Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/212/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118209171
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118209171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobkyne: M. K., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom J. sv. Z. G. XX/XX, L. - G., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s. r. o.,
so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 232 072, proti žalovaným: 1/ M. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom J. Y. P. XXXX/XX, L., štátny občan SR, 2/ K. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L., obaja právne

zastúpení JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom so sídlom S. XX, L., o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 6C/45/2018-167
zo dňa 29. 01. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území G., evidovaným v katastri nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXXX ako stavba domu súp. č. XXX stojaca na pozemku parcela KN-C č. 200,
pozemok parcela KN-C č. 200 zastavané plochy a nádvoria o výmere 552 m2, pozemok parcela KN-
C č. 201 záhrady o výmere 112 m2 a pozemok parcela KN-C č. 202 orná pôda o výmere 324 m2, v
súčasnosti evidované na žalovanú 1/ ako výlučnú vlastníčku, a to na základe darovacej zmluvy z 28. 07.

2010. Súčasne priznal žalovaným proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Za
nesporné považoval medzi stranami sporu skutkové tvrdenia žalobkyne, že 30. 09. 2005 uzavrela ako
kupujúca s Y. I. a P. P. ako predávajúcimi kúpnu zmluvu, na základe ktorej od nich odkúpila predmetné
nehnuteľnosti, ďalej, že ako predávajúca uzavrela 19. 03. 2007 s manželmi O. a S. O. ako kupujúcimi
kúpnu zmluvu, na základe ktorej na nich predmetné nehnuteľnosti previedla. Napokon, že žalovaný
2/ ako darca a žalovaná 1/ ako obdarovaná uzavreli darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod
sporných nehnuteľností na žalovanú 1/.

Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 17C/98/2005-349 zo 14. 01. 2009 na základe návrhu žalovaného
2/ podanému proti Y. I., P. P., žalobkyni, O. O. a S. O. (v poradí odporcov 1/ až 5/) určil, že zmluva
o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnostiam uzavretá dňa 21. 12. 2004 medzi veriteľmi Y. I.
a P. P. a dlžníkom, t. j. žalovaným 2/, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, je neplatná, že žalovaný 2/ je vlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 1/1, že
kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim Y. I., P. P. a kupujúcou žalobkyňou o prevode vlastníctva k

predmetným nehnuteľnostiam je neplatná a že kúpna zmluva uzavretá 19. 03. 2007 medzi predávajúcou
žalobkyňou a kupujúcimi O. O. a S. O. o prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,
je neplatná. Z obsahu zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vyplýva dohodnutápodmienka v čl. VII. bod 3 (pre prípad omeškania dlžníka s riadnym a včas nesplnením zabezpečovanej
pohľadávky predstavujúcej pôžičku žalovaného 2/ od Y. I. a P. P. vo výške 569 000,- Sk) sa veritelia
bez ďalšieho (bez toho ako sa uspokojí pohľadávka, ako sa naloží s prípadným rozdielom, keďže cena

nehnuteľností predstavovala 1 864 000,- Sk) stali natrvalo vlastníkmi prevádzaného majetku, a preto
podľasúdutakátozmluvasvojímobsahomaúčelomodporujezákonuajeabsolútneneplatnýmprávnym
úkonom podľa § 39 OZ. Ďalšou skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť zmluvy je rozpor s dobrými
mravmi je aj fakt, že hodnota predmetu zabezpečenia, t. j. hodnota nehnuteľností je v hrubom nepomere
k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného záväzku, t. j. poskytnutie peňažných prostriedkov za

odplatu. Zmluva neobsahuje vzájomné dojednanie o tom ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade,
že dlžník nesplní svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku (ako sa uspokojí pohľadávka a ako
sa naloží s prípadným rozdielom) a posudzovaná zmluva vyvoláva neistotu o obsahu práv a povinností
vzhľadom k tomu, že o následkoch takéhoto porušenia nehovorí ani samotná zmluva, ani vtedajšie ust.
§ 553 OZ a podľa názoru súdu táto neistota nemohla byť odstránená ani výkladom a teda posudzovaná
zmluva je aj pre neurčitosť neplatná (§ 37 ods. 1 OZ). Vzhľadom na uvedené sú potom neplatné

aj nasledujúce prevody predmetných nehnuteľností, a preto bola vyslovená neplatnosť aj následných
zmlúv, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane ich nadobúdateľov, a preto súd určil, že
vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný 2/.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/183/2009-396 z 20. 01. 2010 bol rozsudok súdu prvej
inštancieakovecnesprávnypotvrdenýstým,žekrajskýsúdprotisvojmurozhodnutiupripustildovolanie.

Ústavný súd SR nálezom č.k. II. ÚS 433/2012-50 zo 07. 02. 2013 na podklade sťažnosti manželov
O. zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že
sa nevyporiadal s námietkou sťažovateľov poukazujúcich, že konali (pri uzatváraní kúpnej zmluvy) v
dobrej viere, nijako nezaoberal, a preto sa s ňou ani nevysporiadal. Skonštatoval iba to, že zmluva o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ako aj následnej kúpnej zmluvy boli z ním uvedených

dôvodov následne odobrených aj najvyšším súdom v dovolacom konaní neplatné. Nijako sa však
nevyjadril k vecnej správnosti, či nesprávnosti toho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo
určené, že žalovaný 2/ je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to z pohľadu sťažovateľmi uplatňovanej
námietky, že kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere. Krajský súd v Žiline nasledujúcim rozsudkom č.k.
7Co/116/2013-630 z 26. 02. 2014 o odvolaní manželov O. rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu

Žilina zmenil tak, že návrh žalovaného 2/ v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že nepreukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.), keďže v čase rozhodovania
krajského súdu o podanom odvolaní už nebol ako vlastník predmetných nehnuteľností evidovaný v
katastri nehnuteľností, keďže v tom čase bola ako vlastník evidovaná žalovaná 1/, a to na základe
darovacej zmluvy, ktorou ich na ňu previedol, z ktorého dôvodu sa krajský súd meritom sporu ani

nezaoberal.
Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 13C/232/2010-287 zo 16. 03. 2017 na podklade žaloby žalovanej
1/ proti manželom O. týmto uložil povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti a odovzdať ich žalovanej
1/, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná 1/ je výlučnou vlastníčkou predmetných
nehnuteľností, keďže jej svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a žalovaní v čase

rozhodovania sporné nehnuteľnosti užívali bez právneho dôvodu, čím zasahovali do jej vlastníckeho
práva (§ 126 ods. 1 OZ). Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 10Co/283/2017-336 z 28. 03. 2018 na
odvolanie manželov O. potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Krajský súd pritom uviedol, že
je presvedčený, že odvolateľom bolo veľmi dobre známe, že otázka dobromyseľnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva nimi k predmetným nehnuteľnostiam bola nielen predmetom prejudiciálneho

prieskumu v aktuálnom konaní (v dôvodoch rozhodnutia sa k tejto otázke okresný súd vyjadruje
správne), ale aj v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/221/2010, v
ktorom manželia O. v pozícii žalobcov sa domáhali proti žalovaným určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiamavktoromrozsudkomč.k.18C/221/2010-575z09.09.2016ichžalobabolazamietnutá
a rozhodnutie potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/391/2016 z 23. 03. 2017. Ako

vyplýva z odôvodnení týchto rozhodnutí, dobromyseľnosť manželov O. pri nadobudnutí vlastníckeho
práva k predmetu sporu bola vylúčená. Žalovanému 2/ ku dňu uzatvorenia darovacej zmluvy so
žalovanou 1/ svedčilo vlastnícke právo k predmetu sporu, a preto žalovaná 1/ je vlastníčkou sporných
nehnuteľností titulom darovacej zmluvy, preto sa oprávnene domáhala ich vypratania manželmi O.,
ktorých vlastnícke právo bolo vylúčené aj v právoplatne skončenom konaní č.k. 18C/221/2010.

Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 18C/221/2014-575 z 09. 09. 2016 rozhodol o žalobe manželov O.
proti žalovaným 1/, 2/ o určenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov k nim tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietol, keďže zmluva o zabezpečovacom prevode medzi žalovaným 2/ a p. P. a I. je neplatná
z vyššie uvedených dôvodov. Pokiaľ nehnuteľnosti previedli na žalobkyňu, bolo to v čase existenciesúdneho sporu o neplatnosť danej zmluvy a určenie vlastníckeho práva a následne ešte pred skončením
tohto sporu bol vykonaný ďalší prevod zo žalobkyne na manželov O.. Ak aj žalobkyňa a manželia O.
tvrdili,ženevedeliosúdnomsporepriprevode,pretobymalibyťdobromyseľní,vdôsledkučohoprevody

sú platné, resp. v dôsledku čoho by mali mať zachované vlastnícke právo vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že ani žalobkyňa, ani manželia O. dobromyseľní neboli, keďže preukázateľne vedeli
o súdnom spore a o spochybňovaní vlastníckeho práva p. I. a p. P., napriek tomu prevody vykonali,
a to bez ohľadu na odporúčanie právnika. Skutočnosť, že manželia O. vedeli o spore a spochybnení
vlastníckeho práva svedčí aj to, že pred prevodom vyžiadali všetky listiny od p. I. na právne posúdenie, o

ktoré požiadali JUDr. S.. Svedok I. potvrdil, že mali vedomosť o spochybnení vlastníckeho práva, napriek
tomu prevody vykonali, a teda išli do rizika a toto nemôže byť na úkor žalovaného 2/. Za dobromyseľnú
súd považoval iba žalovanú 1/, ktorá nadobudla vlastnícke právo darovacou zmluvou od žalovaného
2/ v čase právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol určený ako vlastník. Predmetné zmluvy vyplývajú
podrobne z rozhodnutia č.k. 17C/98/05 boli prejudiciálne posúdené ako neplatné, a toto stranami v
konaní nebolo rozporované dokonca ani krajským súdom, najvyšším súdom, ani ústavným súdom. Preto

nebolo potrebné v zmysle CSP zabezpečovať v plnom znení všetky zmluvy pre konanie, s čím sa
stotožnili i strany. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 9Co/391/2016-631 z 23. 03. 2017 na odvolanie
manželov O. potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č.k. 18C/221/2014-575 z 09. 09. 2016 ako
vecne správny, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8Cdo 169/2017 z 29. 11. 2018 odmietol
odvolanie manželov proti rozsudku krajského súdu.

Ďalej mal za to, že žalobkyňa sa žalobou domáha určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam podľa ust. § 137 písm. c/ CSP predpokladom úspešnosti ktorej je, že strany
sporu majú vecnú legitimáciu a zároveň, že žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý právny
záujem. Mal za to, že žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníčkou predmetných
nehnuteľností má z dôvodu, že v prípade pozitívneho rozhodnutia o jej žalobe môže dôjsť k zápisu

jej vlastníckeho práva k nim do katastra nehnuteľností, kde ako vlastníčka je v súčasnosti zapísaná
žalovaná 1/ a bez požadovaného určenia vzhľadom k záväznosti údajov katastra (§ 70 ods. 2 KZ) nie
je možné zaevidovať vlastnícke právo žalobkyne, preto sa meritórne zaoberal posúdením dôvodnosti
žaloby proti žalovanej 1/ vychádzajúc z toho, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), t. j. žalobe možno vyhovieť len v prípade, ak v čase vyhlásenia

rozsudku by bola žalobkyňa výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, pričom je irelevantné,
či ňou bola v minulosti. Na podklade samotných tvrdení žalobkyne, ktorými odôvodňovala dôvodnosť
svojejurčovacejžaloby,akoajskutkovýchzistenívyplývajúcichzdôkazovpredkladanýchstranamisporu
dospel k záveru, že žalobkyňa toho času s určitosťou nie je ich vlastníčkou. K tomuto záveru dospel
bez ohľadu na prejudiciálny záver o platnosti kúpnej zmluvy z 30. 09. 2005, na podklade ktorej mala

žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vkladom jej vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností povoleným rozhodnutím Správy katastra Žilina č. V6205/05 z 15. 10. 2005,
resp. bez ohľadu na to, či žalobkyňa v čase uzavretia kúpnej zmluvy z 30. 09. 2005 konala v dobrej
viere v zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech Y.
I. a P. P., od ktorých mala derivatívnym spôsobom nadobudnúť sporné nehnuteľnosti. V konaní bola

totiž žalobkyňou tvrdená a medzi stranami sporu nesporná (§ 151 ods. 1 CSP) skutočnosť, že ako
predávajúca kúpnou zmluvou z 19. 03. 2007 uzavretou s manželmi O. a S. O. previedla vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam na nich, pričom vklad vlastníckeho práva manželov O. do katastra
nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Správy katastra Žilina č. V2311/07 z 26. 06. 2007. Teda ak aj
nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, či už derivatívnym spôsobom na zmluvnom

podklade jeho vkladom do katastra nehnuteľností povoleným rozhodnutím správy katastra (§ 133 ods.
2 OZ) alebo originálnym spôsobom na podklade (ňou tvrdenej, medzi stranami však spornej) dobrej
viery v predchádzajúci zápis vlastníckeho práva predávajúcich Y. I. a P. P. k sporným nehnuteľnostiam
v katastri nehnuteľností (I. ÚS 549/2015-33 zo 16. 03. 2016) nebola by s určitosťou ku dňu vyhlásenia
rozsudku vlastníkom sporných nehnuteľností, keďže by už ako vlastníčka sporných nehnuteľností svoje

vlastnícke právo ako predávajúca previedla na kupujúcich manželov O. kúpnou zmluvou z 19. 03. 2007,
na podklade ktorej došlo k vkladu ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Inak povedané, ak
aj bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností, vlastnícke právo k nim stratila momentom jeho prevodu
(scudzenia) na manželov O.. Aj keď vyslovil záver o právnej nezáväznosti rozhodnutí v konaniach
vedenýchnaokresnomsúdepodsp.zn.13C/232/2010asp.zn.18C/221/2004,keďžežalobkyňanebola

stranou v ich konaní, dal stranám do pozornosti právne závery týchto rozhodnutí, ako aj právne závery
formulované síce v neprávoplatných rozsudkoch okresného súdu č.k. 17C/98/2015-349 zo 14. 01. 2009
a krajského súdu 7Co/183/2009-396 z 20. 01. 2010 (tieto z hľadiska nadobudnutia vlastníctva žalobkyne
k sporným nehnuteľnostiam derivatívnym spôsobom neboli spochybnené ani v nálezoch Ústavnéhosúdu SR č.k. II. ÚS 433/2012-50 zo 07. 02. 2013), ktoré vlastníckemu právu žalobkyne k sporným
nehnuteľnostiam vôbec nenasvedčujú a o ktorých má žalobkyňa zjavne vedomosť.
Na námietku žalovaných, že kúpna zmluva uzatvorená 30. 09. 2005 medzi predávajúcimi Y. I., P. P. a

žalobkyňou ako kupujúcou ako aj následná kúpna zmluva medzi ňou ako predávajúcou a manželmi O.
ako kupujúcimi sú neplatné z dôvodu, že konala bez súhlasu svojho manžela (§ 145 ods. 1 OZ) uviedol,
že sa jedná o relatívnu neplatnosť (§ 40a OZ), v ktorej sa musí druhý dotknutý manžel písomne ku
všetkým účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu dovolať, čo však v konaní nevyšlo najavo,
žalobkyňa túto skutočnosť výslovne nenamietala a žalovaní 1/ a 2/ ju ani netvrdili, t. j. že by sa manžel

žalobkyne dovolal relatívnej neplatnosti oboch kúpnych zmlúv uzavretých žalobkyňou, a preto nie je
možné považovať z uvedených dôvodov (namietaných žalovanými) obe kúpne zmluvy za neplatné.
Právne irelevantnou z uvedených dôvodov je aj otázka vlastníckeho práva žalovanej 1/ k sporným
nehnuteľnostiam. Skutočnosť, či žalovaná 1/ nadobudla, resp. nenadobudla platne vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam, nemôže nič zmeniť na tom, že žalobkyňa ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku
vlastníčkou sporných nehnuteľností s určitosťou nie je. K argumentácii žalobkyne ohľadom neplatnosti

darovacej zmluvy zdôraznil, že rozsudok o určení vlastníckeho práva nemá konštitutívne účinky, ale
len deklaratórne, čiže deklaruje už existujúce vlastnícke právo strany sporu, teda toto vlastnícke právo
nekonštatuje (nezriaďuje). Preto argumentácia žalobkyne, že žalovaný 2/ nebol vlastníkom sporných
nehnuteľností z dôvodu, že nálezom ústavného súdu bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 7Co
183/2009-396 z 20.10.2010 a právoplatnosť tohto rozsudku zanikla je nesprávna. Prípadné vlastnícke

právo žalovaného totiž nebolo rozsudkom krajského súdu kreované, ale len deklarované ako už (resp.
naďalej) existujúce. Nemožno teda vylúčiť, že žalovaná 1/ nadobudla platne vlastnícke právo na
podklade darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 2/ ako darcom a ňou ako obdarovanou,
teda nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam derivatívnym spôsobom na zmluvnom
základe od vlastníka sporných nehnuteľností. Otázkou vlastníckeho práva žalovanej 1/ (a rovnako ani

žalovaného 2/) k sporným nehnuteľnostiam sa však z dôvodu nadbytočnosti nezaoberal, keďže aj bez
vyriešenia tejto otázky mohol žalobu žalobkyne meritórne posúdiť a o nej rozhodnúť. Vzhľadom na
uvedené nevykonal stranami sporu navrhované dokazovanie výsluchom žalobkyne a svedkov Y. I., P. P.
a M. I., ktorými mala byť potvrdená, resp. vyvrátená dobrá viera žalobkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy
15. 10. 2005 na jej strane ako kupujúcej a na druhej strane Y. I. a P. P. ako predávajúcimi, keďže uvedené

nemohlo mať vplyv na záver súdu o tom, že ku dňu vyhlásenia rozsudku nie je vlastníkom sporných
nehnuteľností a pre nadbytočnosť sa taktiež nezaoberal ďalšími listinnými dôkazmi produkovanými
žalovanými, ktorí mali vyvracať dobromyseľnosť žalobkyne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
vzhľadom na plný úspech žalovaných v spore podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na to, že predmetný spor je vzhľadom na už predchádzajúcu
genézu právne aj skutkovo zložitý a vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam boli vydané aj iné
súdne rozhodnutia, z ktorého dôvodu bolo povinnosťou súdu nariadiť predbežné prejednanie sporu.

Ak tak neučinil v rámci prípravy pojednávania, mal stranám podľa ust. § 171 ods. 1 oznámiť, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi nimi sporné alebo nesporné a ktoré dôkazy vykoná alebo nevykoná a taktiež
svoje predbežné právne posúdenie veci, pričom takto nepostupoval a ani na pojednávaní neoboznámil
strany so svojím predbežným právnym posúdením veci a odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov
odôvodnil tým, že dôvody budú uvedené v rozsudku. Vzhľadom na uvedené je rozsudok pre ňu krajne

prekvapivý, obmedzujúci v prvoinštančnom konaní jej práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Pokiaľ súd uvádzal, že je pre neho rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia,
kedy nebola vlastníčkou nehnuteľností a je irelevantné, či nimi bola v minulosti, tento právny názor je
nesprávny, neurčitý a nezrozumiteľný. Je nesporné, že v čase vyhlásenia rozsudku nebola vlastníčkou
predmetných nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností v prospech žalovanej 1/, pričom

žalobným návrhom sa domáhala deklaratórneho rozhodnutia, ktorým by jej vlastníctvo nadobudnuté
kúpnou zmluvou 30. 09. 2005 potvrdil. Ako žalobkyňa sa práva na základe pôvodného vlastníctva k
nehnuteľnostiam domáhala deklaratórnym rozhodnutím potvrdenia tohto vlastníctva. Nestotožnila sa
s názorom súdu, že toto vlastnícke právo stratila momentom jeho prevodu (scudzenia) na manželov
O. poukazujúc na rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 13C/232/2010 a sp. zn. 18C/221/2014, ktoré

v sporoch žalovanej 1/ a manželov O. o určenie vlastníckeho práva svoje rozhodnutia opierali o
prejudiciálny právny záver, že manželia O. nenadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam,
nakoľko kúpna zmluva medzi predávajúcou t. j. žalobkyňou nebola zo strany kupujúcich manželov O.
uzavretá dobromyseľne, a preto je neplatná. V oboch rozhodnutiach súdy dokonca konštatovali, že aniona nenadobudla nehnuteľnosti dobromyseľne, hoci nebola účastníčkou týchto konaní. Vychádzajúc
z uvedených rozhodnutí manželia O. k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo nenadobudli,
keďže účinky zmluvy nikdy nenastali a ich pôvodným vlastníkom na základe kúpnej zmluvy z 30. 09.

2005 je ona. Preto záver súdu, že prevodom nehnuteľností na manželov O. stratila vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam je nesprávny. Žalovaný 2/ na základe rozsudku okresného súdu č.k. 17C/98/2005
zo 14. 01. 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu 7Co/183/2010-396 zo 21. 01. 2010 bol
zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľností. Keďže krajský súd napriek
potvrdeniu správnosti prvoinštančného rozsudku pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, žalovaný

2/ v súčinnosti s matkou, t. j. žalovanou 1/ z obavy pred rozhodnutím dovolacieho súdu uzavrel 28. 07.
2010 darovaciu zmluvu, ktorou na matku predmetné nehnuteľnosti previedol. Proti rozsudku krajského
súdu bola podaná ústavná sťažnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozsudku, pričom
Ústavný súd SR prvým nálezom II. ÚS 433/2012-15 z 11. 10. 2012 rozhodol o odklade vykonateľnosti
rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu, aby bolo zabezpečené, že k realizácii rozsudkov nedôjde. Druhým
nálezom II. ÚS 433/2012-50 zo 07. 02. 2013 Ústavný súd SR zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vlastnícke právo žalovaného 2/ však bolo
na základe pôvodného právoplatného rozhodnutia krajského súdu zapísané v katastri nehnuteľností
záznamom, ktorý však nemá konštitutívne, ale len evidenčné účinky (§ 34 ods. 1 KZ), pričom údaje
katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú používať (§ 71 ods. 3 KZ). Nálezom ústavného
súdu o doklade vykonateľnosti a následne ďalším nálezom o zrušení rozsudku odvolacieho súdu

zanikla najskôr vykonateľnosť a následne aj právoplatnosť odvolacieho rozsudku, z čoho vyplýva, že
právny úkon darovacej zmluvy medzi žalovanými nemá žiadne právne účinky a tento právny úkon je
neplatný a žalovaný 2/ v čase darovania nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Namietanou
nedobromyseľnosťou nadobúdateľky, t. j. žalovanej pri uzavretí zmluvy sa pritom súd nezaoberal, hoci
je preukázané, že od začiatku sporu v roku 2005 sa aktívne podieľala na jeho priebehu. Krajský súd

po zrušení jeho rozsudku Ústavným súdom SR na pojednávaní 26. 02. 2014 zistil, že vlastníctvo k
spornýmnehnuteľnostiambolo28.07.2010darovacouzmluvouuzavretoumedzižalovanýmiprevedené
do vlastníctva žalovanej 1/, po ktorom zistení nemohol rozhodnúť vo veci samej a žalobný návrh
vtedajšieho žalobcu, t. j. žalovaného 2/, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Následne boli súdom vedené

spory medzi manželmi O. a ňou o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, resp. o ich
vypratanie č.k. 18C/221/2010 a č.k. 13C/232/2010, pričom oba boli rozhodnuté v neprospech manželov
O. so záverom, že ani ona, ani manželia neboli pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
dobromyseľní, keďže vedeli o súdnom spore a napriek tomu išli do rizika a prevody vykonali, čo
popiera dobromyseľnosť. Pritom ani v jednom konaní sa súd nezaoberal otázkou, či vzhľadom na

nálezy ústavného súdu mohlo dôjsť k platnému prevodu nehnuteľností darovacou zmluvou z 28. 07.
2010 na žalovanú 1/. Sama nebola účastníkom tých predchádzajúcich konaní, preto rozhodnutia z nich
nie sú pre ňu záväzné, pričom pokiaľ viedli súdne spory o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam manželia O., nemala žiadny právny ani vecný dôvod domáhať sa svojho vlastníckeho
práva a žalobu podala až potom, ako sa tieto spory skončili v ich neprospech. Vlastníckeho práva

sa domáha na základe preukázanej dobromyseľnosti ich nadobudnutia voči žalovanej 1/ z dôvodu,
že táto sa nestala ich vlastníčkou na základe darovacej zmluvy, ani na základe dobromyseľnosti pri
nadobudnutí. Pri vzájomnej kolízii vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa princípu nemo plus iuris
a s princípom dobrej viery nadobúdateľa vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v
dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť ako vec opustila vlastníkovu sféru a

dostala sa na list vlastníctva. Popri namietaných vadách rozsudku namietala to, že jeho odôvodnenie
nespĺňa kritériá vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 CSP, pričom riadne odôvodnenie rozsudku je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu a vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné.

3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, pričom jeho rozhodnutie bolo odôvodnené v súlade s ust. § 220 CSP. Okresný súd v
konaní sp. zn. 17C/98/2005 rozsudkom zo 14. 01. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
7Co/183/2010 z 20. 01. 2010 určil, že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností,

ku ktorým sa domáhala vlastníckeho práva žalobkyňa a zároveň, že kúpna zmluva z 30. 09. 2005 medzi
predávajúcimY.I.,P.P.najednejstraneakupujúcoužalobkyňounastranedruhejoprevodevlastníckych
práv k nim je neplatná, ďalej že neplatná je aj kúpna zmluva uzavretá 19. 03. 2007 medzi predávajúcou
žalobkyňou a kupujúcimi manželmi O. ohľadne predmetných nehnuteľností, pričom Krajský súd v Žilineako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Ústavný súd SR vrátil vec
krajskému súdu na nové rozhodnutie z dôvodu neskúmania dobromyseľnosti žalobkyne, ktorá v tomto
konaní už bola vyvrátená. Následne sa krajský súd zaoberal vecnou legitimáciou, pretože žalovaný 2/

nebol pasívne legitimovaný, preto žalobu zamietol. Z nepráva sa nemôže vyvodzovať právo žalobkyne,
pretože žalobkyňa mala vedomosť a celý čas vedela a bola informovaná, že o predmetné nehnuteľnosti
savediespor,ktorúskutočnosťpotvrdilajsvedokY.I..Viacerísvedkoviapotvrdili,žeosobnesmanželom
bola dvakrát v advokátskej kancelárii JUDr. Ladislava Potockého s tým, aby nekupovala predmetné
nehnuteľnosti, že sú v súdnom spore, čo jej manžel pochopil a z advokátskej kancelárie odišiel s tým,

že do takýchto sporov nejde.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedla, že títo nezaujali žiadne stanovisko
k podstatnej otázke, a to neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi nimi, ktorú žalobkyňa vo svojom
odvolaní považuje za neplatnú a neúčinnú vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Pokiaľ
žalovanípoukazovalinarozsudokokresnéhosúdusp.zn.17C/98/2005vspojenísrozsudkomkrajského

súdu 7Co/183/2010, ktorou súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva z 30. 09. 2005, ktorou nadobudla
predmetné nehnuteľnosti od predávajúcich Y. I. a P. P. je neplatná, avšak neuviedli, že súd vyslovil
neplatnosť tejto zmluvy podľa zásady „nemo plus iuris“ s tým, že táto zmluva je neplatná aj napriek
jej dobromyseľnosti ako kupujúcej, teda už v tomto konaní bolo na základe vykonaných dôkazov
preukázané, že bola dobromyseľná v čase uzavretia zmluvy, že nemala žiadnu vedomosť o existencii

súdneho sporu, o ktorom sa dozvedela až dodatočne, keď sa stala jeho účastníčkou.

5. Žalovaní vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvali na predtým uvádzaných skutočnostiach.

6.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní

(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania žalobkyňa, konštatuje, že súd prvej

inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal
potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak

vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobkyne krajský

súd dopĺňa, že inštitút predbežného prejednania sporu je fakultatívny (§ 168 ods. 1 CSP), t. j. súd nie
je povinný pred prvým pojednávaním nariaďovať predbežné prejednanie sporu, a má možnosť nariadiť
priamo pojednávanie podľa § 177 CSP, na ktorom po prednese strán (§ 181 ods. 1 CSP) určí, ktoré
skutkové tvrdenia strán sú sporné, ktoré nesporné, ktoré dôkazy vykoná, ktoré nie, čo ako vyplýva z
obsahu zápisnice z pojednávania súd prvej inštancie učinil a v odôvodnení rozhodnutia zdôvodnil (§

181 ods. 2 CSP).
Aj keď pri predbežnom právnom posúdení nesubsumoval významné skutkové okolnosti pod
hmotnoprávne ustanovenia a neprezentoval relevantný právny záver, z ktorého by bolo zrejmé, aký
výrok rozhodnutia vo veci možno očakávať (§ 181 ods. 2 CSP), učinil tak po vykonaní riadne vykonaného
dokazovania v odôvodnení rozhodnutia, proti ktorému žalobkyňa podala odvolanie. Z uvedeného

vyplýva,žejejbolaodňatámožnosťkonaťpredsúdomlenprečasťkonania,keďnáslednemohlauplatniť
svoj vplyv na výsledok konania v rámci odvolacieho konania, čo aj učinila, a preto k odňatiu jej možnosti
konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý proces nedošlo.

9.Kďalšej odvolacejnámietkežalobkyneanazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiakrajský

súd dopĺňa, že sama žalobkyňa tvrdila, že predtým ako predmetné nehnuteľnosti v roku 2005 zakúpila,
si preverila, že na liste vlastníctva nie je zriadené žiadne vecné bremeno, ani obmedzujúca poznámka,
či iná skutočnosť spochybňujúca vlastnícke právo prevodcov p. I. a p. P. a že u súdneho exekútora na
základe exekučného titulu sa uskutočňuje vypratanie predmetných nehnuteľností, a že o súdnom spore17C/98/2005 sa dozvedela až z predvolania potom, čo žalovaný 2/ podaním z 23. 03. 2006 rozšíril o ňu
žalobný návrh. Ďalej sama tak, ako aj súd prvej inštancie, poukázala na to, že rozhodnutia okresného
súdu v konaniach sp. zn. 13C/232/2010 a sp. zn. 18C/221/2014, ktorých síce nebola účastníčkou a

nie sú pre ňu záväzné, sa opierali o prejudiciálny právny záver, že manželia O. nenadobudli vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, nakoľko pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 26. 06. 2007 s ňou
neboli dobromyseľní, keďže vedeli o súdnom spore 17C/98/2005, v ktorom sa žalovaný 2/ domáhal
neplatnosti predmetných zmlúv (zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a následných
kúpnych zmlúv) a na základe toho určenia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a

napriek tomu išli do rizika a prevody vykonali. Preto účinky kúpnej zmluvy, ktorú s nimi uzavrela, nikdy
nenastali a ich vlastníkom aj vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu (ktorými odložil vykonateľnosť a
následnezrušilrozhodnutiekrajskéhosúduvkonaní7Co/183/2010),jeona.Žalobkyňavšakopomenula,
že z uvedených rozhodnutí, s ktorých obsahom sa súd prvej inštancie oboznámil, t. j. ako dôkaz tieto
listiny vykonal, vyplýva, že o prebiehajúcom konaní vedela aj ona, čo potvrdzuje aj výpoveď svedka
I., z ktorej taktiež vychádzajú, z čoho podľa vykonaného dokazovania je preukázané, že ani ona pri

kúpe predmetných nehnuteľností dobromyseľná nebola, keď neplatnosť týchto kúpnych zmlúv z dôvodu
porušenia princípu nemo plus iuris spochybňovaná ani stranami, ani ústavným súdom nebola.
Preto žalobkyňa z týchto skutočností nemôže pre seba vyvodzovať priaznivé dôsledky, keď je to v jej
prospech a nevyvodzovať nepriaznivé dôsledky, keď je to v jej neprospech. Žalobkyňa nemôže tak ako
v priebehu prvoinštančného konania tvrdiť, že nehnuteľnosti nadobudla v dobrej viere a následne boli

prevedené na manželov O. a v odvolacom konaní bez zmeny žaloby tvrdiť, že na manželových O. v
dobrej viere prevedené neboli.

10. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobkyne
vznesenými či už počas prvoinštančného alebo odvolacieho konania, krajský súd rozhodol tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil, vrátane nadväzujúceho výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý súd prvej inštancie
žalovaným vzhľadom na ich plný úspech vo veci podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tento proti žalobkyni priznal
v plnom rozsahu.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech žalovaných v odvolacom konaní im tento proti žalobkyni priznal
taktiež v plnom rozsahu, keďže aj v odvolacom konaní mal plný úspech v spore.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval

v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).