Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/426/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206297
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615206297.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti
povinnej: B. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. C. Y. XX, XXX XX C. C. Y., o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 127,13 Eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. EX 2221/2015 súdnym
exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom Kálmana
Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 6Er/347/2015-26 zo dňa 30. júna 2015 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 6Er/347/2015-26 zo dňa 30. júna 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 6Er/347/2015-26
zo dňa 30. júna 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekúcia, je rozhodcovský rozsudok
Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo
občianskoprávnych vzťahov sp. zn. II/2013-2198 zo dňa 20. februára 2014 (ďalej len „rozhodcovský
súd“). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o osobnom účte zo dňa 11. apríla
2006 uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou. Exekučný súd považoval
predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka bola v čase
jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už do počiatku neplatnou v zmysle § 53
ods.4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie. V dôsledku toho považoval exekučný súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a
absenciu jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, a preto podľa §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd

dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie
je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom
prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej
doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať
väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Ďalej
odvolateľ uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom
určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZoRK platnú rozhodcovskú doložku. Odvolateľ poukázal na to, že je
tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Poukázal ďalej na to, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka, a.s, ako jeho právny
predchodca postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery
uvedené v rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú
iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu
a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný
poriadok a ani ZoRK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo
veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to,
že ak by prvostupňový súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie
je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko
tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora,
nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo na rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania -
bezprostredne záväzná. Ďalej ešte odvolateľ uviedol, že teóriu o eurokonformnom výklade právnych
noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre
to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a to spôsobom, ktorý je zlúčiteľný s ústavnými
požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto
interpretačný priestor nedáva. Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej istoty a legitímnych
očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenie vydajú
alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe jeho
postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú
s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky a na rozhodnutia iných všeobecných súdov. Na základe uvedeného odvolateľ žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov sp. zn. II/2013-2198 zo dňa 20. februára 2014, ktorý oprávnený predložil s vyznačenou doložkou
právoplatnosti 21. júla 2014 a vykonateľnosti 24. júla 2014 a ktorým bola povinnej uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 127,13 Eur s príslušenstvom. Podľa odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami v zmluve o osobnom účte.
Podľa zmluvy o osobnom účte uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka,
a.s., Bratislava) a povinným dňa 03. novembra 2006, článku 5 bod 6 zmluvy o osobnom účte zmluvy
sa zmluvné strany dohodli, že „že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri Asociácii bánk SR, a to
podľa štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, pričom toto rozhodnutie bude pre obidve
zmluvné strany konečné a záväzné.“ Rozhodcovskú doložku v totožnom znení obsahuje aj zmluva o
osobnom účte uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa 11. apríla 2006.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľom je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.
Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou, ktorá bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Je nepochybné, že v prejednávanom
prípade má povinný (dlžník) v danom vzťahu vzniknutom z uzavretej zmluvy, postavenie spotrebiteľa,
nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa (oprávneného) poskytnuté peňažné
prostriedky. Oprávnený je podnikateľom, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov a

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
V zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sa takáto osoba považuje
za dodávateľa. Podľa § 52 ods. 3 OZ spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu, je v postavení spotrebiteľa
podľa § 52 ods. 1 a § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Túto skutočnosť
oprávnený nenamietal, pričom exekučný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným
ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44
Exekučného poriadku a § 45 ZRK.
Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo
9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak
sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín.“
Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh,
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný
na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné s
citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva
z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým
exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a
či subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi
uvedenými v exekučnom titule. Prípadne skúma, či došlo k prechodu práva alebo povinností na inak
označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Námietka odvolateľa o nedostatku
kompetencie exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu neobstojí, pretože je v zrejmom
rozpore s cit. § 44 Exekučného poriadku. Takisto námietka, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, dohodnutej či už
vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku
5 bod 6 Zmluvy o osobnom účte, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá
zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle §
53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú
podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že
v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola
ako doložka zapracovaná do formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať
predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už
táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje
svojim spotrebiteľom rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z
formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných
vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania
budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou,
bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by
sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Oprávnený nijakým spôsobom povinného neupozornil,
že je možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doložke.
Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak
nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,
majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).
Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.
Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.