Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/120/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115233107
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:1115233107.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: Š. X.Ľ., Q.. XX.X.XXXX, U. Š.
XX, F., právne zastúpeného: JUDr. František Svatuška, advokát so sídlom Nám. slobody 25, Humenné,
proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 9C/36/2017-185 zo dňa 25.6.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len súd prvej inštancie) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 581,57 eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a
priznal žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 1, 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, 3, §
6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1-3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky, ako aj § 232 ods. 3, § 255 ods., § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP).

3. V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že predmetom uplatneného nároku je náhrada škody z titulu
zodpovednosti štátu za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s právnym zastúpením v trestnom
konaní vo výške spolu 581,57 eur, pričom výška škody nebola ani v konaní sporná. Žalobca si uplatnil
nárok na náhradu škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní z dôvodu,

že rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 2T/141/2012-98 zo dňa 20.3.2013 bol spod obžaloby
podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodený z dôvodu, že súd dospel k záveru, že skutku sa
žalobca nedopustil. Krajský súd v Prešove uznesením sp.zn. 5To/19/2013 zo dňa 24.7.2013 zamietol
odvolanie okresného prokurátora proti uvedenému rozsudku a rozsudok o oslobodení spod obžaloby
nadobudol právoplatnosť dňa 24.7.2013. S poukazom na tam citované rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR uzavrel, že štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten,

proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa
zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
pri splnení ďalších zákonných predpokladov. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovynutnej obhajoby. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom
škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č.
514/2003 Z.z. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu, bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že

ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti
za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípade neviaže na (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Zásadnou námietkou žalovanej bolo, že absentuje
nezákonné rozhodnutie, ktorým uznesenie o vznesení obvinenia nie je. V danom prípade bol žalobca

spod obžaloby oslobodený právoplatne, a preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že aj takýto
výsledok trestného konania je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, lebo nebolo preukázané,
že skutok spáchal a teda podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Ak trestné stíhanie
konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak
stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto

okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. S poukazom na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 540/2016 zo dňa 13.12.2016 ústavný súd zhodne s judikatúrou súdov
poukázal na to, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia,
resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom

konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky vzniku nároku na
náhradu škody žalobcu voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť. Žalobca súdu predložil príjmové pokladničné doklady,
z ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca zaplatil svojmu advokátovi odmenu za

právne zastupovanie v trestnom konaní. Z týchto príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že dňa
24.10.2012 žalobca zložil zálohu pre právneho zástupcu vo výške 30,- eur a dňa 25.7.2013 zaplatil
mu sumu 551,57 eur. Právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 25.7.2013 si vyčíslil trovy obhajoby
vo výške 581,57 eur celkovo za 7 úkonov právnej pomoci, ktorú sumu žalobca právnemu zástupcovi
aj v celom rozsahu uhradil. Zaplatením náhrady titulom trov obhajoby došlo k zmenšeniu majetku

žalobcu. Žalobcovi vznikla škoda predstavujúca vynaložené finančné prostriedky na svoju obhajobu
v trestnom konaní prostredníctvom splnomocneného advokáta. Podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z.z.
náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí

ako tarifná odmena advokáta. Prvoinštančný súd z trestného spisu preskúmal vyúčtovanie trov právneho
zastúpenia žalobcu v trestnom konaní za poskytovanie právnych služieb a zistil, že tieto úkony právneho
zastúpenia súhlasia s vyčíslením trov obhajoby zo dňa 25.7.2013. Odmena za zastupovanie bola určená
ako tarifná odmena advokáta v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Prvoinštančný súd všetky úkony

právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené a nevyhnutné. V konečnom dôsledku to viedlo
aj k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby pre trestný čin, pre ktorý bol stíhaný. Nepochybne je daná
aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pretože nebyť uznesenia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi a následne podania obžaloby, trovy obhajoby
v trestnom konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. 2T/141/2012 by žalobcovi neboli vznikli.

Súd prvej inštancie preto konštatoval, že predpoklady uplatneného nároku na náhradu škody žalobcu
voči štátu boli v konaní preukázané v súlade s ust. § 3, § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. Súd prvej inštancie preto považujúc žalobu za dôvodnú jej v celom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi škodu titulom zaplatenia trov obhajoby vo výške 581,57 eur v lehote 30
dní vzhľadom na žiadosť žalovaného, ktorú tento odôvodnil v prípade neúspechu potrebou žiadosti o

poskytnutie finančných prostriedkov z rezortu Ministerstva financií SR a z toho dôvodu nemožnosťou
zabezpečenia finančných prostriedkov v 3-dňovej lehote. Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania proti neúspešnému žalovanému postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.4. Voči tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek
námietkam zo strany žalovanej vec nesprávne právne posúdil. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, avšak tento nárok vzniká len za splnenia
podmienky podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podmienka
nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako

nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom. Extenzívnym výkladom zákona
č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku
na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť
aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako je tomu v tomto prípade, ale
uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nesprávny úradný postup a za
nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, ktoré

neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného bez posúdenia zohľadnenia osobitosti každej jednej
trestnej veci. Poukazovala pritom na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike, kde
je konštatované, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje,
aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. V prejednávanej trestnej veci
na Okresnom súde Humenné pod č. 2T/141/2012 boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného

stíhaniaavzneseníobvineniaorgánmičinnýmivtrestnomkonanívočižalobcovisplnenévšetkyzákonné
predpoklady. V čase vydania oboch uznesení existovala vo fáze prípravného konania vykonaného
dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom
konaní vedenom pred súdom napokon nepotvrdila a Okresný súd Humenné žalobcu oslobodil spod
obžaloby. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia v danej trestnej veci žalobcovi orgánmi činnými v

trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného
poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu,
že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že
tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny žalovaného je až vecou dokazovania
pred súdom s poukazom aj na nález Ústavného súdu II.ÚS 163/2013. Žalovaná mala za to, že v

predmetnom konaní tak nemohla byť a ani nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom
uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže žiadne z rozhodnutí
orgánov verejnej moci nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené v priebehu vedenia
trestného konania. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody musia byť kumulatívne splnené 3 podmienky: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody, 3.

príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti - nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V
prejednávanej veci súd prvej inštancie nezistil, aby žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie alebo že by
nesprávne úradne postupoval, a teda, aby žalovaný porušil svoje povinnosti ako jeden z predpokladov
naplnenia vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie dospieť
k záveru, že neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. a z toho dôvodu mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K nároku uplatnenej a súdom priznanej
náhrady škody z titulu trov právneho zastúpenia odvolateľka uviedla, že nemožno konštatovať, aby súd
nesprávne postupoval pri určení jej výšky. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli, ako aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

7. Odvolací súd má za to, že v predmetnej právnej veci bol v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie

zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v
priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom
rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza:8. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola sústredená na tvrdenie o nesprávnom právnom
posúdení a nesprávnom zistení skutkového stavu veci.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

10. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

11. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej
inštancie vysvetlil, z akých dôvodov vyhovel žalobe, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám
odôvodnenia upraveným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím

procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý
súdnyproces.Zaodňatiemožnostikonaťpredsúdomaporušenieprávanaspravodlivýsúdnyprocesnie
je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

12. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom

konaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je svojou povahou právom
ústavnoprávnym.
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľačl.36ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd(ďalejlenListiny),každýmáprávonanáhraduškody,

ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením spod obžaloby, je však potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl.
36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát

považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými
zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo
(pozrirozhodnutieÚstavnéhosúduSRIII.ÚS754/2016,obdobneajtamcitovanérozhodnutiaÚstavného
súdu Českej republiky sp.zn. II.ÚS 590/08 a IV.ÚS 642/05).

13. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení
zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho
vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže
ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva.

Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky
úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS 554/04).

14. Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v
súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR sú upravené v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné.

15. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z uznesenia vyšetrovateľa OR PZ v F. zo
dňa 30.7.2012, ČVS: ORP-XXX/HE-F.-XXXX, ktorým bolo začaté voči nemu trestné stíhanie a bolo mu
vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcuproti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením prokurátora a následne okresný prokurátor podal
na žalobcu obžalobu pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Okresný
súd Humenné ho však spod obžaloby oslobodil rozsudkom zo dňa 20.3.2013 sp.zn. 2T/141/2012 z

dôvodu, že skutok nespáchal. Odvolanie prokurátora bolo Krajským súdom v Prešove uznesením zo
dňa 24.7.2013 zamietnuté.

16. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej, že nie je splnená podmienka nezákonnosti rozhodnutia,
pretože v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právoplatné rozhodnutie nebolo skutočne ako

nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom, odvolací súd udáva:

17. Nakoľko uznesenie o začatí trestného stíhania nebolo zrušené pre nezákonnosť, odvolací súd
sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie rozhodnutia
pre nezákonnosť. Záporná odpoveď by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu, ktorá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná ujma spôsobená nesprávnym alebo

nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by zároveň
znamenala, že fyzická osoba, proti ktorej bolo začaté trestné stíhanie, by musela znášať materiálne
dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že
na ňu treba hľadieť ako na osobu nevinnú. Oslobodenie spod obžaloby (a rovnako aj zastavenie
trestného stíhania) majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre to,

lebo predpoklad o spáchaní trestného činu nebol potvrdený. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rovnaké závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v tom zmysle, že z
pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť aj oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie trestného stíhania.

18. Pokiaľ ide o splnenie samotných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
žalobcovi vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby, odvolací súd
poukazuje na vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Pre rozhodnutie o existencii nároku na náhradu škody je
rozhodujúce, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, ktorá skutočnosť je právne porovnateľná a

identická so zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s tvrdeniami
žalovanej uvádzanými v odvolaní, nakoľko má za to, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby má v
právnom štáte rovnakú právnu silu a rovnaké právne dôsledky pre poškodeného, ako aj zrušenie
rozhodnutia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť.

19. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynul jednoznačný záver, že v predmetnej
právnej veci bolo preukázané splnenie všetkých 3 podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci uvádzaných v zákone č. 514/2003 Z.z., a to tak: 1.
existencia nezákonného rozhodnutia, 2. vznik škody a 3. aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti - nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Nakoľko právna úprava v danom prípade

predpokladá objektívnu zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu, zavinenie sa nepreukazuje. Správne
preto postupoval súd prvej inštancie, ak základ nároku považoval za dôvodný.

20. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na obhajobu smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov

na obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám a bez ohľadu na to, či uhradené
trovy obhajoby predstavovali zmluvnú odmenu advokáta alebo nie. V predmetnej právnej veci súd
prvej inštancie posúdil dôvodnosť a účelnosť vynaložených trov obhajoby spolu vo výške 581,57 eur,
ako aj skutočnosť, že z pokladničných dokladov vyplynulo, že uvedená suma bola žalobcom jeho

advokátovi aj skutočne uhradená (dňa 24.10.2012 záloha vo výške 30,- eur a dňa 25.7.2013 suma
551,57 eur). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zaplatením náhrady titulom trov obhajoby došlo
k zmenšeniu majetku žalobcu. Žalobcovi vznikla škoda predstavujúca vynaložené finančné prostriedky
na svoju obhajobu v trestnom konaní prostredníctvom splnomocneného advokáta. Súd prvej inštancie
teda správne ustálil, že v predmetnej veci nejde o posudzovanie výšky odmeny advokáta, resp. ani o

účelnosť vynaložených trov obhajoby, ale o posúdenie toho, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v
príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia. Skutočnou škodou sa rozumie majetková ujma
vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení, či v inom znehodnotení už existujúceho
majetku poškodeného. Skutočnosť, že nezákonné začatie trestného stíhania spôsobilo a vyvolalo nastrane žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiaducich právnych dôsledkov,
ktoré by v prípade neexistencie daného rozhodnutia neboli potrebné a následné oslobodenie spod
obžaloby spôsobujú, resp. vedú k jednoznačnému záveru, že náklady konania vedúce k oslobodeniu

spod obžaloby sú v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím a boli primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Ako konštatoval aj súd prvej inštancie, všetky úkony právneho
zastúpenia v konečnom dôsledku viedli aj k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby pre trestný čin, pre ktorý
bol stíhaný. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody je teda nepochybne
daná, nakoľko nebyť uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia a následného

trestného konania po podaní obžaloby vedeného na tamojšom súde pod sp.zn. 2T/141/2012, žalobcovi
by trovy neboli vznikli, a preto ich náhrada žalobcovi zo strany štátu je primeraným a nevyhnutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Napokon aj samotná žalovaná v odvolaní konštatuje, že súdom
prvej inštancie priznaná výška náhrady škody z titulu trov právneho zastúpenia je určená správne.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, a to aj
vrátane správneho súvisiaceho výroku o náhrade trov konania postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

Rovnako aj uloženie dlhšej 30-dňovej lehoty na plnenie žalovanému, práve na jeho žiadosť, súd prvej
inštancie správne a výstižne odôvodnil.

21. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS

209/04 z 23.6.2004).

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol v konaní úspešný,
no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanej ako procesne

neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z
čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr
podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne
trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného

súdneho konania.

23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).