Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011438
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116011438.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr.

Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaných Ing. P. A. a F. B., pre prečin podvodu
podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona, o odvolaní oboch obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. októbra 2018, č.
k. 9T/58/2016 - 319, na verejnom zasadnutí konanom 10. marca 2020 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno e/, odsek 3 Trestného poriadku zrušuje sa u obžalovaných Ing. P. A. a
F. B. napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný Ing. P. A., nar. XX.XX.XXXX v K., trvalé bydlisko V. X, K.

o d s u d z u j e

podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno k/, § 38

odsek 3 Trestného zákona, § 56 odsek 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.

Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona súd obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu
obžalovaný úmyselne zmaril, určuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

III. Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný F. B., nar. XX.XX.XXXX v K., trvalé bydlisko B., prechodne bytom A. XXX

o d s u d z u j e

podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno k/, § 38
odsek 3 Trestného zákona, § 56 odsek 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.

Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona súd obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu

obžalovaný úmyselne zmaril, určuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 25. októbra 2018, č. k. 9T/58/2016 - 319, uznal
oboch obžalovaných za vinných z prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, žeod začiatku mesiaca december 2014 do 17.12.2014 v Trnave obž. P. A. ako konateľ spol. SWC Trnava
s.r.o.sosídlomHospodárska53,91701Trnavaaobž.F.B.akoosobaoprávnenározhodovaťvoveciach
tejto spoločnosti a ako výkonný riaditeľ tejto spoločnosti po vzájomnej dohode vylákali od spoločnosti

ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. zapísanej v Obchodnom registri Poľskej republiky sumu vo výške
13 600 eur a to tak, že predstierali, že ako predávajúci zabezpečia a dodajú do uvedenej spoločnosti
300 ton pšenice, na základe čoho bola dňa 10.12.2014 uzatvorená kúpna zmluva, pričom pred dodaním
pšenice v objeme prvých 100 ton požadovali zálohovú platbu, na ktorú dňa 11.12.2014 vystavili faktúru
č. 141202 na sumu vo výške 13 600 eur, ktorú kupujúci ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. uhradil v

dvoch splátkach vo výške 10 200 eur dňa 12.12.2014 a 3 400 eur dňa 17.12.2014 na bankový účet F.
B. vedený v K., a.s. č. SK XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, pričom k prevzatiu pšenice malo dôjsť dňa
17.12.2014 v areáli Poľnonákupu a.s. Galanta, Matúškovská cesta 1586/18, kde boli uvedeného dňa za
týmto účelom pripravené spoločnosťou ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. dva kamióny, pričom však
obž. P. A. ani obž. F. B. pšenicu nezabezpečili a za účelom jej zabezpečenia nevyvinuli žiadnu aktivitu,
čím spôsobili poškodenej spoločnosti ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o., Ul. Pod fortem 2/3-4, 31-302

Krakow, Poľská republika, IČO: 122469886 škodu vo výške 13 600 eur.
Okresný súd za to obžalovaného Ing. P. A. odsúdil podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s použitím §
36písmenok),§38ods.3Trestnéhozákona natrestodňatiaslobodyvovýmere12(dvanásť)mesiacov,
ktorého výkon mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50
odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov.

Obžalovaného F. B. za to odsúdil podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno k),
§ 38 odsek 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, ktorého
výkon mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek
1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd mal vykonaným dokazovaním

preukázané, že medzi spol. SWC Trnava spol. s.r.o. (ďalej len SWC Trnava) a
spol. Rossa Commercium Sp. z o.o. (ďalej len Rossa Commercium) bol uzatvorený záväzkovo-
právny vzťah, a to kúpna zmluva z 10. decembra 2014, ktorej predmetom malo byť dodanie 300
ton pšenice. Spol. Rossa Commercium v súlade so zmluvou uhradila zálohu za dodávku pšenice
vo výške 13.600 eur, avšak záväzok spol. SWC Trnava spočívajúci v dodávke 300 ton pšenice

splnený nebol. Spol. Rossa Commercium preto žiadala vrátenie zaplatenej zálohy, na čo spol. SWC
Trnava reagovala zápočtom s pohľadávkou, ktorú mala voči tretiemu subjektu - spol. Lucant Kamilla
Bourguios. Predmetom dokazovania bola tá skutočnosť, či požiadavka obžalovaných na vyplatenie
zálohy poškodenou spoločnosťou vo výške 13.600 eur zodpovedala reálnemu obchodnému vzťahu
- predaju pšenice, ktorý sa neskôr v dôsledku iných faktorov neuskutočnil alebo bola spol. ROSSA

Commerciumvtomtosmereodzačiatkuprezentovanéhoobchodnéhovzťahuobžalovanýmiuvedenádo
omylu za účelom vylákania zálohy vo výške 13.600 eur a jej následného započítania s ich pohľadávkou
voči spoločnosti E. A. B.. Obžalovaný F. B. v rámci procesnej obrany uvádzal, že pšenicu, ktorá mala
byť dodaná spol. ROSSA Commercium, mal zabezpečenú od asi troch alebo štyroch roľníkov, ktorí
ju skladovali v Poľnonákupe Galanta a dodávka sa neuskutočnila pre napadnutie pšenice škodcami.

Svedok Ing. V. T. vyvrátil výpoveď obžalovaného v tomto smere, nakoľko jednoznačne uviedol, že
zmena majiteľa pšenice mu musí byť vždy nahlásená, k čomu v tomto prípade nedošlo, obžalovaným
neskladoval žiadnu pšenicu a všetka pšenica, ktorú skladoval, bola v poriadku. Obžalovaný Ing. P.
A. v rámci procesnej obrany uvádzal, že pšenicu, ktorá mala byť spol. Rossa Commercium dodaná,
zabezpečoval obžalovaný F. B., teda on nemal úmysel uviesť spol. Rossa Commercium do omylu. Z

emailovej a telefonickej komunikácie obžalovaného so svedkom E. J. A. však vyplýva, že obžalovaný
mal vedomosť o nezabezpečení pšenice, nakoľko pred uzavretím kúpnej zmluvy so spol. Rossa
Commercium nepodpísal žiadne kúpne zmluvy, titulom ktorých sa mala spol. SWC Trnava stať
vlastníkom 300 ton pšenice ani takýmto množstvom pšenice sám nedisponoval, hoci s poukazom na
predchádzajúce obchodné aktivity so spol. Poľnonákup Galanta mal vedomosť o nutnosti zmeny osoby

uskladniteľa pre jeho vydanie zo skladov predmetnej spoločnosti. Bezprostredne po nedodaní tovaru
dňa 18.12.2014 obžalovaný emailom informoval E. J. A., že vyplatenú zálohu vo výške 13.600 eur
nevrátia, ale vec budú riešiť zápočtom pohľadávky, ktorú má spol. SWC Trnava voči spol. E. A. B.. Z
uvedeného podľa okresného súdu nepochybne vyplýva, že obžalovaní z dôvodu neúspešného pokusu
o uspokojenie ich pohľadávky voči spol. E. A. B. a z dôvodu obdobného personálneho obsadenia spol.

Rossa Commercium podvodným spôsobom vylákali peňažné plnenie vo výške 13.600 eur na čiastočné
upokojeniesvojejpohľadávky,včomspočívaobohateniesaobžalovanýchnaškodumajetkuspol.Rossa
Commercium.Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaných, okresný súd bol toho názoru, že obžalovaní konali v
priamom úmysle v zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona, keď z okolností prípadu je evidentné, že
obžalovaní chceli vyššie uvedeným spôsobom vylákať plnenie vo výške 13.600 eur, hoci mali vedomosť,

že nedisponujú žiadnou pšenicou, ktorú by spol. ROSSA Commercium mohli v dohodnutom termíne
dňa 17. decembra 2014 dodať. Vzhľadom na výšku spôsobenej škody, ktorá zakladá kvalifikačný znak
skutku spôsobením väčšej škody podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ako aj sofistikovaný
spôsob jej spáchania, nemožno v prípade obžalovaných vyhodnotiť nebezpečnosť spáchaného prečinu
ako nepatrnú.

Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä
na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti a na osoby obžalovaných ich pomery a možnosť ich nápravy. Pri prečine
podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona je trestná sadzba trestu odňatia slobody stanovená
od 1 roka do 5 rokov. Skúmajúc pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 odsek 2
Trestného zákona, dospel k záveru, že je potrebné upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu

odňatia slobody podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona, nakoľko u obžalovaných bola zistená len
poľahčujúcaokolnosťpodľa§36písmenok)Trestnéhozákona,žeobžalovaníspol.RossaCommercium
dobrovoľne nahradili spôsobenú škodu. Priťažujúca okolnosť nebola zistená. Pre prípad uloženia trestu
odňatia slobody okresný súd vychádzal zo sadzby trestu odňatia slobody od 1 roka
do 3 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na osoby obžalovaných, najmä s prihliadnutím na ich doterajší

život, prostredie, v ktorom obžalovaní žijú a okolnosti prípadu dospel okresný súd k záveru, že na
zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaných výkon trestu nie je nevyhnutný, preto v
zmysle § 49 odsek 1 písmeno a) výkon trestu obžalovaným podmienečne odložil a podľa § 50 odsek
1 Trestného zákona im určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov, ktorú považoval za postačujúcu na
sledovanie správania sa obžalovaných a ich schopnosť viesť riadny život. Takto uložený trest podľa

názoru okresného súdu v sebe obsahuje tak požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej
trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej
prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásili obžalovaný F. B. a
neprítomný obžalovaný Ing. P. A. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Mateja Csenkyho odvolanie čo

do výroku o vine a treste. Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania.
Obžalovaný F. B. odvolanie ku dňu konania verejného zasadnutie písomne nezdôvodnil.
Obžalovaný Ing. P. A. odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Mateja
Csenkyho písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. januára 2019. V odvolaní
uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, rovnako za nezákonné považuje aj konanie,

ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo.
V prvom rade okresnému súdu vytýkal, že sa dostatočne nevysporiadal so všetkými okolnosťami
potrebnými pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a taktiež sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou
obhajoby. Výrok o vine je odôvodnený v rozsudku pomerne všeobecne a vágne s použitím všeobecného
argumentu, že obhajobu považuje súd za nevierohodnú. Rozsudku chýbajú náležitosti podľa § 168

odsek 1 Trestného poriadku, keďže súd neuviedol akými okolnosťami bol vedený pri rozhodovaní o
predmetnej trestnej veci a zároveň neuviedol vzájomnú súvislosť medzi vykonanými dôkazmi a vinou.
Zároveň sa súd nevyrovnal dostatočným spôsobom s obhajobou a tiež neuviedol, akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku z veľkej časti pozostáva z rekapitulácie

vykonaných dôkazov a poukazu na konkrétne zákonné ustanovenia, pričom v odôvodnení absentuje
vysvetlenie vzájomných súvislosti a právnych úvah, na základe ktorých súd posudzoval predmetný
skutok. Rozsudok napĺňa znaky arbitrárnosti a obžalovaný ho považuje za prejav svojvôle bez
prihliadnutia na dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa a bez prihliadnutia na základné
zásady trestného konania.

Obžalovaný v odvolaní okresnému súdu ďalej vytýkal, že výpovede obžalovaných vyhodnotil ako
nevierohodné s odôvodnením, že neboli potvrdené žiadnym vykonaným dôkazom. Okresný súd
absolútne nešpecifikoval, na základe akých konkrétnych skutočností považoval jeho výpoveď za
nevierohodnú a zároveň nešpecifikoval, výpovede ktorých konkrétnych svedkov naopak považoval za
vierohodné. Bližšia špecifikácia týchto skutočností (rovnako tak konkretizácia výpovedí svedkov, ktoré

podľa názoru súdu vyvracajú jeho verziu opisu udalostí) sú nevyhnutnou náležitosťou rozsudku, aby
aj nezúčastnený čitateľ rozsudku mohol zistiť, z čoho súd odvodzuje nevierohodnosť jeho výpovede.
Takýto postup súdu považuje obžalovaný za arbitrárny. Obžalovaný zdôraznil, že od samého počiatku
(po tom ako mu bolo vznesené obvinenie) vypovedal ucelene v tom smere, že sa v žiadnom prípadenedopustil protiprávneho konania, preto mu nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností súd
dospel k záveru, že jeho výpoveď je nevierohodná a účelová. Súd zároveň v odôvodnení napadnutého
rozsudku neustále používa množné číslo „obžalovaní", ktorý postup nepovažuje obžalovaný za správny,

nakoľkozuvedenéhopostupujezrejmé,ženehodnotilúčasťjehoaobžalovanéhoB.naspáchanískutku
samostatne, ale paušálne si vytvoril obraz o spáchaní skutku oboma a vôbec sa nezaoberal naplnením
základných znakov skutkovej podstaty trestného činu oboma obžalovanými (tieto ani samostatne a vo
vzájomných súvislostiach nehodnotil, resp. z napadnutého rozsudku takéto skutočnosti nevyplývajú).
Ďalej obžalovaný vytýkal, že z rozsudku nie je zistiteľné, z akého konkrétneho dôkazu súd vyvodil

záver, že mal vedomosť o nezabezpečení pšenice. Túto okolnosť súd v konaní vôbec neskúmal a ani
nevyplýva z vykonaného dokazovania. Ak by sa súd dôsledne oboznámil s jeho výpoveďou, ako aj
výpoveďou spoluobžalovaného B., nemohol by konštatovať takýto záver, nakoľko zabezpečenie pšenice
mal na starosti spoluobžalovaný B., ktorý mu potvrdil, že pšenica je riadne zabezpečená. On nemal
dôvod bližšie skúmať túto okolnosť a spoľahol som sa na toto vyjadrenie. Tiež nie je zistiteľné, z akých
konkrétnych zákonných ustanovení súd vychádzal pri konštatovaní, že on nepodpísal žiadne kúpne

zmluvy, predmetom ktorých by bolo 300 ton pšenice. Pšenica ako tovar je predmetom kúpnej zmluvy,
ktorá zároveň nemusí byť uzatvorená v písomnej forme, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu súd
poukazuje na nepodpísanie kúpnej zmluvy na pšenicu. Zabezpečenie pšenice zároveň nemusí byť
realizované nevyhnutne vo forme kúpnej zmluvy, ale existuje celý rad ďalších inštitútov, na základe
ktorých spoločnosť SWC Trnava mohla disponovať a aj disponovala 300 tonami pšenice (napríklad

mohla byť dodaná v rámci subdodávky, prípadne bartrovým obchodom a pod.). Za nesprávne považuje
zistenie súdu, že on sám nedisponoval 300 tonami pšenice, lebo dodávateľom pšenice nemal byť on
ako fyzická osoba (preto ani nemal dôvod disponovať 300 tonami pšenice), ale spoločnosť SWC Trnava.
Vyššie uvedené skutočnosti sú v podstate jediným odôvodnením jeho účasti na spáchaní skutku,
ktoré aplikoval súd na preukázanie jeho viny. Je to absolútne nedostatočné a arbitrárne. S poukazom

na uvedené trpí napadnuté rozhodnutie v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v
dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
Tým,žesúdnedostatočneodôvodnilnapadnutýrozsudokbolovýraznýmspôsobomzasiahnutédopráva
na obhajobu, lebo okresný súd mu odňal možnosť skutkovo a právne argumentovať v rámci možnosti
využiť riadny opravný prostriedok.

Obžalovaný ďalej v odvolaní namietal chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä nejasnosť alebo
neúplnosť jeho skutkových zistení a že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie. Skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, nebol v skutkovej vete napadnutého rozsudku
vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty prečinu podvodu. U tohto trestného činu
sa vyžaduje úmysel ako subjektívna stránka trestného činu. V priebehu vykonaného dokazovania

nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by bez akýchkoľvek pochybnosti svedčili záveru, že bola naplnená
subjektívna stránka smerujúca k spáchaniu trestného činu podvodu. Úmyselné konanie páchateľa malo
byť súčasťou opisu skutku v skutkovej vete rozsudku prvého stupňa, pričom táto skutočnosť musí
vyplynúť z vykonaného dokazovania. Tieto zákonom stanovené podmienky neboli v danom prípade
naplnené. Súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že obžalovaní konali v priamom úmysle v zmysle

§ 15 písmeno a) Trestného zákona, teda opäť používa množné číslo bez toho, aby konkrétne pri
jeho osobe vyhodnotil prítomnosť vedomostnej a vôľovej zložky môjho konania. V žiadnom prípade
obžalovaný svojim konaním nesmeroval k spáchaniu trestného činu podvodu, ani sa pri realizácii
predmetného obchodu nechcel žiadnym spôsobom obohatiť. Zo žiadneho z doposiaľ vykonaných
dôkazov nebolo preukázané, že by sa akýmkoľvek spôsobom obohatil na úkor poškodenej spoločnosti

Rossa Commercium. Je toho názoru, že z rozsiahleho dokazovania vyplýva, že nenaplnil svojim
konaním základné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu (predovšetkým nebola preukázaná
subjektívna stránka predmetnej skutkovej podstaty). Pri predmetnom obchodnoprávnom vzťahu konal v
súlade so všetkými uzatvorenými zmluvami a dohodami. Skutočnosť, že pôvodne (17.12.2014) nedošlo
k realizácii dodávky objednanej pšenice nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, pričom následne konal

všetky úkony v snahe zrealizovať predmetnú dodávku (k čomu napokon aj došlo, i keď s určitým
oneskorením).
Súd pozabudol pri hodnotení dôkazov na skutočnosť, že v samotnej kúpnej zmluve uzatvorenej so
spoločnosťou Rossa Commercium nebo dohodnutý konkrétny termín dodania pšenice (čo potvrdil aj
samotný zástupca poškodeného pri výsluchu na hlavnom pojednávaní). V žiadnom prípade nemôže

byť preukázaný jeho úmysel konať podvodne od samého počiatku, pričom nemal v žiadnom prípade
vôľu podvodne vylákať zálohu vo výške 13.600 eur. Zvlášť za situácie, kedy spoločnosť SWC Trnava
dosahovala objem obchodov v roku 2013 vo výške cca 2.500.000 eur a v roku 2014 vo výške 1.050.000
eur, čo predstavuje v naturálnej hodnote cca 7000 ton obilnín.Omyl pri trestnom čine podvodu je nezhoda vedomostí a predstáv človeka so skutočným stavom veci.
Páchateľ uvádza niekoho do omylu spravidla aktívnym konaním, keď predstiera existenciu určitých
okolností, ktoré sú v rozpore so skutočným stavom veci. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v

jeho prípade bol vylúčený úmysel uviesť spoločnosť Rossa Commercium najneskôr v čase dohadovania
dodávky pšenice do omylu uvedením nepravdivých údajov a skutočností, čím nemohlo dôjsť k naplneniu
obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
Ďalej v odvolaní namietal, že sa okresný súd absolútne v napadnutom rozsudku nevysporiadal s
podstatou obhajobnej argumentácie, že v tomto konkrétnom prípade ide výlučne o obchodnoprávny

spor. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má
občianskoprávny alebo obchodnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok,
ktorý má význam predovšetkým celospoločenský. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca (prípadne obchodnej spoločnosti) v oblasti
obchodnoprávnych vzťahov. Trestnoprávna ochrana ako ultima ratio má nastúpiť až tam, kde nepostačí
ochrana poskytovaná inými právnymi odvetviami, v tomto prípade právom obchodným (viď nález

ÚS ČR č. k. 1 ÚS 69/06). Obžalovaný považujem za absolútne neprípustné, aby súdna moc
preberala ochranu záujmov konkrétnych fyzických (v tomto prípade právnických) osôb za situácie,
kedy ochrana týchto záujmov primárne náleží jednotlivcovi v oblasti súkromnoprávnych vzťahov.
Úlohou súdnej moci je ochrana celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych
práv jednotlivca či právnickej osoby, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V

právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych
práv súkromnoprávnej povahy.
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku namietal, že spoločný základ podvodných konaní spočíva v omyle
inej osoby. Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu
podvodu musí mať určitú „kvalitu" (nestačí akákoľvek nepravda") a musí byť prostriedkom spôsobilým

na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Okrem iného ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú
dispozíciu (v tomto prípade zaslanie zálohy vo výške 13.600 eur) má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona,
zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a
v obchodných prípadoch bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho
považovať za „uvádzanie do omylu" v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Z doposiaľ

vykonaného dokazovanie je zrejmé, že p. A. ako zástupca poškodenej spoločnosti žiadnym konkrétnym
spôsobom neoveroval zabezpečenie pšenice a zároveň sa pred zaslaním zálohy vo výške 13.600 eur
žiadnym spôsobom nepresvedčil, že plnenie kúpnej zmluvy je možné. Takéto okolnosti zo spisového
materiálu nevyplývajú. Zároveň tieto skutočnosti súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nehodnotil,
ani nebral do úvahy. V tejto konkrétnej veci v žiadnom prípade nejde o situáciu, že samotné „údajné"

uvedenie nepravdy, ktorej preskúmavanie nie je bežné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti
nemožno rozpoznať, prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase
a stave disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal
na fakt, že P. A. (zástupca poškodeného) podal trestné oznámenie ihneď po neúspešnej dodávke
objednaného tovaru (v decembri 2014 bezprostredne po uzatvorení kúpnej zmluvy), kedy v danom

prípade mohol poškodený dodržaním potrebnej miery opatrnosti zabrániť tomu, aby došlo k spáchaniu
údajného trestného činu, resp. nedodaniu pšenice. Poškodená spoločnosť si pred zaslaním vodiča na
preprave žiadnym spôsobom neoverovala, či je pšenica pripravená na prepravu. Ak poslal vodiča na
prepravu a dodávka pšenice nebola úspešná, mal možnosť domáhať sa vrátenia poskytnutej zálohy
a zároveň mohol požadovať náhradu spôsobenej škody. Takéto kroky však poškodená spoločnosť

neučinila a okamžite riešila vec trestným oznámením. Poškodený bol povinný dodržiavať aspoň
elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. V tejto súvislosti
dalobžalovanýsúdudopozornostisúdunajmärozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.2TdoV21/2013zo
4. februára 2014. Bez významu v tejto súvislosti nie je ani skutočnosť, že poškodená spoločnosť si svoj
nárok, ktorý uplatnila v trestnom konaní, do dnešného dňa neuplatnila v civilnom konaní a bez zjavného

dôvodu uplatnila svoj nárok výlučne v rámci trestného konania. Zároveň v súvislosti so započítaním
pohľadávky (ktorú mu okresný súd prvého stupňa vyčítal) uvádzam, že poškodená spoločnosť Rossa
Commercium sa na súde do dnešného dňa nedomáhala určenia neplatnosti takéhoto započítania. Aj
táto skutočnosť svedčí záveru, že poškodená spoločnosť sa v celom rozsahu spoliehala na inštitúty
trestného práva napriek tomu, že na ochranu jej práv a oprávnených záujmov existovali prostriedky

civilného, resp. obchodného práva. OČTK musia prostriedky trestného procesu uplatňovať len na báze
zdržanlivosti, teda tam, kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne a neadekvátne. Poškodená
spoločnosť tieto prostriedky ani len nevyužila. Každý je primárne povinný aspoň v minimálnej miere
dbať na nevyhnutnú ochranu svojich práv a majetkových záujmov, dodržiavať potrebnú mieru opatrnostia zabezpečiť si ľahko dostupné informácie významné pre rozhodnutie, prípadne si tieto uplatňovať v
zmysle svojho postavenia. Poškodená spoločnosť nekonala v súlade s primeranou mierou opatrnosti
poškodeného a zároveň všetky vyššie uvedené skutočnosti nepochybne potvrdzujú záver, že v danom

prípadeišlovýlučneoobchodnoprávnyspormedzidvomaobchodnýmispoločnosťami.Vdanomprípade
je evidentné, že nejde o trestný čin. Za danej skutkovej a právnej situácie mal súd postupovať tak, že
mal obžalobu odmietnuť prípadne mal sám rozhodnúť o zastavení trestného stíhania.
Pokiaľ ide o uložený trest, obžalovaný ho považuje za neprimerane prísny. Okresný súd mu podľa
neho nesprávne priznal len jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno k) Trestného zákona, hoci

správne mu mal priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmena j) Trestného zákona,
nakoľko doteraz viedol riadny život. Touto okolnosťou sa súd vôbec nezaoberal. Samotné priznanie tejto
poľahčujúcej okolnosti by síce nemalo zásadný vplyv na trestnú sadzbu, avšak pri ukladaní trestu ide o
okolnosť, ktorú treba skúmať aj v súvislosti s prípadnou aplikáciou § 39 Trestného zákona. Obžalovaný
ďalej namietal, že súd absolútne nevysvetlil, z akého dôvodu považoval uloženie podmienečného trestu
za nevyhnutné a z akého dôvodu neuložil peňažný trest. Takto uložený trest podľa obžalovaného

nesmeruje k potrebe naplnenia účelu trestu podľa § 34 Trestného zákona. V tejto súvislosti poukázal
na fakt, že je staršieho veku, dosiaľ neprišiel do rozporu so zákonom, aktívne sa zapája do práce v
Slovenskom červenom kríži v územnom spolku K., kde pôsobí na pozícii podpredsedu a angažuje sa v
propagácii a podpore darcovstva krvi, za čo bol odmenený zápisom do knihy cti Slovenského červeného
kríža.

Dodal, že v rámci obchodných vzťahov s rodinou A. nastali značné problémy, v dôsledku ktorých sú
tieto osoby dlžné ich spoločnosti viac ako 30.000 eur. Napriek tomu, že učinili všetky kroky potrebné
k vymoženiu tejto sumy, neboli sme úspešní. Za týchto okolností spoločnosť, ktorá im dlží viac ako
30.000 eur, je v pozícii poškodenej a on v pozícii obžalovaného. Uvedomuje si, že takýto náhľad
na vec nemožno aplikovať na posudzovanie tejto trestnej veci, avšak považuje za potrebné na túto

skutočnosť poukázať predovšetkým z morálneho hľadiska. Bez významu nie je ani fakt, že spoločnosť
SWC Trnava si napokon svoj záväzok dodania pšenice vo vzťahu k „poškodenej" spoločnosti splnila
a teda nikomu nevznikla žiadna škoda. Cíti sa veľmi ponížený tým, že bol odsúdený za skutok voči
poškodenej spoločnosti Rossa Commercium, ktorá naďalej dlhuje spoločnosti SWC Trnava sumu viac
ako 30.000 eur. Keď sa snažili túto pohľadávku riešiť v Poľsku aj prostriedkami trestného práva, neboli

úspešní, nakoľko tamojšie orgány činné v trestnom konaní neidentifikovali naplnenia základných znakov
skutkovej podstaty. Naproti tomu slovenské orgány ihneď pristúpili k trestnému stíhaniu jeho osoby,
ktoré napokon viedlo k neprávoplatnému odsúdeniu. Celé trestné konanie považuje za neprimeranú
a absurdnú kriminalizáciu svojej osoby, čo veľmi ťažko znáša. Postupom orgánov činných v trestnom
konaní došlo k situácii, kedy sa štandardné civilné vzťahy riešili a riešia na úkor jedného z účastníkov

prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom dochádza k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných
vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov, teda k porušeniu článku 1 Listiny
základných práv a slobôd. Princíp „ultima ratio" je potrebné zohľadňovať ako pri posudzovaní formálnej
stránky činu, tak pri posudzovaní jeho konkrétnej spoločenskej nebezpečnosti závažnosti.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v konečnom návrhu žiadal, aby krajský súd v zmysle § 321

odsek 1 písmen a), b), d) a e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému
súdu na nové prejednanie, eventuálne aby sám vo veci rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby
podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku.
Žiadna zo strán konania sa k písomným dôvodom predmetného odvolania nevyjadrila.
Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie

29. mája 2019.
Krajský súd vo veci vykonal 10. marca 2020 verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej
prokuratúry,obžalovanýF.B.aobhajcaobžalovanéhoIng.P.A.JUDr.MatejCsenky.Krajskýsúdvykonal
verejné zasadnutie v neprítomnosti splnomocneného zástupcu poškodeného JUDr. I. X. U., ktorý sa bez
ospravedlnenia nedostavil a obžalovaného Ing. P. A., ktorý predložil prostredníctvom svojho obhajcu

súhlas na takýto procesný postup.
Pokiaľ ide o konanie, krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie oboznámením správ zo
Sociálnej poisťovne, z ktorých vyplynulo, že obaja obžalovaní sú poberateľmi starobných dôchodkov,
pričom F. B. po odpočítaní zrážok ostáva zo starobného dôchodku suma vo výške 307,47 eur a Ing. P.
A. suma 409,40 eur.

Prokurátor v konečnom návrhu žiadal odvolania oboch obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku
ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca JUDr. Matej Csenky na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomne zdôvodneného
odvolania. Poukázal na skutočnosť, že ide o obchodno-právny vzťah a došlo k zneužitiu trestnoprávnychinštitútov. Poškodený sa spoliehal výlučne na toto trestné konanie a v civilnom konaní si pohľadávku
ani neuplatnil. V konečnom návrhu žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a obžalovaného
podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodiť.

Obžalovaný F. B. na verejnom zasadnutí uviedol, že je nevinný a trvá na svojich doterajší obhajobných
prednesoch. Žiadal krajský súd, aby mu pomohol s vrátením peňazí od poškodeného A., ktorý nemá
žiadnu škodu a je spokojný a obžalovaný má škodu a ešte k tomu je aj súdený. Oni s poškodeným
normálne debatovali, nevie pochopiť, čo je na tom trestné. Konečný návrh nepredniesol.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali oprávnené osoby, proti výrokom,

proti ktorým odvolanie podať mohli a urobili tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom
podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým obžalovaní podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolania oboch obžalovaných
sú sčasti dôvodné.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky
dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy v súlade s ust. §
2 odsek 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu
záveru o vine obžalovaných. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 odsek 1 Trestného
poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si
navzájom odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou
obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona. Podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku
presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd

proti nemu nemá žiadne výhrady, preto si odôvodnenie v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach naň
poukazuje.
K odvolacím námietkam obžalovaného Ing. P. A. týkajúcich sa dokazovania krajský súd uvádza, že
v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre
hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre

rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím
nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že žalovaný skutok sa stal a že ho spáchali obaja obžalovaní.
Kľúčová je v tomto prípade výpoveď svedka E. J. A., ktorý podrobne popísal okolnosti prípadu. Z jeho
výpovede jednoznačne vyplynulo, že oboch obžalovaných osobne poznal dlhú dobu, pričom obchodné

rozhovory ohľadne predmetnej pšenice viedol s nimi oboma. Kým s obžalovaným F. B. riešil praktickú
stránku veci ako miesto, čas a dátum odberu, tak s obžalovaným Ing. P. A. riešil všeobecné podmienky.
Svedok tiež uviedol, že si vzájomne dohodli konkrétny termín nakládky pšenice, lebo on na daný termín
musel objednať prepravu nákladnými autami. Oboma obžalovanými bol ubezpečený, že nakládka
pšenice sa v dohodnutom termíne uskutoční, inak by si dopravu pšenice neobjednával. Obžalovaní mu

potvrdili aj úhradu zálohovej faktúry za pšenicu. Keď svedok zistil, že nakládka v určený deň neprebehla,
cestoval autom z Krakova na Slovensko a počas cesty striedavo komunikoval telefonicky s oboma
obžalovanými ohľadom vzniknutej situácie. Obžalovanými bol počas rozhovorov uvádzaný do omylu,
lebo mu oznamovali, že sa dostavia na miesto nakládky a situáciu vyriešia, no potom mu prestali dvíhať
telefóny. Neskôr mu oznámili, že pšenica nebude dodaná z dôvodu zlej akosti a že zaplatenou zálohou

si vyrovnajú stratu z pred deviatich rokov z firmy, v ktorej svedok pracoval ako radový zamestnanec.
Okrem tejto výpovede oboch obžalovaných usvedčuje samotný fakt, že 300 ton pšenice, ktorú mali
obžalovaní na základe kúpnej zmluvy z 10. decembra 2014 predať spoločnosti Rossa Commercium
ich spoločnosť SWC Trnava vôbec nevlastnila, resp. nedisponovala takýmto množstvom pšenice, čo
vyplynulo z prečítaných výpovedí svedkov Ing. V. J. a Ing. V. T..

Svedok Ing. V. J. vo výpovedi uviedol, že ako štatutár Agro Matúškovo, s.r.o. nerokoval s obžalovanými
resp. so spoločnosťou SWC Trnava v kritickom čase o predaji pšenice. Už vôbec nepotvrdil, že by mu
mal nejaký obchod s obžalovanými stroskotať pre napadnutie jeho pšenice škodcami, lebo on pšenicu
v tom čase napadnutú škodcami nemal.Ani svedok Ing. V. T. nepotvrdil, že by v danom čase bola v ich firme uskladnená nejaká pšenica, ktoré
by patrila obžalovanému Ing. P. A.. Svedok ale potvrdil, že niekedy v polovici decembra 2014 do jeho
firmy Poľnonákup Galanta, a.s. volal nejaký Poliak s tým, že kúpil pšenicu od obžalovaného Ing. P. A..

Svedok vo výpovedi uviedol, že tomu Poliakovi vtedy telefonicky oznámil, že obžalovaný Ing. P. A. u nich
nemá uskladnenú žiadnu pšenicu, preto mu (Poliakovi) žiadnu pšenicu nevydá. Taktiež svedok tomuto
Poliakovivyvrátiltvrdenie,ževichfirmebymalabyť pšenicanapadnutáškodcami,čomaloúdajnepodľa
obžalovaného Ing. P. A. brániť nakládke pšenice. Svedok ďalej uviedol, že deň pred tým telefonátom
od Poliaka videl pred svojou firmou dva poľské kamióny aj so šoférmi, no keďže o žiadnom obchode

ako štatutár a zodpovedná osoba nič nevedel, nevenoval týmto kamiónom žiadnu pozornosť. Zároveň
svedok uviedol, že po rozhovore s Poliakom ihneď kontaktoval telefonicky aj obžalovaného Ing. P. A. a
vyzval ho, aby nepravdivými tvrdeniami o pšenici napadnutej škodcami neznevažoval u Poliaka dobré
meno Poľnonákupu Galanta, a.s. a tiež, aby si vec s Poliakom doriešil sám. Svedok dodal, že pokiaľ
uskladňoval obilie pre klientov, mal s nimi riadne uzatvorené zmluvy o skladovaní. S obžalovaným Ing.
P. A. takú zmluvu v tom čase uzavretú nemal. Ak sa aj stalo, že niektorý jeho klient (skladovateľ) obilie

predal tretej osobe, vždy sa riadne u svedka v kancelárii zdokumentovala zmena vlastníctva, viedla sa
presná evidencia. Na záver svedok vo výpovedi uviedol, že v kritickom čase obžalovaný Ing. P. A. žiadnu
pšenicu od jeho klientov (skladovateľov) nekupoval a ani nekúpil, v tom si si je svedok istý, o tom by
musel vedieť.
Na základe vyššie uvedených skutočností ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že obaja

obžalovaní pred svedkom E. J. A. len predstierali, že ich firma SWC Trnava k 17. decembru 2014 vlastní
300 ton pšenice, ktoré skladuje v Poľnonákupe Galanta, a.s. a hodlá ju predať práve spoločnosti Rossa
Commercium. Toto vôbec nebola pravda. Obžalovaní predstieraním týchto neexistujúcich skutočností
uviedli spoločnosť Rossa Commercium bez pochyby do omylu ohľadom splnenia záväzku spoločnosťou
SWC Trnava s cieľom obohatiť sa na jej úkor, čím tejto spoločnosti spôsobili škodu titulom vylákanej

zálohy v celkovej sume 13.600 eur. Uvedené postačuje na naplnenie znakov objektívnej stránky
trestného činu podvodu u oboch obžalovaných.
Pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona, k jeho
spáchaniu je treba úmyselné zavinenie. Zavinenie definujeme ako vnútorný psychický vzťah páchateľa
k objektívnym znakom trestného činu. Predstavuje vzťah vedomosti a vôle k protiprávnemu konania ako

celku, aj k jednotlivým znakom skutkovej podstaty. Záver o tom, či je tu zavinenie v zmysle Trestného
zákona a v akej forme, je záverom právnym. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného
činu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania
rovnako, ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam
pre záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale

zavinenie a jeho formu treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol čin spáchaný
a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska.
V tomto konkrétnom prípade sa na naplnenie zákonných znakov subjektívnej stránky vyžadovalo, aby
bolovkonanípreukázané,žeobajaobžalovaníužvčaseuzavretiakontraktumedzifirmamiSWCTrnava
a Rossa Commercium konali v úmysle dohodnutý tovar v určenom čase veriteľovi nedodať, čím veriteľa

uviedli v omyl, aby sa na škodu jeho majetku obohatili.
V tomto smere okrem dôkazov vyššie rozvedených treba poukázať na emailovú komunikáciu
obžalovaných so spoločnosťou Rossa Commercium, ktorá bola na hlavnom pojednávaní riadne
oboznámená. Obžalovaný F. B. v emaily z 8. decembra 2014 oznamuje poškodenej spoločnosti údaje
o pšenici (pšenica A, vlhkosť 14%, obj. hm. 785, dusík. látky 12,5%, číslo poklesu 230, lepok 27,2)

a obžalovaný Ing. P. A. zasiela emailom z 11. decembra 2014 návrh kúpnej zmluvy, následne v
ďalšom emaily potvrdzuje pripísanie zálohy kúpnej ceny na účet a potvrdzuje miesto nakládky tovaru
- Poľnonákup Galanta, a.s. Emailom zo 16. decembra 2014 obžalovaný F. B. potvrdzuje spoločnosti
Rossa Commercium, že sa budú nakladať dve autá. V emaily zo 17. decembra 2014 o 14:24
spoločnosť Rossa Commercium už u obžalovaného urguje nakládku pšenicu do týchto dvoch áut, lebo

prepravná spoločnosť už nechce viac čakať a hodlá účtovať spoločnosti Rossa Commercium sankcie
za prestoje objednaných áut. V ďalšej komunikácii spoločnosť Rossa Commercium urguje nakládku,
pričom obžalovaní im oznamujú, že pšenica nebude dodaná a už zaplatenú zálohu budú riešiť zápočtom
na iný dlh.
Z uvedeného je nepochybné, že v snahe obohatiť spoločnosť SWC Trnava na úkor spoločnosti Rossa

Commercium predstierali pripravenosť spoločnosti SWC Trnava dodať spoločnosti Rossa Commercium
pšenicu v zmysle uzavretej kúpnej zmluvy obaja obžalovaní spoločne, nielen obžalovaní F. B. ako sa
bránil obžalovaný Ing. A. v odvolaní. O zavinení oboch obžalovaných preto ani krajský súd nemal žiadne
pochybnosti.Motívom vylákania sumy 13.600 eur od spoločnosti Rossa Commercium bola snaha takýmto spôsobom
sa domôcť aspoň časti peňazí, ktoré firme SWC Trnava dlhovala iná poľská spoločnosť E. A. B., ktorá
zostala insolventná. Obaja obžalovaní totiž dlh spoločnosti E. A. B. primárne nespájali s touto právnickou

osobou, ale s osobou svedka E. J. A., keďže tento svedok bol činný v oboch spomínaných poľských
spoločnostiach. Tento motív konania obžalovaných okrem ich vlastných výpovedí dokresľuje aj písomné
podanieSWCTrnavaz10.marca2015 (vspisenač.l.143)adresovanésplnomocnenému
zástupcovi poškodenej spoločnosti JUDr. U., ktorým sa oznamuje zápočet tejto pohľadávky na dlh firmy
E. A. B., lebo E. J. A. mal verbálne uznať zodpovednosť za minimálne polovicu tohto dlhu s tým. Ďalej

sa v podaní uvádza, že toto stanovisko SWC Trnava oznámili E. A. v deň poukázania prostriedkov s
tým, že sa nemôže vyhnúť osobnej zodpovednosti a beztrestne škodiť ďalej.
Faktom ale zostáva, že išlo o dva rôzne podnikateľské subjekty, dve rôzne právnické osoby registrované
v Poľsku, preto takýto zápočet nebol právne možný. To bol aj dôvod, pre ktorí obžalovaní neskôr
pristúpili na základe dohody k náhrade spôsobenej škody. Na dokreslenie motívu krajský súd poukazuje
na písomné podanie označené ako návrh vysporiadania vzájomných vzťahov medzi SWC Trnava a

spoločnosti Rossa Commercium (v spise na č.l. 173), kde sa v bode 5/ návrhu obžalovaní domáhali, aby
E. J. A. podal svedectvo v trestnom konaní, že medzi ich spoločnosťami išlo len o obchodný spor, ktorí
vyriešili dohodou a tiež po svedkovi chceli, aby im bol nápomocný pri vymáhaní dlhu voči spoločnosti
E. A. B..
Správne okresný súd ustálil u oboch obžalovaných aj formu zavinenia v podobe priameho úmyslu podľa

§ 15 písmeno a) Trestného zákon, lebo chceli spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem
ním chránený.
Okresným súdom ustálená právna kvalifikácia skutku ako prečinu podvodu podľa § 221 odsek
1, odsek 2 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona tak zodpovedá stavu veci a zákonu.

Pokiaľ obžalovaní následne po spáchaní trestného činu škodu nahradili, jedná sa o náhradu škody, ktorú
je možné zohľadniť vo výroku o treste či v tzv. adhéznom konaní, nie však vo výroku o vine.
Tým je daná zároveň odpoveď na kľúčové odvolacie námietky obžalovaného Ing. P. A. prezentované
vyššie v texte.
Vo vzťahu k jeho ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa princípu „ultima ratio" krajský súd uvádza, že

okresný súd postupoval pri riešení tejto otázky v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorá našla svoje odraz v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13. augusta 2013, , sp. zn. 2Tdo 35/2013, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR číslo 6/2014 pod poradovým číslom 96.
V zmysle cit. rozhodnutia, ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty

trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu
zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine
prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 odsek 2 Trestného zákona, teda v zmysle
platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. Inak povedané, obchodnoprávny vzťah má vlastný
právny rámec určený ustanoveniami Obchodného zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj

ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí
dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku.
V posudzovanom prípade bol materiálny korektív v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona nepochybne
naplnený v intenzite charakteristickej pre prečin. Vyplýva to nielen z výšky spôsobenej škody ako

okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, ktorá päťnásobne presahovala min. hranicu
väčšej škodu (2.660 eur), ale ako správne poukázal okresný súd aj zo sofistikovaného spôsobu
vykonania tohto trestného činu. V žiadnom prípade tak nešlo o nepatrnú závažnosť činu.
Krajský súd však dospel k záveru, že odvolania oboch obžalovaných sú dôvodné pokiaľ ide o uložené
tresty.

Čo sa týka pomeru a miery poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, okresný súd správne u oboch
obžalovaných zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno k) Trestného zákona, že dobrovoľne
nahradili spôsobenú škodu. Priťažujúce okolnosti u žiadneho z obžalovaných ani krajský súd nezistil.
Pokiaľ sa obžalovaný Ing. P. A. domáhal v odvolaní priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno
j) Trestného zákona, že pred spáchaním skutku viedol riadny život, túto mu nebolo možné priznať

vzhľadom na jeho priestupkovú minulosť. To platí aj vo vzťahu k spoluobžalovanému F. B., ktorý bol
navyše v minulosti aj dvakrát odsúdený za daňovú trestnú činnosť, aj keď odsúdenia má už toho
času zahladené. Správne okresný súd skonštatoval, že pre prípad ukladania trestu odňatia slobody savychádza z trestnej sadzby upravenej podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona, t. j. v rozpätí od 1 roka
do 3 rokov a 8 mesiacov.
Okresný súd však dospel k nesprávnemu právnemu záveru pokiaľ ide o druh uloženého trestu. Jeho

názor, že účel trestu možno v prípade obžalovaných dosiahnuť len uložením trestu odňatia slobody s
podmienečným odkladom jeho výkonu, nie je správny.
Podľa názoru krajského súdu je možné v tomto prípade účel trestu sledovaný v ust. § 34
Trestného zákona dosiahnuť u obžalovaných aj niektorým z alternatívnych trestov k trestu odňatia
slobody, konkrétne peňažným trestom. Krajský súd pri svojej úvahe o druhu trestu zohľadnil osobné

a majetkové pomery obžalovaných, ich vek, tiež fakt, dobu, ktorá uplynula od skutku, počas ktorej
sa obžalovaní žiadnej inej trestnej činnosti nedopustili, no najmä skutočnosť, že vzniknutú škodu
poškodenej spoločnosti medzičasom celú nahradili.
S poukazom na to krajský súd obom obžalovaným ako páchateľom úmyselného trestného činu, ktorým
získali resp. sa snažili získať majetkový prospech, uložil podľa § 56 odsek 1 Trestného
zákona peňažné tresty na úrovni ich súčasného čistého mesačného príjmu, teda vo výmere 300 eur,

ktoré budú nepochybne obaja schopní zaplatiť. Takéto tresty podľa názoru krajského súdu spravodlivo a
objektívne zohľadňujú potreby a účel trestu z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie a tiež potrebu
morálneho odsúdenia obžalovaných spoločnosťou.
Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil súd obom
obžalovaným podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona náhradný trest odňatia slobody na samej dolnej

hranici zákonného rozpätia, t. j. jeden rok.
Z prezentovaných dôvodov krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.