Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/148/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817205668
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8817205668.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu S. N. M., M.., so sídlom B. X,
XXX XX Z., R.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému O. W., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom X. XXX/XX, XXX XX O. I. G., t.č. na neznámom mieste, o zaplatenie 39.657,55 Eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 5Csp/56/2017-182 zo dňa
18. apríla 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„Žalobu zamieta.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 467 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník, § 3 ods. 1, § 39, §
52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 524, § 525, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník,
§ 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 6 smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 2 ods. 1,
§ 7 ods. 1, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov účinného v čase postúpenia pohľadávky, čl. 17 základných princípov, § 251, § 255 ods.1, § 262
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu uzavreli dňa 07.10.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 25.000,- Eur, celkové náklady spotrebiteľa
spojené s poskytnutím úveru boli vyčíslené v sume 39.997,44 Eur. Z vyhlásenia predčasnej/mimoriadnej
splatnosti úveru zo dňa 08.08.2014 vyplýva, že žalobca oznámil žalovanému, že pre porušenie
zmluvných podmienok z jeho strany vyhlasuje k 26.08.2014 mimoriadnu splatnosť úveru. Zároveň
ho požiadal o zaplatenie dlžnej sumy, ktorú ku dňu 07.08.2014 vyčíslil v hodnote 26.259,42 Eur

bez podrobnejšej špecifikácie. Z II. upomienky z 31.03.2014 vyplýva, že celková omeškaná suma
pohľadávky k uvedenému dňu predstavuje 896,64 Eur a žalobca žiadal žalovaného, aby uhradil dlžnú
sumu do 5 dní od vystavenia upomienky. Z predloženého výpisu z účtu žalovaného je zrejmé, že dňa
07.10.2013 bol žalovanému poskytnutý úver v sume 25.000,- Eur. Pokusom o zmier z 15.05.2017žalobca vyzval žalovaného, aby najneskôr do 22.05.2017 uhradil sumu 39.262,82 Eur na účet žalobcu.
B. banka M., a.s. je právnym nástupcom obchodnej spoločnosti M. M., a.s., ktorá zanikla zlúčením a
dňa 01.08.2017 bola vymazaná z obchodného registra. B. banka M., a.s. ako postupca a žalobca ako

postupník uzavreli dňa 15.06.2018 Zmluvu o postúpení pohľadávok. Uznesením č.k. 5Csp/56/2017-119
z 21.11.2018 súd rozhodol o pokračovaní s právnym nástupcom doterajšieho žalobcu M. M., a.s., a to
s novým žalobcom B. banka M., a.s. a zároveň pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu
B. banka M., a.s. vstúpil ako nový žalobca S. N. M., s.r.o..

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nepochybne zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je aj v súlade
s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že žalobca doručenie vyhlásenia
predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 08.08.2014 žalovanému do jeho dispozičnej sféry
nepreukázal a taktiež nepreukázal ani doručenie II. upomienky z 31.03.2014 do dispozičnej sféry

žalovaného. V zmysle zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky banky musia byť splnené
kumulatívne všetky podmienky upravené v § 92 ods. 8 tohto zákona, t.j. pohľadávka môže byť
postúpená (aj jej časť), ak je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve a omeškanie
klienta so splnením postupovanej pohľadávky je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Úver bol
žalovanému poskytnutý bankou, preto bolo povinnosťou súdu zisťovať, či obmedzenia pre postúpenie

pohľadávky bankou na iný subjekt, naviac v tomto prípade na subjekt nebankový, nepozná zákon o
bankách. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi M. M., a.s. a žalovaným existoval
občianskoprávny záväzkový vzťah, titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd v prvom rade skúmal
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a dospel k záveru, že nie je daná, pretože žalobca svoj nárok
v konaní a svoju vecnú aktívnu legitimáciu odvíja od zmluvy o postúpení pohľadávok z 15.06.2018

uzavretej medzi ním ako postupníkom a B. banka M., a.s. ako postupcom (bankou). Banka ako
pôvodný veriteľ sa pri postúpení pohľadávky žalovaného na inú osobu musí riadiť okrem všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka aj ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko ten má vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo povinnosťou
banky pred postúpením pohľadávky, jednak písomne vyzvať na splnenie jeho záväzku a klient napriek

tomu zostal v omeškaní so zaplatením svojho záväzku nepretržite 90 dní, ako aj písomne vyzvať dlžníka
na splatenie peňažného záväzku a preukázať doručenie takejto výzvy žalovanému, ako zákonného
predpokladu pre spôsobilé postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nepreukázanie
týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka, nakoľko doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi je jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca

tiež nepreukázal, že by II. upomienka a vyhlásenie mimoriadnej/predčasnej splatnosti boli žalovanému
doručované a že sa dostali do dispozičnej sféry, preto podľa názoru súdu nebola splnená podmienka
nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou a zmluvu o postúpení pohľadávok treba
považovať v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Súd žalobu zamietol v celom rozsahu
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalobcu na podanie takejto žaloby. Žalobca

tak v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania doručenia výzvy v zmysle §
92 ods. 8 zákona o bankách, ani ohľadne doručenia mimoriadneho zosplatnenia úveru žalovanému,
čím nedošlo k preukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Písomná výzva upravená v
citovanom zákonnom ustanovení je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti
ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie je bankou aj

bez súhlasu klienta, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 90 dní. V prípade, ak tento faktický úkon
nebol preukázateľne vykonaný a doručený žalovanému, nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z
ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo
nepreukázal platné postúpenie predmetnej pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy z banky na nebankovú

spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súdu neostávalo nič iné ako žalobu žalobcu
zamietnuť. Naviac je potrebné uviesť, že žalobca napriek výzve súdu z 21.02.2019 nepreukázal
rozhodné skutočnosti, ani tvrdené skutočnosti nedoplnil relevantnými dôkazmi.

5. O trovách konania rozhodol tak, že keďže bola žalobca úspešný v celom rozsahu, má nárok na

náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. Nakoľko žalovanému v súvislosti s konaním
žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, že nemá právo
na náhradu trov konania.6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodu, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k nepreukázaniu

písomnej výzvy uviedol, že s týmto záverom nesúhlasí a poukázal na to, že sa súd prvej inštancie vôbec
nezaoberal tým, že žaloba bola podaná jeho právnym predchodcom M. M., a.s., a teda je zrejmé, že
ku dňu postúpenia pohľadávky bol nárok žalobcu už uplatnený na súde a žalovaný tak mal vedomosť
o svojom záväzku a jeho povinnosti ho uhradiť. Mal za to, že účinky výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách je možné pričítať samotnej žalobe, ktorou bol žalovaný v podstate upozornený na

svoj dlh s povinnosťou jeho úhrady. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre,
sp. zn. 25Co/89/2013 zo dňa 30.04.2013, a preto aj v zmysle tohto rozhodnutia je potrebné podanú
žalobu považovať za výzvu veriteľa na úhradu dlžnej sumy. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej poukázal
aj na čl. 6 bod 5 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 07.10.2013, kde žalovaný súhlasil, že pôvodný
veriteľ je oprávnený postúpiť pohľadávku voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť svoje záväzky zo
Zmluvy na tretiu osobu a tiež poukázal aj na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu

vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú
odchýlku nevylučuje, pričom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných
vzťahov. Opätovne aj v tomto prípade poukázal žalobca na rozhodnutia krajských súdov. Z uvedeného
je tak zrejmé, že uvedené zákonné ustanovenie, keďže samotný zákon o bankách umožňuje zmluvným
stranám upraviť si vzájomné odchylne od ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie je v súlade

s ust. Občianskeho zákonníka a nevidí dôvod, pre ktorý by malo predmetné ustanovenie spôsobovať
hrubý nepomer, keď v podstate vyplýva zo zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Mal za to,
že súd sa predmetnou argumentáciou nijako nezaoberal a ani sa s ňou nevysporiadal. Ďalej poukázal
na to, že v konaní predložil vyhlásenie predčasnej splatnosti zo dňa 08.08.2014 a zastáva názor, že
predmetné podanie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z predmetnej výzvy

je zrejmé, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom úvere
a zároveň je z platobnej histórie zrejmé, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky viac ako 90
dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a to aj napriek doručeniu výzvy na úhradu. Záverom
uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu, že napriek výzve súdu zo dňa 21.02.2019 nepreukázal rozhodné
skutočnosti, nakoľko sa k výzve súdu obsiahlo vyjadril písomným podaním zo dňa 15.04.2019. Navrhol,

aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie žalobe, resp.
ho zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy
odvolacieho konania.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas

vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej
stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom aich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal

odvolací súd za preukázané, že nedošlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola v predmetnom prípade naplnená.

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti a v
súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

14. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným ako vzťah spotrebiteľský. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi veriteľom a dlžníkom túto charakteristiku

spĺňa. V uvedenom prípade je nepochybné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
bola uzatvorená štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, nakoľko právny predchodca žalobcu
vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri jej uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, nakoľko pri jej uzatváraní a plnení
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Zákon o bankách predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý čo sa týka
inštitútu cesie sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. V súvislosti s
odvolacou námietkou žalobcu ohľadom postúpenia úveru z banky na nebankový subjekt, odvolací
súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť predmetom

postúpenia iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (i) splatnou (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (ii) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky (iii) nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky a musia byť splnené kumulatívne v čase postúpenia pohľadávky.

16.Zozneniaust.§92ods.8Zákonaobankáchvyplýva,žeprváobligatórnapodmienkapreplatnúcesiu
bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto
písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní).
Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy
postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá

nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným predpokladom pre cesiu
bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu.17. V prípade vyššie uvedenej podmienky nemal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania za
preukázané, že zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu došlo aj k reálnemu odoslaniu či už
II. upomienky alebo vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru žalovanému, teda súd nemal preukázané,

že tieto sa reálne dostali do jeho dispozičnej sféry. K námietke žalobcu, že za takúto kvalifikovanú
výzvu možno považovať aj doručenie žaloby žalovanému odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj
odvolacísúdprihliadolnauvedenétvrdeniežalovaného,zobsahuspisuvyplýva,žežalobusanepodarilo
žalovanému doručiť a ani na základe Oznámenia o podanej žalobe, ktoré bolo zverejnené na tabuli súdu
prvej inštancie (č.l. 127) a preto tvrdenie, že už len týmto úkonom malo dôjsť k splneniu vyššie uvedenej

podmienky je irelevantné. V prípade ak by aj žaloba bola doručená žalovanému, odvolací súd trvá na
tom, že ani takýto úkon nemožno posudzovať ako zaslanie kvalifikovanej výzvy žalovanému z dôvodu,
že Zákon o bankách ako lex specialis upravuje v § 92 ods. 8 kogentným spôsobom podmienky, ktoré
musiabyťkumulatívnesplnenépreplatnépostúpeniebankovejpohľadávky,pričomaždoručenímžaloby
žalovanému nemožno zhojiť naplnenie tejto podmienky pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt. K rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/89/2013 zo dňa 30.04.2013

na ktoré sa žalobca odvoláva považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že vo vzťahu k predmetnému
prípadu je toto rozhodnutie právne bezvýznamné, pretože otázka, ktorá je riešená v predmetnom spore
je postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, zatiaľ čo v prípade na ktoré
sa odvoláva žalobca bola riešená otázka okamihu zosplatnenia poskytnutého spotrebiteľského úveru.
V prípade určenia zosplatnenia spotrebiteľského úveru sa vychádza buď z dodávateľom preukázaného

(reálneho) zasielania predčasného zosplatnenia alebo ak toto, nebolo preukázané, tak sa vychádza z
času, kedy bola žaloba spotrebiteľovi reálne doručená, pretože až týmto momentom možno doručenie
žaloby považovať za kvalifikovanú výzvu na plnenie a od tohto dátumu sa následne odvíja aj určenie
dátumu od ktorého patria dodávateľovi aj zákonné úroky z omeškania. Z uvedeného tak vyplýva, že
vo svojej podstate ide o dva rôzne právne otázky a prípady, ktoré nie je možné stotožňovať, a preto

odvolávanie sa žalobcu na vyššie špecifikované rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ktoré nebolo ani
skutkovo a ani právne obdobným prípadom, je v tomto konaní bezvýznamné. Z uvedeného dôvodu
preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku týkajúcu sa posúdenia splnenia podmienky pre platné
postúpenie bankovej pohľadávky za neopodstatnenú.

18. Odvolací súd uvádza, že pre splnenie podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnuté, aby sa predmetná
písomná výzva dostala aspoň do dispozičnej sféry žalovaného, teda aby táto bola žalovanému odoslaná
a doručená, nepostačujúcim pre splnenie uvedenej podmienky tak bolo len písomné vyhotovenie
výzvy. Vzhľadom na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal reálne doručenie písomnej výzvy
žalovanému, možno konštatovať, že prvá podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v

zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nebola splnená.

19. Vyššie uvedené nenaplnenie prvej z kumulatívne stanovených podmienok má tak za následok, že
na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, čo správne uviedol súd prvej inštancie vo
svojom odôvodnení.

20. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie
pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
splanenévčasepostúpeniapohľadávky.Zdôvodu,žetietoskutočnostivprejednávanejvecipreukázané

neboli súd prvej inštancie správne dospel k záveru že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby.

21. K námietke žalobcu týkajúcej sa možnosti úpravy vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od
ustanovení daného zákona, a teda odchylne od ust. § 92 ods. 8 odvolací súd uvádza, že žalobca

v podanom odvolaní síce poukázal na uvedenú možnosť, ale zrejme účelovo v podanom odvolaní
poukázal len na časť uvedeného zákonného ustanovenia, pretože § 89 ods. 1 posledná veta výslovne
stanovuje, že: „Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť
práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno

odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov,
pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej
podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu
podľa § 42 ods. 1.“ Z uvedeného ustanovenia tak vyplýva, že nie len výslovné ustanovenie zákona, resp.osobitného právneho predpisu vylučuje takúto dohodu, ale aj povaha samotného ustanovenia. Odvolací
súd tak opätovne zdôrazňuje, že § 92 ods. 8 Zákona o bankách predstavuje kogentné ustanovenie,
teda ide o záväznú právnu úpravu od ktorej sa nie je možné odchýliť, pretože ide o podmienky pre

postúpenie bankových pohľadávok a ako poukázal aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení v bode
59. - zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2017 pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej
pohľadávky v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného tak vyplýva, že zo samotnej povahy ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách vyplýva, že nie je možné sa od neho odchýliť, čo potvrdzuje aj zákonodarcom
uskutočnené sprísnenie podmienok cesií bankových pohľadávok. Z uvedených dôvodov preto odvolací

súd považoval aj túto odvolaciu námietku žalobu za neopodstatnenú.

22. Odvolací súd ešte záverom zdôrazňuje, že následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia
podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna
neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k
postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje

splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej
neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej
cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka prechádza pre neplatnosť
zmluvy.

23. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

24. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý bol však v odvolacom konaní pasívny a zo spisu mu
žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní

neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že
stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia
vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).