Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/123/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612201399
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1612201399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: VOLKSWAGEN Finančné
služby Slovensko s.r.o., Vajnorská 98, Bratislava, IČO: 31 341 438, zastúpeného advokátkou JUDr.
ElenouŠtefančíkovou,Veternicová1,Bratislava,protižalovanému:Q.W.,A..X.X.XXXX,P.,ozaplatenie
4.978,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k.
5C/392/2013-96, zo dňa 12.4.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ktorými žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol (výrok II.) a určil zmluvné podmienky za neprijateľné (výrok III.), potvrdzuje.

II. Odvolanie žalobcu proti rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti odmieta.

III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
vo výške 1.873,59 eura (výrok I.); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a určil, že zmluvná
podmienka uvedená v článku VII. bod 5 Všeobecných zmluvných podmienok Zmluvy o autokredite
z 20.5.2009 v znení: „V prípade, že veriteľ stanoví úver predčasne splatným, je veriteľ oprávnený

požadovať od klienta úhradu - náhradu finančných nákladov titulom zmluvnej pokuty, ktorej výška sa určí
nasledovne: V prípadoch predčasného stanovenia úveru splatným je veriteľ oprávnený požadovať od
klientatitulomzmluvnejpokutynáhradufinančnýchnákladovspojenýchspredčasnýmstanovenímúveru
splatným (ZP) vypočítanú nasledovne: čistá súčasná hodnota súčtu splátok odo dňa stanovenia úveru
splatným do dňa riadnej splatnosti úveru diskontovaná (počítaná) s 1 ročným EURIBORom platným
v deň stanovenia úveru splatným, ponížená o hodnotu nesplatenej istiny a1, a2 ..., an - splátky od
predčasného splatenia do riadnej splatnosti podľa splátkového kalendára, u- úroková miera - 1 ročný

EURIBORom ponížený maximálne o hodnotu marže uvedenej v sadzobníku poplatkov veriteľa, i -
nesplatená istina, n - počet splátok od predčasnej splatnosti do riadnej splatnosti, mp - poplatok podľa
aktuálnehosadzobníkapoplatkovveriteľa,d-neamortizovanáčasťdotáciezmluvyZP=a1/(1+u)^1+a2/
(1+u)^2 + ... + an/(1+u) ^ n-i+mp+d“ a zmluvná podmienka nachádzajúca sa vo Všeobecných zmluvných
podmienkach Zmluvy o autokredite ako článok VII. bod 7 v znení: „Veriteľ je v súvislosti so stanovením
úveru splatným oprávnený požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty podľa bodu 5 tohto článku v zmysle
vyššie uvedeného aj vtedy, ak klient nezavinil porušenie povinností vyplývajúcich pre neho z uzavretej

Zmluvy.“ sú neprijateľné zmluvné podmienky (výrok III.); žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal (výrok IV).2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 8.2.2012 domáhal zaplatenia 4.978,07
eura spolu s úrokom z omeškania 0,05 % ročne zo sumy 4.978,07 eura od 11.8.2011 do zaplatenia, na
tom skutkovom základe, že žalovaný nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o Autokredite č.

XXXXXX, na základe ktorej mu žalobca poskytol účelový úver 9.062,77 eura určený na financovanie
motorového vozidla; žalobou sa zároveň domáhal úhrady nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s
výkonom zabezpečovacieho práva k predmetnému vozidlu vplývajúceho zo Zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva č. XXXXXX.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie mal
vo vzťahu ku skutkovému stavu za preukázané, že 20.5.2009 bola medzi stranami sporu uzavretá
Zmluva o Autokredite č. XXXXXX (ďalej ako „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 9.062,77 eura na financovanie motorového vozidla s kúpnou cenou 9.062,77 eura (ďalej
ako „predmet financovania“), pri výške ročnej percentuálnej miery nákladov 9,12 %, dobe splácania 72
mesiacov a výške úrokov stanovenej v splátkovom kalendári; neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy boli aj

Všeobecné zmluvné podmienky (ďalej ako „VZP“). Dňa 20.5.2009 bola súčasne medzi stranami sporu
uzavretá Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. XXXXXX, ktorou žalovaný previedol
na žalobcu vlastnícke právo k predmetu financovania. Zo záverečných správ z 29.3.2010 a
z 2.9.2010 vystavených spoločnosťou OVER-LEASE, s.r.o. zistil, že v uvedených dňoch spoločnosť,
resp. jej zástupca, mal kontaktovať žalovaného z dôvodu vymáhania dlhu, čo je zaevidované v tzv.

zákazkovom liste; cena týchto služieb je uvedená vo faktúre č. 20100192 v sume 158,01 eura a faktúre
č. 20100618 v sume 79 eur. Na základe faktúry č. 11B00015 mal za preukázané, že žalobca účtoval
odberateľovi AUTO PROFIT s.r.o. celkovú sumu 5.405,50 eura za odpredaj vozidla Škoda Fabia.

4. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že napriek uzatvoreniu zmluvy s

odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, je potrebné v danej veci aplikovať všetky režimy a
opatrenia, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa. Podotkol, že Zmluva bola žalobcom pripravená na
vopred tlačenom formulári a je zrejmé, že žalovaný nemal faktickú možnosť reálne ovplyvniť obsah
Zmluvy ani VZP, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou; ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere s osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v zákone číslo č. 258/2001 Z.z., ktorý je k ustanoveniam

Občianskeho zákonníka s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 1.4.2004 predpisom lex
specialis. V nadväznosti na uvedené sa zameral na posúdenie, či Zmluva spĺňa podmienky stanovené
predmetným zákonom č. 258/2001 Z. z. Skonštatoval, že podľa splátkového kalendára je výška úrokov
28 % p.a. (ročná percentuálna miera nákladov pre úver je 9,12 %); pričom mal za zrejmé, že ročná
percentuálna miera nákladov pri spotrebiteľskom úvere nemôže byť nižšia ako je úroková sadzba úveru,

to znamená, že nie je možné, aby ročná percentuálna miera nákladov bola 9,12 % pri úrokovej sadzbe
vo výške 28 %. Na uvedenom základe dospel k záveru, že Zmluva nie je v súlade s ustanovením § 4
ods. 1 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko je v nej nesprávne uvedená ročná percentuálna miera
nákladov; spotrebiteľský úver je teda nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

5. Poznamenal, že § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 258/2001 Z. z. výslovne vyžaduje, aby bola priamo v
zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená úroková sadzba; síce sa úroková sadzba vo výške 8,50 % ako
fixná úroková sadzba nachádzala vo formulári o zmluvných podmienkach Zmluvy, avšak nenachádzala
sa už v samotnej Zmluve tak, ako to zákon výslovne stanovuje; chýbajúci údaj o úrokovej sadzbe
je rovnako dôvodom, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Mal za preukázané,

že žalobca poskytol žalovanému úver, ktorý sa žalovaný zaviazal v zmysle Zmluvy splácať splátkami
uvedenými v splátkovom kalendári, rozloženými na 72 mesiacov, avšak splátkový kalendár nebol
podpísaný žalobcom ani žalovaným. Podotkol, že z vonkajšej úpravy (formy) splátkového kalendára
vyplývalo, že bol žalovanému zasielaný poštou, ale chýba akceptácia splátkového kalendára jeho
podpísaním, nakoľko až podpísaním obomi zmluvnými stranami sa splátkový kalendár stáva v súlade

s čl. VI bod 3 VZP súčasťou Zmluvy. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že
napriekodkazuZmluvyaVZPnasplátkovýkalendár,vktoromsúuvedenétermínysplatnostiadedukčne
aj konečnej splatnosti, nemožno tento splátkový kalendár v súlade s čl. VI bod 3 VZP považovať za
súčasť Zmluvy, a teda Zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti, ktorý je vyžadovaný
podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. Uviedol, že konečná splatnosť spotrebiteľského

úveru predstavuje konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky; splnením zákonnej požiadavky uviesť v
zmluve konečnú splatnosť úveru však nie sú ustanovenia v znení do 12, 36 alebo 60 mesiacov od prvého
čerpania úveru, nakoľko takéto ustanovenia nevyjadrujú kedy konkrétne nastane konečná splatnosťúveru. Chýbajúci údaj o termíne konečnej splatnosti je taktiež dôvodom považovať úver za bezúročný
a bez poplatkov.

6. Pokiaľ sa jedná o žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu za predčasné ukončenie Zmluvy vypočítanú
v zmysle VZP (čl. VII bod 5) v sume 1.343,53 eura, súd prvej inštancie objasnil, že zmluvnú pokutu
možno podľa § 544 Občianskeho zákonníka viazať len na prípad porušenia zmluvnej povinnosti a je
nutné ju dojednať vždy ako nepodmienenú. Ozrejmil, že v prejednávanej veci nebola zmluvná pokuta
dohodnutáakonepodmienená,nakoľkonároknajejzaplatenienevznikáporušenímzmluvnejpovinnosti,

ale je viazaný až na skutočnosť, že veriteľ pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru až potom,
ako dlžník zmluvu porušil; z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie dohodu o zmluvnej pokute za
neplatnú. V tejto súvislosti ďalej považoval za potrebné uviesť, že zmluvná pokuta môže byť dojednaná
a stanovená svojou výškou alebo spôsobom určenia; spôsob určenia však musí byť formulovaný
tak, aby bežný spotrebiteľ mohol zistiť akú zmluvnú pokutu je povinný zaplatiť v čase porušenia ňou
zabezpečenej zmluvnej povinnosti. Vyslovil názor, že formulácia výpočtu zmluvnej pokuty tak ako je

uvedená v článku VII. bod 5 VZP nespĺňa pre bežného, ale ani pre nadpriemerného spotrebiteľa atribút
zrozumiteľnosti, a preto takéto dojednanie hrubo poškodzuje spotrebiteľa a je potrebné ho vyhlásiť za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. V rámci spotrebiteľských zmlúv nemôže byť dojednanie zakladajúce právo na
zmluvnúpokutuzásadnesúčasťoutzv.všeobecnýchobchodnýchpodmienok,alelensúčasťousamotnej

spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Zakotvenie zmluvnej pokuty
výlučne vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú väčšinou určené pre uvedenie technických
a vysvetľujúcich záležitostí zmluvy opakujúcich sa v neurčitom počte prípadov tak, aby ich nebolo nutné
prepisovať do zmluvy, je nekalou obchodnou praktikou a zároveň neprijateľnou zmluvnou podmienkou
vyjadrujúcou zo strany žalobcu nedostatočný záujem o ochranu práv a záujmov v zmluvnom vzťahu

nielen seba, ale aj zmluvnej strany - spotrebiteľa.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že úver sa stal splatným
2.9.2010, k tomuto dátumu bolo splatných 16 splátok celkovo v sume 3.196,48 eura; žalovaný k
uvedenému dňu neuhradil splatné splátky v sume 599,34 eura. Poznamenal, že žalovaný ku dňu

splatnosti úveru zaplatil žalobcovi 2.597,14 eura titulom splátok úveru a následne po
splatnosti úveru sumu vo výške 399,56 eura; po pripočítaní výnosu z predaja predmetu financovania
v sume 5.405,50 eura, tak žalobca od žalovaného získal celkovo 8.402,20 eura. Ďalej skonštatoval,
že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dlžnej čiastky ku dňu splatnosti úveru v sume 316,96 eura,
nesplatnej časti istiny na základe čl. VII bod 5 VZP v sume 6.465,63 eura (predstavuje rozdiel medzi

istinou za celé obdobie úveru 9.062,77 eura a súčtom časti splatenej istiny do prerušenia zmluvy v sume
2.597,14 eura). Ďalšie náklady žalobcu spojené so zaistením vozidla, realizáciou predaja, odhlásením
a pod. považoval súd prvej inštancie za dôvodné podľa čl. VII bod 5 VZP a to v celkovej sume 1.213,02
eura, počítanej súčtom 312,10 eura (ako to vyplýva z predložených faktúr za expertízny posudok 75,09
eura, za mimosúdne inkaso 158,01 eura a za prevoz vozidla 79 eura) a sumy 900,92 eura tvoriacej DPH

z ceny predmetu financovania. Za nedôvodný vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie iných nákladov v
sume 240,83 eura na základe faktúr č. FA10110199 a č. FA 11200685 za služby spoločnosti Autoprofit,
s.r.o., z dôvodu, že z VZP nevyplýva žiadny záväzok žalovaného na úhradu týchto nákladov.

8. Na uvedenom základe, konštatujúc, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, podľa

§ 52 ods. 1, ods. 3, § 54 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2, ods.
3 zákona č. 258/2001 Z. z., uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.873,59
eura počítanú rozdielom výšky poskytnutého úveru, t.j. 9.062,77 eura, po pripočítaní ďalších dôvodných
nárokov žalobcu v celkovej sume 1.213,02 eur, t.j. rozdielom sumy 10.275,79 eura a sumy 8.402,20
eura tvoriacej úhrady žalovaného vykonané v prospech žalobcu. Dodal, že žalobcovi by vzniklo právo

aj na zaplatenie úrokov z omeškania ku dňu nasledujúcemu po uplynutí lehoty na dodatočné
plnenie uvedenej vo Vyrozumení o vysporiadaní pohľadávky veriteľa po predčasnej splatnosti úveru
podľa Zmluvy a to v prípade, že by sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, avšak
z dôvodu, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad o doporučenom doručovaní Vyrozumenia o
vysporiadaní pohľadávky žalovanému (doručenku ani podací hárok), z ktorého by bolo

doručovanie Vyrozumenia o vysporiadaní pohľadávky preukázateľné aj v zmysle čl.
X bod 5 VZP, súd prvej inštancie žalobcovi úroky z omeškania nepriznal. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešnejší (žalobca
žiadal priznať istinu 4.978,07 eura a žaloba bola časti o zaplatenie istiny 3.104,48 eura zamietnutá),náhradu trov konania nepriznal a to z dôvodu, že náhradu trov konania nepožadoval a ani mu žiadne
trovy konania nevznikli.

9. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu 4.978,07 eura s úrokom z omeškania
vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 11.8.2011 do zaplatenia. Podstatným zhrnutím skutkových
tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a námietka nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že podľa splátkového kalendára je výška
úrokov 28 % ročne; mal za zrejmé, že podľa Zmluvy bol úver poskytnutý s ročnou fixnou úrokovou
sadzbou vo výške 8,50 % a RPMN vo výške 9,12 %; k odvolaniu priložil výpočet jednotlivých splátok.
Súdu prvej inštancie vytýkal záver, že Zmluva je v rozpore s § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 258/2001 Z.
z. z dôvodu uvedenia výšky úrokovej sadzby len vo formulári o zmluvných podmienkach a nie priamo v

Zmluve; argumentoval, že legislatíva platná v čase uzavretia Zmluvy v žiadnom prípade nevylučovala,
aby jednotlivé náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch boli uvádzané v samostatných listinách
odlišných od samotnej zmluvy, t.j. neurčovala, že tieto musia byť uvedené všetky v jedinom dokumente.
Namietal taktiež záver, že Zmluva je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. g)
zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru; uviedol, že

konečná splatnosť úveru bola dohodnutá v splátkovom kalendári na deň 27.4.2015 a mal za zrejmé,
že žalovaný splátkový kalendár konkludentne prijal a odsúhlasil, čo preukazuje jeho platobná disciplína
pred predčasným zosplatnením úveru, resp. listina s názvom „Prehľad splátok prijatých na zmluve č.
XXXXXX“, z ktorej vyplýva, že žalovaný skutočne uhrádzal jednotlivé mesačné splátky v dohodnutej
výške. Na uvedenom základe zdôraznil, že Zmluva obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon č. 258/2001

Z. z. pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v čase uzavretia zmluvy vyžadoval a tento úver tak
nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Dodal, že v prípade, ak je Zmluva v súlade s
predmetným zákonom, nie je možné, aby bola zároveň v rozpore so všeobecným právnym
predpisom a ustanovenia v nej uvedené boli určené za neprijateľné podmienky.

10. Žalobca považoval za potrebné uviesť, že v tomto konaní si uplatňuje pohľadávku v celkovej výške
4.978,07 eura tak, ako bola vyčíslená v žalobe, pričom všetky v žalobe uvedené nároky považuje
za dôvodné a uplatňované oprávnene. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v prejednávanej veci pochybil
pri aplikácii § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom v tejto súvislosti podotkol, že nie každá
neprijateľná podmienka je neplatná, ale iba tá, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Bol názoru, že v odôvodnení napadnutého
rozsudku absentuje ozrejmenie akým spôsobom, zmluvné podmienky určené za neprijateľné, vytvárajú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech žalovaného. Domnieval
sa, že všetky ustanovenia Zmluvy, vrátane zmluvných podmienok, ktoré súd prvej inštancie určil za
neprijateľné,satýkalihlavnéhopredmetuplnenia,bolivyjadrenédostatočneurčito,jasneazrozumiteľne,

nespôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a preto sa nejedná o neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti
na uplatňovanú zmluvnú pokutu podotkol, že táto bola dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti žalovaného uhrádzať dohodnuté mesačné splátky riadne a včas, pričom úmyslom nebolo
upraviť práva a povinnosti v neprospech a na ťarchu žalovaného; poznamenal, že konštatovanie súdu

prvej inštancie o tom, že formuláciou výpočtu zmluvnej pokuty dochádza k hrubému poškodzovaniu
spotrebiteľa nie je ničím podložené a preto nie je možné určiť túto podmienku za neprijateľnú. Na záver
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/560/2015, zo dňa 6.6.2016, podľa ktorého
uvedenýspôsoburčeniavýškyumožňujeindividuálneurčeniezmluvnejpokutyprekaždýdanýkonkrétny
prípad, a to v závislosti od rozsahu porušenia zabezpečenej povinnosti riadne splácať splátky úveru,

teda výška zmluvnej pokuty nie je paušalizovaná pre každý daný prípad, ale je rôzna v závislosti od toho
so splatením akej výšky istiny je spotrebiteľ v omeškaní, čo je v podstate v jeho prospech.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutých častiach, ktorými súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok

II.) a určil zmluvné podmienky za neprijateľné (výrok III.), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval anidôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach je
vecnesprávny,pretohovsúlades§387ods.1C.s.p.potvrdil.Rozsudokverejnevyhlásildňa17.12.2019
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

12. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a
žalovaný uzatvorili dňa 20.5.2009 Zmluvu o Autokredite č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol
žalovanému úver vo výške 9.062,77 eura na financovanie motorového vozidla s kúpnou cenou 9.062,77
eura, pri výške ročnej percentuálnej miery nákladov 9,12 %, dobe splácania 72 mesiacov a výške úrokov

stanovenej v splátkovom kalendári.

13. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o Autokredite z 20.5.2009
má povahu spotrebiteľskej zmluvy a predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom
na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy

sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z.z.; niet pochýb o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.; tieto náležitosti regulujú
formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sankcionované v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.

14. Je nesporné, že za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa je dodávateľ povinný spotrebiteľovi
ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe
ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu uzavrie alebo nie. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol
rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť

primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom, ako aj o jeho ďalších zmluvných
povinnostiach; práve pre zabezpečenie dostatku relevantných informácií pre rozhodnutie spotrebiteľa
upravil zákonodarca v § 4 citovaného zákona obligatórne zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, absencia ktorých v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

15. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva
neobsahovala výšku úrokovej sadzby v zmysle § 4 ods. 2 písm. h), preto v súlade s § 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Z obsahu Zmluvy o Autokredite z 20.5.2009 (zachyteného na jednom liste papiera) vyplýva,

že údaj o úrokovej sadzbe sa v nej nenachádza; iba púhe uvedenie čísla „8,50“ v pravom hornom rohu
zmluvy nemôže nikoho viesť objektívne k záveru, že ide o ročnú úrokovú sadzbu poskytnutého úveru,
a to z dôvodu nedostatku formy a obsahového kontextu s touto obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil neprijateľnosť
zmluvnej podmienky spočívajúcej v dojednaní zmluvnej pokuty uvedenej v Článku VII. ods. 5 a ods.
7. Všeobecných zmluvných podmienok Zmluvy o Autokredite, považuje odvolací súd za potrebné
zdôrazniť, že jedným z najdôležitejších faktorov pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy je transparentnosť,
ktorá v sebe zahŕňa, či je zmluva napísaná jasným a zrozumiteľným jazykom, či je systematická,

napísaná dostatočne veľkým a čitateľným písmom. Transparentnosť však neznamená iba jasnosť
a zrozumiteľnosť, zahŕňa v sebe aj určitú povinnosť podnikateľa upozorniť na rôzne zmluvné dojednania.
Zásada transparentnosti a poctivosti dopadá aj na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok,
ktorých uplatnenie má formálne, ale aj obsahové limity. Obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať

dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, avšak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich
často neprehľadným a zložito formulovaným spôsobom dodávateľ vkladal dojednania, ktoré sú pre
spotrebiteľa nevýhodné, a týmto postupom predpokladal, že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak
dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu
ochranu.Zmluvnápokutamôžebyťuvedenásvojouvýškoualebospôsobomurčenia; spôsobjejurčenia

však musí byť formulovaný tak, aby bežný (priemerný) spotrebiteľ mohol zistiť akú zmluvnú pokutu je
povinný zaplatiť v čase porušenia ňou zabezpečenej zmluvnej povinnosti.17. Formulácia spôsobu výpočtu (vzorec) zmluvnej pokuty uvedená v Článku VII. odsek 5 Všeobecných
zmluvných podmienok Zmluvy o Autokredite, bez akýchkoľvek pochybností nespĺňa kritérium
zrozumiteľnosti, pretože nie je v možnostiach priemerného spotrebiteľa (t.j. spotrebiteľa, ktorý je v

rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych,
kultúrnych a jazykových faktorov) do dôsledkov pochopiť vplyv jednotlivých faktorov uvedených vo
vzorci na výslednú výšku zmluvnej pokuty; uvedené konštatovanie odvolacieho súdu o vysokej (takmer
odbornej) náročnosti výpočtu plne potvrdzuje písomné vyčíslenie zmluvnej pokuty žalobcom (č.l. 37
spisu). Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka teda

napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis“zákonnéhoustanovenia.

18. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dodáva, že dôvodom neprijateľnosti zmluvnej
podmienky na zaplatenie zmluvnej pokuty je aj skutočnosť, že zmluvná pokuta bola dojednaná ako
podmienená; zmluvnú pokutu totiž nie je možné viazať na inú skutočnosť, než akou je porušenie

zmluvnej povinnosti. V posudzovanej veci je však nárok žalobcu (veriteľa) na zmluvnú pokutu viazaný
až na skutočnosť, že pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru potom, ako
dlžník zmluvu porušil; zmluvnú pokutu je možné dojednať vždy iba ako nepodmienenú a nie je prípustné
ju viazať na inú skutočnosť, než je porušenie zmluvnej povinnosti.

19. Na uvedenom základe, s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k posúdeniu, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému na základe Zmluvy o Autokredite
zo dňa 20.5.2009 je v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. bezúročný a bez poplatkov
a zmluvná pokuta je ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníkaneplatnýmdojednaním,neboližalobcomuvádzanétvrdeniavodvolaníďalejspôsobilézmeniť

správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Odvolací súd tak neakceptoval
opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach (výrokoch II. a III.) ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.

potvrdil.

20.Žalobcanapadolodvolanímrozsudoksúduprvejinštancievcelomrozsahu,tedaajvovýroku,ktorým
súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 1.873,59 eura (výrok I.).

21. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu (bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže
podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací
súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

22. Osobou oprávnenou podať odvolanie (osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie
odvolania) je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.);
odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je
spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať

výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého
odvolaním. Odvolanie žalobcu v napadnutej (vyhovujúcej) časti bolo podané neoprávnenou osobou,
pretože žalobca napadol odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v jeho
neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej časti (vo výroku I.) podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie podané

neoprávnenou osobou odmietol.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).