Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818205413
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3818205413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr.ZuzanyHolúbkovejaMgr.IvanaKubínyihovsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,a.s.,sosídlom
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, o
zaplatenie 3.385,19 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
17. apríla 2019, č.k. 18Csp/108/2018-101, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania p o t
v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovisumu3.385,19eur, úrok159,83eur,úrokzomeškania1,51eur,poplatkyzapoistenie3,44eur,
úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.385,19 eur od 30.10.2018 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a tretím výrokom rozhodol,

že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne
samostatným uznesením. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca žalobou uplatnil voči žalovanému
nárok na zaplatenie 3.385,19 eur ako nezaplatenú istinu, nezaplatené úroky vo výške 159,83 eur,
úroky z omeškania 1,51 eur, úrok 15,90% ročne z istiny 3.385,19 eur od 30.10.2018 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny a úrokov od 30.10.2018 do zaplatenia, poplatky
za poistenie 3,44 eur ako i nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.12.2015

uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo
výške 4.000 eur, pričom žalovaný porušil svoje povinnosti a žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti
úveru dňa 29.10.2018. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503
ods. 1, § 504, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 2, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a výsledkami vykonaného dokazovania,
keď mal preukázané, že žaloba je čiastočne dôvodná. V konaní bolo preukázané, že žalovaný po
poskytnutí úveru v sume 4.000 eur úver v dohodnutých splátkach vo výške 70,30 eur mesačne riadne

nesplácal, na základe čoho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 29.10.2018. Preto bol
dôvodný nárok žalovaného v časti nezaplatenej istiny úveru 3.385,19 eur, kapitalizovaného úroku ku
dňu zosplatnenia vo výške 159,83 eur, kapitalizovaného úroku z omeškania ku dňu zosplatnenia vo
výške 1,51 eur, poplatku za poistenie 3,44 eur a úroku z omeškania v dohodnutej výške 5 % ročne z
istiny 3.385,19 eur od 30.10.2018 (t.j. odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru) do zaplatenia a v
tejto časti žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o zmluvný úrok vo výške 15,90% ročne, ktorý uplatnil žalobca z

nezaplatenej istiny 3.385,19 eur od 30.10.2018 do zaplatenia, súd v tejto časti žalobu zamietol. Súd
sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že jeho nárok na zaplatenie dojednaného zmluvného úroku trvá od
poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie. Uviedol, že je nesporné, že sporové strany sidojednali zmluvný úrok 15,90 % ako fixný do splatnosti, pričom žalobca pristúpil k zosplatneniu celého
úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia žalobcovi nepatrí. Súd pritom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu

SR sp.zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého ústavný súd odobril názor odvolacieho a
prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ
má podľa súdu právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým,
že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom

prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Súd
ďalej ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania 5 % ročne z úrokov
159,83 eur od 30.10.2018 do zaplatenia. Vychádzal pri totožnosti právnej úpravy z právneho názoru
Najvyššieho súdu ČR, vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 35 Odo 101/2002, že právo požadovať od
dlžníka príslušenstvo z príslušenstva veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník

mu túto možnosť nepriznávajú ( s odkazom aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co/329/2017 - 75 zo dňa 14.05.2018). Súd potom priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s čl.
1.2 zmluvy vo výške 5 % ročne z istiny od 30.10.2018 ( teda odo dňa nasledujúceho po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru) do zaplatenia, keď výška úroku z omeškania bola zmluvnými stranami
dohodnutá a bola v súlade s úrokom z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu

trov konania súd rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1 CSP, keď neúspech žalobcu v pomere k celému
uplatnenému nároku bol len v pomerne nepatrnej časti príslušenstva.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. K úroku po predčasnom
zosplatnení uviedol, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po
ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3
Obchodného zákonníka. Konštatoval, že Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý
úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku toho nároku, moment

jeho zániku nestanovuje. Žalobca odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 11Co/12/2017-90
zo dňa 31. 01. 2017, podľa ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je len vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania a dlžník je
povinný ich platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia. Úrok z
úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik

nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Rovnako pri
aplikácii § 506 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom
priomeškanídlžníka,takétoodstúpenienespôsobujezánikzáväzkuextuncanaďalejtrváprávoveriteľa,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny
inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho

postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností
dlžníka. Na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici,
medzi iným aj na rozhodnutie č. k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29. 11. 2017, podľa ktorého na zaplatenie
úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý písomne
uzavrel zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť

poskytol, a to až do zosplatenenia úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku
dlžníka (aj spotrebiteľa), na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol. Úrok z úveru je v podstate
cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť
tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t. j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi,
pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Záväzok dlžníka platiť úroky spolu so záväzkom

vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom tak,
ako to vyplýva z § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od
poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluve
zviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného
na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ide zároveň o

jednostranný právny úkon odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením
po sebe idúcich troch splátok podľa § 506 Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil
od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal
úver riadne a včas, a teda od zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokovz omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo dohodnutej výške s poukazom
na § 369 Obchodného zákonníka až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z
úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Vo vzťahu úroku a úroku z omeškania

žalobca odkázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, podľa
ktorého Obchodný zákonník a ani zákon č. 129/2010 Z. z. neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky
popri úrokoch z omeškania, ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do splatenia úveru, súčasne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 27.06.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005, podľa ktorého nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany

pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná
(do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením
svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti úveru veriteľovi nevrátil. Úroky a úroky
z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a treba ich odlišovať, pričom
oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len
splatnosť úveru, t. j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe privodiť veriteľovi

zhoršenie (a dlžníkovi, len preto, že je spotrebiteľ zlepšenie) jeho práv. Žalobca taktiež odkázal na
viaceré rozsudky Krajského súdu v Košiciach, ktorými odvolací súd zmenil napadnuté rozsudky tak,
že priznal nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení úveru. Podľa rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8Co/138/2017-83 zo dňa 27. 03. 2018 má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch
z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom tieto možno požadovať súbežne s úrokmi z

omeškania aj po splatnosti celého úveru. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Co/108/2017 zo dňa 29. 05. 2018, podľa ktorého úrok z úveru je cena za užívanie poskytnutých
peňažných prostriedkov a dlžník má platiť úroky za celú dobu užívania až do ich skutočného vrátenia
veriteľovi, pričom tomuto názoru má svedčiť aj to, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako
bezúročná. Ak zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne

dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté
úroky po zosplatnení aj veriteľ. Ak by dlžník nebol povinný po predčasnom zosplatnení platiť veriteľovi
úroky, nastala by absurdná situácia, bolo by popreté, že úroky sú cena peňažných prostriedkov v
zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa a dlžník by sa ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol
v prípade riadneho splácania úveru. Poukázal aj na návrh zákona z roku 2013,

ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorý obsahoval znenie
v § 53 ods. 9 OZ, kde na konci sa pripája veta "Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria
dodávateľovilendouplatneniaprávapodľa §565"stým,ženavrhovanázmenanebolanikdylegislatívne
prijatá a žiadna zákonná novelizácia takéto, ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na
zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Skutočnosť, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo

forme zákona dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok
po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. K rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, ktorý pri rozhodovaní vychádzal aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. IV. ÚS 476/2012 uviedol, že v predmetnej veci sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou na porušenie
základného práva, najmä práva na súdnu ochranu, v žiadnom prípade nevyjadril právny názor, ktorý by

akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu ohľadne úrokov po zosplatnení. Na podporu svojich
tvrdení žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a priznal mu náhradu trov konania,
vrátane odvolacieho.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v zamietajúcom výroku (výrok II.), ako aj v nadväzujúcom výroku o nároku

na náhradu trov konania (výrok III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) odvolaním napadnutý nebol, preto
je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

6. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.12.2015 uzatvorená úverová zmluva, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4. 000 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť v
mesačnýchsplátkachvpočte108po70,30eur.Výzvounapredčasnésplatenieúveruzodňa29.10.2018rozhodol žalobca o predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 29.10.2018 a vyzval žalovaného na
úhradu celého zostatku úveru vo výške 3.609,97 eur s príslušenstvom. Pokiaľ ide o otázku nároku
veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd, opierajúc sa o už

konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.
7. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, na ktorého odôvodnenie
odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada doplniť, že závery Najvyššieho súdu SR, obsiahnuté

v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu
Prešov č. k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23.11.2011, ktoré závery súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že "...pokiaľ veriteľ pristúpi k
tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru", Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

8. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že zosplatnenie ako jednostranný právny

úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Je potrebné zohľadniť skutočnosť, že
zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie
a je potrebné ich odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania
predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných
úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V prípade predčasného a mimoriadneho

zosplatnenia úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa)
dôjde k zmene pôvodne dohodnutého úverového vzťahu. V dôsledku takéhoto jednostranného
úkonu veriteľa vznikne mu nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov
kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, t.j. veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na

dispozíciu s istinou úveru a obmedzenie možnosti produkovať zisk.

9. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý

a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. V danom prípade je potrebné prijať zhodný záver so súdom prvej inštancie,
že žalobcovi nepatrí za obdobie nasledujúce po zosplatnení nárok na zmluvný úrok.

10. Ďalej odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalobcu poukazujúce na to, že má nárok na úrok
z omeškania zo zmluvných úrokov ako nedôvodné vzhľadom na súdnu prax zakazujúcu anatocizmus
(t.j. požadovanie úrokov z omeškania z riadnych úrokov) z dôvodu, že riadne úroky sú podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky a § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníkapriznávanároknaúrokyzomeškaniaibazplneniazhlavnéhopeňažnéhozáväzku.Akbysme

veriteľovi priznali možnosť poberať úroky aj zo splatných úrokov, znamenalo by to, že aj príslušenstvo
pohľadávky by malo svoje vlastné príslušenstvo. Z ust. § 121 OZ, ako aj zo samotnej povahy veci
vyplýva, že požadovať príslušenstvo z príslušenstva nemožno a úročenie úrokov je teda neprípustné.
Požadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstvajeneprípustnénielenpridohodnutýchúrokoch,aleaj
pri úrokoch z omeškania. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením

príslušenstva, ale nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Ak sa dlžník dostane do omeškania s
platením dohodnutých úrokov, nemožno od neho požadovať úroky z omeškania z dohodnutých úrokov
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obdo 4/1994). Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že
zákon (Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník) veriteľovi takúto možnosť nepriznáva.

11. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti, vo výroku II. a v nadväzujúcom výroku III. o trovách konania podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.12. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mu však žiadne trovy
nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 2:1.
Odlišné stanovisko sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho k rozhodnutiu o nároku veriteľa na úrok z úveru za
obdobie po jeho splatnosti:

1. Ohľadom danosti práva veriteľa z úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obch. zák.) na úrok z úveru
za obdobie po jeho splatnosti som v minulosti v rozhodovacej praxi zastával názor, tu prezentovaný
väčšinovým stanoviskom, že právna úprava úveru nepriznáva veriteľovi právo na úrok z úveru za
obdobie po jeho splatnosti (riadnej, či predčasnej). Súčasne som mal zato, že okrem úroku z omeškania
nie je s dlžníkovou dispozíciou s nevrátenou splatnou istinou úveru spojený žiaden ďalší nárok veriteľa.
2. Považujem za nezlučiteľné so základnými zásadami práva, aby porušenie práva zo strany dlžníka

v podobe omeškania s vrátením úverovej istiny mohlo mať za následok, že jeho postavenie sa stane
výhodnejšie, než v prípade, pokiaľ by svoj dlh plnil riadne. Ak by bol správny väčšinový názor, že
po zosplatnení dlhu z úveru veriteľovi viac nepatrí úrok, ale len úrok z omeškania, k uvedenému
zvýhodneniu omeškaného dlžníka pri súčasných úrokových sadzbách dôjde. Pokiaľ totiž pre omeškanie
dlžníka s vrátením splátok úverovej istiny využije veriteľ svoje právo a úver predčasne zosplatní (§ 565

OZ) bude dlžník od zosplatnenia povinný ďalej platiť za nevrátenú istinu úveru menej, než keby plnil
riadne. V posudzovanom prípade 5 % ročne, namiesto 11,9 % ročne.
3.Ikeďprávnaúpravaúveru§497anasl.Obchodnéhozákonníkaneobsahujevýslovnéurčenie,dokedy
veriteľovi patria úroky z úveru, neumožňuje vyššie uvedený dôsledok iný výklad, než prezentovaný
odvolateľom, teda že úrok z úveru patrí veriteľovi aj po predčasnom zosplatnení úveru, a to popri úroku

z omeškania. Preto bude aj v spotrebiteľskom vzťahu prípustná dohoda, že poskytnutá istina je úročená
až do jej vrátenia.
4. Pokiaľ by aj mnou preferovaný výklad právnej úpravy úveru nebol správny, zakladala by dlžníkova
dispozícia s istinou úveru v čase po jej splatnosti bezdôvodné obohatenie na jeho strane, pretože by sa
nedovolenou držbou peňažných prostriedkov veriteľa bezdôvodne obohacoval (plnenie bez právneho

dôvodu). Obdobne ako pri užívaní cudzej hnuteľnej veci, cudzieho bytu a podobne, ku ktorému by
dochádzalo bez právneho dôvodu. V týchto prípadoch je nepredstaviteľné, aby za takéto užívanie
nevznikalo na strane vlastníka veci právo na vydanie prospechu, ktorý by jej užívateľovi vznikal užívaním
bez právneho dôvodu. Ani užívanie cudzích peňazí preto nemôže ostať bez protiplnenia. Pre úplnosť
je potrebné uviesť, že takýmto protiplnením nie je úrok z omeškania, a úrok z omeškania ani takéto

protiplnenie nekryje, pretože kryje len náhradu škody (§ 519 OZ).
5. Napokon mám zato, že pri závere o neexistencii zákonného práva na úrok z úveru za čas omeškania
s jeho vrátením nie je namieste odkazovať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012.
V tomto rozhodnutí bolo výslovne uvedené, že Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k

rozhodnutiu. Otázku správnosti záveru všeobecných súdov o neexistencii zákonného nároku na úrok z
omeškaného úveru preto Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí neposudzoval. V rozhodnutí sa zaoberal
náležitosťami odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska práva na spravodlivý proces.
6. Na základe uvedeného nesúhlasím s prijatým väčšinovým rozhodnutím ohľadom nároku na úrok z
úveru za obdobie po zosplatnení úveru a aj tento nárok bolo potrebné veriteľovi priznať.

V Trenčíne dňa 20. februára 2020
Mgr. Ivan Kubínyi
člen senátu

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).