Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/22/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202042
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2018:5618202042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcov: 1.) M. O., nar. XX. X.

XXXX s trvalým pobytom S. T. XX/XX, U. C., a 2.) Ľ. O.Í., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S.
T. XX/XX, U. C., obaja zastúpení JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom, so sídlom Štúrova 4330/31
Liptovský Mikuláš proti žalovanej W. N., rod. O., nar. X. X. XXXX, s trvalým pobytom S. Č.. XXX, okres U.
O., zastúpenej JUDr. Katarínou Geškovou, PhD., advokátkou, so sídlom Námestie Osloboditeľov 65/6,
Liptovský Mikuláš, IČO: 50178105, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje podielové spoluvlastníctvo strán tohto sporu k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva
č. XXXX, katastrálne územie S., obec Vavrišovo, okres Liptovský Mikuláš, a to k rodinnému domu

súpisné č. XXX, postavenému na pozemku parcely registra „C“, parc. č. 504/1, zastavené plochy a
nádvoria, pozemku parcely registra „C“, parc. č. 504/1, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 122
m2, pozemku parcely registra „C“, parc. č. 504/2, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 313 m2 a
pozemku parcely registra „C“, parc. č. 505, orná pôda, o výmere 1.392 m2, v rámci ktorého (spoločný)
podiel žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade predstavuje 10/12, podiel žalobcu v 1. rade 1/12 a podiel
žalovanej 1/12, a toto podielové spoluvlastníctvo vyporiadava tak, že tieto nehnuteľnosti prikazuje do
podielového spoluvlastníctva žalobcu v 1. rade v podiele 1/11 a žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2.

rade v (spoločnom) podiele 10/11, pričom žalobca v 1. rade je povinný v lehote 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva
vo výške 661,36 eur a žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade sú v lehote 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania
podielového spoluvlastníctva vo výške 6.613,63 eur.

II. Žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade majú voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 24. 7. 2018 sa žalobcovia domáhali rozhodnutia, ktorým by
súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č.
XXXX, katastrálne územie S., obec Vavrišovo, okres Liptovský Mikuláš, a to konkrétne k rodinnému
domu súpisné č. XXX, postavenom na pozemku parcely registra „C“, parcelné číslo 504/1, pozemku
parcely registra „C“, parcelné číslo 504/1 zastavané plochy a nádvoria, o výmere 122 m2 , pozemku
parcely registra „C“, parcelné číslo 504/2, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 313 m2 a pozemku

parcely registra „C“, parcelné číslo 505, orná pôda, o výmere 1392 m2 , ktoré podielové spoluvlastníctvo
následne navrhovali vyporiadať tak, že súd prikáže tieto nehnuteľnosti v podiele 1/12 do vlastníctva
oboch žalobcov (do ich BSM) a v podiele 1/12 do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade, pričom
žalobcovia budú zaviazaní na zaplatenie náhrady na vyrovnanie podielu žalovanej vo výške 7.275 eur,a to v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uvedený žalobný návrh odôvodnili nasledovnými
skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalobcovia a žalovaná sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie
uvedených nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 1366, pričom žalobcovia majú na nich

(spoločný) spoluvlastnícky podiel v rozsahu 10/12 (7/12 a 3/12), žalobca v 1. rade má spoluvlastnícky
podiel v rozsahu 1/12 a žalovaná má spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/12. Žalobcovia uvedené
nehnuteľnosti v súčasnosti nevyužívajú, užíva ich len žalovaná (so svojím synom V. N., ktorý inak vlastní
rodinný dom súpisné č. XXX v obci S. so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 5/6), a tiež otec žalobcu
v 1. rade a žalovanej. Žalobcovia nemajú záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so žalovanou

z dôvodu, že medzi žalobcami a žalovoanou sú nezhody, ako aj preto, že nehnuteľnosti si vyžadujú
rekonštrukciu.Spoukazomnaveľkosťpodielovžalobcovtaknavrhližalobcovia(poneúspešnompokuse
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou) vyporiadať podielové spoluvlastníctvo spôsobom
uvedenom v žalobnom návrhu. Pokiaľ ide o výšku navrhovanej peňažnej náhrady v prospech žalovanej,
vychádzali zo znaleckého posudku č. 186/2017 vypracovaného znalkyňou L.. W. A., ktorý posudok dal
vyhotoviť žalobca v 1. rade, a na základe ktorého bola určená celková všeobecná hodnota uvedených

spoločných nehnuteľností vo výške 87.300 eur (po zaokrúhlení.) Na podiel žalovanej v rozsahu 1/12 tak
pripadá suma 7.275 eur, ktoré sú žalobcovia ochotní vyplatiť žalovanej v lehote 60 dní od právoplatnosti
rozsudku.
2. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom na tunajší súd 10. 9. 2018 nesúhlasila
so spôsobom vyporiadania navrhnutým žalobcami, pričom navrhla, aby súd vo svojom rozhodnutí o

zrušení podielového spoluvlastníctva vyporiadal toto podielové spoluvlastníctvo tak, že prikáže uvedené
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej, a zaviaže ju vyplatiť odstupujúcich spoluvlastníkov, a
to konkrétne žalobcu v 1. rade sumou 7.275 eur, ktorá suma zodpovedá rozsahu jeho spoluvlastníckeho
podielu (1/12), a (spoločne) oboch žalobcov sumou 72.750 eur, ktorá suma zodpovedá rozsahu ich
(spoločného) spoluvlastníckeho podielu v BSM (10/12), v obidvoch prípadoch v lehote 60 dní od

právoplatnosti navrhovaného rozhodnutia. Pri odôvodňovaní uvedeného návrhu žalovaná poukázala
predovšetkým na spôsob a okolnosti nadobudnutia väčšinového spoluvlastníckeho podielu žalobcov k
spoločným nehnuteľnostiam, keď uviedla, že žalobca v 1. rade nadobudol svoj výlučný podiel v rozsahu
1/12 dedením po matke, a neskôr žalobcovia nadobudli svoj (spoločný) podiel v rozsahu 1/12 a 1
na základe kúpnej zmluvy zo 4.8.2017 uzavretej medzi otcom (žalobcu v 1. rade a žalovanej) ako

predávajúcim a žalobcami ako kupujúcimi za cenu iba vo výške 14.900 eur. Dňa 17. 5. 2018 bola
uzatvorenáďalšiakúpnazmluvamedzisestrami(žalobcuv1.radeažalovanej)P.G.,G.D.J.V.N.N.ako
predávajúcimi a žalobcami ako kupujúcimi, ktorým tieto sestry previedli svoje spoluvlastnícke podiely
k uvedeným nehnuteľnostiam na žalobcov, každá podiel v rozsahu 1/12, za cenu 7.263 eur (za každý
podiel.) Žalovaná však nemala záujem previesť svoj podiel v rozsahu 1/12, pretože v dome býva takmer

50 rokov (od roku 1969, keď sa tam ich rodina presťahovala), a má záujem v ňom bývať aj naďalej.
Ide o jej domov, ku ktorému má citovú väzbu, prežila tam detstvo, dospievanie, ako aj celý doterajší
život v produktívnom veku. Spolužitie s rodičmi pritom bolo pokojné, a tak to trvalo až do roku 2015,
kedy sa začal otec od žalovanej dištancovať. Sám si začal nosiť obedy a prať, a vôbec žalovanú vylúčil
účelovo z rôznych prác, na ktorých predtým bežne participovala, napr. pri zbere úrody. Podľa žalovanej

uvedenéprevodyspoluvlastníckychpodielovboliúčelové,scieľomžalobcovdosiahnuťväčšinupodielov
naspoločnýchnehnuteľnostiach,akprevodompritommuselodôjsťajnazákladenejakýchnepravdivých
informácií o jej osobe. Žalovaná nesúhlasila s tým, aby nehnuteľnosti boli prikázané do vlastníctva
žalobcov a chcela, aby boli naopak prikázané do jej výlučného vlastníctva. Pri zisťovaní svojich
finančných pomerov zistila, že môže dostať úver vo výške potrebnej na vyplatenie podielov žalobcov.

V zostávajúcom obsahu svojho vyjadrenia sa žalovaná zaoberala právnou argumentáciou, podľa ktorej
by súd nemal prihliadať výlučne na zákonné kritérium veľkosti spoluvlastníckych podielov (pokiaľ ide
o rozhodnutie o tom, komu prikáže nehnuteľnosti), ale aby zohľadňoval aj iné kritériá s odkazom na
ustálenúsúdnujudikatúru,akonapríkladskutočnosti,ževtomtodomežijetakmercelýsvojživot,podieľa
sa na jeho údržbe a opravách, že je spôsobilá zaplatiť žalobcom vyrovnací podiel, že bude využívať dom

na účel, na ktorý je určený, pretože v tomto dome aj naďalej plánuje bývať, a že (na rozdiel od žalobcov,
ktorí majú byt v Liptovskom Hrádku) nemá iné bývanie. Žalovaná sa tiež dožadovala, aby súd prihliadol
na skutočnosť, že k prevodom spoluvlastníckych podielov došlo náhle a za zvláštnych okolností, ako aj
na to, že cena podielov, ktoré žalobcovia získali od otca bola neprimerane nízka 14.700 eur spolu za 1/2
a 1/12 podiel na spoločných nehnuteľnostiach. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby musela opustiť

dom, kde roky žila, a to navyše vo veku 55 rokov, aby bola v tomto veku vytrhnutá z domáceho prostredia
a bola nútená začínať odznovu, nadväzovať nové susedské vzťahy, nové priateľské vzťahy a pod.
3. V replike doručenej na tunajší súd 5. 10. 2018 žalobcovia nesúhlasili s tvrdeniami žalovanej, podľa
ktorých nadobudli spoluvlastnícke podiely na spoločných nehnuteľnostiach od sestier P. G., G. J. a N.N. a otca A. O. za zvláštnych okolností, na ktoré poukazovala žalovaná. Tieto osoby totiž previedli svoje
spoluvlastnícke podiely na žalobcov z dôvodu, aby sa žalobcovia do nehnuteľností nasťahovali, bývali
tam spolu s ich spoločným otcom a postarali sa o neho, nakoľko spolužitie otca so žalovanou v spoločnej

domácnosti už dlhšiu dobu nefunguje a otcovi je nepríjemné, čo si už všimli aj tieto sestry. Otec žalobcu
si perie sám, stravovať sa začal u svojej sestry, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, kedy spolužitie
otca a žalovanej (aj po smrti ich matky) istý čas fungovalo, a kedy žalovaná otcovi varila aj prala.
Spolužitie žalovanej s ich rodičmi však nebolo ideálne ani v minulosti, keď ešte žila matka žalovanej.
Žalobcovia tiež poukázali na to, že otec má oviec, traktory, kombajn a iné poľnohospodárske stroje,

s ktorými chodieva mlátiť a kosiť celej obci. Žalobcovia mu pravidelne chodievajú s prácami pomáhať
nielen cez víkendy, ale aj cez týždeň. Otec by chcel, aby v tejto tradícii pokračoval žalobca v 1. rade,
nakoľko on aj žalobkyňa v 2. rade majú k takejto práci vzťah, na rozdiel od žalovanej, ktorá s prácami na
poli a okolo hospodárstva už niekoľko rokov nepomáha. Žalovaná sa nestará ani o dom a záhradu, len
v dome zadarmo býva, pretože neprispieva dokonca ani na náklady spojené s bývaním. Tieto náklady
uhrádza otec. Žalovaná má pritom podľa žalobcu kde bývať, pretože jej syn, ktorý s ňou tiež býva v

predmetnom dome, okrem toho vlastní aj 5/6 spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome č. XXX v obci S.,
ktorýdomjeveľkostnepodobnýtomu,vktorombývajúajevdobromstave.Synžalovanejvšaktentodom
prenajíma alebo tam trávi čas s kamarátmi. Žalobcovia poukázali na to, že podľa ustálenej judikatúry súd
môže prikázať spoločnú vec len tomu zo spoluvlastníkov, ktorý preukáže schopnosť zaplatiť primeranú
náhraduostatnýmspoluvlastníkom.Žalobcoviapritomjednoznačnemajúdostatokmajetkunavyplatenie

primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej, o čom svedčia nielen kúpne zmluvy, na základe
ktorých žalobcovia odkúpili ostatné spoluvlastnícke podiely, ale aj to, že sú vlastníkmi bytu v Liptovskom
Hrádku, o výmere 63,28 m2, ktorý je bez ťarchy a ktorý v prípade potreby môžu založiť za účelom
získania úveru. Naopak žalovaná nie je schopná vyplatiť žalobcov za ich väčšinový spoluvlastnícky
podiel, nakoľko ide o dosť vysokú sumu, ktorou nedisponuje v hotovosti, a v prípade požiadania o úver

nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ktorou by mohla za úver ručiť, a takisto s ohľadom na jej vek považujú
vyplatenie takéhoto úveru za nereálne. Žalovaná síce v dome býva, avšak podľa žalobcov nehnuteľnosti
neudržiava, neopravuje a nevykonáva žiadne investície do spoločných nehnuteľností. Práve naopak,
tieto nehnuteľnosti chátrajú, pretože žalovaná nie je schopná sa o ne postarať. Vzhľadom na uvedené
nie je ani možné hovoriť o citovej väzbe žalovanej k týmto nehnuteľnostiam. Žalobcovia sa pritom chcú

o tieto nehnuteľnosti postarať a zrekonštruovať ich, ako aj pokračovať v rodinnej tradícii, pokiaľ ide
o hospodárenie na týchto nehnuteľnostiach. Takisto sa chcú postarať o otca. Pokiaľ ide o námietku
žalovanej týkajúcu sa dobrých mravov, žalobcovia poukázali na to, že je práve morálne rešpektovať
rozhodnutiecelejrodiny(vrátaneotcaasestier),ktorásazhodlanatom,žeprávesatammajúžalobcovia
nasťahovať, aby sa postarali o otca a hospodárstvo. Vzhľadom na veľkosť ich podielov a účelnejšie

využitie veci mali žalobcovia za to, že sú splnené podmienky na vyhovenie ich žalobe.
4. V duplike doručenej na tunajší súd 5. 11. 2018 žalovaná uviedla, že vzťah žalovanej s otcom sa
zhoršil bez jej pričinenia, otec jej to však nikdy nevysvetlil. Žalovaná sa domnieva, že otec na základe
rôznych nepravdivých informácií od žalobcov ako napr. že žalovaná nie je jeho biologickou dcérou,
previedol svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach na žalobcov za veľmi nízku cenu. Žalovaná

poprela, že by v minulosti, keď ešte žila ich matka, mala s rodičmi zlý vzťah. Odmietla tiež tvrdenie,
že je neporiadna a nestará sa o dom, stará sa o neho podľa svojich možností. Potvrdila, že otec sa
venuje poľnohospodárskej činnosti ako súkromný roľník, hospodári a chová ovce na svojom pozemku
u svojej sestry, ktorá žije v susedstve. Dnes je už väčšina prác zvládaná strojovo, avšak pred rokmi, sa
robilo veľa prác ešte ručne a pri týchto prácach pomáhala aj žalovaná a jej deti. V súčasnosti žalovanú

o pomoc pri týchto prácach z rodiny nikto nepožiada. Odmieta tiež tvrdenie žalobcov, že v dome len
zadarmo býva, pretože vykonáva bežnú aj sezónnu údržbu priestorov, ktoré využíva a upratuje, a to aj
po otcovi, pričom tieto udržiavacie činnosti výrazne presahujú jej podiel na týchto nehnuteľnostiach v
rozsahu 1/12. Žalobcovia sa pritom na tejto údržbe nepodieľajú. Čo sa týka úhrady nákladov spojených s
užívanímnehnuteľností,dohodlasasotcom,žeonabudenakupovaťstravuavariť,aotecbudeuhrádzať

energie. Okrem toho pred rokmi raz prispela otcovi na stavebné sporenie sumou 698,83 eur. Po tom,
ako sa otec začal stravovať sám, ponúkla žalovaná otcovi príspevok na energie, on to však odmietol.
Argumenty žalobcov, že však žalovaná môže bývať u svojho syna, v rodinnom dome, ktorý syn vlastní
v spoluvlastníckom podiele 5/6 sú podľa nej irelevantné, pretože od syna nemôže žiadať, aby riešil jej
bytovú otázku. Jeho vlastníctvo vôbec nemožno spájať s riešením bytovej otázkou žalovanej. Naopak,

žalobcovia majú vlastný byt, bez tiarch, ktorý dlhodobo obývajú, a teda otázku bývania majú vyriešenú.
Naopak žalovaná je odkázaná na túto nehnuteľnosť, pretože nemá iné možnosti bývania, a ak majú
žalobcovia záujem pokračovať v rodinnej tradícii, nie je nevyhnutné, aby boli vlastníkmi tohto rodinného
domu. Chovanie oviec na pozemku u sestry, mlátenie a kosenie, ktoré vykonáva otec za odplatu, a vktorých činnostiach chcú žalobcovia zrejme ako v rodinnej tradícii pokračovať, pritom robí otec skôr ako
službu ostatným obyvateľom obce, avšak na ich pozemkoch, nie na pozemkoch, ktoré sú predmetom
tohto vyporiadania. Pokiaľ ide o schopnosť žalovanej zaplatiť žalobcom peňažnú náhradu, žalovaná

v duplike znovu vo všeobecnosti poukázala na to, že tieto možností má, ako už uviedla vo svojom
predchádzajúcom písomnom vyjadrení. Pokiaľ ide o námietku žalobcov, že neinvestovala do spoločných
nehnuteľností, poukázala na to, že keďže je spoluvlastníčkou v rozsahu 1/12, je prirodzené, že investície
nebude financovať sama. Na investície je nevyhnutná predchádzajúca dohoda spoluvlastníkov, ku ktorej
však nikdy nedošlo. Odmietla tiež tvrdenie žalobcov o morálnosti rešpektovania rozhodnutia celej rodiny.

Žalovaná o žiadnom takomto rozhodnutí nevie.
5. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo 18. 12. 2018, pričom na tomto
pojednávaní strany v podstate len zopakovali svoje dovtedajšie skutkové a právne tvrdenia uvedené
v ich písomných vyjadreniach podľa § 167 Civilného sporového poriadku. Žalovaná však až na tomto
pojednávaní prišla s dvoma novými návrhmi na vykonanie dokazovania (ktoré neboli označené v jej
dovtedajších písomných vyjadreniach.) Išlo o listinný dôkaz - Ponuka hypoúveru od X. N. z 18. 12. 2018,

v ktorom bolo uvedené, že maximálna výška úveru, ktorý by od nich mohla dostať, by s ohľadom na
žalovanou deklarovaný čistý mesačný príjem vo výške 881 eur bol vo výške 78.039 eur, pričom hodnota
nehnuteľnosti, ktorá by bola zabezpečením tohto úveru by mala byť aspoň vo výške 87.000 eur. Ďalej
z tohto listinného dôkazu vyplynulo, že žalovaná by tento úver musela splácať po dobu 10 rokov v
splátkach po 614,52 eur pri úrokovej sadzbe 0,99% ročne a bez akéhokoľvek údaja o období fixácie

takéhoto úroku. Na uvedenej písomnosti je tiež rukou písaná poznámka, že toto potvrdenie vychádza
zo žalovanou zadaných údajov, a že ide o predbežnú ponuku. Ďalší nový dôkaz, ktorý navrhla žalovaná
vykonať až na tomto pojednávaní, bol žalovanou predložený listinný dôkaz - Úver na mieru zo 17. 12.
2018 vystavený Prvou stavebnou sporiteľnou, v ktorom sa uvádza, že pre účely poskytnutia úveru vo
výške 9.000 eur na dobu 9,67 roka (9 rokov 8 mesiacov a 2 dni) nebude nutné založiť nehnuteľnosť,

pričom prvý rok, 8 mesiacov a 13 dní by splácala žalovaná iba medziúver v mesačných splátkach po
3,75 eur a po splatení medziúveru by začala splácať stavebný úver po dobu 7 rokov, 11 mesiacov a 20
dní vo výške po 70,69 eur mesačne. V uvedenej listine je tiež poznámka, že tieto podmienky sú uvedené
s výhradou vykonania podrobnej analýzy bonity klienta a preverenia všetkých potrebných dokumentov,
pričom poskytnutá informácie je nezáväzná a má len informatívny charakter. Uvedené dva listinné

dôkazy predložila žalovaná na pojednávaní z dôvodu preukázania svojho predchádzajúceho skutkového
tvrdenia obsiahnutého v jej písomných vyjadreniach podľa § 167 Civilného sporového poriadku podľa
ktorého je v jej schopnostiach vyplatiť žalobcom peňažnú náhradu zodpovedajúcu ich spoluvlastníckym
podielom. Po obligatórnom predbežnom právnom posúdení tunajšieho súdu prezentovaného na
tomto pojednávaní po úvodných ústnych prednesoch strán poukazujúcom aj na uplatnenie sudcovskej

koncentrácie podľa § 153 Civilného sporového poriadku v spojení s § 167 Civilného sporového poriadku,
pokiaľ ide o oneskorene (po lehotách vyplývajúcich z výziev podľa § 167 CSP) predložené skutkové
tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré pritom mohli byť uplatnené už predtým (včas), s tým,
že súd na tieto oneskorené prostriedky procesného útoku alebo obrany nebude prihliadať, žalovaná
reagovala právnou argumentáciou, že tieto návrhy dôkazov nemohla predložiť skôr, pretože mala ako

účtovníčka ku koncu roka veľa práce, a že súd má prihliadnuť aj na oneskorene predložené návrhy
na vykonanie dokazovania, ak by vykonanie takýchto dôkazov neznamenalo odročenie pojednávania
alebo by nevyžadovalo iné ďalšie procesné úkony súdu. Vo vzťahu k týmto dvom listinným dôkazom
predloženým žalovanou až na pojednávaní následne žalobcovia vyhlásili, že ak súd na tieto dôkazy
bude prihliadať, tak majúc pochybnosti o výške čistého mesačného príjmu žalovanej deklarovaného

žalovanou pre účely získania uvedených dvoch potvrdení, budú navrhovať vykonanie dokazovania za
účelomzisteniaskutočnéhočistéhopríjmužalovanejzacelézdaňovacieobdobie,pretožečistýmesačný
príjem deklarovaný žalovanou pre účely vystavenia dokladu - Ponuka hypoúveru od X. N. nepovažuje za
zodpovedajúci realite. Podľa žalobcov si tento čistý mesačný príjem žalovaná umelo navýšila v období
niekoľkých mesiacov pred požiadaním o vyjadrenie tejto banky k ponuke hypoúveru. Ďalej v súvislosti s

týmito potvrdeniami žalobcovia poukázali na to, že majú veľmi slabú dôkaznú hodnotu, nakoľko takéto
listiny si dokáže zabezpečiť ktokoľvek. Po predbežnom právnom posúdení súdu ohľadne spôsobu
vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalobcovia po výzve súdu súhlasili na tomto pojednávaní s
úpravou svojho pôvodného žalobného návrhu v tom zmysle, že súhlasia, aby súd prikázal spoločné
nehnuteľnosti do nového podielového spoluvlastníctva, kde bude (spoločný) spoluvlastnícky podiel

žalobcov v rozsahu 10/11 a spoluvlastnícky podiel žalobcu v 1. rade v rozsahu 1/11, s povinnosťou
žalobcov a žalobcu v 1. rade vyplatiť žalovanú ako odstupujúceho spoluvlastníka.
6. Z nesporných skutkových tvrdení žalobcov (pre ich nepopretie žalovanou podľa § 151 ods. 1 CSP),
akoajzvykonanéhodokazovaniaprostredníctvomlistinnéhodôkazu-Výpisuzlistuvlastníctvač.XXXX,pre katastrálne územie S., obec Vavrišovo, okres Liptovský Mikuláš, zo 17. 7. 2018, súd zistil, že (v
žalobe uvedené) nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve strán, a to v takých podieloch ako je
to uvedené v žalobe.

7. Z nesporných skutkových tvrdení žalobcov tiež vyplynulo, že úhrnná všeobecná hodnota týchto
spoločných nehnuteľností (uvedených v žalobe) predstavuje 87.300 eur. Žalovaná totiž toto skutkové
tvrdenie žalobcov o všeobecnej hodnote spoločných nehnuteľností nepoprela, čím sa podľa § 151 ods.
1 CSP má toto skutkové tvrdenie za nesporné, a nie je tak potrebné vo vzťahu k nemu vykonávať
žiadne dokazovanie a súd si ho osvojil ako zistený skutkový stav. Uvedené skutkové tvrdenie žalobcov

však vyplýva aj zo žalobcami navrhnutého dôkazu - znaleckého posudku č. 186/2017 vypracovaného
znalkyňou Ing. Danou Piatkovou, zo 14. 12. 2017.
8. Za nesporné (pre nepopretie príslušného skutkového tvrdenia strany protistranou podľa § 151 ods.
1 CSP, resp. na základe výslovne zhodných skutkových tvrdení strán podľa § 186 ods. 2 CSP), bolo
možné považovať skutkové tvrdenia strán o tom, že uvedené spoločné nehnuteľnosti užíva (spomedzi
strán sporu, ktoré sú ich spoluvlastníkmi) výlučne žalovaná (avšak rozsah tohto užívania žalovanou

už bol medzi stranami sporný), ktorá tam žije so svojím otcom a synom (ktorí však nemajú žiaden
spoluvlastnícky podiel na týchto nehnuteľnostiach.) Nesporné tiež bolo to, že žalovaná v tomto rodinnom
dome žije takmer 50 rokov, a to konkrétne od roku 1969, kedy sa tam nasťahovala ako dieťa s celou
rodinou, a teda že tam prežila celé svoje detstvo, mladosť a doterajšiu časť produktívneho života, ako
aj to, že tam chce aj naďalej bývať, pričom v súčasnosti nemá žiadnu inú vlastnú možnosť bývania.

Nesporné ďalej bolo, že syn žalovanej je spoluvlastníkom iného rodinného domu s podielom o rozsahu
5/6, ktorý sa nachádza v tej istej obci, v ktorom dome nebýva, ale býva so žalovanou v rodinnom dome,
ktorý je predmetom tohto konania. Nesporné ďalej bolo, že medzi otcom a žalovanou sú v poslednom
období narušené vzťahy, v dôsledku čoho si otec varí a perie sám, a sám tiež prispieva na energie na
celý dom. Rovnako za nesporné možno mať, že žalobcovia nadobudli časť svojich spoluvlastníckych

podielov prevodmi od troch sestier, od každej podiel v rozsahu 1/12, ako aj od otca dva spoluvlastnícke
podiely za úhrnnú cenu 14.900 eur. Za nesporné je možno považovať tiež to, že žalobcovia majú záujem
v budúcnosti bývať v tomto rodinnom dome a pokračovať v rodinnej tradícii, kedy chcú vykonávať
(spolu s otcom, o ktorého sa chcú po nasťahovaní postarať) poľnohospodársku činnosť, a to jednak
na pozemkoch iných obyvateľov obce za odplatu, ako aj na majetku otca u jeho sestry. Nesporné bolo

tiež to, že žalovaná nemá vzťah k vykonávaniu takejto poľnohospodárskej činnosti (okrem zberu úrody
a starostlivosti o záhradu), a že neuskutočnila žiadne investície do domu (sporná však už bola otázka
rozsahu údržby a zabezpečovania bežných opráv spoločných nehnuteľností zo strany žalovanej.)
9. Takto zistený skutkový stav (na základe nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania)
súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne

ustanovenie.
10. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov, ďalej len „OZ“) ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh
niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak
nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým

spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie
podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce,
súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
11. V danom konaní, keďže nedošlo k dohode strán sporu na spôsobe vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, obrátili sa žalobcovia, ktorí nemali záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve

so žalovanou s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súd, ktorý
návrh žalobcovia po predbežnom právnom posúdení súdom na pojednávaní 18. 12. 2018 (vyššie
uvedeným spôsobom) čiastočne modifikovali. Súd v tomto druhu konania nie je viazaný spôsobom
vyporiadania navrhnutým stranami, ale musí rešpektovať poradie a podmienky jednotlivých spôsobov
vyporiadania podielového spoluvlastníctva vyplývajúcich z ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Ako prvý v poradí prichádzal podľa tohto ustanovenia do úvahy spôsob vyporiadania reálnym
rozdelením spoločných vecí medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov. Keďže
však z vykonaného dokazovania (žiadnou zo strán nebol predložený geometrický plán, na základe
ktorého by bolo možné tieto spoločné nehnuteľné veci rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky
ich spoluvlastníckych podielov) nevyplynulo, že by bolo reálne rozdelenie týchto nehnuteľností

uvedeným spôsobom dobre možné, pristúpil súd k zvažovaniu v poradí druhého spôsobu vyporiadania
podielového spoluvlastníctva podľa § 142 ods. 1 OZ, teda k prikázaniu spoločných nehnuteľností do
výlučného vlastníctva jedného spoluvlastníka, resp. do (nového) podielového spoluvlastníctva viacerých
(pôvodných) spoluvlastníkov, za súčasného uloženia povinnosti týmto zostávajúcim spoluvlastníkomvyplatiť primeranú peňažnú náhradu odstupujúcim spoluvlastníkom. Predpokladom tohto druhého
spôsobu vyporiadania je však podľa § 142 ods. 1 OZ predovšetkým súhlas spoluvlastníka s takýmto
prikázaním spoločnej veci do jeho výlučného vlastníctva, resp. do (nového) spoluvlastníctva. V danom

prípade táto podmienka splnená bola, pretože rovnako žalobcovia, resp. aj žalobca v 1. rade, tak
aj žalovaná, chceli, aby im boli spoločné nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva, resp. do
(nového) podielového spoluvlastníctva. Takisto nebola sporná otázka ceny spoločných nehnuteľností,
od ktorej sa odvíjala výška primeranej peňažnej náhrady v závislosti od veľkosti vyplácaného
spoluvlastníckeho podielu. Spornou zostala „iba“ otázka, komu zo spoluvlastníkov majú byť tieto

spoločné nehnuteľnosti prikázané, preto zvyšok právneho posúdenie bol zameraný predovšetkým na
zodpovedanie tejto otázky.
12. Súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že sa stotožňuje s právnym názorom žalovanej, že
kritériá veľkosti spoluvlastníckych podielov, účelného využitia veci a násilného správania podielového
spoluvlastníka voči ostatných spoluvlastníkom, ktoré sú výslovne uvedené v ust. § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka, objektívne nie sú jedinými kritériami, na ktoré má súd prihliadať pri rozhodovaní

o tom, komu zo spoluvlastníkov prikáže spoločnú veci do výlučného vlastníctva, resp. do (nového)
podielového spoluvlastníctva, ale že ust. 145 Občianskeho zákonníka prenecháva súdu možnosť
prihliadať aj na iné okolnosti v tomto ustanovení výslovne neuvedené, a teda vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu zvážiť aj iné kritériá, ktoré súd považuje za významné. Tento právny názor je tiež v
súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Táto judikatúra, napriek tomu, že relevantné

ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka neobsahuje výrazy ako „najmä“, „napríklad“, „predovšetkým“
a pod., teda slová, z ktorých by bolo možné usudzovať, že pri výpočte týchto zákonných kritérií ide
iba o demonštratívny výpočet (ako je tomu napr. pri kritériách pre vyporiadanie BSM uvedených v
ust. § 150 Občianskeho zákonníka, kde je výslovne zákonodarcom použitý výraz „predovšetkým“),
prišla s konštrukciou, podľa ktorej len tým, že ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahuje

slovné spojenie - (súd) „prihliadne pritom na“ veľkosť podielov, účelné využitie veci a násilné správanie
podielového spoluvlastníka, vlastne ide v tomto ust. o právnu normu „s relatívne neurčitou hypotézou“,
t.j. takú právnu normu, ktorá nie je stanovená priamo v zákone, ale ktorá prenecháva súdu, aby podľa
svojho uváženia si v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého
vopred neobmedzeného okruhu okolností s tým, že ak bola hypotéza právnej normy súdom vymedzená

správne, nemôže byť jeho rozhodnutie v rozpore so zákonom. Tunajší súd sa (prihliadajúc na všetky
okolnosti) s touto judikatúrou teda stotožňuje a odkazuje na ňu. Táto judikatúra však tiež súčasne
výslovne požaduje, aby v prípade, ak súd dospeje k záveru, že práve tieto iné (v ust. § 142 ods.
1 Občianskeho zákonníka výslovne neuvedené) kritériá sú pre posúdenie veci rozhodujúce, riadne
zdôvodní,prečokritériáuvedenévzákoneniesúvkonkrétnomprípaderozhodujúce,keďžeideokritériá,

ktoré tým, že sú výslovne obsiahnuté v zákonom ustanovení, sú v zásade (vo všeobecnosti) považované
za prioritné v porovnaní s tými kritériami, na ktoré si zákon ani len nespomenul.
13. Súd teda (v súlade s ustálenou judikatúrou) zohľadňujúc všetky kritériá, ktoré by mohli byť
relevantné pre účely jeho rozhodnutia, t.j. nielen zákonné kritériá výslovne vyjadrené v ust. § 142 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ale aj kritériá v zákone neuvedené, dospel k záveru, že uvedené spoločné

nehnuteľnosti je potrebné prikázať do výlučného vlastníctva, resp. do (nového) spoluvlastníctva
žalobcov, pričom k tomuto záveru sa dopracoval na základe nasledovných úvah.
14. V prvom rade (avšak nie v poslednom) v neprospech žalovanej vyznieva kritérium pomeru veľkostí
spoluvlastníckych podielov strán sporu. Tunajší súd (rešpektujúc ustálenú judikatúru) tým nechcel
povedať, že toto kritérium bolo jediné kritérium, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, avšak už len tým,

že je uvedené v zákonnom demonštratívnom výpočte kritérií na prvom mieste, mu možno priznať
určité relatívne významnejšie postavenie, než ostatným kritériá, na ktoré zákonodarca pri koncipovaní
ustanovenia § 142 ods. 1 OZ ani len nepomyslel. Ak spoluvlastnícke podiely žalobcov v úhrne viac
ako 9 násobne prevyšujú spoluvlastnícky podiel žalovanej, súd (v súlade s požiadavkou ustálenej
judikatúry) nedokáže odôvodniť, prečo by mal význam tak výrazného nepomeru spoluvlastníckych

podielov zredukovať na význam akejkoľvek inej do úvahy prichádzajúcou okolnosti, ktorá ani nie je
uvedená v § 142 ods. 1 OZ. Je prirodzené, že určité okolnosti budú mať vždy väčšiu váhu ako
iné, a to nie je ani v rozpore s judikatúrou, na ktorú sa odvoláva žalovaná, pretože táto judikatúra
vychádzala iba z názoru, že výrazný nepomer vo veľkosti spoluvlastníckych podielov nemôže byť
jediným kritériom pre rozhodovanie súdu, ale nezakazovala súdu prisúdiť mu (relatívne) väčší význam

ako iným okolnostiam významným pre rozhodnutie. Pokiaľ išlo o pokus žalovanej spochybniť kritérium
veľkosti spoluvlastníckych podielov svedčiace žalobcom s poukazom na údajné zvláštne okolnosti,
za ktorých mali nadobudnúť žalobcovia časti svojich spoluvlastníckych podielov od sestier a otca
a (osobitne) s poukazom na neprimerane nižšiu cenu spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudližalobcovia od otca, súd tieto okolnosti nepovažuje za relevantné pre účely tohto rozhodnutia. Výpočet
mimozákonných kritérií, na ktoré odkazuje ustálená judikatúra, ktoré sa majú zvažovať pri rozhodovaní
o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva nie je možné rozširovať na akékoľvek okolnosti.

Je totiž len vecou zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvných vzťahov, či uzatvoria určitú zmluvu, z akých
pohnútok a za akú cenu. Žalovaná pritom nespochybňovala spôsobilosť otca, resp. sestier uzatvoriť
takéto zmluvy, preto tieto okolnosti týkajúce sa rozhodnutia účastníkov zmluvných vzťahov uzatvoriť
zmluvy, ich pohnútok a ceny nemožno vôbec považovať za relevantné kritérium pre rozhodnutie o tom,
komu prikázať spoločné veci. Preto v tomto smere ani nebolo potrebné vykonávať žiadne dokazovanie.

15.Zaďalšiuvýznamnúokolnosťvneprospechžalovanejsúdpovažoval(vzákoneneuvedené)kritérium
schopnosti žalovanej vyplatiť primeranú náhradu v prospech žalobcov (ide o sumu zhruba 80.000 eur.)
Osobitný význam tohto kritéria je daný tým, že ak by žalovaná nebola schopná vyplatiť žalobcov ako
odstupujúcich spoluvlastníkov, bol by tento spôsob vyporiadania úplne zmarený. Predovšetkým treba
povedať, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho skutkového tvrdenia (z vyjadrenia
v žalobe a z dupliky), že je v jej schopnostiach vyplatiť žalobcom ako odstupujúcim spoluvlastníkom

primeranú peňažnú náhradu za ich spoluvlastnícke podiely. Žalovaná totiž až na pojednávaní 18. 12.
2018 označila a predložila súdu dva návrhy listinných dôkazov - potvrdenia vyššie uvedených dvoch
finančných inštitúcií o jej schopnosti získať (v úhrne, od tých dvoch inštitúcií) úver vo výške primeranej
peňažnejnáhrady,ktorúbybolapovinnávyplatiťžalobcom,avšaksúduplatňujúc(atorovnakovovzťahu
k obom stranám) sudcovskú koncentráciu na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podľa

§ 153 CSP v spojení s § 167 CSP, nepovažoval takéto oneskorené predloženie návrhov na vykonanie
dokazovania (ktoré pritom mohli byť predložené včas, teda ešte pred nariadením pojednávania) za
včasné, a preto na tieto návrhy na vykonanie dôkazov podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku
neprihliadal, čím sa malo za to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho skutkového
tvrdenia, že je v jej schopnostiach uhradiť žalobcom tento výplatok. V tejto súvislosti súd poukazuje

na to, že na základe nového procesného kódexu (Civilného sporového poriadku) účinného od 1. 7.
2016 súd už nezisťuje (ako to bolo v minulosti, a najmä za socializmu) v civilnom konaní skutočný
stav (objektívnu pravdu), ale tzv. skutkový stav, t.j. stav vyplývajúci zo (včas) stranami uvedených
skutkových tvrdení a (včas) označených, resp. predložených dôkazných prostriedkov (resp. iných
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.) Je tým zvýraznená zodpovednosť strán sporu za

spôsob vedenia konania. V danom prípade boli obe strany sporu zastúpené od začiatku advokátmi,
preto neexistoval žiaden sociálny, či morálny dôvod neuplatňovať tieto ustanovenia CSP aj v tomto
prípade. Žalovaná sa po prezentovaní predbežného právneho posúdenia bránila uplatnenej sudcovskej
koncentrácii tvrdením, že tieto návrhy na vykonanie dokazovania nemohla predložiť včas, pretože
mala ku koncu roka veľa práce v súvislosti so svojou živnosťou a časovou náročnosťou získania

týchto potvrdení. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalovaná už vo svojom vyjadrení k žalobe
doručenom na tunajší súd 10. 9. 2018 vyhlasovala, že po zisťovaní svojich finančných možností prišla
na to, že po požiadaní dostane úver v požadovanej výške, z čoho vyplýva, že minimálne 10. 9. 2018
musela vedieť, že musí minimálne označiť, resp. zabezpečiť dôkazy preukázanie tohto skutkového
tvrdenia, k čomu však až do konania pojednávania 18. 12. 2018 nepristúpila. Vzhľadom na charakter

týchto dôkazov (stručné predbežné informácie dožiadaných finančných inštitúcií poskytované na len
základe údajov poskytnutých klientom) nemožno mať za to, že ich označenie, resp. zabezpečenie
by bolo natoľko časovo náročné, aby to žalovaná nemohla stihnúť v priebehu niekoľkých mesiacov
pred konaním pojednávania. Dokonca ani spochybnenie vyjadrenia žalovanej (ohľadne schopnosti
žalovanej zabezpečiť si úver na vyplatenie žalobcov) v replike žalobcov neviedlo žalovanú k označeniu,

či zabezpečeniu takýchto dôkazov. Žalovaná sa vo svojej duplike (doručenej na tunajší súd 5. 11.
2018) znovu obmedzila len na všeobecné vyhlásenie, že je v jej finančných možnostiach zabezpečiť
si takýto úver bez toho, aby na preukázanie tohto tvrdenia navrhla či predložila nejaký dôkaz. Až do
konania pojednávania 18. 12. 2018 totiž žalovaná navrhla ako vykonať ako dôkazy len výsluchy strán
a priložené kúpne zmluvy o prevodoch spoluvlastníckych podielov zo 4. 8. 2017 a zo 17. 5. 2018 (vo

vyjadrení k žalobe), a neskôr (pri vyjadrení v duplike) návrhy na výsluch otca, vykonanie dokazovania
fotodokumentáciou z obytných miestností rodinného domu, výsluchy sestier, výsluchy detí žalovanej, či
dokazovanie prostredníctvom dokladov preukazujúcich platby v prospech stavebného sporenia, platby
na inkaso za energiu a platby faktúr za zakúpené náhradné diely. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovanej,
ktorou sa snažila brániť uplatnenej sudcovskej koncentrácii, spočívajúcej v právnej argumentácii, že súd

aj v prípade, ak ide o návrh na vykonanie dokazovania, ktorý je predložený oneskorene, má na takýto
oneskorený návrh prihliadnuť, ak sa nevyžaduje na vykonanie takéhoto dôkazu odročenie pojednávania,
resp. vykonanie iných procesných úkonov zo strany súdu, súd uvádza, že ust. § 153 ods. 2 CSP
hovorí, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusísúd prihliadnuť najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu. Z uvedeného ust. vyplýva (keďže je tam uvedené slovíčko „najmä“, ktoré indikuje len
demonštratívny výpočet prípadov kedy súd nemusí prihliadať na oneskorené prostriedky procesného

úroku a obrany), že súd nemusí prihliadať na oneskorene uplatnené prostriedky procesného útoku a
obrany aj v iných prípadoch ako v prípade, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu, teda aj vtedy, ak by to nevyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu. Jedinou podmienkou neprihliadnutia na
oneskorené skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania je to, či sa mohli alebo nemohli

uplatniť včas. Ak by aj však bol tento záver súdu nesprávny, a teda by podmienkou pre to, aby súd
neprihliadal na oneskorene uplatnené návrhy na vykonanie dokazovania bolo to, že sa súčasne musí
vyžadovať nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu, tak súd
uvádza, že v danom prípade by aj tak k takejto situácii nedošlo, pretože žalovanou na pojednávaní
uplatnené dva dôkazné návrhy len zdanlivo nevyžadujú odročenie pojednávania. Žalobcovia totiž na
tomto pojednávaní tieto dva dôkazné návrhy žalovanej spochybnili a súčasne preto navrhli vykonanie

dokazovania vyžiadaním prehľadu čistého mesačného príjmu žalovaného za dlhšie časové obdobie,
keďže tvrdili, že žalovaná nemôže dosahovať takú výšku čistého príjmu ako uviedla banke v podkladoch
pre potvrdenie o hypoúvere. Žalovaná si podľa žalobcov umelo navýšila príjem v posledných mesiacoch
pred požiadaním o toto potvrdenie. Tiež poukázali na to, že z tohto potvrdenia vyplýva, že banka
poskytla informácie o podmienkach hypoúveru v podstate len na základe neoverených tvrdení žalovanej

o výške jej čistého príjmu. Vo vzťahu k návrhu žalobcov na vykonanie dokazovania vyžiadaním
dokladu preukazujúceho čistý mesačný príjem žalovanej by pritom nebolo možné uplatniť sudcovskú
koncentráciu, pretože hoci bol tento návrh prednesený až na pojednávaní konanom 18. 12. 2018,
žalobcovia nemohli objektívne tento návrh na vykonanie dokazovania predložiť skôr, keďže išlo o novú
situáciu a potreba tohto dokazovania vyvstala až po predložení návrhov na vykonanie dokazovania

žalovanou na tomto pojednávaní. Ak by teda súd pripustil tieto dva návrhy žalovanej na vykonanie
dokazovania, musel by tiež pripustiť aj na ne nadväzujúci dôkazný návrh žalobcov, keďže tento návrh
dôkazu žalobcovia nemohli predložiť skôr (§ 153 ods. 1 CSP), čo by práve viedlo k potrebe odročenia
pojednávania za účelom vyžiadania takýchto podkladov. Teda dôkazné návrhy žalovanej predložené
až na pojednávaní by aj tak (nepriamo) viedli k odročeniu pojednávania a ďalším procesným úkonom

súdu.Zuvedenýchdôvodovsúduzatvára,žeuplatneniesudcovskejkoncentrácievovzťahukdôkazným
návrhom žalovanej predneseným na pojednávaní konanom 18. 12. 2018 (potvrdenia od finančných
inštitúcií o možnostiach úveru pre žalovanú) bolo v súlade s § 153 Civilného sporového poriadku, čo má
za následok nevyhnutný záver o neunesení dôkazného bremena žalovanou vo vzťahu ku skutočnosti, že
jeschopnávyplatiťpeňažnúnáhraduzaspoluvlastníckepodielyžalobcom.Navyše,hodnovernosťtýchto

dvoch navrhovaných listinných dôkazov (ak by aj boli pripustené a vykonané) je spochybnená už len
tým, že obsah týchto (iba) predbežných potvrdení finančných inštitúcií vychádza len z údajov zadaných
žalovanou (napr. o výške čistého príjmu a pod.), teda bez overenia finančnou inštitúciou, či tieto tvrdenia
žalovanejsúobjektívnesprávne(kčomuajsmerovalnávrhžalobcovnadokazovaniespoukazom,žeide
len o „zdrap papiera“.) Okolnosťou v neprospech žalovanej (v prípade pripustenia a hodnotenia týchto

dôkazov) by bolo aj to, že ide o samostatné vyjadrenia dvoch finančných inštitúcií, ktoré pri podávaní
týchto odhadov o sebe zrejme nevedeli (keďže sa skutočnosť druhého záväzku v údajoch, na základe
ktorých sa dalo príslušné potvrdenie s takýmto záväzkom vôbec nepočíta.) Napríklad pre účely ponuky
hypoúveru od X. N., táto banka pri poskytnutí predbežnej informácie o možnosti poskytnutia úveru až do
výške 78.039 eur vychádzala z údajov o čistom mesačnom príjme žalovanej vo výške 881 eur evidentne

nezohľadňujúc (aspoň podľa obsahu žalovanou zadaných vstupných údajov), že tento čistý mesačný
príjem bude znížený po dobu zhruba ôsmich rokov o sumy mesačných splátok vo výške 70,69 eur, ktoré
bude žalovaná povinná uhrádzať na splatenie stavebného úveru vo výške 9.000 eur v prospech A. Z. Z..
Mesačnésplátkybypotom(vúhrne)predstavovalisumu685,21eur,čímbyzožalovanoudeklarovaného
čistého mesačného príjmu 881 eur zostalo žalovanej na živobytie menej ako 200 eur, pričom životné

minimum bolo od 1. 7. 2018 stanovené vo výške 205,07 eur, teda je otázne, či by za týchto okolností
žalovaná dostala deklarovaný úver. Len na okraj súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovanou uvedené
skutkové tvrdenie o tom, že je v jej schopnostiach uhradiť žalobcom primeranú peňažnú náhradu (v
sume cca. 80.000 eur), nie je možné považovať ani za nesporné pre nepopretie zo strany žalobcu,
pretože žalobcovia toto skutkové tvrdenie žalovanej výslovne a účinným spôsobom popreli (v replike,

ako aj na pojednávaní reagujúc na dupliku.) Naopak so splnením tohto kritéria by zjavne nemali žiaden
problém žalobcovia, vzhľadom na výšku výplatku, ktorá by prichádzala do úvahy v prípade, keby oni
vyplácali žalovanú (7.275 eur), vzhľadom na to, že v prípade žalobcov ide o dve osoby (dva príjmy),ako aj vzhľadom na preukázanú majetkovú a finančnú situáciu žalobcov (vlastníctvo bytu v Liptovskom
Hrádku.) Preto aj toto druhé kritérium vyznelo v neprospech žalovanej.
16. Pokiaľ ide o ďalšie relevantné (zákonné) kritérium účelnosti využitia spoločných nehnuteľností, tak tu

bolo potrebné rozlišovať rodinný dom a ostatné spoločné nehnuteľnosti (pozemky.) Pokiaľ ide o rodinný
dom, súd (na základe nesporných skutkových tvrdení strán) zistil, že obidve strany mali v budúcnosti
v úmysle užívať tento rodinný dom na účel, na ktorý je určený, t.j. na bývanie, pretože nielen žalovaná
chcela naďalej bývať v tomto dome, ale aj žalobcovia sa chceli do domu presťahovať a využívať ho tak
na účely bývania. Teda pokiaľ ide o rodinný dom, tak kritérium účelného využitia veci svedčí rovnako

v prospech oboch strán sporu. Pokiaľ však ide o ostatné spoločné nehnuteľnosti (najmä pozemok -
orná pôda, o výmere 1.392 m2), tak žalovaná sa k jeho (ich) využitiu nijako osobitne nevyjadrila. Všetky
jej vyjadrenia (z tohto hľadiska) sa totiž obmedzovali výlučne na otázku bývania v rodinnom dome
(resp. prípadne poťažmo možno povedať, že aj na užívanie priľahlých pozemkov - zastavaných plôch
a nádvorí.) Na rozdiel od toho žalobcovia výslovne deklarovali (aj) snahu o pokračovanie v rodinnej
tradícii vykonávania poľnohospodárskej činnosti (spolu s otcom a jeho poľnohospodárskymi strojmi),

ktoré tvrdenie je pre nepopretie žalovanou považované za nesporné, a hoci sa v tomto smere žalobcovia
výslovne uvádzali len tvrdenia o vykonávaní poľnohospodárskej činnosti vo vzťahu k iným pozemkom,
než je tento pozemok, teda rovnako ako žalovaná ani žalobcovia sa osobitne nevyjadrovali k budúcemu
užívaniu pozemkov, ktoré sú predmetom vyporiadania, aj tak je však už len z týchto tvrdení žalobcov
zrejmé,žeby(narozdielodžalovanej,ktorávôbecneprejavilazáujemovykonávaniepoľnohospodárskej

činnosti) mali k účelnému využitiu ornej pôdy patiacej do podielového spoluvlastníctva skôr žalobcovia
ako žalovaná. Teda aj toto kritérium účelného využitia spoločných nehnuteľností (ak už musel súd zvážiť
komu zo strán sporu viac svedčí) vyznieva skôr v prospech žalobcov než žalovanej.
17. Pokiaľ ide o (zákonné) kritérium násilného správania podielového spoluvlastníka k ostatným
spoluvlastníkom, takéto okolnosti neboli ani tvrdené ani preukázané žiadnou zo strán, preto jeho

zvažovanie pre účely rozhodnutia o prikázaní veci vôbec neprichádzalo do úvahy.
18. Za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP bolo možné považovať tvrdenie žalovanej, že nemá kde
bývať, keďže to žalobcovia nepopreli. Argument žalobcov, že môže bývať v dome svojho syna neobstojí,
pretože syn nie je povinný zabezpečovať ubytovanie svojej matky a tiež nie je stranou tohto sporu.
Kritérium bytovej potreby síce patrí medzi mimozákonné kritériá relevantné z hľadiska rozhodovanie o

tom, komu súd vec prikáže, pričom toto hľadisko vyznieva v prospech žalovanej, keďže žalobcovia majú
byt v Liptovskom Hrádku (čo bolo takisto nesporné skutkové tvrdenie), avšak pri žalovanou tvrdenom
čistom mesačnom príjme 881 eur a peňažnej náhrade za vyporiadanie spoluvlastníctva od žalobcov
vo výške 7.275 eur, by nemal byť pre žalovanú žiaden problém zabezpečiť si bytovú potrebu iným
spôsobom, napríklad vo forme nájomného bývania v menšom byte, resp. využitím ponuky hypoúveru na

kúpu menšieho bytu (keď ako sa snažila dokázať by nebol problém získať hypoúver aj na rodinný dom.)
19. Žalovaná ďalej poukazovala na to, že v rodinnom dome bývala takmer 50 rokov, od roku 1969, kedy
sa tam nasťahovala s celou rodinou, takže tam prežila celé detstvo, mladosť a aj doterajší produktívny
vek.Tietonespornéskutkovétvrdenia(odktorýchpotomžalovanáodvíjasvojetvrdenieocitovomvzťahu
k rodinnému domu a porušení dobrých mravov, keby tento dom musela opustiť) nepovažoval súd za

(dostatočne) relevantné pre účely rozhodovania o tom, komu prikáže spoločné veci. V tejto súvislosti
treba (navyše) pripomenúť, že predsa aj žalobca v 1. rade ako brat žalovanej strávil detstvo a mladosť
(až do určitého času po uzatvorení manželstva) v tomto rodinnom dome, preto u neho možno takisto
uvažovať o osobitnom citovom vzťahu k tejto nehnuteľnosti. Preto táto argumentácia žalovanej, ak by aj
bola relevantná, by mala význam iba pre obdobie dospelého produktívneho veku, kedy tam už žalobca

v 1. rade (na rozdiel od žalovanej) nebýval.
20. Pokiaľ ide o kritérium (okolnosť) bežnej údržby spoločných vecí a investícií do spoločných vecí,
tak bolo nesporné, že žalovaná ani žalobcovia nevykonali žiadne investície do týchto spoločných
nehnuteľnosti, keďže sa nedohodli, preto okolnosť investícií nemožno ako kritérium pre účely prikázania
veci v danom prípade vôbec zohľadňovať. Pokiaľ ide o okolnosť bežnej údržby týchto nehnuteľností

(ktorá bola sporná a strany v tomto smere navrhovali rozsiahle dokazovanie), súd z dôvodu
hospodárnosti (čl. 17 základných zásad CSP) v tomto smere už žiadne dokazovanie nevykonával,
pretože ak by sa aj dokazovaním preukázalo tvrdenie žalovanej, že sa o nehnuteľnosti riadne starala
a udržiavala ich, tak by táto okolnosť, nebola natoľko relevantná (ani v spojení s hľadiskom bytovej
potreby svedčiacej v prospech žalovanej), aby zvrátila rozhodnutie súdu o prikázaní veci žalobcom.

Keďže žalovaná tieto spoločné veci užívala (na rozdiel od žalobcov, ktorí ich neužívali vôbec), tak bolo aj
na mieste, aby sa o tieto nehnuteľnosti starala a udržiavala ich, a preto vyzdvihovať túto skutočnosť ako
okolnosť hodnú osobitného významu, ako nejakú zásluhu odôvodňujúcu vo zvýšenej miere prikázanie
jej týchto vecí do výlučného vlastníctva neobstojí. Navyše bolo nesporným skutkovým tvrdením, žev posledných rokoch energie neplatila žalovaná, ale otec žalovanej, čiže aj v tomto smere je pozícia
žalovanej oslabená.
21. Pokiaľ ide o ostatné námietky, resp. okolnosti uvádzané v rozsiahlych vyjadreniach žalovanej, či

už v písomnej forme alebo neskôr na pojednávaní, tieto nemali žiadnu relevanciu pri rozhodovaní o
prikázaní veci.
22. Zvážiac teda všetky uvedené kritéria súd dospel k záveru, že spoločné nehnuteľnosti by mali
byť podľa § 142 ods. 1 OZ zverené do (nového) podielového spoluvlastníctva žalobcov a žalobcu
v 1. rade (tak ako to títo spoluvlastníci na pojednávaní výslovne žiadali.) V prospech takéhoto

vyporiadania totiž vyznela väčšina rozhodujúcich kritérií pre posúdenie komu vec prikázať, a to výrazný
nepomer vo veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobcov a žalovanej vyznievajúci v prospech žalobcov,
neschopnosť žalovanej (na rozdiel od žalobcov) vyplatiť primeranú peňažnú náhradu odstupujúcemu
spoluvlastníkovi, pri ktorej si ani nie je možné tento spôsob vyporiadania predstaviť (ktoré dva kritériá
pritom súd považoval za kľúčové pre svoje rozhodnutie), a relatívne bolo v neprospech žalovanej
aj hľadisko účelného využitia veci. V prospech žalovanej boli pritom len menej závažné hľadiská

pre posúdenie komu prikázať vec, a to kritérium bytovej potreby žalovanej, ktorú si však táto mohla
uspokojovať aj iným spôsobom, a prípadne tiež (v prípade jeho preukázania) kritérium starostlivosti
a udržiavania nehnuteľností žalovanou. Toto posledné kritérium však z dôvodu hospodárnosti už ani
nebolo predmetom dokazovania, pretože ak by sa aj preukázalo, že svedčí v prospech žalovanej,
nestačilo by to na preváženie významu vyššie uvedených okolností svedčiacich v prospech prikázania

nehnuteľností žalobcom. Súd preto po zrušení podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam
(ktorého sa zhodne dožadovali obe strany) podľa § 142 ods. 1 OZ prikázal tieto spoločné nehnuteľnosti
do (nového) podielového spoluvlastníctva zostávajúcich spoluvlastníkov, s určením (spoločného)
spoluvlastníckeho podielu pre oboch žalobcov vo výške 1/11 a spoluvlastníckeho podielu žalobcu
v 1. rade vo výške 10/11, ktorý pomer zodpovedal vzájomnému pomeru výšky ich dovtedajších

spoluvlastníckych podielov v (pôvodnom) spoluvlastníctve navzájom (10/12 : 11/12 = 10/11 a 1/12 :
11/12 = 1/11.) Vychádzajúc z tohto pomeru zaviazal tiež súd zostávajúcich spoluvlastníkov na uhradenie
peňažnej náhrady v prospech odstupujúcej žalovanej vo výške 7.275 eur, teda oboch žalobcov spoločne
a nerozdielne na sumu 6.613,63 eur (10/11 zo sumy 7.275 eur) a (osobitne) žalobcu v 1. rade na sumu
661,36 eur (1/11 zo sumy 7.275 eur.)

23. Súd zamietol návrhy žalovanej na vykonanie dokazovania inými ako k písomným podaniam
žalovanej priloženými listinnými dôkazmi, teda zamietol návrhy na vykonanie dokazovania výsluchmi
strán sporu, resp. navrhovaných svedkov ako aj dvoch listinných dôkazov predložených žalovanou
až na pojednávaní (potvrdenia od finančných inštitúcií o možnostiach úveru), a rovnako však zamietol
návrhy žalobcov na vykonanie dokazovania výsluchmi strán a návrhy dôkazov na preukázanie výšky

čistého mesačného príjmu žalovanej za dlhšie časové obdobie. Tieto dôkazy zamietol, jednak z dôvodu
uplatnenej sudcovskej koncentrácie podľa § 153 CSP v spojení s § 167 CSP, a jednak z dôvodu
hospodárnosti, keď už len na základe nesporných skutkových tvrdení, resp. vykonaných listinných
dôkazov, súd dostatočne zistil relevantný skutkový stav pre potreby rozhodnutia tejto veci.
24. Keďže po predbežnom právnom posúdení žalobcovia upravili svoj pôvodný žalobný návrh (o čom

však súd nemusel v danom prípade rozhodovať uznesením o pripustení zmeny žaloby, keďže išlo
o konanie, v ktorom spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýval z osobitného predpisu)
tým spôsobom, aby súd prikázal spoločné nehnuteľnosti do (nového) podielového spoluvlastníctva
zostávajúcichspoluvlastníkovv(novom)podiele10/11preobochžalobcov(doBSM)av(novom)podiele
1/11 pre žalobcu v 1. rade, s povinnosťou týchto nových spoluvlastníkov vyplatiť (vo vzájomnom pomere

podľa pomeru týchto nových spoluvlastníckych podielov) primeranú peňažnú náhradu pre žalovanú ako
odstupujúceho spoluvlastníka (vo výške 7.275 eur), možno mať za to, že (definitívny) žalobný návrh
bol úplne zhodný s tým, ako súd nakoniec rozhodol, čím možno mať za to, že žalobcovia boli v tomto
konaní plne úspešní, a preto podľa § 255 ods. 1 CSP majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, pričom súd rozhodujúc podľa § 262 ods. 1 CSP súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP

skonštatoval, že pokiaľ ide o konkrétnu výšku tejto náhrady trov konania, rozhodne až po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
25. Len na okraj súd v odôvodnení tohto písomného vyhotovenia rozsudku uvádza (čo aj uviedol v
rámci svojho predbežného právneho posúdenia na pojednávaní), že pôvodný žalobný návrh mal určité
nedostatky. V tomto pôvodnom návrhu išlo (v podstate) o kombináciu dvoch spôsobov vyporiadania

podielového spoluvlastníctva, a to reálnym rozdelením spoločných vecí a prikázaním spoločných vecí (s
povinnosťou zaplatiť peňažnú náhradu pre odstupujúceho spoluvlastníka), ktorá kombinácia by nebola
až tak problematická, (hoci zákon v zásade takúto kombináciu spôsobov vyporiadania nepripúšťa, iba
za určitých výnimočných okolností), avšak vzhľadom na to, že v rámci tejto kombinácie bolo aj reálnerozdelenie,prektorévšaknebolpriloženýgeometrickýplán(akodôkazžejetotoreálnerozdeleniedobre
možné), nebolo by takéto reálne rozdelenie na reálny diel vo veľkosti 1/12 do výlučného vlastníctva
žalobcuv1.radeanareálnydielvoveľkosti11/12dovýlučnéhovlastníctvaobochžalobcov(BSM)dobre

možné. Ďalší problém súd videl v tom, že žalobcami navrhované pomery reálneho rozdelenia na 1/12 a
11/12 neboli určené správne, pretože správne sa mali obaja žalobcovia na jednej strane a žalobca v 1.
rade na druhej strane podieľať na týchto spoločných nehnuteľnostiach (ak by aj reálne rozdelenie bolo
možné ) na v podieloch 1/11 ku 10/11, pretože toto je pomer ich spoluvlastníckych podielov (v pôvodnom
spoluvlastníctve) navzájom, v ktorom si mali podeliť aj spoluvlastnícky podiel odstupujúcej žalovanej, a

v ktorom mali tiež (v pomere medzi sebou navzájom) vyplatiť v prospech žalovanej primeranú peňažnú
náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský
súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)

sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.