Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24CoE/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707206786
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8707206786.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a členov senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598,
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
povinnej: F. Z., nar. XX.X.XXXX, K. G. XXX, o vymoženie 280,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 7.4.2016,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j uznesenie.

II. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

III. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči oprávnenému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie a exekučného konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 103, 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie; §§ 41 ods. 2 písm. d), 57 ods. 1 písm. g), 58 ods.
1, Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, §§ 25 ods.1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov,
§§2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a), b) zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, §§ 52 ods. 1, 2; 53 od. 1, 4 písm. r), ods. 5; 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a ako interpretačné pravidlo výkladu spotrebiteľského práva využil i Smernicu Rady č. 93/13/EHS.

3. Súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že pokiaľ je exekučným titulom rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy resp. doložky. V súvislosti s uvedeným poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 443/2001-17 a I.ÚS 419/2011-9 ako aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. 3Cdo/164/1996 z 27.1.2007 (R58/1997), v zmysle
ktorého môže byť exekúcia nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že oprávnený
ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzatvorili úverovú zmluvu, ktorá mala spotrebiteľský charakter
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo Všeobecných
podmienkachposkytnutiaúveruvbode17bolanaformulovanározhodcovskádoložka,zktorejvyplývalo,

že všetky spory, ktoré medzi veriteľom a dlžníkom zo zmluvy o úvere vzniknú v súvislosti s týmto
záväzkovým vzťahom budú rozhodnuté a) Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podážalobu na rozhodcovskom súde b) pred súdom SR, AK Žalujúca strana podá na príslušnom súde SR
žalobu. Ďalej sa zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Z
rozhodcovskej doložky vyplýva, že táto síce dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným

súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský
súd predtým ako spotrebiteľ podal žalobu na všeobecný súd, neplatí ustanovenie rozhodcovskej
doložky, podľa ktorého podaním žaloby ktorejkoľvek zmluvnej strany na všeobecný súd dochádza k
rozviazaniu rozhodcovskej doložky, a teda spotrebiteľ je v takom prípade (nedochádza k rozviazaniu
rozhodcovskej doložky) nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom
súde, ktorého právomoc je založená rozhodcovskou doložkou a žalobou dodávateľa na rozhodcovskom

súde. Táto rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
(na návrh dodávateľa) mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa
všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok,
resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému

konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52
a nasledujúcimi Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Preto
súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní
poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 a na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie. Namietal, že exekučný súd môže pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vychádzať len z obsahu exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a
žiadosti o vydanie poverenia, teda nemôže preskúmavať aj obsah zmlúv a všeobecných obchodných

podmienok, čo platí aj pri samotnom vedení exekúcie. Taktiež namietal, že exekučný súd neumožnil
účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, keďže nezohľadnil svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a teda im nedal možnosť sa
vyjadriť k nej. Oprávnený mal za to, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ

riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods.
1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na to, že všeobecný
súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces. Súd nesprávnou a
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Exekučný

súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci, s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd je limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Exekučnýsúdniejesúdomvzmysleust.§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní,nekonáozrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe

alebo vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok
obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu
meritórne rozhodovať o veci. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. §
40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súdnemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského
rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú. Ochranu práva, pre ktorú existovala
právnymi predpismi vymedzená cesta nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už

nemožno uplatniť. Pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní žalobou
napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažujú žalobcu.
Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu svoje práva
spojené s právom na súdnu ochranu. Je povinnosťou všeobecných súdov vykladať právny predpis
ústavne konformným spôsobom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať

do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt
alebo jeho účinky napadnúť právnou cestou. Inak platí, že táto lehota márne plynie. Zákonodarca
priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nebol povinný sa zaoberať
skúmaním,čirozhodnutierozhodcovskéhosúdubolovydanévsúladesplatnýmipredpismi.Ajkebybolo

pravdou, čo v napadnutom uznesení uviedol súd, nemalo by to vplyv na uvedené tvrdenie. Vzhľadom
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,
exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)

rozsudku všeobecného súdu ani rozhodcovského súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne
súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy SR. Oprávnený mal za to, že konaním exekučného súdu došlo k porušeniu čl.

12 ods. 2 Ústavy SR a teda zákazu diskriminácie ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Zároveň uviedol, že exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými
mravmi, keďže v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu
pohľadávky oprávneného a teda nemožnosti jeho vymoženia. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského

súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, pričom exekučný súd podľa § 45 ods. 1 písm.c)
zákona o rozhodcovskom konaní je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, teda zákonodarca umožnil exekučného súdu len prieskum
plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom a nie platnosť rozhodcovskej doložky. Taktiež uviedol,
že naformulovaná rozhodcovská doložka nepredstavuje fiktívnu možnosť voľby ale reálnu a skutočnú

možnosť. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Oprávnený nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch, keďže oprávnený poskytuje finančné prostriedky na základe zmluvy podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z uvedeného dôvodu nie je podstatnou náležitosťou ročná

percentuálna miera nákladov. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Obdo 34/2004 z 21.12.2004, v ktorom sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrým mravov. Oprávnený sa zároveň vyjadril aj k poplatku za poskytnutie úveru
a za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu.
Záverom oprávnený poznamena, že ak exekučný súd vydal poverenie, teda zistil súlad žiadosti o

udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom, nemôže vykonať
revízny postup a opätovne uvedené skutočnosti posúdiť.

5. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

7. Zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, podanému odvolaniu nevyhovel a v
súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. postúpil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.

8. S účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku zákona č. 99/1963
Zb. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 a v zmysle prechodných ustanovení vyplývajúcich z
ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá Civilného sporového poriadku sa aplikuje princíp okamžitej aplikabilitya princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, čo znamená, že Civilný sporový poriadok sa aplikuje
aj na konania začaté pred 01.07.2016 so zachovaním právnych účinkov procesných úkonov, ktoré
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto

následkom nepočíta. Princíp justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 2
Civilného sporového poriadku je kompatibilný s princípom okamžitej aplikability vyplývajúcim z ust. §
470 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.)

po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou
osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

10.Súdprvejinštancievdanejvecivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. K dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať
v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý nemal právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku.
Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, keďže v danom prípade absentuje

materiálna vykonateľnosť exekučného titulu.

12. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudku z 27. januára 2007 vydanom v konaní
pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 vyplýva,
že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor
vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého

„Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený
exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a

na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“.

13. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie
Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i

materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh
ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda nariadenú exekúciu zastaviť. Predovšetkým
je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným

titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

14. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí
mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak

je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.15. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie

je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia
úveru“. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno
pripustiť, len v prípade, že by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovnaké zaobchádzanie, čo
v spotrebiteľskom vzťahu znamená zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o
rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach úveru je, že

spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovský
súd, ktorý predmetný spor rozhodne je konkrétne určený v rozhodcovskej doložke naformulovanej
oprávneným. Rozhodcovská doložka úplne splýva s ostatnými všeobecnými zmluvnými dojednaniami,
o ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ často vôbec neoboznamuje, napriek tomu, že v samotnej
zmluve deklaruje opak. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola dohodnutá
a vyjadrená v zmluve spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa a preto je absolútne neplatná.

16. Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, rozhodnutie vydané
na jej základe nemá legitimitu a nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd v danom prípade nemá

pochybnosť o tom, že ustanovenie článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozpore
so znením ust. § 53 ods. 1 OZ, a preto je absolútne neplatné, na čo musí súd prihliadať z úradnej
povinnosti (ex offo). Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej
nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto

nemôže byť vykonateľným exekučným titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a
preto prvoinštančný súd správne exekúciu zastavil.

17. K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane
Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú
rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

18. Preto odvolací súd uznesenie v jeho napadnutej časti podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.

19. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR

na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s Ústavou Slovenskej republiky.
Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. (účinného do 30.06.2016), pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol

v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto
ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná.

20. Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 v spojení s
ust. § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nebol oprávnený úspešný. Naopak fakticky plne úspešný
bol povinný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu

vyplýva, že povinný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho
konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací
súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradutrovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).