Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/234/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7100899561
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7100899561.4

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov 1. F. Z., M. W. Z., F. Č.. XX, 2. F. A., M. W. Z., F. Č.. XX,
proti žalovanej V. M., M. W. Z.E., N. Č.. XX, o určenie pohľadávky do dedičstva, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 04.04.2013 č.k. 20C/1441/2000-297 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že peňažná Q. X.. F. Z. voči žalovanej v sume
37.409,55 eura so 17 % úrokom od 30.12.2007 do zaplatenia, patrí do dedičstva po nebohom X.. F. Z.,
C. XX.XX.XXXX a zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcov titulom poskytnutej pôžičky.

Rozsudok odôvodnil súd tým, že žalobcovia v konaní uplatňovali peňažný nárok v sume 34.409,55
eura, pričom písomnou zmluvou o pôžičke zo dňa 01.12.1996 preukázali vznik splatnej pohľadávky
- pôžičky, čo malo vyplynúť aj z výpovede samotnej žalovanej, resp. svedkov. Bol teda toho názoru,
že žalobcovia splnili svoju dôkaznú povinnosť ohľadom preukázania vzniku splatnej pohľadávky voči
žalovanej. Vzhľadom na to, že obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že pohľadávka žalobcov zanikla
splnením dlhu, zaťažovalo ju ohľadom tohto tvrdenia dôkazné bremeno na preukázanie skutočností,
ktoré mali za následok zánik dlhu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na písomné potvrdenie zo dňa
27.10.1998 z obsahu ktorého vyplynulo, že nemá žiadne finančné podlžnosti voči pôvodnému žalobcovi.
Pravdivosť obsahu tohto potvrdenia podľa názoru súdu však poprel nielen predchodca žalobcov X..
F. Z., avšak uvedené potvrdenie bolo napísané vlastnoručne žalovanou, avšak v mene pôvodného
žalobcu. Na základe uvedeného súd nemal za preukázané, že uvedené potvrdenie je pravdivé, a teda,
že žalovaná k uvedenému dátumu nemala žiadne finančné podlžnosti voči pôvodnému žalobcovi. V
tejto súvislosti ďalej poukázal súd aj na svedeckú výpoveď svedka X.. F. Q., ktorý v rozpore s tvrdením
žalovanej uviedol, že nemal vedomosť o tomto potvrdení aj napriek tomu, že žalovaná tvrdila, že
uvedené potvrdenie jej vrátil podpísané pôvodným žalobcom práve tento svedok. Za rozpornú považoval
aj výpoveď samotného svedka X.. F. Q., ktorý síce potvrdil splatenie pôžičky žalovanou, avšak dňa
05.11.1999 podpísal dodatok č. 1/1999, z ktorého obsahu vyplýva, že žalovaná pôžičku nezačala
ani splácať. Uvedený dodatok považoval bez relevancie, pretože ho nepodpísala žalovaná. Výpoveď
svedkyne M. Q. považoval súd za účelovú vzhľadom na skutočnosť, že vykonanie tohto dôkazu bolo
navrhnuté žalovanou až po 11 rokoch od začatia konania. Na základe uvedeného dospel súd k záveru,
že tvrdenia žalovanej o zániku je dlhu nie sú natoľko presvedčivé a nespochybniteľné, aby mu umožnili
prijať záver o pravdivosti týchto tvrdení, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé.

V priebehu konania pôvodný žalobca X.. F. Z. C. U. XX.XX.XXXX a z osvedčenia o dedičstve v konaní
14D/98/2003, Dnot/213/2003 vyplýva, že dedičmi žalobcu zo zákona v 1. skupine sú F. Z. - V. L. F. A.
- U.. V dôsledku toho žalobca v 1. rade podaním zo dňa 22.02.2012 navrhol zmenu žalobného návrhu

a to tak, aby súd určil, že peňažná pohľadávka ich právneho predchodcu patrí do dedičstva po ňom
a zároveň, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 37.409,55 eura so 17 % úrokom z
omeškania od 30.12.2007 do zaplatenia, do úschovy Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Podaním zo dňa 22.02.2012 rovnako žalobkyňa navrhla zmenu žalobného návrhu a to tak,
aby súd určil, že peňažná pohľadávka ich právneho predchodcu patrí po ňom do dedičstva. Nežiadala
však uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť sumu 37.409,55 eura s prísl. do úschovy Okresného súdu
Košice I. Uznesením zo dňa 23.02.2012 č.k. 20C/1441/2000-289 súd pripustil zmenu žalobného návrhu
iba v časti tak, že sa určuje, že peňažná pohľadávka X.. F. Z. voči žalovanej v sume 37.409,55 eura
patrí do dedičstva po poručiteľovi X.. F. Z.. Súd následne uznesením z 21.03.2013 nepripustil zmenu
návrhu žalobcu v 1. rade sčasti, ktorej sa domáhal uloženia žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcom sumu
37.409,55 eura so 17 % úrokom z omeškania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Namietal hodnotenie dôkazu, a to výsluchom svedkyne O. Z., lebo podľa jej názoru súd hodnotí dôkaznú
situáciu absolútne nesprávne, ak považoval O. Z. C. F. U. - L. Ž.. Podľa jej názoru výpovede deti X. Z.,
L. N. X.. F. Q. L. O. Z. potvrdili vrátenie pôžičky ňou. Potvrdenie zo dňa 27.10.1998 obsahuje podpis,
ktorého pravosť pripustil pôvodný žalovaný s tvrdením o možnosti zneužitia jeho podpisov. Súd nijakým
spôsobom v odôvodnení rozsudku nehodnotí jej skutkové námietky z písomných podaní, že prečo
nebola veriteľova pohľadávka nahlásená X.. F. Z. do dedičstva po X. Z.. Bolo by prirodzené, že pokiaľ
pohľadávka z pôžičky nebola ňou uhradená, mala sa jej výška objaviť ako uplatnený nárok dediča po
nebohej X. Z.. V uvedenom konaní aj v konaní o dedičstve bolo potrebné pohľadávku veriteľov uplatniť.
Ďalej poukázala na skutočnosť, že nebohá X. Z. C. XX.XX.XXXX. Na území Slovenskej republiky sa po
nej viedlo dedičské konanie na Okresnom súde Košice I. Nebohá poručiteľka zanechala závet formou
súdnej zápisnice v zmysle ktorej dedil X.. F. Z.. Dispozícia poručiteľky pojednáva aj o následných
dedičoch, ktorými sú žalobcovia a X.. F. Q. L. O. Z. - U. Q. X. Z.. Následní dedičia prichádzajú do
úvahy v prípade smrti X.. F. Z.. Takto mal súd zohľadňovať, že pohľadávka voči nej bola pôžičkou so
spoločných prostriedkov bývalých manželov, a preto polovica pohľadávky mala tvoriť predmet dedičstva.
Po smrti X.. F. Z. pohľadávka - nebola pojatá do dedičstvá, a takto ani po jednom z poručiteľov peňažná
pohľadávka nebola prejednaná. Preto dedičmi tejto pohľadávky sú štyria následní dedičia, resp. ich
dedičia. V tejto právnej veci na strane žalobcov nevystupovali aj ďalší účastníci okrem dvoch žalobcov,
a preto aj upresnená žaloba a konanie trpí procesným nedostatkom, ktorý vzhľadom na rozhodovanie
súdu nie je konvalidovateľný. V konaní o určenie, že pohľadávka patrí do dedičstva, následní dediči tvoria
nerozlučné procesné spoločenstvo. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššie súdu SR sp.zn.
2Cdo /25/2011 a 4MCdo/1/2007. Ďalej namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé
ako súd vyhodnotil dôkaz konania v dedičstve sp.zn. 23D/697/1998. Podľa jej názoru z doterajšieho
hodnotenia dôkazov má byť zrejmé, či bol nejaký argument protistrany, ktorým úspešne jej obranu o
splatení tento účastník na strane žalobcov vyvrátil, lebo spochybnil. Musí preto Krajský súd v Košiciach
tiež hodnotiť, či jej obrana, že celý obnos poskytnutej pôžičky bol ňou vrátený je opodstatnená a
procesne hodnotiteľná. Podľa jej názoru v konaní bolo preukázané, že pôžička ku dňu smrti X. Z.Ž.
bola uhradená. Nebohý veriteľ X.. F. Z. svojím podpisom potvrdil uhradenie pôžičky. Svedkyňa M. Q.
preukazovala svojou výpoveďou zdroj poslednej splátky v sume 600.000,- Sk. Skutočnosť zaplatenia
pôžičky potvrdzovali E.. U., X.. W. Z., Q. U.. V odvolaní zároveň namietala aj spôsob rozhodnutia súdu
o trovách konania, nakoľko je presvedčená o tom, že nie sú splnené zákonné požiadavky na takéto
rozhodovanie o trovách. Ani počet účastníkov ani právna zložitosť veci takýto postup neodôvodňuje.
Požaduje preto náhradu trov právneho zastupovania do 30.12.2007.

Žalobca v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Zastáva názor,
že súd prvého stupňa celkom správne ustálil aj posúdenie otázky, ktorého účastníka konania zaťažuje
dôkazné bremeno. Je nepochybné, že oproti písomnej uzavretej zmluve o pôžičke s konkrétnym určením
jej jednotlivých splátok sa stali výlučne tvrdenia žalovanej o neexistencii jej povinnosti vrátiť poskytnutú
pôžičku z dôvodu jej splatenia a výpovede svedkov, ktoré neposkytli v prejednávanej veci opis žiadnych
skutkových okolností určito potvrdzujúcich splatenie pôžičky. Za takejto dôkaznej situácie bol potom
záver súdu prvého stupňa o tom, že tvrdenie o splatení pôžičky nie je preukázané celkom správne
a na mieste. Vyjadril presvedčenie, že rozhodujúcim kritériom pre posúdenie náhrady trov konania v

prejednávanej veci bol plný procesný úspech žalobcov, preto z tohto pohľadu požiadavka žalovanej na
priznanie náhrady trov konania je absurdná.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozhodnutia.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno
považovať za správne, ak súd nerozhodol o žalobcami uplatnenom nároku na zaplatenie sumy
37.409,55 eura so 17 % úrokom z omeškania do 30.12.2007 do zaplatenia a pri rozhodovaní o určení
peňažnej pohľadávky do dedičstva sa nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na
takomto určení.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že právny predchodca žalobcov X.. F. Z. uplatňoval
vo vzťahu k žalovanej peňažný nárok v sume 1.590.000,- Sk s prísl. titulom poskytnutej pôžičky. Súd
prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20.03.2008 č.k. 20C/1441/2000-120 konanie v časti sumy 34.000,-
Sk s prísl. zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uvedený rozsudok v zamietavom výroku bol
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.04.2009 č.k. 1Co/321/2008-154 zrušený a vec bola
vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Počas konania 21.01.2003 došlo k úmrtiu žalobcu X.. F. Z., preto správne postupoval súd prvého stupňa
ak v ďalšom konaní pokračoval jeho právnymi nástupcami, a to synom F. Z. L. U. F. A.. V dôsledku úmrtia
žalobcu jeho právny nástupca syn F. Z. žiadal, aby súd určil, že peňažná pohľadávka uplatnená v konaní
patrí do dedičstva po jeho otcovi X.. F. Z. a zároveň návrh upresnil v tom, aby žalovanú sumu 37.409,55
eura s prísl. bola žalovaná povinná zaplatiť do úschovy Okresného súdu Košice I. Rovnako aj žalobkyňa
v 2. rade žiadala aby súd určil, že peňažná pohľadávka patrí do dedičstva po jej otcovi.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.02.2012 č.k. 20C/1441/2000-289 pripustil zmenu návrhu tak,
že predmetom je určenie, že peňažná pohľadávka právneho predchodcu žalobcov patrí do dedičstva
po poručiteľovi X.. F. Z.. Následne uznesením zo dňa 21.03.2013 č.k. 20C/1441/2000-289c nepripustil
zmenu návrhu o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcom sumu 37.409,55 eura s prísl. do úschovy
Okresného súdu Košice I.

Súd prvého stupňa žalobe vyhovel a určil, že peňažná pohľadávka uplatnená v konaní patrí do dedičstva
po právnom predchodcovi žalobcov X.. F. Z.. Z odôvodnenia rozhodnutia je však zrejmé, že súd sa
nezaoberal naliehavosťou právneho záujmu žalobcov na takomto určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa
citovaného § 80 písm. c) je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým, právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdením naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z
ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok,
aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázanie existencie naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem existoval nie len v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu.

K tomu, či je právny záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti. Súd preto v každom štúdiu
konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu inak (a to bez skúmania vecnej stránky
návrhu) musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma sud ex offo,
t.j. z úradnej povinnosti, platí to ako pred súdom prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napr. v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Keďže z rozhodnutia súdu prvého stupňa ako bolo uvedené nevyplýva, aby sa súd zaoberal
naliehavosťou právneho záujmu žalobcov na určení peňažnej pohľadávky do dedičstva, jeho právne
posúdenie nemožno považovať za správne. Bude preto potrebné v ďalšom konaní zo strany súdu prvého
stupňa zaoberať sa naliehavosťou žalobcov na požadovanom určení.

Pri posudzovaní naliehavosti žalobcov na požadovanom určení prihliadne súd na skutočnosť, že v
konaní sa nevyskytol rozpor medzi dedičmi o tom, čo patrí, resp. nepatrí do dedičstva po ich právnom
predchodcovi. Pokiaľ by tomu tak bolo, procesným nástrojom na odstránenie takéhoto rozporu by bola
žaloba na určenie, že tá - ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhoduje
súd v sporovom konaní účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia.
Takáto žaloba na určenie predmetu dedičstvá je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný
prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (3Cdo/178/2006). Keďže v
prejednávanej veci ako bolo uvedené sa nejedná o rozpor medzi dedičmi o tom, čo patrí do dedičstva
a uvedená pohľadávka môže byť v dedičskom konaní prejednaná (pretože súd v dedičskom konaní
vychádza zo zhodných tvrdení účastníkov § 128 O.s.p.) bude potrebné z tohto dôvodu preto posúdiť
naliehavosť právneho záujmu žalobcov na takomto určení.

Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na
konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o
pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže
v ňom pokračovať.

Podľa § 107 ods. 3 O.s.p. konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ
alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku
dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie
o dedičstve, ak povaha vecí nepripúšťa aby sa v konaní pokračovalo skôr.

V intenciách vyššie citovaného ust. § 95 sa zmenou návrhu rozumie najmä zmena spočívajúca v tom, že
žalobca na základe rovnakého skutkového nákladu požaduje viac než požadoval, požaduje iné plnenie
alebo požaduje miesto plnenia vydanie určujúceho výroku a naopak, požaduje rovnaké plnenie , ale na
základe iného skutkového stavu, než ktorý opísal v žalobe alebo na základe iného skutkového stavu
požaduje iné plnenie, prípadne navrhuje vydanie určovacieho rozhodnutia a naopak. O zmenu žaloby
nejde, ak žalobca okrem doterajšieho nároku, ktorý uplatňuje ďalej, uplatní ďalší samostatný nárok, čím
dôjde k tzv. objektívnej kumulácii nárokov. Uplatnenie tohto ďalšieho nároku je treba považovať za ďalšiu
žalobu.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že obaja žalobcovia písomnými podaniami zo dňa
22.02.2012 navrhli „zmenu“ petitu žaloby tak, aby súd určil, že peňažná pohľadávka patrí do dedičstva.
Vychádzajúc však z ich obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) je zrejmé, že žalobcovia okrem doterajšieho nároku
na zaplatenie peňažnej sumy uplatnili ďalší samostatný nárok, čím došlo k tzv. objektívnej kumulácii
nárokov (spolu s nárokom na peňažné plnenie) a teda uplatnenie tohto ďalšieho nároku bolo potrebné
zo strany súdu považovať za ďalšiu žalobu. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že z podaní žalobcov
nemožno vyvodiť, aby súd nerozhodoval o pôvodnom uplatnenom nároku na zaplatenie peňažnej sumy
a navyše žalobca v 1. rade vo svojom podaní upravil žalobný petit v časti zaplatenia peňažnej pohľadávky
tak, že žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť do úschovy Okresného súdu Košice I.
Samotná okolnosť, že žalobca zomrel, nebráni ust. § 470 Občianskeho zákonníka tomu, aby zažalovaný
nárok bol dedičom priznaný.

Nesprávne preto postupoval súd prvého stupňa ak uvedenými uzneseniami rozhodoval o zmenách
žalobného návrhu aj napriek tomu, že v časti ohľadom určenia pohľadávky do dedičstva išlo o

samostatný nárok žalobcov a ohľadom zaplatenia peňažnej sumy išlo len o úpravu petitu ohľadom
platobného miesta. Z uvedeného je teda zrejme, že súd nerozhodol o žalobcami uplatnenom nároku
na peňažné plnenie i napriek tomu, že z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že sa zaoberal
dôvodnosťou žalobcami uplatnenej pohľadávky v konaní.

Vzhľadom na uvedené závažné pochybenia súdu prvého stupňa neboli splnené podmienky pre
opakovanie, resp. doplnenia dokazovania odvolacím súdom podľa § 213 O.s.p., preto odvolací súd
postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) ods. 2 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z názoru odvolacieho súdu vysloveného
v tomto zrušujúcom uznesení a vo vzťahu k určovacej žalobe posúdiť naliehavosť právneho záujmu
žalobcov na takomto určení a následne rozhodne aj žalobcami uplatnenom peňažnom nároku.
Pri rozhodovaní prihliadne aj na námietku žalovanej v odvolaní, že v konaní na strane žalobcov
nevystupovali aj ďalší účastníci (O. Z. L. U. Q. S. X.. F. Q.) s prihliadnutím na ust. § 473, § 476, § 479
v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.