Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119210562
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119210562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: S. I., J.. XX.XX.XXXX, G.
H., XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, IČO: 31 954 448, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO:
35 762 752, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto,
o primerané finančné zadosťučinenie 1.055,07 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, č. k. 11Csp/130/2019-38 zo dňa 25. októbra 2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ale len z prisúdenej
istiny.“

2. 2.1 V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si žalobou z 10.06.2019 uplatnil voči žalovanému
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.055,07 eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) na základe toho, že v konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 9C/171/2015 bol úspešný so žalobou o neplatnosť dohody o zrážkach
zo mzdy zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej so žalovaným. Citoval pritom časť odôvodnenia

spomínaného rozsudku a uviedol, že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv.
V žalobe uviedol, že žalovaný listom z 23.02.2015 požiadal jeho zamestnávateľa o vykonávanie zrážok
zo mzdy v celkovej výške 2.110,14 eur, pričom primerané finančné zadosťučinenie si uplatnil vo výške
polovice tejto sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť formou zrážok zo mzdy. Na
pojednávaní upresnil, že uvedený nárok uplatnil z dôvodu, že dohoda o zrážkach zo mzdy predstavovala
neprijateľnú zmluvnú podmienku.
2.2 Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Poukázal na právny záver rozsudku Krajského súdu v Prešove,

sp. zn. 14Co/91/2012, v zmysle ktorého v záujme eliminácie možného zneužitia ustanovenia § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je nastolenie rovnováhy
zmluvných strán. Podľa žalovaného je potrebné posúdiť, či účel sledovaný zákonom sa dosahuje
vyslovením neplatnosti zmluvnej podmienky, odplaty za úver alebo aj záverom o vzniku nároku naprimerané finančné zadosťučinenie. Účelom ustanovenia § 3 ods. 5 citovaného zákona bolo priznať
spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v
reklamačnom konaní) primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne

účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní, nie priznať primerané finančné zadosťučinenie priamo
zaichakékoľvekporušenie.Vkonaní9C/171/2015bolorozhodnuténazákladevšeobecnýchustanovení
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a nie na základe záveru o porušení práva spotrebiteľa.
Žalovaný namietal aj výšku uplatneného nároku a jej zdôvodnenie v žalobe považoval po skutkovej aj
právnej stránke za neopodstatnené.

2.3Nazistenýskutkovýstavsúdaplikovalustanovenia§52ods.1,3,4zákonač.40/1964Zb.Občiansky
zákonník a ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
2.4 Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že akceptujúc princíp právnej istoty upravený v
článku 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) preto rešpektuje
vyslovený právny záver súdov vyššej inštancie. Keďže žalobca ako spotrebiteľ bol v predchádzajúcom

sporevedenompodsp.zn.9C/171/2015úspešnýasúdypotvrdilineplatnosťdohodyozrážkachzomzdy
v dôsledku vysokej úrokovej sadzby a existencie rizika, že zrážkami zo mzdy by mohlo byť vymáhané
plnenie majúce povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, možno ustáliť, že boli konštatované porušenia
povinnosti dodávateľa voči žalobcovi ako spotrebiteľovi. Súd zdôrazňuje, že môže akceptovať len tie
zisteniaohľadomporušeniaprávspotrebiteľa,ktorévyplynulizkonkrétnehosúdnehosporu,tedavtomto

prípade zo sporu vedeného pod sp. zn. 9C/171/2015. Základ nároku na primerané finančné učinenie
je teda daný. Pokiaľ ide o jeho výšku, zákon nestanovuje žiadne kritéria, len požiadavku primeranosti.
Rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu podľa konkrétnych okolností prípadu. Súd pritom
zohľadňuje to, o aké vážne porušenie práva spotrebiteľa išlo, prihliada na závažnosť a intenzitu
protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny

prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Súd nesúhlasí ani s tým, aby inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia mal plniť reparačnú a sankčnú funkciu. Ide totiž o súkromnoprávny inštitút
občianskoprávneho charakteru, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. Tá je na mieste v iných oblastiach
práva, ako je administratívne alebo trestné právo. Súd sa v tomto smere stotožňuje s právnym názorom
vysloveným v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/50/2018 z 26.06.2018, v ktorom uviedol,

že podstatou primeraného finančného zadosťučinenia nie je sankčná povaha, aj keď ide o zaplatenie,
keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie
predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania
je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej
sa má zadosťučinenie poskytnúť. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd považoval finančné

zadosťučinenie vo výške 100,- eur za dostatočnú satisfakciu pre žalobcu a žalobu preto v prevyšujúcej
časti zamietol.
2.5 O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu, a
preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok

na plnú náhradu trov konania, ktorý sa však bude odvíjať len od výšky prisúdenej istiny. Nezistil totiž
žiadny dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 100,- eur a
výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odvolaní žalovaný tvrdil, že priznanie nároku v sume 100,- eur je neprimerané
a samotná skutočnosť, že sú dospel k záveru o danosti nároku ešte neznamená preukázanie jeho
výšky. Nakoľko v konaní nebol predložený žiadny dôkaz a ani tvrdená žiadna skutočnosť preukazujúca
priznanie akejkoľvek sumy, potom aj pri závere o danosti nároku mala byť žaloba zamietnutá.

Konštatoval, že rozhodnutie v prejednávanej veci síce závisí od úvahy súdu, tá však môže byť prijatá
len na základe konkrétnych skutočností (čo sa v prejednávanej veci nestalo). V súvislosti s výrokom
o trovách konania zdôraznil, že za týchto skutkových okolností nie je na mieste aplikovať princíp, v
zmysle ktorého výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu a danosť nároku bola preukázaná aktorý je viazaný na skutočnosť, že súd prvej inštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným
spôsobom ako ich posudzoval žalobca pri podaní žaloby, prípadne vyjdú najavo ďalšie skutočnosti.
Súčasnemalzato,ževprejednávanejvecižalobcaodpočiatkuneuvádzalžiadnekonkrétneskutočnosti,

na základe ktorých sa mohol oprávnene domnievať o danosti nároku vo výške žalovanej sumy. Na
základe uvedených skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom
rozsahu tak, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia v
rozsahu 100 %. Zároveň si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného v súdom určenej lehote nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného

odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu

v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným,
jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom
objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie

súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

9. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca si uplatňuje nárok na primerané
finančné zadosťučinenie na základe toho, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov, pod sp.
zn. 9C/171/2015 o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa

úspešný, dôkazom čoho je rozsudok z 12.02.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.03.2018. Keďže
žalovanýlistomz23.02.2015požiadalzamestnávateľažalobcuovykonávaniezrážokzomzdyvcelkovej
výške 2.110,14 eur, primerané finančné zadosťučinenie si žalobca uplatnil vo výške 1.055,07 eur, ktorá
predstavuje polovicu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor, formou zrážok zo mzdy obohatiť.10. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na

súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane
spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti

privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje
jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak
táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba
možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

11. K odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie,
odvolací súd uvádza, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma
na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce

aplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávnehointerpretoval,aleboakzosprávnychskutkovýchzáverov
vyvodil nesprávne právne závery.

12. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, odvolací súd zhodnotil túto odvolaciu
námietku vo vzťahu k samotnému nároku ako aj k výške priznaného zadosťučinenia za nedôvodnú. Z

napadnutého rozsudku má odvolací súd za preukázané, že žalobca si úspešne uplatnil voči žalovanému
právo na ochranu spotrebiteľa, keďže súdy potvrdili neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy v dôsledku
vysokej úrokovej sadzby a existencie rizika, že zrážkami zo mzdy by mohlo byť vymáhané plnenie
majúce povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, v dôsledku čoho má podľa zákona o ochrane
spotrebiteľa právo na primerané finančné zadosťučinenie. Základ nároku je tak nepochybne daný.

13. Čo sa týka výšky súdom prvej inštancie priznaného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu
výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu bez stanovenia kritérií pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia je v danom prípade potrebná komparácia s odškodňovaním iných nemajetkových újm v
zmysle vnútroštátnych právnych predpisov (nevylučujúc európske), pri ktorých dochádza k ujme fyzickej
osoby ďaleko závažnejším a už nezvrátiteľným spôsobom.

15. V danej veci považuje odvolací súd sumu 100,- eur za primeranú rozsahu a povahe porušenia práv
žalobcu, keďže porušenie práv spotrebiteľa spočívalo v uplatnení nároku žalovaného na vykonávanie
zrážok zo mzdy žalobcu v celkovej výške 2.110,14 eur.

16. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná suma

zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov. Žalobca bol nútený v dôsledku konania žalovaného domáhať
sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré určitým spôsobom zasahuje do
bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé mu privodiť ujmu v súkromnom živote vo forme strachu,
nepríjemných pocitov a iné. S poukazom na uvedené okolnosti nemožno pochybovať, že výška

súdom prvej inštancie priznaného primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna skutočnostiam
prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie
žalobcovi - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.

17. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd

uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010,

sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).

18. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie
navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne

pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové
zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany
sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa
vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, čo sa však v prejednávanej veci nestalo.

19. Čo sa týka odvolacej námietky, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že predmetný odvolací dôvod predstavuje pochybenie v
procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nemožno subsumovať pod iné odvolacie dôvody a
ktoré je spôsobilé vyvolať následok nesprávneho rozhodnutia vo veci. Z odvolania žalovaného však
žiadne konkrétne porušenie procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplýva, preto sa odvolací súd
predmetnou námietkou žalovaného bližšie nezaoberal.

20. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
100,- eur zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.

21. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a

vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

22.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách

bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v
odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).