Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. február 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/88/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112230476
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6112230476.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

žalobcu M. X., N.. XX. XX. XXXX, A. B.Ý. X., E. L. Č.. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Vladimírom
Varinským, advokátom, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Námestie SNP č. 13, proti žalovanej
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné
námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 18 369,-- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 9 049,85 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 573,15 Eur od 11. 12. 2012 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podanou žalobou zo dňa 26. 11. 2012 doručenej súdu dňa 07. 12. 2012, sa domáhal
zaplatenia od žalovanej sumy 18 469,32 Eur s príslušenstvom, a to s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 23. 06. 2012 až do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Svojím podaním doručeným súdu dňa 10. 03. 2014 zobral svoj návrh čiastočne späť v časti, v ktorej
sa domáhal zaplatenia 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 826,70 Eur a v zmysle § 96 ods.1 OSP
žiadal konanie v tejto časti zastaviť.

3. Súd návrhu žalobcu na čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle jeho podania zo dňa 10. 03. 2014
vyhovel a konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia 9 % ročného úroku z
omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia zastavil s poukazom na ustanovenie

§ 96 ods.1 OSP.

4. Žalovaná s návrhom vyjadrila nesúhlas a tento žiadala zamietnuť ako nedôvodný.

5. Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Krajského úradu
justičnej polície v Banskej Bystrici zo dňa XX. XX. XXXX W. Č.. Č.: K.-XX/OVVK-2003 bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej

skupiny podľa § 185a ods.1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a pre trestný čin obchodovania
s ľuďmi podľa § 246 ods.1 a 3 písm.a), b) a c), ods.4 písm.b), ods.5 Trestného zákona účinného do
31. 12. 2005. Vzhľadom na takto vznesené obvinenie žalobca takéto rozhodnutie napadol sťažnosťou,avšak prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici svojím uznesením zo dňa 28. 03. 2013 pod č.
Kv 26/2003-106 takúto sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

6. Trestná vec bola prevzatá a vyšetrovaná Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii,
odborom boja proti korupcii Stred Banská Bystrica, pod Č.: W.-X/BPK-B.-XXXX.

7. Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003 pod sp. zn. Tp/25/2003 bol
žalobca na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 14. 03. 2003 pod sp. zn.

Kv/26/2003 vzatý do výkonu väzby, pričom väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 od 6.00 h a vykonávala
sa v Ústave pre výkon väzby v Banskej Bystrici. Z výkonu väzby bol žalobca prepustený dňa 12. 08. 2003
na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. 07. 2003 pod sp. zn. Tp/25/2003.

8. Žalobca ďalej uviedol, že po ukončení vyšetrovania bola dňa 16. 08. 2007 Krajskou prokuratúrou
v Banskej Bystrici na Okresný súd Banská Bystrica podaná obžaloba na neho, vyhotovená dňa 16.

08. 2007 a toto trestné konanie sa viedlo na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1T/88/2007.
Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 1T/88/2007-2608 bol žalobca z dôvodu podľa
§ 285 písm.b) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, v celom rozsahu
oslobodený.

9. Žalobca teda uviedol, že v danom prípade sú splnené u neho predpoklady pre priznanie náhrady
škody, pričom zodpovednostným subjektom za škodu je práve odporca pri aplikácii zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom.
Žalobca uviedol, že v danom prípade sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady škody najmä z
toho dôvodu, že tu existuje rozhodnutie o väzbe, táto väzba bola v skutočnosti vykonávaná. Existuje

tu skutočnosť, kedy voči nemu bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený.
Zároveň si sám väzbu nezavinil a existuje tu škoda v majetkovej a nemajetkovej forme, ktorá je
vyjadriteľná v peniazoch. Zároveň uviedol, že existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a
výkonom väzby na jednej strane a škodou na strane druhej.

10. Žalobca uviedol, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003
bol vzatý do výkonu väzby, pričom táto väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 o 6.00 h a vykonávala
sa až do dňa 12. 08. 2003, kedy bol z výkonu väzby prepustený. Vo výkone väzby sa teda nachádzal
po dobu 153 dní. Z uvedeného teda vyplýva, že tu existuje rozhodnutie o väzbe a takýto výkon väzby
sa v skutočnosti aj vykonal. Skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že bol žalobca oslobodený vyplýva z

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 06. 2011 pod č. k. 1T/88/2007-2608. Žalobca
ďalej uviedol, že túto väzbu si sám nezavinil, pretože do väzby bol vzatý z dôvodu podľa ustanovenia
§ 67 ods.1 písm.c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005. Dôvodom takejto väzby v zmysle
tohto zákonného ustanovenia je daný len v prípade, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych
skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin,

o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozí. Žalobca uviedol, že v
čase, kedy bol obmedzený na svojej osobnej slobode a bol vzatý do výkonu väzby neexistovali žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že by sa mal dopúšťať vyššie popísaných činností.
Z rozhodnutia o vzatí väzby sudcu pre prípravné konanie nevyplývajú skutočnosti, ktoré mali vzbudzovať
obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti a takýto dôvod bol v rozhodnutí označený len z dôvodu

dlhšie trvajúceho obdobia činností, snahu o získanie finančného prospechu, existenciu prevádzky barov
V. P. W. M. V. E. M. B. bez toho, aby podrobnejšie, hlbšie či logicky takýto záver bol odôvodnený. Žalobca
uviedol, že podstatné a kľúčové však je to, že v rozhodnutí, ktorým bol spod obžaloby oslobodený
bola táto „dlhšie trvajúca činnosť“ označená ako činnosť plne v súlade so zákonom, nehovoriac o tom,
že akýkoľvek finančný prospech z predmetných aktivít u neho nikdy počas celého trestného konania

preukázaný nebol.

11. Žalobca teda tvrdil, že v danom prípade u neho neexistovali žiadne dôvody pre výkon takzvanej
preventívnej väzby, teda že by z jeho strany dochádzalo k takému konaniu, ktoré by odôvodňovalo
použitie tohto zákonného ustanovenia. V čase rozhodnutia o výkone väzby neexistovali takéto dôvody,

pričomčinnosť,ktorámalaodôvodňovaťobavu,žebudepokračovaťvtrestnejčinnostisaneskôrukázala
ako činnosť, ktorá nie je v rozpore s trestným právom. Z tohto dôvodu žalobca odôvodňoval svoj návrh
tak, že väzbu si v žiadnom prípade nezavinil sám tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 5 ods.2 písm.a)
zákona č. 58/1969 Zb.12. Žalobca si svojím návrhom uplatnil právo na škodu na majetku vo výške 2 342,62 Eur, ktorá
pozostávala z ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur. Žalobca odôvodnil svoj návrh v tejto časti

tým spôsobom, že k takejto sume dospel výpočtom ako rozdielom medzi sumou zodpovedajúcou
aritmetickému priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch kalendárnych rokov predchádzajúcich
roku, v ktorom bol vzatý do väzby, t. j. v rokoch 2001 a 2002 a dvoch kalendárnych rokov nasledujúcich
po roku, v ktorom mu bola osobná sloboda obmedzená, t.j. 2004 a 2005 - na jednej strane a sumou
zodpovedajúcou čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku, v ktorom bol nedobrovoľne vo výkone

väzby, t. j. v roku 2003 - na strane druhej.

13. Uviedol, že za rok 2001 bol čistý zisk po zdanení u neho vo výške 1 359,92 Eur, v roku 2002 vo
výške 1 391,22 Eur, v roku 2004 vo výške 3 032,66 Eur a v roku 2005 vo výške 3 298,91 Eur. Žalobca
ďalej uviedol, že v roku 2003 bol jeho čistý zisk po zdanení vo výške 28,38 Eur. Žalobca teda tvrdil, že na
základe takejto metodiky výpočtu potom dospel k sume 2 242,30 Eur, ktorá predstavuje ušlý zisk práve

za obdobie roku 2003 za čas, kedy bol vo výkone väzby.

14. Žalobca v tejto súvislosti predložil daňové priznania za obdobie rokov 2001, 2002, 2004 a 2005,
spolu s daňovým priznaním za rok 2003, ktorými súd vykonal v danej veci dokazovanie. Zároveň súd
vykonal dokazovanie živnostenským listom, z ktorého vyplýva, že žalobca vykonával obchodnú činnosť

pod obchodným menom M. X. B. V. W. B. X., E. XX pri predmete podnikania taxislužba, s dňom vzniku
oprávnenia dňa 02. 10. 2001 a takéto oprávnenie mu zaniklo ku dňu 29. 12. 2004. Zároveň žalobca
podnikal v predmete podnikania nákladná cestná doprava, kedy oprávnenie mu vzniklo dňa 02. 10.
2001 a toto oprávnenie zaniklo dňa 05. 11. 2004. Zároveň súd z uvedeného výpisu zo živnostenského
listu zistil, že žalobca podniká v predmete podnikania nákladná cestná doprava vozidlami do celkovej

hmotnosti 3,5 tony vrátane pripojeného vozidla, kde vzniklo oprávnenie na takúto podnikateľskú činnosť
dňa 02. 10. 2001.

15. Žalobca ďalej uviedol, že si uplatňuje právo na ďalšiu majetkovú škodu, ktorá mu vznikla z toho
dôvodu,žeakosúkromnýpodnikateľpodnikajúcivoblastidopravymalvužívaníprednostnúrádiostanicu

GP300 s príslušenstvom od 11. 02. 2002 na základe zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva,
ktorú mal uzatvorenú s jeho obchodným partnerom E. - V.. T. K., J.: XX XXX XXX, B. B. A., Q. L. Č..
X. Takúto rádiostanicu užíval na základe protokolu o zapožičaní predmetnej rádiostanice zo dňa 11. 02.
2002 a za takéto užívanie bol povinný uhrádzať „nájomné“ vo výške 33,19 Eur mesačne.

16. Vzhľadom k tomu, že v čase, kedy jeho osobná sloboda bola obmedzená, túto rádiostanicu reálne
užívať nemohol a táto rádiostanica bola fyzicky odovzdaná jeho priateľkou obchodnému partnerovi
dňa 28. 04. 2003. Od tejto doby platby nájomného už vyžadované neboli. Vzhľadom k tomu, že túto
rádiostanicu mu bolo znemožnené používať po dobu 19 dní v mesiaci marec roku 2003 a 28 dní v
mesiaci apríl roku 2003, žiadal úhradu nájomného v celkovej výške 51,32 Eur.

17. Žalobca si ďalej uplatnil právo na náhradu škody vo výške 49,-- Eur z dôvodu, že
mal uzatvorenú zmluvu na využívanie mobilných telekomunikačných služieb s prevádzkovateľom
obchodnou spoločnosťou Eurotel Bratislava, a.s., kde mal formou mesačných platieb v paušálnej výške
26,65 Eur platiť poplatok za využívanie týchto služieb. Jednalo sa o čas fakturačného obdobia od 08.

03. 2003 do 07. 04. 2003 a fakturačného obdobia od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003. Vzhľadom k tomu,
že tieto služby nemohol využívať v čase, kedy bol vo výkone väzby a to v období 26 dní fakturačného
obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške 22,35 Eur a celého fakturačného obdobia od 08. 04.
2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur, uplatnil si právo na náhradu tejto škody vo výške 49,-- Eur.

18. Žalobca ďalej svojím návrhom sa domáhal okrem vyššie uvedenej majetkovej škody aj škody vo
forme nemajetkovej ujmy na základe skutočností o tom, že nekompromisným a prakticky nezhojiteľným
spôsobom strávil časť života v Ústave pre výkon väzby, čím boli porušené mnohé jeho práva, najmä
právo na osobnú slobodu, slobodu pohybu, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na zachovanie
listového tajomstva a práva na slobodné užívanie majetku. Orgány štátnej moci hrubým spôsobom

neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv najmä do práva na rodinný život, občianskej cti a
dôstojnosti, postavenia v spoločnosti a vážnosti pred inými spoluobčanmi, blízkymi osobami či známymi.
Uviedol, že na základe rozhodnutia o výkone väzby sa táto väzba u neho vykonávala v Ústave pre
výkon väzby v Banskej Bystrici po dobu 153 dní. Uviedol, že bol umiestnený na cele č. 301 spolu sďalšími siedmimi obvinenými. Výkon väzby na navrhovateľa pôsobil nielen po psychickej stránke, ale aj
po stránke fyzickej, kedy stratil na svojej hmotnosti, trpel rôznymi kožnými ochoreniami, bolesťami kĺbov
a chrbtice, pričom po psychickej stránke u neho problémy pretrvávajú až do súčasnosti. Uviedol ďalej,

že aj v čase po prepustení na slobodu mal obavu, či jeho obchodní partneri ho nebudú znevýhodňovať
aj preto, že bol čas vo výkone väzby, akým spôsobom ho príjme najbližšie okolie, jeho blízke osoby a
po medializácii tohto trestného prípadu sa mu začalo množstvo ľudí vyhýbať, napriek tomu, že bol spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Uviedol, že bol nútený vyhľadať lekársku psychiatrickú pomoc,
pričom až do dnešného dňa pociťuje pocity depresie, trpí žalúdočnými problémami, pričom aj jeho

matka takéto odlúčenie vnímala mimoriadne emotívne, psychicky sa zrútila a bola nútená sa podrobiť
psychiatrickému liečeniu. Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil potvrdenie o psychiatrickom vyšetrení
pri prijatí P. X. - V. žalobcu zo dňa 09. 10. 2003. Zároveň žalobca predložil potvrdenie, ktorým súd vykonal
dokazovanie o svojom psychiatrickom vyšetrení zo dňa 26. 08. 2003. Za takéhoto psychiatrického
vyšetrenia bola spracovaná lekárska správa - nález s tým, že u navrhovateľa bola diagnostikovaná
depresívna porucha a predpísaná medikamentózna liečba.

19. Žalobca teda žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí zaviazal žalovanú na zaplatenie odškodného vo
forme peňažnej satisfakcie vo výške 100,-- Eur za každý aj začatý deň, kedy bol pozbavený osobnej
slobody, celkovo vo výške 15 300,-- Eur.

20. Žalobca si ďalej uplatnil právo na náklady, ktoré sú spojené s predbežným prerokovaním nároku na
náhradu škody, kedy takýto nárok považoval za príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121
ods.3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že svojmu právnemu zástupcovi uhradil celkovo sumu 999,66
Eur, pričom sa domáha, aby súd mu priznal náhradu len vo výške 826,70 Eur, ktorá je vyčíslená v súlade
s ustanovením § 10 a nasledujúcich vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 24 zákona č. 586/2003 Z.

z. Takáto náhrada pozostáva z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby, a to: 1. príprava a prevzatie
zastupovania vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny + 7,61 Eur režijného paušálu a daň z pridanej
hodnotyvovýške68,91Eur,2.spísanieapodaniežiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny, 7,63 Eur ako režijného paušálu a 68,91 Eur ako dane
z pridanej hodnoty.

21. V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie potvrdením o pokladničnej operácii vykonanej v mesiaci
marec, apríl a máj roku 2012, kedy na účet č. 1214593002 Smetana Ján JUDr. boli vložené finančné
prostriedky vo výške 333,33 Eur, 333,-- Eur a 333,33 Eur.

22. Súd mal ďalej za preukázané, že žalobca požiadal svojou žiadosťou zo dňa 12. júna 2012 odporcu
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní, pričom podľa
prezenčnej pečiatky žalovanej bola táto žiadosť doručená dňa 21. 06. 2012.

23. Zároveň súd mal za preukázané listom žalovanej adresovaným právnemu zástupcovi žalobcu dňa

10. 12. 2012 to, že vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu
škody, žalovaná predmetnú žiadosť posúdila ako nedôvodnú.

24. Na základe uvedeného sa teda žalobca domáhal zaplatenia sumy 18 469,32 Eur spolu s 9 % ročným
úrokom z omeškania od 23. 06. 2012 zo sumy 17 642,62 Eur až do zaplatenia.

25. Žalovaná vo svojom vyjadrení, neskôr na pojednávaní uviedla, že nárok žalobcu žiada zamietnuť ako
nedôvodný. Uviedla, že pre posúdenie nárokov žalobcu v danom prípade je rozhodujúci právny predpis,
a to zákona č. 58/1969 Zb. Uviedol, že v konaní musí byť zo strany žalobcu bezpečne preukázané
podmienky objektívnej zodpovednosti štátu v tom zmysle, že tu existuje nezákonné rozhodnutie či

nesprávny úradný postup resp. rozhodnutie o väzbe, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím štátu. Žalovaná uviedla, že v zmysle
§ 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, kto si vzatie do väzby sám zavinil. Pre
posúdenie, či obvinený zavinil väzbu sám sú významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie
obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočnosti,

ktoré sú predpokladom pre začatie trestného stíhania a pre vznesenie obvinenia. Uviedla ďalej, že súd
rozhodujúci o nároku na náhradu škody musí vychádzať z rozhodnutia o väzbe vydaného v trestnom
konaní bez toho, aby bol oprávnený preskúmavať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým,či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za
naplnený.

26. Žalovaná ďalej uviedla, že teda takýto nárok žalobcu nie je preukázaný. K jednotlivým čiastkovým
nárokom sa žalovaná vyjadrila v tom zmysle, že čo sa týka existencie škody titulom ušlého zisku táto nie
je preukázaná, pretože pre účely posudzovania výšky škody titulom ušlého zisku je možné vychádzať
len z obdobia pred výkonom väzby. Napriek tomu, že si žalobca zvolil inú metodiku výpočtu, uplatňuje si
takúto náhradu ušlého zisku za celý rok 2003, pričom vo výkone väzby bol v období len od 13. 03. 2003

do 12. 08. 2003. Z uvedeného potom vyplýva, že takýto nárok by mal mu patriť len za päť mesiacov
a to vo výške 573,15 Eur.

27. Žalovaná nesúhlasila s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 15 300,-- Eur, pretože v konaní
podľa jeho názoru nebola preukázaná existencia škody vzniknutá v príčinnej súvislosti s napadnutým
rozhodnutím o väzbe. Nárok žalobcu sa odvíja len z opisu podmienok väzby a jeho subjektívneho

prežívania väzby, pričom výkon väzby prebehol v súlade so zákonom. Takýto skutkový stav sa nezmenil
ani po výpovedi svedkyne W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah k žalobcovi sa výkonom
väzby nezmenil.
Zároveňžalovanánepovažovalazarelevantnédôkazyohľadneabsolvovaniapsychiatrickéhovyšetrenia
matky žalobcu, ktoré sa jeho priamo netýkalo a tak isto jeho samotného.

28. Žalovaná namieta uplatnený úrok z omeškania, kedy tvrdil, že ku dňu 23. 06. 2012 sa žalovaná
nedostala do omeškania so žiadnym peňažným dlhom, pretože dlh žalovanej voči žalobcovi ku dňu
tak, ako ho žiada žalobca, nebol splatný. Zároveň nesúhlasil s úhradou trov predbežného prerokovania,
pričom poukázal na zákonné ustanovenie § 18 ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého teda vyplýva,

že zákonodarca po prijatí takejto právnej úpravy vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného
prerokovania nepovažoval účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným nárokom
na náhradu škody. Zároveň uviedol, že nie je preukázaná reálna úhrada týchto trov predbežného
prerokovania, pričom z predložených listinných dôkazov nie je zrejmý účel platby, ani súvislosť s
predbežným prerokovaním nároku žalobcu v tomto konaní. Z tohto dôvodu žiadal žalobu žalobcu ako

neopodstatnenú zamietnuť v celom rozsahu a priznať právo na náhradu trov konania.

29. Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie výsluchom W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že je
priateľkou žalobcu a bola svedkyňou jeho zatknutia a vzatia do väzby. Uviedla, že to bolo niekedy v
marci roku 2002 alebo 2003, pričom situáciu žalobcu vnímala prostredníctvom návštev a listov. Uviedla,

že tieto návštevy boli jedenkrát za mesiac s tým, že boli oddelení sklom a rozhovor prebiehal cez telefón
v rozsahu jednej polhodiny. Uviedla, že sama mala zlý dojem z takejto komunikácie a videla, že žalobca
totoveľmizlepsychickyznášaaonsámsanatosťažoval.Uviedla,žeprinávšteveplakal,rapídnechudol
a sťažoval sa vlastne na ten spôsob výkonu väzby, ako to tam celé prebieha. Uviedla, že sa sťažoval
na zlú stravu, hygienické podmienky. Uviedla, že tieto informácie mala teda od žalobcu. Svedkyňa ďalej

uviedla, že v čase pred výkonom väzby žalobcu spolu s ním žila v spoločnej domácnosti, potvrdila
skutočnosť, že takáto situácia zle psychicky vplývala aj na jeho rodinu, pričom jeho matka bola na liečení
na psychiatrii. Potvrdila tú skutočnosť, že sám žalobca musel vyhľadať pomoc psychiatra v Bratislave,
niekedy v mesiaci august v ten rok, keď bol prepustený z výkonu väzby. Uviedla, že na ňom videla
stavy tiesne, nervozity s tým, že on sám nejakú pomoc nevyhľadal, a túto vyhľadal až po tom čo ho

sama a okolie akosi upozornilo na to, že by takúto odbornú pomoc potreboval. Sám uvádzal, že výkon
väzby bude znamenať u jeho obchodných partnerov tú skutočnosť, že sa na neho budú pozerať ako na
trestaného človeka, a že príde o klientov. Uviedla, že vie o tom, že v čase, kedy bol vo výkone väzby,
prerušil podnikanie a na určitý čas stratil klientov, čo sa odrazilo aj v jeho príjmoch. Svedkyňa uviedla,
že jej osobný vzťah voči žalobcovi sa z dôvodu jeho pobytu alebo výkonu väzby v partnerskom smere

voči nemu nezmenil.

30. Na základe takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie svojím rozsudkom zo
dňa 27. 11. 2014 pod č. k. 14C/88/2013-249 vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 9 918,95
Eur, ktorá pozostáva z nároku na ušlý zisk vo výške 2 242,30 Eur, sumy 26,65 Eur z titulu nároku,

ktorý mu vznikol na základe využívania služieb mobilných telekomunikačných zariadení s obchodnou
spoločnosťou EuroTel, a.s. a časti nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 7 650,-- Eur.31. Súd žalobu žalobcu zamietol v časti o zaplatenie 51,32 Eur ako škody, ktorá mu mala vzniknúť na
plnenie si povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva zo dňa 11. 02.
2002 v časti zaplatenia paušálneho poplatku vo výške 22,35 Eur, ktorý vznikol z jeho obchodného vzťahu

so spoločnosťou EuroTel, a.s. a časti nemajetkovej ujmy vo výške 7 650,-- Eur. Zároveň súd zamietol
časť žalobného návrhu žalobcu o zaplatenie sumy 826,70 Eur z titulu jeho nároku za zaplatené právne
služby právnemu zástupcovi v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu.

32. Po podanom odvolaní strán sporu vo veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, ktorý prejednal

vec a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 9 918,95 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11. 12. 2012 do
zaplatenia potvrdil v rozsahu sumy 26,56 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania a to z titulu práva
na náhradu škody na majetku konkrétne zaplatenia tejto sumy mobilnému operátorovi za fakturačné
obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003, ktoré v dôsledku nezákonnej väzby nemohol využívať ako
vecné správne rozhodnutie. Vo zvyšnej časti rozsudku okresného súdu, t. j. v časti o zaplatenie 9

892,30 Eur zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol potvrdil v rozsahu
73,67 Eur ako náhrady škody vzniknutej zaplatením za prenájom rádiostanice a mobilného telefónu za
fakturačné obdobie od 13. 03. 2003 do 07. 04. 2003 ako vecne správny a v zostávajúcej časti rozsudok
okresného súdu, ktorým žalobu zamietol vo výške 8 476,70 Eur zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

33. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. k. 14Co/66/2015-400 zo dňa 28. 02. 2017
ďalej vyplýva, že uplatnený nárok na náhradu škody bol správne posudzovaný v zmysle zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenou rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, pretože išlo o škodu spôsobenú rozhodnutím vydaným v čase účinnosti tohto
zákona.

34. Odvolací súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ žalovaná vyvodila zo skutočnosti ohľadne
dôvodov väzby žalobcu tú skutočnosť, že pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu

existovali až do prepustenia z väzby dôvody väzby, ktoré si zavinil žalobca sám v tom smere, že odvolací
súd takúto odvolaciu námietku žalovanej neakceptoval, pretože ju považoval za nedôvodnú. Žalovaná v
tomto smere nepreukázala žiadne také konanie, ktoré by bolo možné považovať za zavinenie si väzby a
ani z citácie rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby žiadne takéto konkrétne konanie žalobcu nevyplynulo.
Odvolací súd teda uzavrel, že v danom prípade pri zohľadnení všetkých relevantných skutočností a

okolností nebol dôvod preto, aby bol žalobca vylúčený z práva na náhradu škody z dôvodu nezákonného
rozhodnutia o väzbe a vykonania väzby tak, ako to tvrdila žalovaná. Vzhľadom na uvedené teda odvolací
súd uzatvoril, že pokiaľ ide o základ uplatneného nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 5
ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. je tento daný.

35. Predmetom konania teda po takomto rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcu v rozsahu
nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu vo výške 15 300,-- Eur, nároku na náhradu škody z titulu ušlého
zisku vo výške 2 242,30 Eur a náhradu škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia v rámci konania
o predbežnom prejednaní nároku žalobcu v rozsahu 826,70 Eur spolu s príslušenstvom t. j. s úrokom
z omeškania.

36. V časti, v ktorej odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie zrušil, nariadil v časti nároku na ušlý zisk
žalobcu konkrétne posúdiť príčinnú súvislosť uplatnenou a priznanou výškou škody, kedy akceptoval
odvolaciu námietku žalovanej.

37. K námietke žalobcu ohľadne nepriznania práva na zaplatenie nákladov spojených s predbežným
prerokovaním uplatneného nároku uviedol, že dôvody nepriznania takéhoto nároku nezodpovedajú
obsahu spisu, kedy závery súdu prvej inštancie sú v tomto zmysle rozporuplné a nie je zjavné, ktoré
rozhodné okolnosti neboli preukázané preto, aby tento inak nesporný nárok mohol byť žalobcovi
priznaný.

38. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, že súdna prax ustálila, že pokiaľ aj
nárok na odškodnenie väzby vznikol za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. má poškodený nárok aj na
nemajetkovú ujmu a to v súvislosti s článkom 5 ods.1 a ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd zverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie č. 206/1992 Zb. Pri tomto nároku tak
isto musia byť preukázané všetky zákonné náležitosti pre priznanie náhrady škody, tzn. že musí byť
preukázané, že v dôsledku nezákonnej väzby a v príčinnej súvislosti s touto väzbou došlo u žalobcu k

nemateriálnej ujme.
39. Žalobca sa teda svojou žalobou domáhal zaplatenia od žalovanej sumy 18 369,-- Eur spolu s 9
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 17 542,30 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia. Zároveň si
uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

40. Súd vo veci v zmysle naznačeného právneho názoru odvolacieho súdu a návrhov na vykonanie
dokazovania sporových strán vo veci vykonal ďalšie dokazovanie.

41. Súd vo veci vypočul ako svedkyňu P. X. - matku žalobcu, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že jej syn
bol slušným dobrým chlapcom a jedného dňa sa v podstate jej ako keby zrútil svet v tom zmysle, že syna
odviedli v putách a vlastne nejaký čas ani nevedeli, kde sa nachádza. Uviedla ďalej, že až následne sa

spojili s jeho obhajcom, ktorý im povedal, že syn je obvinený z toho, že je členom nejakej zločineckej
skupiny a môže dostať 8 rokov. Uviedla, že to bol pre ňu šok, plakala a takýmto okolnostiam neverila.
Uviedla, že sama bola z tejto situácie psychicky veľmi zle a uviedla, že si myslí, že aj syn to psychicky zle
znášal. Uviedla, že pokiaľ ho aj vo výkone väzby navštívili, bol pochudnutý, takáto návšteva sa mohla
uskutočniť len jedenkrát za mesiac asi 10 minút s tým, že syn sedel za sklom, bol skľúčený a rozprávali

sa iba cez mikrofón. Uviedla, že vie o tom, že pokiaľ bol aj z väzby prepustený, chodil k lekárovi, bol
u svojho obvodného lekára, kožnej lekárky a tak isto vyhľadal pomoc psychiatra. Uviedla ďalej, že jej
vzťah k synovi je nezmenený vždy dobrý, aj v súčasnej dobe je tento vzťah výborný.

42. Súd ďalej vo veci vypočul ako svedkyňu J. X. - sestru žalobcu, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že

vie len z počutia o tom, že brata odviedli policajti s tým, že čakali od neho nejaký list, kde bude celá
situácia vysvetlená. Uviedla, že takýto list od brata skutočne aj spolu s matkou dostali s tým, že brat
popisoval akým spôsobom vyzerá výkon väzby, sťažoval sa na tento pobyt s tým, že sú mu odopierané
bežné veci a to aj základné hygienické potreby. Uviedla ďalej, že pokiaľ absolvovali prvú návštevu a
boli za bratom vo výkone väzby a ona sama, keď ho zbadala za sklom tak v podstate mala pocit, že sa

jedná o nejakého zločinca s tým, že bol vychudnutý, mal vyholenú hlavu, mal vyrážky po tele. Z jeho
strany bolo možné cítiť, že je v stave neistoty, bezmocnosti. Uviedla, že vie o tom, že brat sa sťažoval
na stravu vo výkone väzby s tým, že ho bolieval žalúdok a pokiaľ ho aj bolel zub, musel čakať určitým
spôsobom na ošetrenie dlhí čas. Uviedla, že jej vzťah s bratom bol aj v minulosti aj v súčasnej dobe
na veľmi dobrej úrovni.

43. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení v konaní predložil listy, ktoré písal svojej sestre, svojej
mame, resp. vtedy priateľke. Z obsahu týchto listov mal súd za preukázané, že žalobca v nich popisoval
podmienky výkonu väzby a to jednak ubytovanie, hygienické podmienky, stravovacie podmienky s tým,
že sa sťažoval na bolesti hlavy, bolesti žalúdka, bolesti nôh a celkovú psychickú nepohodu a nervozitu.

Zároveň z uvedených listov vyplýva, že vyjadroval smútok, obavu o svoju vtedy priateľku, matku a rodinu
celkovo.

44. Žalobca ďalej vo svojej výpovedi prostredníctvom svojho právneho zástupcu zhrnul svoj žalobný
návrh v tom zmysle, že v časti ušlého zisku, ktorého náhrady sa domáha, je potrebné mať na zreteli,

že ušlý zisk nie je možné vyčísliť s absolútnou presnosťou a vždy ide len o predpoklad príjmu, ktorý
by pravdepodobne bol býval dosiahol pri pravidelnom behu vecí nebyť škodovej udalosti. Výšku ušlého
zisku je možné z jeho pohľadu ustáliť o to presnejšie, čím je k dispozícii viac vstupných údajov
vytvárajúcich podrobný obraz o vývoji príjmov a nákladov žalobcu a v konečnom dôsledku o vývoji jeho
zisku. Uviedol, že je potrebné brať do úvahy hospodárske výsledky jednak pred, ako aj po obmedzení

jeho osobnej slobody, nakoľko na základe týchto údajov je možné presnejšie ustáliť, aký by bol u
neho pravidelný beh vecí týkajúcich sa hospodárskych výsledkov nebyť škodovej udalosti. Teda aké
hospodárske výsledky by dosiahol v porovnávacom období, teda či tieto mali stúpajúcu resp. klesajúcu
tendenciu alebo mali konštantný charakter. V tomto smere sa pridŕžal svojej doterajšej argumentácie a
spôsobu výpočtu ušlého zisku.

45. V časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobca ďalej uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
bolo dostatočným spôsobom preukázané, že u neho došlo k závažnému zásahu do osobnostných
práv, ktoré sú garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky a on sám bol po dobu 153 dníobmedzený na osobnej slobode výkonom väzby, ktorá sa neskôr ukázala ako nedôvodná a nezákonná,
čo nepochybným spôsobom u neho vyvolalo nemajetkovú ujmu. Uviedol, že týmto spôsobom došlo
k zásahu do osobnej slobody, slobody pohybu, práva na rodinný a súkromný život. Na miesto týchto

práv bol nútený stráviť 153 dní svojho života v nedôstojných podmienkach väzby, pričom takúto stratu
časti života nie je možné mu už refundovať. Výkonom väzby u neho nepochybne došlo k porušeniu
práva na súkromie, zachovanie listového tajomstva a tak isto zásahom do občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti a vážnosti pred inými občanmi, ale aj osobami blízkymi. Vzhľadom k tomu, že z jeho pohľadu
nepochybne došlo k zásahu do jeho osobnostných práv konaním žalovanej a ide o tak závažný zásah,

ktorý nepochybne spôsobil mu závažnú nemajetkovú ujmu, je zrejmé, že morálna satisfakcia nemôže
byť postačujúca pre úplnú reparáciu spôsobenej ujmy. Z tohto dôvodu sa potom teda žalobca domáhal
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochatovovýške100,--Eurzakaždýajzačatýdeňobmedzeniajeho
osobnej slobody. Túto výšku odôvodnil najmä intenzitou, trvaním, povahou a spôsobom neoprávneného
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti po dobu 153 dní, v ktorých bol nútený žiť v podmienkach
zasahujúcich do jeho dôstojnosti, cti a vážnosti.

46. Žalobca sa ďalej vyjadril čo sa týka jeho nároku na náklady spojené s predbežným prerokovaním
nároku, kedy uviedol, že znášal tieto náklady spojené s trovami právneho zastúpenia pri predbežnom
prejednaní nároku, ktoré vyplynuli jednak z obsahu samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
a tak isto z potvrdení jednotlivých pokladničných operácií. Uviedol, že takýto nárok je potrebné posúdiť

ako príslušenstvo v konaní uplatnenej pohľadávky, ktoré predstavuje náklady spojené s jej uplatnením
v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka.

47. Zároveň uviedol, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje, kedy sa ústredný orgán
dostáva do omeškania so splnením si povinnosti na náhradu škody a zákon len uvádza časové obdobie,

poktorompoškodenýniejeoprávnenýdomáhaťsaodškodnenianasúde,pretožebytobolopovažované
za predčasné uplatnenie práva, je potrebné v danom prípade aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého sa žalovaná dostala do omeškania druhý deň potom, čo jej bola doručená
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.

48. Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že pokiaľ sa týka nároku žalobcu na ušlý zisk, zotrvala na
procesnej obrane v tom, ako ju prezentovala v priebehu konania, teda že je potrebné vychádzať z
daňových priznaní za rok 2001 a 2002, teda v období pred výkonom väzby a následne tento bol
násobený počtom mesiacov trvania výkonu väzby. V časti nemajetkovej ujmy poukázala žalovaná na to,
že preukázať vznik a výšku nemajetkovej ujmy je na strane žalobcu a tak ako je v konaní požadovaná,

je neprimeraná, pričom treba v danom prípade vychádzať aj z judikatúry, na ktorú v rámci konania
poukázala, teda tak, aby výška nemajetkovej ujmy nebola neprimeraná voči iným prípadným telesným
zraneniam. Žalovaná ďalej uviedla, že v časti majetkovej škody je možnosť priznať úrok z omeškania
len po uplynutí 6 mesiacov, a pokiaľ žiadosť na predbežné prerokovanie nároku bola podaná dňa 18.
06. 2012, tak takéto omeškanie mohlo vzniknúť len 19. 12. 2012. Žalovaná ďalej uviedla, že pokiaľ sa

týka náhrady trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody napriek
tomu, že zákon č. 58/1969 Zb. takúto možnosť nevylučoval a takýto nárok vylúčil až zákon nasledujúci t.
j. zákon č. 514/2003. Žalovaná však poukázala na to, že žalobca podal vo veci svojej náhrady škody dve
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a podal aj dve žaloby tak, že jedna z nich bola prerokovaná
pred tunajším súdom pod sp. zn. 14C/127/2013. Táto vec je právoplatne skončená a v tomto konaní boli

tak isto uplatnené trovy predbežného prerokovania. V prípade, že by v danom prípade v tomto konaní
boli takéto trovy konania priznané ako náhrada škody, došlo by k duplicitnému priznaniu práva.

49. Podľa § 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo

ak bol spod obžaloby oslobodený.

50. Podľa § 5 ods.2 písm.a) citovaného zákona, právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil
sám,najmätým,žepokusomoútekaleboinýmsvojímkonanímdalpríčinupreobavy,ktorébolidôvodom
väzby alebo jej predĺženia.

51. Podľa § 9 ods.1 prvá a druhá veta citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo
treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskomsúdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým
súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán,
ktorý rozhodol v prvom stupni.

52. Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

53. Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

54. Podľa § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

55. Podľa § 442 ods.3 veta pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch.

56. Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

57. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o osem
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

58. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal vo veci
za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Krajského úradu justičnej polície v
Banskej Bystrici zo dňa 21. 02. 2003 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a pre trestný čin obchodovania s

ľuďmi. Na základe takto vzneseného obvinenia Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 03. 2003 v konaní
pod sp. zn. Tp/25/2003 rozhodol o nariadení výkonu väzby nad žalobcom, pričom väzba začala plynúť
dňa 13. 03. 2003 a z výkonu väzby bol žalobca prepustený dňa 12. 08. 2003.

59. Súd mal ďalej za preukázané, že dňa 16. 08. 2007 bola v trestnej veci žalobcu podaná obžaloba,

ktorú súd prejednával v konaní pod sp. zn. 1T/88/2007. Na základe rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok dňa 27. 06. 2011 pod č. k. 1T/88/2007-2608 a
rozhodol tak, že skutok nie je trestným činom a žalobcu v celom rozsahu oslobodil.

60. Tieto okolnosti zároveň medzi účastníkmi neboli sporné. Na základe takéhoto skutkového stavu si

žalobca uplatnil právo na náhradu škody v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb.

61. Z konštrukcie tohto zákonného ustanovenia pre priznanie práva na náhradu škody je potrebné splniť
zákonné podmienky, ktoré v danom prípade sú nasledovné: musí sa jednať u poškodeného o vykonanie
väzby, trestné stíhanie voči nemu musí byť zastavené, resp. musí byť spod obžaloby oslobodený a to

z iných dôvodov ako z dôvodu, že poškodený nebol zo spáchania trestného činu trestne zodpovedný,
resp. že mu bola udelená milosť, resp. že trestný či bol amnestovaný. Poslednou zákonnou podmienkou
je potrebné preskúmať, či poškodený si väzbu nezavinil sám.

62. Súd teda konštatuje, že pre splnenie podmienok práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe má žalobca voči štátu, pokiaľ teda bola na ňom vykonaná väzba. Táto okolnosť v konaní sporná
ani nebola, preto súd konštatuje, že táto skutočnosť je jednoznačne preukázaná tak, že žalobca bol vo
výkone väzby od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003.

63. Zároveň súd konštatuje, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre právo na uplatnenie si práva na

náhradu škody a to v tom zmysle, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica pod
č. k. 1T/88/2007-2608 zo dňa 27. 06. 2011 bol žalobca v zmysle § 285 písm.b) Trestného poriadku
v celom rozsahu oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Tým súd konštatuje, že je
splnená aj ďalšia zo zákonných podmienok pre priznanie práva na náhradu škody a zodpovednosťžalovanej. Poslednou zákonnou podmienkou je skutočnosť, či poškodený si väzbu nezavinil sám, pričom
na túto otázku dal odpoveď Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí, kde uzavrel, že základ
uplatneného nároku na náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. je daný.

64. Súd potom konštatuje, že v prípade nároku žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku je
potrebné vychádzať zo zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tak ako vyplýva
zo všeobecnej teórie ohľadne preukázania jednotlivých atribútov pre úspešné priznanie náhrady škody,
je nárok žalobcu viazaný na splnenie a to kumulatívnym spôsobom troch základných atribútov, ktorými

sú nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, v danom prípade rozhodnutie o väzbe,
existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradnýmpostupom,vdanomprípaderozhodnutímoväzbe.Existenciatýchtojednotlivýchatribútovmusí
byť v konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobný záver o splnení niektorých z nich.
Dôkazné bremeno v danom prípade leží na žalobcovi.

65. Súd vychádzal teda z toho, že v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe je nárok žalobcu
dôvodný len za dobu trvania väzby, pretože potom čo bol z výkonu väzby prepustený, neexistovala
u neho žiadna väzba spočívajúca vo forme prekážky k ďalšej nemožnosti výkonu jeho podnikateľskej
činnosti. Jedná sa o to, že ušlým zárobkom, teda ušlým ziskom je u osoby, ktorá je vo výkone väzby
taká ujma, ktorá spočíva, čo tomuto poškodenému ušlo za čas väzby, teda za dobu, kedy nevykonával

svoju zárobkovú činnosť z uvedeného dôvodu. Pokiaľ žalobca vychádzal pri určení výšky ušlého zisku
z daňových priznaní za roky 2001 a 2002, teda z obdobia pred výkonom väzby a daňových priznaní
za rok 2004 a 2005 teda v období po výkone väzby, je takýto postup výpočtu výšky ušlého zisku v
rozporesustálenoujudikatúrou.Preúčelypreukázaniavýškyškodytitulomušléhoziskujetotižtomožné
vychádzať len z obdobia pred výkonom väzby (rozsudok NS ČR zo dňa 28. 09. 1970 pod sp. zn. 3Cz

22/70). Súd v danej súvislosti potom konštatuje, že v príčinnej súvislosti nie je náhrada ušlého zisku
za celý rok 2003, pretože tento bol vo výkone väzby v období len od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003.
Na základe týchto skutočností potom súd musel prisvedčiť názoru žalovanej o tom, že žalobný návrh
žalobcu v tomto smere nie je preukázaný v celom rozsahu.

66. Na základe vyššie uvedených záverov je potom možné konštatovať, že pokiaľ priemerná výška
čistého zisku za rok, z ktorého sa pri výpočte malo vychádzať, predstavoval sumu určenú za roky 2001
a 2002, t. j. 1359,92 Eur + 1391,22 Eur : 2 = 1375,57 Eur. Táto suma potom predstavuje výšku čistého
zisku za jeden rok v priemere. Pokiaľ však žalobca bol vo výkone väzby v období 5 mesiacov, je výška
ušlého zisku žalobcu 573,15 Eur (1375,57 Eur : 12 x 5 = 573,15 Eur). Súd preto v časti nároku žalobcu

na náhradu škody titulom ušlého zisku priznal sumu 573,15 Eur ako tej škody, ktorá je v priamej príčinnej
súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a vzniknutou škodou na strane žalobcu. Z uvedeného dôvodu
preto súd návrh žalobcu vo zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný.

67. V časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy súd vychádzal z názoru už v rámci súdnej

praxe judikovaného o tom, že nárok na odškodnenie väzby, ktorý vznikol za účinnosti zákona č. 58/1969
Zb. predstavuje pre poškodeného nárok aj na nemajetkovú ujmu a to v súvislosti s článkom 5 ods.1
a ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd zhodne s názorom Krajského
súdu v Banskej Bystrici uvádza, že pre úspešné priznanie práva na náhradu škody z titulu nemajetkovej
ujmy musí byť preukázané, že v dôsledku nezákonnej väzby došlo u žalobcu k nemateriálnej ujme v

priamej príčinnej súvislosti. Súd v danej súvislosti uvádza, že je nepochybné, že výkonom väzby nad
žalobcom bolo zasiahnuté do jeho ústavných práv, nakoľko jeho osobná sloboda bola v rámci trestného
konania obmedzená, pričom neskôr sa ukázalo, že trestné konanie, ktoré bolo voči nemu vedené bolo
nedôvodné, pretože skutok, za ktorý bol žalovaný nie je trestným činom a žalobca bol v celom rozsahu
spod takejto obžaloby oslobodený. Súd konštatuje, že napriek tomu, že výkon väzby bol realizovaný v

súlade s platnou právnou úpravou, takýto výkon väzby zasiahol do práv chránených Ústavou Slovenskej
republiky u žalobcu a došlo k obmedzeniu celej rady jeho ústavných práv, pričom sa jednalo o práva
na osobnú slobodu, slobodu pohybu, práva na rodiny a súkromný život, práva na súkromie a v
neposlednom rade aj k zásahu do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti. Súd mal v konaní
za preukázané, že žalobca preukázal, že mu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí

ako jedno zo základných a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti.
Súd vychádzal z toho, že takéto právo vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo
nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Súd
vychádzal ďalej z toho, že napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostnýchpráv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej
povahy. Žalobca v konaní dostatočným spôsobom preukázal, akým spôsobom výkon väzby, ktorý bol
na neho uvalený a to nezákonným spôsobom vplýval s tým, že sa musel podrobiť zásahu do svojich

osobných práv a bol nútený časť svojho života stráviť v podmienkach väzby, pričom takúto stratu časti
života v skutočnosti nie je možné žalobcovi navrátiť. Žalobca v konaní popísal a najmä zo svedeckých
výpovedí mal súd túto skutočnosť za preukázanú, aké boli vo výkone väzby podmienky a pravidlá
napríklad stravovania či hygieny, resp. celkového priebehu väzby s mnohými zákazmi, príkazmi resp.
obmedzeniami. Skutočnosť, že takúto situáciu žalobca vnímal mimoriadne obtiažne, na neho pôsobila

stresujúco a skľučujúco, vyplynulo jednak z výpovedí svedkov, ale aj taktiež mal tieto skutočnosti
za preukázané súd z listov, ktoré písal v priebehu výkonu väzby svojim príbuzným. Z vykonaného
dokazovania teda vyplynulo, že ujma, ktorú označil žalobca za nemajetkovú, bola práve tou ujmou,
ktorá sa premietla do jeho psychickej sféry fyzickej osoby. Zmyslom takejto náhrady spočívajúcej v
nemajetkovej ujme v peniazoch je teda zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Práve
náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby.

68.Súdmaltedavkonanízapreukázané,ženárokžalobcunanemajetkovúujmuvyjadreniuvpeniazoch
je daný a preukázaný.

69. Následne sa súd zaoberal výškou takejto nemajetkovej ujmy, pričom vychádzal z názoru, že takáto

náhrada musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave a musí byť taká vysoká, aby mohla
splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú a na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani
neprimerane vysoká. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
považuje za ujmu značnú. Nie sú pri tom však rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
tedato,čobypredmetnúujmutaktovdanommiesteačase,tedavtakejistejsituáciivnímalaajkaždáiná
fyzická osoba. Výška takejto náhrady nemajetkovej ujmy potom zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej
povahy týkajúceho sa osobnej integrity človeka vrátane ľudskej dôstojnosti. Pri zhodnotení týchto kritérií

potom súd považoval za odôvodnený nárok žalobcu v rozsahu 50,-- Eur za deň trvania väzby, ktorá
trvala celkovo 153 dní (súd podporne vychádzal aj z rozhodnutia NS SR zo dňa 09. 08. 2016 pod sp. zn.
3Cdo/95/2016, kedy súd priznal náhradu za 28 dní väzby 35,-- Eur za každý deň výkonu väzby, resp.
rozsudok NS ČR 30Cdo/2357/2010).

70. Z uvedených dôvodov vyššie potom súd za použitia kritérií tak, ako ich v predchádzajúcej časti
odôvodnenia uviedol, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu v tejto časti nároku zamietol ako nedôvodnú.

71. Súd ďalej v zmysle naznačeného právneho názoru odvolacieho súdu ďalej rozhodol o náhrade škody
spojenej s nákladmi, ktoré spočívali v trovách právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku,

ktorý z pohľadu odvolacieho súdu sa javil byť nesporným.

72. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody z tohto titulu vo výške 826,70 Eur, ktorá mala pozostávať
z dvoch úkonov právnej služby poskytnutej právnym zástupcom v rámci predbežného prerokovania
nároku žalobcu. Súd v uvedenej súvislosti konštatuje, že nárok žalobcu v tejto časti je oprávnený,

pretože náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody v zmysle zákona č.
58/1969 Zb. ustanovené v § 9 ods.1 tohto zákona sú v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka
príslušenstvom tohto nároku (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/7/1999). Súd takéto náklady považoval
za účelne vynaložené, išlo o trovy potrebné a účelne vynaložené na uplatnenie práva žalobcu, pričom
žalobca predložil dôkazy ohľadne ich úhrady a súd mal teda v konaní za preukázané, že sú splnené

všetky atribúty pre priznanie nároku na náhradu škody, teda existencia nezákonného rozhodnutia,
existencia škody ako majetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi takýmto nezákonným rozhodnutím a
škodou, súd preto žalobnému návrhu v tejto časti vyhovel a žalobcovi priznal právo na zaplatenie sumy
826,70 Eur.

73. K námietke žalovanej o tom, že v danom prípade sa jedná o duplicitné priznania práva, súd
konštatuje,žetakátonámietkajeirelevantnávzhľadomktomu,ževkonaníbolopreukázané,žetrestným
stíhaním, ktoré sa neskôr ukázalo ako nedôvodné bola spôsobená ujma rôzneho charakteru žalobcovi a
z toho dôvodu dňa 12. 06. 2012 podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorýnebol uspokojený a dňa 26. 11. 2012 podal žalobu v tomto konaní, v ktorom sa domáhal priznania práva
na náhradu škody vo výške 18 469,32 Eur, ktorý predstavoval majetkovú škodu, ušlý zisk a nemajetkovú
ujmu, zásah do osobnostných práv, pričom jednou z majetkovej škody predstavovali trovy právneho

zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s predbežným prerokovaním tohto nároku. Zároveň žalobca
dňa 21. 08. 2012 podal žiadosť žalovanej o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom
tento nárok nebol uspokojený a dňa 05. 03. 2013 podal žalobu, ktorá sa viedla pred Okresným súdom
Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/127/2013, v ktorom sa domáhal práva priznania na náhradu škody vo
výške 5303,92 Eur, ktoré predstavovali majetkovú škodu a to trovy obhajoby a majetkovú škodu trovy

právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s predbežným prerokovaním tohto nároku.

74. Súd mal teda v konaní za preukázané, že sa v danom prípade jednalo o dva rôzne nároky založené
na rôznych právnych základoch, aj keď vyplývajúcej z jednej škodnej udalosti. Preto námietku žalovanej
v tejto súvislosti súd neakceptoval.

75. Žalobca sa svojou žalobou domáhal po rozhodnutí odvolacieho súdu zaplatenia sumy 18 369,-- Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17 542,30 Eur odo dňa 23. 06. 2012 až do
zaplatenia.

76. Teda svojou žalobou sa domáhal priznania príslušenstva z pohľadávky, ktorá vznikla v súvislosti s

nemajetkovou ujmou a ušlého zisku, pričom tohto príslušenstva sa žalobca nedomáhal z titulu náhrady
škody vzniknutej z nákladov právneho zastúpenia, keďže v tejto časti zobral svoju žalobu späť a súd
predchádzajúcim rozhodnutím konanie v tejto časti zastavil. Súd zároveň uvádza, že povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Preto sa

žalovaná v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy nemohla dostať do omeškania od 23. 06. 2012 tak, ako
to žiadal žalobca. Uvedený právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 06.
1998 pod sp. zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutia
súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod poradovým číslom 45/2000. Uvedený právny názor vyplýva aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Cdo/185/2011.

77. Z uvedeného dôvodu preto žalobný návrh žalobcu v tejto časti zamietol ako nedôvodný. Zároveň súd
rozhodolotom,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobcovi8,75%ročnýúrokzomeškaniazosumy573,15
Eur od 11. 12. 2012 až do zaplatenia. V tejto súvislosti súd uvádza, že žalobca adresoval žalovanej
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú žalovaná odpovedala listom zo

dňa 10. 12. 2012, z ktorého je zrejmé, že nárok žalovaného nebol uspokojený. Súd pri určení plynutia
omeškania vychádzal z toho, že v prípade ak povinný subjekt oznámenie o tom, či nárok uplatnený v
predbežnom prerokovaní o náhradu škody uspokojí resp. neuspokojí, oznámi oprávnenému subjektu v
rámci plynutia 6-mesačnej lehoty, je možné uvažovať o začiatku omeškania len dňom nasledujúcim po
doručení takéhoto oznámenia. V prípade, že povinný subjekt nijakým spôsobom na návrh na predbežné

prerokovanie nároku nereaguje, je možné uvažovať o tom, že omeškanie nastane až po uplynutí 6
mesiacov, teda lehoty, v rámci ktorej má povinný subjekt možnosť na prípadné uspokojenie nároku
poškodeného v zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ však povinný subjekt teda reaguje v rámci
tejto 6-mesačnej lehoty, oznámením, že nárok poškodeného neuspokojí, jeho omeškanie nastane
dňom nasledujúcim po doručení takéhoto oznámenia. V opačnom prípade až po uplynutí 6 mesiacov.

Vzhľadom k tomu, že žalovaná v tejto súdenej veci adresovala odpoveď žalobcovi dňa 10. 12. 2012
omeškanie s plnením peňažného dlhu nastalo dňom 11. 12. 2012 v časti o zaplatenie nároku na náhradu
škody pozostávajúcej z ušlého zisku. Vzhľadom na prvý deň omeškania a ustanovenie § 3 ods.1
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. je úroková sadzba úrokov z omeškania 8,75 %.

78. Súd teda vo zvyšnej časti žalobný návrh žalobcu ohľadne priznania príslušenstva zamietol ako
nedôvodný.

79. Súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255 CSP tak, že vzhľadom
na pomer úspechu strán sporu rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

Žalobca žalobou si uplatnil zaplatenie sumy 18 469,32 Eur, pričom bol úspešný v časti o zaplatenie
26,65 Eur z titulu zaplatených telekomunikačných poplatkov, 7650,-- Eur nemajetkovej ujmy, 826,7 Eur
trov právneho zastúpenia a 573,15 Eur ušlého zisku. Spolu bol teda úspešný v rozsahu 9 076,5 Eur.
Zároveň žalobca bol neúspešný v časti o zaplatenie 22,35 Eur náhrady za telekomunikačné poplatky,51,32 Eur za nájomné za rádiostanicu, 7650,-- Eur nemajetkovej ujmy a 1669,15 Eur z titulu ušlého
zisku. Spolu bol teda žalobca neúspešný v rozsahu 9392,82 Eur. Pomer úspechu žalobcu je teda 49,15
% a úspechu žalovanej 50,85 %. Z tohto dôvodu preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok

na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.
233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.