Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/62/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214010598
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2214010598.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr.

Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci proti obžalovanému D. T., pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písmena b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda z 13. februára 2019, č. k. 4T/167/2014-243, rozhodol na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.
februára 2020 v Trnave

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno b), odsek 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom
rozsahu.

II. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný D. T., nar. XX.
októbra XXXX v T. B., trvalé bydlisko N. XXX/XX, C. - K., okres Revúca,
u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

od 7. februára 1997 do 6. novembra 2014, s výnimkou mesiacov september až december 1997, august
1998 až august 2000, apríl až jún 2001 a jún 2006 až september 2007, kedy bol riadne evidovaný ako

uchádzač o zamestnanie a poberal iba minimálnu dávku v hmotnej núdzi a s výnimkou období od 12.
júna 2001 do 12. júna 2006 a od 27. decembra 2007 do 27. októbra 2008,
kedy vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody v rôznych ústavoch na výkon trestu v Slovenskej
republike, v ktorých pri nástupe svoju vyživovaciu povinnosť riadne nahlásil, v mieste svojho trvalého
bydliska v meste C., N. ulica č. XXX/XX a všade tam, kde sa v tomto období zdržiaval, neplnil vyživovaciu
povinnosť na svojho syna D. T., nar. X. H. XXXX, ktorá mu vyplývala z § 62 a nasl. zákona NR SR č.
36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, a ktorá bola konkretizovaná rozsudkom Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. Nc 476/1998 z 23. septembra 1998, právoplatným 17. novembra 1998,

ktorým bol zaviazaný platiť výživné vo výške 16,60 eur (500,- Sk) vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca
vopred k rukám medzičasom zosnulej matky Q. A., zomr. XXXX, na výžive sa nepodieľal žiadnym iným
spôsobom, čím za uvedené obdobie dlhuje synovi D. T. ml. na výživnom sumu 1.573,02 eur,

teda

- najmenej tri mesiace v období dvoch rokov z nedbanlivosti neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného

a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,

čím spáchal

- prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j epodľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, za použitia § 37 písmena m), § 38 odsek 4 Trestného zákona
na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody sa zaraďuje do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 13. februára 2019, č. k.
4T/167/2014-243, bol obžalovaný D. T. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena

b) Trestného zákona na tom skutkom základe, že
od mesiaca február 1997 do 7. februára 2015 s výnimkou mesiacov september až december 1997,
august 1998 až august 2000, apríl až jún 2001 a jún 2006 až september 2007, kedy bol riadne
evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a poberal iba minimálnu dávku v hmotnej núdzi a s výnimkou
mesiacov júl 2001 až jún 2006, kedy vykonával trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody v Ružomberku, resp. v Ilave, kde svoju vyživovaciu povinnosť pri nástupe riadne nahlásil, v
mieste svojho trvalého bydliska v meste C., N. ulica č. XXX/XX a všade tam, kde sa v tomto období
zdržiaval, neplnil vyživovaciu povinnosť na svojho maloletého syna Z.R., nar. XX.XX.XXXX, ktorá mu
vyplýva z § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, a ktorá bola
konkretizovaná rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. Nc/476/98 zo dňa 23. septembra

1998, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. novembra 1998, ktorým bol zaviazaný platiť výživné na
maloletého vo výške 500,- Sk (16,60 Eur) vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky,
na výžive maloletého sa nepodieľa žiadnym iným spôsobom, čím za uvedené obdobie dlhuje matke Q.
A. a D. T. ml. na výživnom sumou 1.975,40 eur.
Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, §

37 písmena m) Trestného zákona, § 38 odsek 4 Trestného zákona k nepodmienečnému trestu odňatia
slobody v trvaní 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace a podľa § 48 odsek 1, odsek 2 písmeno
b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
V odôvodnení okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal nepochybne za preukázané, že

vyživovacia povinnosť obžalovaného voči už t. č. plnoletému synovi D. T. ml. bola stanovená rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Nc/476/98 z 23. septembra 1998, právoplatným 17. novembra
1998, ktorým rozsudkom bol zaviazaný platiť výživné na vtedy ešte maloletého syna 500,- Sk, t. j. 16,60
eur mesačne. Z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že obžalovaný
svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi naposledy plnil v roku 2008, od tej doby ju neplní a so synom

nemá žiadne kontakty. Na svoju obranu uviedol, že bol nezamestnaný, nevedel si nájsť prácu a preto
neplatil ani výživné na dieťa. Vykonaným dokazovaním a vyhodnotením jednotlivých dôkazov tak
jednotlivo ako i v ich súhrne súd mal nepochybne a bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že
obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu - prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona ako i odseku 3 písmeno b) Trestného zákona ako po

objektívnej tak i po subjektívnej stránke, keďže od roku 2008 čo i z nedbanlivosti neplnil riadne svoju
vyživovaciu povinnosť na syna D. T. ml., ktorý do 06.11.2014 bol žiakom SOU stavebnej s vyučovacím
jazykom maďarským Dunajská Streda a ktorý 07.02.2015 dovŕšil 18 rok svojho veku, to znamená,
že podľa Zákona o rodine bol odkázaný na výživné od obžalovaného ako otca, ktorému vyživovacia
povinnosťvočisynovibolastanovenásúdnoucestou. Akotovyplývazvýpovedeobžalovaného,tentosa

k spáchaniu skutku čiastočne aj priznal. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd obžalovaného uznal vinným
zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného
zákona a skutkovú vetu opravil tak, že vyživovacia povinnosť zo strany obžalovaného nebola splnená
od mesiaca február 1997 do 07.02.2015, t. j. do dovŕšenia plnoletosti D. T. ml.
Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že pri ukladaní trestu vychádzal z ustanovenia § 34 Trestného

zákona. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol v minulosti 6 krát súdne trestaný, t. č.
sa taktiež nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Košice. Niektoré jeho predchádzajúce
odsúdenia už sú zahľadené. Na strane obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, zistil však
jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona, že v minulosti už bol súdne
trestaný. Pri prevahe priťažujúcej okolnosti podľa § 38 odsek 4 Trestného zákona obžalovanému uložil

nepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej hranici zvýšenej zákonnej trestnej sadzby vo výmere2 roky a 4 mesiace podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, ktorý trest považuje za zákonný a primeraný.
Obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 odsek 1, odsek 2 písmeno
b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia,

nakoľko v posledných 10 rokoch pred spáchaním skutku už bol vo výkone trestu odňatia slobody.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil obžalovaný odvolanie
čo do výroku o vine a treste. Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania.
Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil písomne prostredníctvom svojho obhajcu JUDr.
Róberta Bánosa. V odvolaní namietal, že zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové

zistenia sú nejasné a neúplné a okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie. Uviedol, že v priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy či nepriamy
usvedčujúci dôkaz, preukazujúci skutočnosť, že by sa dopustil skutku tak, ako je uvedené vo výroku
odsudzujúceho rozsudku. V konaní nebolo vôbec preukázané, či v rozhodnom období (od februára 1997
až do času, kedy bol maloletý schopný sám sa živiť, s výnimkou mesiacov tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku) mal príjem, t. j. či bol objektívne schopný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Zo

správy poskytnutej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca vyplýva, že od 1. októbra 1993
do 18. septembra 2007, s citovanými výnimkami, bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Obžalovaný poukázal na svoje vyjadrenie na hlavnom pojednávaní konanom 12.09.2018, kde uviedol,
že čo sa týka neplatenia výživného, on sa snažil, ale nemal prácu, prácu ani nenašiel, keby mal prácu,
tak by riadne platil výživné. Naposledy výživné na syna zaplatil v roku 2008, kedy bol vo výkone trestu

na štyri mesiace. Od tej doby výživné na syna neplatí. Z tohto vyplýva, že nemal možnosti a schopnosti
plniť si vyživovaciu povinnosť.
Obžalovaný je preto toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by mal nejaký príjem v rozhodnom
období, preto nemôže byť ani preukázané, že si vyživovaciu povinnosť neplnil čo aj z nedbanlivosti.
Rozsah vyživovacej povinnosti je totiž ohraničený možnosťami a schopnosťami povinného a spravidla je

určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom povinného. Poukázal na judikát R 22/1992,
podľaktoréhopirozhodovaníotrestnomčinezanedbaniapovinnejvýživymusísúdvždypriposudzovaní
otázky, v akej výške bol obvinený schopný plniť vyživovaciu povinnosť, brať zreteľ na všetky potrebné
hľadiská vrátane toho, či sa obvinený bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo
majetkového prospechu. Nestačí iba zistenie, že obvinený je v súčasnom čase bez zamestnania a

poberá len príslušný príspevok od štátu. Podľa obžalovaného okresným súdom nebolo zistené, že by
sa vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo majetkového prospechu. Okresný súd sa oprel len o správu
od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca, ktorá ale nedáva relevantnú a jednoznačnú odpoveď
na to, či bol objektívne schopný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Takýto postup okresného súdu pri
hodnotení vykonaných dôkazov považuje obžalovaný za nesprávny a v rozpore so zásadou in dubio

pro reo, nakoľko nemožno prihliadať na dôkaz, o ktorom sú pochybnosti. V takomto prípade je možné
konštatovať, že v zmysle § 2 odsek 10 Trestného poriadku pri rozhodovaní súdu neboli vzaté do úvahy
okolnosti, ktoré svedčia v prospech obvineného, čo je porušením jednej zo základných zásad trestného
konania.
Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostivkonečnomnávrhuobžalovanýžiadal,abyodvolacísúdpodľa

§ 321 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa §
322 odsek 3 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 285 písmeno b)
Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, na
základe substitúcie od obhajcu obžalovaného JUDr. T. A. advokátka Mgr. Andrea Kuruczová a svedok

D. T. ml.
Pokiaľ ide o obžalovaného, krajský súd vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti postupom
podľa § 293 odsek 5 Trestného poriadku, keďže upovedomenie o konaní verejného zasadnutia mu bolo
riadne a včas doručené dňa 23. januára 2020, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke. V
upovedomení bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, napriek tomu

sa ho nezúčastnil, ani svoju neúčasť neospravedlnil. Dôvod na predvolanie obžalovaného krajským
súdom zistený nebol, pretože v konaní pred okresným súdom bol obžalovaný riadne vypočutý a v
podanom odvolaní nedeklaroval úmysel dlžné výživné uhradiť.
Na verejnom zasadnutí krajský súd doplnil dokazovanie výsluchom svedka D. T. ml.. Ten uviedol, že
mu obžalovaný za celé žalované obdobie zaplatil spolu len 220 Sk. Dodal, že sa s obžalovaným vôbec

nestýka.
V konečnom návrhu prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Prítomná
obhajkyňa žiadala odvolaniu vyhovieť a rozhodnúť v zmysle písomného návrhu.Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie
3. júna 2019.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania na to oprávnenou
osobou - obžalovaným, postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
týmto výrokom predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je
dôvodné, aj keď z iných ako ním prezentovaných dôvodov.
Krajský súd považuje na úvod za potrebné uviesť, že v predmetnej veci už rozhodoval uznesením z 12.
októbra 2017, sp. zn. 6To/73/2017, ktorým na podklade odvolania obhajcu obžalovaného zrušil podľa

§ 321 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
K prvému zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu
Z odôvodnenia tohto zrušujúceho uznesenia krajského súdu vyplynulo, že napadnuté konanie

okresného súdu bolo nulitné. V podstate preto, lebo okresný súd voči obžalovanému konal ako proti
ušlému bez toho, aby na takýto postup boli splnené zákonné podmienky.
Krajský súd ďalej uviedol, že odhliadnuc od čisto procesnej stránky hodnotenia veci, okresný súd sa
dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre spravodlivé meritórne rozhodnutie.
Vytkol, že písomne vypracovaný rozsudok absolútne nespĺňa atribúty ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por., a

to v tých súvislostiach, ktoré sú v konečnom dôsledku namietané v odvolacích dôvodoch obžalovaného,
špecifikovaných jeho obhajcom. Iba teoreticky, aj za situácie, ak obžalovaný prizná spáchanie skutku,
je bazálnou povinnosťou procesne konajúceho súdu ozrejmiť, na základe akých konkrétnych úvah
dospel ku konkrétnym záverom o potrebe aplikácie konkrétneho ustanovenia Trestného zákona, teda k
právnemu posúdeniu jeho protiprávneho konania v rozsahu skutku žalovaného v obžalobe prokurátora.

V posudzovanom prípade takéto závery absentujú a robia tým napadnutý rozsudok nepreskúmateľným.
Naviac skutková veta prvostupňového rozsudku presne kopíruje skutkovú vetu podanej obžaloby, ktorú
prokurátor podal na konajúcom súde pred tromi rokmi (dňa 24. júla 2014), pričom preskúmavaný
rozsudok bol vyhlásený dňa 24. februára 2017. V oboch písomnostiach je uzatvorený časový úsekinkriminovaného obdobia termínom „do dnešného dňa“. Správne musí byť začiatok i koniec skutku
označený presným dátum. Termín „do dnešného dňa“ (t. j. do dňa vyhlásenia rozsudku 24. februára
2017) rovnako nemôže obstáť logicky ani z toho uhla pohľadu, že syn obžalovaného sa stal dávno pred

vyhlásením rozsudku plnoletou osobou.
Krajský súd na záver zrušujúceho uznesenia uviedol, že úlohou okresného súdu bude odstrániť uvedené
procesné pochybenia a výsluchmi procesných strán vrátane už plnoletého syna obžalovaného znova
meritórne rozhodnúť.
Konanie na okresnom súde po zrušení rozsudku

Okresný súd prihliadajúc na závery obsiahnuté v rozhodnutí krajského súdu vo veci vytýčil hlavné
pojednávanie, na ktorom zabezpečil účasť obžalovaného, tohto riadne, teda po zákonnom poučení,
vypočul. Taktiež vypočul svedka Zoltána Radiča ml. a oboznámil listinné dôkazy založené v spisovom
materiály. Keďže strany ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali, okresný súd vyhlásil
dokazovanie za skončené a po záverečných rečiach rozhodol vo veci rozsudok, ktorý obžalovaný
napadol odvolaním.

K zásade zákazu zmeny k horšiemu
Pôvodný rozsudok bol krajským súdom zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech
obžalovaného, preto v novom konaní bolo potrebné striktne rešpektovať zásadu zákazu reformatio
in peius (zásadu zákazu zmeny k horšiemu) vyjadrenú v ust. § 327 odsek 2 Trestného poriadku. To
v prípade uznania viny obžalovaného znamenalo nielen nemožnosť uloženia mu prísnejšieho trestu,

než aký mu bol uložený pôvodným rozsudkom, ale aj nemožnosť zmeny skutkových zistení v jeho
neprospech.
K dôvodnosti odvolania obžalovaného
Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že
okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy

ale nedostatočne a výpočtovo nesprávne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 odsek 12
Trestného poriadku.
Pri rozhodovaní o vine súd v trestnom konaní okrem iného samostatne posudzuje ako predbežnú otázku
podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku aj dĺžku trvania vyživovacej povinnosti.
V tomto prípade okresný súd ustálil, že vyživovacia povinnosť obžalovaného trvala do 7. februára 2015,

teda do času, kým jeho syn D. T. ml. nenadobudol plnoletosť. Tento právny záver nie je správny.
V zmysle zákona o rodine vyživovacia povinnosť nezaniká okamihom nadobudnutia plnoletosti, ale
okamihom, kedy je dieťa objektívne schopné samo sa živiť. Kedy nastane takýto právny stav závisí
od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho
vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené

potreby a záujmy, majetkové pomery a podobne. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba
rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady.
Z hľadiska posúdenia zániku vyživovacej povinnosti je jednoznačnejšia situácia, keď dieťa získa
pravidelný príjem či už zo závislej činnosti, podnikateľskej činnosti a podobne. Ako okolnosť, keď
trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úloha rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania a tým

potrebných predpokladov na sebarealizáciu) sa akcentuje štúdium. Vychádza sa z definitívnosti získania
predpokladov na výkon povolania. Je na jednej strane potrebné brať do úvahy i záujem dieťaťa vo
vzťahu k jeho schopnostiam, danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie,
na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k
zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja k práci. Závery súdnej

praxe spájajú vznik schopnosti samostatne sa živiť aj so vznikom nároku na príslušné dávky systému
sociálneho poistenia v prípade ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce. V tomto
zmysle ide skôr o potenciálne nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť.Zo správy Strednej odbornej školy stavebnej s vyučovacím jazykom maďarským Dunajská Streda zo
16. februára 2017 vyplynulo, že D. T. ml. bol žiakom školy od 1.9.2012 do 5.11.2014 s tým, že 5.11.2014
bol vylúčený za 236 neospravedlnených hodín a od 6. novembra 2014 už nebol žiakom tejto školy.

Krajský súd vychádzajúc z vyššie uvedeného je toho názoru, že vyživovacia povinnosť obžalovanému
zanikla už 6. novembra 2014, kedy syn obžalovaného D. T. ml. ukončil z vlastnej vôle sústavnú prípravu
na budúce povolanie. V dôsledku toho treba mať za to, že týmto dňom nadobudol schopnosť sám sa
živiť. Ide o skutkové zistenie v prospech obžalovaného.
Vykonaným dokazovaním bolo taktiež preukázané, že obžalovaný bol v období od 12. júna

2001 do 12. júna 2006 a od 27. decembra 2007 do 27. októbra 2008 vo výkone trestu odňatia slobody
v rôznych ústavoch na výkon trestu v Slovenskej republike, v ktorých pri nástupe svoju vyživovaciu
povinnosť riadne nahlásil. Tieto obdobia boli v skutkovej vete nedostatočne dátumovo precizované, čo
krajský súd opäť napravil.
Okresný súd pochybil aj pri ustálení sumy zročného výživného na čiastke 1.975,40 eur. Krajský súd po
vlastných prepočtoch ustálil zročné výživné za vymedzené obdobie na sumu 1.573,02 eur, čo následne

premietol do skutkovej vety výroku o vine. Rovnako krajský súd do tejto skutkovej vety premietol fakt,
že matka D. T. ml. Q. A. medzičasom zomrela, čo vyplynulo z registra obyvateľov SR.

Vyššie uvedené skutkové diskrepancie bolo potrebné upraviť, preto odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona a na podklade skutkového

stavu doplneného v odvolacom konaní rozhodol vo veci sám, keď mu to procesná situácii umožňovala.
Pokiaľ ide o vinu obžalovaného, túto mal krajský súd vykonaným dokazovaním bez pochybností za
preukázanú. Z neplnenia vyživovacej povinnosti voči svojmu synovi D. T. ml. ho okrem vlastnej výpovede
bezpečne usvedčuje práve svedok D. T. ml., ako aj neb. svedkyňa Q. A., o pravdivosti ktorých nemal
súd žiadne pochybnosti, keďže tieto výpovede sa zhodovali a vzájomne dopĺňali.

Pokiaľ sa obžalovaný bránil nedostatkom finančných prostriedkov, k tomu krajský súd uvádza, že za
18 rokov života svojho syna mu prispel na výživu len dva krát, čo svedčí o jeho úplne ľahostajnom a
nekritickom prístupe k tejto elementárnej zákonnej povinnosti.
Plodenie detí nie je športom, ale zakladá jeden z najvýznamnejších /v spoločenskej aj ľudskej rovine/
a preto zákonom chránených zodpovednostných vzťahov. Rodič splodením dieťaťa preberá

na seba zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý život, a preto je jeho povinnosťou, aby urobil všet-
ko preto /maximalizoval svoje úsilie/, aby dokázal svoje záväzky a povinnosti vždy a za každých okol-
ností splniť. Obžalovaného nezbavuje zákonnej povinnosti platiť výživné a s tým súvisiacej trestnej zod-
povednosti iba všeobecné poukazovanie na nepriaznivú finančnú situáciu bez existencie objektívnych
skutočností /najmä zdravotný stav neumožňujúci pracovať/, ktoré by mu zabezpečeniu dostatku finan-

čných prostriedkov bránili. Takéto skutočnosti obžalovaný netvrdil a krajským súdom ani zistené neboli.
K právnej kvalifikácii skutku
Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z
nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až
na dva roky.

Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a vydá oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze,
b) závažnejším spôsobom konania, alebo
c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu

trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený.
Páchateľ sa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona dopúšťa
už tým, že si najmenej po dobu 3 mesiacov v období dvoch rokov neplní svoju zákonnú povinnosť
vyživovať, alebo zaopatrovať iného, čo aj z nedbanlivosti. Pokiaľ tak koná aj nad rámec troch mesiacov
už len udržuje tento protiprávny stav, inak povedané spojito, v každom časovom momente pokračuje v

páchaní tejto trestnej činnosti až do jej dokončenia. Páchaním tejto trestnej činnosti sa preto rozumie
celá doba jeho páchania, a to až do doby pokiaľ nie je dokončený, čo sa stane až vyhlásením rozsudku
prvého stupňa. Dokončenie páchania skutku v uvedenom zmysle je rozhodujúce len pre posúdenie
odkedy páchateľ začne páchať nový skutok.
Objektom tohto trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný úmyselne i z

nedbanlivosti, je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine. Neplnením
vyživovacej povinnosti sa oprávnenej osobe nedostane všetko, čo je obsahom tejto povinnosti. Pojem
výživného nie je zákonom bližšie definovaný, pričom podľa ustálenej súdnej praxe výživné pre dieťa slúži
na uspokojovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej i duševneja môže byť plnené predovšetkým platením v pravidelných opakujúcich sa sumách (§ 97 ods. 1 zák. o
rodine), môže tiež spočívať v poskytovaní určitých naturálnych plnení (napr. poskytovaním bývania) a
najmä v zabezpečovaní osobnej starostlivosti o oprávnenú osobu. Z hľadiska trestnej zodpovednosti

páchateľa sa však nevyžaduje, aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah bola určená rozhodnutím súdu.
V prípade, že o otázke výšky a rozsahu vyživovacej povinnosti bolo v občianskom (opatrovníckom)
súdnom konaní už právoplatne rozhodnuté, nie je súd v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej
zodpovednosti páchateľa za nesplnenie zákonnej povinnosti vyživovať, alebo zaopatrovať iného, týmto
rozhodnutím viazaný. Pri rozhodovaní o vine súd v trestnom konaní posudzuje samostatne rozsah

vyživovacej povinnosti páchateľa ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. por. a môže preto vychádzať
z iného rozsahu vyživovacej povinnosti páchateľa, než bol určený občianskoprávnym rozhodnutím
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo 16/2012 z 29.3.2012)
Ustanovenie § 207 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona spája trestnosť tohto trestného činu so
skutočnosťou, že páchateľ si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní čo aj z nedbanlivosti (§
207 odsek 1 Trestného zákona), alebo úmyselne sa vyhýba (§ 207

odsek 2 Trestného zákona) plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať a taký čin pácha závažnejším
spôsobom konania, ktorým sa v zmysle ust. § 138 písmeno b) Trestného činu rozumie aj páchanie
trestného činu po dlhší čas.
Všeobecne nie je možné stanoviť, aký konkrétny časový úsek sa považuje za dlhší čas, ktorý sa
považuje za závažnejší spôsob konania. V každom prípade však konanie po dlhší čas pripadá do

úvahy nielen pri pokračovacích trestných činoch, ale najmä pri trvácich trestných činoch t. j. vtedy, keď
sa udržiava protiprávny stav po určitú dobu. Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka
je ovplyvnená „intenzitou“ trestného činu, to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky
zákonom stanovenej trestnej sadzby. Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa
považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší,

ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou.
Krajský súd obžalovaného uznal za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1,
odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona, nakoľko ako
trestne zodpovedný subjekt najmenej tri mesiace v období dvoch rokov z nedbanlivosti neplnil zákonnú
vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi D. T. ml., pričom takto konal závažnejším spôsobom konania -

po dlhší čas v zmysle § 138 písmeno b/ Trestného zákona. Ide o rovnakú právnu kvalifikáciu, ako ustálil
aj okresný súd v pôvodnom rozsudku. Prísnejšej právnej kvalifikácii konania obžalovaného zo strany
krajského súdu bránila už spomínaná zásada zákazu zmeny k horšiemu.
Vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaného nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10
odsek 2 Trestného zákona, lebo zo spôsobu vykonania činu a najmä jeho následku, ale aj okolností,

za ktorých bol spáchaný a miere zavinenia obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je
evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať
ako prečin. Zvlášť v situácii, keď konanie obžalovaného napĺňa kvalifikačný znak determinujúci použitie
vyššejtrestnejsadzby,bypodľanázorukrajskéhosúduneboloaplikačnesprávnekonštatovať,žestupeň
závažnosti spáchaného prečinu je nepatrný.

K výroku o treste
Vychádzajúc z ust. § 34 odsek 1 Trestného zákona účelom samotného trestu je ochrana spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov vyjadrujúc
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajú z ust.

§ 34 odsek 3, odsek 4 Trestného zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho
nápravy a skutočnosť, aby trest postihoval iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu a preto musí byť

úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom

poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľaa ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva

ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Keďže obžalovaný spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena
b) Trestného zákona, základná sadzba trestu odňatia slobody je daná rozpätím 1 rok až 5 rokov.
Správne postupoval okresný súd, keď v súlade s § 38 odsek 2 Trestného zákona prihliadol na

pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Správne zistil, že u obžalovaného
absentuje akákoľvek poľahčujúca okolnosť, no je daná jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písmeno
m) Trestného zákona a síce, že už bol v minulosti odsúdený, nakoľko bolo potrebné prihliadať na jeho
predchádzajúce odsúdenia na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré vykonal. U obžalovaného
teda prevládal pomer priťažujúcich okolností, čo správne skonštatoval aj okresný súd, v dôsledku čoho

postupom podľa § 38 odsek 4 Trestného zákona sa dolná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu,
na 2 roky a 4 mesiace až 5 rokov.
Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel krajský
súd k záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4
mesiace je síce trestom uloženým v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, ale je trestom neprimeraným,

konkrétne neprimerane miernym.
Vzhľadom na kriminálnu anamnézu obžalovaného, dĺžku páchania trestnej činnosti a nekritický postoj
obžalovanéhobystavuveciazákonuzodpovedalnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyuloženývhornej
polovici modifikovanej trestnej sadzby. Primárne zásada zákazu zmeny k horšiemu bránila krajskému
súdu, aby obžalovanému uložil prísnejší trest.

Z tohto pohľadu akékoľvek úvahy obžalovaného vo vzťahu k miernejšiemu trestu považoval krajský súd
za bezpredmetné. Krajský súd môže preto len dúfať, že takýto neprimerane mierny trest splní svoj účel
z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie.
Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, krajský súd

postupovalrovnakoakosúdokresný,nakoľkobolozistené,žeobžalovanývposlednýchdesiatichrokoch
pred spáchaním súdeného skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.