Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418010036
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6418010036.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.
Alojza Palaja a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 12. februára 2020, v trestnej
veci obžalovanej Y.. H. C. za prečin ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák.,
o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 05.08.2019, sp.zn.
2T/4/2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovanej Y.. H. C. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola obžalovaná uznaná za vinnú z prečinu ohrozenia pod
vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. č. 300/2005 Z.z., v znení zákona č. 313/2011 Z.z.,
na tom skutkovom základe, že

dňa 06.07.2016 približne medzi 05.44 až 06.23 hod. v X. začala riadiť osobné motorové vozidlo zn. T. X.
R. XXX S., ev.č. X. XXXK., smerom do miesta svojho zamestnania v X. X., po predchádzajúcom požití
alkoholických nápojov, s koncentráciou etylalkoholu v krvi minimálne v množstve 1,24 g/kg (promile) a
o 7.23 hod. na 115 km rýchlostnej cesty R1 v smere jazdy od Z. do Z. B. V. prekročila najvyššiu povolenú
rýchlosť o 27 km/h, následne bola z uvedeného dôvodu zastavená hliadkou PZ na km 122,7 rýchlostnej
cesty R1, na zjazde na rýchlostnú cestu R2 v smere na L. v okrese Z. B. V., a keďže javila znaky požitia

alkoholu, bola o 07.30 hod. predpísaným spôsobom podrobená dychovej skúške na zistený alkohol v
dychu elektronickým analyzátorom dychu zn. H., v.č. H so zisteným pozitívnym výsledkom 0,53 mg
etylalkoholu na liter vydýchnutého vzduchu (1,11 g/kg -promile), pričom po uplynutí 15 min. sa na
výzvu príslušníkov PZ odmietla podrobiť opakovanej dychovej skúške.

Za to jej bol podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. , § 36 písm. j) Tr.zák., § 38 ods. 2, 3 Tr.zák., § 56 ods. 2 Tr.zák.

uložený peňažný trest vo výmere 800,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. bol obžalovanej ustanovený pre
prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody
v trvaní 2 mesiace. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.zák. bol obžalovanej uložený trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 3 roky.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnila
jednak sama, písomnými podaniami doručenými okresnému súdu v dňoch 01.10.2019 a 04.10.2019
a jednak prostredníctvom svojho obhajcu, písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa
04.10.2019, a to proti výrokom o vine a o treste.

Obžalovaná poukázala na to, že sa okresný súd relevantným spôsobom nevysporiadal so znaleckým
posudkom forensic.sk, inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., znaleckého ústavu v odborezdravotníctva a farmácie. Z tohto znaleckého posudku, ako aj výpovede znalca na hlavnom pojednávaní,
vyplynulo, že pri použití ich metódy bolo možné dospieť aj k takému záveru, že koncentrácia etanolu
v jej krvi v čase prvej dychovej skúšky mohla byť od 0,3922 až do 1,7437 g/kg, čo zodpovedá

číselným hodnotám v promile. Takéto extrémne koncentrácie sa síce vyskytujú len s veľmi malou
pravdepodobnosťou, ale nie je možné ich vylúčiť, pričom vyšetrenie priamo z krvi vykonané nebolo.
Včaseskutkubralalieky,ktorýchnázovsiužnepamätala,zapálilasicigaretu,pričomzasahujúcahliadka
PZ jej umožnila tieto lieky užiť, a zároveň ju nepoučila, aby ich neužívala. Zo zápisnice o zadržaní a
obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby vyplýva tiež to, že bola u nej nájdená krabička s liekmi.

Tieto zapila G. a vôbec nebolo zisťované, či boli tieto lieky, prípadne nápoj, spôsobilé ovplyvniť výsledok
opakovanej dychovej skúšky. Ani jeden z členov hliadky nezisťoval, či lieky požívala pred dychovou
skúškou alebo po nej. Naviac, G. je inhibítor pečeňových enzýmov, ktorý neguje spaľovanie alkoholu a
liekov. Za takého stavu mal súd zohľadniť závery ňou predloženého znaleckého posudku a vychádzať
z hodnoty etanolu v krvi, ktorá bola pre ňu najpriaznivejšia, t.j. 0,3922 g/kg.
Prostredníctvom obhajcu zdôraznila, že pri vedení osobného motorového vozidla síce nepostupovala

úplnevsúladesprávnymipredpismi,avšaksvojímkonanímnenaplnilaznakyskutkovejpodstatydaného
trestného činu, a to predovšetkým z hľadiska objektívnej stránky. Súd prvého stupňa náležite nezistil
skutkový stav, a preto ho aj nesprávne právne kvalifikoval, pričom porušil zásady trestného konania
zakotvené v ust. § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr.por. Uvedený trestný čin je trestným činom ohrozujúcim,
ktorý nevyžaduje spôsobenie stanoveného následku, stačí len vykonávanie činnosti, ktorá by bola

potencionálne spôsobilá viesť k ohrozeniu života, zdravia alebo značnej škody za situácie, keď sa
páchateľ nachádzal v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil aplikáciou návykovej látky, zistenie
takéhoto stavu u páchateľa však musí byť preukázané predpísaným spôsobom.
V prvom rade v zmysle ustálenej súdnej praxe ide o takýto stav pri požití alkoholu, keď jeho hodnota
dosahuje aspoň 1 promile (0,4762 mg/l) v krvi. Na to, aby bola zistená hodnota relevantným dôkazným

prostriedkom, musí byť vykonaná dychová skúška predpísaným spôsobom, a v prípade jej odmietnutia,
sa musí uskutočniť lekárske vyšetrenie odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu.
Nespochybňuje, že prvú dychovú skúšku vykonala s pozitívnym výsledkom, avšak len takýmto
postupom nebolo nesporne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by koncentrácia etanolu v
jej krvi dosahovala množstvo, ktoré možno hodnotiť, ako množstvo vylučujúce spôsobilosť na vedenie

vozidla.
Z usmernenia Prezídia PZ pri danom prečine, ktoré upravuje postup zasahujúcich príslušníkov
ohľadne zistenia alkoholu v dychu alebo v krvi podozrivého vyplýva, že policajt vždy vykoná aj
opakovanú dychovú skúšku na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu. Ak podozrivá osoba odmietne
vykonať opakovanú dychovú skúšku, policajt ju vyzve k vykonaniu lekárskeho vyšetrenia odberom a

laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Ak podozrivá osoba odmietne aj takéto
vyšetrenie, policajt dôkaz zabezpečí dôkaz podľa § 155 Tr.por. Realizácia takéhoto vyšetrenia nebola
jej úlohou a povinnosťou, práve naopak, jeho uskutočnenie mali požadovať príslušné konajúce orgány.
V tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, z ktorých vyplýva, že správnosť
výsledkov zistenej koncentrácie alkoholu musí byť uvedená opakovaným meraním v určitom časovom

intervale, alebo vykonaním ďalších dôkazov, ktoré eliminujú nežiaduci účinok ovplyvňujúcich faktorov
a iných rušivých vplyvov. Na naplnenie znakov trestného činu ohrozenia pod vplyvnom návykovej
látky podľa § 289 ods. 2 Tr.zák. musí odmietnutiu vodiča predchádzať výzva príslušníkov PZ a nie
žiadosť samotného vodiča. Ak bol vodič nesprávne poučený, tak jeho následné odmietnutie nemožno
považovať za pojmový znak skutkovej podstaty, ale za legitímny postup osoby, ktorá bola nútená k

podrobeniu sa úkonu v rozpore so zákonom. V danom prípade konajúci príslušníci PZ pochybili, najmä,
ak mali vedomosť, že bola u nej zistená hraničná hodnota, preto mali zabezpečiť zistenie hladiny
etanolu v jej krvi lekárskym vyšetrením, t.j. odberom a vyšetrením krvi. Takéto vyšetrenie nielenže
u nej nebolo vykonané, ale naň ani nebola vyzvaná, keďže aj zo správy o výsledku objasňovania
priestupkuvyplýva,žeuvedenévyšetrenievýslovnenežiadala,zčohovšaknemožnousúdiť,žebysamu

odmietla podrobiť. Za takýchto okolností bolo veľmi problematické ustáliť rozsah ovplyvnenia alkoholom,
keďže jeho koncentrácia vo vydychovanom vzduchu nemusí byť úplne rovnaká ako koncentrácia v
krvi, ktorá je rozhodujúca. Okrem toho, mal súd prvého stupňa v prípade rozdielnych záverov dvoch
znaleckých posudkov vychádzať z hodnoty pre ňu najpriaznivejšej, pričom v súčasnosti neexistuje
spôsob, ktorým by bolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností prepočítať koncentráciu

etanolu vo vydychovanom vzduchu na jeho koncentráciu v krvi.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou bolo to, že v dôsledku nevoľnosti zvracala a následne použila E., čo
sú faktory, ktoré môžu výrazným spôsobom ovplyvniť výsledok dychovej skúšky, najmä ak k meraniu
dôjde bezprostredne po týchto udalostiach, keďže po ich požití zostávajú na sliznici ústnej dutiny. Zatakéhoto stavu, keďže dychová skúška je dostačujúca len pre priestupkové konanie a v trestnom konaní
je potrebné presne určiť koncentráciu alkoholu v krvi, na čo vykonanie len jednej dychovej skúšky
nepostačuje, bolo nutné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Z odbornej literatúry vyplýva, že prepočítací

faktor 2100 síce určitú skupinu ľudí zvýhodní, ale na druhej strane určitú skupinu ľudí aj znevýhodní,
teda nie je vylúčené, že do znevýhodnenej skupiny patrila aj ona.
Zvykonanéhodokazovaniavprípravnomkonaní,aleajsúdnomkonaní,nebolojednoznačneanesporne
preukázané, že by sa dopustila trestnej činnosti, ktorá jej bola kladená za vinu. Z judikatúry NS SR
vyplýva, že výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť,

že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. V prípade dvoch možných spôsobov priebehu
skutku je potrebné vždy aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného a prikloniť sa k
priaznivejšej verzii.
Vzhľadom k tomu navrhla, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.por. napadnutý rozsudok
zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám vo veci rozhodol tak, že ju podľa § 285 písm. c) Tr.por. spod
obžaloby oslobodí.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovanej, krajský prokurátor zdôraznil, že
argumenty uvedené obhajobou v odvolacom konaní nie sú takého významu, aby viedli k oslobodeniu
obžalovanej. Koeficient prepočtu 2,1 koncentrácie alkoholu v dychu na koncentráciu alkoholu v krvi je
všeobecne a dlhodobo uznávaný na území Slovenskej republiky, použil sa už mnohokrát v obdobných
prípadoch, pričom na jeho základe bolo už množstvo osôb v minulosti právoplatne odsúdených. V

konečnom dôsledku, keďže napadnutý rozsudok považoval za zákonný, navrhol odvolanie obžalovanej
ako nedôvodné zamietnuť.
Naproti tomu obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí zotrval na dôvodoch uvedených v písomne
vyhotovenom odvolaní. Rozsah ovplyvnenia alkoholom zistený pri dychovej skúške nemusí zodpovedať
rozsahu ovplyvnenia, ktorý by bol zistený v krvi, a práve táto hodnota je smerodajná a rozhodujúca.

Keďže sa tak nestalo, naviac zasahujúci policajti pri realizácii tohto úkonu nepostupovali v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a internými predpismi PZ, bolo namieste rozhodnúť
v tomto smere v prospech obžalovanej. Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie okresného súdu zrušil a rozhodol vo veci sám tak, že ju podľa § 285 písm. c) Tr.por. oslobodí
spod obžaloby.

Krajský súd ako súd odvolací zistil, že odvolanie bolo podané obžalovanou ako oprávnenou osobou, a to
vzákonnejlehoteprotirozhodnutiu,protiktorémuboloprípustné.Následnepreskúmalvintenciách§317
ods. 1 Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, t.j. výrokov o vine a o treste, pričom nezistil také chyby, ktoré by odôvodnili podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr.por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nebolo podané dôvodne.

Súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovanej na obhajobu,
rozhodol na hlavnom pojednávaní o jej vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto
smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr.por., aj keď mohlo
byť podrobnejšie, prejednávanému prípadu venoval primeranú pozornosť a nemožno mu v tomto smere

nič podstatné vyčítať. Stručne teda vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy,
ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné,
akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovanej zo spáchania skutku kladeného jej za vinu

a správne postupoval, keď ju v konečnom dôsledku uznal za vinnú z prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. č. 300/2005 Z.z., v znení zákona č. 313/2011 Z.z., nakoľko
vykonávala v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom návykovej látky, inú činnosť, pri
ktorej by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku.
Krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom (predovšetkým na stranách č. 9,

posledný odsek, č.10 a č. 11, prvé dva odseky), s ktorým sa v podstate stotožnil, ale považoval za
potrebné reagovať na odvolacie námietky obžalovanej, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom
rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o jej vine.
V prvom rade krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaná bola uznaná za vinnú z prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák., a nie podľa ust. § 289 ods. 2 Tr.zák.,

ktorých základné skutkové podstaty sú z hľadiska objektívnej stránky trestného činu upravené odlišne.
Obžalovaná vykonávala v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom návykovej látky,
inú činnosť (vedenie motorového vozidla), pri ktorej by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo
spôsobiť značnú škodu na majetku, ale nebolo jej kladené za vinu odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu nazistenie návykovej látky niektorým zo spôsobom uvedených v základnej skutkovej podstate tohto prečinu
podľa ust. § 289 ods. 2 Tr.zák., ktoré je jedným z jeho zákonných znakov. V tomto smere teda nie je z
hľadiska trestnosti pri uvedenom prečine podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák. rozhodujúce, či odmietnutie

podrobiť sa takémuto vyšetreniu bolo dôvodné, alebo nie. Táto skutočnosť má však zásadný význam
pri kvalifikovaní konania páchateľa ako prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289
ods. 2 Tr.zák. (napr. dôvodné odmietnutie takéhoto vyšetrenia pre nesprávnosť poučenia príslušníkom
PZ nemusí zakladať trestnú zodpovednosť páchateľa).
Obžalovaná sama vypovedala, že bola vyzvaná príslušníkom PZ na vykonanie prvej dychovej skúšky,

ktorejsaajpodrobila,anáslednebolapodesiatichminútachvyzvanánavykonanieopakovanejdychovej
skúšky, vzápätí aj na odber a vyšetrenie krvi, čo už však z vyššie uvedených dôvodov odmietla.
Takýto priebeh skutku potvrdili aj konajúci príslušníci PZ, L.. X.. G. W. a L.. T. R. a vyplýva aj zo
správy o výsledku objasňovania priestupku a rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu, obe zo dňa
06.07.2016, hoci v týchto listinných dôkazoch bol uvedený výraz „lekárske vyšetrenie nežiadala“. V
tomto smere bol totiž podstatným postup konajúceho príslušníka PZ, ktorý bez akýchkoľvek pochybností

obžalovanú predpísaným spôsobom poučil o priebehu takéhoto úkonu a vyzval ju aj na opakovanú
dychovú skúšku, taktiež i na odber a vyšetrenie krvi. Pokiaľ sa v ďalšej fáze neriadil dôsledne zmieneným
usmernením Prezídia PZ SR a nezabezpečil dôkaz podľa ust. § 155 ods. 2, ods. 4, ods. 6 Tr.por., čiže
obžalovanú nepredviedol pred lekára alebo odborného zdravotníckeho pracovníka na odber krvi, táto
skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na trestnosť činu právne kvalifikovaného ako prečin ohrozenia pod

vplyvnom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák. Okrem toho, ak by aj príslušník PZ takýmto
spôsobom postupoval, a to prípadne pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty obžalovanej, ktorú ale
nemožno ukladať opakovane, resp. by ju obžalovanej pri bezdôvodnom odmietnutí podrobiť sa odberu
a vyšetreniu krvi, i skutočne uložil, v konečnom dôsledku by tento procesný úkon nemusel byť napriek
týmto donucovacím opatreniam úspešne realizovaný, pretože proti vôli obžalovanej by ho aj tak nebolo

možné reálne vykonať. Na tom nič nemení skutočnosť, že obžalovaná by ho bola v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku povinná strpieť. Naviac, obžalovaná ako prokurátorka a osoba znalá
práva, už po absolvovaní prvej dychovej skúšky mala vedomosť, že pri hodnote, ktorá ňou bola zistená,
sa mohla dopustiť trestnej činnosti, preto bolo v jej záujme, najmä ak mala, vzhľadom na ňou uvedené
okolnosti, pochybnosti o správnosti jej výsledku, podrobiť sa aj opakovanej dychovej skúške, prípadne

odberu a vyšetreniu krvi, ktorým by bola najpresnejšie určená koncentrácia alkoholu v jej krvi. Tieto
úkony však neboli realizované výlučne z dôvodu nesúhlasu obžalovanej s ich vykonaním.
Pri danej právnej kvalifikácii skutku kladeného obžalovanej za vinu, však bolo, okrem ďalšieho, dôležité
ustáliť, či viedla osobné motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom
návykovej látky. Tento zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. obžalovaná svojím konaním naplnila, pričom na preukázanie uvedeného bolo
potrebné vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy komplexne, vo vzájomných súvislostiach. Obžalovaná
síce nevedela uviesť, aké presné množstvo bieleho vína deň pred skutkom vypila, avšak vypovedala,
že priateľ jej ho dolieval a alkohol požila vo večerných hodinách. Napriek tomu, na druhý deň v
skorých ranných hodinách začala viesť predmetné osobné motorové vozidlo z X. smerom do X. X..

Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by osobné motorové vozidlo od začiatku až po
jeho zastavenie na rýchlostnej ceste R1, v km 122,7, mala viesť iná osoba, a ani to, že by obžalovaná
mala v priebehu skutku požiť ďalší alkohol. Z uvedeného logicky vyplýva, že za daných okolností
obžalovaná nielenže mohla byť, ale aj bola pri vedení osobného motorového vozidla ovplyvnená deň
pred tým požitým alkoholom, berúc do úvahy najmä dobu, ktorá uplynula od času, kedy prestala požívať

alkohol (hoci úplne presne nezisteného) do okamihu, keď takúto činnosť začala vykonávať. Napokon
ani samotná obžalovaná nespochybnila nameranú hodnotu alkoholu pri prvej dychovej skúške, ktorej
sa podrobila a jej výsledok jednoznačne preukazuje zápis o vykonanej dychovej skúške. Táto bola totiž
vykonaná certifikovaným meracím prístrojom, a to analyzátorom dychu, ktorým bola následne vykonaná
dychová skúška konajúcim príslušníkom PZ L.. X.. G. W. s negatívnym výsledkom, z čoho možno

vyvodiť, že daný merací prístroj bol funkčný a spôsobilý správne zistiť koncentráciu alkoholu v dychu.
Odvolací súd nevzhliadol žiadne relevantné ovplyvňujúce faktory, či iné rušivé prvky, ktoré by mohli mať
nezanedbateľný vplyv na zistenú koncentráciu alkoholu v dychu obžalovanej, a za také nepovažoval
ani ňou uvedené okolnosti, najmä, ak ďalšie merania neboli uskutočnené iba pre jej nesúhlas s ich
realizáciou.

Napokon bolo potrebné ustáliť, či zistená koncentrácia alkoholu v dychu obžalovanej prvou dychovou
skúškou postačuje na presné určenie koncentrácie alkoholu v jej krvi, ktorej hladina je rozhodujúca
pre určenie rozsahu ovplyvnenia alkoholom, pričom podľa ustálenej súdnej praxe sa pre trestnosť
činu vyžaduje zistenie hodnoty najmenej 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile). Krajský súd nemalvzhľadom na vyššie uvedené pochybnosť, že obžalovaná bola počas skutku pri vedení motorového
vozidla ovplyvnená v takom rozsahu, ktorý možno právne posúdiť ako stav vylučujúci spôsobilosť na
vykonávanie takejto činnosti. Prihliadajúc na zistené skutočnosti a okolnosti bola u nej počas skutku

určená koncentrácia alkoholu v krvi minimálne v množstve od 1,24 g/kg (promile) na začiatku až po
množstvo 1,11 g/kg (promile) pri vykonaní prvej dychovej skúšky. Berúc do úvahy časový priebeh
skutku, ako aj okolnosti, ktoré mu predchádzali, bolo zrejmé, že koncentrácia alkoholu v krvi obžalovanej
mala klesajúcu tendenciu (tzv. zostatkový alkohol). Znalecký posudok forensic.sk, inštitút forenzných
medicínskych expertíz, s.r.o., Bratislava, z odboru zdravotníctvo a farmácia, vrátane jeho záverov

a výpovede znalca, nepovažoval krajský súd za smerodajný a dostatočný na to, aby akceptoval z
neho vyplývajúci možný rozptyl alkoholu v krvi obžalovanej a priklonil sa k ustáleniu koncentrácie
pre ňu najpriaznivejšej. Už sám znalec pripustil, že uvedené hraničné koncentrácie alkoholu v krvi,
pri prepočte najnižším a najvyšším konverzným faktorom, sa vyskytujú len v extrémnych prípadoch
s veľmi malou pravdepodobnosťou. Koeficient prepočtu (tzv. konverzný faktor) na zistenie množstva
alkoholu v krvi z koncentrácie zistenej v dychu vo výške 2,1 (t.j. z mg/l na g/kg - promile) je dlhodobo

používaný a akceptovaný pri rozhodovacej činnosti súdov na území Slovenskej republiky. Aj odvolací
súd preto považoval za správne a úplné závery znaleckého posudku Ústavu súdneho lekárstva a
medicínskych expertíz so sídlom v Martine, ktorý vychádzal z uvedeného koeficientu a nemal o
nich žiadne pochybnosti. Koncentrácia alkoholu zistená u obžalovanej v dychu, resp. po prepočte v
krvi, naviac, nebola úplne hraničnou, pretože minimálnu hodnotu presahovala pri najnižšie ustálenej

koncentrácii o 11 %. Napokon, prepočítací faktor vo výške 2,1 nepatrí medzi najvyššie v európskych
krajinách (napr. v Holandsku sa používa vo výške 2,3), a aj pri nižšej výške tohto faktoru, konkrétne 1,9,
by koncentrácia alkoholu v krvi obžalovanej ešte presiahla minimálnu hranicu 1 promile.
Za danej dôkaznej situácie nebolo namieste, ohľadne skutočností namietaných obžalovanou, aplikovať
zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovanej, súhrn vykonaných priamych a nepriamych dôkazov

vyznievajúcich v jej neprospech, totiž nielenže vyvracia jej obhajobu a skutočnosti vyplývajúce z
dôkazovvyznievajúcichvjejprospech,alezároveňspoľahlivoajednoznačnepreukazuje,žeobžalovaná
spáchala skutok práve tak, ako bol ustálený, čím naplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
prečinu ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák., č. 300/200 Z.z., v znení
zákona č. 313/2011 Z.z.

Obžalovaná podané odvolanie proti výroku o uloženom treste bližšie neodôvodnila, pokiaľ však išlo o
druh a výmeru trestu uloženého obžalovanej, odvolací súd sa stotožnil s výrokom prvostupňového súdu,
ktorý jej uložil vyššie uvedené tresty, a to peňažný trest, vrátane náhradného trestu odňatia slobody, ako
aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu. Obžalovaná konala minimálne
v tzv. nepriamom úmysle, keďže vedela, vzhľadom na predchádzajúce požitie alkoholických nápojov a

dobu, ktorá uplynula do okamihu, keď začala viesť osobné motorové vozidlo, že svojím konaním môže
spôsobiť ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým
uzrozumená.
Súd prvého stupňa u obžalovanej správne zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti, t.j., že viedla
predspáchanímtrestnéhočinuriadnyživot(ust.§36písm.j/Tr.zák)asúčasnenezistilexistenciužiadnej

priťažujúcej okolnosti. Poľahčujúce okolnosti prevažovali nad priťažujúcimi okolnosťami v pomere 1 :
0, v dôsledku čoho sa podľa ust. § 38 ods. 3, ods. 8 Tr.zák. znižovala horná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o 1/3-inu, preto bolo možné uložiť obžalovanej trest odňatia slobody až na
8 mesiacov. Okrem uvedeného pomeru bolo potrebné zobrať do úvahy aj mieru závažnosti poľahčujúcej
okolnosti, ktorá bola pri ukladaní trestu pomerne významná (ust. § 38 ods. 2 Tr.zák.).

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanej neuložil najprísnejší druh trestu, a to trest odňatia
slobody, ale uložil jej iné, miernejšie alternatívne druhy trestov. Pri peňažnom treste prihliadol
predovšetkým na osobu obžalovanej, ktorá sa pred spáchaním trestného činu nedostala do rozporu
s Trestným zákonom a pri určení jeho výmery 800,- Eur (v odôvodnení je nesprávne uvedená
suma 500,- Eur) zohľadnil aj jej osobné a majetkové pomery. V súlade so zákonom bolo tiež uloženie

náhradného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 2 mesiace pre prípad,
že by bol výkon peňažného trestu zo strany obžalovanej úmyselne zmarený.
Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 3 roky,
tento bol uložený obžalovanej v dolnej polovici trestnej sadzby stanovenej pre tento druh trestu (1 rok
až 10 rokov). Aj pri tomto druhu trestu malo byť použité zmierňovacie ustanovenie § 38 ods. 3, ods.

8 Tr.zák., avšak takéto pochybenie okresného súdu nemalo vplyv na zákonnosť a primeranosť trestu,
keďže trest bol uložený i tak v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá by po znížení
hornej hranice o 1/3-inu predstavovala rozpätie 1 rok až 7 rokov. Pôsobenie takýmto druhom trestu bolo
na dosiahnutie účelu trestu nevyhnutné, pretože obžalovaná sa dopustila tohto trestného činu právev súvislosti s vedením osobného motorového vozidla, ktoré viedla v stave vylučujúcom spôsobilosť
pomerne dlhú vzdialenosť, zároveň prekročila najvyššiu povolenú rýchlosť, a to napriek tomu, že v
minulosti dodržiavala pravidlá cestnej premávky.

Uloženie takýchto trestov popri sebe v daných výmerách obsahuje v primeranom obsahu prvky represie,
ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, pričom postačuje na dosiahnutie účelu trestu a
súčasne zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám vyplývajúcich z ust. § 34 ods. 1, 4 Tr.zák., ako aj
ďalších ustanovení Trestného zákona, ktoré upravujú zásady ukladania trestov.
Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd odvolanie obžalovanej v súlade s citovaným
ustanovením Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.