Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514201153
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1514201153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: Československá obchodná banka a.s.,
Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.,
Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 821 09, proti žalovaným: 1/ Ž.
Č., E.. X.X.XXXX, X. X, I., 2/ A. Č., E.. XX.X.XXXX, A. T. X/XX, Z., obaja zastúpení BAK & PARTNERS
s.r.o., Panská 14, Bratislava, o zaplatenie 203.221,73 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.9.2017, č.k. 39C/48/2014-464, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne 144.982,89 eura spolu s úrokom 7,75 % ročne zo sumy 94.499,77 eura od
6.12.2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 118.703,64 eura od 6.12.2013 do
zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu IBAN: S. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX, VS: XXXXXXXXXX; povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 58.238,84 eura
spolu s úrokom 6,27 % ročne zo sumy 32.732,20 eura od 6.12.2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania

9 % ročne zo sumy 48.036,14 eura od 6.12.2013 do zaplatenia rozsudku na účet žalobcu IBAN: S.
XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXXXXXX. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 27.1.2014 žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovaným solidárnu povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 144.982,89 eura spolu so zmluvným úrokom
7,75 % ročne zo sumy 94.499,77 eura od 6.12.2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 118.703,64 eura od 6.12.2013 do zaplatenia a istinu 58.238,84 eura spolu so zmluvným úrokom
6,27 % ročne zo sumy 32.732,20 eura od 6.12.2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania 9 % ročne zo

sumy 48.036,14 eura od 6.12.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania. Skutkovo žalobu odôvodnil
tým, že uplatnená pohľadávka je vyčíslený dlh zo spotrebného a hypotekárneho úveru poskytnutých
veriteľom ISTROBANKA, a.s., t.j. právnym predchodcom žalobcu, na základe zmlúv z 21.8.2006 medzi
veriteľom a žalovanou 1/ a na základe Dohody o pristúpení k záväzku dňa 21.8.2006 medzi žalovaným
2/ ako solidárnym dlžníkom popri žalovanej 1/, ktorých podmienky žalovaní nedodržali.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie

vychádzal z toho, že záväzkový zmluvný vzťah strán vznikol 21.8.2006. Konštatoval, že uzatváranie
zmlúv o hypotekárnom a spotrebnom úvere bolo upravené zákonom č. 482/2001 Z.z. o bankách,
zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodným zákonníkom v ustanovení § 497 a nasl. týkajúcich sa úpravy
typových zmlúv o úvere. Poukázal na to, že v zmysle § 1 ods. 2, písm. a) a písm. e) zákona č. 258/2001Z.z. sa zákon o spotrebiteľských úveroch na hypotekárne úvery a spotrebné úvery poskytované nad
hodnotu 20.000 eur nevzťahoval a ani v súčasnosti sa nevzťahuje.

3. Z právnej povahy úverových zmlúv mal súd prvej inštancie za preukázané, že ide o spotrebiteľské
zmluvy s tým, účastníci úverových zmlúv naplnili znaky spotrebiteľa (žalovaná 1/) a dodávateľa (banka).
Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že zmluvy boli právnym predchodcom žalobcu pripravené
na základe žiadosti žalovanej 1/ a podkladov týkajúcich sa konkrétnej žiadosti o poskytnutie úverov. S
poukazom na ustanovenia zákona č. 482/2001 Z.z. o bankách (ďalej len "zákon o bankách"), predmetné

zmluvy boli uzavreté v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi. Zmluvy obsahovali povinné
náležitosti (§ 75 zákona o bankách) a vzhľadom na špecifikum hypotekárnych úverov a úverov na
bývanie, resp. úverov nad hodnotu 20.000 eur, zmluvné podmienky boli individuálne na konkrétny úver
dohodnuté, čo sa týka výšky úveru, úrokovej sadzby, podmienok a doby splácania. Priamo v zmluve
bolo dohodnuté zabezpečenie záväzku a ďalšie podmienky, za ktorých boli úvery poskytnuté.

4. Vo vzťahu k žalovanými namietanému množstvu neprijateľných zmluvných podmienok uvedených
v zmluve ozrejmil, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery
porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a
právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obe, t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v
prípade výkladu právneho predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje

prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Zodpovedá podmienkam pri výklade dohodnutých
ustanovení, ktorou sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Pacta sunt
servanda je všeobecným právnym princípom, ktorý tvorí neopomenuteľný atribút materiálneho právneho
štátu. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností spojených s podpisom a
realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie

účastníkov po podpise zmluvy. Bol názoru, že zmluvy o úvere boli uzavreté v režime zákona a spĺňali
všetky požiadavky zákona o bankách. Ani v prípade spotrebiteľských zmlúv nie je možné popierať
autonómiu vôle a princíp pacta sunt servanda, lebo by to viedlo k zásahu do právnej istoty a k "popretiu
zodpovednosti subjektov za ich právne konanie", a preto pokiaľ si strany vzájomne prejavia určitú vôľu
prevtelenú do zmluvy, musia sa následne obsahom tejto zmluvy držať.

5. Ozrejmil, že zákon o bankách v znení zákona č. 132/2013 Z.z. v § 37 ods. 21 s účinnosťou od
10.6.2013 zakázal požadovať od spotrebiteľov úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu
za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver
a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa §

708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona (zákon č. 492/2009 Z.z. o platobných službách)
alebo osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je
písomný súhlas spotrebiteľa (súčasné znenie zákona obsahuje zákaz poplatkov v § 37 ods. 17).

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v prejednávanej veci vznikol záväzkový vzťah na základe

žiadosti žalovanej 1/ o úver, dvojstranným právnym úkonom, uzavretím troch úverových zmlúv podľa
zákona o bankách, medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou 1/ dňa 21.8.2006. Právny
predchodca žalobcu si povinnosti plniť - poskytnúť úvery splnil a žalovaní poskytnuté dlhodobé splátkové
úvery z troch zmlúv v celom rozsahu vyčerpali. K zosplatneniu úverov pre omeškanie žalovaných
s plnením záväzkov z úverových zmlúv došlo vyhlásením splatnosti celej pohľadávky (istiny, úroku,

poplatkov) z jednotlivého úveru dňom 10.4.2011, pričom uviedol, že na zmluvné podmienky týkajúce sa
poplatku za spracovanie úverov, vedenia úverového účtu, ako aj ostatné priamo v zmluve dohodnuté
poplatky splatné pred 9.6.2013 sa ustanovenie § 37 ods. 21 zákona o bankách, účinnom od 10.6.2013,
nevzťahuje.

7. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že so vstupom do Európskej únie Slovenská
republika prijala záväzok transformovať smernice EÚ. Počnúc dňom 1.4.2004 v zmysle § 879f
Občianskeho zákonníka prebrala Slovenská republika do svojho právneho režimu právne akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie, okrem iných aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jej obsah bol čiastočne premietnutý od 1.4.2004 aj do

Občianskeho zákonníka; v zmysle § 53 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V tom čase sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala aj typová úverová zmluva v zmysle § 23a zákona č.
634/1992 Zb. na ochranu spotrebiteľa (typovou zmluvou podľa tohto zákona sa rozumie zmluva, ktorá samá uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje). V zmysle výkladu podľa § 23a cit. zákona právny charakter spotrebiteľskej zmluvy má
aj zmluva o úvere.

8. Preskúmaním zmlúv dospel k záveru, že dojednania vo všetkých troch zmluvách mali právnu oporu
v citovaných zákonoch, podmienky uvedené priamo v zmluve nevyvolávali nepomer medzi právami
a povinnosťami účastníkov zmlúv v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Dojednanie poplatkov
za správu úveru ako aj akýchkoľvek iných ďalších poplatkov popri úroku z úveru bolo prípustné a

nemuselo znamenať ujmu žiadneho účastníka zmluvného vzťahu, nakoľko sa jednalo o jednu zo zložiek
dohodnutej ceny plnenia. Súd prvej inštancie dôvodil, že právne pomery založené obligačnými zmluvami
sa majú spravovať právnymi predpismi, na základe ktorých vznikli až do ich zániku predovšetkým s
poukazom na zásadu právnej istoty zmluvných strán, ktoré zmluvu uzavreli za určitých podmienok a
v určitom právnom prostredí a nemohli predpokladať, že dôjde k zmene právnej úpravy. Za daného
stavu, pri posudzovaní platnosti záväzkového vzťahu, úverových zmlúv, považoval súd prvej inštancie

za nutné aplikovať právnu úpravu účinnú v dobe uzavretia zmlúv podľa zásady, že zákony nepôsobia
spätne. Pripustil však, že ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je potrebné použiť vždy, ak je to
v prospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nepovažoval za neprijateľné zmluvné
podmienky a žalovanými tvrdené "šikanózne" povinnosti: jednorazové poplatky za spracovanie úverov
zahŕňajúce vyhotovenie zmlúv a zmlúv súvisiacich (A); Poplatky za vystavenie a odoslanie upomienok

(B); Započítavanie splátok úveru (C); Zvýšenie úrokovej sadzby - sankčný úrok z neuhradenej splátky
podľa splátkového plánu (D); Zmluvnú pokutu v prípade nesplnenia žiadosti právneho predchodcu o
predloženie aktuálneho znaleckého posudku na hodnotu nehnuteľností (E); Právo žalobcu jednostranne
meniť poplatky (F); Poplatok za vedenie úverového účtu (G); Zabezpečenie úveru zmenkou (H);
Rozhodcovskú doložku, ktorú podľa zmluvy žalovaní nemuseli prijať (I). Súčasne konštatoval, že

žalovanými tvrdená "kapitalizácia" pohľadávok v konaní nebola preukázaná; v zmluve kapitalizácia
nebola dohodnutá a žalovaní kapitalizáciu pohľadávok uviedli len ako pravdepodobnú v procesnej
obrane pri výpočte množstva neprijateľných zmluvných podmienok, pre ktoré by mali byť úverové zmluvy
absolútne neplatné (J).

9. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že pokiaľ ide o zabezpečenie záväzkov spotrebiteľa zmenkou
podľa zákona č. 250/2007 Z.z. (zmluvy boli uzavreté 21.8.2006) v znení účinnom od 1.5.2014, zákon
v § 5a ods. 1 písm. b) stanovil neprípustnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky alebo splnenie
záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou alebo šekom. Prechodné ustanovenia k § 5a ods. 1 písm.
b) - ustanoveniami § 5a ods. 1 písm. b) sa spravujú právne vzťahy vzniknuté pred 1.5.2014; vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.5.2014 sa však posudzujú podľa predpisov
účinných do 30.4.2014. Na uvedenom základe uzavrel, že zmenka vystavená v roku 2006, z ktorej však
žalobca pohľadávku neuplatňoval a súdu nebola predložená ani len v kópii ako dôkaz, bola v tom čase
platným zmenkovým prejavom a nie neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

10. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalovaní v konaní nenamietali, že by ich vôľa uzavrieť zmluvy o
úvere nebola slobodná, teda že by zmluvy uzavreli pod akýmkoľvek nátlakom. Nespochybnili, že by pri
uzatváraní zmlúv o úvere, ktorákoľvek zo strán nemala vážny úmysel zmluvu o úvere v navrhovanom
znení uzavrieť. Súd prvej inštancie sa preto náležitosťami právneho úkonu v podobe slobody a vážnosti
vôle nezaoberal a skúmal len to, či obsah vedľajších zmluvných podmienok bol medzi stranami

sporu vymedzený dostatočne zrozumiteľne a určite (v časti poplatku za spracovanie úveru, vedenia
úverového účtu, sankčného úroku z neuhradenej splátky, zmluvnej pokuty, namietnutých žalovanými
ako neprijateľné zmluvné podmienky). Ozrejmil, že určitosť dohodnutých podmienok predstavuje kvalitu
obsahu právneho úkonu a jednoznačne stanovené následky, ku ktorým vôľa konajúcich smerovala. Z
obsahu úverových zmlúv mal preukázané zrozumiteľné vyjadrenie vôle právneho predchodcu žalobcu

priamo v zmluvnej dokumentácii, ktorú žalovaní obdržali, na základe tejto zmluvnej dokumentácie im
tieto podmienky boli známe, a ako bolo vyššie uvedené, zmluvné podmienky boli v súlade s právnymi
predpismi účinnými v čase uzatvárania zmlúv ako aj v súlade s dobrými mravmi. Žalovaná 1/ sa so
zmluvnými podmienkami mohla oboznámiť pred uzavretím zmluvy tak, že by si prečítala zmluvnú
dokumentáciu, v ktorej boli zmluvné podmienky a vedľajšie zmluvné podmienky upravené zrozumiteľne

a určite, bola s nimi uzrozumená a na znak súhlasu zmluvy o úvere podpísala. Žalovaný 2/ dohodou o
pristúpení k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpil 21.8.2006 ako pristupujúci dlžník k
peňažnému záväzku žalovanej 1/ zo všetkých troch zmlúv.11. Súd prvej inštancie súčasne podčiarkol, že žalovaného 2/ nebolo možné považovať za priemerného
spotrebiteľa a to s poukazom na výpis z obchodného registra, podľa ktorého bol konateľom v
44 spoločnostiach s ručením obmedzeným, ktorých predmetom bola aj činnosť podnikateľských,

organizačných a ekonomických poradcov. V konaní bolo preukázané, že veci ohľadne úverov riešil sám
a žalovanú 1/ pre zlý zdravotný stav s tým nezaťažoval.

12. Súd prvej inštancie napokon prieskumom všetkých troch úverových zmlúv uzavrel, že zmluvy boli
dojednané v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi tieto záväzkové vzťahy, individuálne dohodnuté,

neobsahovali neprijateľné zmluvné podmienky; na ich základe vznikla žalobcovi povinnosť poskytnúť
finančné prostriedky a žalovaným povinnosť finančné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť
v pravidelných mesačných splátkach. Mal za to, že žalovaní námietky týkajúce sa neprijateľných
zmluvných podmienok a tým absolútnej neplatnosti úverových zmlúv, uplatnené v konaní nepreukázali
a súd prvej inštancie ich procesnú obranu vyhodnotil ako účelovú.

13. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalovaní nedodržali platobnú disciplínu, na ktorú sa
zaviazali v I. úverovej zmluve, v dôsledku čoho žalobca, v súlade s čl. XII bod 4 písm. b) Všeobecných
obchodných podmienok určil predčasnú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu 10.4.2011 a vyzval
žalovanýchnaúhraducelejzvyšnejčiastky99.554,95euravrátanepríslušenstvaaprípadnýchpoplatkov
v lehote do 22.4.2011. Oznámenie bolo žalovanej 1/ doručené 15.4.2011, žalovanému 2/ dňa 18.4.2011

(č.l. 20-23). K úhrade dlžnej sumy nedošlo.

14. Žalovaní nedodržali ani platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazali v II. zmluve o hypotekárnom úvere,
v dôsledku čoho žalobca určil predčasnú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu 10.4.2011 a vyzval
žalovaných na úhradu celej zvyšnej čiastky vo výške 83.038,34 eura vrátane príslušenstva a prípadných

poplatkov v lehote do 22.4.2011. Oznámenie bolo žalovanej 1/ doručené 15.4.2011, žalovanému 2/ dňa
18.4.2011 (č.l. 35-36). K úhrade dlžnej sumy nedošlo.

15. Z výpisu z bankovej knihy súd prvej inštancie zistil, že zo zmluvy I. žalovaní uhradili celkovo sumu
34.989,65 eura, započítanú na istinu vo výške 5.081,99 eura, zmluvný úrok 28.008,91 eura, úrok z

omeškania vo výške 560,29 eura a poplatky vo výške 1.338,46 eura. Žalovaní si prestali plniť splátky,
počnúc splátkou splatnou 10.10.2010. K zosplatneniu úveru došlo 10.4.2011 (č.l. 367). Zo zmluvy II.
uhradili celkovo sumu 23.671,08 eura, započítanú na istinu vo výške 4.442,07 eura, zmluvný úrok vo
výške 18.685,02 eura, úrok z omeškania vo výške 5,87 eura a poplatky vo výške 538,12 eura. Žalovaní
si prestali plniť splátky, počnúc splátkou splatnou 10.6.2010. K zosplatneniu úveru došlo 10.4.2011 (č.l.

368).

16. Žalobca listom zo dňa 2.6.2011 zn. 769/2011 (č.l. 39-44) oznámil žalovaným začatie výkonu
záložného práva podľa § 151 l Občianskeho zákonníka za účelom uspokojenia pohľadávok zo všetkých
troch úverových zmlúv a ku dňu začatia výkonu záložného práva evidoval pohľadávku z I. úverovej

zmluvy vo výške 101.752,22 eura, pozostávajúcej z nezaplatenej istiny vo výške 94.683,50 eura,
nezaplateného úroku vo výške 5.809,19 eura a úroku z omeškania 1.253,55 eura a poplatkov vo
výške 5,98 eura a z II. zmluvy o hypotekárnom úvere vo výške 84.332,58 eura pozostávajúcej z
nezaplatenej istiny vo výške 78.542,73 eura, nezaplateného úroku vo výške 4.983,84 eura a úroku
z omeškania 709,10 eura a poplatkov vo výške 96,91 eura. Žalovanej 1/ bolo oznámenie doručené

6.6.2011, žalovanému 2/ dňom 8.6.2011 uložením na pošte.

17. Skonštatoval, že dražba bola vykonaná 20.11.2012 na základe zmluvy o výkone dražby uzavretej
medzi žalobcom a AUKČNOU SPOLOČNOSŤOU s.r.o., IČO: 46 141 341 zo dňa 14.2.2012 v znení
Dodatku č. 1 zo dňa 21.3.2012, Zmluvy o vykonaní opakovanej dražby zo 4.5.2012, zmluvy o vykonaní 2.

opakovanej dražby z 23.8.2012 (č.l. 438-469). Osvedčenie o priebehu dražby podľa zákona č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách bolo spísané v Notárskej zápisnici zo dňa 20.11.2012 N 435/2012, Nz
44770/2012,NCRIs45590/2012Mgr.S.Z.,notárka(č.l.45-50).Žalobcazaslalpísomnúsprávuovýkone
záložného práva v zmysle § 151m ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovaným listom zo dňa 17.5.2013,
zn.: VHLC/391/2013 (č.l. 52-59), podľa ktorej nehnuteľnosť bola vydražená za cenu 230.256,60 eura. Po

uspokojení nákladov dražby a odmeny dražobnej spoločnosti spolu vo výške 5.905,13 eura (faktúra č.
13013, č.l. 51) bol výťažok dražby vo výške 224.351,47 eura prednostne zaúčtovaný na úver č. XXXXX-
XXXXXXX/XXXX, čím bola uhradená celá dlžná suma z tohto úveru, zvyšok výťažku bol prednostne
zaúčtovaný na istinu II. úveru č. XXXXX-XXXXXXX/XXXX, čím sa dlžná suma istiny znížila zo sumy78.542,73 eura na sumu 32.732,20 eura + príslušenstvo. Správa bola žalovanej 1/ doručená 31.5.2013
a žalovanému 2/ dňa 3.6.2013.

18. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na vyhlásenie žalobcu k pravosti, výške a splatnosti pohľadávky
(č.l. 459-460) ako navrhovateľa dražby zo dňa 9.2.2012, ktorou mala byť v dražbe uspokojená
pohľadávka žalobcu a na žalobou špecifikovaný nárok.

19. Vo vzťahu k žalovaným namietanej pravosti a pravdivosti výpisov z úverových účtov z dôvodu, že

boli predložené súdu oneskorene, čo vzbudzuje pochybnosti a dôvodnú obavu, že boli generované ex
post a žalobca nepredložil oficiálne výpisy banky, súd prvej inštancie dôvodil, že žalobcom predložené
výpisy z bankovej knihy, resp. úverových účtov korešpondujú so špecifikáciou pohľadávok ku dňu
vyhlásenia splatnosti pohľadávok zo všetkých troch úverových zmlúv doručené 10.4.2011 žalovaným,
ku dňu začatia výkonu záložného práva žalobcom 2.6.2011, rovnako oznámenie doručené žalovaným,
vyhlásenia žalobcu k pravosti, výške a splatnosti pohľadávok pre účely dražby zo dňa 9.2.2012. Pokiaľ

žalovaní spochybnili výpisy z bankovej knihy žalobcu, neuviedli ani na výzvu súdu žiadne vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach s tým, že je povinnosťou žalobcu preukázať uplatnený
nárok.

20. Súd prvej inštancie zdôraznil, že výšku dlžnej pohľadávky bol žalobca povinný evidovať v zmysle

§ 39 a nasl. zákona o bankách v bankovej knihe. Výpis z bankovej knihy potvrdzuje výšku pohľadávky
žalobcu voči žalovaným. Údaje uvedené v "bankovej knihe" sú smerodajné aj z hľadiska zhodnotenia
ekonomickej situácie banky a podliehajú dohľadu Národnej banky Slovenska. Výpis z "bankovej knihy"
sa robí priamo z BIS-u (bankový informačný systém), ktorý odsúhlasila Národná banka Slovenska, na
základe čoho daný systém zabezpečuje dôveryhodnosť a nezmeniteľnosť údajov v ňom uvedených.

Taktiež údaje z BIS-u ako výstupný dokument - "banková kniha" tvorí podklad pre účtovníctvo. Vzhľadom
na uvedené je výpis z "bankovej knihy" považovaný v rámci bankovej praxe za verejnú listinu a dôkazné
bremeno preukázať pravosť listiny znáša tá strana, ktorá dôkaz predložila.

21. Súd prvej inštancie ďalej objasnil, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné

a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové
okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným
predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia
o skutkových okolnostiach má za následok procesnú sankciu vo forme neúčinnosti nekvalifikovaného
popretia skutkového tvrdenia protistrany. Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie takéto

tvrdenie žalovaných posúdil v súlade s § 151 C.s.p. za neúčinné a pri rozhodovaní o nárokoch žalobcu
vychádzal z údajov uvedených vo výpise z bankovej knihy ako verejnej listiny a ostatných listinných
dôkazov preukazujúcich správnosť uplatnenej výšky pohľadávky žalobcu.

22. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke hmotnoprávneho zániku pohľadávky súd prvej inštancie

poznamenal, že v liste zo dňa 29.9.2016 (č.l. 396) adresovanom žalobcovi, žalovaní 1/ a 2/ vo
veci "Jednostranného započítania pohľadávky" uviedli, že výzvou na úhradu náhrady škody vo výške
393.450,02 eura zo dňa 4.9.2015, doručenou žalobcovi 7.9.2015 nastala splatnosť pohľadávky na
náhradu škody druhý deň po doručení výzvy, t.j. 8.9.2015. Žalobou doručenou súdu 19.11.2015 sa
žalovaná 1/ domáha v samostatnom konaní vedenom pod sp. zn. 10C 457/2015 nároku na náhradu

škody vyčíslenej vo výške 606.600,02 eura. Podľa žalovaných 1/ a 2/ doručením žaloby ČSOB
30.11.2015, dňom 1.12.2015 došlo k splatnosti aj zvyšnej pohľadávky na náhradu škody.

23. Súd prvej inštancie ďalej upriamil pozornosť na to, že žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu,
podaním doručeným súdu 30.9.2016 (č.l. 404) označeným ako "Vyjadrenie, návrh na doplnenie

dokazovania, hmotnoprávna námietka a návrh na spojenie vecí", vzniesli námietku hmotnoprávneho
zániku pohľadávky žalobcu najneskôr ku dňu 29.9.2016, kedy došlo k účinkom započítacieho prejavu
žalovanej 1/ a teda k úplnému zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v predmetnom konaní, pričom k
stretu pohľadávok došlo dňa 8.9.2015 a boli názoru, že žalobu žalobcu je podľa žalovaných nevyhnutné
zamietnuť z dôvodu úplného zániku žalobou uplatňovaného nároku. Žalovaná 1/ tvrdila, že disponuje

protinárokom vo výške 606.600,02 eura z titulu náhrady škody a tento protinárok uplatnila voči žalobcovi
započítacou námietkou formou procesnej obrany v zmysle § 98 O.s.p. pre prípad, ak by došlo k
preukázaniu nároku žalobcu.24. Protinárok žalovaná 1/ preukazovala žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava V dňa
19.11.2015,vovecižalobcuŽ.Č.protižalovaným:1/Československáobchodnábanka,a.s.;2/AUKČNÁ
SPOLOČNOSŤ s.r.o.; 3/ U.. O. D., znalec, o zaplatenie 606.600,02 eura titulom náhrady škody, ktorá

mala byť žalovanej spôsobená výkonom záložného práva formou dobrovoľnej dražby z 20.11.2012.
Konanie je vedené Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 10C/457/2015. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že úkon žalovanej 1/ predstavoval procesnú obranu a nevyvoláva dôsledky predpokladané
ustanovením § 97 O.s.p. (teraz § 147 ods. 1 C.s.p.). Prejav započítania bol urobený v rámci súdneho
konania až vo vyjadrení k žalobe a po podaní žaloby vo veci náhrady škody vedenej v samostatnom

konaní tunajšieho súdu proti trom žalovaným a bol obmedzený na nešpecifikovaný nárok žalobcu tak,
aby nárok žalobcu, ak k jeho preukázaniu a ustáleniu v konaní dôjde, v plnom rozsahu zanikol.

25. Mal na zreteli, že o údajnom protinároku súd v konaní sp. zn. 10C/457/2015 do vyhlásenia
rozhodnutia v prejednávanom spore právoplatne nerozhodol. V konaní bol vyhlásený rozsudok č.k.
10C/457/2015-427, zo dňa 20.9.2017, ktorým bola žaloba zamietnutá, nakoľko došlo k premlčaniu

nárokupodľa§106Občianskehozákonníkaažalovanéstranysporupremlčanieprávavkonanínamietli.
Žalobca nárok žalovanej 1/ na náhradu škody aj v prejednávanej veci v celom rozsahu poprel a vzniesol
námietku premlčania.

26. Súd prvej inštancie ozrejmil, že k započítaniu podľa § 580 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby

jeden z účastníkov urobil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi; z jeho obsahu musí byť
zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje k započítaniu proti pohľadávke veriteľa. Žalobca
uplatnil svojou žalobou nárok na zaplatenie 203.221,73 eura s príslušenstvom. Podľa žalovaných má
žalobca vzhľadom na námietky (procesnú obranu) uvedené vo vyjadrení k žalobe nárok maximálne vo
výške 27.587,72 eura, resp. na záver konania uviedli sumu 4.353,15 eura. Súd prvej inštancie mal za to,

že pohľadávka žalovanej 1/ vo výške 606.600,02 eura nie je spôsobilá na započítanie, žalobca namietol
premlčanie práva žalovanej 1/ na náhradu škody a v priebehu konania nedošlo k stretu pohľadávok a
tým k zániku žalobcom uplatnenej pohľadávky. Žalovaná 1/ kompenzuje nesplatnú pohľadávku. Ďalej
bol názoru, že v prípade uplatnenia tvrdeného protinároku 606.600,02 eura vzájomnou žalobou by súd
konanie o vzájomnej žalobe v zmysle § 159 C.s.p. (pôvodne § 83 O.s.p.) musel zastaviť, nakoľko začatie

konania vedeného pod sp. zn. 10C/457/2015 dňom 19.11.2015 bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo
na súde iné konanie.

27. Zdôraznil, že niet sporu o tom, že je to práve žalovaná 1/ a ďalej spolu so žalovaným 2/, ktorá
je v záväzkovo-právnom vzťahu so žalobcom vo vzťahu k poskytnutým úverom. Je teda výlučne na

žalovaných povinnosť uspokojiť predmetné zmluvné nároky žalobcu. Na tejto povinnosti nič nemení
ani priebeh a výsledok dobrovoľnej dražby, v rámci ktorej boli nehnuteľnosti znaleckým posudkom
ohodnocované, pretože v tomto konaní súdu neprislúcha preskúmavať správnosť vykonania tejto
dobrovoľnej dražby. Pokiaľ žalovaná 1/ s výsledkom dražby (znaleckým posudkom) nesúhlasila, mala
možnosť v súlade s § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách túto napadnúť žalobou

o neplatnosť dražby, o čom bola, ako vyplýva z notárskej zápisnice výslovne poučená. Žalovaná 1/ však
takúto žalobu ani v prekluzívnej lehote v samostatnom konaní nepodala. Z uvedeného dôvodu teda
nie je možné výsledok dobrovoľnej dražby ani v tomto konaní preskúmavať a z tohto dôvodu námietky
žalovanej 1/ v tomto smere považoval za absolútne nepodstatné. Skutočnosť, že dobrovoľná dražba
prebehla je nesporná a výťažok dražby bol nepochybne započítaný žalobcom v súlade so zákonom na

pohľadávky z úverov. Žalovanou 1/ namietaná skutočnosť, že nehnuteľnosti mali byť v rámci dobrovoľnej
dražby predané za oveľa vyššiu cenu a že uvedeným stanovením najnižšieho podania došlo ku vzniku
škody, ktorej náhradu uplatňuje v samostatnom konaní, vyhodnotil v tomto konaní ako irelevantné a také,
ktoré nemôžu mať vplyv na rozhodnutie v predmetnom spore.

28. Na záver poukázal na to, že započítanie nie je prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno
postihnúť výkonom rozhodnutia. Započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa
nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať
pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. Žalobca nárok žalovanej 1/ ako už bolo vyššie uvedené v celom
rozsahu poprel a vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania. Uviedol, že posúdenie prejavu žalovanej

1/ (kompenzačnej námietky) má význam pre ďalší procesný postup súdu; posúdenie námietky, ktorá sa
považuje len za procesnú obranu žalovanej 1/ proti žalobe, súd rieši ako prejudiciálnu otázku a zaoberá
sa ňou len v odôvodnení rozsudku.29.Nestotožnilsastvrdenímžalovanej1/,žezrealizovanímpredajanehnuteľností,ktorébolipredmetom
zálohu vo vzťahu k poskytnutým úverom, nie je na jej strane povinnosť zaplatiť dlžné nároky žalobcovi.
Za podstatnú okolnosť v danom prípade považoval, že výkon záložného práva je jednoznačne právom

a nie povinnosťou žalobcu. Na strane žalobcu bolo nepochybne právo domáhať sa uspokojenia
svojej pohľadávky z hypotekárnych úverov v celom rozsahu súdnou cestou, a to aj bez výkonu
záložného práva, v ktorom prípade by nebola ani časť pohľadávky žalobcu vo vzťahu k žalovaným
uhradená z výťažku dražby, čo by znamenalo, že dlh žalovaných by bol podstatne vyšší; žalovaní
sú nepochybne povinní následky porušenia povinností z úverových vzťahov znášať sami. Navyše z

Notárskej zápisnice N 435/2012, Nz 44770/2012, NCRIs 45590/2012 zo dňa 20.11.2012 (č.l. 45-50),
napísanou notárkou Mgr. S. Z., súd prvej inštancie zistil, že AUKČNÁ SPOLOČNOSŤ s.r.o., IČO: 46 141
341 ako dražobník vykonala dobrovoľnú dražbu nehnuteľností, ktoré boli založené záložnými zmluvami
v prospech právneho predchodcu žalobcu, následne žalobcu, ktorými bola zabezpečená pohľadávka
z troch úverov, pričom predmet dražby - nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX, k.ú P. na žalovanú
1/, boli pre účely dražby ohodnotené znaleckým posudkom č. 32/2012 zo dňa 10.3.2012, vyhotoveným

súdnym znalcom Ing. O. D. na sumu 307.000 eur. V druhej opakovanej dražbe bolo stanovené najnižšie
podanie na sumu 230.250 eur. Dražba bola vyhlásená dražobníkom 19.10.2012. Na základe oznámenia
o konaní druhej opakovanej dražby č. 009/2012 uverejneného v Notárskom centrálnom registri dražieb
19.10.2012 pod č. NCRdr sa dražba konala 20.11.2012. Súčasťou notárskej zápisnice je aj poučenie
podľa § 21 ods. 2 až 6 zákona o dobrovoľných dražbách pre osoby, ktoré tvrdia, že boli dotknuté na

svojichprávachoichprávedomáhaťsanasúdeurčenianeplatnostidražbyvprekluzívnejlehotedotroch
mesiacovododňapríklepu.Žalovaná1/savprekluzívnejlehote,t.j.najneskôrdo20.2.2013nedomáhala
na súde určenia neplatnosti dražby. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie na
kompenzačnú námietku žalovanej 1/ ako procesnej obrany neprihliadol.

30. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov podľa právnej úpravy v dobe
rozhodnej pre vznik predmetných zmluvných vzťahov dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi
stranami vznikol platne záväzkový vzťah z úverových zmlúv, právne kvalifikovaných ako hypotekárne
dlhodobé splátkové úvery na dobu 30 rokov podľa § 75 zákona o bankách a § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ktoré boli uzavreté žalovanou 1/ ako spotrebiteľkou a právnym predchodcom žalobcu platne,

neobsahovali neprijateľné zmluvné podmienky a rovnako žalovaný 2/ platne uzavrel dohodu o pristúpení
kzáväzku,čímsažalovanístalidlžníkmispoločneanerozdielne.Žalobcazdôvoduporušeniazmluvných
podmienok vyhlásil všetky tri úvery za predčasne splatné dňom 10.4.2011. V zosplatnení úverov bola
uvedenávýškadlhuzjednotlivýchúverov,ktoránebolažalovanýmivčasezosplatnenianamietaná,resp.
žalovaní takéto námietky v čase zosplatnenia ani netvrdili. Dňom zosplatnenia vznikol žalobcovi nárok

na úhradu celej dlžnej sumy zo všetkých troch úverov vrátane zmluvných úrokov a od 23.4.2011 (deň
po náhradnom termíne na zaplatenie dlhu z úverov) aj nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny
a zmluvných úrokov. Pohľadávka z hypotekárneho úveru, ktorý nie je predmetom sporu bola v plnom
rozsahu uspokojená výkonom záložného práva. Žalobca výšku uplatneného nároku z oboch zmlúv, ktoré
sú predmetom sporu preukázal, či už oznámením o zosplatnení úverov, tak aj výpisom z úverového

účtu a výpisom z bankovej knihy. Úroky a úroky z omeškania k 5.12.2013 vyčíslil pevnou sumou (t.j.
kapitalizoval) a ich výpočet preukázal s tým, že súd prvej inštancie sa stotožnil s výpočtom vyúčtovaného
nároku žalobcu.

31. Na uvedenom základe za použitia § 52, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4, § 488, § 489, § 533, § 580, § 581

Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a), písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z., § 5a ods. 1 písm. b) a
prechodné ustanovenia k § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, §
499, § 502, § 503, § 506 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 21, § 67 ods. 1, § 68, § 72, § 75, § 122 ods.
1, ods. 4 zákona o bankách súd prvej inštancie žalobe ako dôvodne podanej v plnom rozsahu vyhovel a
to vrátane nárokov žalobcu na úrok z úveru z istiny a úrokov z omeškania uplatnených v súlade s § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako legitímneho nároku žalobcu od 6.12.2013 do zaplatenia. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov
konania.

32. Proti rozsudku podali žalovaní odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a

vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie
vecne neprejednal kompenzačnú námietku vznesenú in eventum; námietka nesprávneho právneho
posúdenia neprijateľných podmienok v úverových a záložných zmluvách, na základe čoho súd prvejinštancie nesprávne ustálil, že úverové zmluvy boli platné; nesprávne posúdil námietky žalovaných k
nepreukázaniu výšky žalobcom uplatňovaného nároku; neaplikoval § 265 Obchodného zákonníka a §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

33. Oponovali, že z povahy kompenzačnej námietky vyplýva, že je vznesená in eventum, teda pre
prípad, ak súd prvej inštancie ustáli dôvodnosť nároku žalobcu a jeho výšku. Súd prvej inštancie
od počiatku vznesenia kompenzačnej námietky odmietal túto námietku vecne prejednať; neskôr v
konaní uviedol, že s neprejednaním kompenzačnej námietky sa vysporiada v odôvodnení rozsudku. V

rámci odmietnutia prejednania kompenzačnej námietky odmietol vykonať ku kompenzačnej námietke
dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov navrhnutých v podaní zo 4.5.2016. Odôvodnenie súdu prvej
inštancie mali v tomto smere zmätočné, bez vysporiadania s právne relevantnými dôvodmi, cez prizmu
ktorých je nevyhnutné kompenzačnú námietku skúmať, teda je nepreskúmateľné. Pri najlepšej snahe
žalovaných skúmať odôvodnenie rozsudku vo vzťahu ku kompenzačnej námietke, možno dovodiť, že
súd prvej inštancie považoval nárok uplatnený v kompenzačnej námietke za kompenzačné nespôsobilý

s poukazom na § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z hrubo (bold) vyznačených
častí citovaného § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka v bode 84 rozsudku a z bodu 82 rozsudku,
v ktorom súd prvej inštancie uvádza, "súd dospel k záveru, že pohľadávka žalovanej 1/ vo výške
606.600,02 eura nie je spôsobilá na započítanie, žalobca namietol premlčanie práva žalovanej 1/ na
náhradu škody a v priebehu konania nedošlo k stretu pohľadávok a tým k zániku žalobcom uplatnenej

pohľadávky. Žalovaná 1/ kompenzuje nesplatnú pohľadávku", mal súd prvej inštancie zrejme za to, že
nárok uplatnený v kompenzačnej námietke je premlčaný a súčasne nesplatný. Iná argumentáciu súdu
prvej inštancie, ktorá by bola relevantná a s vecným vzťahom ku kompenzačnej námietke v rozsudku
absentuje. Nemali za zrejmé, kam smeruje súd prvej inštancie svojou argumentáciou v bode 79 na str.
25 rozsudku, "Úkon žalovanej 1/ predstavoval procesnú obranu a nevyvoláva dôsledky predpokladané

ustanovením § 97 O.s.p. (teraz §147 ods. 1 C.s.p.). Prejav započítania bol urobený v rámci súdneho
konania až vo vyjadrení k žalobe a po podaní žaloby vo veci náhrady škody vedenej v samostatnom
konaní tunajšieho súdu proti trom žalovaným a bol obmedzený na nešpecifikovaný nárok žalobcu tak,
aby nárok žalobcu, ak k jeho preukázaniu a ustáleniu v konaní dôjde, v plnom rozsahu zanikol".

34. Zdôraznili, že kompenzačná námietka bola učinená in eventum tak, aby ňou nedošlo k uznaniu
žalobou uplatneného nároku čo do výšky, nakoľko táto je v konaní stále sporná z dôvodu nepreukázania
výšky nároku žalobcom. Považovali za pochopiteľné, že kompenzačná námietka môže byť procesne
učinená až vo vyjadrení k žalobe (skôr to nejde) a bola učinená až po podanej žalobe na náhradu
škody, ktorú musela žalovaná 1/ podať, nakoľko žalobca odmietal svoju zodpovednosť za škodu (ak by

nedošlo k podaniu žaloby, došlo by k premlčaniu nároku žalovanej 1/). Podanie kompenzačnej námietky
proti žalobou uplatnenému nároku len pre prípad jeho ustálenia v konaní (t.j. čo do dôvodu a výšky), je
výslovne predpokladaný a aprobovaný úkon, čo potvrdzuje aj akceptovaná právna doktrína, v zmysle
ktorej, "rovnako ako je prípustný eventuálny petit žaloby, aj hmotnoprávnu námietku je možné vzniesť
in eventum. V takom prípade strana, ktorá námietku vznáša, nepovažuje nárok protistranv za dôvodný.

Hmotnoprávnu námietku uplatňuje len pre prípad, že k záveru o dôvodnosti nároku protistrany dospeje
súd po skutkovom a právnom posúdení veci. "

35. Mali za to, že na podanú kompenzačnú námietku, ako ani na povinnosť súdu prvej inštancie ju
vecne prejednať, nemá vplyv uplatnenie nároku žalovanej 1/ aj cestou samostatnej žaloby a poukázali

na judikatúru z ktorej uvedené vyplýva. Z dôvodu nevôle súdu prvej inštancie prejednať kompenzačnú
námietku a to aj napriek jednotnej judikatúre a právnej doktríne k uvedenej veci poukázali na to, že
žalovaná 1/ učinila aj "klasický" hmotnoprávny zápočet a to 29.9.2016 (osobne do podateľne žalobcu).
Z uvedeného podania vyplýva, že ani solidarita žalobcu s inými škodcami, nemá na zánik pohľadávky
žalobcu uplatnený v konaní (ak sa preukáže jeho výška a existencia), žiaden vplyv. Vyčítal súdu prvej

inštancie, že síce konštatoval premlčanie nároku uplatneného kompenzačnou námietkou, avšak bližšie
vysporiadanie sa s týmto konštatovaním v odôvodnení rozsudku absentuje. Súd prvej inštancie sa
obmedzil na tvrdenie, že žalobca namietol premlčanie, ale dokazovanie k skúmaniu otázky prípadného
premlčania nevykonal. Bol názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval nárok za premlčaný, musí
za predpokladu vznesenej námietky premlčania v danom smere vykonať dokazovanie tak, aby mohol

premlčanie ustáliť, t.j. najmä kedy premlčacia doba začala plynúť. S tým je späté aj zodpovedajúce
právne posúdenie súdu, akému režimu premlčanie podlieha. Nič z vyššie uvedeného súd prvej inštancie
neučinil - ani dokazovanie, ani právne posúdenie premlčania. Poukaz súdu prvej inštancie na to, že v
inomsúdnomkonaníbolnárokžalovanej1/neprávoplatnezamietnutýakopremlčaný(bod79rozsudku),nemá žiadnu relevanciu, nakoľko ide o neprávoplatne rozhodnutie súdu; súd prvej inštancie navyše na
predmetné konanie odkázal bez ďalšieho, t.j. neosvojoval si žiadne závery senátu 10C, tieto neuvádzal
a ani na ne neodkazoval.

36. Namietali, že z odôvodnenia rozsudku rovnako vôbec nemožno zistiť, prečo súd prvej inštancie
zrejme považoval nárok uplatnený formou kompenzačnej námietky za nesplatný. Súdu prvej inštancie
dali do pozornosti všetky právne úkony, ktoré mali za následok splatnosť nároku uplatneného
kompenzačnou námietkou - t.j. výzvu na úhradu (časti) náhrady škody učinenú v štádiu vyčíslovania

4.9.2015, ako aj dňa 19.11.2015 podanú žalobu na náhradu škody vo výške 606.600,02 eura; súčasne
poukázali v konaní na právnu doktrínu a ustálenú judikatúru k splatnosti náhrady škody. So žiadnym
argumentom žalovaných sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal.

37. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie nenapadnutím dobrovoľnej dražby na súde poukázali
na nezrozumiteľnosť rozsudku, kde súd prvej inštancie na jednej strane neuvádza žiaden dôvod, prečo

považuje nárok uplatnený kompenzačnou námietkou za premlčaný alebo nesplatný (iné dôvody, pre
ktoré súd považuje nárok žalovanej 1/ za kompenzačné nespôsobilý nemožno ani pri najlepšej snahe
v odôvodnení rozsudku nájsť), a na druhej strane zakladá svoje odôvodnenie na sústavných odkazoch
na dobrovoľnú dražbu, a na to, že túto žalovaná 1/ v zákonom stanovenej lehote nenapadla na súde,
z čoho - v spojení s tým, že žalobca žaluje pohľadávku z úverových zmlúv - dovodzuje, že výsledok

dobrovoľnej dražby v tomto konaní nemožno preskúmavať. Zdôraznili, že nežiadali skúmať dobrovoľnú
dražbu ako takú (jej platnosť, etc.), ani jej výsledok, ale okolnosti svedčiace v prospech dôvodnosti
nároku uplatneného kompenzačnou námietkou in eventum, t.j. existenciu zodpovednosti žalobcu za
škodu (zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu). S tým pochopiteľne súvisí aj dobrovoľná dražba
a okolnosti s ňou súvisiace, čo sa týka žalobcu, najmä dojednanie najnižšieho podania v zmluve o

vykonaní dražby, resp. opakovanej dražbe pri súčasnej nevyhnutnej vedomosti žalobcu o skutočnej
hodnote nehnuteľností žalovanej 1/. Žalovaní pritom v konaní niekoľkonásobne zdôraznili, že v zmysle
ustálenej judikatúry, ako aj v zmysle dôvodovej správy k samotnému zákonu č. 527/2002 Z.z., konkrétne
k jeho novelizácii zákonom č. 568/2007 Z.z. je v prípade žaloby o náhradu škody poškodený oprávnený
uplatniť svoje právo (nárok) na súde aj po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej doby. Skutočnosť, že

žalovaná 1/ nenapadla dobrovoľnú dražbu v zákonom stanovenej lehote nemá absolútne žiaden vplyv
na jej nárok na náhradu škody uplatnený kompenzačnou námietkou in eventum, a na jeho posúdenie.
Odôvodnenie rozsudku v uvedenom smere je preto nielen zbytočné, ale aj mätúce.

38. Považovali za úplne irelevantné, že nárok uplatnený žalobou a nárok uplatnený kompenzačnou

námietkou majú iné právne základy (t.j. nárok zo zmlúv a nárok zo zodpovednosti za škodu). Boli názoru,
že súd musí dôvodnosť oboch nárokov a ich kompenzačnú spôsobilosť za každých okolností skúmať a
ak sú nároky dôvodné a kompenzačne spôsobilé, súd musí skonštatovať, že zanikli v rozsahu, v ktorom
sa kryli. Ani argument súdu prvej inštancie o tom, že žalobca výkonom záložného práva realizoval svoje
právo (bod 83 rozsudku), nemení nič na tom, že súd prvej inštancie sa s kompenzačnou námietkou

nevysporiadal, resp. sa s ňou "vysporiadal" spôsobom porušujúcim právo žalovaných na spravodlivý
proces; tento argument nie je spôsobilý ustáliť, či sa žalobca (ne)dopustil protiprávneho konania -
pokiaľ totiž subjekt vykonávajúci svoje právo (v tomto prípade záložné) poruší zákonom stanovené
povinnosti (na to žalovaní odkazujú v kompenzačnej námietke a priložených dôkazoch), logicky (ipso
facto) sa dopúšťa protiprávneho konania. Argumentácia súdu prvej inštancie vo vzťahu k nenapadnutiu

dobrovoľnej dražby žalobou o jej neplatnosť tak nie je spôsobilá ani poprieť závery o zodpovednosti
žalobcu za škodu, ani legitimizovať postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalovaných na
spravodlivý proces, a to vecným neprejednaním kompenzačnej námietky. Celkovo tak odôvodnenie
rozsudku vzbudzuje dojem, že súd prvej inštancie nechcel vôbec prejednať kompenzačnú námietku in
eventum, avšak na uvedené nemal žiaden relevantný, nieto zákonný, dôvod, a tak "siahal" po všetkých

možnýchdôvodoch.Nevysporiadaniesasotázkoupremlčaniaasplatnosti(čobolokľúčové)takevokuje,
že súd prvej inštancie považoval nárok za nepremlčaný a splatný, ale chcel sa jednoducho vyhnúť jeho
vecnému prejednaniu, ktoré by muselo nasledovať.

39. Boli názoru, že ich kompenzačná námietka je detailne odôvodnenou procesnou obranou smerujúcou

k zamietnutiu žaloby. Je preto nutné aplikovať závery Ústavného súdu SR a ESĽP, potvrdzujúce
porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces zo strany súdu prvej inštancie, a to v dôsledku (i)
vecného neprejednania kompenzačnej námietky, (ii) arbitrárnosti, (iii) nevysporiadania sa s podstatnou
argumentáciou žalovaných, (iv) nedostatočnosti a (v) zmätočnosti odôvodnenia rozsudku, v dôsledkučoho je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d) C.s.p., resp. vecným
neprejednaním kompenzačnej námietky in eventum súčasne dochádza aj k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., keď súd prvej inštancie vôbec nevykonával dôkazy vo vzťahu

k skúmaniu nároku uplatnenému kompenzačnou námietkou in eventum, hoci to bolo nielen potrebné, ale
ajnevyhnutnénazistenierozhodujúcichskutočností,resp.sadopustilnesprávnehoprávnehoposúdenia
veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.

40. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil neprijateľné podmienky v úverových a

záložných zmluvách a nesprávne posúdil ich platnosť, nesprávne posúdil otázku preukázania výšky
nároku uplatneného žalobou a nevysporiadal sa, resp. neaplikoval § 265 Obchodného zákonníka a §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

41. Vo vzťahu k neprijateľným podmienkam, ktoré žalobca neuplatnil, t.j. najmä zabezpečenie
zmenkou, zmluvná pokuta, rozhodcovská doložka, poplatky za vystavenie a odosielanie upomienok

(tu nevedno, či boli uplatnené) a ďalším šikanóznym povinnostiam, považoval za neakceptovateľnú
argumentáciusúduprvejinštancie(podporujúcu"prijateľnosť"neprijateľnýchpodmienok),hociexplicitne
prezentovaná iba pri zmenke, poukazujúcu na neuplatnenie neprijateľných podmienok žalobcom v
praxi. Bol názoru, že otázka (ne)uplatnenia neprijateľných zmluvných podmienok v praxi nemá vplyv na
otázku neprijateľnosti zmluvných podmienok s tým, že podmienka uplatnenia neprijateľnej podmienky

v praxi nie je zákonnou podmienkou neprijateľnosti. Súd je povinný skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo. Rovnako je nesprávna argumentácia súdu prvej inštancie
o individuálnom dojednaní neprijateľných podmienok úverových a zabezpečovacích zmlúv medzi
stranami sporu, nakoľko zo zmlúv je už na prvý pohľad nepochybné, že ide o štandardne používané
"formulárové" bankové zmluvy, ktorých obsah nie je spotrebiteľ schopný podstatným spôsobom meniť.

Skutočnosť, že do zmlúv je doplnená výška úroku, prípadne poplatku za poskytnutie úveru (t.j. konštanta
alebo percento), nijako nepreukazuje individuálne dojednanie všetkých neprijateľných podmienok v
zmluvách. Uvedená skutočnosť rovnako nevylučuje, že poplatok za poskytnutie úverov v "dojednanej"
výške, nie je ako taký, resp. v "dojednanej" výške, neprijateľnou podmienkou. Dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu individuálneho dojednania neprijateľných podmienok navyše zaťažuje dodávateľa

(žalobcu) a v pochybnostiach platí, že nejde o individuálne dojednané podmienky.

42. Tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že zmluvy neobsahovali neprijateľné podmienky,
sa dopustil aj nesprávneho právneho posúdenia platnosti týchto zmlúv a nesprávne rozhodol o nároku
uplatnenom žalobou, ktorý - nebyť kompenzačnej námietky - mal byť priznaný iba vo výške najviac

4.353,15 eura, čím došlo k naplneniu vady podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., keď súd prvej inštancie
nesprávne posúdil neprijateľné podmienky v zmluvách a o ich neprijateľnosti vo výroku rozsudku
nerozhodol. Zároveň súd prvej inštancie právne nesprávne posúdil úverové zmluvy ako platné, namiesto
vyslovenia ich neplatnosti.

43. V konaní namietali nepreukázanie výšky žalobcom uplatňovaného nároku a napadli pravosť a
správnosť podkladov, ktoré žalobca vygeneroval (aj to nekompletne vyše pol roka po tom, čo ho na to
súd vyzval). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s ich argumentáciou, pretože považoval výpis z bankovej
knihy za verejnú listinu výlučne odkazom na nešpecifikovanú bankovú prax, čo z výpisu z bankovej knihy
verejnú listinu nečiní. Vyslovili presvedčenie, že ani nekompletné dokumenty predložené žalobcom vyše

pol roka od prvej výzvy súdu nemožno považovať za výpis z bankovej knihy. Mali za to, že všetky tieto
skutočnosti vzbudzujú závažné a zásadné pochybnosti o pravosti a správnosti údajov predložených
žalobcom, v dôsledku čoho sa súd prvej inštancie dopustil pochybenia zakladajúceho odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p., keď nesprávne právne posúdil povahu "dôkazu"
predloženého žalobcom a na tom základe dospel k tomu, že žalobca preukázal výšku tvrdeného nároku

(t.j. nesprávne skutkovo ustálil plnenia žalovaných, na základe ktorých žalobca odvodzuje uplatnený
nárok).

44. Vyčítali súdu prvej inštancie, že v rozpore s § 470 ods. 2 C.s.p. uplatnil ustanovenia C.s.p. o
popretí skutkových tvrdení protistrany v neprospech žalovaných, čo je v rozpore s C.s.p. a znamená

nesprávne právne posúdenie veci. Popri nesprávnom vysporiadaní sa s platnosťou úverových zmlúv (§
39 Občianskeho zákonníka) sa súd prvej inštancie odmietol vysporiadať s aplikáciou § 265 Obchodného
zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď k uvedenej veci odmietol vykonať dokazovanie,
vrátane výsluchu navrhovaných svedkov a neprihliadol na okolností, ktoré odôvodňujú aplikáciu cit.ustanovení týkajúcu sa najmä vymáhania žalobcovho nároku proti žalovaným. Žalobca najprv poškodil
žalovanú 1/, čo malo okrem iného za následok aj nemožnosť uspokojenia celej dlžnej sumy; následne,
žalobca - po tom, čo poškodil žalovanú 1/ a znemožnil vlastné uspokojenie sa zo zálohu - vymáha

zvyšok dlžnej sumy od žalovaných cestou súdneho konania. Ak by aj súd prvej inštancie po riadne
vykonanom dokazovaní (čo neučinil) nesprávne posúdil, že kompenzačná námietka in eventum je
nedôvodná, z okolností na ktoré žalovaní poukazovali je zrejmé, že konanie žalobcu je v príkrom rozpore
s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, a preto nemôže požívať právnu ochranu. Žalobu by
bolo nevyhnutné zamietnuť aj z tohto dôvodu. Súd prvej inštancie súčasne neaplikovaním uvedených

ustanovení založil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a nevykonaním dokazovania v
uvedenom smere aj aplikáciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.

45. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Za zásadnú
skutkovú okolnosť považoval, že v danom prípade prebehli dve neúspešné dražby, na ktorých nebola
dražená nehnuteľnosť predaná pre nezáujem kupcov. Nehnuteľnosť bola vydražená až na v poradí

druhej opakovanej dražbe za sumu, ktorá bola stanovená ako určité percento z ceny stanovenej
znaleckým posudkom, čo je v priamom rozpore s tvrdením žalovaných, že ich mal poškodiť, v dôsledku
čoho si mali žalovaní uplatniť kompenzačnú námietku. Pri predaji nehnuteľnosti postupoval v súlade
so záložnou zmluvou a pristúpil k predaju nehnuteľnosti formou dražby; žalovaní nepodnikli žiaden
relevantný úkon, ktorý by zakladal žalobcovi ďalšie povinnosti pri predaji nehnuteľnosti. Žalovaní vo

svojich podaniach v konečnom dôsledku prezentujú porušenie povinností znalca v zmysle zákona o
znalcoch avšak nepredložili jediný relevantný dôkaz, ktorým by preukazovali akékoľvek pochybenie či
nezrovnalosť pri činnosti znalca. Výška poistného plnenia v poistnej zmluve, na ktoré v priebehu konania
opakovane poukazovali, nemôže byť spôsobilá na vyvrátenie skutočností uvádzaných v znaleckom
posudku. Upozornil, že právna konštrukcia kompenzačnej námietky žalovaných vyplýva z prezumpcie,

že konajúci znalec pochybil pri ohodnocovaní nehnuteľnosti, následne žalobca bol spôsobilý toto
konanie znalca preskúmať a po tom, ako zistil pochybenie znalca, pristúpil k predaju nehnuteľnosti.
Zastával názor, že žalovaní sú povinní preukázať všetky čiastkové poškodenia vrátane ich všetkých
zákonných znakov škody; v prípade, že nepreukážu pochybenie znalca, nie je ani len možné dokazovať
následné pochybenie zo strany žalobcu s odkazom na judikatúru, ktorú vo svojom vyjadrení k odolaniu

citoval.

46. Zopakoval, že škoda uplatňovaná žalovanými je uplatnená iba ako škoda neistá, budúca; takéto
uplatnenie škody je len uplatnením domnienky škody, čo považoval za neprípustné (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008). Mal za to, že na strane žalobcu

preukázateľne absentuje pasívna legitimácia nevyhnutná na uplatnenie kompenzačnej námietky;
rovnako tak nebolo v konaní preukázané akékoľvek pochybenie konajúceho znalca, ktoré pre uplatnenie
škody (a tým aj kompenzačnej námietky) predstavuje elementárny základ. Vzhľadom na uvedené
nedostatky kompenzačnej námietky žalovaných považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o tejto
námietke za správne.

47. Objasnil v čom spočíva podstata princípu voľného hodnotenia dôkazov; že v hodnotení dôkazov
je súd slobodný a je obmedzený len svojím presvedčením, aplikačnou praxou, pravidlami formálnej
logiky a povinnosťou svoj hodnotiaci záver stručne a jasne odôvodniť. Charakteristickým znakom tohto
procesného princípu je aj sloboda sudcu uvážiť, či a v kladnom prípade ktoré dôkazné prostriedky

pripustí, zopakuje, doplní a naopak nepripustí ako nepotrebné či irelevantné. Zhrnutím vyššie uvedených
argumentov bol názoru, že spoľahlivo preukázal svoj nárok čo do právneho titulu i výšky ako aj to, že
vznesená kompenzačná námietka žalovaných smerovala voči pasívne nelegitimovanému subjektu, bola
podaná oneskorene, v dôsledku čoho bola súdna vymáhateľnosť tejto námietky oslabená námietkou
premlčania.

48. Akcentoval, že právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno
považovať za porušenie tohto základného práva (I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). S ohľadom na vyššie

uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne, skutkový stav za spoľahlivo a
správne zistený, pričom boli aplikované príslušné hmotnoprávne normy.49. Žalovaní v odvolacej replike poukázali na to, že namietajú nesprávny procesný postup súdu prvej
inštancie odnímajúci im právo na spravodlivý proces, ktorý spočíva v tom, že súd prvej inštancie vôbec
neprejednal ich kompenzačnú námietku. Uvedenie zmätočnej argumentácie v odôvodnení napadnutého

rozsudku vo vzťahu ku kompenzačnej námietke síce formálne možno označiť ako vysporiadanie
sa, avšak v žiadnom prípade nie ako prejednanie a už vôbec nie ako vysporiadanie sa zákonom
požadovaným spôsobom. Nesúhlasili s tvrdením žalobcu o jeho absencii pasívnej legitimácie v spore.
Zdôraznili, že neodvodzujú zodpoved-nosť žalobcu za škodu s poukazom na príčinnú súvislosť medzi
zavineným porušením povinností (znalca) pri vypracovaní znaleckého posudku a škodou s vysvetlením,

že žalobca spôsobil žalovanému 1/ škodu tak, ako túto uplatnili v kompenzačnej námietke, ako aj
(žalovaný 1/) samostatnou žalobou. K otázke premlčania bolo nevyhnutné vykonať dokazovanie;
rovnako tak nebolo dokazovanie vykonané ani v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/457/2015. Zotrvali
na tom, že nárok uplatnený kompenzačnou námietkou in eventum nie je premlčaný, pričom bez pochýb
došlokporušeniuprávažalovanýchnaspravodlivýprocestým,ževovzťahukpredmetnejotázkenebolo
vykonané dokazovanie. Nesúhlasili ani s tvrdením žalobcu, že pri výkone záložného práva formálne

naplnil literu zákona alebo záložnej zmluvy, pretože toto nemá v podmienkach materiálneho právneho
štátu rozhodujúci vplyv na posúdenie predpokladov zodpovednosti za škodu. Za podstatné považovali
materiálne kritérium a to, že žalobca porušil rad povinností vyplývajúcich z aplikovateľných právnych
predpisov. Rýdzo formálne dodržanie dražobného procesu nemožno bez ďalšieho spojiť s tým, že sa
žalobca nemohol dopustiť porušenia právnej povinnosti. Považoval za nesporné, že žalobca sa dopustil

porušenia takých právnych povinností, v príčinnej súvislosti s porušením ktorých vznikla žalovanej 1/
škoda. Za daných skutkových okolností pritom jednoznačne nemožno klásť všetku ťarchu výlučne na
znalca. Vo vzťahu k žalovanej 1/ ako poškodenému je totiž rozhodujúce, že došlo k naplneniu všetkých
predpokladov zodpovednosti za škodu aj u žalobcu, ergo žalobca zodpovedá za škodu. Škoda, ktorú
žalovaná 1/ utrpela nie je ani škoda neistá ani budúca, ako to tvrdí žalobca, nejde o domnienku škody;

žalovaní preukázali konkrétnu výšku škody, ktorú žalovaná 1/ utrpela. Nepovažovali za správnu ani
argumentáciu žalobcu týkajúcu sa platnosti úverových zmlúv, nakoľko žaloba vychádza z nereálnej
predstavy o tom, že podpis zmluvy zo strany spotrebiteľov, na obsah ktorej spotrebiteľ nemá žiaden
vplyv a následné plnenie z takejto zmluvy, zakladajú platnosť zmluvy. Žalobca zavádza, keď uvádza
judikatúru týkajúcu sa posudzovania "jednoznačného vyjadrenia jazykovej vôle" a k výkladu zmluvy a

preferovaniu výkladu v prospech platnosti vo všeobecnosti. Žalovaní totiž netvrdia, že by sa jednalo o
zmluvy neurčité alebo o nejednoznačne vyjadrenú vôľu v týchto zmluvách; považujú ich za neplatné z
dôvodu existencie množstva neprijateľných podmienok v týchto zmluvách, okrem iného aj takých, ktoré
samé osebe zakladajú neplatnosť predmetných zmlúv.

50. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru,ževovzťahukukompenzačnejnámietkežalovanýchsanavecvzťahujeustanovenievšeobecne
záväzného právneho predpisu, konkrétne § 101 a § 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, preto postupom
podľa § 382 C.s.p. strany vyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

51. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že v prebiehajúcom konaní opakovane namietal
premlčanie údajného škodového nároku žalovaných; zároveň od počiatku v celom rozsahu neuznáva
nárok žalovaných a odmieta, že by ich akýmkoľvek spôsobom poškodil. K samotnému posúdeniu
kompenzačnej námietky podľa ustanovení týkajúcich sa premlčania nároku uviedol, že z dikcie § 106

ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že počiatok subjektívnej lehoty je viazaný na dve rozhodné
skutočnosti.Poškodenýsadozvieotom,ktozaškoduzodpovedávmomente,kedypreukázateľnezískal
informáciu o okolnostiach vzniku škody, vďaka ktorým mohol uskutočniť dostatočne pravdepodobný
úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba zodpovedá za škodu. Nejedná sa o nespochybniteľnú istotu
v určení zodpovednej osoby. Podľa súdnej praxe je rozhodujúce, kedy sa poškodený o takýchto

skutkových okolnostiach dozvedel a preukázateľne získal vedomosť. Nepôjde až o okamih, kedy si na
ich základe utvoril právny záver o zodpovednosti určitej osoby. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby nezávisí totiž na tom, či a kedy si poškodený zaobstará dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí
pre neho priaznivejšia procesná situácia k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť,
mohol použiť v súdnom konaní. Listinné dôkazy predložené žalovanými, ktoré mali preukazovať výšku

škody, boli datované pred výkonom záložného práva k nehnuteľnosti. Žalovaní v čase po predaji
zálohu nevykonali žiadne úkony, ktoré by bolo možné považovať za spôsobilé byť počiatkom plynutia
subjektívnej premlčacej doby. Osoby záložného veriteľa, znalca a dražobnej spoločnosti boli žalovaným
známe už pred predajom zálohu. V súvislosti s dňom, kedy sa žalovaní dozvedeli o spôsobenej škode(subjektívna premlčacia lehota) poukázal na tri možné alternatívy: 1/ žalovaní sa o škode dozvedeli
doručením znaleckého posudku; žalovaní mali vedomosť o cene stanovenej znaleckým posudkom, keď
tento si prevzali 10.4.2012; pokiaľ teda žalovaní odôvodňujú vznik škody od nesprávne stanovenej ceny

nehnuteľnosti ako podhodnotenej, už dňom prevzatia znaleckého posudku im začala plynúť subjektívna
2 ročná premlčacia doba, teda dozvedeli sa o škode a kto za ňu zodpovedá, 2/ žalovaní sa o škode
dozvedeli dňom úspešnej dražby; ak by sa ako deň, kedy sa žalovaní dozvedeli o spôsobenej škode bral
deň vykonania úspešnej dražby, jednalo by sa o deň 22.11.2012 a námietka žalovaných by aj v takomto
prípade bola uplatnená po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, 3/ žalovaní sa o škode dozvedeli dňom

vypratania nehnuteľnosti 4.4.2013, t.j. v tomto momente museli mať jednoznačnú vedomosť o tom, že
im vznikla škoda. Kompenzačnú námietku považoval v celom rozsahu za premlčanú, nakoľko žalovaní
si preukázateľne uplatnili svoj nárok až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Dal do pozornosti, že
samotní žalovaní podstatu svojej kompenzačnej námietky opierajú o postup predchádzajúci vlastnej
dražbe, t.j. v cene stanovenej znaleckým posudkom. Nikdy nenamietali cenu nehnuteľnosti stanovenej
znaleckým posudkom a toto začali konať až potom, ako žalobca podal žalobu o zaplatenie zostatku

dlžnej sumy z poskytnutých úverových zmlúv. Nikdy nenapadli vykonanú dražbu, pričom právo napadnúť
vykonanú dražbu žalobou o neplatnosť zaniklo v prekluzívnej lehote. Žalovaní preto preukázateľne
datujú vznik škody ako vykonanie znaleckého posudku, ktorý bol podhodnotený, resp. nakoľko žalobca
sám nezhotovoval znalecký posudok, tak moment vzniku škody označujú ako moment, kedy sa
dozvedeli o cene stanovenej znaleckým posudkom a rozhodli sa tento prijať a pokračovať vo vykonávaní

dražby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto považuje kompenzačnú námietku za premlčanú s
odkazom na § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a v
tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.1.2009, sp. zn. 21 Cdo
1263/2008.

52. Podotkol, že žalovanými prezentované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 732/2006,
priamo predpokladá namietanie znaleckého posudku dôvodným spôsobom, t.j. revíznym znaleckým
posudkom, čo nebolo zo strany žalovaných vykonané. Žalobca tiež zopakoval, že pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Aplikované

na sporové konanie o zaplatenie peňažného dlhu, ak žalobca ako veriteľ preukáže právny titul a
poskytnutiepeňažnýchprostriedkov,jepotomnažalovanýchakodlžníkoch,abypreukázali,ževzniknutý
dlh zaplatili alebo že dlh mal byť stanovený v inej výške. Dôkazné bremeno sa v takom prípade presúva
na žalovaných napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu (uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
7.10.2014, sp. zn. 9Co/720/2014). Žalovaní preto vlastnou pasivitou nesplnili svoju povinnosť zakotvenú

v čl. 8 C.s.p. Pripomenul, že žalovaní si prvýkrát uplatnili akúkoľvek námietku až v podanej žalobe o
náhradu škody, t.j. nemožno uvažovať ani len o tom, že by sa pohľadávky strán sporu niekedy stretli,
nakoľko absentuje akýkoľvek adresný úkon zo strany žalovaných, ktorý by predchádzal podanej žalobe.

53. Žalovaní na výzvu odvolacieho súdu k otázke premlčania uviedli, že súd prvej inštancie nevykonal

nevyhnutné dokazovanie, v dôsledku čoho zároveň dospel k nesprávnym záverom o premlčaní nároku
žalovaných, ktorý si uplatnili kompenzačnou námietkou na náhradu škody pred podaním žaloby. Mali
za zrejmé, že súd prvej inštancie bol v predmetnom prípade povinný náležíte zistiť skutkový stav, t.j.
moment, kedy sa žalovaní o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá skutočne dozvedeli. Pri posudzovaní
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. otázky

premlčania nároku žalovaných na náhradu škody bol následne povinný vychádzať iba z preukázanej a
skutočnejvedomostižalovanýchoškodeaosobáchškodcov.Súdprvejinštanciepritomnebolvžiadnom
prípade oprávnený posúdiť tieto otázky iba na základe svojich domnienok, predpokladov, či potenciálnej
(súdom prezumovanej) možnosti žalovaných dozvedieť sa o škode a o osobe, ktorá za vzniknutú škodu
zodpovedá. (L., I., Občiansky zákonník I. - Veľký komentár. Eurokódex, 2011, s. 506). Čo sa týka

samotného slovného spojenia "dozvie sa o škode" uvedeného v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ustálenej právnej doktríny toto slovné spojenie "vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o
protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková
ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený
mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde." V tejto súvislosti zároveň platí, že "začiatok

plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho
vedomosti o škode. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom, kto za škodu
zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel) až neskoršie, ako došlo k škodovej udalosti, predĺži sapremlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou a momentom, keď sa poškodený dozvie o
škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá.

54. Žalovaní kvalifikovaným spôsobom nemohli nadobudnúť vedomosť o škode a o škodcoch v žiadnom
z hypotetických prípadov uvádzaných súdom prvej inštancie v konaní sp. zn. 10C/457/2015. Vedomosť
o škode vyjadruje nielen vedomosť žalovaných o proti-právnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola
škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma v určitom druhu a objektívne vyčíslením
v peniazoch. Na to, aby žalovaní mohli získať vedomosť o škode, museli zároveň získať vedomosť

o jej rozsahu, ktorý by bolo možné reálne vyčísliť. Vzhľadom na uplatnenú kompenzačnú námietku
mali za zrejmé, že túto vedomosť nemohli nadobudnúť už v čase udelenia príklepu. resp. doručenia
notárskej zápisnice o osvedčení priebehu dražby, nakoľko v uvedenom momente mohli mať vedomosť
len o cene, za ktorú bola nehnuteľnosť vydražená. S ohľadom na skutkovú a právnu komplikovanosť
prípadu, keďže v predmetnej veci určenie osôb zodpovedných za škodu (podstata kompenzačnej
námietky), ako aj stanovenie výšky škody v rozsahu dostatočne presnom pre náležité uplatnenie

práva na súde vyžaduje právnu aj ekonomickú analýzu, nemôže prichádzať do úvahy, že žalovaní sa
preukázateľne a nepochybne o všetkých požadovaných skutočnostiach dozvedeli v momentoch, ktoré
uvádza žalobca. Žalovaní, najmä žalovaná 1/, ktorá bola vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti, je osoba
bez ekonomického a právneho vzdelania, ktoré v tomto prípade je na kvalifikáciu a kvantifikáciu škody
nevyhnutné. Navyše boli v situácii, keď boli nútení vysťahovať sa z domu s dvoma maloletými deťmi,

z dôvodu čoho žalovaná 1/ utrpela psychickú a zdravotnú ujmu. Uvedené preto nemožno od žalovanej
1/ spravodlivo žiadať, ale je i objektívne nemožné. Prinajmenšom ustálenie výšky škody v predmetnom
prípade navyše nie je možné bez znalosti judikatúry, ktorú uvádzajú žalovaní počas tohto konania.

55. Poukázali tiež na to, že samotný súd v konaní sp. zn. 10C/457/2015 pripustil, že v danej veci je pre

posúdenie rozhodujúcich skutočností pre uplatnenie nároku na náhradu škody potrebné právne vedomie
(pozn. zrejme povedomie). Považovali však za absurdné dovodzovať dostatok právneho povedomia
fyzickej osoby spotrebiteľa tým, že podpísal bankou predložené štandardizované zmluvy, ktorých obsah
nemá možnosť ani len ovplyvniť. Znamenalo by to, že každá fyzická osoba má dostatočné právne
povedomie na posúdenie sofistikovaného protiprávneho konania a kvantifikáciu škody, na ktorú je

potrebná znalosť judikatúry len preto, že má napr. hypotéku, lízing na auto, zmluvu o bežnom účte a pod.
Vedomosť o škode a jej výške pritom žalovaná 1/ mohla nadobudnúť až po získaní vedomosti o všetkých
relevantných skutočnostiach nevyhnutných na to, aby bolo možné určiť všetky osoby zodpovedné
za škodu, kvalifikovať ich protiprávne konanie, a kvalifikovať a kvantifikovať aj samotnú výšku škody
(t.j. judikatúra, z ktorej vyplýva stanovenie výšky škody v analogických prípadoch, zodpovednosti

jednotlivých subjektov, trhový vývoj cien nehnuteľností v dotknutom období a pod.). Upozornili, že
samotný súd prejednávajúci žalobu žalovanej 1/ voči žalobcovi a ďalším subjektom na náhradu škody v
konaní sp. zn. 10C/457/2015, ktorá žalovanému vznikla predajom nehnuteľností na dražbe uvádza až
4 možné momenty, kedy škoda mohla vzniknúť; (i) deň prevzatia znaleckého posudku, (ii) deň konania
opakovanej dražby, na ktorej bol udelený príklep vydražiteľovi, (iii) deň doručenia notárskej zápisnice o

osvedčenípriebehudražbyzodňa20.11.2012,prípadne(iv)deňvyprataniaaodovzdanianehnuteľností,
pričom však podľa názoru žalovaných ani jedna z týchto možností nie je správna. Zároveň poukázali
na kľúčovú právnu doktrínu a judikatúru vo veci posudzovania počiatku behu subjektívnej premlčacej
doby napr. R 38/1975, R 3/1984.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené závery považovali vykonanie ich výsluchu ku skutočnostiam majúcim
vplyv na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby za esenciálnu náležitosť postupu súdu prvej
inštancie vo veci; nemožno sa (zo strany súdu) obmedziť len na konštruovanie nepodložených
domnienok plynúcich zo skutočností, ktoré môžu nepriamo naznačovať nadobudnutie vedomosti iba o
niektorých zo skutočností potrebných na kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody. A hoci majú

za to, že k premlčaniu ich práva nedošlo (počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nastal až v máji
2015, kedy žalovaná 1/ získala vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach, čo by vyplynulo z jej
výsluchu),zkonaniažalobcu,ktorépodrobneopísalivžalobeimvyplýva,žeprotiprávnekonaniežalobcu
a rovnako vznesené námietky premlčania, sú prejavmi šikany a v rozpore s dobrými mravmi. Konanie
žalobcu, vrátane vznesených námietok premlčania, podľa názoru žalovaných nemôže požívať právnu

ochranu v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V ďalšom zopakovali odvolaciu argumentáciu
uplatnenú v podanom odvolaní a následných vyjadreniach.57. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých výrokoch vecne správny, preto ho v súlade s
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 219 ods. 3 C.s.p.).

58. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

59. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

60. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

61. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri
roky, a ak ide o škodu spôsobnú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda

vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

62. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé

na započítanie.

63. Podľa § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky,
ktorýchsanemožnodomáhaťmasúde,akoajpohľadávkyzvkladov.Protisplatnejpohľadávkenemožno
započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

64. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaných v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu; súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o dôvodnosti žaloby a s poukazom
na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o zaplatenie

203.221,73 eura s prísl., nebola argumentácia žalovaných v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v
odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť
priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľov.

65. Pokiaľ žalovaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil neprijateľné zmluvné
podmienky v úverových zmluvách, v dôsledku čoho sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia
platnosti úverových zmlúv, odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a
právne zdôvodnenie obsiahnuté v bodoch 45. - 58. napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje a v ktorých súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil svoj názor a tiež ozrejmil dôvody,

pre ktoré uzavreté úverové zmluvy nemožno považovať za neplatné právne úkony.

66. Na ďalšie zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie, ktoré plne korešpondujú s
ústavne konformným výkladom preferujúcim platnosť právnych úkonov pred vyhľadávaním dôvodov ich
neplatnosti (nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.4.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014) odvolací súd poukazuje

aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-453/10, zo dňa 15.3.2012, vo veci O. Z., K. Z./S.O.S. financ, spol.
s.r.o., v ktorom sa súdny dvor zaoberal výkladom článku 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a vplyvu nekalých zmluvných podmienok na
platnosť právneho úkonu ako celku. Súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol, že článok 6 ods. 1 Smernice
93/13/EHS v prvej polovici vety stanovuje právne následky, ku ktorým musí podľa vôle normotvorcu

smernice dôjsť pri používaní nekalých podmienok. Podľa tohto ustanovenia musia členské štáty vo
svojich právnych poriadkoch náležite stanoviť, aby tieto podmienky v zmluvách, ktoré uzatvára predajca
alebo dodávateľ so spotrebiteľom, "neboli záväzné pre spotrebiteľa". Toto ustanovenie je doplnené o
ďalšiepravidlovčlánku6ods.1druhejpolovicivety,ktorésvojímspôsobomobsahujeupresnenieprvéhopravidla. Podľa neho sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby "zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok" a dospel k
záveru, že článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 sa má vykladať v tom zmysle, že pre

otázku ďalšej existencie spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje nekalé podmienky, nie je relevantné, či
by to pre spotrebiteľa bolo výhodnejšie.

67. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodní vychádzal z toho, že pravidlo obsiahnuté v článku 6 ods. 1 treba
chápať v tom zmysle, že členské štáty nie sú v prípade existencie nekalej podmienky v zásade povinné

nariadiť neplatnosť celej zmluvy; naopak, možno tento následok nezáväznosti pre spotrebiteľa v zásade
obmedziť na dotknutú podmienku, zatiaľ čo zmluva ako taká naďalej existuje, teda zmluva má naďalej
platiť bez nekalej podmienky pre obidve strany, pokiaľ je to vôbec možné. A contrario to znamená,
že nedochádza k viazanosti na zmluvu iba v prípadoch, v ktorých táto zmluva bez nekalej podmienky
nemôže ďalej existovať. Pri vyjasnení si uvedenej otázky (zachovanie existencie zmluvy pokiaľ je to
možno) však nie je možné vychádzať z toho, aký význam má skutočný alebo predpokladaný záujem

spotrebiteľa; smernica totiž neobsahuje výslovný odkaz na to, že má dôjsť k neplatnosti zmluvy ako
celkupreprípad,žejetoprespotrebiteľavýhodnejšie.Spôsob,akýmjetotoustanovenienaformulované,
skôr umožňuje vyvodiť záver, že normotvorca smernice zamýšľal nariadiť neplatnosť zmluvy ako celku
iba pre ohraničené výnimočné prípady, čo podporuje výklad, podľa ktorého má byť ďalšia existencia
zmluvy pravidlom, pričom nesmie byť závislá od situácie, ktorá je pre spotrebiteľa prípadne výhodnejšia;

rozhodnutie o tom, či môže zmluva existovať naďalej, podlieha objektívnemu preskúmaniu, ktoré má
vykonať nezávislá strana a nie je prenechané iba jednej zmluvnej strane.

68. Súdny dvor EÚ ďalej konštatoval, že v dôsledku toho nie je v žiadnom prípade možné zo znenia
alebo zo systematiky Smernice 93/13/EHS odvodiť, že v rámci preskúmania, či môže zmluva bez nekalej

podmienky v zmysle článku 6 ods. 1 naďalej existovať, má byť rozhodujúcim faktorom postavenie
spotrebiteľa, prípadne pre neho výhodnejšia situácia vyplývajúca zo zrušenia zmluvy.

69. Zdôraznil, že ako vyplýva zo šiesteho odôvodnenia Smernice 93/13/EHS, jej účelom je v tejto
súvislosti "odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv". Jej cieľom ale nie je, ako už bolo konštatované,

vyhlásiť zmluvy na základe nekalých podmienok, ktoré obsahujú, za neplatné. Cieľ, ktorý sleduje
normotvorca smernice, spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však v odstránení zmluvy ako celku.
Vyhlásením neplatnosti celých zmlúv v závislosti od záujmu spotrebiteľa by sa nenastolila rovnosť
medzi zmluvnými stranami. Opravným zásahom na nastolenie rovnováhy zmluvy uzatvorenej pri výkone
zmluvnej autonómie oboch strán sa má táto zmluva práve opraviť a nie zničiť.

70. Poukázal na to, že obeťou právneho systému, ktorý kategoricky a bez výnimky stanovuje neplatnosť
celých zmlúv, ak je výhodná iba pre jednu zmluvnú stranu, by bola zmluvná autonómia. Jednostranne
zvýhodňovaný spotrebiteľ by bol totiž zbavený zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti
dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Ozrejmil, že prístup, ktorý

sleduje tvorca smernice, primerane zohľadňuje túto zásadu, ktorá má vysoké postavenie v právnom
poriadkuÚnievrozsahu,vakomsaobmedzujenato,čojenevyhnutnénanastolenierovnostizmluvných
strán, zatiaľ čo okrem toho nariaďuje viazanosť zmluvných strán existujúcimi dohodami, ktoré boli
uzatvorené dobrovoľne. Súdny dvor ďalej pokračoval, že z tohto dôvodu by právny stav vyzeral úplne
inak, ak by sa posúdenie otázky, či môže zmluva obsahujúca nekalé podmienky ďalej existovať, odvíjalo

výlučne od toho, aká je pre spotrebiteľa v konkrétnom prípade najvýhodnejšia situácia. Existovalo by tu
riziko, že by sa vzťah medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom opäť dostal do nerovnováhy,
a tento krát výlučne v prospech spotrebiteľa. Nemožno ale vychádzať z toho, že tvorca smernice chcel
spotrebiteľovi dopomôcť k právnemu postaveniu, ktoré by prevyšovalo postavenie, aké obyčajne majú v
obchodnom styku dvaja rovnocenní zmluvní partneri. Prísne vzaté, neexistuje ani vecne odôvodniteľný

dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k
splneniu týchto povinností zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu.

71. Z vyššie uvedených úvah mu potom vyplynulo, že subjektívny postoj spotrebiteľa k zvyšku zmluvy,
ktorý sa nemá považovať za nekalý, nemožno považovať za rozhodujúce kritérium, ktoré rozhoduje

o jeho ďalšom osude. Rozhodujúce sú skôr iné faktory, ako napríklad skutočná možnosť ďalšieho
vykonania zmluvy, ktorá sa musí posúdiť objektívne. Ďalšie vykonanie zmluvy nie je možné, ak v
dôsledku neplatnosti jednej alebo viacerých podmienok odpadne základ pre uzatvorenie zmluvy z
hľadiska oboch zmluvných strán. Celková neplatnosť zmluvy by napríklad výnimočne prichádzala doúvahy v prípade, ak by bolo možné vychádzať z toho, že by sa obchod bez neplatnej časti podľa zhodnej
skutočnej alebo hypotetickej vôle oboch strán neuskutočnil, keďže by účel alebo právna povaha zmluvy
užnebolitieisté.Preskúmanie,čijednotlivýprípadtietopodmienkyspĺňa,prináležívnútroštátnemusúdu.

72. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poznamenáva, že vôľa zmluvných strán v súdenej
veci smerovala k uzavretiu úverových zmlúv, ktorých obsahom bol záväzok veriteľa (žalobcu) na
požiadanie dlžníka (žalovaných) poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy
a záväzok dlžníkov (žalovaných) poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 497

Obchodného zákonníka). Neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré podľa žalovaných mali spôsobovať
neplatnosť úverových zmlúv ako celku však v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako také, ktoré majú
za následok, že v dôsledku ich neplatnosti odpadne základ pre uzatvorenie zmluvy z hľadiska oboch
zmluvných strán, teda nespôsobujú, že účel alebo právna povaha zmluvy v dôsledku ich neplatnosti
už nie je tá istá, a preto by zmluvné strany už nemali záujem na uzavretí zmlúv. Hodno zdôrazniť,
že výklad preferovaný žalovanými by zakladal v konkrétnom prípade nerovnováhu výlučne v prospech

spotrebiteľa, čo je v rozpore s obsahom článku 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, ktorý však takýto cieľ
nesledoval.

73. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalovanými označené zmluvné podmienky
nevyvolávali nepomer medzi právami a povinnosťami účastníkov zmlúv v neprospech žalovaných ako

spotrebiteľov a tieto nepovažoval za neprijateľné, v dôsledku čoho nebol daný dôvod na aplikáciu § 298
ods. 2 C.s.p. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že aj v prípade, ak
by súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti niektorých zmluvných podmienok namietaných
žalovanými, len samotné nerešpektovanie § 298 ods. 2 C.s.p. a nevyslovenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok vo výroku napadnutého rozhodnutia nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h)

C.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci, pretože takéto pochybenie nemá žiaden vplyv na výrokovú
správnosť napadnutého rozhodnutia.

74. Vo vzťahu k námietke žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil výšku nároku
uplatneného žalobcom z dôvodu, že v konaní napadli pravosť a správnosť podkladov, ktoré žalobca v

konaní predložil a súd prvej inštancie nesprávne považoval výpis z bankovej knihy za verejnú listinu,
odvolacísúdnaozrejmenieprávnejstránkyveciuvádza,žeteóriaprocesnéhoprávapodmieňujeúspech
strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť
jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. V zmysle čl. 8 Základných princípov
C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť

svojetvrdeniadôkazmivsúladesprincípomhospodárnostiapodľapokynovsúdu.Uvedenéustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké

následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe

dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

75. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná

väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej
normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdil a ktorá
nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať

pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť
tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať

aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa
zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti.

76. V spore o vrátenie peňazí z úveru má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že zo žalovaným

dlžníkom uzavrel zmluvu o úvere, že dlžník úver čerpal a že požičané peniaze riadne a včas nevrátil.
Ak sa žalobca domáha vrátenia úveru pred dohodnutou dobou splatnosti, je povinný tiež tvrdiť okolnosti
významné pre posúdenie predpokladov pre predčasné zosplatnenie úveru. Z tohto bremena tvrdenia
potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, že zmluva o úvere bola uzatvorená a nastali
právne relevantné účinky zosplatnenia úveru. Tieto skutočnosti žalobca preukázal a medzi stranami
ani neboli sporné. Iba vtedy, ak žalobca neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto

smere, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel ďalej zaoberať
pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a za týmto účelom
uskutočňovať dokazovanie. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v
spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce

sú záležitosťou žalovaného.

77. Procesná obrana žalovaných založená na tom, že žalobca nepreukázal výšku nároku uplatneného
žalobou (teda namietal, že nepreukázal akú sumu žalovaní na úvere nesplatili), pričom namietali
pravosť a správnosť podkladov, ktoré predložil, je bez právnej relevancie, pretože žalobca si svoju

dôkaznú povinnosť splnil už v podanej žalobe, na čom nič nemení ani skutočnosť, akú váhu prisúdil súd
prvej inštancie výpisom z bankových kníh; žalobca nemal povinnosť preukazovať akú sumu žalovaní
nesplatili na úvere, pretože by to bolo v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, podľa ktorej od
nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu niečoho, v tomto prípade aby žalobca
preukázal, že žalovaní nezaplatili zostatok úveru; žalobcovi stačilo iba tvrdiť, že žalovaní úver nesplatili.

Boli to však práve žalovaní, ktorí ak sa chceli úspešne brániť, boli povinní tvrdiť, že úver splatili alebo
na úvere zaplatili viac, v dôsledku čoho je nárok žalobcu menší ako požaduje a na preukázanie svojich
tvrdení boli povinní predložiť dôkazy. Výpisy z bankových kníh, ktoré predložil žalobca v skutočnosti
obsahovali údaje v prospech žalovaných, pretože potvrdzovali v akých čiastkach a koľko žalovaní na
úveroch zaplatili. Ak teda žalovaní namietali ich správnosť, teda namietali, že údaje v nich obsiahnuté nie

súpravdivé,vpodstatevosvojvlastnýneprospechnamietalidôkazpreukazujúcivýškuvakejposkytnuté
úvery splatili. Na dôvažok hodno poznamenať, že z povahy predložených listín, ktoré sú výpismi z
bankových kníh je vylúčené, aby žalovaní namietali aj ich pravosť, t.j. skutočnosť, že listiny nevystavil
žalobca.

78. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie na vec neaplikoval § 256 Obchodného zákonníka
a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výkon práva žalobcu, ktorý sa domáha zaplatenia dlžnej sumy
považujú za šikanózny, odvolací súd poznamenáva že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahoch nesmie zasahovať
bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi,

patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých
hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho
uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred
neobmedzeného okruhu okolností. Pre použitie korektívu "dobré mravy" zákon nestanovuje, z akých
hľadísk má súd vychádzať, vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom

prípade na úvahe súdu. Súdna prax v tomto smere vychádza z názoru, že za dobré mravy treba
pokladať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú
nemennosť, vystihujúcu podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu noriem základných.

79. Odvolací súd tu považuje za dôležité zdôrazniť, že aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie
je a ani nemôže byť mechanická. Pri aplikácii tohto zákonného korektívu platia určité pravidlá, podľa
ktorých najmä: a) aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy skôr výnimočne, b)
týkasaibavýkonupráva,ktorévyplývazhmotnoprávnehopredpisu,c)nesmieviesťkoslabeniuprincípuprávnej istoty, d) § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je použiteľný len v rámci voľnej úvahy súdu, e)
nemožno ho použiť, ak aplikácia príslušnej právnej normy vedie k tomu istému výsledku, f) jeho aplikáciu
je treba odmietnuť, ak sa má prostredníctvom neho uprednostniť slabšie právo oproti silnejšiemu, g)

výkonprávapodľa§3ods.1Občianskehozákonníkasatýkalenexistujúcehosubjektívnehoprávaalebo
povinnosti, nie práv a povinností, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti, h) pri jeho aplikácii treba prihliadať
aj na to, ako sa správal účastník právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva dobrých mravov, i) ustanovenia
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno použiť, ak dôsledky nedovoleného správania účastníka
právneho vzťahu výslovne rieši právny predpis. Vzhľadom na charakter tejto právnej normy ako normy

s neurčitou hypotézou je rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre jeho použitie potrebné urobiť
vždy po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodné okolnosti na stranách
oboch účastníkov sporu, ktoré môžu ovplyvniť odpoveď na otázku, či možno po žalobcovi požadovať,
aby mu bola odopretá ochrana práva, ktorej sa domáha.

80. Aj v nadväznosti na vyššie uvedené nebolo možné prehliadnuť, že hoci sa žalovaní 1/ a 2/ sami

dovolávajú odopretia výkonu práva žalobcu s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
§ 265 Obchodného zákonníka, na seba dobrovoľne prevzali záväzok vyplývajúci z troch úverových
zmlúv, svoje povinnosti z týchto zmlúv si riadne neplnili, v dôsledku čoho žalobca pristúpil k uplatneniu
svojho práva, ktoré mu vyplývalo z uzatvorenej záložnej zmluvy; na ťarchu žalobcu nemožno pričítať
ani zvolený spôsob výkonu záložného práva, keďže tento je zákonom dovolený. Zároveň hodno

poukázať aj na to, že žalovaní, ktorí poukazujú na konanie žalobcu, ktoré považujú za rozporné
s § 415 Občianskeho zákonníka, sami v súlade s týmto ustanovením nekonali, teda nekonali tak,
aby vzniknutej škode zabránili; v priebehu dražby boli pasívni a hoci (ako tvrdili už vo vyjadrení v
žalobe) od počiatku vedeli, že znalcom stanovená hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby
bola niekoľkonásobne vyššia, voči znaleckému posudku vyhotovenému v konaní o dražbe nevzniesli

žiadne námietky, žalobcu nežiadali o vypracovanie revízneho znaleckého posudku, ani sami takýto
posudok žalobcovi nepredložili; naostatok nevyužili ani právny prostriedok, ktorý im na ochranu ich práv
umožňoval zákon o dobrovoľných dražbách - podanie žaloby o neplatnosť dražby.

81. Možno teda zhrnúť, že i keď v konečnom dôsledku domáhanie sa splnenia zmluvnej povinnosti

môže byť spojené so vznikom ujmy, nemôže takáto okolnosť sama osebe viesť k záveru o šikanóznom
výkone práva, pokiaľ nebolo preukázané, že žalobca podal žalobu nie za účelom dosiahnutia výsledku,
ku ktorému slúži súdna ochrana, ale preto, aby poškodil či znevýhodnil žalovaných; nakoľko existencia
takejto okolnosti v priebehu konania nevyšla najavo, nebol daný dôvod k tomu, aby súd prvej inštancie
s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či § 256 Obchodného zákonníka odoprel žalobcovi

výkon práva, ktorého sa v konaní domáhal.

82. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovaných, resp. neskôr uplatnenej procesnej obrane zániku
pohľadávky započítaním, odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží

pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu,
kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju
možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih,
kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka
premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným

započítaním vylúčený.

83. Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v § 580
Občianskeho zákonníka. Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú a) vzájomnosť pohľadávok
(musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom

druhej a naopak), b) rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), c) spôsobilosť
pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo
dohodou účastníkov) a d) právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný). Ku
kompenzácii treba, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému
účastníkovi. Forma právneho úkonu, ktorým dochádza k započítaniu nie je predpísaná, musí ale spĺňať

všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a z jeho obsahu musí byť
zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K
zániku peňažných pohľadávok v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa
pohľadávky stretli.84. Pohľadávka na náhradu škody je pohľadávkou, pri ktorej čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom ani určený v rozhodnutí, preto dlžníkovi vznikne povinnosť splniť dlh prvého dňa

po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka). Z obsahu spisu vyplýva,
že žalovaná 1/ preukázateľne vyzvala žalobcu na náhradu škody v sume 393.450,02 eura listom zo
dňa 4.9.2015, ktorý bol žalobcovi doručený 7.9.2015. Splatnosť pohľadávky na náhradu škody v sume
393.450,02 eura tak nastala 8.9.2015 (druhý deň po doručení výzvy na plnenie). Týmto dňom sa
pohľadávka žalovanej 1/ na zaplatenie 393.450,02 eura stala splatnou.

85. Ďalej je potrebné vychádzať z toho, že pokiaľ je právo na náhradu škody premlčané, súd žalobu
zamietne aj v prípadoch, v ktorých ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu alebo výška škody;
preukazovanie jednotlivých predpokladov zodpovednosti za škodu a najmä výšky škody, by totiž za
týchto okolností bolo z hľadiska procesnej ekonómie nehospodárne (rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 29.10.2008, sp. zn. 4 Cdo 237/2007, Stanovisko NS ČSSR zo dňa 26.4.1983, sp. zn. Sc 2/83,

publikované pod č. 29/1983 Zbierky rozhodnutí a stanovísk).

86. S ohľadom na uvedené a námietku premlčania vznesenú žalobcom bolo preto potrebné prioritne
posúdiť, či došlo k premlčaniu práva na náhradu škody, ktoré si žalovaná 1/ uplatnila voči žalobcovi
kompenzačnou námietkou. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z ustanovenia
§ 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právo na náhradu škody sa môže premlčať
tak v subjektívnej dobe (§ 106 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 106 ods. 2). Ak sa povinný subjekt
premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na náhradu škody priznať, ak márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívna

premlčacia doba. O tom, že došlo ku škode a o tom, kto za ňu zodpovedá sa totiž oprávnený nemôže
dozvedieť skôr, než ku vzniku škodovej udalosti vôbec došlo.

87. Okamihom vzniku škodovej udalosti je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna
premlčaciadobazačínaplynúťododňa,keďsapoškodenýdozvieoškodeaotom,ktozaňuzodpovedá.

Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá vtedy, ak zistí skutkové okolnosti rozhodné
pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nakoľko žalovaná 1/ nárok na náhradu škody odvodzuje od
porušenia povinností žalobcu v procese dražby, vedomosť o osobe škodcu jej bola známa od počiatku
dražby, pričom treba zdôrazniť, že zákon nepredpokladá nespochybniteľnú istotu pri určení osoby
zodpovednej za vznik škody a už vôbec nie je podmienkou presná znalosť miery účasti jednotlivých

škodcov, ak poškodený môže vyvodiť, že škoda bola spôsobená niektorým či viacerými škodcami,
ktorých totožnosť je mu známa.

88. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode sa vychádza z preukázanej vedomosti
poškodeného o vzniknutej škode, pričom dozvedieť sa o škode znamená, že o škode sa poškodený

dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať vznik škody, a to aspoň v
takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jej náhradu možno dôvodne uplatniť na
súde, pričom nie je potrebné, aby poškodený získal úplne presné informácie o výške škody. Skutkovými
okolnosťami sú potom okolnosti, ktorými poškodený odôvodňuje uplatnený nárok na súde.

89. V súdenej veci žalovaná 1/ nárok na náhradu škody odvodzovala od porušenia preventívnej
povinnosti žalobcu v procese dobrovoľnej dražby a za škodu považovala rozdiel medzi trhovou hodnotou
nehnuteľnosti v čase, kedy prišla o vlastnícke právo, t.j. 20.11.2012, poníženej o sumu výťažku
dosiahnutého dražbou.

90. Vychádzajúc zo žalovanou 1/ uplatňovaného nároku na náhradu škody možno konštatovať, že
skutkovými okolnosťami podstatnými pre začatie plynutia dvojročnej premlčacej doby bola vedomosť
žalovanej 1/ o trhovej hodnote nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby a ktorá bola iná ako určená
znaleckým posudkom vypracovaným na účely dražby a vedomosť o tom, za akú cenu bola nehnuteľnosť
vydražená. Vedomosť o hodnote nehnuteľností mala žalovaná 1/ nepochybne už pred začatím dražby,

čo vyplýva jednak z jej výpovede (bod 16 napadnutého rozsudku), v ktorej uviedla, že potom ako mali
finančné problémy a prestali splácať úvery, hľadali riešenia, jedným z nich bol aj predaj domu, našli
kupca, dom bol pripravený na predaj, avšak banka s týmto nesúhlasila; mala teda konkrétnu vedomosť
o tom, za akú cenu nehnuteľnosť bude predávať, resp. ponúkať na trhu, t.j. mala konkrétnu predstavuo trhovej hodnote svojej nehnuteľnosti; zároveň mala k dispozícii znalecký posudok vypracovaný pre
účely poskytnutia hypotekárneho úveru, ako aj ocenenie nehnuteľnosti pre účely poistenia, na ktoré
listiny poukazovala a z ktorých sama vychádzala pri určení výšky škody. Pokiaľ potom nárok na náhradu

škody odvodzovala od výsledku dobrovoľnej dražby, ktorá sa konala 20.11.2012 a v dôsledku ktorej
bola nehnuteľnosť vydražená, pričom z výťažku speňaženého zálohu bola čiastočne uspokojená aj
zabezpečená pohľadávka, a z tohto dôvodu tak došlo k čiastočnému splneniu dlhu, potom sa žalovaná
1/ preukázateľne dozvedela o majetkovej ujme určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v
peniazoch do takej miery, že právo na jej náhradu možno dôvodne uplatniť na súde, okamihom, kedy

nadobudla vedomosť o cene, za ktorú bola nehnuteľnosť vydražená, t.j. najskôr doručením notárskej
zápisniceN435/2012,Nz44770/2012,NCRIs45590/2012oosvedčenípriebehudražby,ktorásakonala
20.11.2012, z obsahu ktorej vyplýva za akú cenu boli nehnuteľnosti vydražené, najneskôr však dňom,
kedy žalovanej 1/ bola doručená písomná správa o výkone záložného práva v zmysle § 151m ods. 9
Občianskeho zákonníka, t.j. 31.5.2013, z obsahu ktorej vyplýva, v akom rozsahu bol výťažok dražby
započítaný na dlhy žalovaných. Dvojročná premlčania doba tak začala žalovanej 1/ plynúť najneskôr

1.6.2013 a uplynula 1.6.2015. V premlčacej dobe nebol zo strany žalovanej 1/ urobený žiaden úkon, v
dôsledku ktorého by došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby (§ 112 Občianskeho zákonníka).

91. Pokiaľ potom žalovaná 1/ v konaní tvrdila, že voči žalobcovi má pohľadávku na náhradu škody
v celkovej výške 606.600,02 eura a túto započítava formou procesnej obrany tak, aby nárok žalobcu

zanikol v plnom rozsahu a viac nežiada (podanie žalovanej 1/ zo dňa 22.4.2015), potom k stretu
pohľadávok v časti 393.450,02 eura došlo 8.9.2015, t.j. v deň, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná,
t.j. pohľadávka žalovanej 1/ na zaplatenie náhrady škody v sume 393.450,02 eura. K premlčaniu práva
žalovanej 1/ na náhradu škody však došlo najneskôr 1.6.2015, t.j. v čase kedy sa pohľadávky spôsobilé
na započítanie stretli, bola pohľadávka žalovanej 1/ premlčaná. Započítanie premlčanej pohľadávky v

zmysle § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je prípustné, v dôsledku čoho nemohli nastať ani právne
účinky započítania. Kompenzačná námietka žalobkyne uplatnená v konaní tak nebola spôsobilá zmeniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie.

92.Čodotvrdeniažalovaných1/a2/,ženámietkapremlčaniavznesenážalobcomjevrozporesdobrými

mravmi, odvolací súd uvádza, že právnym normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie
práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch
je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona
premlčuje. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcom dôvodne vznesenú námietku premlčania nie je
možné považovať za rozpornú s dobrými mravmi z toho dôvodu, že uplatnenie premlčania predstavuje

výkon práva, ktorý v zásade vylučuje protiprávnosť a to z toho dôvodu, že rovnaký stav nemôže byť
zároveň stavom právnym i právu sa priečiacim, pričom je treba vychádzať zo zásady, podľa ktorej
správanie, ktoré smeruje k zákonom predpokladanému výsledku, je potrebné považovať za dovolené
aj vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, príp. i nemajetkovej ujmy na
strane druhého účastníka právneho vzťahu.

93. Iba v prípade, ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu
sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, išlo
by síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak bol by to výraz zneužitia tohto

subjektívneho práva (šikanózny výkon práva) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s
dobrými mravmi.

94. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka však nie je možné
uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z

konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípuprávnejistoty,akýmjeodoprenieprávauplatniťnámietkupremlčania.Vprejednávanejvecivšak
z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená, takýto záver vyvodiť nemožno.

95. A keďže žalovaní v podanom odvolaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaných preto odvolací súd vyhodnotilv ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

96. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

97. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).