Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/90/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318201368
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318201368.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov:

Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová v spore žalobkyne: P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXXX/XX, L., zastúpená splnomocnencom: Občianske združenie Centrum správnej pomoci Galanta,
so sídlom Staničná 1702/10, Galanta, IČO: 51 412 802, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 22.
novembra 2018, č.k. 35Csp/27/2018-118, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti dohôd o zrážkach
zo mzdy potvrdzuje, v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 7.416,51
eur, o povinnosti zaplatiť finančné zadosťučinenie a o nároku na náhradu trov konania ruší a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom určil, že dohody o zrážkach
zo mzdy uzavreté k Revolvingovým zmluvám č. 8500031187 zo dňa 10.9.2013, č. 8500031186 zo dňa
10.9.2013, č. 8500084171 zo dňa 13.10.2014 a č. 8500084168 zo dňa 13.10.2014 uzavreté medzi
žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom sú neplatné, druhým výrokom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni 7.416,51 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, štvrtým výrokom v časti určenia neplatnosti Zmlúv o revolvingovom úvere
č. 8500031187, č. 8500031186, č. 8500084171 a č. 8500084168 zamietol a piatym výrokom žalobkyni
právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil
použitím § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm.
a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 3, 5, § 4 ods. 6, 8 zákona č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa
a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že hoci ako listinné dôkazy boli predložené zmluvy o revolvingovom úvere, z okolností,
za akých boli žalobkyni úvery poskytnuté bolo treba dospieť k záveru, že boli poskytnuté klasické úvery,
nakoľko v danom prípade boli žalobkyni poskytnuté úvery jednorazovo a v konkrétnej výške. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným boli uzavreté zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľské zmluvy. Aj keď predmetné zmluvy sú zmluvami, ktoré vykazujú známky

absolútneho obchodu a je potrebné ich posúdiť podľa Obchodného zákonníka, sú zároveň zmluvami
spotrebiteľskými, a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave
spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia
majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Po preskúmaní zmlúv o úvere z pohľadu čiobsahujú náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, súd prvej
inštancie zistil, že zmluvy neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. f/ citovaného zákona). Konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky nie je v zmluvách

uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých
splátok. Žalovaný mal podľa zmluvy zaplatiť 36 (prvé dve zmluvy) a 42 (druhé dve zmluvy) splátok,
pričom začiatok splácania nebol v zmluvách jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmlúv
vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Dátum poslednej splátky obsahovalo len Oznámenie veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi, ktoré však nemožno považovať za zmluvu o úvere, keďže nebolo žalobkyňou

podpísané a vyhotovené bolo až potom, ako žalobkyňa podpísala návrh na uzavretie zmluvy a zároveň
žalovaný nepreukázal, že toto oznámenie bolo žalobkyni doručené. Vzhľadom na uvedené nedostatky
súd prvej inštancie síce považoval zmluvy o spotrebiteľských úveroch za platne uzavreté, v dôsledku
chýbajúcich náležitostí sú však poskytnuté úvery bezúročné a bez poplatkov. Z predložených listinných
dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že prvý úver bol žalobkyni reálne poskytnutý vo výške
1 277,05 Eur, pričom žalobkyňa splatila sumu vo výške 3 105,84 Eur, t.j. poskytnutý úver preplatila o

1 828,79 Eur, druhý úver bol poskytnutý reálne vo výške 1 277,05 Eur, splatených bolo 3 045,38 Eur,
čiže v tomto prípade bolo splatené o 1 768,33 Eur viac. Tretí úver bol žalobkyni poskytnutý taktiež
vo výške 1 277,05 Eur, splatených bolo 3 996,24 Eur, a síce o 2 719,19 Eur. V prípade posledného
úveru bolo žalobkyni poskytnutých rovnako tak 1 277,05 Eur, splatených však bolo 2 377,25 Eur,
čo je o 1 100,20 Eur. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvy uzatvorené medzi

sporovými stranami neobsahovali zákonom predpísané náležitosti, úvery boli poskytnuté bezúročné a
bez poplatkov, a teda žalobkyňa bola povinná vrátil len to čo jej bolo poskytnuté. Z vyššie uvedeného
prehľadu poskytnutých a splatených čiastok je zrejmé, že žalobkyňa poskytnuté finančné prostriedky
preplatila o sumu 7 416,51 Eur. To znamená, že o túto sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil, a to na
úkor žalobkyne - spotrebiteľa. Súd prvej inštancie mal zato, že žaloba v časti vydania bezdôvodného

obohatenia je dôvodná preto jej v tejto časti vyhovel. Súčasťou uzatvorených zmlúv o úvere bola
aj Dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená v zmysle § 551 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
žalobkyňa súhlasila, aby jej boli vykonané zrážky zo mzdy. Uzatvorením Dohody o zrážkach zo mzdy
je spotrebiteľ nútený kedykoľvek v platnosti zmluvy strpieť vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu
pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez súdnej kontroly uplatnenej veriteľom na základe

neprijateľných klauzúl, resp. bez možnosti spotrebiteľa zamedziť ich vykonávanie v rozsahu uplatnenom
z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie v danom prípade poukázal na závery
Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík pri
Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 21. 1. 2011 pod č. 8636/2010-110.98,113,179, ktorým v bode 9
Komisia dospela k záveru, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená podľa § 551 OZ je zmluvnou

podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a
je v rozpore s ustanovením § 53 OZ, keďže spotrebiteľ je už v čase vzniku nútený uzatvoriť dohodu
o zrážkach zo mzdy. Výkon zrážok zo mzdy je pritom súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej
autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprijateľnému konaniu zo strany
dodávateľa. Z uvedeného dôvodu ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku. S poukazom na vyššie

uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorené
medzi žalobkyňou a žalovaným ku všetkým štyrom zmluvám o úvere sú neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 a 5 OZ z dôvodu, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola
nútená predmetnú dohodu vo vzťahu k žalovanému ako veriteľovi podpísať ako neoddeliteľnú súčasť
formulárovej zmluvy o poskytnutí úveru a tým sa dobrovoľne podrobiť vykonávaným zrážkam bez

možnosti zabránenia ich vykonávania za predpokladu, že tieto sú uplatňované veriteľom z neprijateľných
zmluvných klauzúl, resp. z neplatnej časti právneho úkonu pre rozpor so zákonom alebo dobrými
mravmi. Nakoľko uvedený zabezpečovací inštitút umožňuje dodávateľovi siahnuť na majetkové práva
spotrebiteľa aj za predpokladu, že si uvedené nároky uplatňuje z neprijateľných klauzúl, resp. neplatných
právnych úkonov, súd prvej inštancie bol toho názoru, že spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa, ktorý je povinný sa takémuto konaniu dodávateľa podriadiť bez predchádzajúcej súdnej
kontroly, prípadných neprijateľných klauzúl uplatneného nároku dodávateľa a z uvedeného dôvodu
súd prvej inštancie dohody o zrážkach zo mzdy vyhodnotil za neprijateľné a tým aj neplatné zmluvné
podmienky v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 až 6 OZ. Dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená
účastníkmi z úverovej zmluvy je zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pretože spotrebiteľ je nútený kedykoľvek v čase platnosti
zmluvy strpieť vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi
bez súdnej kontroly, a teda ide o tzv. mimosúdne zrážky zo mzdy, ktoré umožňujú postihovať majetok
dlžníka. Z uvedeného dôvodu za nesprávny treba považovať aj názor žalovaného, že žalobkyňa nemánaliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, a preto žalobe aj v časti
určenia neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy vyhovel. V časti neplatnosti uzavretých úverových
zmlúv súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko mal za to že zmluvy boli uzatvorené platne,

len neobsahovali všetky zákonnom predpísané náležitosti, čo malo za následok bezpoplatkovosť a
bezúročnosť poskytnutých úverov. Žalobkyňa sa podanou žalobou v neposlednom rade domáhala aj
vydania finančného zadosťučinenia, a to v sume 1 000,- Eur, ktorú odôvodnila zhoršením zdravotného
stavu v dôsledku postupu žalovaného, ktorý neustále používal vyhrážky a hrubý nátlak, čo spôsobilo
dlhodobú práceneschopnosť žalobkyne, ako aj intenzitou zásahu do jej práv a výškou sumy, o ktorú

sa žalovaný na jej úkor obohatil. Na základe podanej žaloby bolo teda zahájené konanie, v rámci
ktorého sa okrem iného žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému prišlo
na strane žalovaného z dôvodu, že pre absenciu podstatných náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, sa žalobkyni poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov. Absenciou podstatných
náležitostí sa právny úkon - spotrebiteľské zmluvy v tejto časti stali neurčitými, nezrozumiteľnými a
obsahovo predstavovali teda rozpor so zákonom. Zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným

boli vo svojich ustanoveniach v rozpore so zákonom a zakladali hrubú nerovnováhu práv a povinnosti
v neprospech slabšieho spotrebiteľa a predstavovali tak porušenie ustanovenia § 4 ods. 6 a ods. 8
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Pri uzatvorení zmlúv použil žalovaný nekalé obchodné
praktiky spočívajúce v tom, že text obsahu zmlúv bol tlačený veľmi malým písmom v dôsledku čoho
je formulár nečitateľný a v uplatnení dohody o zrážkach, ktorá je v zmysle ustanovenia § 5a ods. 1

zákona č. 250/2007 Z.z. vyslovene neprípustnou formovou zabezpečenia záväzku. Uvedené nebránilo
žalovanému v tom, aby aj napriek prebiehajúcemu súdnemu sporu využil postup považovaný za nekalú
obchodnú praktiku a na základe neprípustného zabezpečenia svojej pohľadávky sa snažil o uspokojenie
svojho neodôvodneného nároku. Súd prvej inštancie mal zato, že žalobkyňa ako spotrebiteľ, sa v
predmetnom konaní domáhala ochrany svojich práv súdnou cestou a v konaní bola úspešná, takže jej

v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. prislúcha aj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie bolo zo strany žalobkyne uplatnené v sume 1
000,- Eur. Žalovaný, ktorý poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, má
postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorá sa vyžaduje nielen v rovine uzatvorenia zmluvy v súlade
so zákonom, ale aj v jej následnom plnení a prijímaní finančných plnení zo strany spotrebiteľa. Žalovaný

predložil k podpisu (štyri krát) návrh spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahovala všetky náležitosti v
zmysle zákona o spotrebiteľských úverov, v dôsledku čoho sa stala nezrozumiteľnou a neurčitou. V
dôsledku použitia slovných spojení „úroky“ a „zmluvná odmena“ skresľuje informácie o skutočnej
výške odplaty za poskytnutie úveru a v časti zmluvných podmienok je napísaná i nečitateľným malým
písmom. Na základe zmluvy, ktorá je v rozpore so zákonom (o tejto skutočnosti žalovaný vzhľadom

na požiadavku odborného poskytovania služieb a rozhodovacej činnosti súdov musel vedieť) prijal od
žalobkyne neoprávnený prospech v sume 7 416,51 Eur, vydanie ktorého si žalobkyňa musela uplatniť
súdnou cestou a výška ktorého je vyššia než samotná výška poskytnutých úverov (5 108,2 Eur). Z
konania žalovaného je zrejmé, že pri svojej podnikateľskej činnosti - poskytovanie spotrebiteľských
úverov, nepostupoval v súlade so zákonom, používal praktiky, ktoré je možné kvalifikovať ako nekalé

obchodné praktiky a zmluvné dojednania, ktoré majú povahu neplatných zmluvných podmienok a týmto
postupom získal neoprávnený prospech v rozsahu 7 416,51 Eur a spôsobil žalobkyni nemajetkovú
ujmu a nepriaznivé ekonomické dôsledky v tom, že výška neoprávneného prospechu požadovaného zo
stranyžalovanéhomalanegatívnydopadnajejekonomickúsituáciuazabezpečovanieživotnýchpotrieb
pre jej rodinu, ktorý sa ešte viac prehĺbil v prípade uskutočňovania zrážok zo strany zamestnávateľa,

na základe žiadosti žalovaného, v očiach ktorého žalobkyňa vystupovala ako dlžník neplniaci si svoje
povinnosti. Súd prvej inštancie požadovanú sumu finančného zadosťučinenia považoval za primeranú, a
tosohľadomnaintenzituzásahužalovanéhodoprávažalobkyneakospotrebiteľa.Konanímžalovaného
vznikli na strane žalobkyne nepriaznivé ekonomické dôsledky. Tým, že žalovaný si vo vzťahu k žalobkyni
uplatnil zrážky zo mzdy vo výške dvojnásobku mesačnej splátky, vyvolalo u žalobkyne taktiež aj

stresové situácie a psychické vypätie, v dôsledku ktorého pretrvával u nej stav neistoty a obavy z
možnosti, že zo strany žalovaného sa bude voči nej uplatňovať nárok na uhradenie už raz splatených
peňažných prostriedkov a výška bezdôvodného obohatenia bude narastať. Súd prvej inštancie tu
súčasne poukazuje aj na to, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej vyššie citovaným zákonom č. 250/2007

Z.z. a osobitnými predpismi. Uvedená podmienka v danom prípade splnená bola, nakoľko žalovaný
svojím konaním rozhodne nepostupoval v súlade s ochranou spotrebiteľa a jeho práv, ktoré práva v
dôsledku vyššie uvedeného, boli porušené. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku daného rozhodnutia a primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 1 000,- Eur akodôvodné a opodstatnené, čo do výšky i základu, priznal, a to vzhľadom na vyššie vedené skutočnosti
a závažnosť nezákonného konania zo strany žalovaného. O náhrade trov konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 255 C.s.p., podľa ktorého nárok na náhradu trov vznikol žalobkyni ako plne úspešnej

strane sporu. Nakoľko však žalobkyni v konaní žiadne trovy nevznikli, žiadne si neuplatnila a žiadne jej
nevyplývali ani zo súdneho spisu, súd prvej inštancie jej ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, vo výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie v sume 7.416,51 Eur, vo výroku o povinnosti

žalovanéhozaplatiťžalobcovifinančnézadosťučinenievsume1.000,-Euravovýrokuotrováchkonania
podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. V zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 bráni
únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné
spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy, údaj o konečnej
splatnosti všetky uzavreté zmluvy obsahujú, a hoci na túto skutočnosť žalovaný vo svojom vyjadrení

poukázal, konajúci súd v napádanom rozsudku uviedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie bez toho,
aby sa argumentom žalovaného vôbec zaoberal, súdna prax ohľadne uvádzania končenej splatnosti
nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu
sporovej strany a zmena zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá je účinná od 1.5.2018 a ktorá bola prijatá z
dôvodu odstránenia nepresnosti implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s končenou splatnosťou

nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany
spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa. Náležitosť
konečná splatnosť úveru nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona
č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa
tak novelou č. 279/2017 Z.z., pričom jej prijatie bolo odôvodnené tým, že ide o zohľadnenie záverov

Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s./Klára
Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy. Ak uvádzanie končenej splatnosti úveru bolo
zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné
zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu
konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v

podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer
(C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116. Náležitosť konečná splatnosť nepozná ani únijné právo a
od 1.5.2018 ani vnútroštátne právo. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v

posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4, ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať
vo vzájomných súvislostiach. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/111/2014-166.

Súd nesprávne ustálil aj výšku údajného obohatenia, kedy v rozpore s každou jednotlivou zmluvou
konštatuje nižšiu sumu úveru, ako bola dohodnutá a poskytnutá. Odvolanie proti výroku o neplatnosti
dohôdozrážkachzomzdyodôvodniltým,žesúdprvejinštanciedospelkzáveru,ktorýjevrozpores§53
Občianskeho zákonníka, s § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. a § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010
Z.z. Rovnako je záver súdu v rozpore so súdnou praxou. Skutočnosť, že na základe dohody o zrážkach

zo mzdy sa vykonávajú zrážky upravuje zákon (Občiansky zákonník), pričom pre oblasť spotrebiteľských
vzťahov sa neustanovuje pre výkon zrážok zo mzdy žiadna osobitná úprava. Ak by zákonodarca mienil
takúto úpravu zaviesť, nepochybne by to urobil v rámci špeciálnej úpravy podmienok pre dohody o
zrážkach zo mzdy, ktoré sú upravené v § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z., ktorá bola prijatá
ako špecifická právna úprava pre oblasť spotrebiteľských vzťahov. Poukázal na § 9 ods. 13 zákona č.

129/2007 Z.z., § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. a uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č.k. 6Co/142/2016-86. Odvolanie proti výroku o povinnosti zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie
odôvodnil nezákonnosťou tohto rozhodnutia, nakoľko neboli splnené a preukázané podmienky pre jeho
priznanie, a tiež predčasnosťou takéhoto rozhodnutia. Poukázal na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. Systematickým a jazykovým výkladom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. možno

dospieť k záveru, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si
ako žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie
práva musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia. To, že spotrebiteľ musí byť žalobcom možno vyvodiť
z prvej vety zákonného ustanovenia, ktorá výslovne uvádza, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovidomáhať na súde ochrany svojho práva. Samotné právo na priznanie finančného zadosťučinenia vzniká
na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom. Týmito
podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatnil svoje právo na súde a to porušenie práva

a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá
uvažovať, keď je o ňom rozhodnuté, Kým tieto podmienky naplnené nie sú, žiadne právo na primerané
finančné zadosťučinenie spotrebiteľ nemá. Uvedený záver vyplýva z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6 Cdo
389/2015. Súd nesprávne spája nárok na finančné zadosťučinenie s bezúročnosťou úveru z dôvodu
neuvedenia konečnej splatnosti. Pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.

V prípade napádaného rozsudku súd prvej inštancie ani neurčil, aké právo žalobcu ako spotrebiteľa
určené na ochranu spotrebiteľa bolo porušené. Následne by súd musel posudzovať, či toto porušenie je
takej intenzity, aby zakladalo finančné zadosťučinenie, pretože ak má vnútroštátny súd podľa záverov
SD EÚ posudzovať, či nejaká náležitosť spôsobuje bezúročnosť úveru, potom by sa touto okolnosťou
o to viac musel zaoberať aj vo vzťahu k nároku odvodzovaného od posúdenia tejto bezúročnosti.
Popieral záver, že žalovaný si mal vo vzťahu k žalobcovi uplatniť právo na dvojnásobné zrážky zo mzdy,

nakoľko to nemá oporu v žiadnom dôkaze. Samotné zadosťučinenie je chápané ako forma náhrady
ujmy v nemajetkovej oblasti. Právny poriadok pozná takúto formu náhrady či odškodnenia v rôznych
prípadoch a situáciách. Pre porovnanie je možné poukázať na to, že žalobcom požadovaná suma
napríklad dosahuje sumu bolestného v prípade niektorých stredne ťažkých úrazov či poškodení zdravia
(porov. Príloha k zákonu č. 437/2004 Z.z., ak zohľadníme hodnotu jedného bodu v roku 2018 v sume

18,24 Eur). Žalobná požiadavka je z tohto pohľadu zjavne neprimeraná, čo je možné usudzovať aj bez
toho, aby bolo potrebné či účelné vymenúvať prípady poškodenia zdravia zodpovedajúcich 54 bodom,
v prípadoch ktorých bolo možné priznať náhradu cca. 1000 Eur. Alebo ide o sumu, ktorá by sa podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. a súdnej praxe priznávala za približne 50 dní väzobného stíhania, ak toto bolo
neskôr zrušené pre jeho nezákonnosť (§ 17 ods. 4 uvedeného zákona). Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v celom rozsahu a tiež náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
alternatívne aby odvolací súd rozsudok v napádanej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové
konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podala žalobkyňa, uviedla, že má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Priložila odpoveď odboru ochrany spotrebiteľa pri
MS SR, ktoré posúdilo spotrebiteľskú zmluvu. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp.zn.
19Co/44/2014. Zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve,
nakoľko pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti, resp. jej úver nebol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania z toho dôvodu jej nemožno
uprieť ochranu podľa spotrebiteľského práva. Poukázal na čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 2, 5, čl. 46 ods. 1,
2 Ústavy Slovenskej republiky, smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a na I.ÚS 4/94. Navrhla súdu, aby potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne a zaviazal žalovaného na úhradu trov konania. Únijné právo ani Súdny dvor nikdy

nerozhodol, aby vnútroštátny súd neoprel svoje rozhodnutie o príslušnú právnu normu členského štátu,
v ktorého kompetencii je vec prejednať. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o dikciu zákona a
nie o výklad zákona. V prejednávanej veci v zmluvách založených do súdneho spisu je termín konečnej
splatnosti spotrebiteľských úverov sporný, preto súd prvej inštancie správne postupoval pri podrobení
spotrebiteľských zmlúv z úradnej povinnosti, pričom prihliadal na náležitosti zmluvy a pri aplikácii

zákona. Nemôže byť na ujmu práv spotrebiteľa nejednotná súdna prax ohľadne uvádzania konečnej
splatnosti ako poukazuje žalovaný v odvolaní. Zmena zákona č. 129/2010 Z.z. účinná do 1.5.2018 nie
je aplikovateľná v prejednávanej veci. Dôvodom je i zákaz rektroaktivity. Z ústavného hľadiska nie je
možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného
oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný racionálny

účel ku ktorému konkrétny výkon zverenej právomoci smeruje. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej
činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych
predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy, dbá o to, aby prijaté riešenie bolo
akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Poukázala na rozhodnutie I. ÚS
600/2012-18, rozhodnutie ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a Ente nazionale energia elettrica,

rozhodnutie Simmenthal II., rozsudok vo veci C-473/00 Cofidis, vo veci C 243/8 Pannon GSM. Z
predmetných zmlúv o úvere je zrejmé, že nemohla individuálne ovplyvniť obsah jednotlivých ustanovení,
nakoľko tieto boli už vopred predformulované, predtlačené a na to, aby bol poskytnutý úver žalovaný
dodávateľ núti každého spotrebiteľa uzavrieť i dohodu o zrážkach zo mzdy, pričom spotrebiteľ nemámožnosť podmienky v zmluve a závislé zmluvy odmietnuť. To platí i o dohodách o zrážkach zo mzdy v
tomto konaní. Nielen súd Slovenskej republiky ale i Slovenská obchodná inšpekcia Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie opakovane prijali podnety z dôvodu porušenia práv spotrebiteľov a

sankcionovali tohto dodávateľa. Poukázala na konania Krajského súdu Prešov, sp.zn. 19Co/44/2014,
sp.zn. 17Co/183/2014 zo dňa 20.11.2014, Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 6Co/542/2014 zo dňa
28.8.2018 a Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 15Co/247/2017 zo dňa 17.1.2018.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne päť dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
časti určenia neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy vecne správny a v časti určenia povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie a určenia finančného zadosťučinenia je potrebné rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 35Csp/27/2018 bolo určenie,
že dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500031187, č. 8500031186 zo dňa 10.9.2013 a č. 8500084171,
č. 8500084168 zo dňa 13.10.2014 uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným sú neplatné, určenie
neplatnosti úverových zmlúv s rovnakými vyššie uvedenými číslami, vydanie bezdôvodného obohatenia

vo výške 7.416,51 Eur a priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- Eur. Rozsudkom
napadnutýmodvolanímsúdprvejinštancieprvýmvýrokomurčil,žedohodyozrážkachzomzdyuzavreté
k Revolvingovým zmluvám č. 8500031187 zo dňa 10.9.2013, č. 8500031186 zo dňa 10.9.2013, č.
8500084171 zo dňa 13.10.2014 a č. 8500084168 zo dňa 13.10.2014 uzavreté medzi žalobkyňou
ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom sú neplatné, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobkyni 7.416,51 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, štvrtým výrokom v časti určenia neplatnosti Zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500031187, č.
8500031186, č. 8500084171 a č. 8500084168 zamietol a piatym výrokom žalobkyni právo na náhradu
trov konania nepriznal.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti výroku o neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni peňažné plnenie v sume 7.416,51 Eur, v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur a v časti výroku o náhrade trov konania.

7. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu v časti výroku o určení neplatnosti
dohôd o zrážkach zo mzdy. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto
súdom prvej inštancie predostretých dôvodov v časti výroku o určení neplatnosti dohôd o zrážkach

zo mzdy skonštatoval správnosť dôvodov súdu prvej inštancie s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2
CSP). Odvolací súd tak v tejto časti považoval rozsudok za vecne správny. K odvolaciemu argumentu
žalovaného, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o dohode o zrážkach zo mzdy neobsahujú
špeciálnu reguláciu pre oblasť spotrebiteľských zmlúv, dodáva, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá
medzi žalobkyňou a žalovaným vzhľadom na jej formulárové znenie nemá charakter individuálne

dojednaných zmluvných ustanovení, ktorých obsah by žalobkyňa mohla prípadne ovplyvniť (§ 53 ods.
2 OZ). Preto tieto ustanovenia dohody o zrážkach zo mzdy nesmú spôsobovať značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené však predmetné dohody
o zrážkach zo mzdy tak, ako sú naformulované, nespĺňajú. Predovšetkým je potrebné uviesť, že
výpočet neprijateľných podmienok v ust. § 53 ods. 4 OZ je uvedený príkladmo. Medzi neprijateľné

podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4 OZ patria okrem iného aj ustanovenia,
ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu
ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ), prípadne ktoré oprávňujú
dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou alebo ktoré priznávajú právozmluvu vykladať iba dodávateľovi (§ 53 ods. 4 písm. o/ OZ). Práve predmetné dohody o zrážkach zo
mzdy umožňujú obísť vyššie uvedené neprijateľné podmienky, keďže jej predložením zamestnávateľovi
žalobkyne a oznámením výšky jej dlhu podľa vlastného uváženia žalovaného, je zamestnávateľ povinný

vykonávať zrážky zo mzdy žalobkyne bez toho, aby žalovaným požadovaná pohľadávka voči žalobkyni
prešla súdnym prieskumom jeho oprávnenosti. Je teda možné, že v rámci takto žalovaným vyčíslenej
pohľadávky sa môžu ocitnúť aj nároky, ktoré sú sporné a ktorých spornosť je takto vyňatá zo súdneho
prieskumu. Inak povedané, sám žalovaný meritórne rozhodne o celkovej výške dlhu žalobkyne ako
spotrebiteľa voči žalovanému ako dodávateľovi, ktorý takto sám rozhoduje, že jeho plnenie je v súlade

so zmluvami o úvere. Výkon zrážok zo mzdy je tak súkromným procesom, ktorý nepodlieha žiadnej
kontrole primeranosti a žalobkyňa je vystavená neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Preto
odvolací súd nemal inú možnosť, len konštatovať, že dohody o zrážkach zo mzdy uzavreté k zmluvám
o úvere č. 8500031186 zo dňa 10.9.2013, č. 8500031187 zo dňa 10.9.2013, č. 8500084168 zo dňa
13.10.2014, č. 8500084171 zo dňa 13.10.2014 tak, ako sú formulované, umožňujú žalovanému
ako dodávateľovi obchádzať účinnú justičnú kontrolu, čím reálne dochádza k narušeniu smernicou

sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobkyne ako spotrebiteľa a z
tohto dôvodu sú považované za neprijateľné podmienky.

8. Odvolací súd určenie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie považoval
za nepreskúmateľné, keď mal za to, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov ale

výška priznaného bezdôvodného obohatenia 7.416,51 eur je nepreskúmateľná. K odvolacej námietke,
že náležitosť konečná splatnosť úveru nepozná ani únijné právo a ani vnútroštátne právo, je na mieste
sa vyjadriť, že zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení ku dňu uzatvárania zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným obsahuje jasne a
určito definované povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zároveň vyžaduje, aby zmluva

o spotrebiteľskom úvere mala písomnú formu, a preto, ak majú byť akékoľvek náležitosti zmluvy
(označované tiež ako povinné, obligatórne) obsiahnuté vo viacerých listinách, tak povinná písomná
forma sa týka každej tejto listiny (tu pozri aj rozhodnutie Súdneho dvora C-42/15, v zmysle ktorého
Smernica nevyžaduje, aby boli zmluvy o úvere vyhotovené ako jeden dokument. Pokiaľ však takáto
zmluva odkazuje na iný dokument, pričom spresňuje, že tento posledný uvedený dokument je jej

neoddeliteľnou súčasťou, potom musí byť tento dokument rovnako ako samotná zmluva vyhotovený
písomne, alebo na inom trvalom nosiči a musí sa skutočne odovzdať spotrebiteľovi pred uzatvorením
zmluvy, aby sa mohol oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami). Postup žalovaného
v kontraktačnom procese v tejto veci je preto v príkrom rozpore s takouto požiadavkou, najmä ak
spotrebiteľ - dlžník podpisuje žiadosť o úver, zástupca veriteľa vypĺňa ním požadované parametre úveru,

potom dochádza ku schváleniu úveru, a teda aj k podpisu zmluvy zo strany veriteľa, pričom je zrejmé,
že od počiatku spotrebiteľ - dlžník nemal a ani nemohol mať k dispozícii všetky tie údaje, ktoré ako
spotrebiteľovi majú byť poskytnuté pred uzatvorením zmluvy o úvere, a ktoré zároveň majú byť uvedené
ako povinná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ údaj o konečnej splatnosti úveru je
povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda spotrebiteľovi v čase ním uskutočneného

podpisu listiny, ktoré je možné považovať za podpísanie návrhu na uzatvorenie zmluvy (oferta) nie je
známy termín konečnej splatnosti úveru, preto v rámci kontraktačného procesu je potom potrebné, aby
po doplnení návrhu žalovaným (o skutočnosti - práva a povinnosti uvedené v písomnom oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi) ako veriteľom tento nový návrh veriteľa ešte raz podpísal (prijal)
spotrebiteľ - dlžník, nakoľko inak nebol pôvodný návrh spotrebiteľa prijatý v rozsahu (z pohľadu obsahu),

a v akom bol spotrebiteľom - dlžníkom predložený. Je nepochybné, že oznámenia veriteľa o schválení
úveru v čase podpisovania návrhov na uzatvorenie zmlúv žalobkyňou ešte neexistovali a tak nemohli byť
ani ich súčasťou a ani bez ďalšieho (nevyhnutného právneho úkonu) súčasťou uzatvorených zmlúv o
úvereč.8500031186zodňa10.9.2013(č.l.32),č.8500031187zodňa10.9.2013(č.l.37),č.8500084168
zodňa13.10.2014(č.l.98),č.8500084171zodňa13.10.2014(č.l.100).Absenciaobligatórnejnáležitosti

konečná splatnosť úveru v zmluvách o úvere spôsobila, že poskytnuté úvery sú bezúročné a bez
poplatkov. V tejto súvislosti je však nevyhnutné vytknúť, že súdom prvej inštancie konštatovaná výška
bezdôvodného obohatenia je nepreskúmateľná, nie je preukázané, akú sumu žalobkyňa z každého
poskytnutého úveru zaplatila, keď v spise je doložený prehľad splátok úverov ako od žalobkyne (č.l.
8-11) tak aj od žalovaného (č.l. 34, 36), ktoré nie sú totožné, pričom súd prvej inštancie nevysvetlil, z

ktorých údajov pri určení výšky vychádzal, ktoré dôvody ho k tomu viedli a ako sa vyrovnal s uvedeným
rozporom.9. K odvolacej námietke žalovaného, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenie je
nezákonné, nakoľko neboli splnené a preukázané podmienky pre jeho priznanie, a tiež z dôvodu
predčasnosti takéhoto rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z

20.03.2008, sp. zn. 6 Obo 302/2016 súd vymedzil kritériá pre posúdenie finančného zadosťučinenia,
keď pri posudzovaní je treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy
postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal. Nestačí však na tieto kritériá
iba poukázať, ale aj preukázať vznik takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie.
Žaloba týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie sa označuje za
prostriedok satisfakcie. Okrem satisfakčnej funkcie má inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
taktiež funkciu sankčnú, pretože zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre porušiteľa taktiež finančnú
ujmu, nie len ujmu morálnu. Primerané finančné zadosťučinenie je považované za nástroj k odstráneniu
ujmy nemateriálnej povahy, a teda nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Plní taktiež funkciu
preventívnu, pretože musí odraďovať od ďalšieho nezákonného postupu porušiteľa. Tento účinok môže

vyvolať len finančné zadosťučinenie zodpovedajúce významu chráneného záujmu. Žalobca v spore
musí preukázať, že sa žalovaný dopustil porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha
voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii
dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať.

Na základe uvedených skutočností je na mieste uzavrieť, že vzhľadom na aktuálne štádium súdneho
sporu, keď ešte nebola spoľahlivo ustálená výška bezdôvodného obohatenia, je priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia predčasné.

10. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, čo vyplýva i z konštantnej judikatúry (porovnaj
napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
určení neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, v napadnutom výroku o

povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 7.416,51 eur, v napadnutom výroku o povinnosti zaplatiť
finančné zadosťučinenie a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP, v ktorom
súd prvej inštancie doplní dokazovanie na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia a preukázanie
nároku na finančné zadosťučinenie, vykonané dôkazy riadne vyhodnotí, opätovne vo veci rozhodne a

svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní. Zároveň rozhodne aj o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania ( § 396 ods. 3 CSP).

12. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).