Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/307/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414205322
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414205322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v spore žalobcu: Z.. N. Š., Q.. XX.XX.XXXX,
U. T. U., Č.. R. XXX/XX, zast. Mgr. Michalom Zemanom, advokátom v Bratislave, Medená 18, proti
žalovanému: ZLL - SPORT, s.r.o., IČO: 44 860 935, so sídlom v Bratislave, Borinská 23/A, zast. Mgr.
Dávidom Štefankom, advokátom v Bratislave, Kutlíkova 17, o zaplatenie 21.716,44 eur s prísl., na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 26. marca 2018
č.k. 9C/76/2014-296 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
21.716,44 eur spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 05.03.2014 do zaplatenia, všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, súčasne žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.
2/Vychádzal zo zistenia, že dňa 06.03.2012 J.. M. F. (vtedy spoločník a konateľ žalovaného) ako veriteľ
a žalobca ako dlžník uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej J.. M. F. poskytol žalobcovi peňažné
prostriedky vo výške 21.800 eur v hotovosti. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník je povinný vrátiť

veriteľovi predmet pôžičky najneskôr do 31.05.2012. V Notárskej zápisnici napísanej notárkou JUDr.
Agátou Wiegerovou dňa 06.03.2012 pod sp. zn. N 126/2012, Nz 8093/2012, NCRls 8311/2012 žalobca
uznal predmetný dlh voči MUDr. Zohdy Hamidovi a tiež súhlasil s tým, aby táto notárska zápisnica bola
vykonateľným a exekučným titulom. Žalobca dňa 07.03.2012 vložil na účet žalovaného sumu 13.800 eur,
dňa 03.04.2012 splnil záväzok žalovaného voči Sociálnej poisťovni vo výške 6.850 eur a dňa 21.09.2012
splnil záväzok žalovaného voči Sociálnej poisťovni vo výške 1.066,44 eur, celkovo teda žalobca plnil
sumu 21.716,44 eur, a mal za to, že uvedenými platbami si splnil svoj záväzok zo Zmluvy o pôžičke. M.

F. však na podklade notárskej zápisnice začal voči nemu exekučné konanie na vymoženie pohľadávky
zo zmluvy o pôžičke popierajúc, že vyššie uvedeným spôsobom došlo k zániku záväzku zo zmluvy o
pôžičke. V takom prípade však žalobca má za to, že musel plniť za žalovaného bez právneho dôvodu
a bez právneho dôvodu splnil za neho záväzok voči Sociálnej poisťovni. Žalobca preto žiada vydanie
bezdôvodného obohatenia - sumy 21.716,44 eur, ktorú bez právneho dôvodu uhradil žalovanému.
3/Žalovaný podaním zo dňa 04.12.2017 uplatnil kompenzačnú námietku. Uviedol, že má voči žalobcovi
pohľadávku v sume presahujúcej sumu 21.716,44 eur. Kompenzačnú námietku odôvodnil tým, že

žalobca vykonával úkony súvisiace s účtovníctvom žalovaného ako aj v spoločnosti O. U. O., Y..N..K..
nakoľko tieto boli de facto personálne prepojené. Žalobca v rámci vedenia účtovníctva zároveň realizoval
viaceré neoprávnené platby za spoločnosť žalovaného a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia oprávnených
osôb žalovaného a dokonca časť finančných prostriedkov vo výške 50.000 eur bola poukázaná naosobný účet manželky žalobcu a to 25.000 eur dňa 04.05.2010 a suma 25.000 eur a dňa 05.05.2010.
Ohľadom uvedeného a aj ďalších vecí týkajúcich sa žalobcu bolo podávané žalovaným aj trestné
oznámenie. Nemohlo teda dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalobca plnil (aj to len čiastočne)

len to, čo si bez právneho dôvodu ,,zobral“ zo spoločnosti žalovaného a týmto spôsobom to spoločnosti
vrátil. Teda aj žalovanému vzniklo voči žalobcovi právo požadovať od neho vydanie bezdôvodného
obohatenia a uplatňuje si výlučne sumu, ktorú žalobca po ňom žiada v žalobe, pričom takýto postup mal
byť považovaný za prostriedok procesnej obrany žalovaného. Na základe uvedeného navrhol žalobu v
celom rozsahu zamietnuť.

4/Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že plnením žalobcu na účet
žalovaného dňa 07.03.2012 v sume 13.800 eur, na účet Sociálnej poisťovne Bratislava dňa 03.04.2012
v sume 6.850 eur a tiež dňa 21.09.2012 v sume 1.066,44 eur, teda v celkovej sume 21.716,44 eur za
žalovaného, sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Žalobca sa domnieval, že uvedenými
platbami si plnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.03.2012, keď predmet pôžičky, sumu
21.800 eur sa zaviazal veriteľovi J.. M. F. vrátiť najneskôr do 31.05.2012. J.. M. F. však na základe

notárskej zápisnice začal voči žalobcovi exekučné konanie na vymoženie pohľadávky zo zmluvy o
pôžičke popierajúc, že vyššie uvedeným spôsobom došlo k zániku záväzku zo zmluvy o pôžičke. V
takom prípade však žalobca plnil za žalovaného bez právneho dôvodu a bez právneho dôvodu splnil za
neho záväzok voči Sociálnej poisťovni. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca
realizoval viaceré neoprávnené platby za spoločnosť žalovaného a že tieto boli vo výške viac ako

60.000 eur. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že na strane žalovaného nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalobca plnil, a to iba čiastočne len to, čo si bez právneho
dôvodu ,,zobral“ zo spoločnosti žalovaného a týmto spôsobom to vrátil spoločnosti. Už samotným týmto
písomným vyjadrením žalovaného k žalobe žalovaný uznal, že žalobca plnil a zaplatil žalovanému sumu
21.716,44 eur, avšak bolo to len údajné čiastočné plnenie z toho, čo si zo spoločnosti žalovaného bez

právneho dôvodu ,,zobral“ a týmto spôsobom to vrátil spoločnosti. Vykonaným dokazovaním však takéto
tvrdenie žalovaného preukázané nebolo. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že takouto neoprávnenou
platbou bolo aj prevedenie sumy 2x po 25.000 eur na účet manželky žalobcu Z.. H. Š. súd prvej
inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázaný neoprávnený prevod týchto peňazí, keď žalobca a jeho
manželka ako svedkyňa uviedli, že sa jednalo o pôžičku poskytnutú jej pánom F. a táto bola splatená

nasledovne: suma 17.000 eur prevodom na účet dňa 24.11.2010, ďalej vkladmi na účet žalovaného
suma 2.230 eur dňa 03.06.2011, suma 2.650 eur dňa 08.09.2010, suma 6.200 eur dňa 29.09.2011,
zvyšnou časťou žalobca na žiadosť žalovaného plnil záväzky voči ZSE Energia, a.s. a spoločnosti
Chladenie a klimatizácie a to sumu 5.997,63 eur dňa 07.11.2011, sumu 1.000 eur dňa 29.02.2012, sumu
12.796,30 eur dňa 29.02.2012 a sumu 696 eur dňa 10.11.2011. Po odpočítaní zostáva nezdokladovanie

vrátenia pôžičky v sume 1.430,07 eur. Výpoveď J.. F. v tom smere, že Z.. Š. neposkytol pôžičku
spolu v sume 50.000 eur vyznela nepresvedčivo, ktorý záver súdu bol umocnený aj opakovaným
ospravedlňovaním sa J.. F. z neúčasti na pojednávaní. Súd takýto postup J.. F. vnímal ako určitú formu
taktizovania a záujem o výpoveď pred súdom fakticky po vyjadrení sa k veci strany žalobcu i po výsluchu
svedkov. Za predpokladu, že by Z.. Š. nebola bývala túto pôžičku vrátila, je minimálny predpoklad,

že by J.. F. poskytol žalobcovi v roku 2012 ďalšiu pôžičku. Naviac, na základe zmluvy o poskytovaní
bankových služieb k účtu č. XXXXXXXXXX prostredníctvom elektronických komunikačných médií zo
dňa 03.09.2009 uzavretej medzi žalovaným a Tatra bankou, a.s. osobou oprávnenou na využívanie
bankových služieb k účtu prostredníctvom elektronických komunikačných médií bol za spoločnosť
žalovaného J.. Ľ. Y. a nie žalobca. S najväčšou pravdepodobnosťou preto internetbankingový prevod

sumy 2x25.000 eur zrealizoval práve J.. Y.. Podpisový vzor k uvedenému účtu mali páni J.. M. F., J.. Ľ.
Y. G. Ľ. R.Š.. Firemná platobná karta bola za spoločnosť žalovaného vydaná J.. Ľ.N. R.. Ďalšie tvrdené
údajné neoprávnené platby žalobcu za spoločnosť žalovaného v konaní preukázané neboli. Súd neuveril
výpovedi svedka J.. Y. v tom smere, že v decembri 2011 dal žalobcovi peniaze na úhradu elektriny, ktorú
žalobca zaplatil až v marci 2012, išlo o sumu cca 13.000 eur, keď jednak právny zástupca žalovaného v

písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zaplatením žalovanej sumy žalobcom spoločnosti žalovaného,
žalobca len ,,vrátil“, čo si zo spoločnosti neoprávnene zobral, a v konaní nebolo relevantným spôsobom
preukázané, že sumu 13.800 eur by bol svedok Y. skutočne žalobcovi na zaplatenie elektriny dal. Platby
v takomto finančnom objeme totiž žalovaný štandardne riešil príkazom na úhradu, je zarážajúce, že
sumu 13.800 eur riešil údajne odovzdaním hotovosti do rúk a jeho poverením ísť platbu zaplatiť priamo

do banky. V tejto súvislosti súd poukázal aj na výpovede svedkov J.. Y. G. Ľ.. R., ktorí uviedli, že
platby na základe faktúr platili osobnými prevodnými príkazmi, ktoré podpisovali, teda nie v hotovosti.
Logicky nevysvetlili odlišný prístup k tejto platbe za elektrickú energiu v sume 12.796,30 eur zo dňa
29.02.2012, a ešte pri osobe žalobcu, ktorý žalovanému od roku 2011 zadržiava účtovníctvo a údajnemal spreneveriť peniaze. Taktiež vykonaným dokazovaním sa ukázala byť nepravdivá výpoveď svedka
J.. Y. v tom, že v banke odovzdal žalobcovi platobnú kartu, keď z výpisu z Tatra banky, a.s. z roku 2011
bolo preukázané, že výbery kartou z podnikateľského účtu žalovaného v priebehu roku 2010 a 2011

realizoval práve J.. Ľ. Y.. Aj svedok Ľ. R. vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že nemá vedomosť
o tom, že by bola niekedy žalobcovi odovzdaná žalovaným hotovosť za účelom nejakých platieb pre
spoločnosť žalovaného. Až následne uviedol, že áno, má vedomosť o jedinej takejto platbe, keď žalobca
bol v banke zaplatiť elektrinu pre žalovaného. Uviedol, že žalobca disponoval kartou od účtu spoločnosti
žalovaného. Tiež uviedol, že nemá vedomosť o údajnej pôžičke žalovaným manželke žalobcu. Platiť

faktúry za žalovaného chodili do banky so žalobcom oni dvaja, tzn. on a pán Y.. Internetbankingové
platby pre žalovaného robil žalobca. Pre časový odstup si nepamätá, kedy bola žalobcom realizovaná
platba za elektrinu. S pánom Y. sa rozprávali o tejto hotovosti. Vie, že mu ju J.. Y. odovzdal. Podľa
názoru súdu je však zarážajúce, až nepravdepodobné, aby žalovaný potom, ako tvrdil, že mu žalobca
od roku 2011 neodovzdal účtovníctvo, aby mu boli zverené peňažné prostriedky na zaplatenie elektriny
za spoločnosť v marci 2012, aj to, aby J.. F. požičal žalobcovi v marci 2012 sumu 20.800 eur, aby

žalobca naďalej pôsobil v spoločnosti žalovaného a tiež fakt, že platobná karta k účtu žalovaného v
W. U., a.s. bola zrušená až 21.06.2013. Za predpokladu, že by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného,
že žalobca mal k dispozícii túto platobnú kartu, je takýto postup žalovaného až iracionálny, keď na
jednej strane žalovaný prostredníctvom svedkov tvrdil, že žalobca mal k dispozícii platobnú kartu k účtu
žalovaného, že bol problémový, keď od roku 2011 neodovzdal žalovanému účtovníctvo, pritom mal

prístup k účtu žalovaného až do júna 2013. Aj táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že prístup kartou k
účtu žalovaného ani prístup k elektronickému bankovníctvu k účtu žalovaného žalobca nemal. Výpovede
svedkov J.. Y. G. Ľ. R. v tomto smere súd vyhodnotil ako nevierohodné. V ďalšom súd poukázal na
potvrdenie VÚB banky, a.s. zo dňa 30.10.2010 o tom, že za spoločnosť žalovaného je služby nonstop
banking oprávnený z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX využívať Ľ. Y.. Podpisové vzory k účtu

mali páni Ľ. Y., Ľ. R. G. J.. M.D. F.. Z oznámenia spoločnosti Chladenie a klimatizácia, s.r.o. zo dňa
23.03.2017 mal súd preukázané, že dňa 10.11.2011 žalobca v hotovosti vložil sumu 696 eur na účet
vedený v Slovenskej sporiteľni, uvedená suma bola vložená s VS XXXXX, čo je číslo faktúry vystavenej
na firmu žalovaného. Tiež z potvrdenia Tatra banky a.s. zo dňa 03.06.2011 mal súd preukázané, že
žalobca v mene spoločnosti žalovaného zaplatil peňažnému ústavu v hotovosti sumu 2.230 eur. Z

uvedeného potvrdenia mal súd preukázané tiež, že z účtu žalovaného bol dňa 04.05.2010 realizovaný
prevod v sume 25.000 eur prostredníctvom internetbankingu. V neposlednom rade súd poukázal na
oznámenie ZSE Energia, a.s. zo dňa 31.05.2017, z ktorého mal súd preukázané, že spoločnosť ZSE
Energia, a.s., že prijala dňa 07.11.2011 platbu vo výške 5.997,63 eur pod VS:XXXXXXXXXX na účet
č. XXXXXXXXXXXX/XXXX, ktorá bola použitá na úhradu faktúry za dodanú elektrinu a distribučné

služby č. XXXXXXXXXX vystavenú na spoločnosť žalovaného, že prijala dňa 29.02.2012 platbu vo
výške 1.000 eur pod VS: XXXXXXXXXX na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorá bola použitá na úhradu
faktúry za dodanú elektrinu a distribučné služby č.XXXXXXXXXX vystavenú na spoločnosť žalovaného,
a tiež že prijala dňa 29.02.2012 platbu vo výške 12.796,30 eur pod VS: XXXXXXXXXX na účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX, ktorá bola použitá na úhradu faktúry za dodanú elektrinu a distribučné služby

č. XXXXXXXXXX vystavenú na spoločnosť žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné
uzavrieť, že žalovaný relevantným spôsobom nepreukázal, že žalobcovi poskytol peňažné prostriedky
na zaplatenie platieb v celkovej výške 21.716,44 eur. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že tieto peňažné prostriedky vynaložil žalobca v domnienke, že plní svoj záväzok zo zmluvy
o pôžičke zo dňa 06.03.2012 a že týmito platbami si splnil svoj záväzok. Nakoľko však J.. M. F. na

základe notárskej zápisnice začal voči žalobcovi exekučné konanie na vymoženie pohľadávky zo zmluvy
o pôžičke popierajúc, že vyššie uvedeným spôsobom došlo k zániku záväzku žalobcu zo zmluvy o
pôžičke, v takom prípade žalobca plnil žalovanému zo svojich vlastných finančných prostriedkov sumu
13.800 eur bez právneho dôvodu a bez právneho dôvodu splnil za neho aj záväzok voči Sociálnej
poisťovni v sume 6.850 eur a 1.066,44 eur. Celkovo žalobca bezdôvodne plnil sumu 21.716,44 eur,

ktoré bezdôvodné obohatenie je žalovaný žalobcovi povinný vydať. S poukazom na vyššie uvedené
nebola dôvodná ani kompenzačná námietka žalobcu, keď hmotnoprávna námietka je prostriedkom
procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany, pričom ide o právny úkon strany spôsobujúci
zmenu, zánik, alebo oslabenie práva protistrany. Žalovaný v tejto súvislosti vzniesol kompenzačnú
námietku,ktorouprotižalobcoviuplatnilsvojupohľadávkudovýškyžalovanejsumynazapočítanie,ktorá

dôvodnosť pohľadávky žalovaného by spôsobila zánik práva protistrany. Vzhľadom na vyššie uvedené,
keďže žalovaný nepreukázal existenciu jeho pohľadávky voči žalobcovi, súd považoval uplatnenú
hmotnoprávnu námietku žalovaného ako prostriedok jeho procesnej obrany za nedôvodnú.5/O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení
§ 262 ods.1 CSP tak, že žalobcovi ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
6/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní žalovaný zotrval na uplatnení kompenzačnej námietky

tvrdiac, že žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku v sume presahujúcej žalovanú sumu žalobcom,
pričom námietkou v zmysle § 152 CSP uplatnil len sumu, ktorú žiada žalobca v žalobe. Považoval
za nesporne preukázané, že J.. F. ako fyzická osoba poskytol dňa 6. 3. 2012 pôžičku žalobcovi vo
výške 21.800 euro, táto riadne splatená nebola a preto veriteľ postúpil vec na riešenie súdnemu
exekútorovi. Pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca realizoval
viaceré neoprávnené platby za spoločnosť žalovaného vo výške presahujúcej 60.000 eur, bol odvolateľ

toho názoru, že tieto skutočnosti preukázané boli. V tejto súvislosti poukázal najmä na sumu 2 x
25.000 eur poskytnutú na účet manželky žalobcu. Súdu prvej inštancie vyčítal, že bez akýchkoľvek
dôvodov vyslovil pochybnosti o vierohodnosti svedkov J.. F., J.. Y. G. R.. R.W., vôbec pritom nevzal
do úvahy skutočnosť, že práve Z.. Š. mala na úspechu žalobcu osobitný záujem a práve v tomto
smere sa táto javí ako svedkyňa nedôveryhodná. Rovnako súd bez ďalších podkladov uveril tvrdeniu

svedkyne, že jej bola J.. F. poskytnutá pôžička vo výške 50.000 euro, pričom o tomto neexistuje žiaden
listinný dokument, vtedajší spoločníci ani konatelia žalovaného o tejto nemali vedomosť. Žalovaný
odmietol, že by túto sumu ako pôžičku poskytol Z.. Š.Z. či už J.. F. alebo žalovaný, takéto tvrdenie
žalobcu a svedkyne je účelové a má navodiť dojem, že Z.. Š. údajnú pôžičku mala postupne v celej
výške splatiť. Nie je však zrejmé, prečo mala byť pôžička splácaná na účet žalovaného a nie priamou

J.. F.. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil, že ak by Z.. Š. svoju „pôžičku“ nesplatila, bol minimálny
predpoklad, že by J.. F. poskytol žalobcovi v roku 2012 ďalšiu pôžičku, žalovaný konštatoval, že Z..
Š. žiadna pôžička poskytnutá nebola a o týchto neoprávnených prevodoch sa konatelia spoločnosti
žalovaného dozvedeli až neskôr po uskutočnenom audite u žalovaného. Žalobca bol osobou, ktorá
vykonávala pre žalovaného účtovníctvo a súčasne mala neoficiálne prístup ku bankomatovej karte

žalovaného a mohla disponovať peňažnými prostriedkami žalovaného cez internetbanking. Súd prvej
inštancie len na základe nepravdepodobnosti, že žalobca mal mať k dispozícii platobnú kartu k účtu
žalovaného až do roku 2013, skonštatoval nevierohodnosť výpovedí svedkov J.. Y. G. R.. R., čo je
celkom nepostačujúce. Pokiaľ sa pri výberoch z účtu žalovaného vyskytuje meno J.. Y., žalovaný
preukázal, že prevody cez internetbanking a výbery z účtov žalovaného realizoval práve žalobca, o čom

svedčí okrem iného aj miesto výberu hotovosti z bankomatu, ktoré sa nachádza v blízkosti bydliska
žalobcu. Závery súdu prvej inštancie tak nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania,
vychádzajú výlučne z tvrdení žalobcu, súd prvej inštancie sa dôvodnými pochybnosťami, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania náležite nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa v konaní vôbec nevysporiadal
s hmotnoprávnou námietkou žalovaného ako prostriedkom procesnej obrany, stranám neposkytol jasnú

odpoveď, z akých dôvodov nebola kompenzačná námietka žalovaného posúdená ako oprávnená. Na
základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7/V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca konštatoval, že žalovaný nijakým relevantným
spôsobom nepreukazuje, že žalobca zobral žalovanému 60.000,- eur. V uvedenej sume je dokonca

zahrnutá suma 50.000,- eur (2x 25.000,- eur), ktorú žalovaný poskytol ako pôžičku manželke žalobcu,
pričom žalobca poukázal na skutočnosť, že preukázal, že jeho manželka pôžičku 50.000,- eur vrátila.
I keby bolo možné vychádzať z pravdivosti tvrdenia žalovaného, že žalobca mal žalovanému vrátiť
60.000,- eur (čo však žalobca rozhodne popiera), argumentácia žalovaného, že plnením vo výške
21.716,44 eur žalobca vracal žalovanému túto sumu 60.000,- eur, nedáva zmysel, suma cca. 50.000,-

eur bola totiž vrátená žalovanému (vrátenie pôžičky) pred plnením sumy 21.716,44 eur, pričom teda
žalobca by mal vrátiť len sumu cca. 10.000,- eur (a nie 21.716,44 eur). Ak žalovaný tvrdí (a v tomto
smere tak vypovedali bývalí konatelia žalovaného p. R. G. R.. Y.), že p. Sloboda odovzdal žalobcovi
prístupové údaje k internetbankingu k účtu žalovaného a platobnú kartu, pričom žalobca tieto údaje
a platbu zneužil na vykonanie platieb vo výške 60.000,- eur, súd prvej inštancie v rozsudku správne

poukázal na nedôveryhodnosť výpovedí konateľov žalovaného a na ich logickú rozporuplnosť. Tvrdenie
žalovaného, že nie všetci konatelia mali v roku 2011 a začiatkom roku 2012 vedomosť o zadržiavaní
účtovníctva a o údajnom spreneverení 60.000,- eur, je nezmyselné, je nepredstaviteľné, že ak by sa
niektorý z konateľov žalovaného dozvedel o spreneverení 60.000,- eur a o zadržiavaní účtovníctva,že by okamžite neinformoval ostatných konateľov. Žalovaný poskytol manželke žalovaného pôžičku
vo výške 50.000,- eur, ktorá bola poskytnutá dvoma prevodmi vo výške 2x 25.000,- eur (prvý dňa 4.
5. 2010 a druhý dňa 5. 5. 2010). Bolo preukázané, že tieto platby boli zrealizované prostredníctvom

internet bankingu (viď list W. zo dňa 25. 4. 2017 na č.l. 245). Jedinou osobou, ktorá mala prístup k
internet bankingu, bol p. Y.. Údajné tvrdenie o zverejní týchto prístupových práv žalobcovi sú nepravdivé
a ničím nepodložené. Z uvedeného je teda potrebné dospieť k záveru, že sumu 50.000,- eur poskytol
p. Š. priamo žalovaný (prostredníctvom konateľa p. Y.). Zo svedeckej výpovede p. Š. je zrejmé, že
žalovaný jej túto pôžičku poskytol po predchádzajúcom odsúhlasení zo strany p. F.. V tomto smere je

zavádzajúce tvrdenie žalovaného v jeho odvolaní, že pôžička mala byť poskytnutá p. F.. R.. Š.Z. uviedla,
že poverila manžela, aby o pôžičku požiadal p. F.. Ten potom rozhodol, že bude poskytnutá v mene
a na účet žalovaného, kde pôsobil ako konateľ. Následné správanie žalovaného (faktické poskytnutie
sumy 50.000,- eur) túto skutočnosť podporuje. P. Š. prijatím týchto peňažných prostriedkov (2x 25.000,-
eur) od žalovaného túto pôžičku akceptovala (a nerozporovala ju), čím došlo k uzatvoreniu zmluvy o
pôžičke medzi žalovaným a p. Š.. Manželka žalobcu pôžičku 50.000,- eur aj splácala, a to nasledovne:

a) 17.000,- eur dňa 24. 11. 2010 prevodom na účet žalovaného; b) 2.230,- eur dňa 3. 6. 2011, a to
vkladom na účet žalovaného prostredníctvom svojho manžela (žalobcu); c) 2.650,- eur dňa 8. 9. 2010,
a to vkladom na účet žalovaného prostredníctvom svojho manžela (žalobcu); d) 6.200,- eur dňa 29.
9. 2011, a to vkladom na účet žalovaného prostredníctvom svojho manžela (žalobcu); vyššie uvedené
sumy predstavujú vrátenú sumu 28.080,- Eur; zvyšnú časť pôžičky p. Š. splácala na žiadosť žalovaného

prostredníctvom svojho manžela tak, že plnila záväzky žalovaného voči ZSE a Chladenie a klimatizácie:
e) 5.997,63 eur dňa 7. 11. 2011 (ZSE); f) 1.000,- eur dňa 29. 2. 2012 (ZSE); g) 12.796,30 eur dňa
29. 2. 2012 (ZSE); h) 696,- eur dňa 10. 11. 2011 (Chladenie a klimatizácie); spolu to predstavuje
vrátenie pôžičky vo výške 48.569,93 eur. Tým, že žalobca zdokladoval vykonanie platieb vo výške
takmer rovnajúcej sa poskytnutej pôžičky, je dôvodný záver, že išlo o plnenie v súvislosti so zmluvou

o pôžičke medzi p. Š. a žalovaným. I z toho je zrejmé, že žalobca plnením celkovej sumy 21.716,44
eur, ktorá je predmetom vydania (čl. I. tejto žaloby), nemohol plniť údajne ukradnutú sumu 60.000,- eur,
nakoľko spolu s uvedenými úhradami ďalšie plnenie vo výške 21.716,44 eur by ďaleko presiahlo údajne
ukradnutú sumu 60.000,- eur. Ak žalobca mal údajne ukradnúť sumu 60.000,- eur, pričom žalovaný
vo svojich podaniach nepovažoval za vrátenú sumu 60.000,- eur ani z časti (teda okrem toho, že bola

takto „vrátená“ len suma 21.716,44 eur), je zvláštne a až nepredstaviteľné, že žalovaný by sa v súdnom
konaní (ktoré by inicioval dávno pred tým, než žalobca podal žalobu, ktorá je prejednávaná v tomto
konaní) nedomáhal vrátenia aj zvyšnej časti údajne ukradnutej sumy - konateľ žalovaného, p. F. napr.
návrh na exekúciu zo Zmluvy o pôžičke podal už dňa 17. 7. 2013, t.j. cca. rok po splatnosti; je teda
zvláštne, že by sa rovnako nedomáhal aj v mene žalovaného vrátenia „ukradnutej“ sumy 60.000,- eur

(po odpočítaní 21.716,44 eur). Nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že súd sa v rozsudku nevysporiadal
s hmotnoprávnou námietkou žalovaného. Súd v závere bodu 41 odôvodnenia rozsudku uviedol, že
žalovaný nepreukázal, že by mal voči žalobcovi vzájomnú pohľadávku, a preto táto námietka žalovaného
je nedôvodná. Žalovaný ako vzájomnú pohľadávku uvádzal „spreneverenú“ sumu 60.000,- eur. Súd v
predchádzajúcich ustanoveniach poukázal, že žalovaný nepreukázal, že žalobca si túto sumu „zobral“,

a teda žalovaný nemohol mať voči žalobcovi žiadnu vzájomnú pohľadávku. Taktiež sa vysporiadal s tým,
že suma 50.000,- eur poskytnutá ako pôžička, bola vrátená. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je predmetom žaloby, je výlučnou pohľadávkou žalobcu (nie
jeho manželky), a to už len z dôvodu, že plnenie, ktoré uskutočnil žalobca žalovanému, nepredstavoval
predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov (išlo o peňažné prostriedky získané od pána F. na

základe „zmluvy o pôžičke“). Ak by sa pripustilo, že žalované bezdôvodné obohatenie bolo žalovanému
poskytnuté z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nešlo by o výlučnú pohľadávku
žalobcu, muselo by ísť o spoločnú a nerozdielnu pohľadávku voči žalovanému v zmysle § 145 ods. 2 OZ.
Lenževtakomprípadevzmysle§513OZjedlžníkpovinnýsplniťdlhvcelomrozsahutomu,ktooplnenie
požiada prvý; teda nesmie plniť druhému veriteľovi a druhý veriteľ nemá ďalej už ani vecnú legitimáciu.

Ako vyplýva z listu zo dňa 28. 2. 2014, o vydanie bezdôvodného obohatenia požiadal výlučne žalobca;
teda, ak išlo o spoločnú pohľadávku manželov Š.Z., žalobca požiadal o plnenie ako prvý. Žalovaný je
teda povinný vydať žalované bezdôvodné obohatenie výlučne žalobcovi, nie jeho manželke; teda vecne
legitimovaným je výlučne žalobca (pokiaľ ide o vysporiadanie medzi žalobcom a jeho manželkou, táto
záležitosť nie je podstatná a spravuje sa § 515 OZ). Pohľadávka žalovaného na vrátenie 50.000,- eur

bola výlučne pohľadávkou voči pani Š., nie voči jej manželovi. Preto žalovaná pohľadávka (pohľadávka
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je predmetom tejto žaloby) a pohľadávka žalovaného na
vrátenie pôžičky (uplatnená v rámci kompenzačnej námietky) nie sú vzájomné pohľadávky a nie sú
spôsobilé na započítanie. V tejto súvislosti je nepodstatné, či peňažné prostriedky vo výške 50.000,-eur sa stali predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko išlo o úkon manželky
žalovaného smerujúci k prijatiu pôžičky a peňažné prostriedky boli poskytnuté jej a táto ich prijala; ak by
aj malo ísť o bezdôvodné obohatenie, v tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 71/2016, z ktorého vyplýva, že druhý z manželov nemôže byť
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie o vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho úkonu, ktorý
uskutočnil len jeden z manželov. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol žalobca potvrdenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti.
8/V následnom písomnom vyjadrení žalovaný konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že medzi

žalobcom a R.. F. existovala dohoda o tom, že žalobca má plniť záväzok zo zmluvy o pôžičke zo dňa
6. 3. 2012 platbami na účet žalovaného, resp. platbami za žalovaného. Poukázal tiež na rozdiely v
sumách medzi požičanou sumou a tvrdeným údajným bezdôvodným obohatením, ktoré nasvedčujú
tomu, že žalobca sa účelovo snaží spojiť dve absolútne nesúvisiace plnenia. Prostriedky údajného
plnenia zo zmluvy o pôžičke boli platbami vrátenia finančných prostriedkov žalovanému, o ktoré sa
žalobca neoprávnene obohatil spolu vo výške viac ako 60.000 euro. Manželke žalobcu zo strany R..

F. ani žalovaného nikdy žiadna pôžička poskytnutá nebola. Uvedené skutočnosti boli preukázané aj
výpoveďami svedkov. Súd prvej inštancie celkom opomenul zhodnotiť, či žalobca uniesol v konaní
dôkazné bremeno a či odstránil pochybnosti namietané žalovaným, nekriticky sa priklonil na stranu
žalobcu,ktorývdanomprípadeposkytolneštandardnéavzhľadomnaostatnévýpovedenedôveryhodné
vysvetlenia, jeho výpočty sú len výsledkom nepravdivých tvrdení o plnení zo zmlúv o pôžičkách. Čo sa

týka kompenzačnej námietky, žalovaný neuplatnil kompenzačnú námietku voči žalobcovi z titulu údajnej
zmluvyopôžičke,ktorúmalaúdajneuzavrieťmanželkažalobcusožalovaným,aleztitulujehonárokuna
vydanie bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v neoprávnených platbách uskutočnených žalobcom
bez súhlasu žalovaného, ktorou platbou bola aj platba vo výške 50.000 euro na účet manželky žalobcu.
Kompenzačná námietka bola uplatnená len do výšky sumy uplatnenej žalobou, súd sa s touto riadne

nevysporiadal a jeho rozhodnutie je v tomto smere nedostatočné. Navrhol preto rozhodnúť v zmysle
ním podaného odvolania.
9/Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380
ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že toto dôvodné nie je.
10/Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 06.03.2012 J.. M. F. (vtedy spoločník a konateľ žalovaného)

ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej J.. M. F. poskytol žalobcovi
21.800 eur v hotovosti, ktoré sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi najneskôr do 31.05.2012. Rovnako tak
sporné nebolo, že žalobca poskytol plnenie na účet žalovaného dňa 07.03.2012 v sume 13.800 eur, a na
účet Sociálnej poisťovne Bratislava (za žalovaného) dňa 03.04.2012 v sume 6.850 eur a dňa 21.09.2012
v sume 1.066,44 eur, teda žalovanému resp. za tohto plnil v celkovej sume 21.716,44 eur. Tieto peňažné

prostriedky vynaložil žalobca v domnienke, že plní svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.03.2012
a že týmito platbami si splnil svoj záväzok. Nakoľko však J.. F. na základe notárskej zápisnice začal
voči žalobcovi exekučné konanie na vymoženie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke popierajúc, že vyššie
uvedeným spôsobom došlo k zániku záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke, žalobca plnil žalovanému zo
svojich vlastných finančných prostriedkov (že by išlo o prostriedky žalovaného nebolo bez pochybností

preukázané) sumu 13.800 eur bez právneho dôvodu a bez právneho dôvodu splnil za neho aj záväzok
voči Sociálnej poisťovni v sume 6.850 eur a 1.066,44 eur. Celkovo žalobca bezdôvodne plnil sumu
21.716,44 eur, ktoré bezdôvodné obohatenie je žalovaný žalobcovi povinný vydať.
11/Žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku (len do výšky sumy uplatnenej žalobou) voči žalobcovi z
titulu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v ním tvrdených neoprávnených

platbách uskutočnených žalobcom bez súhlasu žalovaného, ktorou platbou bola aj platba vo výške
50.000 euro na účet manželky žalobcu. Odvolací súd je však toho názoru, že pokiaľ žalobca zdokladoval
vykonanieďalšíchplatiebvovýške48.569,93eurvprospechalebopriamožalovanému,jeztohozrejmé,
že suma, ktorú mohol žalovaný započítacou námietkou uplatniť, nemohla predstavovať ním tvrdenú
výšku (viac ako 60.000 eur) resp. táto nemohla pokryť ani sumu uplatnenú žalobou žalobcu. Žalobca

plnením celkovej sumy 21.716,44 eur, ktorá je predmetom konania, nemohol plniť údajne „ukradnutú“
sumu 60.000,- eur, nakoľko spolu s uvedenými úhradami ďalšie plnenie vo výške 21.716,44 eur by
ďaleko presiahlo sumu 60.000,- eur. Ak teda súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalovaný nepreukázal
existenciu jeho pohľadávky voči žalobcovi, považoval uplatnenú hmotnoprávnu námietku žalovaného
ako prostriedok jeho procesnej obrany za nedôvodnú, išlo o záver správny. Odvolací súd súčasne

súhlasí so žalobcom v tom, že pokiaľ žalovaný (ktorý nespochybňuje skutočnosť, že žalobca uskutočnil
vprospechžalovanéhoďalšieplatby),tvrdí,ženešlooprostriedkyžalobcu,aleoprostriedkyžalovaného,
neuniesol v tomto smere svoju dôkaznú povinnosť.12/Odvolací súd mal potom po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§
185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania

správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne,
presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Žalovaný v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré
uvádzal už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní

o veci samej, jeho námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Odvolaciemu súdu potom neostalo, než tento rozsudok z hľadiska jeho vecnej správnosti potvrdiť, podľa
§ 387 ods. 1 CSP.
13/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262
ods. 2 CSP).
14/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).