Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/173/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312202321
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2312202321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci navrhovateľa: Obec Šintava, so
sídlom Šintava č. 244, IČO : 00 306 193, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so
sídlom Nitra, Štefánikova tr. 49, IČO: 36 860 697, proti odporcom : 1. LODENICA, spol. s r.o., so sídlom
Šintava, Pivovarská 281, IČO: 36 246 611, 2. B. X., nar. X.X.XXXX, bytom B., V. XXX, 3. A. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., V. XXX, 4. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, B., V. XXX, všetci zastúpení spoločnosťou
JAVOR - TOKÁR Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorské cesta 37, IČO:
36 264 750, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu

Galanta zo dňa 20.9.2013, č.k. 15C/30/2012-299, v spojení s opravným uznesením zo dňa 5.11.2013,
č.k. 15C/30/2012-309, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti p o t v r d z u j e
a v časti o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia,
že je vlastníkom nehnuteľností vedených Správou katastra Galanta na LV č. XXXX pre kat. úz. B.,
špecifikovaných v petite podaného návrhu. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť odporcom 1. až
4. náhradu trov konania v sume 75 149,72 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 37 ods. 1, § 39, § 588, § 133 ods. 2, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 4 písm. a), § 12 ods. 7 zák. č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a vecne
tým, že na základe použitých ustanovení zákona dospel po vykonanom dokazovaní k stanovisku, že
návrh navrhovateľa je potrebné ako nedôvodný zamietnuť. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynul
jednoznačný záver, že odporca 1. a následne odporcovia 2. až 4. nadobudli vlastnícke práva k sporným

nehnuteľnostiam zákonným spôsobom. Po preskúmaní kúpnej zmluvy urobenej vo forme notárskej
zápisnice N 8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.1.2002 súd dospel k názoru, že uvedený právny úkon spĺňa
všetky náležitosti platného právneho úkonu a to ako po formálnej, tak aj materiálnej stránke. Nakoľko
v danom prípade išlo o prevod vlastníckeho práva z majetku obce bolo nevyhnutným predpokladom
platnosti tohto právneho úkonu to, aby daný právny úkon bol schválený orgánom obce, ktorý je na to
zákonom zmocnený, pričom v tomto prípade išlo o obecné zastupiteľstvo. Súd z dokazovania vyvodil
jednoznačný záver, že k takémuto schváleniu došlo dňa 11.2.2002 a to prijatím uznesenia obecného

zastupiteľstva č. 39/0Z/2002. Z obsahu uvedeného uznesenia vyplýva, že došlo k schváleniu prevodu
majetku, pričom toto uznesenie obsahuje odkaz na konkrétny písomný právny úkon a to notársku
zápisnicu N 8/02, Nz 7/02. Z tohto vplýva, že odkaz na uvedenú notársku zápisnicu jednoznačne spĺňa
požiadavku určitosti, nakoľko z obsahu tejto notárskej zápisnice vyplýva, čo konkrétne tvorí predmetprevodu vlastníctva, v prospech koho sa toto vlastníctvo prevádza a za akú cenu. Z uvedeného vyplynul
záver, že toto uzneseniu obecného zastupiteľstva je potrebné vyhodnotiť ako prejav vôle zastupiteľstva
ako kolektívneho orgánu jednoznačným, určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadriť súhlas s prevodom

majetku za podmienok uvedených v kúpnej zmluve. Preto sa nie je možné stotožniť s argumentáciou
navrhovateľa, že k schváleniu predaja nehnuteľností nedošlo. Nevyvrátiteľným dôkazom svedčiacim
o opaku je písomné vyhotovenie uznesenia č. 39/OZ/2002. Na tejto skutočnosti nezmení nič ani fakt,
že z niektorých svedeckých výpovedí vtedajších poslancov obecného zastupiteľstva malo vyplynúť, že
notárska zápisnica ktorá obsahovala kúpnu zmluvu, nebola do podrobnosti na obecnom zastupiteľstve

oboznámená, zároveň však neboli pred súdom prezentované dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že
by poslancom obecného zastupiteľstva aj v prípade, že kúpna zmluva nebola oboznamovaná na
zastupiteľstve nejakým spôsobom znemožňované oboznámiť sa s obsahom prerokovaných materiálov,
alebo že by im v tom bránili nejaké objektívne prekážky. To, že sa poslanci obecného zastupiteľstva na
základe vlastnej iniciatívy nesnažili oboznamovať sa s predkladanými materiálmi svedčí iba o úrovni,
na akej vykonávali svoju volenú funkciu a zastupovali svojich voličov. To isté podľa názoru súdu platí

aj o vtedajšej hlavnej kontrolórke obce vypočutej svedkyni Vödrödyovej, ktorá vo svojej svedeckej
výpovedi na jednej strane spochybňovala rozsah a spôsob prevodu vlastníckeho práva, na druhej
strane však ako hlavná kontrolórka obce nevykonala nič, aby tieto skutočnosti v rozhodnom čase
namietala, hoci to z titulu svojej funkcie bola povinná urobiť. Je podľa názoru súdu zarážajúce, keď
hlavná kontrolórka obce v svojej svedeckej výpovedi uvedie, že sa s obsahom zmluvy, ktorou došlo k

prevodu nehnuteľného majetku obce a ktorá bola uzavretá v roku 2002 oboznámila až v roku 2009. Do
pozornosti navrhovateľa súd dal tú skutočnosť, že v rozhodnom čase ani do samotného rozhodnutia
súdu nebolo ani jedným vtedajším poslancom obce oznámené, že obsah uznesenia 39/OZ/2002 zo dňa
11.2.2002 nie je v súlade so skutočnosťou, resp. že takáto otázka nebola na obecnom zastupiteľstve
prerokovávaná a nebolo o nej hlasované. Súd dáva do pozornosti aj to, že nie je možné prenášať

následky nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy na nadobúdateľa obecného
majetku, pričom ani jeden z odporcov nebol v čase, kedy sa rozhodovalo o prevode majetku z vlastníctva
obce, ani v čase jeho schvaľovania vo verejnej funkcii, z ktorej by mohol konanie orgánov obce
nejakým spôsobom ovplyvňovať. Z uvedených dôvodov preto súd považoval kúpnu zmluvu urobenú
vo forme notárskej zápisnice č. N 8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.2.2002 za platný právny úkon, ktorý bol

riadnym spôsobom schváleným zákonom zmocneným orgánom obce, pričom jeho právnym následkom
bolo nespochybniteľné nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam odporcom 1. a
následne odporcami 2. až 4.

Súd za účelom komplexného posúdenia veci riešil aj otázku vydržania sporných nehnuteľností

odporcom 1. a následne odporcami 2. až 4. Súd vo veci zaujal v otázke vydržania stanovisko, že aj v
prípade že by bola kúpna zmluva zo dňa 11.1.2002 neplatným právnym úkonom, nebolo možné návrhu
navrhovateľa vyhovieť, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca 1. a po započítaní
jeho vydržacej lehoty odporcovia 2. až 4. vlastnícke právo voči uvedeným nehnuteľnostiam vydržali.
Odporca 1. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností dňom 20.3.2002. Od uvedeného dátumu sa stal dobromyseľným držiteľom nehnuteľností,
nakoľko tieto nadobudol na základe nikým nespochybňovanej kúpnej zmluvy. Podľa názoru súdu bola
dobromyseľnosť, teda subjektívny postoj odporcov vyplývajúcich z ich presvedčenia, že sú vlastníkmi
nehnuteľnosti, spochybnený prvýkrát až dňom 22.3.2012, kedy im bol konajúcim súdom doručený odpis
žalobného návrhu. Stalo sa tak avšak až po uplynutí 10 ročnej premlčacej lehoty. Súd sa nemohol

stotožniť s námietkami navrhovateľa, ktorými sa snažil preukázať, že odporcovia nemohli byť vo svojej
držbedobromyseľníatojednakodroku2004,kedysamalokonaťstretnutievreštauráciiMerkur,ktorého
sa zúčastnil odporca 2., a v rámci ktorého mu malo byť vytýkané, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam
nadobudol nezákonným spôsobom. Podľa názoru navrhovateľa je taktiež dobromyseľnosť odporcov
vyvrátená aj tým, že v roku 2009 mal byť odporca navrhovateľom písomne vyzvaný k usporiadaniu

vlastníckych vzťahov k pozemkom pod veslárskym klubom. Súd dáva do pozornosti, že pre zánik
dobromyseľnosti oprávneného držiteľa nepostačuje akákoľvek námietka existencie jeho vlastníctva,
musí ísť o takú námietku, ktorá je spôsobilá vyvolať objektívnu pochybnosť držiteľa, že mu vlastnícke
právo patrí, preto sa takáto námietka musí týkať konkrétneho vlastníckeho práva, ku konkrétnemu
predmetu vlastníctva a musí byť založená na dôvodoch, ktoré sú svojim charakterom a obsahom

spôsobilé u držiteľa vyvolať pochybnosť. Podľa názoru súdu však v konaní navrhovateľ nepreukázal,
že by na stretnutí v reštaurácii Merkur v roku 2004, boli odporcovi 2. vznesené také námietky, ktoré
by sa týkali konkrétnych nehnuteľností spolu s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré boli spôsobilé
vyvolať dôvodnú pochybnosť. Je preto nepochybné, že interpelácie vznesené v pohostinskom zariadenív konfrontačnej atmosfére nedosahovali takú intenzitu, ktorá by spôsobila zmenu subjektívneho postoja
odporcov k ich vlastníctvu. Súd odporcom ako procesne úspešnými účastníkom priznal náhradu trov
konania v celkovej výške 75 149,72 Eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie,
ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v plnom
rozsahu vyhovie a odporcov zaviaže k povinnosti nahradiť mu trovy konania v sume 23 243,82 Eur,
alternatívne, aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že súd mu ako
účastníkovi konania svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že napadnuté rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, čím je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd vôbec neuviedol akým
spôsobom posúdil a ako sa vysporiadal so závažnými námietkami vo vzťahu k rozhodným skutkovým

okolnostiam, ktoré boli uvedené predovšetkým vo vyjadrení k veci samej zo dňa 5.9.2013. S názorom
súdu o jednoznačnom prejave vôle obecného zastupiteľstva vyjadrenom v uznesení OZ č. 36/OZ-2001
nemožnosúhlasiť. Uvedenéuzneseniejeneurčitéatonajmäpokiaľideošpecifikáciupredmetuprevodu
- určenie nehnuteľností a taktiež pokiaľ ide o určenie kupujúceho, pretože z uvedeného uznesenia
rozporne vyplýva, že predaj mal byť schválený jednak v prospech fyzickej osoby B. X. a tiež v prospech

právnickej osoby Lodenica, spol. s r.o., ktorá navyše v tom čase ani neexistovala. V konečnom dôsledku
i sám súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru uvedené uznesenie č.
36/OZ-2001 prijaté na obecnom zastupiteľstve konanom dňa 29.10.2001 nie je možné považovať za
rozhodnutiekolektívnehoorgánuobce,ktorýmbydošlokschváleniukonkrétnehopredaja.Izuvedeného
vyplýva rozporuplnosť a nejasnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa. Pokiaľ

aj súd následne ustálil, že z uznesenia č. 36/OZ/2002 prijatého na obecnom zastupiteľstve konanom
dňa 11.2.2002 jednoznačne vyplýva, že obecné zastupiteľstvo schválilo predaj areálu Lodenice podľa
kúpnej zmluvy - notárskej zápisnice N 8/02, Nz 7/02, označenie notárskej zápisnice len značkami
dostatočným spôsobom nekonkretizuje danú listinu, pretože bez uvedenia mena notára, u ktorého je
uvedená notárska zápisnica pod citovanými značkami zaregistrovaná a bez uvedenia dátumu spísania

uvedenej notárskej zápisnice nie je zrejmé o akú konkrétnu notársku zápisnicu sa jedná. Taktiež z
označenia „predaj Lodenice" nie je zrejmé, čo je predmetom predaja, aké nehnuteľnosti sa v súvislosti
s predajom Lodenice mali odpredať. Preto ani na zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom dňa
11.2.2002 nedošlo k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku
obce. Tu odvolateľ argumentuje aj tým, že kúpna zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice

bola uzavretá dňa 11.1.2002, čím nadobudla platnosť a účinnosť, pričom uznesenie č. 39/OZ/2002
bolo prijaté až následne na zasadnutí dňa 11.2.2002. V danom prípade teda nedošlo k naplneniu
litery zákona, teda k predchádzajúcemu schváleniu prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce
príslušným orgánom obce. Odvolateľ ďalej zdôraznil, že zo skutočnosti, že notárska zápisnica nebola
na zasadnutí obecného zastupiteľstva oboznámená je nutné vyvodiť tú skutočnosť, že právny úkon

- prevod vlastníctva nehnuteľného majetku obce obsiahnutý v uvedenej notárskej zápisnici nebol na
obecnom zastupiteľstve schválený, a to jednak v kontexte toho, že v programe zasadnutia uvedeného
zastupiteľstva (11.2.2002) a ani v samotnej zápisnici tohto zasadnutia obecného zastupiteľstva nebolo
ako bod programu uvedené schválenie prevodu vlastníctva predmetných nehnuteľností a taktiež i v
kontexte toho, že v žiadnej inej listine ako v citovanej notárskej zápisnici neboli jednoznačne určitým

spôsobomšpecifikovanénehnuteľnosti,ktorémalibyťpredmetomprevoduaaniichkúpnacena.Akteda
notárska zápisnica na obecnom zastupiteľstve nebola oboznamovaná, nemohlo obecné zastupiteľstvo
schváliť predaj konkrétnych nehnuteľností. Pokiaľ aj súd prvého stupňa konštatoval, že v rozhodnom
čase a ani do samotného rozhodnutia súdu nebolo ani jedným vtedajším poslancom obce oznámené,
že obsah uznesenia č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 nie je v súlade so skutočnosťou, neznamená,

že uvedené uznesenie bolo v súlade so skutočnosťou a to tobôž vtedy, keď z vykonaných dôkazov je
zjavná nekompetentnosť poslancov obecného zastupiteľstva pri rozhodovaní o obecných záležitostiach.
V každom prípade je potrebné uviesť, že právny úkon, ktorý urobila obec v rozpore so zákonom, hoci
i v dôsledku nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy, nie je možné konvalidovať
s odôvodnením, že následky nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy nie je

možné prenášať na nadobúdateľa obecného majetku. Pokiaľ právny úkon nebol urobený v súlade
so zákonom, teda pokiaľ v danom prípade nedošlo k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu
vlastníctva nehnuteľného majetku obce, je takýto právny úkon bez ďalšieho podľa § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatný. K riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva na odporcu1 nedošlo na zastupiteľstve konanom dňa 11.2.2002 aj pre rozpor s § 12 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb.,
pretože v takomto programe rokovania obecného zastupiteľstva obsiahnutom i v pozvánke, ktorou bolo
zvolané predmetné zasadnutie obecného zastupiteľstva, nie je ako bod programu uvedené schválenie

zmluvného prevodu vlastníctva - predaja predmetných nehnuteľností odporcovi 1. V programe je ako
jeden z bodov uvedený len bod programu označený ako „informatívna správa o predaji Lodenice". Ani
z obsahu zápisnice nevyplýva, že by malo zastupiteľstvo rokovať o inom ako v pozvánke uvedenom
bode programu a už vôbec z obsahu zápisnice nevyplýva, že by malo obecné zastupiteľstvo rokovať o
podmienkachpredajapredmetnýchnehnuteľností.Nazasadnutíobecnéhozastupiteľstvadňa11.2.2002

nebol zmenený ani doplnený program rokovania, preto nie je možné, aby obecné zastupiteľstvo o bode,
ktorý nebol súčasťou programu zasadnutia rokovalo, hlasovalo a dokonca prijalo platné rozhodnutie.
Teda pokiaľ ide o schválenie zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce, nebolo
jedným z bodov programu rokovania obecného zastupiteľstva zverejneného na úradnej tabuli aspoň
tri dni pred zasadnutím a v konečnom dôsledku obsiahnutého v pozvánke na zasadnutie obecného
zastupiteľstva. Na tomto zasadnutí ani nebola oboznámená kúpna zmluva spísaná notárom, pričom

o takomto návrhu sa nehlasovalo a predaj schválený nebol. Pokiaľ ide o otázku ceny prevádzaných
nehnuteľností na obecnom zastupiteľstve, ktoré zasadalo 29.10.2001 sa mal schváliť odpredaj areálu
za ceny stanovené v znaleckých posudkoch, ktoré však v čase konania zastupiteľstva neboli k
dispozícii, keďže posudky boli vypracované až v roku 2002. Na zasadnutí dňa 11.2.2002 otázka ceny
nehnuteľnosti prejednávaná nebola. Ďalej odvolateľ poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3Odo

21/2002 podľa ktorého majetkoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu,
sú pre obec záväzné len v prípade „predchádzajúceho" kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva.
Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za
obec. V predmetnej veci je tak zrejmé, že obecné zastupiteľstvo konané dňa 29.10.2001 neschválilo
predaj predmetných nehnuteľností v prospech odporcu 1 s poukazom už na uvádzané, predovšetkým

vzhľadom na zmätočnosť uznesenia v tom, že je ním schválený predaj jednak fyzickej osobe a jednak
právnickej osobe, ktorá však v tomto čase neexistovala. Pokiaľ ide o obecné zastupiteľstvo konajúce
sa 11.2.2002, aj napriek už uvádzaným výhradám, nešlo by tu o predchádzajúci súhlas obecného
zastupiteľstva, nakoľko kúpna zmluva spísaná notárom dňa 11.1.2002 bola všetkými jej účastníkmi
podpísaná už dňa 11.1.2002. Kúpna zmluva tak bola uzavretá bez predchádzajúceho schválenia

obecným zastupiteľstvom, a preto je absolútne neplatná. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok NS SR
sp. zn. 8Sžo 223/2008, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvný prevod konkrétneho
majetku a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aký prevod sa schvaľuje, čo je predmetom prevodu, ktorá
nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Uvedené náležitosti ani jedno uznesenie obecného
zastupiteľstva neobsahuje. Nakoľko je neplatná kúpna zmluva spísaná vo forme citovanej notárskej

zápisnice z dôvodu rozporu so zákonom, sú absolútne neplatné i kúpna zmluva, titulom ktorej bolo
Správou katastra Galanta povolený vklad pod č. V 5367/07 a darovacia zmluva titulom ktorej bol Správou
katastra povolený vklad pod č. V 2717/08 a to z dôvodu, že v prvom prípade predávajúci a v druhom
prípade darujúci previedli viac práv ako sami mali.

Odvolateľ nesúhlasil ani so závermi súdu prvého stupňa vyslovených v odôvodnení napadnutého
rozsudku v súvislosti s riešením otázky vydržania sporných nehnuteľností odporcom 1 a následne
odporcami 2 a 3, pretože u nich absentuje dobromyseľnosť. Odvolateľ poukázal na to, že podľa
svedeckej výpovede X. P. už v roku 2004 sa uskutočnilo stretnutie, ktorého sa zúčastnili aj Ing. J., Z.,
Ing. O. a X., keď na tomto stretnutí bolo evidentne zo strany obecných poslancov B. X. vytýkané, že

sa nedostal (samozrejme poslanci mali na mysli jeho spoločnosť - Lodenica, spol. s r.o.) k majetku
riadnym spôsobom. A že nehnuteľnosť nenadobudol v súlade so zákonom, teda neoprávnene. Pán X.
bol vyzvaný aj na obecnom zastupiteľstve konanom dňa 30.11.2009 starostom Q. Z., aby celú záležitosť
dal do poriadku. Aj svedkyňa B. potvrdila, že pán X. ešte v čase, keď bol starostom obce bol vyzvaný,
aby záležitosť ohľadne pozemkov, ktoré nemali byť prevedené do jeho vlastníctva usporiadal, na čo sa

tento vyjadril tak, že to usporiada neskôr. Svedkyňa potvrdila aj to, že v roku 2009 bol pán X. obcou
a to konkrétne starostom Z. a na obecnom úrade vyzvaný k tomu, aby vrátil pozemky za cenu, za
ktorú ich nadobudol. Samozrejme a to aj vzhľadom k odstupu času svedkyňa bližšie nerozvíjala a
nepopisovala detailný priebeh predmetného rozhovoru, ale jej vyjadrenie nasvedčuje na okolnosť, že
pán Z. žiadal v mene obce od pána X. vrátiť predmetné nehnuteľnosti oproti vráteniu ich kúpnej ceny

v dôsledku neplatnosti a nezákonnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Aj na zastupiteľstve konanom dňa
30.11.2009 bolo prijaté uznesenie, v ktorom bolo uložené starostovi obce B. X., jednať s konateľom firmy
Lodenica, spol. s r.o. o vysporiadaní pozemku. Taktiež i na zastupiteľstve konanom dňa 15.2.2010 bolo
prijaté obdobné uznesenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pán X. nebol dobromyseľným držiteľompredmetných nehnuteľností a tým pádom nebola dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností
ani spoločnosť Lodenica, spol. s r.o. Dobromyseľnosť týchto osôb bola narušená minimálne v roku
2004 a keďže bola narušená dobromyseľnosť pána X. ako osoby konajúcej v mene nadobúdateľa

nehnuteľností (odporca 1) pri ich nadobudnutí a tiež ako spoločníka nadobúdateľa nehnuteľností,
nemôžu si odporcovia 2 až 4 započítať do svojej vydržacej doby aj dobu počas ktorej vec držal odporca
1. U odporcu 2 treba tiež brať zreteľ na skutočnosť, že tento počas celého funkčného obdobia vykonával
funkciu starostu obce a teda musel mať vedomosť o tom, že nadobudnutie nehnuteľnosti zo strany
odporcu1nebolovsúladesozákonom.Zuvádzanéhojepotomzrejmé,žeanijedenzodporcovnemohol

titulom vydržania nadobudnúť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu a to z
titulu absencie ich dobromyseľnosti.

Napokon odvolateľ napadol i výrok o náhrade trov konania, keď je názoru, že súd v napadnutom
rozhodnutí neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa
právna služba týkala a teda z čoho vyvodil tarifnú hodnotu 1.165.000,- Eur, z ktorej následne stanovil

základnúsadzbutarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbysporu.Podľa§10ods.2vyhl.č.655/2004
Z.z.cenavecialebopráva,ktorýchsaprávnaslužbytýkamusíbyťurčenáprizačatíposkytovaniaprávnej
služby a v predmetnej veci iná hodnota vlastníckeho práva - predmetných nehnuteľností ako hodnota
predstavujúca ich kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice t.j. suma 186.664,28
Eur zistená nebola. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v predmetnej veci

preto predstavuje sumu 798,37 Eur a nie sumu 6.876,33 Eur, ako ju ustálil súd prvého stupňa.

K odvolaniu navrhovateľa sa prostredníctvom právneho zastúpenia vyjadrili odporcovia 1 až 4, ktorí
uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú za vecne správne a navrhujú ho odvolaciemu
súdu potvrdiť. Poukázali na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil otázku prípadného

vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, čo samo osebe postačuje na zamietnutie
návrhu a odôvodňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že ako odporcovia boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im predmetné
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrí. Ich dobromyseľnosť bola zachovaná po celú dobu od prevodu
vlastníckeho práva, až pokiaľ im nebol doručený návrh vo veci samej podaný navrhovateľom. Pri

zachovaní náležitej starostlivosti vychádzali zo zásady hodnovernosti katastra nehnuteľností, navyše
oprávnenosťichdržbysapocelúdobudržbyprezumuje.Prezánikdobromyseľnostidržiteľanepostačuje
akákoľvek námietka existencie jeho vlastníckeho práva. Musí ísť o takú námietku, z ktorej vyplýva
skutočnosť, ktorá je spôsobilá vyvolať objektívnu pochybnosť o tom, že držiteľovi veci vlastnícke právo
patrí. Takáto námietka sa musí týkať konkrétneho vlastníckeho práva, t.j. práva ku konkrétnej veci,

musí byť založená na dôvodoch, ktoré objektívne u držiteľa musia vyvolať pochybnosti o tom, že mu
vlastnícke právo k tejto veci patrí a musia byť známe vlastníkovi tej ktorej veci, nie následne jeho
právnemu predchodcovi a podobne... Pokiaľ ide o odvolateľom poukazované stretnutie v reštaurácii
Merkúr, kde malo byť zo strany obecných poslancov vytýkané B. X., že sa nedostal k majetku riadnym
spôsobom a že nehnuteľnosti nenadobudol v súlade so zákonom, ako aj k prejednávaniu otázky

neoprávneného nadobudnutia predmetných nehnuteľností na obecnom zastupiteľstve dňa 30.11.2009,
rovnako o potvrdenie svedkyňou B., že pán X. bol v čase, keď bol starostom obce vyzývaný, aby
záležitosti ohľadne pozemkov usporiadal a vyzvaný poslancom Q. Z. k tomu, aby vrátil pozemky za cenu,
za ktorú ich nadobudol, k týmto tvrdeniam uvádza, že nikdy nikto nešpecifikoval, akých nehnuteľností
sa mala eventuálna námietka, ktorá by mohla mať za následok stratu dobromyseľnosti, ktoréhokoľvek

z nich sa týkať. Navrhovateľ neuviedol a nešpecifikoval, v čom konkrétne mala spočívať akákoľvek
námietka vznesená voči nim do uplynutia doby vydržania, takýto dôvod nevyplynul ani z výpovede
žiadneho zo svedkov. Svedkovia síce tvrdili, že boli akési námietky k vlastníckemu právu k neoznačeným
nehnuteľnostiam voči odporcovi 2, žiadny z nich však neuviedol, aká bola podstata týchto námietok a v
čom spočívali. Následne sa odporcovia v súvislosti s uvádzaným vyjadrovali k jednotlivým svedeckým

výpovediam vo veci.

Podľa odporcov navrhovateľ nepreukázal ani neplatnosť kúpnej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici
č. N 8/02 a Nz 7/02 spísanej notárom JUDr. Michalom Irsákom dňa 11.1.2002. Podstatou sporu v prípade
schválenia predmetného prevodu nie je to, či tento úkon bol alebo nebol schválený, ale či vyhotovenie

listín obcou ako navrhovateľom argumentujúcim neplatnosťou, výlučne ním samotným vyhotovenej
listiny o právnom úkone bolo na požadovanej úrovni tak, aby spĺňalo formálne náležitosti, ktoré na takýto
právny úkon a jeho platnosť vyžadujú právne predpisy, resp. judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorá bola
v tejto otázke produkovaná, vo väčšej časti až po roku 2002, kedy prišlo k týmto úkonom. V danomprípade teda nie je dôvodom vzniku sporu pokus súkromných osôb, či firiem ukrátiť obec a zmocniť
sa obecného majetku, čo dalo za vznik pomerne rigoróznej judikatúre Najvyššieho súdu SR v záujme
ochrany verejných zdrojov, ale ide tu o pokus osôb konajúcich v mene obce, využiť prípadné vlastné

formálne chyby obce na odňatie majetku, ľuďom - osobám, ktoré ho riadne kúpili. Takýto výkon práv
a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov navrhovateľom bez právneho dôvodu zasahuje
do práva oprávnených záujmov odporcov a je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho
zákonníka a takémuto konaniu by súd nemal poskytnúť právnu ochranu. Poukázal na to, že kúpna
zmluva bola riadne schválená uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 11.2.2002 č. 39/OZ/2002, kde

v bode 2 obecné zastupiteľstvo schvaľuje predaj Lodenice podľa kúpnej zmluvy - notárska zápisnica N
8/02, Nz 7/02. Toto uznesenie je nepochybne určité, nakoľko odkazuje na konkrétnu notársku zápisnicu
ako kúpnu zmluvu, ktorú ako právny úkon schvaľuje, a v ktorej je presne špecifikované, čo je predmetom
prevodu a za akú cenu sa prevádza vlastnícke právo k predmetu kúpy. Uznesením č. 39/OZ/2002 z
11.2.2002 prišlo k schváleniu právneho úkonu, ktorým bolo nakladané s majetkom obce a to spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho obsahu. Pokiaľ ide o námietku v podanom odvolaní, že tento súhlas

obecného zastupiteľstva nebol predchádzajúcim súhlasom odvolávajúc sa na neskoršiu judikatúru NS
SRjetupotrebnéuviesť,žeNSSRvrámcisvojejjudikatúrydospelknázoru,žebezschváleniaprávneho
úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom vo vlastníctve obce obecným zastupiteľstvom nevznikol prejav
vôle spôsobilej založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, nakoľko schválenie
právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu

obce a to najmä vo vzťahu k posudzovaniu právneho úkonu obce správou katastra. V tomto smere
je potrebné požiadavku „predchádzajúceho súhlasu" obecného zastupiteľstva chápať vo vzťahu k
účinkom právneho úkonu, teda že účinky právnemu úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom obce a ktorý
vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva nemôžu, bez takéhoto predchádzajúceho súhlasu nastať.
Tomutonasvedčujeajznenie§9ods.2písm.a)zák.č.138/1991Zb.,podľaktoréhoschváleniuobecným

zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku. Zákon teda v
rozhodnom čase nevyžadoval predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na prevod nehnuteľného
majetku vo vlastníctve obce, ale schválenie zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce,
ako zákonnú podmienku, ktorej predchádzajúce splnenie je nevyhnutné pre nadobudnutie účinkov
tohto prevodu. Z uvádzaného je potom zrejmé, že zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva

z 11.2.2002 vo svoje prílohe obsahuje konkrétne znenie uznesenia obecného zastupiteľstva, ktoré
uznesenie bolo obecným zastupiteľstvom Obce Šintava schválené a ktoré spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosť o svojom obsahu, odkazom na konkrétnu listinu - notársku zápisnicu, v ktorej sú uvedené
všetky podstatné náležitosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, spĺňa náležitosti tohto právneho úkonu
a jeho schválenia tak z hľadiska formálnych, ale aj meritórnych náležitostí, ktoré schválenie právneho

úkonu predchádzalo nadobudnutie jeho účinkov. V tomto smere sú potom skutkové zistenia súdu prvého
stupňa a jeho právne závery správne.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd podrobne zdôvodnil, ako k nej dospel, keď súdu bol predložený
dôkaz o hodnote veci, o vlastníctvo ktorých sa vedie spor. Cena práva sa síce určuje ku dňu začatia

poskytovania právnej služby, nič však účastníkom konania nebráni aj v priebehu konania predložiť dôkaz
o jeho výške. Účastníci konania v tomto smere nie sú viazaní len desaťročie pred začatím konania
zadováženými znaleckými posudkami, ktoré logicky nemôžu preukazovať ceny nehnuteľností o viac
ako desať rokov neskôr. Účastníci konania môžu v priebehu konania preukázať hodnotu nehnuteľností
o vlastníctvo ktorých je vedený spor, čo z ich strany bolo aj vykonané a voči ktorému oceneniu

nehnuteľnostinavrhovateľnevzniesolžiadnurelevantnúnámietkuanijakýmspôsobomhonespochybnil.

Vzhľadom na uvádzané preto navrhujú odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania, ktorú
vyčíslia samostatným podaním.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f), písm. d) a f)), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
5dnívoprednaúradnejtabulisúdu(§156ods.3vspojenís§211ods.2 O.s.p.)avelektronickejpodobena webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005
Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu vo vzťahu k rozhodnutiu o veci samej nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v zamietajúcej časti vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Odvolanie navrhovateľa je dôvodné
len v časti rozhodovania o náhrade trov konania, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pretožeodvolacísúdpreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstavpokiaľideoskutočnostiprávne

rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, keď súd vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a ich vyhodnotením dospel i
k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu
prvého stupňa, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenie (i keď v aktuálnom znení a
nie v znení účinnom ku dňu rozhodnej právnej skutočnosti - rozhodnutia obecného zastupiteľstva č.
39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002, z ktorého znenia však vyplýva to isté právne posúdenie veci) a tieto i

správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. už iba odkazuje na správne a
presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v časti posudzovania uplatneného práva
navrhovateľa cez skúmanie platnosti zmluvy účastníkov zo dňa 11.1.2002 o prevode vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd ani s prihliadnutím na použité odvolacie argumenty nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa sa žiada dodať už iba nasledovné:

Skôr než odvolací súd pristúpi k zaoberaniu sa odvolacím dôvodmi navrhovateľa, jeho pozornosti
nemohlo uniknúť, že napriek tomu, že v danom prípade ide o určovací návrh na začatie konania, súd
prvého stupňa nezhodnotil naliehavosť právneho záujmu na žiadanom určení. Nakoľko sa v danom

prípade navrhovateľ domáha určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré právo sa
zapisuje do Katastra nehnuteľností SR, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má
byť súdne rozhodnutie určujúce právo zaznamenané do katastra a týmto spôsobom má byť dosiahnutá
zhoda medzi stavom právnym a zapísaným v Katastri nehnuteľností SR, čo pravdepodobne je aj
sporovým stranám zrejmé, keďže absencia naliehavého právneho záujmu nebola ako v prvostupňovom,

tak i v odvolacom konaní namietaná.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenými odvolacími dôvodmi bolo posúdiť,
či prvostupňový súd rozhodol správne, ak návrh navrhovateľa zamietol s odôvodnením platnosti kúpnej
zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Michalom Irsákom pod č. N 8/02, Nz 7/02

zo dňa 11.1.2002, ktorou boli prevedené sporné nehnuteľnosti navrhovateľom na odporcu 1.

Podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. (v znení účinnom v čase prevodu) schváleniu obecným
zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku.

Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o zmluvnom prevode nehnuteľného majetku obce nie je
autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší
ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne
účinky vyvolá však len vtedy ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne
v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým

účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je prevod nehnuteľného majetku, ktorý vyžadoval rozhodnutie
obecného zastupiteľstva (daný prípad), musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych
(prijatie uznesenia spôsobom stanoveným v zákone) ako aj z hľadiska meritórnych náležitosti, ktorého
jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť
o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné

zastupiteľstvo nerozhodlo o schválení takéhoto zmluvného prevodu a prijaté uznesenie nebolo pojaté
do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym
úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu.

Zmluvný prevod nehnuteľného majetku obce, o ktorom rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by

urobil len starosta bez platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzoval obec, pretože
by tu chýbal prejav vôle obce. Zmluvný prevod nehnuteľného majetku uskutočnený starostom obce,
ku ktorému sa vyžaduje rozhodnutie obecného zastupiteľstva, nemôže obec bez takéhoto rozhodnutiazaviazať, pričom takýto právny úkon starostu (bez súhlasu obecného zastupiteľstva) by ani nevyvolal
právne účinky.

Pokiaľ aj odvolateľ namieta, že nemôže súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa o jednoznačnom
prejave vôle obecného zastupiteľstva vyjadrenom v uznesení obecného zastupiteľstva č. 36/OZ-2001,
odvolací súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku takýto právny záver súdu prvého
stupňa z jeho rozhodnutia nezaznamenal. Predmetom skúmania súdom prvého stupňa bolo uznesenie
obecného zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002, ktorým bol schvaľovaný prevod nehnuteľného

majetkuobcenaodporcu1.Pokiaľsaajsúdprvéhostupňazaoberaluznesenímč.36/OZ-2001,tupotom
len v rovine konštatovania, že z tohto uznesenia vyplýva prejav vôle o prevode nehnuteľností tvoriace
areál Lodenice na odporcu 1, s tým že mala byť kreovaná komisia, ktorá mala pripraviť tento prevod
(do budúcna). Súd prvého stupňa následne aj sám konštatoval, že uvedené uznesenie nie je možné
považovať za rozhodnutie kolektívneho orgánu obce, ktorým by došlo k schváleniu konkrétneho predaja.

V danej veci, vzhľadom na uvádzané vyššie, bolo preto potrebné posúdiť a tým zároveň vysporiadať
sa so zásadnou odvolacou argumentáciou navrhovateľa, konkrétne či k schváleniu prevodu vlastníctva
nehnuteľného majetku obce mohlo dôjsť dňa 11.2.2002 prijatím uznesenia obecného zastupiteľstva
č. 39/OZ/2002, keď kúpna zmluva, spísaná vo forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Michalom
Irsákom pod č. N 8/02, Nz 7/02, bola uzavretá dňa 11.1.2002, čím podľa odvolateľa nadobudla nielen

platnosť ale aj účinnosť. Podľa navrhovateľa tu chýbal predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva k
prevodu nehnuteľného vlastníctva obcou. Odvolateľ nesúhlasil ani s tým, že by takýto súhlas vyslovený
v uznesení č. 39/OZ/2002, pri konkretizácii schvaľovaného právneho úkonu v ňom len odkazom na
uvedenú notársku zápisnicu, jednoznačne spĺňal požiadavku určitosti.

Nespornou v danom prípade zostáva požiadavka súhlasu obecného zastupiteľstva k prevodu
nehnuteľného vlastníctva obcou, ktorá jednoznačne vyplýva zo znenia cit. ust. § § 9 ods. 2 písm. a)
zákona č. 138/1991 Zb. (v znení účinnom v čase prevodu). Aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR
dospela k záveru, že bez schválenia právneho úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom obce obecným
zastupiteľstvom, nevznikne prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik

právneho vzťahu, ako bolo konštatované už vyššie. V tomto smere je však potrebné mať na zreteli, že
zákonodarca v právnej norme výslovne neuvádza, že k zmluvnému prevodu vlastníctva nehnuteľného
majetku obce sa vyžaduje predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva, zákonné ustanovenie
vyžaduje zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku schváliť obecným zastupiteľstvom. Preto
odvolací súd zhodne so stanoviskom procesnej strany odporcov zastáva ten právny názor, že právny

úkon starostu o prevode nehnuteľností do vyslovenia súhlasu obecného zastupiteľstva nenadobudne
právne účinky, preto potom možno uzavrieť, že každý vyslovený súhlas obecného zastupiteľstva vo
vzťahu k perfektnosti právneho úkonu možno považovať za predchádzajúci. Napokon podľa poznatkov
odvolacieho súdu k danej konkrétnej problematike sa judikatúra ešte nevyjadrila (súd má na mysli
schválenie právneho úkonu obecným zastupiteľstvom po uzavretí zmluvy).

Napokon v danom konkrétnom prípade za zmienku stojí aj to, že k súhlasu obecného zastupiteľstva
uznesením č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 došlo do jedného mesiaca od uzatvorenia zmluvy
dňa 11.1.2002, navyše keď uskutočnenie prevodu bolo predtým predbežne prerokované obecným
zastupiteľstvom dňa 29.10.2001, čo vyplýva aj z jeho uznesenia č. 36/OZ-2001, ktoré samozrejme

nie je možné považovať za platný súhlas s prevodom, ako na to správne odvolateľ aj poukázal, ale
určite z neho vyplýva pozitívna vedomosť obecného zastupiteľstva o takomto následnom úkone obce s
predbežným súhlasom so zamýšľaným prevodom. Navyše obecné zastupiteľstvo udelilo kvalifikovaný
súhlas k prevodu uznesením č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 ešte pred podaním návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, teda pred nadobudnutím jeho vecno-právnych následkov

(§133ods.2vspojenís§44ods.1Občianskehozákonníka).Podľanázoruodvolaciehosúduuznesenie
obecného zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 tak bolo spôsobilé zhojiť skutočnosť, že kúpna
zmluva v deň jej uzavretia nebola ešte obecným zastupiteľstvom kvalifikovane schválená.

Pokiaľ odvolateľ namietal aj to, že k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva na odporcu

1 nedošlo na zastupiteľstve konanom dňa 11.2.2002 aj pre rozpor s § 12 ods. 1 zák. č. 369/1990
Zb., pretože v programe rokovania obecného zastupiteľstva obsiahnutom i v pozvánke, ktorou bolo
zvolané predmetné zasadnutie obecného zastupiteľstva, nie je ako bod programu uvedené schválenie
zmluvného prevodu vlastníctva - predaja predmetných nehnuteľností odporcovi 1, odvolací súd uvádza,že ak obecné zastupiteľstvo prejedná aj doplnený bod programu zasadnutia, bez jeho zverejnenia na
úradnej tabuli, čím samé znížilo možnosť získať informácie o programe jeho zasadnutia, nejde o také
obmedzenie informovanosti, ktoré by v daných konkrétnych okolnostiach prípadu zasiahlo do podstaty

práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 3 ods. 2 písm. c) zák. č. 369/1990 Zb.,
keďže túto neinformovanosť namieta len samotná obec, ktorá prostredníctvom osôb na to oprávnených
zodpovedá za dodržanie zákonného postupu pri jeho zvolávaní. Navyše navrhovateľ mal možnosť podať
súdnu žalobu o nezákonnosť uznesenia obecného zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002, či
tak učinil už neuvádza.

Odvolateľ nesúhlasil ani s tým, že súhlas vyslovený v uznesení č. 39/OZ/2002, pri konkretizácii
schvaľovaného právneho úkonu len odkazom na uvedenú notársku zápisnicu, spĺňa požiadavku
určitosti. Pri posudzovaní tejto odvolacej námietky je potrebné vychádzať z nasledujúceho:

Prejav vôle je určitý a zrozumiteľný, a teda vôľa je prejavená v objektívne zistiteľnej podobe, pokiaľ je

obsah vôle objektívne zistiteľný výkladom z prejavu vôle, teda ak z prejavu vôle môže adresát na základe
výkladu tohto prejavu vôle vnímať prejavenú vôľu bez opodstatnených (rozumných) pochybností o jej
obsahu.

Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, ani z príslušnej judikatúry nevyplýva, že by vo vzťahu

k prejavom vôle obecných zastupiteľstiev, vyjadreným vo forme uznesení o schválení majetkových
úkonoch obcí, bolo vylúčené aplikovať pravidlá o výklade prejavov vôle - teda zisťovať obsah vôle
vyjadrený takýmto uznesením za použitia príslušných výkladových pravidiel.

Pravidlá výkladu prejavu vôle sú v právnych predpisoch vyjadrené vo vzťahu k výkladu právnych úkonov

(§ 35 Občianskeho zákonníka, § 266 Obchodného zákonníka). Nakoľko však právne úkony sú len
jediným z druhov prejavu vôle, tieto výkladová pravidlá sa použijú aj na výklad iných prejavov vôle -
napr. aj na výklad prejavu vôle obecného zastupiteľstva, vyjadreného v uznesení.

Uznesenie obecného zastupiteľstva je prejav vôle vyjadrený písomne, teda jazykovými prostriedkami.

Pre výklad prejavov vôle vyjadrených jazykovými prostriedkami platí pravidlo vyjadrené v § 35 ods. 2
občianskeho zákonníka, podľa ktorého „právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je
v rozpore s jazykovým prejavom". Súdna prax uvedené pravidlo interpretuje tak, že pri prejavoch vôle
vyjadrených jazykovými prostriedkami platí, že sa musia vykladať najskôr prostriedkami gramatickými (z

hľadiska možného výkladu pojmov), ale taktiež logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých
pojmov), či systematickými (z hľadiska začlenenia pojmov do celkových súvislostí, teda do štruktúry
celého právneho úkonu).

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov, obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvný prevod

konkrétneho majetku, a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aký prevod schvaľuje, čo je predmetom
prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Vychádzajúc zo znenia uznesenia
obecného zastupiteľstva zo dňa 11.2.2002, obecné zastupiteľstvo schválilo prevod podľa notárskej
zápisnice č. N 8/02, NZ 7/02. Odvolací súd pripúšťa, že text uznesenia č. 39/OZ/2002 výslovne
neobsahuje čo je predmetom schvaľovaného prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho

a za akú cenu, avšak pri skúmaní vôle prejavenej v tomto uznesení nie je možné vychádzať
len z doslovného gramatického výkladu textu uznesenia. Podľa odvolacieho súdu z logického,
systematického a teleologického výkladu uznesenia č. 39/OZ/2002 vyplýva nepochybný záver, že
vôľa obecného zastupiteľstva, vyjadrená v tomto uznesení, nepochybne zahŕňa súhlas s prevodom
zachyteným v konkrétnej označenej notárskej zápisnici, do ktorej bol spísaný právny úkon - kúpna

zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom 1 zo dňa 11.1.2012, predmetom ktorej bol prevod
sporných nehnuteľností. Obecné zastupiteľstvo tak schválilo konkrétny zmluvný prevod spísaný do
označenej notárskej zápisnice, ktorá sa tak stala nezameniteľnou, s ktorou obecné zastupiteľstvo bolo
podľa zápisnice z jeho priebehu oboznámené, čím sa potom stalo zrejmým aký prevod sa schvaľuje, čo
je predmetom prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Pokiaľ aj odvolateľ

poukazuje, že v skutočnosti uvádzaná notárska zápisnica, do ktorej bola spísaná kúpna zmluva zo
dňa 11.1.2002 - teda schvaľovaný právny úkon, na obecnom zastupiteľstve oboznamovaná nebola,
odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa takúto námietku nepovažuje za relevantnú (prípadnúzodpovednosť ponecháva na samotných hlasujúcich členoch obecného zastupiteľstva), tu navyše aj
vzhľadom na to, že táto skutočnosť zainteresovanými až doposiaľ namietaná nebola.

Odvolací súd zdôrazňuje, že z judikatúry súdov vyplývajú požiadavky, aby dôvody pre vyslovenie
absolútnej neplatnosti právnych úkonov boli kriticky skúmané, a aby takýto záver súdy vyslovovali len
v materiálne odôvodnených prípadoch. Takéto skúmanie nesmie byť formalistické alebo mechanické.
Táto požiadavka vyplýva zo zásady zmluvnej autonómie. Zásah štátu do súkromnoprávneho vzťahu
prostredníctvom vyslovenia jeho absolútnej neplatnosti zo strany súdu, má byť výnimočným opatrením

- súd musí prihliadnuť ku všetkým vzájomným vzťahom jednotlivých, do úvahy prichádzajúcich
argumentov a posúdiť ich váhu v konkrétnom prípade s ohľadom na špecifiká danej kauzy. Súd
nesmie tieto kritériá aplikovať mechanicky. Takýto postup dáva prioritu výkladu nie len právnych
úkonov, ale aj samotných zákonných ustanovení ktorý nevyvodzuje absolútnu neplatnosť zmluvy
(právneho úkonu), pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, pokiaľ sú možné oba výklady.
Vyššie uvedené princípy súdna judikatúra aplikuje aj v prípade výkladu zmlúv uzavretých obcami,

ktoré vyžadujú pre svoju platnosť schválenie obecného zastupiteľstva. Tu je možné poukázať aj na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 87/2004, v súvislosti s otázkou skúmania platnosti zmluvy
uzatvorenej obcou, podľa ktorého je nutné prihliadnuť na účel zákonného príkazu alebo zákazu, s
ktorým je skúmaný právny úkon potenciálne v rozpore. V prípade právnej úpravy vyžadujúcej schválenie
určitého majetkovoprávneho úkonu obecným zastupiteľstvom alebo radou obce je takýmto účelom

ochrana majetku obce pred nezodpovedným jednaním jednotlivca. Z tohto účelu vyplýva požiadavka,
že starosta obce nemôže platne vykonávať úkon závažným spôsobom ohrozujúcim majetok obce bez
platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, v danom prípade obecné zastupiteľstvo uznesením č.
39/OZ/2002 pochybnosti o patričnej ochrane majetku obce odstránilo, keďže ním obecné zastupiteľstvo
prevod obecného majetku schválilo. Ďalším výkladovým pravidlom, rešpektovaným aj pri skúmaní

platnosti zmluvy uzatvorenej obcou, ku ktorej bolo potrebné schválenie obecným zastupiteľstvom je
požiadavka právnej istoty a ochrany dobrej viery adresáta prejavu vôle. Tu Najvyšší súd ČR vo veci
sp. zn. 28Cdo/1067/2004 uzatvára, že prvoradým hľadiskom pre posúdenie, či nastali skutočnosti
odôvodňujúce odopretie platnosti konkrétnemu zmluvnému dojednaniu, nie je kvalifikácia jednej zo
zmluvných strán (obce), ale rešpektovanie dôsledkov vyplývajúcich zo systematického a historického

výkladu následkov rozporu právnych úkonov s právnymi predpismi, ako aj prvoradé rešpektovanie
princípu dobrej viery účastníka vo vykonaný prejav a z toho plynúca záväznosť takéhoto prejavu.
Podľa NS ČR zo systematického usporiadania následkov rozporu právnych úkonov s právnymi
predpismi možno nad všetku pochybnosť dovodiť aj úmysel zákonodarcu, ktorý dal prednosť výkladu
preferujúcemu vyjadrenú vôľu konajúcej osoby, pred výkladom, ktorý formalisticky hodnotí taký úkon s

prísnymi dôsledkami absolútnej neplatnosti. Navrhovateľ ešte pred sporným prevodom nehnuteľného
majetku z obce na odporcu 1 kúpnou zmluvu zo dňa 11.1.2002, prezentoval podľa uznesenia obecného
zastupiteľstva č. 36/OZ/2001 zo dňa 29.10.2001 zámer odpredaja sporných nehnuteľností odporcovi
1. Preto pokiaľ obecné zastupiteľstvo za tejto situácie uznesením č. 39/OZ/2002, i keď dodatočne po
uzatvorení kúpnej zmluvy, avšak ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, schválilo predaj sporných nehnuteľností, odporca 1 musel byť pochopiteľne presvedčený,
že po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam bude môcť na nich realizovať
svoj podnikateľský zámer.

Tu je potom potrebné uzavrieť, že v tomto smere sú skutkové zistenia ako aj právne závery súdu

prvého stupňa, podľa ktorých považoval kúpnu zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice č. N
8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.2.2002 za platný právny úkon, schválený na to zákonom zmocneným
orgánomobce,správnyminásledkaminespochybniteľnéhonadobudnutiavlastníckehoprávaksporným
nehnuteľnostiam odporcom 1 a následne potom aj odporcami 2 až 4, správne.

Ďalšie odvolacie argumenty navrhovateľa týkajúce sa rozhodnutia vo veci samej odvolací súd považoval
pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa
už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríkladrozhodnutiaÚSSRII.ÚS251/04,III.ÚS209/04,II.ÚS200/09apodobne).Naďalšiuirelevantnúargumentáciu navrhovateľa zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť
spôsob rozhodnutia, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej súd prvého stupňa pochybil pri vyčíslení náhrady trov konania
odporcov pozostávajúcich z odmeny za poskytnutie právnych služieb a náhrady hotových výdavkov
advokáta, keď neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých
sa právna služba týkala a teda z čoho potom vyvodil tarifnú hodnotu 1 165.000,- Eur, z ktorej následne
stanovil základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sporu, pričom poukázal aj na

znenie § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého cena veci alebo práva, ktorých sa právna služby
týkamusíbyťurčenáprizačatíposkytovaniaprávnejslužbyavpredmetnejveciináhodnotavlastníckeho
práva - predmetných nehnuteľností ako hodnota predstavujúca ich kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy
spísanej do notárskej zápisnice dňa 11.1.2002 t.j. suma 186 664,28 Eur zistená nebola, odvolací súd
poukazuje na nasledovné:

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v tomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti

elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Postup súdu odnímajúci
účastníkom možnosť konať pred súdom pritom podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)

tuzemských súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť) môže záležať ako v
porušení určitých procesných práv alebo postupov v konaní predchádzajúcom konečnému vyporiadaniu
sa súdu s problémom predostretým mu návrhom na začatie konania (v sporovom konaní žalobou), tak
i vo vadách tzv. finálneho produktu (čiže rozhodnutia, ktorým sa za riadneho chodu vecí má konanie
skončiť - spravidla rozsudku, ako aj v prejednávanej veci).

I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS
226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo

171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Korektným a ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia, ktoré sa podľa § 167 ods. 2 O.s.p.

pre nedostatok odchylnej úpravy náležitostí odôvodnení uznesení vzťahuje aj na rozhodnutia súdov
vydané v takejto procesnej forme (v ktorej súvislosti sa žiada podotknúť, že povahu uznesení majú aj
čiastkové výroky rozsudkov o trovách konania), pritom treba dospieť k záveru, že s už vyššie opísanými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,

tiež prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto
i rozpornosť (protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu
rozhodnutia a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých
mali byť tieto zistenia vyvodené.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie korešponduje s právom účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti súdu (na
strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutiapráve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov (ktorá skutočnosť je inak v prípade rozhodovania o trovách konania zvýraznená ešte aj

neprípustnosťou dovolania podľa § 239 ods. 3 O.s.p.). Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe
nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia
spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu tu potom nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že
práve opisovanou vadou trpel i napádaný rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ išlo o odvolaním
spochybňovanú časť o trovách konania.

Súd prvého stupňa totiž skutočne neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktorých sa právna služba týkala, určenú pri začatí poskytovania právnej služby, teda

z čoho potom vyvodil tarifnú hodnotu sporu práve vo výške 1 165.000,- Eur, z ktorej následne stanovil
základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Len z obsahu spisu možno vyvodiť,
že súd prvého stupňa pravdepodobne vychádzal z odporcami predloženého vyjadrenia k trhovej cene
nehnuteľností zo dňa 6.9.2013 adresovaného odporcovi 1 spoločnosťou OB - REAL s.r.o., ako prílohy
k vyčísleniu trov konania, doručeného súdu dňa 23.9.2013, s ktorým sa navrhovateľ v prvostupňovom

konaní ani nemal možnosť oboznámiť, keďže súd prvého stupňa o veci rozhodol na pojednávaní dňa
20.9.2013. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nie je zrejmé ani to, či tento listinný doklad
považoval súd prvého stupňa za odborné vyjadrenie v zmysle § 127 ods. 4 O.s.p., ak áno, nezdôvodnil,
či podávateľ vyjadrenia je vôbec spôsobilý na podanie takéhoto vyjadrenia o cene predmetu sporu a či v
prípade tohto vyjadrenia nie sú pochybnosti o jeho správnosti. V súvislosti s uvádzaným postom zostáva

nezodpovedaný ani priznaný nárok odporcov na náhradu trov konania za ohodnotenie predmetu sporu
v sume 300 Eur (?).

Odvolaciemu súdu tak neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. rozhodnúť o tejto
časti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, t.j. o náhrade trov konania spôsobom uvedeným vo

výroku tohto jeho rozhodnutia; nakoľko naprávanie pochybení súdu prvého stupňa odvolacím súdom by
bolo v skutočnosti nahrádzaním činnosti súdu prvého stupňa, ktoré by navyše za už vyššie naznačeného
stavu neprípustnosti dovolania (proti uzneseniam odvolacích súdov o trovách konania) malo i ďalší
nežiaduci následok v podobe porušenia práva účastníkov konania na prieskum správnosti riadne
odôvodneného rozhodnutia súdu aspoň na základe jedného (či už riadneho alebo mimoriadneho)

opravného prostriedku.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O.s.p. viazaný, opätovne rozhodnúť o otázke ostávajúcej predmetom konania aj po tomto
rozhodnutí odvolacieho súdu až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to

i s vyhotovením nového rozhodnutia s náležitým odôvodnením. V nadväznosti na zrušení napadnutého
rozsudku v časti náhrady trov konania, bude potom povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť i o
trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.