Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/207/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717207893
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5717207893.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Kataríny Beniačovej

a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobcov: 1/ S. Y., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2/ J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 3/ S. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. L. XX, 4/ O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 5/ W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX,
6/ P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, žalobcovia v rade 1/ - 6/ zastúpení Mgr. Petrom Balážom,
advokátom so sídlom A., P. A. XX, proti žalovaným: 1/ AGRASERVIS, s.r.o., so sídlom Košťany nad
Turcom 321, IČO: 36 001 490, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom
Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so

sídlom I., K. XX., 3/ Ing. J. T., nar. XX.XX.XXXX,. bytom A., O. XXXX/XX, zastúpenému spoločnosťou
JUDr. Mário Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Martin, Červenej armády 1, IČO: 36 862 819, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalovaných v rade 1/ a 2/ a žalobcov 1/ - 6/ proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 6C/16/2017-198 zo dňa 6. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. až III., V. a VI. p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku VII. tak, že žalovanému v rade 3/ voči žalobcom v rade 1/

až 6/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.

Žalobcovia v rade 1/ až 6/ m a j ú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

Žalobcom v rade 1/ až 6/ voči žalovanému v rade 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e
p r i z n á v a .

Vo výroku IV., ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu
n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom
v rade 1/ a 2/ každému sumu 8.000,- eur a žalobcom v rade 3/ až 6/ každému sumu 3.500,- eur, všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalovanému v rade 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcomvrade1/a2/ každémusumu8.000,-euražalobcomvrade3/až6/každémusumu3.500,-eur,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.) s tým, že plnením žalovaného v rade

1/ alebo žalovaného v rade 2/ zaniká povinnosť plnenia druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého
plnenia (výrok III.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.). Žalobcom v rade 2/ až 6/ voči žalovaným
v rade 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok V.) a žalobcovi v rade 1/voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok VI.). Žalovanému v rade
3/ priznal voči žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok VII.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v dôsledku zavineného protiprávneho konania
žalovaného v rade 3/ došlo k smrti syna žalobcov v rade 1/ a 2/ a brata žalobcov v rade 3/ až 6/
pri dopravnej nehode, čím došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv - do práva na
súkromný a rodinný život fyzickej osoby stratou rodinného príslušníka, a preto v zmysle ustanovení §
11, § 13, § 16, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, § 428, § 430 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1. ods. 2
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla (ďalej „zákona o PZP“), im priznal náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z
kritérií stanovených v § 13 ods. 1, ods. 2 OZ vo výške uvedenej vyššie. Nárok žalobcu v rade 1/ na
pohrebné (ako majetkovú ujmu) v zmysle ustanovenia § 449 ods. 2 OZ a § 100 ods. 1, § 101 OZ
v spojení s § 106 ods. 1, 2 OZ zamietol z dôvodu jeho premlčania v subjektívnej premlčacej dobe

(žaloba bola podaná 10.05.2017, pričom už z trestného konania, ktoré bolo právoplatne skončené
03.12.2014, žalobca v rade 1/ nadobudol vedomosť, kto za škodu zodpovedal). Súd prvej inštancie sa
v spore prednostne zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Vo vzťahu k žalobcom mal nesporne
preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu, vo vzťahu k žalovanému 3/ konštatoval, že tento nie je pasívne
vecne legitimovaným v tomto spore. V tomto smere konštatoval, že pôvodcom zásahu môže byť nielen

fyzická, ale aj právnická osoba, pričom pre právnické osoby je charakteristické, že môže prejavovať
svoju vôľu navonok len prostredníctvom fyzických osôb. Analogicky, pokiaľ bol neoprávnený zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby (§ 853 OZ) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou
na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo
právnickou osobou. V danom prípade bol žalovaný v rade 3/ (osoba bezprostredne zodpovedná za

protiprávne konanie) zamestnancom žalovaného v rade 1/, t. j. prevádzateľa dopravného prostriedku
a tento spôsobil dopravnú nehodu v rámci činnosti, ktorou si plnil svoje pracovné povinnosti, keď v
deň tragickej udalosti bol svojím zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaný v rade 3/ v deň dopravnej nehody nemal viesť osobné motorové vozidlo (toto viedol
len z dôvodu, že neb. A. Y. si zabudol doklad o vodičskom oprávnení). K zmene subjektu zodpovedného

za škodu dochádza len vtedy, ak použije niekto dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli
jeho prevádzateľa. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalovaný v rade 3/ taktiež využíval
tento dopravný prostriedok. Medzi ním a žalovaným v rade 1/ bola uzatvorená dohoda o hmotnej
zodpovednosti k predmetnému dopravnému prostriedku. Používaniu motorového vozidla nasvedčuje
aj charakter dohodnutej práce - obchodného zástupcu. Súdu nebolo preukázané a strany sporu to

ani netvrdili, že by žalovaný v rade 3/ použil motorové vozidlo, ku ktorému mal uzatvorenú dohodu o
hmotnej zodpovednosti bez vedomia alebo proti vôli jeho prevádzateľa. V uvedených súvislostiach bolo
len ťažko predstaviteľné, že by žalovaný v rade 3/ nemal súhlas a oprávnenie viesť motorové vozidlo.
Okresný súd tak uzavrel, že žalovaný v rade 3/ nenesie zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv žalobcov, za pasívne vecne legitimovaného považoval len žalovaného v rade 1/ ako prevádzateľa

dopravného prostriedku, pričom podľa názoru okresného súdu zodpovednosť žalovaného v rade 3/
podľa pracovných predpisov zostala týmto nedotknutá. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 2/ -
poisťovne zdôvodnil okresný súd s poukazom na právnu argumentáciu Ústavného súdu SR vyslovenú v
uznesení zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016 stotožniac sa právnymi závermi v ňom uvedenými,
ako aj ďalšiu rozhodovaciu činnosť najvyššej súdnej autority. Keďže vnútroštátne právo SR použiteľné a

použité v tomto spore - Občiansky zákonník umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody
požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. OZ), náhrada tejto ujmy musí byť krytá
povinným poistením motorového vozidla. Nie je rozhodujúce, že inštitút náhrady nemajetkovej ujmy nie
je výslovne uvedený v ust. § 4 Zákona o PZP. Pojem škoda je potrebné vykladať extenzívne v tom
zmysle, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah

do osobnostných práv pozostalých. Pokiaľ k nemajetkovej ujme došlo v priamej príčinnej súvislosti s
prevádzkou motorového vozidla, je potrebné vychádzať zo zásady ekvity a vykladať nielen konkrétny
právny predpis, ale v širšej súvislosti i právny poriadok upravujúci dotknutú oblasť. Je absolútne
logické a legitímne, aby nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody v priamej
príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla bola považovaná za škodu podľa § 4 ods. 2

zákona č. 381/2001 Z. z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia, účelom ktorého je predovšetkým zmierniť dôsledky všetkých škôd, ku ktorým dôjde v súvislosti
s prevádzkou motorového vozidla. Je aj v súlade s princípmi spravodlivosti ako vyšším morálnym
kódexom, aby ujma vzniknutá pri dopravnej nehode bola hradená povinným zmluvným poistením.3. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania voči nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
uviedol, že je potrebné aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu v zmysle dlhodobo ustálenej
judikatúry. Pokiaľ ide o nemateriálnu ujmu, túto námietku považoval za nedôvodnú aj s poukazom na

ustanovenie § 15 ods. 2 Zákona o PZP. Skutočnosť, pre ktorú súd subsumoval náhradu nemajetkovej
ujmy do náhrady škody krytej z povinného zmluvného poistenia, nebola dôvodom, pre ktorú by mala
byť aplikovaná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 OZ. Ustanovenia § 420 a nasl. OZ slúžili
len k určeniu zodpovednostného subjektu, ktorým je v danom spore žalovaný v rade 1/. Na premlčanie
nároku proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá za škodu/

ujmu zodpovedá. Premlčaciu dobu nemajetkovej ujmy ako osobitného inštitútu ujmy/škody je potrebné
posudzovať podľa § 101 OZ.
4. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v rade 1/ v časti uplatnenej
majetkovej ujmy (pohrebného), zamietol žalobu žalobcov v rade 1/ až 6/ vo vzťahu k žalovanému v
rade 3/ a v časti uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcu priznanú náhradu
(žalobcovia v rade 1/ a 2/ si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy každému vo výške 10.000,-

Eur a žalobcovia v rade 3/až 6/ každému vo výške 5.000,- eur).
5. Na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikoval okresný súd ustanovenie § 255 ods. 1, 2 v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 CSP. Aj keď sa súd nestotožnil s uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko
jej výška závisela výlučne na úvahe súdu, žalobcom v rade 2/ až 6/ voči žalovaným 1/ a 2/ priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému v rade 3/ ako úspešnej strane v spore

v plnom rozsahu (voči nemu súd zamietol žalobu v dôsledku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie)
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rade 1/ až 6/. Vo vzťahu žalobcu v rade 1/ a
žalovaných v rade 1/ a 2/ prihliadnúc na jeho pomerný úspech v spore (úspech čo do nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, neúspech čo na nároku majetkovej ujmy), žalobcovi v rade 1/ voči žalovaným v rade
1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania žalovaní v rade 1/ a 2/, ako i
žalobcovia v rade 1/ až 6/. Žalovaný v rade 1/ (prevádzateľ motorového vozidla) odvolaním napadol
výroky I. a V. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť,
žalobcom priznať právo na plnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške, ktorú uzná za vhodnú a

na toto plnenie zaviazať žalovaného v rade 2/ a žalovanému v rade 1/ priznať náhradu trov konania voči
žalobcom; žalovaný v rade 2/ (poisťovateľ) odvolaním napadol výroky I., II. a V. z dôvodov uvedených v
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu v celom rozsahu
zamietnuť a žalovanému 2/ priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania; žalobcovia v rade 1/ až
6/ odvolaním napadli výrok VII. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nároku žalovaného v rade

3/ na náhradu trov konania nezohľadnením osobitných okolností prípadu a neaplikovaním ustanovenia
§ 257 CSP a navrhli rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalovanému v rade 3/ nárok
na náhradu trov konania nepriznať.

7. V dôvodoch opravného prostriedku žalovaný v rade 1/ (prevádzateľ motorového vozidla) namietal

právne úvahy súdu ohľadom vyvodenia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu voči nemu ako
prevádzateľovi motorového vozidla v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tieto považoval
za nesprávne a nezodpovedajúce právnemu a skutkovému stavu veci. Súd nesprávne aplikoval
ustanovenie § 427 ods. 2 OZ a opomenul dôvodnosť aplikácie § 430 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že nebohý A. Y. nebol zamestnancom žalovaného v rade 1/, ale mal s ním uzavretú Zmluvu o dielo z

10.05.2010 a bolo mu zverené motorové vozidlo, na ktorom došlo k predmetnej dopravnej nehode, ktoré
mal používať výlučne nebohý. V deň nehody (dňa XX.XX.XXXX) nebohý A. Y. požiadal žalovaného v
rade 3/, aby namiesto neho riadil toto motorové vozidlo, keďže si zabudol osobné doklady bez toho, aby
sivyžiadalsúhlasžalovanéhovrade1/resp.,abyhootejtoskutočnostiinformoval.Pretojepresvedčený,
že nie je zodpovedný za ujmu spôsobenú primárne menovanému nebohému pri dopravnej nehode, ani

za ujmu spôsobenú žalobcom v dôsledku úmrtia A. Y.. Poukázal na dobrý technický stav motorového
vozidla, ktoré bolo podrobené všetkým servisným kontrolám a ani v rámci vyšetrovania nebola zistená
závada motorového vozidla, ktorá by mohla byť príčinou havárie. Teda v tomto smere žalovaný v rade
1/ neporušil žiadnu zo svojich zákonných ani zmluvných povinností. V konaní poukázal, že nie je v
jeho možnostiach zaplatiť nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobcovia domáhajú. Poukázal na priamy nárok

žalobcov na plnenie voči žalovanému v rade 2/, a preto nebol žiadny právny dôvod na to, aby súd
napadnutýmrozsudkomzaviazalajjehonaplnenie.Súdsavtomtosmeresprávnevysporiadalsotázkou
priamej povinnosti plnenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaným v rade 2/. Pre prípad
spôsobenia škody prevádzkou motorového vozidla, na ktorom došlo k usmrteniu nebohého A. Y., maluzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení motorového vozidla EVČ: MT175BN, číslo zmluvy:
6559008595 a poisťovni včas a riadne oznámil vznik škody. V celom rozsahu zotrval na vznesenej
námietke premlčania práva žalobcov na náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy (čo súd akceptoval

len vo vzťahu k majetkovej ujmy). Mal za to, že v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ sa žalobcovia
o škode (spôsobenej nemajetkovej ujme) a o tom, kto je za ňu zodpovedný, dozvedeli najneskôr
oznámením polície o dopravnej nehode a smrti ich syna a brata, t. j. dňa XX.XX.XXXX. Dvojročná
premlčacia doba uplynula dňa XX.XX.XXXX. Keďže žalobcovia podali žalobu po XX.XX.XXXX, ich právo
na náhradu škody sa premlčalo.

8. Žalovaný v rade 2/ (poisťovňa) v dôvodoch podaného opravného prostriedku sa nestotožnil s
argumentáciou súdu, že v danom prípade je poisťovateľ pasívne legitimovaný na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Namietal, že pokiaľ si súd osvojil právnu argumentáciu vyplývajúcu z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ústavnému súdu neprináleží vykladať ustanovenia zákona
o PZP a opakovane poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých jasne vyslovil, že

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nespadá pod rozsah poistenia zákona o PZP. Súd opomenul,
že smernica ako právny inštitút nemá priamu záväznosť pre Slovenskú republiku a je potrebná jej
implementácia, ktorá je v kompetencii zákonodarcu a gestora zákona, ktorým je Ministerstvo financií
SR. Dotknuté ministerstvo rovnako prejavilo názor, že nemajetková ujma nie je škodou na účely zákona
o PZP a navyše zdôraznilo, že takáto aplikácia európskych smerníc nie je v rozpore s ich poslaním,

keďže voči Slovenskej republike nebolo iniciované žiadne konanie o zlej, resp. nesprávnej aplikácii
európskych smerníc. V tomto smere poukázal na stanovisko MF SR, ktoré predložil. Nestotožnil sa ani
s argumentáciou súdu vo veci uplatnenej námietky premlčania. Ak mal súd za to, že nemajetková ujma
spadá pod extenzívny výklad pojmu „škoda“ v zmysle ustanovení zákona o PZP, je nárok uplatnený v
predmetnom konaní premlčaný v 2-ročnej subjektívnej dobe a na tomto stanovisku zotrval. Súd správne

uviedol, že premlčacia doba nemajetkovej ujmy je 3 roky, v predmetných konaniach však išlo o nárok
fyzických osôb priamo proti škodcovi. Pokiaľ si však tretie osoby uplatňujú svoj nárok voči subjektu, ktorý
do ich práv nezasiahol a ktorého zodpovednosť je daná z dôvodu, že jeho poistné krytie sa vzťahuje
aj na škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla, je nutné vychádzať z 2-ročnej subjektívnej
premlčacej doby aplikujúcej sa pri náhrade škody. Argumentáciu súdu na túto otázku považoval za

rýdzo účelovú. Aj keď rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu, uvedené neopodstatňuje tú
skutočnosť,abysižalobcoviavobdobnýchprípadochuplatňovaliľubovoľnúvýškunáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch, a následne sa dožadovali náhrady trov konania v celom rozsahu aj po využití
moderačného práva zo strany súdu a podstatnom znížení uplatňovaného nároku. Žalobcovia si musia
vopred zvážiť opodstatnenosť svojho nároku, ako aj jej výšky. Preto v danom prípade žalobcovia nemohli

mať 100 % úspech v spore, ak im bolo rozhodnutím priznaných 75 % z výšky uplatňovaného nároku a
žalovaní boli zaviazaní na náhradu 100 % trov konania voči žalobcom. Uvedené považoval v rozpore s
princípom právnej istoty, dobrými mravmi ako aj princípom spravodlivosti, ak žalovaným v prípade jeho
úspešnej obrany bol prakticky odňatý nárok na náhradu trov konania bez toho, aby sa súd vysporiadal
s tým, že výška uplatňovaného nároku bola nadhodnotená.

9. Žalobcovia v rade 1/ až 6/ (ďalej aj „žalobcovia“) v odôvodnení svojho opravného prostriedku
uviedli, že súd mal pri rozhodovaní o nároku žalovaného v rade 3/ na náhradu trov konania zohľadniť
osobité okolnosti prípadu - spôsobenie smrti ich blízkej osoby konaním žalovaného v rade 3/. Bolo
by neprimerane prísne, nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobcovia nahrádzali

žalovanému v rade 3/ trovy konania len z dôvodu, že v čase nehody bol žalovaný v rade 3/ na pracovnej
ceste a bol oprávnený viesť motorové vozidlo žalovaného v rade 1/, čo zabránilo vzniku jeho občiansko-
právnej zodpovednosti. Okolnosti vylúčenia jeho zodpovednosti boli v podstate preukázané a vyjasnené
až na prvom pojednávaní vo veci. Žalobcovia nemali odkiaľ vedieť, či žalovaný v rade 3/ v čase
nehody viedol vozidlo oprávnene alebo nie. Logicky podali žalobu aj voči žalovanému v rade 3/, ktorého

morálna zodpovednosť bola zrejmá (bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu usmrtenia) a
právna bola predmetom objasňovania. Žalovaný v rade 3/ mohol prejaviť snahu podieľať sa na náhrade
vzniknutej ujmy podľa svojich možností, čo neurobil ani pred podaním žaloby, ani počas súdneho
konania. Namiesto toho sa všemožne snažil zbaviť zodpovednosti za vzniknutú ujmu (spochybňoval
nepodstatné okolnosti, za akých sa žalobcovia dozvedeli o úmrtí), ba dokonca v konaní vzniesol aj

námietku premlčania. Žalovaný v rade 3/ mal nakoniec možnosť neuplatniť si nárok na náhradu trov
konania, čo by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu pochopiteľné a bežne očakávané. Žalobcovia žijú
rovnako v skromných podmienkach (žalovaný v rade 3/ v priebehu konania poukazoval na svoje pomery)a predkladajú rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku žalobcov v rade 1/ a 2/. Táto neprimeraná
tvrdosť môže a má byť odstránená rozhodnutím súdu tak, aby bola vec spravodlivo vysporiadaná.

10. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v rade 2/ uviedli, že súd prvej inštancie správne
aplikoval na prejednávaný prípad právne normy a tieto v rámci svojej kompetencie interpretoval v súlade
s vnútroštátnymi a európskymi predpismi a súdnymi rozhodnutiami, preto čo do otázky povahy nároku
žalobcov, ako aj dĺžky premlčacej doby vzťahujúcej sa na ich nároky, sa plne stotožnili s právnou
argumentáciou súdu prvej inštancie. Poukázali, že rozhodnutia, ktorými argumentoval žalovaný v rade

2/, časovo predchádzali rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 Haasová C-22/12, ako aj
uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016. Žalobcovia v otázke rozsahu poistného krytia
z PZP, ako aj k otázke výkladu pojmu škoda, odkázali na odôvodnenie rozsudku KS v Nitre sp. zn.
8Co/323/2017 zo dňa 01.03.2018. S tvrdeniami žalovaného v rade 2/, že žalobcom mala byť priznaná
iba pomerná náhrada trov konania vzhľadom na čiastočný úspech v spore, sa žalobcovia nestotožnili.
V týchto prípadoch (v zmysle ustálenej súdnej praxe) je potrebné rozlišovať medzi základným a

sprevádzajúcim predmetom konania, resp. nárokom. V otázke zásahu do práva na ochranu osobnosti
mali žalobcovia plný úspech, preto im prináleží plná náhrada trov konania. Podľa názoru žalobcov nimi
uplatnená výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nedosahuje ani priemernú úroveň žalovaných
súm v obdobných prípadoch. Pred podaním žaloby žalobcovia zvažovali vzhľadom na súdnu prax, v akej
výške si svoje nároky uplatnia. Aj keď im súd nepriznal celý uplatnený nárok, vo veci nepodali odvolanie

i napriek tomu, že v praxi sú pozostalým priznávané omnoho vyššie čiastky.
11. K odvolaniu žalovaného v rade 1/ uviedli, že po preštudovaní zmluvy o dielo zo dňa 10.05.2010, v
súlade s ktorou mal objednávateľ (žalovaný 1/) zabezpečiť zhotoviteľovi nebohému M. Žillovi vozidlo,
dospeli k záveru, že motorové vozidlo mu nebolo zverené, nakoľko zverenie motorového vozidla je
možné iba medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Nebohý zamestnancom žalovaného v rade 1/

nebol, teda nie je možné argumentovať dôvodom o zverení vozidla a dovolávať sa použitia § 430
OZ v súvislosti s touto situáciou. Zmluva o dielo bola navyše podľa ich názoru uzatvorená neplatne
tak, že obchádzala ustanovenia Zákonníka práce a z takto uzatvorenej zmluvy o dielo mal prospech
najmä žalovaný v rade 1/. Pripomenuli, že na pojednávaní bolo vyhlásené, že žalovaný v rade 3/ mal
hmotnú zodpovednosť za motorové vozidlo EVČ: MT175BN. V spise je dokonca doložená dohoda o

vykonaní práce medzi žalovaným v rade 1/ a žalovaným v rade 3/, kde je táto skutočnosť písomne
potvrdená. V prípade výkonu niektorých povolaní, predovšetkým súvisiacich s vedením motorového
vozidla, je bežnou praxou zamestnávateľov uzatvárať so zamestnancami, ktorí vedú vozidlo patriace
zamestnávateľovi, dohodu o hmotnej zodpovednosti v zmysle Zákonníka práce. Dohoda, predmetom
ktorej je vozidlo patriace zamestnávateľovi, ktoré je zamestnancovi odovzdané za účelom výkonu jeho

pracovných činností, je v rozpore so zákonom a z tohto dôvodu je neplatná. Je evidentné, že vozidlo
bolo používané nebohým A. Y. aj žalovaným v rade 3/ dlhodobo so súhlasom žalovaného v rade 1/.
Z uvedeného mali za to, že je namieste použitie ustanovenia § 427 OZ, podľa ktorého zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ. Tento pojem Občiansky zákonník
výslovne nedefinuje, ale všeobecne sa ním chápe osoba s právnou a faktickou mocou k motorovému

vozidla, spravidla jeho vlastník. K námietke premlčania uviedli, že žalovaný v rade 1/ sa nesprávne
domnieva, že v danom prípade platí 2-ročná premlčacia doba. Pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy
platí všeobecná 3-ročná premlčacia doba s poukazom na rozhodnutie NS SR zo 17.02.2011 sp. zn.
5Cdo 265/2009 a v tejto bola žaloba podaná.

12. Vyjadrenia žalobcov boli zaslané ostatným stranám sporu v zmysle ustanovenia § 374 ods. 1 CSP.
S ďalšími vyjadreniami strán sporu odvolací súd v priebehu odvolacieho konania nedisponoval.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 376 CSP a dôvodov v zmysle ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP
a contrario) toto rozhodnutie vo výrokoch I. až III., V. a VI. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil, vo výroku VII. podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia a v zostávajúcej časti - vo výroku IV., ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

14. V odvolaním napadnutej časti odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré
boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej vecina rozhodnutie o nemajetkovej ujme, majetkovej ujme, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský

súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej
odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria 1 celok (pozri napr. III.
ÚS 78/05, II. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

15.Vprejednávanejvecisažalobcoviavočižalovanýmdomáhalipriznanianemajetkovejujmyvzniknutej
neoprávneným zásahom do ich súkromia tým, že ich syn a brat zomrel následkom dopravnej nehody,
ktorú zavinil žalovaný v rade 3/ (vodič a zamestnanec žalovaného v rade 1/). V danom prípade
boli naplnené všetky zákonné predpoklady občiansko-právnej zodpovednosti: 1) protiprávne konanie
(porušenie dopravných predpisov žalovaným, následkom ktorých došlo k dopravnej nehode, 2) vznik

škody (ujmy na živote poškodeného), 3) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou
ujmou, pričom ide o zodpovednosť objektívnu (zodpovednosť za výsledok). Z tohto dôvodu subjektívny
prvok - zavinenie je bez právneho významu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že konaním
žalovaného v rade 3/ bola spôsobená ujma - smrť syna a brata žalovaných, ktorá skutočnosť závažným
spôsobom zasiahla do rodinného života, súkromia žalobcov. Ako vyplynulo z ich výpovedí ich žaloba,

ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovaným v rade 1/ a 2/ v zmysle § 11 v spojení s
§ 13 OZ, má relevantný skutkový aj právny základ. Okresný súd pri svojom právnom posúdení dôsledne
vychádzal z citovaných zákonných ustanovení, podal výklad týchto ustanovení, ako aj predpokladov
vzniku práva fyzickej osoby domáhať sa súdnej ochrany v takomto prípade a rovnako správne priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, v ktorom morálne zadosťučinenie nie je postačujúce.

Súd prvej inštancie sa rovnako zodpovedajúcim spôsobom vysporiadal s otázkou vecnej legitimácie
žalovaných v rade 1/ a 2/. Osobitne v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne skutkovo
i právne definoval, z akých dôvodov nie je žalovaný v rade 3/ vecne legitimovaným subjektom v tomto
konaní. Výsledkom tejto vecnej a právnej argumentácie je nepochybne daná zodpovednosť žalovaného
v rade 1/ v postavení prevádzateľa motorového vozidla a zamestnávateľa žalovaného v rade 3/ a táto má

svoj základ vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ otázku vecnej legitimácie v
spore zargumentoval v bode 39. napadnutého rozsudku. S uvedenými závermi sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil a v podrobnostiach odkazuje na tieto závery.

16. Vo svetle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ako najvyššej súdnej autority, vychádzajúc

z rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016-36, III. ÚS 646/2015-30 dospel odvolací súd k záveru, že je
potrebné nároky žalobcov uplatnené v predmetnom konaní na náhradu nemajetkovej ujmy v otázke
krytia povinným zmluvným poistením riešiť v súlade s komunitárnym právom. Ústavný súd v rozhodnutí
sp. zn. III. ÚS 666/2016-36 vyslovil, že ak slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“
použitého v zákone o PZP, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného

zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostal sa vzhľadom na záväzný výklad
zodpovedajúcich smerníc (konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie
identifikovaného Súdnym dvorom EÚ. Záver o dostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v rade

2/ v predmetnom spore je udržateľný aj z pohľadu rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
646/2015-30, I. ÚS 206/2015, v ktorých ústavný súd jednoznačne konštatoval ústavnú udržateľnosť
extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení, zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon o PZP“)
s tým, že pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá občiansko-právnu zodpovednosť za škodu

podľa § 444 OZ, ale aj občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu
osobnosti, musí takáto ujma spadať pod poistné krytie z povinného zmluvného poistenia. Za bez
významu považoval, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života a náhrada škody sú upravené každá
v inej časti Občianskeho zákonníka. Význam a podstata spočíva práve v tom, že povinné poistenie kryje
akúkoľvek škodu/ujmu, teda materiálnu aj imateriálnu, čo vyplýva za použitia eurokonformného výkladu

aj z platnej právnej úpravy, kde extenzívny výklad pojmu „škoda“ zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2
písm. a/, § 15 ods. 1 zákona o PZP).17. Pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2/ nemožno opomenúť rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 vo veci Haasová z 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor EÚ
vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS

z 30. decembra 1983, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES
z 11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtenýchpridopravnejnehode,akjejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaujmu(hmotnú
i nehmotnú), upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v tomto
rozsudku Súdneho dvora EÚ nadviazal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla
2017, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako R 61/2018, kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom

transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto
smernica síce nedefinuje pojem „škoda“, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie
osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa

pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne
právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v tomto rozsudku vychádza z
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona
o PZP, ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS
474/2016 zo 17. augusta 2016. V nadväznosti na uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla k záveru, že nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých je
predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona o PZP a že v spore o náhradu takejto
ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovni vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, nadviazali ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, a to sp. zn. 2Cdo 33/2017, 2Cdo 41/2018, 6Cdo 143/2017, 6Cdo 206/2017, 6Cdo 80/2018, 8Cdo
6/2018 a 8Cdo 177/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor v otázke pasívnej legitimácie
poisťovne uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkazoval žalovaný v rade 2/, bol

jehoneskoršoujudikatúrouprekonaný.Votázkevecnejpasívnejlegitimáciepoisťovnevsporeonáhradu
nemajetkovejujmyuplatnenejpozostalýmiobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR považovať vyššie uvedený
právny názor prijatý neskoršou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že
právny názor vyplývajúci z neskoršej judikatúry najvyššieho súdu sa formoval na podklade rozhodnutia

ESD a následne rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, preto námietky žalovaného v rade 2/ sú v
tomto smere bezvýznamné.

18. Súčasnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. R 114/1999, R 38/1996, R
36/2009, R 53/2010, R 38/2012) je jednotne zastávaný názor, že pôvodcom zásahu do osobnostných

práv môže byť nielen fyzická osoba, ale aj právnická osoba. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do
osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, je potrebné
vyriešiť otázku, ktorú si položil aj súd prvej inštancie, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý
nesie zodpovednosť ona sama ako bezprostredne konajúca fyzická osoba, alebo táto právnická osoba.
Analogicky (§ 853 OZ v spojení s § 420 ods. 2 OZ), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto
právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre
posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti. Tieto skutočnosti okresný súd podrobne zistil a vyhodnotil a tieto ho viedli k
správnemu záveru, že v súdenej veci za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby,

ktorý bol vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov, zodpovedá prevádzateľ
motorového vozidla (§ 853 a § 427 OZ). Zodpovednosť prevádzateľa je zodpovednosťou objektívnou,
daná špecifickou povahou tejto prevádzky a teda bez ohľadu na zavinenie.19. Pokiaľ žalovaný v rade 1/ poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o PZP a o priamej možnosti
poškodeného domáhať sa tohto nároku voči poisťovni, a súčasne žiadal, aby na uplatnené plnenie
bola zaviazaná len poisťovňa, k tomu odvolací súd uvádza, že žalobca ako poškodený si môže vybrať,

či si nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (tu prevádzateľovi motorového vozidla a súčasne
poistenému, resp. aj fyzickej osoby, ktorá bezprostredne škodu spôsobila) alebo voči poisťovateľovi,
alebo voči obidvom súčasne - solidárne. Tvrdenie žalovaného v rade 1/, že nie je v jeho možnostiach
zaplatiť nemajetkovú ujmu, nie je rozhodujúce pre stanovenie výšky priznaného nároku (dopĺňajúc,
že odvolaním nebola namietaná výška priznaných nárokov, poznám. odvolacieho súdu). Z uvedeného

dôvodu je tu práve existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. V
zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o PZP, za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Spôsob a rozsah plnenia určeného súdom bude
následne otázkou vzájomného vnútorného vysporiadania zodpovedných subjektov, v tomto prípade
žalovaného v rade 1/ ako poisteného a žalovaného v rade 2/ ako poisťovateľa v zmysle zmluvných

dojednaní poistnej zmluvy medzi nimi platnej a účinnej.

20. K uplatnenej námietke premlčania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vec právne
posúdil, keď konštatoval, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné považovať
za osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčí vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe (§

100 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 101 OZ). Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby
náhrady za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného v rade 3/ bolo

jedným činom zasiahnuté do práva na život syna a brata žalobcov dňa XX.XX.XXXX momentom
smrti poškodeného, to znamená, že žalobcovia si prvýkrát právo mohli uplatniť XX.XX.XXXX . a
lehota uplynula dňa XX.XX.XXXX. V uvedenej lehote bola žaloba podaná. Pokiaľ súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe sa právo na náhradu nemajetkovej
ujmy premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR

2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, kde sa touto otázkou zaoberal dovolací súd, a to v súvislosti s
argumentáciou dovolateľky, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu
s poukazom na časť judikatúry českých súdov zastávajúci takýto názor. K obdobnému právnemu záveru
o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v trojročnej premlčacej dobe dospel
NS SR aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 278/2007 z 25. septembra 2008.

21. Spor o dĺžku premlčacej doby práva na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil súd prvej inštancie
v dvoch rovinách. Jednak vo vzťahu k ust.§ 15 ods.2 zákona o PZP, v zmysle ktorého na premlčanie
nárokunanáhraduškodyprotipoisťovateľoviplatírovnakáúpravaakonapremlčanienárokuprotiosobe,
ktorá škodu spôsobila. Vychádzajúc z dlhodobo ustálenej praxe súdov ohľadom premlčacej doby tohto
práva sa žiada doplniť, že ak súdy dlhodobo týmto spôsobom posudzovali a posudzujú voči škodcovi

premlčanie tohto práva (§101 OZ), niet žiadneho rozumného dôvodu, aby bol voči poisťovateľovi
uplatnený iný prístup. Rovnako neobstojí argumentácia, že tento nárok spadá pod pojem škody, pre
ktorú zákon stanovuje osobitnú dobu premlčania (§106 ods. 1, 2 OZ), a preto sa má uplatniť táto iná
premlčacia doba. Odvolací súd je presvedčený a nenašiel žiadny dôvod, aby dlhodobo jednotná súdna
prax v otázke doby premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy bola dotknutá len zadefinovaním

extenzívneho výkladu pojmu škoda pre účely krytia náhrady škody (aj nemajetkovej ujmy) povinným
zmluvným poistením (druhá rovina odôvodnenia tejto problematiky okresným súdom). Tu treba doplniť,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je v civilnom práve budované ako osobitný právny inštitút,
ktorému prináleží vlastná právna úprava (§11 a nasl. OZ) vrátane doby premlčania. Aj tieto závery
okresného súdu považoval odvolací súd za logické a správne.

22. K námietke žalovaného v rade 2/, k odňatiu nároku na náhradu trov konania v dôsledku účinnej
obrany (keď úspech žalobcov v spore bol v rozsahu 75%) odvolací súd uvádza nasledovné. Na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy, súčasná právna úprava jednoznačne priorizuje zásadu úspechu a
v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255

ods. 2 CSP (pomer úspechu). Aktuálna úprava Civilného sporového poriadku nepozná pojem nepatrný
neúspech (§142 ods. 3 OSP). Zohľadňuje sa teda každý neúspech. Zásadu úspechu (§255 CSP) treba
potom uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (tu náhrada nemajetkovej
ujmy), alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé a v súlade
so satisfakčnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Východiskom je rozlíšenie, čo je základné (že do

žalobcovho práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce (výška nemajetkovej ujmy). Vhodným riešením
v tomto prípade sa aj odvolaciemu súdu javilo, že žalobcovia majú právo na plnú náhradu trov konania
výlučne z prisúdenej sumy, čo je aj zdôvodniteľné cez interpretáciu „úspech vo veci“, keďže ten, ako
je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Súd prvej
inštancie na tomto základe priznal žalobcom v rade 2/ až 6/ proti žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže ich považoval čo do právneho základu za plne úspešných.
Osobitne súd riešil nárok na náhradu trov konania žalobcu v rade 1/, voči ktorému odvolatelia nepodali
námietky.

23. Na základe vyššie uvedenej argumentácie odvolacie námietky žalovaných v rade 1/ a 2/ vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až III., V. a VI. ako

vecne správne potvrdil.

24. Nepriznanie trov konania úspešnej strane je výnimočné, a to za predpokladu existencie dôvodov
osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal
právo na náhradu trov konania.

25. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú
rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými

podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o
náhradetrovkonania,nežbyplynulzpoužitiavšeobecnýchzásadnáhradytrovkonania.Zákonvyžaduje
pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti
a dôvody hodné osobitného zreteľa. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie.

26. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný nemôže uhradiť
náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.
V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu,

prihliadanapostojsubjektovvkonaní,tedanielentoho,kohobypostihovalapovinnosťnahradiťtrovy,ale
aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba
brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by
aj bola príčinou sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý
by inak úspešnej strane sporu súd náhradu trov konania nepriznal.

27. Vo vyššie uvedených súvislostiach odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým rozhodol o trovách konania vo vzťahu medzi žalovaným v rade 3/ a žalobcami v rade 1/ až
6/. Preskúmaním okolností súdenej veci odvolací súd v zhode s názorom žalobcov, prezentovaným v
odvolaní dospel k záveru, že vzťah zodpovednosti medzi žalovanými 1/ a 3/ (pri neoprávnenom zásahu

do osobnostného práva fyzickej osoby spôsobenom žalovaným 3/, ktorého žalovaný 1/ ako právnická
osoba použila na realizáciu činnosti tejto osoby), teda otázky, či bude daná zodpovednosť žalovaného
3/ (vodiča) popri žalovanému 1/ (prevádzateľa motorového vozidla) solidárne, alebo bude zodpovedať
len jeden z nich, bola definitívne vyriešená súdom až v konaní o žalobe. V tom čase miera vedomosti
žalobcov o tejto otázke odôvodňovala, aby si uplatnili svoj nárok aj voči žalovanému 3/, zodpovednosť

ktorého v trestnoprávnej rovine bola jednoznačne daná. Ak neskôr v konaní bola vyvodená vzhľadom na
výsledky dokazovania zodpovednosť len prevádzateľa motorového vozidla, čo automaticky indikovalo
neúspech žalobcov v spore voči žalovanému 3/, táto okolnosť nemôže byť na ťarchu žalobcom. Preto pri
dôslednom uplatnení zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na rozhodovanie o trovách konania, mal
súd prvej inštancie popri zásade úspechu (§255 ods. 1 CSP) aplikovať aj ust. § 257 CSP. Inak povedané

vyššie opísaná procesná situácia si v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov vyžiadala rozhodnúť
o nároku na náhradu trov konania medzi žalovaným 3/ a žalobcami v rade 1/ až 6/ tak, že žalovaný 3/
voči žalobcom v rade 1/ až 6/ nemá nárok na náhradu trov konania. Uvedenú nedôslednosť okresného
súdu napravil odvolací súd tým, že v tejto časti jeho rozhodnutie vyššie uvedeným spôsobom zmenil.28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalobcom v rade 1/ až 6/ ako úspešnej strane v aktuálnom

odvolacom konaní priznal voči žalovaným v rade 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%. Vo vzťahu k žalovanému 3/, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za nedôslednú aplikáciu ust. §
257 okresným súdom v prvoinštančnom konaní podľa názoru odvolacieho súdu bolo žiaduce a správne
rovnako v súlade s princípom spravodlivosti uplatniť ust. § 257 CSP a nepriznať žalobcom v rade 1/ až
6/ voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).