Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. december 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/429/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413212503
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1413212503.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcov: 1/ L. P., A. Q.: I. XX, Q.,
2/ J. P., A. Q.: I. XX, Q., obaja zastúpení JUDr. Zoltánom Ludikom, advokátom so sídlom: Cukrová 14,
Bratislava, proti žalovaným: 1/ N. W., A. Q.: I. XX, Q., 2/ T. W.Á., A. Q. I.: XX, Q., zastúpená JUDr.
Dominikou Horváthovou, advokátkou so sídlom: Jašíkova 2, 821 03 Bratislava, o uloženie povinnosti
zdržať sa rušenia imisiami, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV,
č. k.: 40C/194/2013-425 zo dňa 19. 06. 2015 a na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava IV, č. k.: 40C/194/2013-132 zo dňa 05. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie výrokom žalobu zamietol. Súd ďalším výrokom uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov konania, pozostávajúcu z náhrady hotových
výdavkov vo výške 5,60 eura a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.283,72 eura, do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právnej zástupkyne žalovanej 2/ JUDr. Dominika Horváthová,
advokátka so sídlom Jašíkova 2, 821 03 Bratislava. Súd žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou (po pripustení zmeny
žaloby uznesením č. k. 40C/194/2013-193 zo dňa 11. 08. 2014 a uznesením č. k. 40C/194/2013-380 zo
dňa 17. 04. 2015) domáhali, aby súd uložil žalovaným povinnosť zdržať sa rušenia nad mieru primeranú
pomerom žalobcov - vlastníkov nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie

R. M. F.) a obyvateľov nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie R.
M. F.) hlukom, vibráciami a pachom spôsobovaným chovom koní (erdžanie koní, dupot koní, zápach
z tuhých a tekutých exkrementov koní) na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXX
(katastrálne územie R. M. F. - parcely K. Č.. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, budovy súpisné č. XXXX, XXXX J. v hospodárskych budovách
bez súpisného čísla, postavených na parcelách K. Č.. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX).

3. Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázali predovšetkým na nedostatok aktívnej
a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov v konaní. Uviedli, že nehnuteľnosti, ktoré susedia s ich
nehnuteľnosťami vlastní OZ Naša rodinka a nie žalobcovia, pričom pozemok par. č. XXXX, ktorý
vlastnia žalobcovia s ich nehnuteľnosťami vôbec nesusedí. Ďalej uviedli, že žalovaná 2/ už momentálnenevlastní žiadne kone a žalovaný 1/ nikdy nevlastnil žiadneho koňa. Poukázali tiež na to, že namietaná
hospodárska budova, sa skladá z troch častí, rekonštrukciou prešla jej stredná časť, ktorá bola pôvodne
maštaľ, v súčasnosti sa využíva ako sklad, pričom kone sa tam nenachádzajú vôbec. Celoročne

sú vo výbehu na parcele č. XXXX, ktorá s nehnuteľnosťami žalobcov nesusedí. Do stajne sa kone
umiestňujúibavmrazochavýnimočnezlompočasí.Čosatýkapoukazužalobcovnaúzemnýplánzroku
2007, uviedli, že jeho funkciou je usmerniť systém a typ realizácie výstavby v danom území tak, aby
nebol narušený charakteristický obraz a proporcie konkrétneho územia, za účelom chrániť ho a rozvíjať
do budúcna. Neznamená to teda, že by obyvatelia daného územia museli okamžite ukončiť chov zvierat,

žalovaní majú právo existujúce hospodárske budovy, ktoré boli vybudované ešte v roku 1912, užívať bez
zmeny účelu a rovnako majú právo aj naďalej chovať kone. Poukázali tiež na to, že žalovaná 2/ sa o kone
príkladne stará, čo vylučuje, aby kone nadmieru obťažovali žalobcov v akomkoľvek smere. Uviedli, že
v prítomnosti starostu mestskej časti Devínska Nová Ves došlo k osobnému rokovaniu a ústnej dohode
so žalobcami o zmene v spôsobe chovu koní vybudovaním prístrešku pre kone dole v ich záhrade.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalobcovia sú bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX o výmere 1 522 m2, k. ú. R. M.
F., G. Q. - L.. Č.. R. M. F., G. Q. I., zapísaný na LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Bratislava,
katastrálny odbor. Vlastníkom rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXXX/X, ako

aj rozostavanej budovy postavenej na parcele č. XXXX/X, a pozemku parc. č. XXXX, všetko k. ú. R. M.
F., obec BA - m. č. R. M. F., G. Q. I., zapísané na LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Bratislava,
katastrálny odbor, je OZ Naša Rodinka, Istrijská 19, Bratislava. Štatutárnym orgánom predmetného
občianskeho združenia je žalobca 1/. Žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci susedných pozemkov
parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X,

XXXX a budov súp. č. XXXX, XXXX ako aj hospodárskych budov bez súpisného čísla, postavených na
parcelách č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, všetko k. ú. R. M. F., G. Q. - L.. Č..
R. M. F., okres Bratislava IV, zapísané na LV č. XXX, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny
odbor. Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, navyše vyplývajú aj z aktuálneho výpisu z
LV č. XXXX, XXXX J. XXX (dostupných na www.katasterportal.sk).

5. Výsluchom žalobcu 1/ súd zistil, že na jeseň 2008 si žalovaní zhotovili novostavby hospodárskych
budov a odvtedy ich užívajú na chov koní, a to aj na športové účely. Do nehnuteľnosti, ktorú momentálne
užívajú, sa žalobcovia nasťahovali v roku 2006. Uviedol, že vtedy tam žalovaní nechovali kone, občas
tam videl nejakého jedného koňa, pričom najväčší počet koní na pozemku žalovaných bol 7, a to v roku

2013. V súčasnosti sú tam 4 dospelé kone a jeden poník. Uviedol tiež, že v súčasnosti na pozemku
žalovaných neprebieha žiadny výcvik koní, občas tam prídu malé deti sa povoziť na poníkovi, čo im
nevadí. Poukázal na to, že keď neprší, tak kone sa nachádzajú na parcelách č. XXXX J. XXXX, teda na
celom pozemku žalovaných až po obytnú časť, a keď prší, tak sú v maštali, pričom posledný mesiac, dva
sú aj v novozriadenom prístrešku na pozemku žalovaných. Uviedol, že v maštali sa kone nachádzajú

aj v noci, nevedel však uviesť, či sa tam zdržujú každú noc. K zneškodňovaniu exkrementov uviedol,
že žalovaní ich zbierajú z pozemku, nakladajú do fúriku a odvážajú na pozemok suseda. Takto to robili
poslednýrok,ažpotomtozačalizaorávať.Naotázkusúdu,odkedysanapozemkužalovanýchnachádza
kontajner na exkrementy, žalobca 1/ uviedol, že ten sa tam nachádzal odjakživa, ale na koniec pozemku
bol premiestnený asi tak pol roka dozadu, nevidel však, že by bol tento kontajner niekedy vyvezený.

6. Výsluchom žalovaného 1/ súd zistil, že predmetné nehnuteľnosti kupovali z dôvodu, že chovali kone
a potrebovali väčšiu nehnuteľnosť. Keď sa tam nasťahovali žalobcovia, čo bolo asi 4 - 5 rokov po nich,
tak chovali asi 3 - 4 kone. Žalobcovia sa na kone nesťažovali, sťažovať sa začali až teraz. Momentálne
sa tam nachádzajú tri kone a jeden poník. Väčšinou sú vonku, majú výbeh dole do záhrady, pričom

v priestoroch, kde predtým boli hospodárske budovy, sú iba vtedy, keď je zlé počasie. Celý pozemok
má 200 m, pričom výbeh je asi 50 až 100 m od budov, ktoré obývajú žalobcovia. Uviedol tiež, že kone
patria p. B., ktorému prenajímajú pozemok na tento účel. Poukázal ďalej na to, že p. B. realizuje v
spodnej časti ich pozemku prístrešok, kde by mali byť kone ustajnené, aby nerušili žalobcov. Uviedol, že
sa nejedná o športové kone, žiadny výcvik s nimi neprebieha. Čo sa týka zneškodňovania exkrementov

z koní, uviedol, že sa vyváža do nádoby na konci pozemku, kde sa hnoj dočasne uskladňuje, a keď je
nádoba plná, tak si pre to prídu susedia, ktorí si na jeseň hnoja záhrady, alebo sa objedná auto, ktoré to
odvezie preč. Poprel, že by dochádzalo k páleniu exkrementov, keďže by to ani nebolo možné, nakoľko
močovka je súčasťou toho tuhého odpadu. Poukázal tiež na to, že predtým bol ten kontajner na odpadumiestnený pri plote so žalobcami, ale keď sa na to žalobcovia sťažovali, tak ho premiestnili na koniec
pozemku. Tiež uviedol, že nikto iný okrem žalobcov sa na kone nesťažoval, ani fara, ktorá je vlastníkom
pozemku z druhej strany, pričom fara tam bola už predtým, ako sa tam nasťahovali aj s koňmi. Napokon

uviedol, že žalobcom stále robili nejaké ústupky tým, že kone posúvali nižšie a nižšie na pozemok.

7. Výsluchom žalovanej 2/ súd zistil, že do predmetných nehnuteľností sa spolu so žalovaným 1/
nasťahovali v roku 1996, už v vtedy tam prišli s tromi koňmi, ktoré patrili jej, keďže sa venovala
hypoterapii. V súčasnosti sa tam nachádzajú tri veľké kone a jeden poník. Ona už nevlastní žiadneho

koňa, o kone sa stará ich majiteľ p. B., pričom na ich pozemku neprebieha žiaden výcvik koní, keďže
sa nejedná o športové kone, ale o kone pre radosť. Občas príde p. B. povoziť svoje deti alebo deti ich
priateľov. Uviedla tiež, že od jesene 2013 sa kone nachádzajú vo výbehu, iba v prípade dlhotrvajúcich
dažďov ich premiestňujú do maštale, avšak za celý rok boli v maštali možno 6 dní. Do maštale sú
premiestňované aj v prípade manipulácie s nimi, keď ich treba odsedlať. Poukázala na to, že na ich
pozemku je zriadený prístrešok, ktorý zabezpečil p. B.. V prípade, že prší alebo keď sa idú kone nakŕmiť,

tak kone tam sami zájdu, inak sa voľne pohybujú vo výbehu, teda na pozemku parc. č. XXXX J. XXXX.
Čo sa týka likvidácie tuhého odpadu z koní uviedla, že o konský hnoj je veľký záujem, majú to
pripravenévovreciachatiežtoodvážajúdokontajnera,ktorýsanachádzanakoncipozemku.Vprípade,
že sa tento naplní, tak to odváža buď Denova - miestny podnik, alebo si pre to prídu záujemcovia o hnoj.
Keďže tento kontajner je špeciálny, tak ho neodváža auto, ale prídu záujemcovia a preložia si hnoj do

vlastného auta. Uviedla tiež, že do kontajnera sa odváža odpad raz denne, vždy poobede sa to pohrabe
a buď sa to dá do vriec, pre ktoré si prídu záujemcovia, alebo ak o to nie je záujem, tak sa to odnesie
do kontajnera. Poprela, že by niekedy došlo k páleniu tohto odpadu, čo by ani nebolo možné, keďže je
to vlhké. Poukázala tiež na to, že chovajú aj iné zvieratá, a to husi, sliepky, mačky a psov, pričom aj iní
susedia chovajú zvieratá, napr. p. L., čo je štvrtý alebo piaty sused od nich, má jedného býka a 4 svine

a kopu kačíc a sliepok, p. K., čo je suseda z druhej strany žalobcov, chová 14 psov a králiky.

8. Výsluchom svedka Ľ. B. súd zistil, že od žalovaných si prenajal pozemok za účelom ustajnenia koní,
on tam má ustajnené tri kone a ešte sa tam nachádza jeden kôň, ktorý mu ale nepatrí. Uviedol, že
sa nejedná o športové kone, využíva ich pre svoju osobnú potrebu, chodí s nimi na vychádzky. Na

pozemku žalovaných neprebieha žiadny výcvik, kone sú tam iba ustajnené. Uviedol tiež, že zabezpečuje
aj kŕmenie a čistenie koní, a tak isto aj odstraňovanie odpadu z koní. Odpad sa vynáša do nádoby, ktorá
sa nachádza na konci pozemku, a keď je kontajner plný, tak sa objedná auto, ktoré to vyvezie na skládku.
O kone sa stará aj jeho priateľka, ktorá tam chodí 3 - 4 krát do týždňa, a tiež žalovaná 2/. Poprel, že
by sa tam šíril nejaký neprimeraný zápach, kone sú absolútne zdravé, pokojné a žiadny nadmerný hluk

nespôsobujú. Poukázal tiež na to, že takmer v každom dvore niekto chová nejaké hospodárske zvieratá,
pričom on býva si 500 m od žalovaných.

9. Výsluchom svedkyne G. Q., matky žalovanej 2/, súd zistil, že predmetné nehnuteľnosti kúpili v roku
1996 na polovicu so žalovanou 2/, kone sa tam chovali už aj vtedy, keďže žalovaná 2/ si ich tam priniesla.

Uviedla, že v súčasnosti sa tam nachádzajú tri kone, pričom tieto sa nachádzajú na spodnom pozemku,
v stajni sú iba keď je veľmi zlé počasie. Čo sa týka likvidácie tuhého odpadu z koní uviedla, sa vyváža
do kontajnera a odtiaľ sa vyváža na skládku alebo si pre to prídu záujemcovia. Výsluchom svedka L..
B. L.Č. súd zistil, že je správcom farnosti, ktorá sa nachádza na susednom pozemku od žalovaných. Na
predmetnejfarnostisazdržiavasústavne,atoodroku1990.Uviedol,ženafaruchodíveľaľudí,alenikto,

ani on, nemal nikdy k chovu koní žiadne výhrady. Uviedol tiež, že normálne prejavy týchto koní považuje
za bežné v danej lokalite. Poukázal na to, že keď žalovaní v minulosti potrebovali dať pásť kone, tak im
umožnili, aby ich pásli na ich pozemku. Väčšina ľudí má z toho atrakciu a tešia sa tomu, že sa tam tieto
kone nachádzajú. Ďalej uviedol, že väčšinou sa kone pohybujú voľne po celom pozemku žalovaných,
keďže tento je veľký, pričom v súčasnosti sú tam štyri alebo päť koní. Uviedol, že kone videl aj v

tých priestoroch, ktoré sú uspôsobené na ustajnenie koní, nezaznamenal však žiadny nadmerný zápach
pochádzajúci či už zo samotných koní, alebo z ich exkrementov, ani žiadne vibrácie šíriace sa od týchto
koníaanižiadnynadmernýhluk,ktorýbyvydávalitietokone.Čosatýkazneškodňovaniatuhéhoodpadu
z koní, uviedol, že v spodnej časti pozemku žalovaných videl miesto, kde sa skladuje hnoj. Poukázal
tiež na to, že aj iní susedia v danej oblasti chovajú zvieratá ako psy, mačky, husi, sliepky, tiež asi piaty

alebo šiesty sused choval v minulosti ovce. Uviedol, že v tejto oblasti sa v minulosti chovali hospodárske
zvieratá, nakoľko v Devínskej Novej Vsi to bolo bežné. Na otázku právneho zástupcu žalobcov uviedol,
že v minulosti žalovaní chovali kone na klusácke závody, boli to asi dva alebo tri kone. Tiež uviedol,
že v minulosti, keď pestovali zemiaky, tak požiadali žalovaných, aby im prihodili aj hnoj, ale minulý rok2014 určite nie, keďže tam už nič nepestujú. Na otázku právnej zástupkyne žalovanej 2/, či zachytil
nejaké neprirodzené prejavy koní, teda či v dôsledku nejakého zmeneného zdravotného stavu
produkujú nejaký neprimeraný hluk, pach, alebo vibrácie, uviedol, že nezachytil žiadne chorobné prejavy

koní, teda že by polihovali alebo sa nehýbali, resp. že by vydávali nejaký neprimeraný, kvílivý zvuk.
Na otázku právnej zástupkyne žalovanej 2/, či zaznamenal v danej oblasti aj iné prejavy iných zvierat,
napr. štekot psov, kikiríkanie sliepok, uviedol, že psy tam má takmer každý, takže vníma aj brechot psov,
aj kikiríkanie, ale rovnako vníma aj zvuk pochádzajúci z áut a autobusov, keďže majú zástavku pred
domom, a tiež zápach z kanalizácie, ktorý je tam stále. Na otázku súdu uviedol, že v prípade zvuku

vydávaného koňmi žalovaných ide o niekoľkosekundové erdžanie niekoľkokrát za deň,
takže sa nejedná o sústavný zvuk.

10. Obhliadkou na mieste samom súd zistil, že na pozemku žalovaných sa nachádzali tri dospelé kone,
z ktorých dva sa nachádzali za kovovým ohradníkom v spodnej časti pozemku žalovaných. Na tejto
časti pozemku sa nachádzal aj novovybudovaný prístrešok pre kone. Jeden kôň sa voľne pohyboval po

vrchnej časti pozemku. Na konci pozemku žalovaných, ktorý mal dĺžku približne 200 m, sa nachádzal
kontajner na uskladnenie exkrementov. Súd nezistil, že by sa na pozemku žalovaných nachádzali voľne
porozhadzované exkrementy v nadmernom množstve. Po premiestnení sa na susedný pozemok
užívaný žalobcami súd nezistil, že by bolo cítiť nadmerný zápach pochádzajúci z koní, nebolo vidieť
stopy po exkrementoch ani iných tekutých odpadoch, nebolo počuť ani nadmerný hluk pochádzajúci

z koní ustajnených na pozemku žalovaných. Obhliadka sa konala dňa 05. 11. 2014 o 13.30 hod za
slnečného počasia, pri vonkajšej teplote 20 °C a miernom vetre.

11. Na poslednom pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015 právny zástupca žalobcov uviedol, že čo sa
týka aktuálnej situácie, kone sa nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný na pozemku žalovaných,

avšak kontajner, ktorý sa nachádzal na konci pozemku, bol presunutý k tomu prístrešku a žalobcom
to smrdí.

12. Žalovaná 2/ na tomto pojednávaní uviedla, že kontajner bol presunutý k prístrešku z dôvodu,
že hrozilo riziko záplav a aby sa neznečistila voda, tak ho presunuli bližšie. Kontajner je momentálne

prázdny, vyčistený a určený na predaj. Majiteľ koní p. B. si zabezpečuje vlastný kontajner a momentálne
ten odpad zneškodňuje tak, že ho naloží do vriec, pristaví si auto a odvezie to. Kone sa momentálne
nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný v spodnej časti pozemku, pričom sa tam zdržujú trvalo,
boli tam aj poslednú zimu a budú tam aj túto zimu.

13. Podľa § 127 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „O. Z.“) vlastník veci
sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne
ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami
pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na
upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom,

prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením
a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v
nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu
presahujúce na jeho pozemok.

14. Predmetné ustanovenie predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré
sa priamo odvíjajú od vlastníctva. Súbor týchto pravidiel správania sa v teórii i praxi označuje
ako tzv. susedské práva. Ide o konkretizáciu všeobecnej zásady občianskeho práva zakotvenej v § 3.
Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom. Aj ostatní vlastníci
sa musia podriadiť tomuto ustanoveniu tak, aby pri výkone práv vlastníkov nebol ktorýkoľvek z vlastníkov

ohrozený konaním, ktoré je v tomto predpise zakázané. Vlastník veci sa musí zdržať len takého konania
alebo nekonania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo ktorým by vážne
ohrozoval výkon jeho práv. Predpoklady uvedené v hypotéze tejto normy treba vykladať v každom
jednotlivom prípade objektívne. Subjektívne hľadisko nie je rozhodujúce. Vlastník môže ohrozovať a
obťažovať nielen iného vlastníka, ale aj každú inú osobu, ktorá ako jeho sused by mohla byť dotknutá

konkrétnym konaním vlastníka veci. Ohrozeným susedom môže byť fyzická osoba i právnická osoba,
môže to byť nájomca, vypožičiavateľ alebo osoba oprávnená z vecného bremena, pričom nemusí ísť o
bezprostrednéhosuseda(porov.F.,P.Súvisiacepredpisy. KomentárkObčianskemuzákonníku40/1964
Zb.: §127. Systém ASPI).15. Účastníkmi právneho vzťahu z imisií teda nemusia byť len vlastníci alebo držitelia nehnuteľností
dotknutej imisiou, ale môžu to byť akékoľvek osoby užívajúce vec na základe obligačného práva.

Môže to byť nielen osoba, ktorá má k nehnuteľnosti alebo k inej veci nejaký vzťah, ale každý, koho
užívanie veci vlastníkom ohrozuje spôsobom uvedeným v § 127 ods. 1 O. z. Ochrana je teda
poskytovaná každému obťažovanému, bez ohľadu na to, či je obťažovaný ako vlastník veci. Teoreticky
môže ísť aj o obťažovanie chodca hlasnou hudbou. Povinnou stranou môže byť nielen vlastník (užívateľ)
nehnuteľnosti, ale aj vlastník (užívateľ) akejkoľvek inej veci. Pokiaľ je rušiteľom užívateľ veci, ktorý nie

je jej vlastníkom (napr. nájomca), je možné podať žalobu tak proti vlastníkovi, ako aj proti užívateľovi
veci. Ak bude žaloba proti vlastníkovi úspešná, bude na ňom, ako užívateľovi zabráni v ďalšom rušení.
Pokiaľ sú imisiami obťažované osoby obývajúce nehnuteľnosť, môže sa ochrany domáhať okrem týchto
osôb aj vlastník nehnuteľností (porov. P., J. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku. Vydaní
první. Praha: C. H. Beck, 2002, str. 120).

16. Vzhľadom na uplatnenú námietku nedostatku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov v
konaní sa súd musel prvom rade vysporiadať s touto otázkou. Z vyššie uvedeného výkladu pritom
vyplýva, že táto námietka nebola dôvodná.

17. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie, žalobcovia užívajú nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXXX,

postavený na parcele č. XXXX/X, ďalej rozostavanú budovu postavenú na parcele č. XXXX/X, ako aj
pozemok parc. č. XXXX, všetko zapísané na LV č. XXXX, a to na základe súhlasu ich vlastníka OZ
Naša Rodinka, ktorého štatutárnym orgánom je žalobca 1/. Predmetné nehnuteľnosti bezprostredne
susedia s nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovaných. Ochrany sa teda domáhali žalobcovia ako osoby
fakticky sa zdržujúce na nehnuteľnostiach zasiahnutých imisiami, pričom tieto nehnuteľnosti obývajú

na základe súhlasu ich vlastníka. Navyše žalobcovia sú bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. č.
XXXX, ktorý síce nie je pozemkom bezprostredne susediacim s pozemkom vo vlastníctve žalovaných,
z výkladu podaného vyššie (ako aj z doslovného znenia citovaného ustanovenia § 127 ods. 1 O. z.)
však vyplýva, že bezprostredné susedstvo (a ani vlastníctvo pozemku zasiahnutého imisiami) nie je
podmienkou ochrany v zmysle tohto ustanovenia. Z uvedeného dôvodu sa preto súd ani podrobnejšie

nezaoberal námietkou uplatnenou žalovanou 2/ ohľadne neplatnosti zmluvy o výpožičke (č. l. 190
spisu), na základe ktorej OZ Naša Rodinka ako vlastník vyššie uvedených nehnuteľností vypožičala
tieto nehnuteľnosti žalobcom. Ani neplatnosť tejto zmluvy by totiž nič nezmenila na tom, že žalobcovia
fakticky užívajú predmetné nehnuteľnosti so súhlasom ich vlastníka, navyše sami sú vlastníci ďalšieho
susedného pozemku. Aktívna vecná legitimácia žalobcov v konaní bola teda (bez ohľadu na predloženú

zmluvu o výpožičke) daná.

18. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, na
ktorých sa nachádzajú kone, v súvislosti s ktorými sa žalobcovia domáhajú ochrany pred imisiami.
Z výkladu podaného vyššie (ako aj z logiky veci) je zrejmé, že samotné vlastníctvo koní ako zdroja

imisií nie je rozhodujúce. Žalovaní ako vlastníci nehnuteľností, na ktorých dochádza k chovu koní,
majú najväčšiu právnu možnosť zabrániť tomu, aby sa zo zdroja imisií nachádzajúceho sa na ich
nehnuteľnostiach, šírili tieto imisie obťažujúce ostatných susedov. Preto bez ohľadu na vlastníctvo
chovaných koní a bez ohľadu na predloženú nájomnú zmluvu (č. l. 218 - 221 spisu), ktorou žalovaní
prenajali pozemok v ich vlastníctve nájomcovi (svedkovi B.) za účelom chovu koní, bola daná aj

pasívna vecná legitimácia žalovaných v konaní. Čo sa týka samotného žalovaného nároku, z
citovaného ustanovenia § 127 ods. 1 O. z. vyplýva, že právo neposkytuje ochranu proti akémukoľvek
obťažovaniu. Ochrany sa možno dovolať iba vtedy, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom.
Každý je totiž povinný znášať imisie z obyčajného, normálneho užívania pozemku. Dovolené je teda
užívanie veci, ktoré je bežné a normálne podľa platných názorov spoločnosti v tej ktorej dobe, aj keď

prípadne obťažuje suseda. Pri skutkovej podstate rušenia imisiami je poskytnutie ochrany viazané na
určitú intenzitu rušenia (R 3/1988). Ak ide o zásah, ktorý neprekračuje mieru primeranú pomerom a
spoločensky únosné hranice, dané pravidlami občianskeho spolužitia, nejde o neoprávnený zásah v
zmysle citovaného ustanovenia. V takýchto prípadoch sa nemožno úspešne dovolať súdnej ochrany (R
37/1985). Pojmy „miera primeraná pomerom“ alebo „vážne ohrozovanie výkonu práv“ vyjadrujú hornú

hranicu negatívnych dôsledkov správania sa vlastníka. Ak negatívne dôsledky tohto správania prekročia
určitú hranicu, dotknutý sa môže úspešne domáhať ochrany svojich práv podľa § 127 ods. 1 O. z.
Pri súdnej ochrane týchto práv musí súd vždy dôsledne zistiť konkrétnu situáciu a objektívne posúdiť,
či uvedená hranica bola prekročená, lebo ochranu nemožno priznať pred zásahmi, ktoré neprekračujúdovolenú mieru a sú dôsledkom bežného správania sa, ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo
je spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti. Pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie
ochrany podľa § 127 ods. 1 O. z. treba pojem „nad mieru primeranú pomerom“ vykladať tak, že určuje

hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným
správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase,
ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom (R 72/1994).

19. Z uvedeného výkladu vyplýva, že pre úspech žalobcov v konaní bolo nevyhnutné preukázať, že zo

strany žalovaných sú obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. To sa však vykonaným dokazovaním
preukázať nepodarilo, keď žalobcovia nepreukázali, že horná hranica prípustných zásahov (ktoré sú
dôsledkombežnéhosprávaniasaaktorésúsusediapovinnínavzájomtrpieť,lebosúspojenésobvyklým
užívaním nehnuteľnosti) bola v tomto konkrétnom prípade prekročená. Žalobcovia argumentovali tým,
že hospodárska budova, v súvislosti s ktorou žalovaní požiadali o stavebné povolenie v rámci
investičnému zámeru zrekonštruovať predmetnú hospodársku budovu za účelom ustajnenia koní, bola

stavebným úradom vyhodnotená tak, že je v rozpore s územným plánom hl. mesta SR Bratislavy z
roku 2007. V tejto súvislosti poukazovali na stanovisko Magistrátu hl. mesta SR Bratislavy zo dňa 15.
08. 2012 (č. l. 12 - 16 spisu), kde sa uvedená skutočnosť konštatuje, ďalej na rozhodnutie Krajského
stavebného úradu v Bratislave č. A/2011/628/LGZ zo dňa 18. 01. 2011, ktorým tento orgán ako odvolací
orgán zrušil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves č. DNV 2010-08/980/X/dsp/Šo

zo dňa 05. 05. 2010, ktorým sa dodatočne povolila stavba „Prestavba hospodárskej budovy - Istrijská
17“ na pozemku parc. č. XXXX (č. l. 22 - 24 spisu) a napokon na rozhodnutie Ministerstva dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 21515/2011/SVBP-64416/Hia zo dňa 05. 12. 2011 (čl. 28 -
36 spisu), ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalovaných proti predmetnému rozhodnutiu Krajského
stavebného úradu a toto bolo potvrdené. Tieto listinné dôkazy (ako aj veľkú časť ostatných listinných

dôkazov týkajúcich sa správnych konaní prebiehajúcich medzi účastníkmi ohľadne danej stavby) však
súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k meritu sporu (preto súd tieto listinné dôkazy, ani skutkové
zistenia z nich vyplývajúce, bližšie nerozvádzal v skutkovej časti odôvodnenia rozsudku). Predmetom
konania v posudzovanej veci totiž nebolo posúdenie súladu účelu spornej stavby nachádzajúcej sa na
pozemku žalovaných (bez ohľadu na to či sa jednalo o stavbu, v ktorej žalovaní v minulosti

ustajňovali kone alebo o inú susednú stavbu, kde tak plánovali robiť) s územným plánom (čo je v
právomoci správnych orgánov), ale posúdenie toho, či v dôsledku chovu koní na pozemku žalovaných,
sú žalobcovia obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. Územný plán neupravuje podmienky ani
samotnú otázku chovu koní v určitej oblasti (nemôže ho teda ani zakázať), keďže jeho účel je celkom
iný(regulujenajmäpodmienkyumiestňovaniastaviebvurčitomúzemí).Vtejtosúvislostisúdlenokrajom

poznamenáva, že otázku chovu zvierat (vrátane hospodárskych) na určitom území (a
ukladanie povinností a obmedzení obyvateľom tohto územia za tým účelom) nemôže upravovať ani
obec svojím všeobecne záväzným nariadením (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 33/01 zo 14. mája 2004 uverejnený v Zbierke zákonov SR, čiastka 211, pod č. 499/2004).
Rovnako bez relevancie k predmetu sporu bol aj listinný dôkaz - výzva mestskej časti Bratislava -

Devínska Nová Ves zo dňa 02. 10. 2012 (č. l. 18 - 19 spisu), ktorou mestská časť vyzvala žalovaných,
aby v lehote 60 dní ukončili chov a ustajnenie koní v hospodárskej budove na pozemku parc. č. XXXX/
XX. Táto výzva sa totiž týkala ukončenia ustajnenia koní v konkrétnej budove (keďže jej účel bol v
rozpore s územným plánom), a nie samotného zákazu chovu koní na pozemku žalovaných.
Súd opätovne poukazuje na to, že z hľadiska merita sporu boli rozhodujúce iba tie skutočnosti, ktoré

sú vymedzené v hypotéze relevantnej právnej normy, ktorú súd aplikoval na prejednávanú vec, teda či
žalovaní v dôsledku využívania svojho pozemku na chov, resp. ustajnenie koní obťažujú žalobcov nad
mieru primeranú pomerom. To, či žalovaní užívajú budovy na svojom pozemku v súlade ich účelom, je
otázka, ktorá sa rieši v správnom konaní, kde je daná právomoc správnych orgánov.

20. Naopak z relevantných dôkazov vykonaných za účelom zistenia pomerov na mieste samom súd
nemal za preukázané, že by kone nachádzajúce sa na pozemku žalovaných, obťažovali žalobcov
nadmerným hlukom, vibráciami a pachom. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalovaní popreli, že
by na ich pozemku prebiehal nejaký výcvik koní. Rovnako svedok B. (majiteľ koní) vo svojej výpovedi
poprel, že by na pozemku žalovaných prebiehal výcvik koní, keďže sa nejedná o športové kone, ale o

kone,ktorévyužívalenpresvojuosobnúpotrebunavychádzky,pričomkonemánapozemkužalovaných
iba ustajnené. Napokon aj samotný žalobca 1/ vo svojej výpovedi (č. l. 261 spisu) uviedol, že v
súčasnosti na pozemku žalovaných neprebieha žiadny výcvik koní, občas tam prídu malé deti sa povoziť
na poníkovi, čo mu nevadí. Uvedené aj v spojitosti s počtom koní, ktoré sa nachádzajú na pozemkužalovaných (tri dospelé a jeden poník, čo vyplynulo z vykonaných výsluchov a miestnej obhliadky)
nedáva podklad pre tvrdenie žalobcov o nadmernom hluku a vibráciách spôsobovaných erdžaním a
dupotom koní (čo by bolo pochopiteľné v prípade výcviku koní). Práve takto (erdžanie a dupot) pritom

žalobcovia vymedzili petit žaloby vo vzťahu k namietaným imisiám. Čo sa týka žalobcami predložených
fotografií (č. l. 167 - 174 spisu), na ktorých je zachytený väčší počet koní, súd poukazuje na to, že
sa jedná o staršie fotografie z minulosti (podľa tvrdenia žalobcu z roku 2013), pričom minulé obdobie
nebolo pre rozhodnutie súdu podstatné (§ 154 ods. 1 O. s. p.). Z rovnakého dôvodu nebol relevantný
ani poukaz žalobcov na tlačivo z roku 2009, ktorým žalovaná 2/ požiadala o zaregistrovanie dostihovej

stajne ADAMAS (č. l. 192 spisu). Z potvrdenia Závodiska, š. p., zo dňa 23. 06. 2014 (č. l.
295 spisu) navyše vyplýva, že žalovaná 2/ nemá v súčasnosti zaregistrovanú žiadnu dostihovú stajňu a
nemá zaregistrované dostihové kone, keďže dostihy klusákov boli zrušené v druhej polovici roka 2012
a klusácka dostihová prevádzka je ukončená. Svedok B. potvrdil, že o kone je riadne postarané, kone
sú pravidelne čistené, zdravé a pokojné, nespôsobujú žiadny nadmerný hluk ani neprimeraný zápach.
To potvrdil aj svedok L. a je to v súlade aj s oznámením Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy

Bratislava zo dňa 13. 04. 2012 a 08. 02. 2013 o preverení chovu koní na pozemku žalovaných (č. l. 20 -
21 spisu), kde sa uvádza, že pri sprístupnení chovných priestorov nebolo cítiť nadmerný zápach, kone
v čase kontroly boli v čistom stave, zaočkované proti chrípke, v dobrom výživnom a kondičnom stave,
exkrementy sa zachytávajú do hlbokej podstielky, ktorá sa následne uskladňuje v prenosnom kontajnery.
Čo sa týka odstraňovania exkrementov z koní, z výsluchu žalovaných, svedka B. J. L., ako aj z miestnej

obhliadky mal súd za preukázané, že tento sa vyváža do kontajnera na konci pozemku žalovaných.
Súd nezistil, že by sa na pozemku žalovaných voľne nachádzali exkrementy v nadmernom množstve.
Žalovaní ako aj svedok B. zhodne potvrdili, že keď je kontajner plný, tak sa objedná auto, ktoré obsah
vyvezie, alebo si prídu pre to záujemcovia o hnoj. Uvedené teda rovnako nedáva podklad pre tvrdenie
žalobcov o nadmernom zápachu z tuhých a tekutých exkrementov koní (ako žalobcovia zápach

špecifikovali v petite žaloby). Nadmerný zápach nepotvrdil ani bezprostredný sused žalovaných - svedok
L.,ktorýsanasusednejnehnuteľnostizdržiavasústavneaanisvedokB..Rovnakosanepotvrdilopálenie
exkrementov v hospodárskej budove na pozemku žalovaných. Žalobcovia za týmto účelom predložili
DVD s videozáznamom, ktorého prehratím súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 19. 06. 2015,
pričom zistil, že je na ňom zachytený dymiaci komín. Z uvedeného dôkazu však vôbec nevyplýva, že

by malo ísť práve o pálenie exkrementov z koní, nie je z neho zrejmé, z čoho pochádza dym, ako
často k takémuto javu dochádza a dokonca ani to, že by sa malo jednať o komín žalovaných. Pálenie
exkrementov nepotvrdil ani svedok B. J. L., pričom žalovaní pálenie exkrementov popreli s tým, že
by to vzhľadom na konzistenciu tohto odpadu ani nebolo možné. Pokiaľ žalobcovia namietali hluk a
vibrácie vznikajúce tým, že v noci kone kopú do stien a konštrukcie hospodárskej budovy, v ktorej sú

ustajnené a ktorá bezprostredne susedí s nehnuteľnosťami, ktoré obývajú, súd poukazuje na to, že
v petite žaloby hluk a vibrácie takto nevymedzili (vymedzili ich ako erdžanie a dupot koní). Bez ohľadu
na to však súd uvádza, že samotný právny zástupca žalobcov na pojednávaní konanom dňa 19. 06.
2015 potvrdil, že v súčasnej dobe sa kone nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný na pozemku
žalovaných. V zhode s tým aj žalovaná 2/ potvrdila, že odkedy svedok B. postavil na ich pozemku

prístrešok, kone sa zdržujú iba tam, a to trvalo, pričom tam boli aj poslednú zimu. Rovnako miestnou
obhliadkou súd zistil, že dva kone sa nachádzali pri prístrešku v spodnej časti pozemku a jeden sa
voľne pohyboval po vrchnej časti pozemku. V hospodárskej budove, ktorú označili žalobcovia, sa
nenachádzal žiadny kôň. Uvedené teda vylučuje, že by kone mohli spôsobovať vibrácie a hluk tým,
že by kopali do stien predmetnej hospodárskej budovy (keďže sú ustajnené v prístrešku, ktorý bol na

tento účel vybudovaný). Navyše aj samotný žalobca 1/ vo svojej výpovedi (č. l. 261 spisu) uviedol, že
kone sa nachádzajú v novozriadenom prístrešku na pozemku žalovaných. V maštali sa mali podľa neho
nachádzať v noci. Nevedel však uviesť, či sa tam zdržujú každú noc. V tejto súvislosti súd poukazuje
na to, že ak ani samotný žalobca nevedel presne uviesť, či sa kone v tejto budove nachádzajú každú
noc (kedy mali kopať do stien a rušiť tak žalobcov v pokojnom spánku), vyvoláva to pochybnosti o

tom, že by boli žalobcovia tak zásadne a nadmerne rušení práve týmito imisiami (inak by žalobca 1/
vedel túto skutočnosť uviesť presne). V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že práve vybudovanie
prístrešku na ustajnenie koní v spodnej časti pozemku (vzdialenejšej od nehnuteľností obývaných
žalobcami)bolopredmetomústnejdohodymedzižalovanou2/ažalobcom1/zaúčastistarostumestskej
časti Bratislava - Devínska Nová Ves, v ktorej žalobca 1/ súhlasil s tým, že kone budú väčšinu času v

tomto prístrešku a v pôvodnej stajni budú umiestnené iba v čase povodní a veľkých mrazov. Predmetom
dohody bolo rovnako aj premiestnenie kontajnera na hnoj na koniec pozemku žalovaných. Uvedené
preukazuje písomné potvrdenie starostu mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves L. T. (č. l. 73
spisu). Možno teda konštatovať, že premiestnením kontajnera na hnoj na koniec pozemku žalovaných avybudovaním prístrešku, kde sa kone väčšinu času nachádzajú, žalovaní túto dohodu splnili, pričom tieto
opatreniamožnopovažovaťzaichústretovýkrokvočižalobcomzaúčelomobmedzeniarušivýchvplyvov
spojenýchsprítomnosťoukonínaichpozemku.Súdtotižnespochybňuje,že sprítomnosťoutakých

veľkých zvierat, ako sú kone, sú spojené určité rušivé, resp. obťažujúce vplyvy pre okolie. Vykonaným
dokazovaním sa však nepreukázalo, že by tieto vplyvy prekročili únosnú mieru, resp. hornú hranicu
dovolených zásahov, ktorú sú susedia povinní navzájom trpieť. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na
výpoveď svedka L., ktorý uviedol, že nezaznamenal žiadny nadmerný zápach pochádzajúci či už zo
samotných koní, alebo z ich exkrementov, ani žiadne vibrácie šíriace sa od týchto koní a ani žiadny

nadmerný hluk, ktorý by vydávali tieto kone. K chovu koní nemal žiadne výhrady, normálne prejavy koní
považoval za bežné v danej lokalite. Rovnako potvrdil, že ani nikto z ľudí, ktorých chodí na faru veľa,
nemal nikdy k chovu koní žiadne výhrady. Práve jeho výpoveď považoval súd pre zistenie miestnych
pomerov (okrem miestnej obhliadky) za podstatnú, keďže ide o bezprostredného suseda žalovaných,
ktorý sa na susednom pozemku v správe farnosti zdržiava sústavne, a to od roku 1990, teda ešte skôr,
ako sa tam nasťahovali žalovaní aj s koňmi. Je tak vystavený ich vplyvom oveľa dlhšie ako žalobcovia,

ktorí sa tam nasťahovali podstatne neskôr (4 - 5 rokov po žalovaných). Navyše v čase, keď sa tam
nasťahovali,užžalovaníchovalinasvojompozemkukone.Vedelitedadoakéhoprostrediaprichádzajúa
aké sú pomery na mieste samom. Počas celého tohto obdobia sa pritom súdnej ochrany voči žalovaným
nedomáhali, a to napriek tomu, že množstvo koní na pozemku žalovaných bolo počas tohto obdobia
aj väčšie ako v súčasnosti (ako to dokumentujú fotografie na č. l. 167 - 174 spisu). Uvedené preto

vyvoláva určité pochybnosti o skutočnom úmysle a motivácii žalobcov pri podávaní žaloby, a to aj s
poukazom na to, že vzťahy medzi účastníkmi sú dlhodobo značne narušené a konfliktné a vedú proti
sebe množstvo ďalších súdnych (ako aj správnych) konaní (čo je súdu známe z jeho úradnej činnosti,
ako aj z obsahu spisu). V neposlednom rade súd poukazuje na značnú rozlohu pozemku žalovaných, po
ktorom sa kone voľne pohybujú (4026 m2 - parc. č. 1674/1, 1674/2, 1675). Nie sú teda sústredené iba

na jednom úzko vymedzenom mieste, kde by sa koncentrovali rušivé vplyvy s nimi spojené. Napokon
súd poukazuje aj na charakter danej oblasti, kde prevažujú rodinné domy v pôvodnom stave z obdobia,
kedy bolo bežné chovanie hospodárskych zvierat. Aj svedok L. ako dlhoročný obyvateľ tejto oblasti vo
svojej výpovedi potvrdil, že v minulosti sa tam chovali hospodárske zvieratá, keďže v Devínskej
Novej Vsi to bolo bežné. Skutočnosť, že aj v súčasnosti chová väčšina obyvateľov danej oblasti zvieratá,

potvrdili vo svojej výpovedi okrem svedka L. J. B. aj žalovaní. S existenciou týchto zvierat sú pritom
spojené určité prejavy (napr. štekot psov, kikiríkanie sliepok, špecifický pach a pod.), ktoré dotvárajú
kolorit danej oblasti. Na uvedené prejavy (imisie) sa pritom žalobcovia nesťažovali a ani súd nezistil,
že by správanie všetkých ostatných obyvateľov danej oblasti chovajúcich zvieratá bolo závadné. Práve
toto zistenie bolo pritom významné z hľadiska ustálenia miery dovolených zásahov (miery primeranej

pomerom), a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom pretrvávajúcim v danom mieste a čase, ale aj
vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom. Súd sa teda neobmedzil pri hodnotení primeranej miery na
existujúce pomery, ale vzal zreteľ aj na pomery, ktoré sú žiaduce a ktoré by mali vzhľadom na charakter
danej oblasti a prevládajúce (nezávadné) správanie ostatných obyvateľov pretrvávať. Po zohľadnení
všetkých týchto okolností pritom súd dospel k záveru, že prípustná hranica dovolených zásahov v tomto

konkrétnom prípade prekročená nebola, preto žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

21. Čo sa týka námietky právneho zástupcu žalobcov, ktorú prezentoval v záverečnej reči na
pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015, kde poukázal na to, že miestna obhliadka nebola súdom
vykonaná v takom ročnom období, kedy imisie najviac vznikajú a nebola vykonaná ani v noci, kedy

mali byť žalobcovia rušení hlukom a vibráciami, súd uvádza, že súd si je vedomý toho, že obhliadka
bola vykonaná jednorázovo a iba za určitých konkrétnych poveternostných podmienok. Súd sa ju však
snažil naplánovať tak, aby poveternostné podmienky boli čo najoptimálnejšie a zodpovedali určitému
priemeru, ktorý sa v čo najväčšej miere vyskytuje na našom území, čomu podľa názoru súdu slnečné
počasie, teplota 20 °C a mierny vietor zodpovedá. Navyše je nemysliteľné, aby súd vykonával obhliadku

v každom ročnom období a počas všetkých možných poveternostných podmienok, a už vôbec nie v
noci. Súd však v súvislosti s námietkou právneho zástupcu zdôrazňuje, že obhliadka nebola jediným
a rozhodujúcim dôkazom, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Bola však v súlade s
tým, čo vyplynulo z ostatných vykonaných dôkazov, predovšetkým z výsluchu účastníkov a vypočutých
svedkov. Pokiaľ ide hodnotenie svedeckých výpovedí, v prípade svedka L. išlo o nestranného a na veci

nezaujatého svedka, navyše sa jednalo o farára. V jeho výpovedi súd nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by jej výpovednú hodnotu znižovali alebo inak oslabovali. Svedok vypovedal spontánne, v jeho
výpovedi sa nevyskytli žiadne logické rozpory a jeho výpoveď bola v súlade s ostatnými dôkazmi. To platí
aj o výpovedi svedka B.. Výpovede predmetných svedkov preto súd vyhodnotil ako vierohodné.Súd pritom hodnotil dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132O. s. p.).

22. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania daňovými priznaniami žalovaných od roku 1995
až do súčasnosti vzťahujúcimi sa na daň z nehnuteľnosti na všetky stavby nachádzajúce sa na I.
XX F. Q., výpisom z listu vlastníctva ku stavbám na I. XX F. Q., ktoré boli evidované od roku 1995
do súčasnosti a napokon všetkými znaleckými posudkami od roku 1992 až dodnes týkajúcimi sa
nehnuteľností nachádzajúcimi sa na parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX,

XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX J. XXXX/XX. Tieto dôkazy navrhli vykonať žalobcovia v písomnom
vyjadrení zo dňa 19. 06. 2014 (č. l. 161 spisu) a mali preukázať, či sa v predmetnom období skutočne
nachádzali stavby určené na chov hospodárskych zvierat na predmetných parcelách. Ako však už súd
uviedol vyššie, táto skutočnosť (účel stavieb na pozemku žalovaných) nebola z hľadiska
hypotézy právnej normy aplikovanej na posudzovanú vec významná, preto súd predmetné dôkazy ako
neúčelné a nadbytočné nevykonal.

23. Súd zamietol aj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov I.. S. U., vedúcej Stavebného
úradu v Devínskej Novej Vsi, p. B., pracovníka Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy a
znaleckýmposudkomohľadnemnožstvaodpadupochádzajúcehozkoníaohľadnehluku,akotonavrhol
právny zástupca žalobcov na pojednávaní konanom dňa 13. 02. 2015 (č. l. 344 spisu). Svedkyňa U. sa

mala vyjadriť k podmienkam povolenia stavieb na pozemku žalovaných, teda ako boli povolené a na aký
účel, keďže podľa žalobcov tieto neboli riadne skolaudované a povolené na chov koní. K tomu súd
znovu opakuje, že to, na aký účel boli stavby na pozemku žalovaných povolené, resp. skolaudované (a
či vôbec) nebolo pre posúdenie veci relevantné. Svedok B. sa mal vyjadriť k podmienkam chovu koní
na pozemku žalovaných, keďže v roku 2012/2013 vykonal ohliadku chovu koní. K tomu súd uvádza,

že na č. l. 20 - 21 spisu sa nachádza listinný dôkaz - oznámenie o preverení chovu hospodárskych
zvierat (kde je ako vybavujúci uvedený p. B.), ktorým súd vykonal dokazovanie a v ktorom sú zachytené
výsledky kontroly chovou koní na pozemku žalovaných. Navyše obhliadku vykonal aj súd v rámci
súdneho konania. Preto výsluch označeného svedka považoval súd za neúčelný a nadbytočný. Pokiaľ
ide o znalecký posudok ohľadne množstva odpadu pochádzajúceho z koní a ohľadne hluku, súd

uvádza, že samotné množstvo odpadu vyprodukované koňmi nebolo rozhodujúce (keďže v konaní
bolo preukázané, že tento odpad je priebežne z pozemku žalovaných odstraňovaný), navyše pach
pochádzajúci z exkremetnov koní je nemerateľná veličina. Pokiaľ ide o hluk (žalobcovia ho v petite
žaloby vymedzili ako hluk pochádzajúci z erdžania koní), v konaní bolo preukázané (výsluchom
svedka L. ako aj miestnou obhliadkou), že sa nejedná o sústavný, konštantný zvuk (ako je tomu napr. v

prípade hlasnej hudby), preto akékoľvek znalecké skúmanie tejto veličiny by k ničomu neviedlo a bolo
by neúčelné. V prípade erdžania koní (ktoré sú zdravé, je o ne riadne postarané a nevykonáva
sa s nimi žiadny výcvik) ide normálny prejav týchto zvierat vyskytujúci sa niekoľkokrát za deň a trvajúci
niekoľko sekúnd (čo je skutočnosť všeobecne známa), pričom v konaní nebolo preukázané, že by v
prípade koní nachádzajúcich sa na pozemku žalovaných tomu bolo inak (svedkovia L. J. B. potvrdili, že

kone sú zdravé, je o ne riadne postarané a nevykonáva sa s nimi žiadny výcvik). Navyše v konaní bolo
preukázané, že v danej oblasti sa bežne vyskytujú podobné zvukové prejavy aj iných zvierat chovaných
obyvateľmi tohto územia (štekot psov, kikiríkanie sliepok a pod.).

24. Čo sa týka fotodokumentácie vyhotovenej žalobcami (č. l. 365 - 367 spisu), ktorá zachytáva pozemok

žalovaných a činnosť na ňom vykonávanú, žalovaná 2/ namietala, že sa jedná o nezákonný dôkaz,
zasahujúci do súkromia žalovaných, ktorí nedali na vyhotovenie a použitie takejto fotodokumentácie
súhlas. S touto námietkou sa súd stotožnil, a preto tento dôkaz nevykonal. V prípade pozemku
žalovaných ide totiž o ohradený pozemok, oddelený od verejnej komunikácie. Nie je teda verejne
prístupný a vystavený tak očiam verejnosti. Ak si potom žalobcovia vyhotovili fotografie tohto pozemku (a

činnosti na ňom vykonávanej) bez súhlasu žalovaných, postupovali v rozpore s ustanoveniami určenými
na ochranu osobnostnej sféry fyzických osôb (§ 11 a nasl. O. z.), a preto takýto dôkaz ako nezákonný
nemohol súd v konaní vykonať (obdobne porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21Cdo/434/2010 zo dňa 09. 03. 2011). To platí aj o návrhu na vykonanie dokazovania videozáznamom,
ktorý navrhol vykonať právny zástupca žalobcov na poslednom pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015.

K tomu však súd navyše uvádza, že právny zástupca ani nevedel presne špecifikovať, čo by malo
byť obsahom tohto videozáznamu a aká konkrétna skutočnosť by ním mala byť preukázaná (viď str.
6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 19. 06. 2015, kde na otázku súdu, aká skutočnosť by
mala byť týmto dôkazom preukázaná, právny zástupca uviedol: „Neviem, ale predpokladám, že by sato malo týkať zneškodňovania exkrementov na pozemku žalovaných.“). Tento návrh sa preto súdu javil
byť navyše aj účelový.

25. Napokon, celkom na záver súd uvádza, že k prejednaniu veci a vyhláseniu rozsudku došlo na
pojednávaní, ktoré súd vykonal v neprítomnosti žalobcov 1/, 2 ako aj žalovaného 1/. Právny zástupca
žalobcov ospravedlnil ich neúčasť s tým, že súhlasil s pojednávaním v ich neprítomnosti. Žalovaný
1/ e-mailovým podaním doručeným súdu dňa 19. 06. 2015 (č. l. 399 spisu) oznámil, že o termíne
pojednávania bol informovaný a súhlasí s prejednaním veci bez jeho osobnej účasti. Súd mal teda za to,

že boli splnené podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti žalobcov 1/, 2 ako aj žalovaného 1/.

26. O náhrade trov konania žalovanej 2/ súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanej 2/, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal náhradu trov
konania pozostávajúcu z hotových výdavkov vo výške 5,60 eura a z náhrady trov právneho
zastúpenia vo výške 1.283,72 eur.

27. O náhrade trov konania žalovaného 1/ súd rovnako rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v
spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., nakoľko si však žalovaný 1/ náhradu trov konania neuplatnil, súd mu
ich náhradu nepriznal.

28. Proti predmetnému rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia, ktorí žiadajú, aby rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby tento zmenil a to tak, že vyhovie žalobnému
návrhu žalobcom a aby súčasne zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť žalobcovi 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne trovy súdneho konania.

29. Svoje odvolanie odôvodnili podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a f/, § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.
s. p. Žalobcovia sú toho názoru, že súd v rozpore s definíciou obťažovania imisiami použitou samotným
súdom v rozsudku bagatelizoval nimi predložené dôkazy, keď uviedol, že nepreukázali, že horná hranica
prípustných zásahov bola v tomto prípade prekročená. Keď uviedol, že tieto neboli relevantné vo
vzťahu k meritu sporu. Žalobcovia ďalej namietajú, že nebol dostatočne zistený skutkový stav. Nebolo

riadne preukázané, kto sa denne stará o kone nachádzajúce sa na nehnuteľnostiach žalovaných, kde
súd ustajnené všetky štyri kone a kto je vlastníkom dvoch koní, ktorých vlastníctvo nebolo v konaní
preukázané. Súd sa nevyporiadal s imisiami, ktoré produkujú kone, keď sa pohybujú voľne pozemkoch
žalovaných, ani sa nevyporiadal s otázkou, kde je kôň (žrebec) ustajnený. Súd sa taktiež nezaoberal
vhodnosťou časti hospodárskej budovy na ustajnenie žrebca. Súd odignoroval skutočnosť, že kontajner

na uskladnenie tuhých exkrementov sa už nenachádza na konci pozemku žalovaných, ale na jeho
začiatku (v tej súvislosti žalobca poukazuje na prílohu č. 2 Vyhlášky MP SR č. 199/2008 Z. z.), čo
potvrdila aj žalovaná na pojednávaní dňa 19. 06. 2015. Konštatovanie súdu, že kone chodia do budov
mimo pozemku parc. č. 1675 by bolo nepravdivé vzhľadom k § 154 O. s. p. Potvrdenie Závodiska š. p. zo
dňa 23. 06. 2014 považujú žalobcovia za zavádzajúci, nakoľko tento podnik nie je kompetentný evidovať

hospodárske zvieratá na farmách. Ohľadom zamedzenia imisii pochádzajúcich z hluku vydávaného
koňmi odvolatelia dodávajú, že z povahy veci nemohli v každom momente presne lokalizovať predmetné
kone, čo však nie je dôvod na zamietnutie žaloby s odôvodnením, že žalobcovia nevedia, kde sa
presne kone nachádzajú. Žalobcovia odmietajú dohodu medzi žalobcami a žalovanými, ktorú si súd
účelovo upravil, resp. interpretoval. Odvolatelia majú za to, že práve spôsob užívania nehnuteľnosti

zapísaný v katastri nehnuteľností najdôležitejším kritériom pre posudzovanie miery primeranosti a
zároveň jasne naznačuje, čo je na uvedených nehnuteľnostiach dovoleným správaním vo vzťahu k
objektívne žiaducim pomerom. Argumentáciu súdu, že v oblasti sa už v minulosti chovali zvieratá
vrátane hospodárskych považujeme za irelevantnú. Žalobcovia ďalej namietajú, že v momente, keď sa
nasťahovali nič nenasvedčovalo tomu, by žalovaní na svojich nehnuteľnostiach chovali, ustajňovali či

trénovali kone, v platnosti bolo VZN m. č. Devínska Nová Ves, ktoré regulovalo chov zvierat. Až v roku
2008 si žalovaná 2/ zriadila klusácku dostihovú stajňu a začala chovať 7 koní.

30. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalovaná v 2. rade k odvolaniu žalobcov, ktorá žiada odvolací
súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanej 2. náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie dôkazy predložené žalobcami rozsiahlo zdôvodňuje prečo sa
tak stalo. Žalovaná ďalej namieta, že žalobcovia nikdy nežiadali vykonať dôkaz znaleckého dokazovania
za účelom zdravotného a hygienického stavu koní. Ďalej žalovaná 2/ uvádza, že kone je postarané
nadštandardne dobre, sú zdravé a ich stav nie je spôsobilý obťažovať žalobcov. Kde sú ustajnené kone,kto sa o ne stará a kto je ich majiteľom súd dostatočne preskúmal. Aj otázku kde a ako kone močia súd
starostlivo skúmal. V celom konaní žalobcovia neprezentujú jediný dôkaz, ktorý by čo i len naznačil, že
by mohlo ísť o prekročenie prípustnej miery čo do obťažovania emisiami.

31. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

32. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcov 1/a 2/ nie je opodstatnené.

33. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

34. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C. s. p.

35. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie

36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393

ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

38. Napadnutým uznesením č. k. 40C/194/2013-132 zo dňa 05. 05. 2014 súd prvej inštancie návrh
žalobcov 1/a 2/ na uloženie povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť im sumu 100,- eur zamietol.

39. Svoj rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou vo veci samej domáhajú uloženia
povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zdržať sa rušenia imisiami. Súd nariadil vo veci pojednávanie na termín
29. 04. 2014 o 13.30 hod v budove súdu. Dňa 28. 04. 2014 o 14.13 hod bolo súdu elektronickou
poštou doručené podanie, ktorým právna zástupkyňa žalovanej 2/ oznámila súdu, že prevzala právne

zastupovanie žalovanej 2/ a nakoľko nebola zachovaná lehota päť dní na prípravu, žiada o odročenie
pojednávania na iný termín. Zároveň pripojila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní a uviedla, že
originál podania a plnomocenstva zasiela aj poštou. Tieto boli súdu doručené dňa 30. 04. 2014.

40. Dňa 29. 04. 2014 o 07.10 hod súd telefonicky oznámil právnemu zástupcovi žalobcov, že

pojednávanie nariadené na termín 29. 04. 2014 o 13.30 hod bude odročené z dôvodu žiadosti právnej
zástupkyne žalovanej 2/, keďže dňa 28. 04. 2014 prevzala právne zastupovanie žalovanej 2/ a potrebuje
sa oboznámiť s vecou.

41. Na nariadené pojednávanie sa dostavil substitút právneho zástupcu žalobcov, ktorý krátkou cestou

založil do spisu plnomocenstvo zo dňa 29. 04. 2014 na zastupovanie na tomto pojednávaní a
uplatnil si sumu 100,- eur za zmarenie pojednávania právnou zástupkyňou žalovanej 2/. Následne súd
pojednávanie odročil a substitútovi oznámil nový termín pojednávania.

42. Po vyhodnotení návrhu žalobcov 1/ a 2/ na priznanie sumy 100,- eur v zmysle vyššie citovaných

ustanovení dospel súd k záveru, že podmienky na jej priznanie v tomto konkrétnom prípade splnené
neboli. Právo dať sa v konaní pred súdom zastúpiť advokátom je realizáciou ústavou garantovaného
práva na právnu pomoc pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, na úrovni zákona upraveného v
ustanoveniach § 24 a nasl. O. s. p.). Nemožno preto nikomu brániť, aby bez zreteľa na povahuveci, či svoje možnosti a schopnosti, splnomocnil advokáta na zastupovanie v konaní pred súdom.
Pri predvolávaní účastníkov (resp. ich zástupcov) na pojednávanie musí súd pritom dbať, aby bola
zachovaná lehota na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať

(§ 115 ods. 2 O. s. p.). Táto lehota slúži na to, aby sa účastníci (ich zástupcovia) mohli kvalifikovane
pripraviť na pojednávanie a na tomto pojednávaní so znalosťou veci argumentovať či už v prospech
alebo v neprospech veci. Ak účastník splnomocní zástupcu (advokáta) na zastupovanie v konaní, pričom
tento zástupca nemal dostatok času na to, aby sa mohol s vecou kvalifikovane oboznámiť a pripraviť
sa na pojednávanie, ide podľa názoru súdu o dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nie však o

dôvod, ktorý by bolo možné pričítať na ťarchu účastníka v tom zmysle, že by ho súd mal za realizáciu
tohto svojho ústavného práva sankcionovať iba preto, že tak urobil v lehote kratšej ako päť dní pred
pojednávaním. Zisťovať dôvody, prečo tak neurobil skôr, pritom súdu neprináleží. V posudzovanej veci
naviac išlo o prvé pojednávanie vo veci. Odhliadnuc od uvedeného však súd považuje za potrebné
poukázať na to, že právnemu zástupcovi žalobcov bolo zo strany súdu telefonicky oznámené v
dostatočnom časovom predstihu, že pojednávanie bude odročené, rovnako aj dôvod, prečo tomu tak

bude. Súd teda postupoval v súlade s § 119 ods. 4 O. s. p., a to práve z toho dôvodu, aby predišiel
vyššie uvedenej situácii a zároveň, aby vylúčil vznik zbytočných (neúčelných) nákladov žalobcov (ich
právneho zástupcu) spojených s ich účasťou na tomto pojednávaní. Súdu teda nie je zrejmé, prečo
sa napriek uvedenému právny zástupca žalobcov (jeho substitút) dostavil na pojednávanie. Uvedená
skutočnosť v spojení s tým, že právny zástupca žalobcov splnomocnil substitúta na zastupovanie na

tomto pojednávaní, a to navyše v rovnaký deň, ako mu bolo oznámené, že pojednávanie bude odročené,
vyvoláva pochybnosti, aký skutočný úmysel právny zástupca žalobcov týmto svojím postupom sledoval.
Akokoľvek, účasť substitúta na pojednávaní bola absolútne zbytočná a neúčelná.

43. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil návrh žalobcov na priznanie sumy 100, eur v zmysle §

147a O. s. p. ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.

44. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalobcovia, ktorí žiadajú, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil a uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 100,- eur. Žalobcovia
upozorňujú, že súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal neúčasťou žalovaného 1/ na

pojednávaní, ktorý si právneho zástupcu zrejme nezvolil a ani svoju neúčasť nijak neospravedlnil.
Žalobcovia majú za to, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky ust. § 147a O. s. p. V
danom prípade nebola žiadosť o odročenie termínu pojednávania doručená najneskôr tri dni pred
termínom pojednávania ale iba jeden deň pred týmto termínom. Pritom máme za to, že žalovaná 2/
mohla i sama požiadať o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa chystá dať právne zastúpiť osobou

z radov advokátov. Konanie žalovanej 2/ (poverenie právnej zástupkyne jeden deň pred termínom
pojednávania a následnú žiadosť o odročenie pojednávania považuje za účelovú obštrukciu s úmyslom
zmariť pojednávanie a predlžovať konanie.

45. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá namieta, že právo nechať sa zastúpiť je jej

ústavným právom na právnu ochranu. Pokiaľ by súd neumožnil žalovanej 2/ a jej právnej zástupkyni
pripraviť sa na pojednávanie v garantovanej lehote, odňal by jej možnosť konať pres súdom. Svoju
neúčasť na pojednávaní dňa 29. 04. 2014 žalovaná 2/ riadne ospravedlnila.

46. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

47. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k

záveru, že odvolanie žalobcov 1/a 2/ nie je opodstatnené.

48. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).49. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387

ods. 2 C. s. p.

50. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie.

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s § 255 ods.

1 C. s. p. V odvolacom konaní súd úspešným žalovaným náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100
%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

52. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá
veta C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnomodvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada

(§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432
ods. 2 C. s. p.).