Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/205/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615207929
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615207929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: G. Š., H.. XX.X.XXXX,
C. K. XXX, K., o zaplatenie sumy 664,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 16.10.2018, č.k. 6C/1122/2015-88 v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Malacky zo dňa 3.5.2019, č.k. 6C/1122/2015-122, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
663,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 662,82 eur od 29.5.2015 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vo
zvyškužalobuzamietolakonaniev častiozaplatenieúrokuvovýške0,35eur,včastiúrokuzomeškania
vo výške 0,09 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 0,35 eur od 19.5.2015 do
zaplatenia zastavil.

2. . Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil ust. § 52 ods.2, § 53 ods.1,5,9, §
565, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 497, § 502
ods.1, § 503 ods.1, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“),
§ 1 ods.1, § 2 , § 9 ods. 1,2, § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
„zákon o spotrebiteľských úveroch„), § 297 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“) a vecne tým, že Úverovú zmluvu č. XXXXX
uzavretú dňa 11.9.2013 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom posúdil ako zmluvu
spotrebiteľskú, obsahujúcu všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. V konaní mal za
žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 1 000 eur úver v dohodnutých
splátkach riadne a včas nesplácal, aj keď jeho povinnosťou bolo splácať úver v splátkach mesačne
dohodnutých vo výške 37,28 eur so splatnosťou vždy k 12. dňu v mesiaci. Žalovaný mal povinnosť

prvú splátku uhradiť 14.10.2013 a termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý ku dňu 12.9.2016. Z
predloženej špecifikácie dlžnej sumy súd zistil, že žalovaný do dňa predčasného zosplatnenia uhradil
19 splátok v rôznej výške, spolu vo výške 606,63 eur, z toho žalobca započítal na istinu sumu 371,15
eur a na riadny úrok sumu 235,48 eur. Výška istiny bola ku dňu zosplatnenia (28.5.2015) v sume 628,85eur (suma poskytnutého úveru 1 000 eur - splátky započítané na istinu 371,15 eur). Ďalej si žalobca
vyčíslil úrok z úveru v sume 33,97 eur (v časti o 0,35 eur zobral žalobu späť) vo výške 19,90%
ročne z nezaplatených splátok do dátumu zosplatnenia. Suma 0,91 eur predstavuje úrok z omeškania 5

% ročne vypočítaný z jednotlivých omeškaných dlžných splátok za mesiace február 2015 až máj 2015,
a to odo dňa splatnosti jednotlivých splátok až do dňa zosplatnenia úveru. Žalobca ďalej požadoval
riadne úroky 19,90 % ročne a úrok z omeškania 5% ročne zo súm istiny po započítaní jednotlivých
splátok žalovanému ako aj úrok z omeškania 5% ročne zo sumy vyčíslených riadnych úrokov 33,97 eur
od 19.05.2015 do zaplatenia.

3. V konaní nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný uhradil splátky v celkovej sume
606,63 eur, tieto boli započítané v prospech istiny a v prospech dohodnutého zmluvného úroku.
Následne žalobca po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami viac ako tri mesiace, pristúpil
listom zo dňa 18.5. 2015 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu v lehote
do 28.5.2015. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný povinný zaplatiť

žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny v sume 628,85 eur, sumu riadnych úrokov
33,97 eur, ktoré si žalobca vyčíslil z neuhradených splátok odo dňa ich splatnosti do zosplatenia úveru
dňa 19.5.2015 a sumu úrokov z omeškania 0,91 eur ako vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5%
ročne za omeškané splátky do zosplatnenia úveru. Celkovo tak žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy
663,73 eur.

4. Pokiaľ ide o kontinuálny zmluvný úrok 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny 628,85 eur, ktorý uplatnil
žalobca od zosplatnenia dňa 19.5.2018 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol
dôvodiac tým, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 19,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru.
Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho,

že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri tejto úvahe vychádzal z
uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho
a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ

má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne
už právo na dohodnutý úrok z úveru nemá, má iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov
z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Súd prvej inštancie
ďalej poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo

vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením dlžnej sumy a naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis (teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov

podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy). Uviedol, že ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s
protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna
úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou
s tým, že v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným

určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. . Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti
dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto
nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4
písm. k/ Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98, rozhodnutie

Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012).

5. Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie úroku vo výške 0,35 eur, v časti úroku z omeškania
vo výške 0,09 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 0,35 eur od 19.5.2015 do
zaplatenia právne odôvodnil § 145 ods.2, § 146 ods.1 C.s.p. a vecne tým, že žalobu v uvedenej časti

vzal žalobca späť podaním doručeným súdu dňa 5.2.2016.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1, § 255 ods.1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.7. Proti zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok po
zosplatnení úveru, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozsudok súdu prvej

inštancie je v napadnutej časti nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo

na základe zákona, ako aj na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z podstaty úroku ako ceny
za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby
vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky,
t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve
ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch
nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty,
ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri
omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok
z omeškania ( § 369 ods. l Obchodného zákonníka). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru

je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou
dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Odvolateľ mal
za to, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté
peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo
na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto

nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na
dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Odvolateľ v podanom odvolaní odkázal na aktuálnu
rozhodovaciu prax v danom smere (napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k.
11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017,
č.k. 43 Co/23/2017-92, zo dňa 27.2.2018, č.k. 43Co/28/2017-94, zo dňa 31.5.2018 sp.zn. 43 Co/7/2018,

rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2017, č.k. 7 Co/366/2017-84, zo dňa 31.5.2018,
č.k. 7Co/326/2017-84 a zo dňa 19.7.2018, č.k. 7Co/203/2017-94, rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 13.2.2018, sp.zn. 5 Co/297/2017, zo dňa 15.2.2018, sp.zn. 5 Co/311/2017,
zo dňa 13.2.2018, sp.zn. 5 Co/250/2017, zo dňa 22.3.2018, sp.zn. 5 Co/372/2017,
zo dňa 27.3.2018, sp.zn. 5 Co/414/2017 , rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa

27.3.2018, č.k. 8 Co/138/2017-83 a zo dňa 29.5.2018, sp.zn. 3Co/108/2017).

8. Odvolateľ ďalej uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,
ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho

poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru
je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových
sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu
§ 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy
veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než

dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik
záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník
vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený
na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom
bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou

zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená
vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Odstúpením od
zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo
veriteľa a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je
dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ žiadal, aby

odvolací súd v zmysle ust. § 388 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil
a vyhovel žalobe žalobcu v rozsahu nároku na zmluvný úrok po zosplatnení a zároveň žalobcovi priznal
náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods.

1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je vo vzťahu k
zamietajúcemu výroku rozhodnutia dôvodné.

11. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa

procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v
odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

12. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi
sa rozsudku prvoinštančného súdu v časti, v ktorej zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úrokov po

zosplatnení úveru, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky
majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam. Na základe uvedeného využíva možnosť sa
v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia v tejto časti (§ 387
ods.2,3 C.s.p.) a osobite sa vyporiadava len s dôvodmi, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní.

13. V posudzovanej veci nie je sporné, že Úverová zmluva č.71819 uzavretá medzi stranami dňa
11.9.2013 má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré
veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o
v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať,
pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané

finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a
prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník
poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo
vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru
dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu

odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné
právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať
od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s
ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Hoci vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu

a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo
svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých
peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia
dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla

by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal
naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia
celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto
následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy
v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.

14. Vo vzťahu k prezentovanému záveru odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazujúc na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/98 uviedol, že nie je možné priznať
úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.

Hoci rozhodovacia prax súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru
prezentovanému voznačenomrozhodnutí,ktorýkorešpondujesozáveromprezentovanýmsúdomprvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí a jeho záver považuje za logický, nakoľko v opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy.

Zhodol sa s názorom prezentovaným prvoinštančným súdom, že takýto stav nemôže súd v žiadnom
prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a
to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažnýchprostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

15. Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu
zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 497, § 502 ods.1, § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka upravujúcich predmet zmluvy o úvere, povinnosť dlžníka platiť z poskytnutých peňažných
prostriedkov úroky v dojednanej výške a dobu, za ktorú je dlžník povinný platiť úroky. Podľa v
poradí posledného citovaného zákonného ustanovenia je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vráteniapeňažnýchprostriedkov.Nazákladedruhejvetytohtoustanovenianemožnopotvrdiťanivyvrátiť
záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie
sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo
zjavneniejeprípadposudzovanejveci,kedy žalovaný(dlžník) dlžnýúvernesplatil.Žalobcovanámietka,
že Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal meritom veci, ktorá

bola predmetom konania na všeobecných súdoch, je rovnako nedôvodná. Ústavný súd SR sa po vecnej
stránke zaoberá rozhodnutiami všeobecných súdov iba do tej miery, či sú z ústavnoprávneho hľadiska
udržateľné, teda či nimi nedošlo k takému excesu, ktorý by mal za následok porušenia práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Skutočnosť, že Ústavný súd SR sa podrobne nezaoberal
meritom veci, nijako neznižuje význam jeho záveru o ústavnej udržateľnosti posudzovaných rozhodnutí

všeobecných súdov. Rovnako je bezpredmetné využívať ako výkladovú pomôcku návrhy zákonov,
ktoré neboli schválené Národnou radou SR. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo
212/2014 zo dňa 21.8.2014 citovanom žalobcom síce konštatoval, že úroky z omeškania nenahrádzajú
od splatnosti pohľadávky stranami dojednané úroky, avšak ani tento názor nie je spôsobilý vyvrátiť
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

16. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, podľa
ktorých má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru,
pričom tieto možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru, odvolací
súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená a
upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme
zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby

všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej
procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané
iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej

procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj
rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne
odlišne. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva odvolateľovi do pozornosti, že Občianskoprávne kolégium
Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2019 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a/ zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo práve vzhľadom na výkladové

rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 5Co, 6Co, 7Co, 8Co, 9Co, 15Co, 16Co k
otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru Stanovisko č. 1/2019,
podľaktorého „vprípadeplneniazospotrebiteľskéhoúveru,zmluvnýúrok ododňaúčinkovzosplatnenia
úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok

z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch
medzi účastníkmi.“

17. S poukazom na uvedené sa odvolací súd zhoduje s názorom odvolateľa len v tom, že úroky z

omeškaniaazmluvnéúrokysúdvarozdielneinštitúty,ktorémajúsvojevlastné,vzájomnenezastupiteľné
funkcie. Uvedené však nijako nespochybňuje zánik nároku veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení
úveru, nakoľko stále platí, že sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými
poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhuv právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca poukazoval na komentár k
Obchodnému zákonníku, názory tam uvedené boli aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov už
prekonané v smere uvedenom vyššie. Možno teda zhrnúť, že odvolacia argumentácia žalobcu nebola

spôsobilá spochybniť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,9 % ročne zo sumy 628,85 eur
od 19.5.2015 do zaplatenia (t.j. za obdobie po zosplatnení úveru).

18. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah

odôvodnenia uvedeného v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, nemohol odvolací súd vo vzťahu
k zamietnutému nároku žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení úveru, priznať tejto
námietke úspech.

19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom

výroku a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi)
podľa § 387 ods. 2 C.s.p ako vecne a právne správne potvrdil.

20.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému

žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).