Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. jún 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/423/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215668
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612215668.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 20.12.
2013, č. k.: 9C/116/2012-98, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ
sa návrhom na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučných konaniach tvrdeným nesprávnym úradným
postupom, a to zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom.

Návrhy na začatie konania boli vedené na Okresnom súde Lučenec pod spisovými značkami
9C/116/2012, 9C/119/2012, 9C/120/2012, 9C/121/2012, 9C/125/2012, 9C/142/2012, 9C/148/2012,
10C/127/2012 a 12C/119/2012. Uznesením č. k.: 9C/116/2012-28 zo dňa 07.05.2012 okresný súd
spojil konania na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 9C/116/2012. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.05.2013.

Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená v jednotlivých exekučných veciach tak, ako to
vyplýva z jednotlivých exekučných spisov bližšie identifikovaných v rozsudku prvostupňového súdu.
Vo všetkých veciach bola žiadosť súdneho exekútora podaná v čase od 01. 06. 2010 do 01. 06.
2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho sudcovského súdu, pričom súd v prípade nepredloženia
úverovej zmluvy vyzýval súdneho exekútora, aby vyzval oprávneného na jej predloženie. Následne súd

po posúdení formálnych a materiálnych predpokladov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
zamietol.Konštatoval, že okresný súd žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverení zamietol, pretože po
preskúmaní exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zistil, že dojednanie o rozhodcovskej doložke je neprijateľnou podmienkou. Poukázal na právnu úpravu

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení ku dňu podania žiadostí o udelenie poverenia, podľa ktorej
lehota15dnínapoverenieexekútoravykonanímexekúcieneplatí,akideoexekučnýtitulpodľa§41ods.
2 písm. d) súdu Slovenskej republiky. Pretože nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže
konštatovať, že došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne

nemajetkovú ujmu, návrh v celom rozsahu zamietol aj s poukazom na to, že navrhovateľ nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené

zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo

aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu
určil sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj

preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa
súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Súd úplne

ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Nesúhlasstvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník(povinný).

Namietal, že súd vo veci nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných „ prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,akoajprávonaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočlánkom6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom
čase. Súd predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Zároveň tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že bolo
potrebné vo veci vykonal dokazovanie za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu.

Namietal, že odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu
podľa § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania

si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.

1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní (exekučných konaniach) tvrdeným nesprávnym úradným postupom,
t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po

uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len
konkrétnymi exekučnými spismi okresného súdu. Priamo v návrhoch na začatie konania vzniesol
navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorých riadne rozhodol nadriadený
súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania tej ktorej prejednávanej veci nevylúčil.

Okresný súd doručil návrhy navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie s výzvou, aby sa do 30 dní písomne
vyjadril k návrhu na začatie konania. Odporca sa k návrhu písomne vyjadril. Obidvom účastníkom
konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
K spisom okresného súdu sú pripojené v napadnutom rozsudku uvedené konkrétne exekučné spisy
ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným

postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného

súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje okrem záverov vo vzťahu k
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nemožno aplikovať na dané veci, pretože ku dňu
podania žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ešte neplatilo. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva,
že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré

aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil vyjmúc vyššie
uvedené právne posúdenie. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu
zaškodupovažujeajodvolacísúdvcelomrozsahuzasprávny,pretoženavrhovateľnepreukázaltvrdený
nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní

veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného
súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.

Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu
a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp.

zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci nevylúčil.Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho
neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať

pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v

spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo
riadne doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, odvolací súd dodáva, že k odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo, pretože išlo o rovnaké vyjadrenie, ako v tisíckach iných vyjadrení podaných
odporcom k hromadným žalobám navrhovateľa, k odňatiu práva konať pred súdom nedošlo ani v rámci
dokazovania.Okresnýsúdsaoboznámilsexekučnýmispismi,ktoréakodôkaznavrholvykonaťsamotný
navrhovateľ priamo v návrhoch na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedených

exekučných konaní a teda obsah exekučných spisov z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od
podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej
zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučných spisov vyplýva, že všetky rozhodnutia boli
navrhovateľovi riadne doručené. Odvolací súd konštatuje, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať
pred súdom nedošlo ani namietaným postupom okresného súdu, ktorý mal napadnutým rozsudkom

rozhodnúťvovecisamejprednadobudnutímprávoplatnostiuzneseniaozamietnutínávrhunavrhovateľa
na prerušenie konania, pretože vo veci rozhodoval po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd návrh na
prerušenie konania zamietol.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dáva
súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak urobiť, ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni
súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže
zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni,
vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov
aspektom ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od

vôle účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno
v danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať
za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občianskysúdnyporiadokupravujúcipostupsúdu aúčastníkovvobčianskomsúdnomkonaní
ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov
konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla

najmenej 5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec
prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky
okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred

súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ
zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo
treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.
Navrhovateľ pred prvým pojednávaním vo veci žiadal zrušiť pojednávanie, čomu súd vyhovel, o návrhuna prerušenie konania rozhodol, jeho rozhodnutie odvolací súd potvrdil, až následne súd vytýčil nový
termín, ktorého sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili. Námietka navrhovateľa ohľadom
odňatia konať pred súdom je neopodstatnená.

Zároveňodvolacísúdnadoplneniedodáva,žeoústavnýchsťažnostiachnavrhovateľarozhodolÚstavný
súd SR v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal
principiálne názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29.
mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013,

sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013
z 15. augusta 2013.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010. Naviac na
doplnenie treba dodať, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa
10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je

rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie. Postup a obdobie prvostupňového súdu v daných
veciach nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní). Odvolací súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012

alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k

preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo
dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zodňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti S. Q. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa nevyjadril k veci napriek výzve súdu, odvolací súd dodáva, že
námietka nie je dôvodná, pretože odporca sa na výzvu súdu vyjadril. K námietke, že mal súd rozhodnúť

podľa § 153b O. s. p. odvolací súd naviac dodáva, že fakultatívnosť použitia inštitútu rozsudku pre
zmeškanie znamená, že súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa na rozhodnutie veci týmto spôsobom;
ak to uzná vzhľadom na okolnosti veci za potrebné či vhodné, môže vo veci riadne konať, aj keď by boli
splnené všetky ostatné podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom.

Pokiaľ namieta, že súd sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a že ignoroval tvrdenia navrhovateľa o škode, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd sa škodou nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania, pretože navrhovateľ nepreukázal jednu zo
základných kumulatívnych predpokladov pre priznanie nároku. Námietka navrhovateľa v tomto smere
je nedôvodná a bez logického vzťahu k záverom prvostupňového súdu.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom

rozhodnutí odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať
porušenieprávanavrhovateľa,pretožebydospelkzjavnenelogickýmzáverom.Súdnezistil,žeonávrhu
nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenej lehote, preto to ani nemohol konštatovať. Rozhodnutie je
koherentné a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.
j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné
úvahysúdu,prvostupňovýsúdnamietanéskutočnostivôbecvrozhodnutíneriešilanisaniminezaoberal.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, v
odvolaní si protirečí, pretože najskôr namieta, že súd vec prejednal jeho neprítomnosti postupom podľa
§ 101 ods. 2 O. s. p. a následne namieta, že súd vo veci nepojednával. z obsahu spisu ako aj v rozsudku

prvostupňového súdu je zjavné, že prvostupňový súd pojednával a navrhovateľ sa na pojednávanie
nedostavil a ani sa z neho neospravedlnil.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.