnutého výroku podľa § 388 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie (§ 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s článkom 4
ods. 1 základných princípov C.s.p. nakoľko pomer zavinenia žalobcu a žalovanej na zastavení konania

možno na základe analógie najbližšie prirovnať k pomeru úspechu a neúspechu strán v spore).

5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v
spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní v plnom rozsahu
úspešný, pretože napadnutý výrok o trovách konania navrhol primárne zmeniť v zmysle priznania nároku
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (na eventuálny návrh odvolací súd pri rozhodovaní o trovách
odvolacieho konania neprihliadal) a odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania zmenil tak, že

žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, na druhej strane
nebola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná ani žalovaná, preto odvolací súd nepriznal žiadnej
zo strán ani právo na náhradu odvolacích trov.

6. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).