Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213215893
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4213215893.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1./ D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F.. U. XXX/XX, W. Z., 2./ D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, 3./ I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX/X, W. Z., 4./ W. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, W. Z., 5./ M. T. ml., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F.. U., W. Z., zastúpení žalovanou 4/, o zaplatenie 2.808,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduKomárnozodňa11.októbra2019,č.k.6C/135/2014-282,takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným v 1. až 5. rade voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd v zmysle § 12 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), po predchádzajúcom zrušení jeho rozsudku zo dňa
17. júna 2016, č. k. 6C/135/2014-134 uznesením Krajského súdu v Nitre z 27. apríla 2018, č. k.
5Co/58/2017-177, rozsudkom zo dňa 11. októbra 2019, č. k. 6C/135/2014-282 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) znova žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaní majú nárok na náhradu

trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca dňa 23.07.2013 doručil súdu žalobu zo
dňa 11.07.2013, ktorou sa domáhal, aby súd žalovanú 1/ a pôvodného žalovaného 2/ (M. T., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), t. j. právneho predchodcu žalovaných 2-5 zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 2.808,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 157,27 a úrokom z omeškania vo výške 8,75 %
ročne zo sumy 2.808,54 € od 26.02.2013 do zaplatenia a trovy konania, na tom skutkovom základe, že

právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) uzatvoril dňa 14.11.2007 so žalovanými zmluvu
číslo 212539462, na základe ktorej poskytol žalovaným finančné prostriedky. Žalovaní sa zaviazali
veriteľovi tieto vrátiť v dohodnutých splátkach, ktoré splátky však nedodržal. Predmetnú pohľadávku
žalobca nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012. V tomto konaní sa
domáha zaplatenia splátok v počte 63 v celkovej sume 2.808,54 € , ktoré splátky boli splatné v období
od 20.8.2010 do 20.10.2015. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu
3.670,33 €, ktorá pozostávala z istiny vo výške 2.954,23 €, riadneho úroku vo výške 433,99 €, úroku z

omeškania vo výške 234,27 € a ostatného príslušenstva vo výške 47,84 € v súlade s prílohou k zmluve
o postúpení. Sumu 47,84 € a poplatky a sumu 234,27 € si žalobca v tomto konaní neuplatnil. Žalobca si
v tomto konaní uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom 28.06.2013, t.j. dňom nasledujúcim po účinnosti
postúpeniapohľadávky.Žalovanáododňapostúpeniapohľadávkykudňupodaniažalobyničneuhradila.2.2. K žalobe žalobca pripojil Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212539462 zo dňa 14.11.2007, Všeobecné
obchodné podmienky, Dodatok č. 6 k Všeobecným obchodným podmienkam, Oznámenie o postúpení

pohľadávky zo dňa 18.12.2012, Výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
zo dňa 06.02.2013, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012, prílohy č. 1-4
k zmluve o postúpení pohľadávky, Plnomocenstvo, Pokus o zmier zo dňa 12.06.2013.

3. Dňa 05.05.2015 bol súdu doručený úmrtný list žalovaného v 2. rade, a preto súd pokračoval v konaní

s dedičmi žalovaného 2.

4. Okresný súd Komárno rozsudkom č. k. 6C/135/2014-134 zo dňa 17.06.2016 žalobu zamietol z
dôvodu, že považoval predmetný nárok žalobcu za premlčaný. Žalovaným nárok na náhradu trov
konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Nitre uznesením č.
k. 5Co/58/2017-177 zo dňa 27.04.2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku
nevysporiadal s tým, či žalobca uplatnenú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia
v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z výsledkov vykonaného
dokazovania je totiž zrejmé, že pôvodný veriteľ splatnosť úveru voči žalovaným nevyhlásil a do spisu

nebol doložený ani dôkaz o tom, či veriteľ ešte pred postúpením pohľadávky žalovaných písomne vyzval
na zaplatenie dlhu, keďže boli nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku. Podľa obsahu spisu zo strany banky pred postúpením nedošlo
ani k vyhláseniu splatnosti celého dlhu, čo znamená, že banka mohla v danom čase postúpiť po
predchádzajúcej písomnej výzve len v tom čase nesplatenú časť dlhu. Úlohou súdu prvej inštancie bude

v ďalšom konaní vysporiadať sa aj s tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný, teda či k postúpeniu
pohľadávky nedošlo v rozpore s ustanovením 92 ods. 8 zákona o bankách, a či právny úkon postúpenia
nie je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
je (absolútne) neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a až potom vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní

v súlade s ust. § 220 ods. 2 OSP tak, aby bolo preskúmateľné.

5. Súd prvej inštancie riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu po opätovnom prejednaní veci na
základe vykonaného dokazovania po oboznámení sa s obsahom listín v spise z hľadiska skutkového
stavu ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

6. Právny predchodca žalobcu (postupca Slovenská sporiteľňa a.s., so sídlom Bratislava, Suché Mýto 4,
IČO: 00 151 653) dňa 14.11.2007 uzavrel so žalovanou v 1. rade a právnym predchodcom žalovaných
2-5Zmluvuosplátkovomúvereč.0212539462§497až507zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonník
v znení neskorších predpisov. Na základe tejto zmluvy pod bodom I. Predmet zmluvy poskytla Slovenská

sporiteľňa a.s. Bratislava žalovanej 1 a právnemu predchodcovi žalovaných 2-5 spotrebný bezúčelový
úver vo výške 80.000,- Sk, so spracovateľským poplatkom 1.000,- Sk, s poplatkom za správu úveru 60,-
Sk mesačne, s výškou splátky 1.343,- Sk vždy k 20.temu dňu v kalendárnom mesiaci s dátumom prvej
splátky 20.12.2007 a konečnou splatnosťou dňa 20.10.2015. RPMN bola dohodnutá na 14,11 %.

7. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012 uzavretej medzi
postupcom Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653 a postupníkom EOS
KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 (žalobcom) podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, postúpil
postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným, uvedenú v Prílohe č. 1 k Zmluve. Dňa 23.07.2013
doručil žalobca súdu žalobu zo dňa 11.07.2013, ktorou sa domáhal, aby súd žalovanú 1/ a pôvodného

žalovaného 2/ (M. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), t. j. právneho predchodcu žalovaných 2-5
zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2.808,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 157,27 a úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.808,54 € od 26.02.2013 do zaplatenia a trovy konania.
Žalovaní odo dňa postúpenia pohľadávky ku dňu podania žaloby nič neuhradili.

8. Po postúpení pohľadávky žalobca Výzvou k úhrade a oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 06.02.2013 žalovaným oznámil celkovú výšku pohľadávky vo výške 3.859,28 € a uložil im
povinnosť uhradiť túto sumu do 21.02.2013.9. V pokuse o zmier zo dňa 12.06.2013, ktorý po postúpení pohľadávky žalobca zaslal žalovaným,
žalobca uviedol, že dňa 0292/1455/2012 bola pôvodným veriteľom vyhlásená mimoriadna splatnosť
poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť mala byť žalovaným oznámená. Žalobca si voči žalovaným

uplatnil sumu 3.744,69 € a vyzval ich, aby svoju povinnosť splnili najneskôr do 19.06.2013. Deň
označený ako 0292/1455/2012 nebol ďalej špecifikovaný. Predchodca žalovaných 2-5 dňa 01.11.2014
zomrel, a preto súd v konaní pokračoval so žalovanými 2-5.

10. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ustanovení § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného

zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom od 01.01.2008 (ďalej len „OZ“), § 52
ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.04.2015, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. b/, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1,
2, § 121 ods. 3 OZ, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom od 01.07.2006 do 31.12.2007, § 2 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom k 13.12.2012 a podľa ustanovenia bodu 7.6.1 písm. a) Všeobecných
obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a. s.

11.1. Poukázal na to, že aktívnou vecnou legitimáciou v konaní sa rozumie hmotnoprávne postavenie,
z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Súd vecnú legitimáciu v konaní skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v
prípade, ak ju žiaden z účastníkov konania/ strán sporu nenamieta. Žalobca si v tomto konaní uplatnil

na zaplatenie dlžnú sumu titulom Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212539462 zo dňa 14.11.2007.

11.2. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaných, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere
uzatvorenej v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou
zmluvou a na žalovaných je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní

nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia §
1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti,
že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný

zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu
na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka
a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený

zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a
povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských
zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp.
zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou.

12.1. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním, rešpektujúc rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre a právny názor nadriadeného súdu v ňom vyjadrený, dospel k záveru, že v danej veci je potrebné

bez ohľadu na štádium konania prioritne sa zaoberať otázkou vecnej legitimácie strán sporu v tomto
konaní.

12.2. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola

protinemupodanážaloba(vtakomprípadesastávažalovaným).Čivšakbudežalobcavsporeúspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie

nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004, rozsudok Okresného súdu v Trnave sp.

zn. 24Co/722/2015).

12.3. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných mal súd preukázanú, keďže ide o dlžníka zo zmluvného
vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného žalobca
preukázal predložením zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, plnenie z ktorej je predmetom

sporu).

13. Pokiaľ však ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní súd konštatoval, že v zmysle
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie
postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t. j. že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s.,
ako veriteľ pohľadávky písomne vyzvala žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bol napriek

výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu
je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu.
Žalobca svoju aktívne vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
27.06.2013 uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s.

14. V tejto súvislosti dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem
všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis,
t. j. ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., keďže zákon o bankách v prípade bankových
úverov poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo právnom vzťahu
z titulu bankového úveru.

15. Citujúc ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách konštatoval, že banka je v prípade porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru,
po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere
vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto

možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver
nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením).
Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol
výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, žeby predmetný úver bol ku
dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením

ktorých bol žalovaný v omeškaní.

16. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú
pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.

z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z
neho v celosti inému subjektu.

17. Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky

postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce
k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou

starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa
je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

18. V danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., a keďže žalobca nepreukázal
dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu žalobcu , súd prvej inštancie konštatoval,že nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní a nepreukázal, že pred postúpením
pohľadávky právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na splnenie záväzku, s plnením ktorého
boli žalovaní v omeškaní a že žalovaní boli napriek výzve súd nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, preto bol súd nútený
konštatovať, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 13.12.2012 právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.
s. vo vzťahu k pohľadávke zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212539462 zo dňa 14.11.2007. Medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je

predmetom tohto konania, keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia
pohľadávky považovať za lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne
§ 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu o postúpení pohľadávok z 13.12.2012 je preto potrebné
považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom).

19. Poukázal tiež na to, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné, a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. To znamená, že ku dňu 13.12.2012 právny predchodca žalobcu (pokiaľ
do dňa 13.12.2012 neukončil záväzkovo právny vzťah s dlžníkom, ktorú skutočnosť žalobca ani netvrdil)
mohol postúpiť na tretiu osobu len tú časť svojej pohľadávky, ktorá bola ku dňu 13.12.2012 už splatná

a nie aj tú časť pohľadávky, u ktorej mala nastať splatnosť po postúpení pohľadávky.

20. Svoje argumenty oprel aj o právne názory vyjadrené v rozhodnutiach krajských súdov, a to rozsudky
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/722/2015, sp. zn. 24Co/722/2015, rozsudky Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2Co/328/2015, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/750/2015 ako aj v

rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12Co/23/2017 zo dňa 25.10.2017.

21. Žalobca v konaní nepreukázal, že by Slovenská sporiteľňa, a.s. doručila predchodkyni žalovanej
písomnú výzvu na splnenie omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto
jednouzpodmienokplatnéhopostúpeniapohľadávkybankou.Výzvasamusídostaťdodispozičnejsféry

dlžníka, lebo ide o tzv. faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to
postúpenia pohľadávky bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite
v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku.
Nepredloženie tejto výzvy s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty
trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre

platné postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne a.s. v prospech žalobcu.

22. Keďže súd postupom podľa § 295 CSP nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok
predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení
pohľadávok z 13.12.2012 v prospech žalobcu je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka

podľa§39Občianskehozákonníka(prerozpors§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.)včastipohľadávky
Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovaným zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212539462 zo dňa
14.11.2007 a žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaných. Pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 396 ods. 1 CSP, keď
žalovaní boli tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania v konaní plne úspešná.
O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

25.1. Dôvodil tým, že zmluvné strany si v zmysle § 89 ods. 1 ZoB a čl. 18 bod 18.14 dojednali vzájomné
práva a povinností odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB, avšak súd prvej inštancie sa s tým v odôvodnení
napadnutého rozsudku nevysporiadal, hoci on na to v konaní pred prvoinštančným súdom poukazoval.25.2. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom
odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu

vzájomných vzťahov, zmluvné strany (postupca, žalovaný 1/ a právny predchodca žalovaných 2/ - 5/) si v
posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14
Všeobecných obchodných podmienok. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie
splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal,
že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. §

92 ods. 8 ZoB. Svoju argumentáciu oprel odvolateľ o rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo
dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016,
sp. zn. 10Co/57/2017 zo dňa 08.02.2018 a uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/147/2017
zo dňa 10.01.2018.

26.1. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo podľa jeho názoru preukázané, že
postupca pred postúpením pohľadávky dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
ukladá. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ a právny predchodca žalovaných 2/ -
5/ boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný

1/ a právny predchodca žalovaných 2/ - 5/ boli postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných
splátok úveru. Žalobca v konaní tvrdil a tvrdí, že žalovaný 1/ a právny predchodca žalovaných 2/
- 5/ boli v čase postúpenia pohľadávky napriek opakovaným výzvam na úhradu dlhu zo strany postupcu
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90
kalendárnychdní,akeďžetietoskutkovétvrdenianebolivzmysle§151ods.1CSPprotistranoupopreté,

bolo ich podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho
bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať
ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaný 1/ a právny predchodca žalovaných 2/ - 5/ boli
v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

26.2. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo v konaní bolo predloženými listinnými
dôkazmi a vykonanými skutkovými tvrdeniami preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu
ust. § 92 ods. 8 ZoB. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018.

27.1. Odvolateľ považuje za samozrejmé, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na
všetky otázky, ktoré boli stranami sporu nastolené v konaní, avšak s ohľadom na rozhodnutia krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré žalobca na podporu svojej argumentácie doložil, bolo podľa názoru

žalobcu povinnosťou súdu vysporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu neprihliadol na zákonom dovolené
dojednanie vzájomných práv a povinností odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB a prelomil tak zmluvnú
slobodu strán sporu. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia je nepreskúmateľné a navyše absolútne nerešpektujúce skutkový stav veci, kedy sa súd
jednoducho „odmietol“ zaoberať odchýlnym dojednaním práv a povinností zmluvných strán od ust. § 92

ods. 8 ZoB, ktoré zmluvným stranám dovoľuje samotný ZoB vo svojom ust. § 89 ods. 1. Súd takýmto
postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil žalobcovi právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

27.2. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v

rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.28.1. Žalobca ďalej uviedol, že „ochrana spotrebiteľa“, ktorú sa napadnutým rozhodnutím zrejme snažil
dosiahnuť súd, je v konečnom dôsledku takou ochranou, ktorá spotrebiteľov poškodzuje. Zamietnutie
žaloby pre nepreukázanie platného postúpenia pohľadávky pre spotrebiteľov znamená, že síce nie

sú nútení podrobiť sa nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, avšak prakticky sa dostávajú do stavu
právnej neistoty vo vzťahu k tomu, kto je ich veriteľom a komu teda majú svoj dlh vlastne splniť, aby
dosiahlinapr.výmazzúverovéhoregistra.Postupcatotižnaďalejzastávanázor,žepostupovalvprísnom
súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB (aj súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že postup podľa ust. § 92
ods. 8 ZoB nebol podľa jeho názoru preukázaný, čo však samo o sebe neznamená, že tento postup

nebol postupcom dodržaný) a zmluva o postúpení pohľadávky nebola výrokom súdneho rozhodnutia
nikdy vyhlásená za neplatnú, v dôsledku čoho na ňu ako na neplatnú ani nemožno nazerať. Žalobca
zostane veriteľom žalovaných aj v prípade, ak sa súdne rozhodnutie, ktorým súd zamietol žalobu pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu stane právoplatným, nakoľko táto pohľadávka na neho
bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá nebola nikdy výrokom súdneho rozhodnutia
určená ako absolútne neplatná, čím nie je dôvod na vrátenie pohľadávky postupcovi (keď tento navyše

deklaruje postup v prísnom súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB v čl. 4 bode 4.2 písm. d) zmluvy o postúpení
pohľadávok).

28.2. Žalobca naopak - pri rešpektovaní názoru súdu ohľadom postúpenia pohľadávky - je síce veriteľom
spotrebiteľa (keďže zmluva o postúpení nebola výrokom vyhlásená za absolútne neplatnú), avšak nemal

by od neho titulom dlhu prijať žiadne ďalšie plnenia, nakoľko by sa vystavil riziku súdneho konania a
posúdenia, že koná v rozpore s odbornou starostlivosťou, pokiaľ má vedomosť o zamietnutí žaloby pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a napriek tomu prijal plnenia titulom pohľadávky, ktorej postúpenie
je sporné. Ak by mal preto spotrebiteľ záujem dobrovoľne splniť svoj dlh (nakoľko napr. chce plniť
záväzky, k splneniu ktorých sa zaviazal, resp. by chcel napr. dosiahnuť výmaz z úverového registra,

etc.), tak dôsledkom napadnutého rozhodnutia sa dostáva do situácie absolútnej právnej neistoty,
nakoľko v reálnej praxi nevie komu má plniť, keďže obaja domnelí veritelia (postupca a žalobca) sa z
pochopiteľných vyššie uvedených dôvodov zdráhajú takto poskytnuté plnenie titulom dlhu prijať, aby
sa nevystavili riziku prijatia bezdôvodného obohatenia a konania v rozpore s odbornou starostlivosťou.
Z uvedeného dôvodu považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za len veľmi zdanlivo ochraňujúce

spotrebiteľa (v rovine zamietnutia žaloby), nakoľko v skutočnosti môže byť spotrebiteľ v konečnom
dôsledku uvedeným rozhodnutím zo strany súdu poškodený.

29. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy,
spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú

skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu,
ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok. Preukázanie splnenia podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní nebolo potrebné,
keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade
v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.

30. Poukazujúc na ustanovenie § 390 písm. a) a b) CSP navrhol, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ust. § 390 písm. a) a b)
CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu a žalobcovi prizná voči žalovaným nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zároveň vyčíslil trovy právneho zastúpenia

odvolacieho konania vo výške 145,21 € s DPH, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo
výške 133,45 € s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 11,76 € s DPH (podanie
odvolania).

31. Žalovaní v 1./ až 5./ rade sa k odvolaniu nevyjadrili.

32. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§
359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal napadnuté
rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie žalobcu

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3
za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospelk záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

33. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

34. Odvolací súd preskúmavajúc podané odvolanie žalobcu dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie zamerajúc sa na riadne

zistenieskutkovéhostavuveci,pričomdospelksprávnymskutkovýmzisteniam,následneajvecsprávne
posúdil po právnej stránke, keď dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, ktorú napadnutým
rozsudkom zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

35. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a jeho argumenty podporujú príslušný

záver o nedôvodnosti žaloby.

36. K vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poznamenáva, že právne posudzovanie
veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je

nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu, alebo aplikoval iný právny predpis než mal, alebo
ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).

37. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez

akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov
(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

38.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).

38.2. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

39.1. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
dodáva, že súd prvej inštancie sa v tejto spotrebiteľskej právnej veci správne v prvom rade zaoberal

otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je nositeľom hmotno-právneho vzťahu, z
ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.

39.2. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej
legitimáciežalobcu,napriekexistenciiZmluvyopostúpenípohľadávkyzodňa13.12.2012č.1514/2012/

CE, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky voči
žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. Bratislava na žalobcu.

40. Žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom nepreukázal, že jeho právny predchodca - Slovenská
sporiteľňa, a.s. Bratislava pred postúpením pohľadávky žalobcovi doručovala dlžníkom zo Zmluvy o

splátkovom úvere č. 0212539462 uzatvorenej dňa 14.7.2007, a to D. T., nar. XX.XX.XXXX (žalovanej v
1. rade) a M. T. (právny predchodca žalovaných v 2. až 5. rade) písomnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách, ktorou by ich táto banka vyzvala na splnenie dlhu pred postúpením pohľadávky.41. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že pre platné postúpenie pohľadávky banky
musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení,
t. j. pohľadávka banky musí byť splatná, predchádza jej písomná výzva a omeškanie klienta nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti peňažného záväzku. Tieto striktné podmienky
postúpenia pohľadávky nie je možné obísť ani odchylnou úpravou zmluvných strán, teda dohodou
veriteľa s dlžníkom (spotrebiteľom), ako sa to mylne domnieva žalobca. Nedodržaním
zákonnýchpodmienokpostúpeniabankovejpohľadávkyvspotrebiteľskýchveciachsatakétopostúpenie
dostáva do rozporu s dikciou zákona a s priamym dopadom na platnosť tohto právneho úkonu.

42. Podľa čl. 2 ods. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

43. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to konkrétne s rozsudkom NS SR z 24. apríla 2018,
sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ktorý uviedol, že „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny

úkon“.

44. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
20. novembra 2019, sp. zn. 1 Obdo/92/2018, ktorý v bode 36 odôvodnenia rozsudku uviedol: „Zákon
č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods. 8

zároveň veľmi presne upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú
banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. V
zmysle § 92 ods. 8 vyššie citovaného zákona, banka musí pre platné postúpenie pohľadávky splniť
nasledovné podmienky: a/ musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a b/ ak je napriek
písomnej výzve klient v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže banka

postúpiť pohľadávku uplynutím uvedených 90 dní. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými
zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom“.

45. Odvolací súd k vecnej správnosti napadnutého rozsudku a jeho preskúmateľného odôvodnenia
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, ktorý k

predmetnej a v tejto veci nosnej právnej problematike postúpenia pohľadávky bankou v odôvodnení
rozsudku uviedol: „14. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré od schválenia
pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverovej veriteľky a žalobkyne o postúpení
pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného
odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.) treba dospieť k

tomu,žecelkomjednoznačnedefinujepodmienky,zaakýchmožno,resp.nemožnopostúpiťpohľadávku
patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej
banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve
takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s
takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky

uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a
druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
(napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť
a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok

podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej
zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem
nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval
kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti

uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania
postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a
úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného na
ustanovenie ako celok). 15. Z takejto úpravy vyplýva zjavná neudržateľnosť argumentácie dovolateľkytým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať
ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené
neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky

napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu
možno pristúpiť (hocako tu môže byť predmetom diskusie tá otázka akcentovaná dovolaním, podľa
ktorej v takomto prípade nie je zrejmé, čo by v čase po oneskorenom splnení klientom jeho záväzku
vrátane príslušenstva malo byť ešte predmetom postúpenia pohľadávky). To obdobne platí aj o nosnej
časti samou dovolateľkou ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že § 92 ods.

8 bankového zákona ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k
prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa
prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor,
ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba
s rovnakým statusom. 16. Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej
veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci bankového

zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou,
ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie).
Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o
postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba
usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno

nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby
sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Druhou stranou rovnakej obraznej mince je
potom,ženanesprávaniesazákonomvýslovneustanovenýmspôsobom,tedaodmietnutieučiniťzadosť
pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané, a teda i odporujúce
zákonu.17. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len

jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu
neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v
prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia
ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez
splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za

následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“.

46.1. K zásadnej námietke odvolateľa, že preukázanie splnenia podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB
v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti
upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB odvolací súd

uvádza, že tým odvolateľ nastolil otázku, či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je ustanovením
kogentným alebo dispozitívnym, a teda či si banka so svojím klientom môžu dojednať vzájomné práva
a povinnosti odchýlne od tohto ustanovenia.

46.2. Hoci táto otázka nebola v konaní pred súdom prvej inštancie výslovne žalobcom akcentovaná,

ale podľa odvolania odvolateľa sa ňou mal súd prvej inštancie zaoberať, lebo to vyplýva z Všeobecných
obchodných podmienok (bod 18.14), k tomu odvolací súd poznamenáva, že aj keď v čl. II Záverečné
ustanovenia bod 3 Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212539462 zo dňa 14. novembra 2007 je
uvedené, že „Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými
ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi,

a to v tomto poradí“ Všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalobca pripojil k žalobe, nie sú datované
a tak sa ani nedá zistiť, kedy nadobudli účinnosť a či sa s nimi dlžníci D. oboznámili.

47. Odvolací súd však napriek tomu považuje za potrebné uviesť, že novelizácia Zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách bola vykonaná zákonom č. 132/2013 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 10.06.2013 a

podľa ním konštituovaného ust. § 89 ods. 1 účastníci zmluvného vzťahu môžu zmluvne upraviť práva a
povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis
výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť;
pričom Zákon o bankách v poznámke pod čiarou odkazuje exemplifikatívne („napríklad“) na ust. § 2 ods.
3 Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné

práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy
ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť) a ust. § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho
zákonníka, ktoré pojednáva o neprijateľných spotrebiteľských podmienkach.48.1. V zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom a odlišné zmluvné

dojednaniaalebodohody,ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné
a na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

48.2. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka druhá veta platí, že spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Ide tu o materiálny korektív ochrany práv
spotrebiteľa a platí, že „Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa
spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili
jeho postavenie ako účastníka zmluvy.“ Z vecného hľadiska však nemožno pôsobenie citovanej normy
obmedziť len na tento zákon, t. j. Občiansky zákonník a ani na predpisy na ochranu spotrebiteľa.

49.1. Z tohto dôvodu odvolací súd je toho názoru, že ak sa primárne zmluvné podmienky nesmú
odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, musí sekundárne platiť aj to, že dané
pravidlo dopadá aj na osobitné právne predpisy, ktoré môžu regulovať niektoré aspekty dojednávania
spotrebiteľských zmlúv. Iba pri takomto výklade možno docieliť želanú ochranu práv spotrebiteľa s

účinkami pre všetky prípady právnej úpravy dojednávania spotrebiteľských zmlúv. Následne tak bude
platiť, že ak popri Občianskom zákonníku bude existovať parciálna úprava ochranných noriem aj v
iných predpisoch, bude sa ustanovenie § 54 ods. 1 OZ interpretovať tak, že zmluvné podmienky sa
nebudú môcť odchýliť od Občianskeho zákonníka a od osobitného predpisu súčasne, a to pokiaľ pôjde
o dispozitívne normy.

49.2. O neprospechu spotrebiteľa je možno hovoriť vtedy, ak sa má čo i len nepatrne zhoršiť jeho
postavenie či status, ktoré mu garantuje zákonná úprava. V prípade spotrebiteľských zmlúv medzi
bankou a spotrebiteľom jednoznačne platí záver, že banka v postavení dodávateľa sa nemôže odchýliť
od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa, a to skrze materiálneho

korektívu ochrany práv spotrebiteľa vyjadreného v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka v spojení
s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže je zjavné, že takýmto odklonom (v neprospech
spotrebiteľa) by bol porušený Občiansky zákonník a spotrebiteľ by si objektívne zhoršil svoje zmluvné
postavenie. Pretože by išlo o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka by bolo také dojednanie absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a absolútne

neplatné by bolo aj postúpenie pohľadávky na základe takého dojednania.

50.1. Pretože ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ustanovuje pravidlá pre ochranu klientov banky
a v spotrebiteľských právnych vzťahoch je to banka, ktorá pripravuje návrh (formulárovej) zmluvy a tento
návrh predkladá svojmu klientovi bez toho, aby klienti banky mali nejaké výrazné postavenie v negociácii

o jeho obsahu a reálne nemajú možnosť do tejto zasahovať, čo bolo aj v tejto prejednávanej veci, ide
o normu, ktorá (nielen) vo vzťahoch spotrebiteľských jednoznačne predstavuje v očiach zákonodarcu
minimálny stupeň ochrany pre klienta banky, od ktorej sa nie je možné odchýliť v neprospech klienta.

50.2. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zastáva jednoznačný záver, že v predmetnej spotrebiteľskej

zmluve nemohol žalobca platne dojednať odchýlenie sa od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech dlžníkov. Vychádzajúc z uvedených skutočností rozhodol
odvolací súd tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku, keď ako vecne správny potvrdil nielen výrok
rozsudku vo veci samej ale aj výrok rozsudku o trovách konania.
51.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

51.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51.3. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.51.4. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojenís§255ods.1CSPažalovanýmv1.až5.radevočižalobcovinepriznalnáhradutrovodvolacieho
konania ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní, pretože im žiadne trovy nevznikli.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).