Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/72/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119204211
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2119204211.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr.SilvieHýbelovejaMgr.FedoraBenku,vprávnejvecistarostlivostisúduomaloletédieťa:S.K.,nar.
XX.XX.XXXX,bytomakomatka,zastúpenéÚradompráce,sociálnychvecíarodinyPiešťany,pracovisko
Hlohovec, so sídlom Jarmočná 3, Hlohovec, dieťa rodičov: matky J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
6, G. a otca: X. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia
slobody Hrnčiarovce nad Parnou, o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté dieťa, o odvolaní
otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. júna 2019, č.k. 40P/29/2019-20, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkom,napadnutýmodvolaním,súdprvejinštancienávrhotcazamietolažiadnemuzúčastníkov
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 26, § 62 ods. 1, 2, 3 a 5, § 75 ods. 1,
§ 78 ods. 1 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil, že otec dieťaťa sa domáhal zníženia výživného na
maloletého syna S. z dôvodu, že súdom určené výživné 200,- eur mesačne mu jeho súčasná životná
situácianeumožňujeplatiť,keďžesanachádzavovýkonetrestuodňatiaslobody.Žiadal,abysúdpreveril

schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prehodnotil rozsah určenej vyživovacej
povinnosti.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že od posledného rozhodnutia
súdu nedošlo k podstatnej zmene pomerov na strane otca a zároveň došlo k podstatnej zmene
pomerov na strane maloletého dieťaťa. Otec v čase rozhodovania súdu v predchádzajúcom konaní
sp. zn. 20P/252/2013 sa nachádzal na neznámom mieste, netvrdil svoje majetkové a osobné pomery

a súd konal v jeho neprítomnosti. Matka bola v tom čase na rodičovskej dovolenke, ktorý príjem
jej nepostačoval na pokrytie jej nákladov s bývaním a starostlivosťou o dieťa, preto súd určil otcovi
povinnosť podieľať sa na výžive dieťaťa sumou 200 eur mesačne. Skutočnosť, že otec je toho času vo
výkone trestu odňatia slobody z dôvodu neplatenia výživného, nemôže byť súdom posudzovaná ako
okolnosť odôvodňujúca zníženie jeho vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. V čase posledného
rozhodovania súdu si otec neplnil vyživovaciu povinnosť k synovi, rovnako ako si ju neplní ani
posledných päť rokov, v dôsledku čoho si matka uplatnila nárok na náhradné výživné vyplácané štátom

prostredníctvom ÚPSVaR za otca. Čo sa týka matky, táto vedie v porovnaní s otcom usporiadaný
spôsob života, toho času je na rodičovskej dovolenke s druhým dieťaťom s iným partnerom, s ktorým
žije v spoločnej domácnosti, a spláca úver na kúpu nehnuteľnosti. V čase pôvodného rozhodovania
súdu matka bola na rodičovskej dovolenke s maloletým S., žila v nájme. Výdavky maloletého dieťaťavzrástli od posledného rozhodovania, keď maloletý vzhľadom na zhoršený zdravotný stav vyžaduje
zvýšené náklady na jeho zdravotnú starostlivosť a navyše ukončuje predškolskú prípravu, pričom s
nástupom do školského vzdelávania sú spojené zvýšené riadne aj mimoriadne výdavky. Nakoniec v

čase rozhodovania súdu bol maloletý S. trojročné dieťa, toho čase má viac ako sedem rokov a preto
je prirodzené, že má vyššie nároky na stravu, ošatenie, drogériu a pod. Súdy svojou rozhodovacou
činnosťou ustálili, že na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného
preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Negatívne
dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorý sa vedome nezamestnal resp.

nepodnikal s dosahovaním obratu; ktorý sa nepodieľa na výkone rodičovských práv a povinností k
svojmudieťaťu,ktorýneplatívýživnékmaloletémudieťaťuasámsabezvážnehodôvodu(nievdôsledku
objektívnych príčin ním nezavinených) vzdal zamestnania a je viac ako päť rokov nezamestnaný, za
ktoré bol právoplatne odsúdený a bol mu súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, v
takom prípade nie sú povinným rodičom nezavinené. Otec v podanom návrhu uviedol, že vo výkone
trestu odňatia slobody dosahuje nejaký príjem, avšak nepostačujúci k výške výživného. Z uvedeného

dôvodu je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmu u otca, keďže skutočnosť, že otec viedol
neusporiadaný život, vzdal sa objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného
dieťaťa. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine by viedol k absurdným
dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným konaním voči oprávnenému
„zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti. Z uvedeného dôvodu súd návrh otca na

zníženie výživného pre ním vykonávaný nepodmienečný trest odňatia slobody zamietol. O trovách
konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.

4.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolanieotec.Malzato,žesúdrozhodoljednostranne
a vo svojom rozhodnutí až neprimerane dôrazne argumentoval s poukazom na záujem maloletého.

Otec síce vie, že sa jedná o legitímny záujem, avšak aj tento legitímny záujem musí byť v spravodlivej
rovnováhe so záujmami resp. právami otca. Poukázal na to, že súdy by mali vo svojej argumentácii
dbať tiež na celkovú presvedčivosť a to tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V tomto prípade je zrejmé, že

súd zohľadnil Zákon o rodine jednostranne a formálne, keď problematiku a dôvody konania neskúmal
ani len okrajovo. Odvolateľ apeloval na princíp spravodlivosti a požiadavku materiálnej ochrany práv,
ktoré sú neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany. Súd pri riešení návrhu otca tiež vôbec nebral do
úvahy, že prejednania veci sa nezúčastnil z dôvodu, že nemá finančné prostriedky potrebné na to, aby
bol eskortovaný na súd. Súd v odôvodnení uviedol, že je potrebné vychádzať z pomerov, ktoré sú v čase

podania návrhu, avšak napriek vedomosti o tom, že sa otec nachádza vo výkone trestu odňatia slobody,
mal z vykonaného dokazovania preukázané, že od posledného rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene
pomerov na strane otca. Otec sa však pýta, z akého dokazovania, keď súd si nedal ani tú námahu, aby z
úradnejpovinnostizistil,čijeotecvovýkonetrestupracovnezaradený,koľkofinančnýchprostriedkovmá
na konte odsúdeného atď. a z uvedeného dôvodu možno označiť rozhodnutie minimálne za predčasné.

Súd sa podľa odvolateľa štylizoval do pozície prisluhovača (advokáta) maloletého, rozhodol formálne
a rozhodnutie navodzuje dojem, že suma 200 eur je potrebná z dôvodu, aby mala matka nárok žiadať
náhradné výživné v maximálnej výške, pričom sa súd nezaoberal tým, či má otec z čoho výživné platiť.
Otec platiť chce a bude, ale momentálne nemá reálnu žiadnu možnosť hradiť 200 eur mesačne a to bez
ohľadu na to, že štát dal záujem dieťaťa na prvé miesto. Tento záujem môže byť akokoľvek dôležitý, keď

peniaze otec nemá a nemá možnosť ich zarobiť. Otec je presvedčený, že účelom konania nie je formálne
určiť nejakú sumu výživného, ale zabezpečiť, aby bolo dosiahnuté reálne plnenie vyživovacej povinnosti.
Odkázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „Ústava, podobne ako
Dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne“ a
navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie

a rozhodnutie.

5. Matka v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla,
že nakoľko maloletý S. nastupuje v mesiaci september do prvého ročníka základnej školy, jeho potreby
sa navýšia, preto trvá na doposiaľ určenom výživnom 200 eur mesačne. Otec maloletého za 6 rokov

neposlal žiadne výživné a musí za neho platiť štát. Za tie roky sa ani vôbec nezamestnal, hoci je zdravý.
Je smutné, že až teraz, keď si odpykáva trest za neplatenie výživného, sa cíti dotknutý a spomenul si,
že má aj dieťa, za ktoré musí niesť zodpovednosť.6. Kolízny opatrovník považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, vydané s
prihliadnutím na najlepší záujem maloletého dieťaťa.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného
mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§

65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý v celosti zamietol návrh otca na zníženie výživného.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

dospel záveru, že súd prvej inštancie zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite,
logicky aj presvedčivo zdôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v
podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia

k odvolacím námietkam otca dopĺňa nasledovné:

10. Odvolacia argumentácia otca je založená na tvrdení o nedostatočne zistenom skutkovom stave
veci, v dôsledku čoho závery súdu prvej inštancie odvolateľ považuje za nesprávne, keď jeho aktuálne
majetkové pomery mu nedovoľujú platiť výživné v súdom určenej výške 200,- eur, nakoľko sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody. Odvolací súd však zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru,
že v preskúmavanej veci išlo o prípad, kedy sa otec maloletého výlučne vlastným zavinením dostal
do situácie, že aktuálne príjmy sú nepostačujúce na platenie výživného v sume 200,- eur určeného
rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 20P/252/2013.

11. Rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletých možno zmeniť
alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (por. § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 121 CMP). Ako
vyplýva z ust. § 111 a nasl. CMP, konanie o zmene výživného patrí medzi mimosporové nenávrhové
konania patriace do oblasti starostlivosti súdu o maloleté dieťa. V zmysle ustanovenia § 78 Zákona o
rodine v spojení s ustanovením 121 CMP predstavuje práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku

pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a
musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom
prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia.
Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne a to okolnosťami na strane povinného,
resp. na strane oprávneného, alebo objektívne, vývojom životných nákladov. K záveru o tejto zmene

možno dospieť len zistením rozhodných kritérií v čase pôvodného rozhodovania a v čase rozhodovania
o zmene a to v celom časovom úseku medzi nimi, ich vzájomným porovnaním a ich komplexným
zhodnotením. Až na základe takéhoto postupu si súd vytvorí záver o tom, či sú dané predpoklady pre
rozhodnutie o zmene a ak áno, v akom smere a rozsahu (odkedy a v akej výške).

12. Porovnaním a vyhodnotením okolností rozhodujúcich pre určenie výšky výživného v čase
posledného rozhodovania v konaní sp. zn. 20P/252/2013 a v čase vydania napadnutého rozsudku,
dospel aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že na zníženie výživného nie je dôvod.

13. Predovšetkým treba zopakovať, že v zmysle ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine plnenie

vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie
sú schopné samé sa živiť, pričom obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov, s tým, že pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. V tejto súvislosti odvolací súd
osobitne dáva do pozornosti, že schopnosti a možnosti povinného rodiča nemožno zamieňať s výškou

ich dosahovaných príjmov, ako sa zrejme mylne domnieva otec maloletého. Táto totiž nemusí vždy
zodpovedať schopnostiam a možnostiam povinného rodiča.14. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť nielen na jeho skutočné príjmy, ale najmä na
jeho reálne schopnosti, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom
na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti,

situáciu na trhu práce a pod.. Pokiaľ sa preukáže, že na strane povinného došlo k poklesu alebo strate
na zárobku či iného príjmu, súd musí skúmať dôvody, ktoré k tomu viedli. Súd potom postupuje v zmysle
ustanovenia§75ods.1vetadruháZákonaorodine,podľaktoréhonaschopnosti,možnostia majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,

ktoré povinný na seba berie.

15. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám
bez vážneho dôvodu (teda nie v dôsledku objektívnych príčin, ním nezavinených) vzdal doterajšieho
výhodnejšieho zamestnania a zmenil ho za zamestnanie menej výhodné s nižším príjmom, má potom
tiež úmyselné protiprávne konanie povinného majúce znaky trestnej činnosti, za ktorú mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mu znemožňuje dosahovať príjmy, ktoré je schopný
dosahovať na slobode. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov, ako
správne vyhodnotil prvoinštančný súd. Skutočnosť, že sa povinný takýmto protiprávnym konaním vzdal
objektívnej možnosti primerane zarábať a platiť výživné, nemôže ísť na vrub osoby odkázanej na neho
výživou. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine by viedol k absurdným

dôsledkom, okrem iného k tomu, že povinný by sa úmyselným trestným konaním „zbavil“, alebo „mohol
zbaviť“ svojej vyživovacej povinnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.02.2019, sp.
zn. 3 Cdo/236/2018).

16. V predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec dieťaťa, ktorý je vo výkone trestu

odňatia slobody, si túto svoju situáciu zavinil sám páchaním trestnej činnosti. Rovnako, pokiaľ otec
pred nástupom do väzby nemal pravidelné príjmy, pretože riadne nepracoval, aj túto svoju situáciu si
zavinil sám svojím ľahkovážnym prístupom k životu, ktorý nebral zreteľ na potreby maloletého dieťaťa,
odkázaného na neho výživou. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z princípu potencionality
príjmov, teda z príjmu, ktorý otec pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody (príp. väzby) nielen

naposledyreálnedosahoval,alemoholdosahovať.Odvolacísúdsaplnestotožnilsozáveromokresného
súdu, že otcovi nič nebránilo zamestnať sa. Treba pripomenúť, že dosahovanie primeraných príjmov
u rodičov maloletých detí nemôže byť ponechané na ľubovôľu toho-ktorého rodiča, naopak, je to
ich povinnosťou, ktorá súvisí s povinnosťou živiť svoje deti dokiaľ nebudú schopné živiť sa samé.
Preto je nutné vyžadovať od každého rodiča (za predpokladu, že nemá príjmy z iných zdrojov ),

aby obstarával príjmy prácou, zodpovedajúcou jeho veku, zdravotnému stavu, kvalifikácii, odbornosti,
nadaniu, zručnostiam, skúsenostiam i situácii na trhu práce. V preskúmavanej veci ide o prípad muža
v produktívnom veku, u ktorého neboli preukázané žiadne také objektívne prekážky, ktoré by mu
bránili pred vzatím do väzby zamestnať sa a dosahovať mzdu aspoň vo výške minimálnej mzdy, na
ktorú má právny nárok každý zamestnanec a to aj bez špeciálneho vzdelania, odbornosti či praxe,

pokiaľ je ochotný zamestnať sa a riadne pracovať, pričom netreba pripomínať, že záujem o takýchto
zamestnancov na trhu práce je viac než dostatočný.

17. Odvolací súd preto nemohol prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že prvoinštančný súd pochybil,
pokiaľ nezisťoval, či je otec vo výkone trestu pracovne zaradený, ani koľko finančných prostriedkov má

na svojom účte odsúdeného. Otec už v návrhu uviedol, že je vo výkone trestu pracovne zaradený, ale ani
celá jeho pracovná odmena nedosahuje sumu 200,- eur. O tomto tvrdení otca niet dôvodu pochybovať.
Odvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvoinštančnému je z rozhodovacej praxe známe, že zárobky osôb
vo výkone trestu sú neporovnateľne nižšie, než príjmy dosahované na slobode, a spravidla sa pohybujú
na úrovni iba niekoľkých desiatok eur mesačne. Preverovanie tohto tvrdenia otca by tak jednak neviedlo

k zisteniu žiadnych nových skutočností a navyše výška reálne dosahovaných príjmov otca vo výkone
trestu nebola spôsobilá žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok tohto konania, pretože bolo potrebné
vychádzať z potencionality jeho príjmov. Pri uplatnení uvedeného princípu súd prvej inštancie správne
neprihliadal na otcove skutočné príjmy dosahované v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádzal z jeho
potencionálnychpríjmov,čižetakých,ktorébyotecpotencionálnemoholdosahovať,pokiaľbysasprával

primerane zodpovedne ako to možno dôvodne vyžadovať od rodiča, ktorý má vyživovaciu povinnosť k
maloletému dieťaťu, t.j. pokiaľ by riadne pracoval a nedostal sa vlastným zavinením do výkonu trestu
odňatia slobody. Závery súdu ohľadom jeho schopností a možností preto boli správne, a majúce oporu
vo vykonanom dokazovaní.18. Pokiaľ otec vytýkal súdu, že nebral do úvahy ani skutočnosť, že otec sa prejednania veci nezúčastnil
z dôvodu, že nemá finančné prostriedky potrebné na to, aby bol eskortovaný na súd, odvolací súd

uvádza, že otec toto ako dôvod neúčasti na pojednávaní súdu neoznámil a jednak tým neboli práva
otca nijako dotknuté, odhliadnuc od skutočnosti, že aj tento dôvod brániaci jeho účasti na pojednávaní,
spočívajúci v nedostatku finančných prostriedkov je zavinený samotným otcom, keďže je dôsledkom
výlučne jeho ľahkovážneho a nezodpovedného spôsobu života. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec na
predvolanie súdu nijakým spôsobom nereagoval, uvedenú skutočnosť nenamietal, ani nežiadal o jeho

vypočutie v Ústave na výkon trestu odňatia slobody.

19. Za nedôvodnú treba považovať aj tú výhradu otca, že súd v konaní uprednostnil záujem maloletého
nad oprávnenými záujmami otca. Treba pripomenúť, že kvalifikovaná ochrana dieťaťa ako subjektu
právnych vzťahov má svoju reflexiu v mnohých významných medzinárodných právnych aktoch a tiež
v našej vnútroštátnej legislatíve. Pri posudzovaní práv detí je zásadným princípom podľa článku 3

Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa; tento záujem musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek
činnosti týkajúcej sa detí, nech už sa uskutočňuje verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi. Slovenská republika, ako štát,
ktorý ratifikoval Dohovor, sa zaviazala v článku 3 ods. 2 Dohovoru zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a
starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, aj keď pritom musí brať zreteľ na práva a povinnosti

jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne za neho zodpovedných a robiť pre to všetky
potrebné zákonodarné a správne opatrenia. Záujem maloletého dieťaťa je teda prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú (viď Čl. 5 Zákona o rodine). Je tomu tak preto,
že dieťa je vzhľadom na nedostatočnú rozumovú vyspelosť považované za slabší subjekt, ktorému štát
musí garantovať zvýšenú právnu ochranu. K výhrade otca je preto namieste uzavrieť, že záujem dieťaťa

stojí nad záujmom rodiča a správne postupoval prvoinštančný súd, keď v zmysle uvedeného princípu
postupoval.

20. Zároveň odvolací súd bol toho názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nevykazuje
znaky svojvôle, prílišného formalizmu či nezákonnosti, vytýkané odvolateľom a zároveň je dostatočne

odôvodnené v súlade s ust. § 220 CSP. Skutočnosť, že sa odvolateľ s názorom súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o tom, že ide o rozhodnutie nespravodlivé alebo
jednostranné.Podľaopakovanevyslovenéhonázoruústavnéhosúdu,právonasúdnuochranunemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. Jediné pochybenie prvoinštančného súdu, majúce za následok porušenie práv odvolateľa spočíva
v opomenutí súdu poučiť ho o jeho procesných právach vrátane poučenia o tom, že podľa zákona
327/2005 Z. z. má strana právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom
právnej pomoci, pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie uvedené v tomto zákone. Túto skutočnosť

vytkol odvolateľ v podanom odvolaní, kedy pripomenul, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia
slobody, je právne neznalý a nevie si uplatniť plnohodnotne svoje práva a preto žiada, aby mu súd
ustanovil v tomto konaní advokáta. Súd prvej inštancie na jeho žiadosť reagoval oznámením zo dňa
15.07.2019 o tom, že kódexy súkromného procesného práva neupravujú takýto inštitút. Otec následne
v ďalšom podaní poukázal na to, že podľa neho súd nepostupuje v súlade so zákonom. Uviedol, že on

sám síce nevie posúdiť, či v takýchto konaniach súdy ustanovujú advokáta alebo nie, v každom prípade
však súdy majú poučovaciu povinnosť a to bez ohľadu na to, o ktorú stranu sa jedná, súd ho mal teda
poučiť a odkázať na Centrum právnej pomoci. Keďže však otec súčasne v uvedenom podaní dal súdu
do pozornosti, že sa už so žiadosťou o zastúpenie obrátil na Centrum právnej pomoci, treba mať za to,
že dodatočné poučenie o uvedenej možnosti je už bezpredmetné. Odvolací súd preto uzavrel, že práva

otca v tomto smere síce postupom súdu prvej inštancie porušené boli, avšak toto pochybenie súdu nie
je takej intenzity, aby odvolací súd mohol prijať záver o tom, že by sa konanie ako celok nejavilo ako
spravodlivé.

22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otec maloletého do dnešného dňa nepredložil súdu

žiadne plnomocenstvo preukazujúce jeho zastúpenie či už Centrom právnej pomoci, alebo zvoleným
advokátom, prípadne inou osobou, ktorá by ho mala v konaní kvalifikovane zastupovať, hoci od jeho
oznámenia o zaslaní žiadosti Centru právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci uplynulo už šesť
mesiacov. Nakoľko otec za tak dlhé obdobie nezaslal súdu ani plnomocenstvo na zastupovanie, anineoznámil či a akým spôsobom bola jeho žiadosť vybavená, považoval odvolací súd uvedenú otázku za
uzavretú a v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, s prihliadnutí na predmet konania,
ktorým je vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa, bez ďalšieho vyčkávania o podanom odvolaní otca

rozhodol.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a berúc do úvahy zistenia vyplývajúce z dokazovania
vykonanéhosúdomprvejinštancietýkajúcenielenschopnostíamožnostíotca,aleajostatnýchokolností
prípadu - schopností a možností matky maloletého (ktorej od poslednej úpravy výživného pribudla

ďalšia vyživovacia povinnosť a jej príjmom je iba rodičovský príspevok), ako aj odôvodnených potrieb
maloletého (ktorý rýchlo rastie a má zvýšené náklady na výživu v súvislosti so zdravotným stavom),
a v neposlednom rade tiež podielu otca na osobnej starostlivosti o dieťa (žiadny), musel aj odvolací
súd dospieť k záveru, že návrh otca na zníženie výživného je nedôvodný a preto rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo
rozhodnuté za použitia ust. § 52 CMP v spojení s § 58 CMP a ust. § 396 ods. 1 CSP.

24. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého,
styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.