Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115218323
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8115218323.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.
Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcov: 1. F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. Y. X., XXX XX P., 2. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX C., 3. D. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. X, XXX XX S., 4. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX O. X - H., C. republika, 5. Y.
P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. S., C. republika, 6. U. H. X.., nar. XX.XX.XXXX, bytom

O. XX, XXX XX C., 7. U. H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX C., 8. P. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, XXX XX H., 9. Y. P., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX D. P., žalobcovia v 1., 2. 3., 6., 7.,
8. a 9. rade právne zastúpení: JUDr. Michal Feciľák, advokát so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov proti
žalovaným: 1. Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava,
právne zastúpený: AENEA Legal s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava,
IČO: 35 951 125, 2. Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby, a regionálneho rozvoja SR

so sídlom Námestie Slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094, 3. G.. U. U., nar. XX.XX.XXXX,
M. S. XXXX/XXXA, XXX XX C. W., C. republika, 4. D. U., nar. XX.XX.XXXX, H. XX/XX, XXX XX M.
W., C. republika, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 14C/299/2015-605 zo dňa 17.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, priznal žalovanému v 1. a 2. rade nárok
na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %, vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými
v 3. a 4. rade rozhodol, že žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov konania a žalovaným v 3. a 4.
rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobcovia sa podanou
žalobou domáhali určenia, že žalobcovia v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi v žalobe
špecifikovaných nehnuteľností a určenia, že Y. H., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX

bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 2/64 a Y.
U., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou
so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 1 na špecifikovaných nehnuteľnostiach. Súd uviedol, že v
konaní bolo preukázané, že v pozemnoknižnej vložke č. 1, k.ú. M., zápisom zo dňa 29.11.1947 je
poznačená konfiškácia na základe výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 07.04.1948. Aj keď je v tomto
výmere uvedené meno U. P. a manželka Y., rod. Q., práve z označenia manželky, resp. aj všetkých

okolností dostupných listinných dôkazov je zrejmé, že sa jedná o osobu U. P.. Dňa 22.09.1958 bola
poznamenaná konfiškácia majetku pre C. štát a zároveň bola vymazaná konfiškácia pod bodom 17.
Súd uviedol, že riešil ako zásadnú otázku kolízie dvoch právnych princípov, a to ochranu dobrej viery
nadobúdateľa a ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Za kľúčové považoval to, že právny
nástupcovia detí pôvodných prídelcov si uplatnili reštitučné nároky k pôvodnej parcele mpč. XXX/X. a
OkresnýúradPrešovrozhodol,žeuvedenéosobyspĺňajúpodmienkyz.č.229/1991Zb..Zpredloženého

reštitučného spisu vyplýva, že uvedeným osobám bola vyplatená z titulu reštitúcie finančná náhrada.
Je podľa názoru súdu zrejmé, že pokiaľ si uplatnili reštitučné nároky dve zo štyroch detí prídelcov,resp. ich právni nástupcovia, tak si tento reštitučný nárok mohli a mali uplatniť aj právni nástupcovia po
ďalších deťoch prídelcov, ktorí však tak neurobili, pričom v konaní nebola preukázaná žiadna objektívna
skutočnosť, ktorá by týmto subjektom bránila uplatniť reštitučné nároky a žalobcovia v tomto smere

ani neprodukovali žiadne dôkazy. Súd poukázal na to, že žalobcovia okrem tých, ktorí si uplatnili svoje
nároky v reštitučnom konaní, neboli po roku 1991, kedy začali platiť reštitučné predpisy, žiadnym
spôsobom činní, teda dá sa uzavrieť, že boli laxní a žalobu v tejto veci podali až v roku 2015, pričom je
nepochybné, že reštitučné lehoty boli predlžované až do 31.12.2004. V tomto ohľade je podľa názoru
súdu prvej inštancie na mieste uprednostniť princíp právnej istoty, a to aj s ohľadom na zásadu, že

nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, keďže v opačnom prípade by bolo v podstate
bez akéhokoľvek časového obmedzenia možné podať aj po uplynutí už predlžovaných reštitučných
lehôt žaloby na určenie vlastníckeho práva, čo je z hľadiska stability právnych vzťahov a princípu
právnej istoty nenáležité. Súd prvej inštancie za kľúčové považoval rozhodnutie na nález Ústavného
súdu SR z 20.12.2017 I. ÚS/460/2017, podľa ktorého v niektorých prípadoch môže prevážiť zásada
bdelým patrí právo nad nedbanlivosťou a laxnosťou. Súd ďalej uviedol, že pokiaľ právny zástupca

žalobcov poukazovali na to, že štát, resp. žalovaní v 1. a 2. rade sa nemohli stať vlastníkmi predmetných
nehnuteľností, tak súd poukázal na to, že tieto subjekty sú zapísané v registri C ako vlastníci a keďže
nebol preukázaný opak, platí tento zápis s poukazom na ust. § 70 ods. 1 z. č. 162/1995 Z.z.. Ak existoval
duplicitný zápis v registri C a v registri E, súd má za to, že v rámci vykonávania registra evidencie
pôdy, mali žalobcovia priestor na to, aby si uplatnili svoje nároky, čo však neurobili. Za zásadnú súd

považuje skutočnosť, že žalobcovia odvíjajú svoj nárok od výmerov vlastníctve pôdy zo dňa 07.04.1948.
Právny zástupca žalobcov v súvislosti s vlastníctvom žalobcov poukazuje na zápis v kmeňovej vložke
č. 1, kde zo záznamu zo dňa 29.11.1947 pod poradovým číslom B17 evidované, že sa poznačuje
konfiškácia podľa nariadenia č. 104/45. Teda pokiaľ žalobcovia odvíjajú svoje vlastníctvo od výmeru zo
dňa 07.04.1948, tento nemohol byť samozrejme zapísaný v evidencii nehnuteľností dňa 29.11.1947.

Zároveň pokiaľ žalobcovia poukazujú na to, že nehnuteľnosti, na ktoré si uplatňujú nárok, boli opätovne
skonfiškované, tak z týchto skutočností podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že by sa malo jednať
o iný výmer než ten, na ktorý odkazujú žalobcovia a ktoré priložili ako prílohu žaloby. V tejto súvislosti
súd poukázal na citované rozhodnutie Okresného úradu F. v priznanej reštitúcii, z ktorého okrem iného
vyplýva, že bola pozastavená aj platobná povinnosť voči prídelcom a nedošlo k právne účinnému

prevodu, len pre nedostatok zápisu do PK, čo podľa názoru súdu znamená, že prídelcovia ani nezaplatili
prídelovú cenu, resp. ju nezaplatili úplne. A taktiež je zrejmé, že výmer nebol premietnutý a zapísaný
do Pozemkovej knihy, aj keď v tom čase platil tzv. intabulačný princíp, čo by znamenalo, že nedošlo
k právne účinnému prevodu vlastníctva. Ďalej súd poukázal na to, že z citovaného nálezu Ústavného
súdu vyplýva, že v zásade platí, že pokiaľ nebol nárok vyplatený v rámci reštitučných predpisov na

strane žalobcov, bola zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť naplnená
preventívna funkcia žaloby podľa § 80 písm. c) OSP, a teda nie je daná naliehavosť právneho záujmu
na podanie určovacej žaloby. Z tohto rozhodnutia taktiež vyplýva, že v každom konkrétnom prípade
je potrebné citlivo posudzovať prejednávanú vec, citlivo vyvažovať jednotlivé právne princípy, k čomu
sa právny zástupca žalobcov vyjadril tak, že štát v pozemnoknižnej vložke vyznačil bez akéhokoľvek

právneho titulu tzv. druhú konfiškáciu, čo je potrebné považovať za paakt a následne aj ďalšie subjekty
boli v podstate štátnymi subjektmi, vrátane súčasného žalovaného v 1. rade. Pokiaľ by aj súd prijal túto
argumentáciu, teda špecifičnosť situácie v tom, že štát sa stal vlastníkom bez právneho dôvodu a práve v
tomto ohľade je na mieste aplikácia reštitučných predpisov podľa § 6 ods. 1 písm. P) citovaného zákona
a ako už súd konštatoval, nezistil žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by bránila žalobcom uplatniť si

reštitučný nárok, a teda uprednostnil princíp právnej istoty pred princípom ochrany vlastníckeho práva
právnych nástupcov pôvodných vlastníkov, ako to vyplýva z viackrát citovaného nálezu Ústavného súdu.
Za tejto situácie na strane žalobcov bola zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho
nemohla byť naplnená preventívna funkcia žaloby, a teda nie je daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. Ďalej súd poukázal na to, že žaloba žalobcov 4, 5, 8 a 9 je nepochybne nedôvodná

aj z toho dôvodu, že právna predchodkyňa týchto žalobcov si uplatnila reštitučný nárok a nepochybne jej
bola vyplatená finančná náhrada, a preto títo žalobcovia nemôžu žiadať určiť vlastnícke právo k podielu
nehnuteľnosti vo vzťahu, ku ktorej už bol uplatnený a uspokojený reštitučný nárok. Súd uviedol, že nie
je vadou konania, pokiaľ niektorý z potenciálnych dedičov vystupujú na strane žalobcov a žalovaných.
Súd má za to, že pokiaľ žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo, resp. určiť, že časť predmetnej parcely

patrí do dedičstva, tak takéto určenie je možné, keďže žiadali určiť iba jednotlivé podiely, ktoré formálne
prededili ich právni predchodcovia po pôvodných prídelcoch. V konaní bolo preukázané, že parcely,
ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z pôvodnej mpč. XXX/X, k. ú. M.. Výrok o trovách
konania odôvodnil ust. § 255 CSP, vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 3. a 4. rade žalobcoviaako neúspešní nemajú nárok na náhradu trov konania a úspešným žalovaným v 3. a 4. rade podľa
obsahu spisu žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia. Uviedli, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že Československý štát
sa nemohol stáť vlastníkom skonfiškovaných pozemkov, keďže ku dňu 22.09.1958 boli vlastníkmi
predmetných nehnuteľností prídelcovia a nie pôvodný vlastník K. O.. Právni predchodcovia žalobcov a

žalovaných v 3. a 4. rade (U. P. a manželka Y., rod. Q.) nadobudli pozemky nachádzajúce sa v k. ú. M.,
ktoré sú predmetom sporu, na základe výmerov vo vlastníctve pôdy č. XXXX/XXXX zo dňa 07.04.1948.
Výmeru o vlastníctve pôdy predchádzala konfiškácia celého majetku zapísaného v pozemnoknižnej
vložke č. 1, k. ú. M.. V roku 1958 bol potom vo vložke č. 1, k. ú. M. vykonaný zápis, podľa ktorého
sa poznamenala konfiškácia majetku pre Československý štát a vymazuje sa konfiškácia pod B17,
teda pôvodná konfiškácia, zapísaná na základe zápisu z 29.11.1947. Československý štát sa teda

nikdy nestal vlastníkom skonfiškovaných pozemkov na základe tzv. druhej konfiškácie a pokiaľ sa
Československý štát nestal vlastníkom pozemkov na základe druhej konfiškácie je logické, že ani ONV
F. nemohol platne previesť správu k týmto pozemkom na Riaditeľstvo diaľnic W.. Poukázal na to, že
výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 07.04.1948 a zápis, od ktorého žalovaní v 1. a 2. rade odvodzujú svoje
vlastnícke právo, je zo dňa 22.09.1958, a teda bol vykonaný po uplynutý 10 ročnej lehoty, pričom sa

zároveň jedná aj o ničotný právny akt. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti
sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami
spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Uviedli, že mimo rámec správneho
súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť právneho aktu, môže ho preskúmať
iba so zreteľom na to, či ide o nulitný akt. Podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ bol konfiškačný výmer vydaný

voči niekomu koho už majetok nevlastnil, bol vydaný v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom,
podľa ktorého sa jednalo o ničotný právny akt a na základe ktorého nemohlo prejsť vlastníctvo na štát.
Uviedli, že netvrdili, že výmer zo 07.04.1948 bol zapísaný v evidencii nehnuteľností 29.11.1947, ale od
začiatku tvrdia, že najskôr bola konfiškácia dňa 29.11.1947 a až potom výmery o vlastníctve pôdy zo
dňa 07.04.1948. Uviedli, že vlastníctvo k pôvodnej parcele na Československý štát nikdy neprešlo. Zo

strany Československého štátu došlo iba k zabratiu spornej parcely, resp. k jej okupácii, ale v žiadnom
prípade nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát bez právneho dôvodu, ako to nesprávne tvrdí
súd prvej inštancie. Nesúhlasia s úvahou súdu prvej inštancie, že aplikácia špeciálnych reštitučných
predpisov má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Poukázali v tomto
smere na judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, konkrétne na nálezy III. ÚS/102/2004,

III. ÚS/178/06, II. ÚS/231/09, II. ÚS/249/2011, IV. ÚS/295/2012, II. ÚS/468/2012, IV. ÚS/554/2012,
II. ÚS/478/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/205/2009 zo dňa 17.02.2011 a uviedli,
že podľa žalobcu v ich prospech svedči aj to, že v konaniach vedených na Ústavnom súde SR
pod sp. zn. II. ÚS/249/2019, IV. ÚS/29/2012 a II. ÚS/468/2012 boli predmetom konania susedné
pozemky nachádzajúce sa v k. ú. M.. Samosudca sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s

vyššie uvedenými rozhodnutiami napriek tomu, že bol samosudcom aj v konaní 14C/80/2005, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove a potom zrušený nálezom Ústavného súdu SR IV.
ÚS/295/2012 a II. ÚS/468/2012. Uviedli, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Čo sa týka kľúčového rozhodnutia, za ktoré nesprávne súd prvej inštancie

považovalnálezÚstavnéhosúduSRI.ÚS/460/2017,vtomtonálezeÚstavnýsúdSRnepopreldoterajšiu
ustálenú judikatúru Ústavného súdu, týkajúcu sa práva vlastníka pozemku, ktorého majetok neprešiel na
štát,domáhaťsasvojhoprávažalobouopierajúcousaovšeobecnépredpisyobčianskehopráva,pretože
ajvtomtorozhodnutíprvýsenátÚstavnéhosúduuviedol,žesastotožňujesozávermipredchádzajúceho
nálezu Ústavného súdu II. ÚS/249/2011. Uviedli, že je nepravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že

žalobcovia v 4., 5., 8. a 9. rade sú nástupcami osoby, ktorej bola vyplatená finančná náhrada, keďže
reštitučný nárok si uplatnila iba právna predchodkyňa žalobcov v 8. a 9. rade, ktorá je zároveň aj právnou
predchodkyňou žalovaných v 3. a 4. rade. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.Žalovanýv1.radevovyjadreníkodvolaniunavrholrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiť.Ajžalovaný
v 2. rade navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil,
že odvolanie žalobcov je dôvodné. Podstatné pre rozhodnutie danej veci je, či súd prvej inštancie
správnerozlíšil,čivdanejvecijemožnéaleboniejemožnépodaťžalobupodľavšeobecnýchustanovení

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa nestotožňuje s tým, že v danom prípade je aplikovateľný
záver nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS/460/2017 zo dňa 20.12.2017, podľa ktorého je
potrebné sa zaoberať aj tým, prečo predchádzajúci vlastníci nevyužili jednoduchšiu možnosť domáhať
sa svojho vlastníctva cestou reštitučných predpisov a pokiaľ tak bez dobrého dôvodu neurobili, nemajú
právo podať žalobu podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Tento nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky uvádza, že nepopiera doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej je možné v prípade odňatia veci bez právneho dôvodu podať aj žalobu podľa predpisov
občianskeho práva, nie len podľa reštitučných predpisov, vychádzajúc z myšlienky, že v prípade odňatia
bez právneho dôvodu vlastníctvo pôvodných vlastníkov nezaniklo a podľa všeobecných zásad, na
ktorých občianske právo stojí, ostalo k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, kto bol
jej posledným vlastníkom ku dňu zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti

tomu nezodpovedá. Odvolací súd vníma nález I. ÚS/460/2017 ako nález zodpovedajúci individuálnym
okolnostiam prípadu prejednávanom ÚS SR v konaní I. ÚS 460/2017, ktorý však nenastoľuje iné
všeobecné pravidlo, ako vyplýva z doterajšieho rozhodovania Ústavného súdu. Z doterajšej judikatúry
ÚS SR a NS SR (na ktorú v odvolaní poukázali žalobcovia) vyplýva, že je možné domáhať sa
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov občianskeho práva v prípade, kedy bolo vlastníctvo

odňaté bez právneho dôvodu. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o nesprávny záver
týkajúci sa možnosti podať žalobu podľa všeobecných predpisov občianskeho práva a v dôsledku tohto
nesprávneho právneho názoru nevykonal potrebné dôkazy a nezistil skutkové okolnosti týkajúce sa
nároku samotného, odvolací súd postupom podľa § 398 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude vychádzať z toho, že žaloba podľa všeobecných predpisov
občianskeho práva v danom prípade prichádza do úvahy. Pokiaľ vlastníctvo žalobcov, resp. ich právnych
predchodcov bolo odňaté bez právneho dôvodu, ich vlastníctvo zostalo zachované napriek inému
zápisu v evidencii nehnuteľností. Je však potrebné preveriť, či vlastnícke právo žalobcov (ich právnych

predchodcov) k týmto nehnuteľnostiam skutočne existovalo.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.