Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317203358
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317203358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: F. O., nar. X.X.XXXX, bytom L., Q.
č. XXX, v konaní právne zastúpený JUDr. Albínom Lanczom, advokátom, so sídlom Galanta, Mierová
1435/33, proti žalovanému: BUBO travel agency, s.r.o., IČO: 35 824 859, so sídlom Bratislava, Dunajská
č. 31, v konaní právne zastúpený: CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Panenská č.
18, o zaplatenie 3.563,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č.k. 15Csp/51/2017-178, zo dňa 18. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny p o t v r d z u

j e a v časti úrokov z omeškania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z priznanej istiny od 06.12.2016 do zaplatenia.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.563,20 Eur spolu s 8% ročným úrokom z omeškania od 6.12.2016 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 741a, § 741b ods. 1, 2§ 741c ods. 1, ods.
2, § 741h ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecne súd dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia istiny
vo výške 3 563,20 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že pre porušenie povinností zo strany žalovaného
vzniklo žalobcovi ako objednávateľovi zájazdu právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré právo aj riadne
a včas uplatnil dňa 6.12.2016 pričom napriek uvedenému zo strany žalovaného nedošlo k vráteniu
poskytnutého plnenia.

3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním zistené, že medzi stranami sporu došlo dňa
18.11.2016 k uzavretiu Zmluvy o obstaraní zájazdu formou vyplnenia elektronickej objednávky na
webovej stránke žalovaného s tým, že pri vyplnení elektronickej objednávky bola stanovená cena
zájazdu vo výške 3 563,20 Eur, ktorú žalobca uhradil dňa 24.11.2016 na účet žalovaného a uvedenú
cenu teda súd považoval za cenu dohodnutú a cenu konečnú, ktorá mala zahŕňať všetky náklady
žalobcu. Žalobca vyplnením formulára a automatickým generovaním ceny prejavil vôľu uzatvoriť cenu
o obstaraní zájazdu za generovanú cenu, teda prejav jeho vôle smeroval k tomu, že uzavrie zmluvu za

podmienok a v cene, ktorá mu bola známa pri kontraktačnom procese. Dňa 5.12.2016 bola žalobcovi
zaslaná informácia formou e-mailovej správy, že za ubytovanie v jednolôžkovej izbe, nakoľko ho nebolo
možné ubytovať s iným účastníkom zájazdu, musí žalovanému doplatiť sumu 495,- Eur. Podľa názoru
súdu tým došlo k zvýšeniu ceny zájazdu, pričom na tom nemení nič tvrdenie žalovaného, že žalobcabol na túto možnosť upozornený vo Všeobecných obchodných podmienkach, s ktorými pri vypĺňaní
objednávkového formuláru vyslovil súhlas. V zmysle ust. § 741c ods. 2 Občianskeho zákonníka však
zákon neumožňuje cestovnej kancelárii zvýšiť dohodnutú cenu zájazdu z dôvodu, že nie je možné

účastníka zájazdu ubytovať s inou osobou. Zo Všeobecných obchodných podmienok pritom nevyplýva,
akésúkritériaprevýberúčastníkazájazdu,ktorýjepovinnýpriplatiťsijednolôžkovúizbu.Ztohtopohľadu
je preto potrebné Všeobecné obchodné podmienky žalobcu vyhodnotiť ako nepresné, nedávajúce
spotrebiteľovidostatočnéapresnéinformácie,abysamoholrozhodnúťužvproceseuzatváraniazmluvy.
Takýto postup cestovnej kancelárie súd vyhodnotil ako porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona,

pričom toto porušenie povinnosti spočívalo v tom, že žalovaný sa snažil zvýšiť cenu zájazdu z dôvodu,
ktorý zákon v svojom kogentnom ustanovení nepripúšťa. Na základe toho teda podľa názoru súdu
vzniklo na strane žalobcu jednoznačné právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré realizoval formou e-
mailovejsprávyzodňa6.12.2016,ktorýnásledneopakovaltaktiežve-mailovejsprávezodňa8.12.2016.
Skutočnosť, že žalovaný si bol vedomý, že úkony žalobcu a prejav jeho vôle smerujú k odstúpeniu od
zmluvy pritom jednoznačne vyplýva z jeho postupu, ktorý je zrejmý z výpočtu storno poplatkov, kde sám

žalovaný vychádza z dátumu odstúpenia ku dňu 6.12.2016. Súd mal za to, že dôvodom odstúpenia od
zmluvy o obstaraní zájazdu bolo porušenie povinnosti žalovaného ako cestovnej kancelárie, pretože
tento pristúpil k jednostrannému zvýšeniu dohodnutej ceny zájazdu z dôvodu, ktorý Občiansky zákonník
v svojom § 741c ods. 2 nepripúšťa. Na základe toho teda na strane žalovaného vznikla povinnosť vrátiť
žalobcovi zaplatenú cenu za zájazd v zmysle § 741h ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorú povinnosť si

dobrovoľne nesplnil a preto mu súd uložil povinnosť zaplatiť čiastku 3 563,20 Eur spolu s 8 % ročným
úrokom od 6.12.2016, nakoľko k uvedenému dátumu žalobca od zmluvy platne odstúpil a žalovanému
k uvedenému dátumu vznikla povinnosť vrátiť mu poskytnuté plnenie.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi

ako procesne úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania, pričom o ich výške bude podľa §
262 ods. 2 CSP rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
skonči.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o obstaraní zájazdu
prostredníctvom elektronického objednávkového formulára pred odoslaním objednávky súhlasil so
Všeobecnými zmluvnými podmienkami účasti na zájazdoch žalovaného ( ďalej len VZP), ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a zmluvu je nevyhnutné vykladať práve v kontexte VZP, v ktorých sú
podrobne upravené práva a povinnosti strán, ako je to bežne v praxi zaužívané a žiadnym spôsobom

nie je možné spochybniť ich záväznosť. Žalovaný v tejto veci poukazuje na relevantné ustanovenia
VZP, obsahujúce informáciu o tom, že cena zájazdu je vždy kalkulovaná na dvojlôžkovú izbu s
povinnosťou doplatku za jednolôžkovú izbu v prípade, ak nie je možné doubytovanie. Toto v praxi z
objektívnych príčin ani nie je možné v rámci kontraktačného procesu upraviť iným spôsobom, nakoľko
žalovanému nie je vopred známy počet účastníkov zájazdu, ich preferencie, atď. a práve z tohto

dôvodu najneskôr 21 dní pred zájazdom informuje o doplatku zájazdu, avšak vždy výlučne v prípade,
ak je doplatok nevyhnutný. Odvolateľ poukazuje na článok II bod 1 (tretia veta) VZP, podľa ktorého
„cena zájazdu je kalkulovaná na osobu ubytovanú v dvojlôžkovej izbe, ak nie je v popise zájazdu
v katalógu uvedené inak. Záväzná výsledná cena, ktorú je objednávateľ povinný zaplatiť CK Bubo
(cena zájazdu + suma všetkých povinných a nepovinných príplatkov) je uvedená v kalkulácii doplatku

k zájazdu.“ Odvolateľ uviedol, že v rámci kalkulácie doplatku je uvádzaná i presná výška letiskových
poplatkov, prípadne iných doplnkových služieb, ktorých výška z objektívnych príčin žalovanému nie
je pri uzatváraní zmluvy známa a na úhradu z tohto dôvodu vyzýva až po vyčíslení jednotlivých
položiek, najmä s ohľadom na počet a zloženie účastníkov zájazdu, aktuálnu cenu letiskových poplatkov
a pod., nie však neskôr ako 21 dní pred zájazdom, presne v zmysle znenia VZP. Žalobca bol teda

už pri objednaní zájazdu a v súlade s VZP upozornený na skutočnosť, že ubytovanie je štandardne
zabezpečované v dvojlôžkových izbách, avšak v prípade, že takéto doubytovanie nebude možné,
zaväzuje sa doplatiť príplatok za ubytovanie v samostatnej izbe. Zmenu ubytovania z dvojposteľovej na
jednoposteľovú izbu nie je možné považovať za zmenu podstatnej podmienky zmluvy, nakoľko žalobca
mal zabezpečené ubytovanie v rovnakom štandarde, ako si objednal. Žalovaný nesúhlasí s názorom

súdu prvej inštancie, že došlo k zvýšeniu ceny zájazdu, naopak práve s ohľadom na skutočnosť, že
informácia o doplatku v prípade nemožnosti doubytovania je súčasťou VZP, a to na viacerých miestach
textu, pričom žalobca jednoznačne vyslovil súhlas so znením VZP, nie je možné považovať povinnosť
doplatku za jednolôžkovú izbu za zvýšenie ceny zájazdu tak, ako to má na mysli znenie ust. § 741c ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Cena ubytovania bola zahrnutá riadne v cene zájazdu a po
zaslaní Bližších informácií navýšená o sumu 495 Eur za ubytovanie v jednoposteľovej izbe, pričom suma
doplatku predstavuje reálne náklady na doubytovanie v jednoposteľovej izbe a žalovaný sa žiadnym

spôsobom týmto neobohacuje na úkor žalobcu. V zmysle ustálenej judikatúry platí všeobecná zásada
uvedená v § 53 ods. 4 písm. a) OZ a to, že za neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa
spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Žalovaný si však jednoznačne splnil svoju
informačnú povinnosť v rámci zmluvnej prevencie v zmysle § 43 OZ, nakoľko vopred žalobcu informoval
o príplatkovej povinnosti pre daný prípad, pričom ustanovenie o príplatkovej povinnosti nespôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a nespôsobuje
ani zmenu podstatnej podmienky zmluvy, v ktorej dôsledku mohlo vzniknúť žalobcovi právo odstúpiť
od zmluvy. O nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán by sa mohlo jednať jedine v
prípade, ak by v dôsledku navýšenia ceny zájazdu došlo zároveň k zvýšeniu zisku žalovaného na úkor
žalobcu. Bol tiež dodržaný princíp zmluvnej slobody, ktorý je zároveň v súlade s princípom zmluvnej
spravodlivosti a požiadavkou equity. Preto podmienky uvedené vo VZP nie je v žiadnom prípade možné

vyhodnotiť ako neprijateľné. Odvolateľ poukazuje na charakter zájazdov, v danom prípade expedičných
a organizačne náročných, kedy nie je objektívne možné, ani pri vynaložení odbornej starostlivosti
predvídať všetky okolnosti konkrétneho zájazdu a preto nie je uvedená konkrétna výška príplatkovej
povinnosti pri uzatvorení zmluvy, pričom príplatková povinnosť bola žalobcovi oznámená bezodkladne
v čo najkratšom možnom termíne a to už po dvoch týždňoch odo dňa uzavretia zmluvy. Nie je pravda,

že ustanovenie VZP o možnosti príplatkovej povinnosti malo neurčitý obsah, ktoré ustanovenie by bolo
možné chápať ako možnosť voľby formy ubytovania, naopak, podľa z uvedených ustanovení VZP je
zrejmé, že sú presne vymedzené podmienky, za ktorých bol žalovaný oprávnený ubytovať žalobcu v
jednoposteľovej izbe za príplatok, nešlo o možnosť voľby formy ubytovania, nakoľko toto oprávnenie
je s ohľadom na počet a zloženie účastníkov zájazdu viazané z objektívnych príčin na žalovaného ako

organizátora zájazdu. Žalobca mal možnosť zvoliť ubytovanie v jednoposteľovej izbe už pri vypĺňaní
objednávkového formuláru, nakoľko však jednoposteľovú izbu nezvolil, de facto jednoznačne akceptoval
možnosť doubytovania a preto musel rátať aj s možnosťou, že doubytovanie nebude možné a bude
mať povinnosť doplatku za jednoposteľovú izbu. Žalovaný sa vždy snaží nájsť riešenie, aby účastníci
zájazdu neboli povinní doplácať akýkoľvek doplatok, ak to nie je nevyhnutné a v tomto prípade bolo

navrhnutýmriešenímdoubytovaniežalobcuvdvojposteľovejizbepriamososprievodcomzájazdu,očom
bezprostredne po získaní informácií o tejto možnosti bez doplatku žalovaný informoval žalobcu, avšak
žalobcasanapriektomuzájazdunezúčastnil,čímžalovanémuvznikolnároknastornopoplatokvzmysle
VZP. Zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu žiadnych povinností vyplývajúcich mu z právnych
predpisov ani zo zmluvy o obstaraní zájazdu. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla, nie je pričítateľná konaniu

žalovaného a nevznikla v príčinnej súvislosti s porušením akejkoľvek jeho povinnosti. Navyše žalovaný
poukazuje i na nesprávnosť výroku súdu prvej inštancie ohľadom priznanej výšky úroku z omeškania 8%
ročne,nakoľkovobčianskoprávnychvzťahochjemaximálnavýškaúrokuzomeškaniaurčenáosobitným
predpisom, čo v dotknutom období predstavovalo 5% ročne. Vzhľadom k uvedenému žalovaný navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

6. Žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhol ho potvrdiť.
Nesúhlasil s názorom žalovaného, že žalobca vyjadril súhlas s VZP, keďže len formálne označil túto
položku, aby mohol zavŕšiť kontraktačný proces, zároveň uvedeným nevyjadril aj súhlas s príplatkom
predpokladaným vo VZP za pristúpenia ďalších podmienok, ktoré neboli žalobcovi v priebehu vypĺňania

zmluvy žiadnym spôsobom prezentované (žalobca totiž zvolil ako formu ubytovania doubytovanie, bez
akéhokoľvek upozornenia, že sa nejedná o konečnú voľbu). Žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s
okolnosťou, že jeho VZP obsahujú neprijateľné podmienky a preto aj v prípade hypotetickej záväznosti
danéhodokumentunedochádzakplatnostiustanoveníopríplatkuzajednolôžkovéubytovanie.Žalovaný
sa snaží navodiť dojem, že takáto forma úpravy VZP je prakticky jediná možná, s čím sa žalobca rovnako

nestotožňuje, keďže na zvýšenie transparentnosti uvedenej položky, stačí len v rámci objednávkového
formulára pripojiť zmienku o tom, že voľba dvojubytovania nemusí byť konečná, resp. je možnosť
primárne určiť cenu s jednolôžkovým ubytovaním, a v prípade, ak vie cestovná kancelária zabezpečiť
doubytovanie, ponúkne klientovi zľavu. Rozhodne nemal žalovaný uisťovať žalobcu, že má celý
zájazd plne uhradený, keď s odstupom pár dní voči nemu požadoval doplatok za ubytovanie. Žalovaný

zavádza, keď tvrdí, že položka príplatku bola uvedená v kalkulácii doplatku. Žiadny dokument s takýmto
charakterom však nebol v rámci daného vzťahu generovaný a žalobca sa o povinnom doplatku dozvedel
až e-mailom. Všetky ostatné položky, vrátane letiskových, údajne tiež vopred neurčiteľných poplatkov,
boli v prejednávanej záležitosti žalobcovi riadne oznámené hneď pri prvotnej cenovej ponuke označenejako celková cena zájazdu. V rozpore s tvrdeniami žalovaného teda nejde v rámci daných položiek
o rovnako neodhadnuteľné poplatky, keď k neskoršiemu oznámeniu došlo výlučne pri poplatku za
jednoposteľovú izbu. Zároveň všetky formulácie upravujúce túto položku príplatku za ubytovanie, je

nutné označiť za nepresné a neurčité, keď nenavodzujú jednoznačnú možnosť záveru, akým spôsobom
vlastne režim príplatku funguje. Žalobca nesúhlasí s tým, že zmena ubytovania nepredstavuje zmenu
podstatnej podmienky zmluvy. Uvedená zmena je priamo prepojená so zmenou ceny o viac ako 13%,
na základe čoho ju treba vnímať ako podstatnú okolnosť. Žalobca preto súhlasí so záverom súdu
prvej inštancie, že v danom prípade došlo k zvýšeniu ceny. Hoci by daná skutočnosť aj bola výsledkom

postupu predpokladaného vo VZP, ktorá premisa sama o sebe zakladá právo odstúpiť od zmluvy, odkaz
na VZP, s ktorým sa automatizovane vyjadruje súhlas jeho zakliknutím, bez možnosti ovplyvniť obsah a
znenie VZP, rozhodne nemožno považovať za formu riadneho oboznámenia. Nie je pravdivé tvrdenie
žalovaného,žesisplnilsvojuinformačnúpovinnosťavopredžalobcuinformovalopríplatkovejpovinnosti
v prípade, ak bude ubytovaný v jednoposteľovej izbe. Žalobca nebol na túto možnosť upozornený pri
voľbe formy ubytovania počas objednávky, rovnako táto informácia absentovala pri položkách sumára

o poplatkoch, nebola obsahom sumy predstavujúcej údajne celkovú cenu zájazdu a rovnako o tejto
položke nepojednávali ani zamestnanci žalovaného v rámci e-mailov, kde opakovane žalobcovi potvrdili,
že má uhradený celý zájazd. Žalovaný sa tiež snaží navodiť dojem, že žalobcu o tomto príplatku
informoval bezodkladne v čo najkratšom možnom termíne, avšak pravdou je, že uvedené oznámenie
bolo realizované v posledný možný deň, kedy zákon aj VZP umožňujú akokoľvek meniť cenu (teda

21 dní pred odjazdom). Žalovaný sa tiež snaží obhájiť svoj postup poukazom na to, že sa nejednalo
o svojvoľné zvýšenie ceny, avšak na takúto formu vnímania jeho prístupu žalobca ani nepoukazoval.
Žalobca iba využil svoje právo po podstatnom navýšení ceny, keďže z pôvodnej inzerovanej sumy
2.800 eur by sa bol dostal na sumu prevyšujúcu 4.000 eur. Neobstojí preto argumentácia žalovaného,
že by žalobca nemal žiadny dôvod na odstúpenie, lebo žalovaný našiel riešenie vzniknutej situácie.

Faktom však je, že dané riešenie bolo nájdené až po prejave vôle odstúpiť od zmluvy a iniciované bolo
pravdepodobne práve touto skutočnosťou. Žalobca v danej veci pristúpil iba k využitiu svojho práva a
preto neprichádza do úvahy preskúmavanie jeho vnútorných motívov k takémuto konaniu, ktoré napriek
tomu odôvodnil a to stratou dôvery v žalovaného, keď sa bál ďalšieho navyšovania ceny zájazdu,
nakoľko bol svedkom takéhoto postupu už dvakrát predtým. Žalovaný tvrdí, že žalobca mal možnosť

zvoliť si ubytovanie v jednoposteľovej izbe, a tým, že tak nespravil, tak de facto súhlasil s doubytovaním.
Skutočný priebeh vypĺňania objednávkového formulára však nepreferoval žiadnu formu ubytovania,
žalobca si teda aktívne musel zvoliť jednu z dvoch ponúkaných možností a pri výbere doubytovania
nedošlo k žiadnemu upozorneniu na možnú budúcu zmenu ceny (súčasný formulár už má iný dizajn,
preto je postup žalovaného overiteľný prostredníctvom listinných dôkazov). K tvrdeniam žalovaného

v odvolaní napokon žalobca upozorňuje, že si nenárokuje náhradu škody ale vrátenie poskytnutého
plnenia po využití práva žalobcu na odstúpenie od zmluvy. Preto treba doplniť, že ani žalobca neporušil
žiadnu svoju povinnosť a niet dôvodu, aby bol postihovaný pre využitie svojho práva.

7. Odvolateľ v odvolacej replike v podstate zotrvával na doterajších vyjadreniach a zopakoval argumenty

uvádzané v podanom odvolaní.

8. Aj žalobca v odvolacej duplike zotrvával na svojich skorších vyjadreniach.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny s výnimkou rozhodnutia o priznanom

príslušenstve žalovanej pohľadávky.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15CsP/51/2017 bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.563,20 eur spolu s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi v celosti

vyhovel a priznal plnú náhradu trov konania.

11. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledkyjednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože
odvolacísúdvcelomrozsahuzdieľaiprávnezáveryprvoinštančnéhosúduvoveci,ktorýnavecaplikoval

správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na písomné vyhotovenie rozsudku
prvoinštančného súdu. Vzhľadom k odvolacej argumentácii žalovaného a nad rámec už uvedeného v
napadnutom rozhodnutí dopĺňa iba nasledovné:

12.Odvolacienámietkyžalovanéhospočívalivtvrdení,žežalobcaodstúpilodzmluvynedôvodne,keďže
žalovaný žiadne povinnosti vyplývajúce mu z právnych predpisov ani zo zmluvy o obstaraní zájazdu,
neporušil. K zvýšeniu ceny zájazdu v danom prípade nedošlo, žalovanému už pri uzatváraní zmluvy
muselobyťzobsahuVZPznáme,žeaknebudejehodoubytovaniemožné,zaväzujesadoplatiťpríplatok
zaubytovanievjednolôžkovejizbe,ktoréhovýškapriuzatvorenízmluvyvzhľadomkcharakteruzájazdov
nebola známa. Ustanovenia VZP o príplatkovej povinnosti nemožno považovať za neprijateľné zmluvné

podmienky, pretože zaplatením príplatku nedochádza k navýšeniu zisku žalovaného, ale iba k pokrytiu
nákladov za jednolôžkovú izbu.

13. Je nepochybné, že žalobca v predmetnej veci je v postavení spotrebiteľa, keďže si uplatňuje nárok
vyplývajúci mu zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzavretej so žalovaným, ktorý je podnikateľom v oblasti

poskytovania zájazdov. Bolo preto správne, aby súd žalobcovi poskytol náležitú právnu ochranu ako
spotrebiteľovi, nakoľko na vzťah medzi stranami sporu je nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva.

14. Podľa § 48 zákona č. 40/1964 Zb. nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)