Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213039
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5116213039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne K. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom Y. XXX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Horanským, so sídlom J., E. F. R. X,
žalovanému Ing. Y. P., nar. XX.X.XXXX, bytom L., D. XXXX/X, právne zastúpenému advokátom Mgr.
Rastislavom Otrubom, so sídlom B., F. XXXX/XX, o zaplatenie 12.279,59 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17Cpr/3/2016-289 zo dňa 13.
februára 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v celom rozsahu.

Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania tak, že strany
n e m a j ú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Strany n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. S odkazom
na § 118 ods. 1 Zákonníka práce východiskovo konštatoval, že mzda je plnením poskytovaným
zamestnávateľom zamestnancovi za vykonanú prácu a teda vznik práva (nároku na mzdu) je

podmienený skutočným výkonom práce zamestnanca a nielen samotným pracovným pomerom medzi
ním a zamestnávateľom. Žalobkyňu tak zaťažovalo dôkazné bremeno nielen o tom, že mala so
žalovaným uzavretý pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy, ale aj o tom, že za dané obdobie
prácu skutočne vykonávala/vykonala. Na preukázanie reálneho výkonu práce pritom nestačí len
samotné tvrdenie zamestnanca (v súdenom prípade žalobkyne).
2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla
a „nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti skutočného vykonávania práce v rozhodnom období“. Dohodu

o ukončení pracovného pomeru zo dňa 9.4.2015 a v nej uvedený (článok 2) záväzok zamestnávateľa,
od ktorého žalobkyňa nárok na zaplatenie žalovanej sumy odvodzovala, nemožno „v tomto konaní
chápať ako uznanie nároku na mzdu“. Okresný súd uviedol, že ani z výpovede svedka (manžela
žalobkyne) nebolo preukázané („jednoznačne sa nevedel vyjadriť“), že by žalobkyňa účtovnícke práce
pre žalovaného vykonala. Naopak, z oboznámenia zápisníc z výsluchov svedkov (zamestnancov
žalovaného) mal jednoznačne preukázané, že nikto žalobkyňu v mieste výkonu jej práce v Terchovej
nevidel a žiaden zamestnanec žalovaného jej ani nedával žiadne doklady.

3. Okresný súd dodal, že v súvislosti s nevyplatením mzdy mal zamestnanec možnosť v súlade s §
69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer, ak mu zamestnávateľ nevyplatil
mzdu alebo jej časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. O trovách konania rozhodol tak, že v spore plne
úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na ich náhradu v celom rozsahu.4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa alternatívne
domáhala jeho zmeny tak, že žalobe bude v plnej miere vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci

„na ďalšie nové konanie a rozhodnutie“. Napadnuté rozhodnutie označila za „v kľúčových aspektoch
nepreskúmateľné, vecne a právne nesprávne, diskriminačné, nespravodlivé a nezákonné“; ako aj
porušujúce „princíp predvídateľnosti práva a ochrany legitímnych očakávaní“. Za irelevantné považovala
skúmanie (jej) skutočného vykonávanie práce, keďže okresnému súdu „zrejme unikla“ podstatná
okolnosť, že žalovaného nároku sa domáhala na základe dohody o ukončení pracovného pomeru. Túto

dohodu pritom vypracoval samotný žalovaný.
5. Odvolateľka tvrdila, že v dotknutej časti dohoda o ukončení pracovného pomeru predstavuje dohodu
o urovnaní podľa § 585 a nasl. Obč. zák., ktorou jej strany odstránili spornosť alebo pochybnosť
vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahrádzajú novými. Práve v zmysle danej dohody sa
žalovaný zaviazal, že žalobkyni zaplatí nevyplatenú mzdu; čo však nesplnil.
6. Bez ohľadu na uvedené žalobkyňa trvala na tom, že prácu pre žalovaného vykonávala. Namietala,

že výpovede „valachov“ boli vykonané v trestnom konaní a v súdenej veci sú „nepoužiteľné“. Navyše,
okresný súd nezohľadnil uznesenie vyšetrovateľa z dotknutého trestného konania, z ktorého (na str. 8)
vyplýva, že žalovaný žalobkyni mzdu za obdobie 1.3.2014 až 9.4.2015 nevyplatil.

7. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Zopakoval, že právo na mzdu je bezprostredne späté

s vykonávaním práce; pričom žalobkyňa neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že by riadne a včas
vykonávala prácu v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Do pozornosti v tomto smere dával
predovšetkým vyjadrenia samotnej žalobkyne v rámci jej výsluchu. Žalovaný rovnako trval na tom, že v
dohode o skončení pracovného pomeru nedošlo z jeho strany k uznaniu dlhu voči žalobkyni v zmysle §
558 Obč. zák.; a to najmä pre neurčitosť výšky nároku na mzdu.

8. V následnej reakcii žalobkyňa zotrvala na svojom odvolaní, vrátane zopakovania určujúcej časti
odvolacej argumentácie.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379

a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) rozsudok okresného súdu v meritórnej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v časti o
trovách prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že strany nemajú nárok na ich náhradu.

10. Argumentácia o uzavretí dohody o urovnaní medzi stranami v rámci dohody o skončení

pracovného pomeru je v porovnaní s argumentáciou prezentovanou žalobkyňou pred okresným súdom
argumentáciou novou. Vzhľadom na to, že svojou povahou ide o argumentáciu právnu, nejedná sa
o neprípustnú (skutkovú) novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. Žalujúca strana, zrejme
pod vplyvom neakceptovania okresným súdom a aj po vlastnom vyhodnotení neopodstatnenosti (pre
jednoznačnú absenciu výšky údajne uznaného dlhu) prvotnej právnej argumentácie, ktorá v danej

súvislosti odkazovala na tvrdené uznanie dlhu, ustúpila od takéhoto právneho tvrdenia. Avšak zhodne
ako pri interpretácii čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru ako uznania dlhu, tak i
pri jeho interpretácii ako dohody o urovnaní žalobkyňa sa sústreďuje na všeobecné konštatovania
viažuce sa k daným inštitútom záväzkového práva. Neposkytuje ale konkrétne tvrdenia, či argumentáciu
vzťahujúce sa na jedinečné individuálne okolnosti posudzovaného vzťahu strán, ktorý by preukazovali

jej definovanie dotknutého dojednania ako dohody o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Obč. zák.
11. Niet pochýb, že čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru neuvádza výšku žalobkyňou
tvrdeného záväzku žalovaného. Bez ohľadu na to, či by to v konkrétnostiach súdenej veci viedlo k
úspechu žalobkyne v spore, krajský súd v danej spojitosti dopĺňa, že variant/návrh dohody zasielaný
jej druhou stranou (o čom predložila mailovú dokumentáciu v konaní pred okresným súdom) obsahoval

aj presné číselné vyjadrenie. Hoci vo vzťahu k dohode o urovnaní v právnej úprave absentuje striktná
požiadavka na výšku dlhu/záväzku (na rozdiel od uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák.), formulácia
obsiahnutá v čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru vykazuje výraznú mieru neurčitosti.
Predovšetkým však z takto prejavenej vôle strán, ktorej súvislosti popísali žalobkyňa i žalovaný aj v
rámci opakovaných výsluchov pred okresným súdom, nemožno vôbec dospieť k tomu, že by sa malo

jednať o prejav ich vôle odstrániť (akési bližšie ani neurčené) spornosti, či pochybnosti vo vzájomných
právach a povinnostiach; čo je podstatou inštitútu urovnania.12. To znamená, že formulácia - „zamestnávateľ sa zaväzuje vysporiadať všetky finančné nároky, a
to nevyplatenú mzdy v roku 2014 a 2015 až do ukončenia pracovného pomeru voči zamestnancovi“ -
nepredstavuje dohodu o urovnaní, ktorá by zakladala nárok žalobkyne na zaplatenie ňou uplatňovanej

sumy 12.279,59 eur s príslušenstvom. Nejde pritom ani o iný záväzkovo-právny titul dôvodnosti nároku
žalobkyne. Naopak, termíny - vysporiadať finančné nároky, (nevyplatená) mzda - „posúvajú“ daný
nárok do roviny vyhodnocovanej okresným súdom, t. j. do roviny, či žalobkyňa vôbec nejakú prácu pre
žalovaného reálne vykonávala.
13. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobkyňa reálny výkon pracovných

činností v zmysle pracovnej zmluvy so žalovaným nepreukázala. Jej vyjadrenia v tomto smere sú
maximálne nevierohodné. Napriek údajnému, viac ako 2 roky trvajúcemu, intenzívnemu výkonu práce
postrádajú akékoľvek verifikovateľné (časovo alebo vecne) konkrétnosti. Aj v porovnaní s vyjadrením
jej manžela, ktorý ako jediný zo svedkov mal potvrdzovať reálny výkon práce žalobkyňou, vykazujú
značné nezrovnalosti; osobitne v otázkach tvrdeného výkonu práce priamo v Terchovej a súvisiaceho
dochádzania z miesta bydliska za prácou. Ešte výraznejšie sú dotknuté nezrovnalosti pri komplexnom

porovnaní vyjadrení žalobkyne i jej manžela tak v súdenom konaní, ako aj v trestnom konaní iniciovanom
žalobkyňou.

14. Plne zodpovedajúcim ustanoveniu § 187 CSP je i vykonanie dokazovania oboznámením
vyšetrovacieho spisu, ktorý bol vedený/vytvorený na základe trestného oznámenia žalobkyne. Išlo

o vyšetrovanie tvrdeného nevyplatenia mzdy žalovaným vo výške 12.279,59 eur; t.j. o posúdenie
trestnoprávnej roviny nároku uplatňovaného žalobkyňou v súdenej veci.
15. Žalobkyňa v danej spojitosti poukazuje na stranu 8 uznesenia vyšetrovateľa z 30.9.2016, kde sa
uvádza,ženebolosporné,že žalovanýjejnevyplatilmzduzaobdobieod1.3.2014do9.4.2015.Súčasne
však - dokonca v tom istom odseku odôvodnenia predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania

- sa uvádza „z vykonaného dokazovania taktiež vyplývajú také skutočnosti, ktoré spochybňujú právny
nárok poškodeného (žalobkyňa) na vyplatenie mzdy“. Žalobkyňa v pozícii poškodeného podala voči
zastaveniu trestného stíhania sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol dňa 4.12.2016 ako nedôvodnú. V
predmetnom uznesení (str. 3) sa okrem iného konštatuje: „považujem za preukázané, že sťažovateľka
pre Ing. Y. P. v jeho podnikateľských priestoroch žiadne práce nevykonávala“; ako aj „vzhľadom na

skutočnosť, že jej bola v danom čase a v danom segmente hospodárstva priznaná absolútne premrštená
mzda, nemožno rozumne akceptovať ani jej tvrdenia, že pracovala doma“.

16. V záujme komplexnosti a do určitej miery až nad rámec odvolacieho prieskumu krajský súd
zdôrazňuje/cituje z uznesenia prokurátora 4.12.2016 celý predposledný odsek na str. 3: „Vecné tvrdenia

sťažovateľky sú v rozpore s ostatnými dôkazmi a taktiež odporujú obvyklému fungovaniu pracovno-
právnych vzťahov aj štandardnému odmeňovaniu na trhu práce. Okrem slovných vyjadrení sťažovateľky
nejestvuje žiaden dôkaz, že pre podozrivého skutočne pracovala, no množstvo dôkazov, že sa tak
nestalo. Na základe týchto skutočností som akceptoval názor vyšetrovateľa, že išlo o len fiktívne
zamestnávanie, bez reálneho základu a napĺňania účelu a cieľov závislej práce, právne chránenej najmä

Zákonníkom práce.“
17. Práve tento širší kontext súdenej veci by aj v prípade „formálnej dôvodnosti“ odvolania (odvolací súd
zdôrazňuje, že k tomu nedošlo), bol dôvodom na posúdenie nároku žalobkyne z hľadiska jeho súladu s
dobrými mravmi. Takéto posúdenie by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou viedlo k zamietnutiu
žaloby. Takmer „jedným dychom“ je však nutné dodať, že uvedené konštatovanie rozhodne neznamená,

že by správanie žalovaného - v daných širších súvislostiach - bolo súladné s požiadavkami slušnosti,
resp. poctivosti.

18. Napokon neobstojí ani odvolacia námietka o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Prioritne
je potrebné uviesť, že konanie pred okresným súdom a pred súdom odvolacím tvoria jeden celok, čo

platí i pre odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Určitá stručnosť odôvodnenia okresného súdu, osobitne v
otázke odvodzovania nároku žalobkyne od čl. II bod 2. dohody o skončení pracovného pomeru, bola
odstránená vyššie uvedenými úvahami a závermi odvolacieho súdu.
19. Zároveň je namieste podotknúť, že tvrdenia odvolateľky o porušení princípov materiálneho právneho
štátu, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ochrany legitímnych očakávaní, zákazu diskriminácie, atď.,

sú len veľmi všeobecné, bez vymedzenia ich základu v konkrétnych súvislostiach činnosti a prístupe
okresnéhosúdu.Skôrsajaví,žeide„len“ovyjadreniesubjektívnejnespokojnostižalobkynesvýsledkom
konania. Krajský súd však pripomína, že ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. základnéprávo na spravodlivý súdny proces, neznamená právo účastníka/strany na (až automatický) úspech v
spore/v konaní.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že súdená vec je ďalším z mnohých prípadov a príkladov minimálne
neseriózneho (ak aj nie až nelegálneho) spôsobu podnikania v ostatných desaťročiach sa často
objavujúceho v Slovenskej republike. Na začiatku takéhoto typu „podnikania“ dva subjekty po formálnej
stránke predstierajú nejakú podnikateľskú činnosť. Vďaka tomu získajú od štátu (v širšom význame
zahŕňajúcom aj prostriedky z európskych podporných fondov) obvykle na základe „pokútnych“ kontaktov

rôzne benefity - úľavu na daniach, dotácie, príspevky, atď. Po nejakom čase - spravidla, keď sa „prísun“
dotknutých benefitov zníži alebo dôjde (neraz pre obyčajnú narastajúcu chamtivosť) ku konfliktu medzi
takýmito subjektmi - začínajú podávať navzájom na seba občianskoprávne/obchodnoprávne žaloby,
trestné oznámenia, podnety na rôzne inšpekcie a podobne. V týchto podaniach naďalej predstierajú, že
pôvodné fabulované podnikanie bolo/je reálne a domáhajú sa ochrany od orgánov štátu (vrátane súdov);
t.j. od toho štátu, ktorého podporné ekonomické mechanizmy predtým bezprecedentne zneužívali.

21. Popísané všeobecné (negatívne) súvislosti v plnej miere platia aj na konkrétnosti súdenej veci.
Dostatočne sú preukázané z vyjadrení strán a výsluchu manžela žalobkyne, a to nielen v rámci
prebiehajúceho konania, ale aj v rámci súvisiaceho trestného konania. Predmetné okolnosti podľa
názoru krajského súdu majú intenzitu a kvalitu takej miery výnimočnosti, že je namieste ich vyhodnotiť

ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pri existencii ktorých nie je priznaný (ani v
spore úspešnej strane) nárok na náhradu trov konania.
22. Nadväzne krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania tak, že stranám (v užšom zmysle žalovanému) nárok na ich náhradu
nepriznal. Rozoberaný dôvod hodný osobitného zreteľa sa v celom rozsahu vzťahuje aj na odvolacie

štádium konania, z ktorého titulu strany nemajú nárok ani na náhradu trov tohto (prieskumného)
konania. Znášanie vlastných trov každou zo strán rešpektuje v širšom kontexte i princíp spravodlivého
usporiadania veci. Vznik posudzovaného vzťahu u oboch strán bol totiž motivovaný prioritne nepoctivou
pohnútkou; u žalobkyne získaním príjmu bez nutnosti reálneho výkonu práce a u žalovaného
zabezpečením si dotácií tak bezprostredne na základe fingovaného pracovného pomeru, ako i v širšom

zmysle prostredníctvom kontaktov manžela žalobkyne.

23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.