Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316204381
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5316204381.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobkyne: JUDr. X. Q., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX X., A. O. XXX, proti žalovanému:
Mesto Čadca, IČO: 00313971, so sídlom 022 01 Čadca, Námestie slobody 30, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., Vojtecha Tvrdého 17, 01001 Žilina, o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti čiastočnému
rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 8Cpr/1/2016-495 zo dňa 6. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd čiastočný rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým čiastočným rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v konaní o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy rozhodol nasledovne:
I. Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 31.
3. 2016, je neplatné.
II. Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce účinného ku dňu
založenia pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu pracovnou zmluvou (ku dňu 31.12.2010) a

vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
V danom prípade ide o žalobu podľa § 137 d/ CSP, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti
právneho úkonu, ktorým je v danom prípade okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou zo
strany žalovaného, ako právnej skutočnosti, pričom právo žalobkyne podať takúto žalobu vyplýva priamo
z osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade Zákonník práce. Lehota dvoch mesiacov na podanie
žaloby podľa § 77 Zákonníka práce, ktorá je v danom prípade lehotou prekluzívnou, bola žalobkyňou

dodržaná, žalobu podala včas.
Nesporné v tomto konaní bolo platné založenie (i jeho vznik) pracovného pomeru medzi stranami
pracovnou zmluvou zo dňa 31. 12. 2010, v ktorej bola ako druh práce uvedená pozícia žalobkyne
ako vedúcej Právneho oddelenia Mestského úradu v Čadci. Podľa pracovnej zmluvy vedúca právneho
oddelenia je teda pracovná pozícia, nie funkcia, preto podľa názoru súdu nemohol žalovaný žalobkyňu
odvolať.Žalobkyňanepodpísalanávrhdohody,nedošlotedakzmenepracovnejzmluvy.Pokiaľžalovaný

dôvodil interným predpisom, Pracovným poriadkom, ktorý upravuje vymenovanie a odvolanie, tu
súd poukazuje potom na rozpor s pracovnou zmluvou a samotným Zákonníkom práce upravujúcim
náležitosti pracovnej zmluvy, ktoré je možné meniť len dohodou. Interný predpis nemôže odporovať
zákonu. Zároveň nebolo zrejmé ani to, na základe čoho žalovaný žalobkyňu z funkcie odvolal a z čoho
mu vyplývalo oprávnenie odvolať žalobkyňu z funkcie bez uvedenia dôvodu. V tejto súvislosti súd na
okraj uvádza, že pokiaľ bola funkcia žalobkyne ako vedúcej právneho oddelenia dojednaná priamo

v zmluve ako druh práce, následné vymenovanie do tejto funkcie potom možno považovať teda za
nadbytočné. Aj pokiaľ by došlo k platnému odvolaniu z funkcie, neznamenalo by to, že zanikol pracovnýpomer, lebo ten bol dohodnutý na druh práce „vedúca oddelenia“. Súd však vo vzťahu k predmetu
sporu nepovažoval túto skutočnosť za relevantnú. Považuje však za potrebné uviesť, že pokiaľ bola
do funkcie vedúcej oddelenia vymenovaná iná osoba, ako to žalovaný tvrdil, vychádzajúc z pracovnej

náplne žalobkyne, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou jej pracovnej zmluvy, v rámci ktorej bola ako
druh práce dojednaná funkcia vedúcej právneho oddelenia, pričom z pracovnej náplne vyplýva, že na
základe splnomocnenia zastupuje žalovaného pred súdmi a ostatnými orgánmi v oblasti súdnych a iných
správnych konaní, možno sa domnievať, že táto pracovná náplň, vrátane zastupovania žalovaného
pred súdom, mala byť už v deň predchádzajúci súdnemu pojednávaniu vo veci 11C/90/2011, teda 9. 3.

2016, náplňou Ing. I. Y. ako nového vedúceho právneho oddelenia. Z listín predložených žalobkyňou,
konkrétne zo Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci a právnych služieb na č. l. 244 vyplýva, že dňa 10.
3. 2016 žalovaný splnomocnil na zastupovanie v uvedenom súdnom spore advokátku JUDr. Michaelu
Poláčkovú LLM, a to aj napriek tomu, že predchádzajúcim dňom vymenoval do funkcie vedúceho
právneho oddelenia Ing. I. Y.. Z konania žalovaného možno vyvodiť, že sám ním spôsoboval zmätok a
nejasnosti v pozíciách na pracovisku. Napokon, v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný

sám uvádza, že žalobkyňa vykonáva funkciu vedúcej právneho oddelenia Mestského úradu Čadca, čím
odporuje svojim vlastným tvrdeniam o tom, že ju z tejto funkcie odvolal.
Nesporné ďalej bolo doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni dňa 31. 3. 2016.
Spornoubolaplatnosťtohtoprávnehoúkonuavsúvislostisňouito,čipracovnýpomertrvá.Spoukazom
na uvedené súd zameral svoje dokazovanie. Dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalovaným v

okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorých vymedzil spolu 8, nie sú dôvodmi spôsobilými viesť
k ukončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru. Niektoré z dôvodov
súd nepovažoval za dostatočne skutkovo vymedzené a jeden z dôvodov sa dokonca netýkal vzťahu
žalobkyne a žalovaného, či správania sa žalobkyne, ale správania sa tretích osôb.
Ako prvým sa však súd zaoberal základným predpokladom platného skončenia pracovného pomeru

v súlade s § 74 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce, a to prerokovaním tohto právneho úkonu
(okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou) s príslušným odborovým orgánom. Súd
nemal jednoznačne a určitým spôsobom preukázané, čo konkrétne, teda ktoré konkrétne dôvody
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou boli prerokované odborovou organizáciou žalovaného.
Nemožno hovoriť o jednoznačnom splnení tejto podmienky, hoci žalovaný predložil listiny, z ktorých

vyplýva súhlas príslušnej odborovej organizácie. Nepreukázal však, že odborovej organizácií doručil
okamžité skončenie pracovného pomeru v takom znení, v akom ho následne doručil žalobkyni. V
tejto časti súd poukazuje na to, že o danej skutočnosti možno pochybovať aj vzhľadom k dátumu
žiadosti žalovaného o prerokovanie (29.3.2016), dátumu prerokovania žiadosti (30.3.2016) a dátumu
okamžitého skončenia pracovného pomeru (31.3.2016). Napokon, žalobkyňa rozporovala vierohodnosť

listín doručených žalovaným, ktoré sa mali týkať uvedenej skutočnosti, keď tvrdila a preukazovala, že
členovia odborovej organizácie, podpísaní pod záznamom z prerokovania, v deň, kedy mal byť tento
záznam vyhotovený, neboli všetci na pracovisku, napríklad Ing. I. Y. v uvedený deň (30. 3. 2016) čerpal
dovolenku. K tomuto tvrdeniu žalobkyňa doručila výpis z dochádzky v organizácii žalovaného, čím
spochybnila hodnovernosť listín predložených žalovaným (záznamu o prerokovaní). Hoci strana žalobcu

výpis z dochádzky predložený žalobkyňou spochybňovala, aj bez uvedeného dôkazu je súd toho názoru,
že tento predpoklad (prerokovanie odborovým orgánom) vyžadovaný zákonom nebol jednoznačne
splnený. Súd vychádzal z listu žalovaného zo dňa 29. 3. 2016 č. l. 152, označeného ako „Prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru“, v rámci ktorého bolo poukázané na dôvody závažného
porušovania pracovnej disciplíny žalobkyňou, avšak bez takej jednoznačnej konkretizácie, aká bola

následne obsiahnutá v samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru. Nebolo teda jednoznačne
preukázané splnenie zákonnej podmienky prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru a
jeho dôvodov odborovým orgánom.
Súd však skúmal aj ďalšie hmotnoprávne predpoklady pre uvedený spôsob skončenia pracovného
pomeru, zaoberal sa dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, vychádzajúc pritom z

listinných dôkazov predložených stranami sporu. Dôvody vymedzené žalovaným v okamžitom skončení
pracovnéhopomeruzodňa31.3.2016nepovažovalzadôvodyspôsobilévyvolaťtentospôsobskončenia
pracovného pomeru. Podľa názoru súdu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru má dôjsť
výnimočne a okamžite. V danom prípade výnimočnosť a okamžitosť necharakterizuje už samotný
počet dôvodov, časový odstup medzi nimi, poukazovanie na opakované neplnenie si pracovných

povinností žalobkyňou. Možno ním podľa názoru súdu zároveň postihnúť len zavinené porušenie
pracovnej disciplíny, teda úmysel žalobkyne chcieť porušiť pracovnú disciplínu. Nestačí zistenie, že
nebol dostatočne splnený určitý postup, či pokyn, tak, ako tvrdil žalovaný.Každý z dôvodov sám o sebe, ale ani všetky dôvody vo vzájomnej súvislosti, nie sú podľa názoru
súdu spôsobilé privodiť okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak tým, že ich žalovaný spojil,
možno sa domnievať, že žalovaný sa snažil týmto spôsobom vyvolať dojem tak závažného porušenia

pracovnej disciplíny, ktoré by okamžité skončenie pracovného pomeru odôvodňovalo. Súd poukazuje
aj na to, že vymedzené dôvody nemožno podradiť, nie sú upravené ani v Pracovnom poriadku
žalovaného, v ktorom sám žalovaný vymedzuje dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru,
resp. vymedzuje, aké konkrétne konanie považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ani jeden
z vymedzených dôvodov pod ne podľa názoru súdu nespadá. Keďže neboli naplnené tieto predpoklady,

súd sa intenzitou, závažnosťou dôvodov správania žalobkyne bližšie nezaoberal, nevykonával ani
iné dôkazy, považujúc to za nehospodárne. Aj vzhľadom k tomu, že dôvody okamžitého skončenia
pracovného pomeru nemožno dodatočne meniť, súd oboma stranami navrhnuté dôkazy, a to dôkazy
výsluchom svedkov, či pripojením spisov Okresného súdu v Čadci nevykonal, bol toho názoru, že za
daného zisteného skutkového stavu by to bolo nehospodárne, nakoľko vykonanie takýchto dôkazov by
nemohlo viesť k inému záveru súdu, nezmenili by sa nimi dôvody vymedzené v okamžitom skončení

pracovného pomeru. Ani výpoveď svedkov by dôvody vymedzené v okamžitom skončení pracovného
pomeru neovplyvnila. Zároveň súd poukazuje aj na to, že navrhovaní svedkovia sú v súčasnosti stále
zamestnancami žalovaného. Je teda viac, než pravdepodobné, že by vypovedali v jeho prospech.
Súd sa stotožnil aj s tvrdením žalobkyne týkajúcim sa osobného príplatku, ktorý jej bol vyplácaný
až do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Aj na základe tejto skutočnosti možno dospieť k

záveru, že pokiaľ by žalovaný nebol spokojný s plnením pracovných úloh žalobkyňou, resp. pokiaľ
by bolo pravdivé jeho tvrdenie o nielen neuspokojivom plnením pracovných povinností žalobkyňou,
ale aj o závažnom porušovaní týchto pracovných povinností a disciplíny, postupoval by v súlade s
pracovným poriadkom a ako prvé by uložil v rámci pripúšťajúcich sankcií, ktoré mal v pracovnom
poriadku interne upravené, napríklad odňatím osobného príplatku, či inými opatreniami (ako napríklad

v prípade zamestnankyne Ing. P. T., vo vzťahu ku ktorej bol vznesený návrh na odobratie osobného
príplatku vedúcou ekonomického oddelenia a oddelenia správy majetku na č. l. 357 spisu). Žalovaný
podľa názoru súdu v tomto spore neprodukoval dôkazy preukazujúce ani len takú skutočnosť, že by
v posledných 6 mesiacoch došlo k upozorneniu žalobkyne na porušovanie pracovnej disciplíny. Pokiaľ
predložil ako dôkaz upozornenie na neplnenie si pracovných povinností zo dňa 16. 2. 2015, vyhotovené

a podpísané Ing. S. X. (č. l. 200), v danom prípade je súd toho názoru, že jednak ide o upozornenie, ktoré
nespadá do 6 mesačnej lehoty pred okamžitým skončením pracovného pomeru a jednak podľa jeho
názoru nejde o upozornenie dané oprávnenou osobou. Žalovaný neprodukoval dôkazy k tomu, či bola
Ing. X. oprávnená a na základe čoho, resp. z čoho jej takéto oprávnenie vyplývalo, upozorniť žalobkyňu
na neplnenie si pracovných povinností. Podľa názoru súdu na takéto upozornenie je oprávnený priamo

štatutár žalovaného. Rovnako tak, pokiaľ predkladal žalovaný záznamy z gremiálnych porád, v rámci
ktorých mala byť upozorňovaná žalobkyňa na nedostatočné plnenie pracovných úloh, resp. pokynov
a tieto boli vyhotovené viac ako 6 mesiacov pred okamžitým skončením pracovného pomeru, podľa
názoru súdu rovnako nemôžu byť dôvodom skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom a v danom
prípade by nemohli byť ani dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

K jednotlivým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru súd aspoň v krátkosti uvádza
základné dôvody, pre ktoré vymedzené dôvody nepovažoval za dôvody pre tento spôsob skončenia
pracovného pomeru. Vo vzťahu k dôvodu 1/, s poukazom na oboma stranami tvrdené okolnosti konania
žalobkyne, ktorá roztrhala poverenie udelené jej žalovaným na zastupovanie žalovaného v súdnom
spore na Okresnom súde v Čadci, možno konštatovať, že sám žalovaný ju najskôr odvolal z funkcie

vedúcej právneho oddelenia (čo súd nepovažoval za správny, zákonný postup, aj vzhľadom k obsahu
pracovnej zmluvy sa v tomto smere súd stotožnil s tvrdeniami žalobkyne), potom ju poveril zastupovaním
v súdnom spore a následne po nej požadoval, aby mu spis vrátila, pričom je zrejmé, že žalobkyňa
poverenie roztrhala v čase, keď obom stranám bola známa skutočnosť, že žalovaný poveril vedením
právneho oddelenia inú osobu. Žalovaný teda sám svojím konaním spôsoboval zmätok a neistotu v

pozíciách na pracovisku. Možno povedať, že konanie žalobkyne bolo následkom tohto jeho konania, keď
žalobkyňa tak urobila (poverenie roztrhala) v obave z možných negatívnych následkov. Pokiaľ žalovaný
považoval túto skutočnosť za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré odvodňuje okamžité
skončenie pracovného pomeru, mal skončiť pracovný pomer so žalobkyňou hneď. Štatutár žalovaného,
primátor Mesta Čadca, sa o tejto skutočnosti dozvedel už dňa 9.3.2016.

K dôvodu 2/: dňa 14. 1. 2016 bola žalobkyni uložená povinnosť vypracovať návrh všeobecného
záväzného nariadenia s lehotou do 10. 2. 2016, pričom pokyn nesplnila ani po lehote. Žalobkyňa
preukazovala, že žalovaného kontaktovala viacerými elektronickými správami, v ktorých poukazovala na
neplnenie si povinností zo strany žalovaného, ktoré mu vyplývajú z konkrétnych všeobecne záväznýchprávnych predpisov, poukazovala na ukladanie pokynov nad rámec úloh, ktoré malo právne oddelenie
plniť v zmysle organizačného poriadku. Rovnako na nevykonateľné pokyny, či pokyny určené iným
oddeleniam a útvarom žalovaného, pričom sa zároveň domáhala odňatia niektorých úloh, ktoré

nespadalidokompetencieprávnehooddelenia,prípadneichdoplneniamedziúlohyprávnehooddelenia.
Žalovaný naopak neprodukoval tvrdenia, ktoré by tieto dôkazy predložené žalobkyňou vyvrátili. Netvrdil
a nepreukazoval, že by na to akýmkoľvek spôsobom reagoval a situáciu riešil, že by žalobkyňu upozornil
na to, aby svoju prácu vykonala aspoň v rozsahu spadajúcom do jej kompetencie, že na tom v takom
rozsahu trvá a uložil jej lehotu na odstránenie nedostatkov v jej práci, pokiaľ by splnenie tejto pracovnej

úlohy v stanovenom čase preto nestihla a podobne.
K dôvodu 3/: žalobkyňa sa dňa 11. 3. 2016 nedostavila na rokovanie, neospravedlnila sa, teda nesplnila
pokyn. Žalobkyňa preukázala potvrdením o emailovej správe č. l. 79 a 79 rub spisu, že oznámenie
o zmene termínu stretnutia, ktoré sa malo pôvodne konať o 12.00 hod. dňa 11. 3. 2016 a ktoré bolo
následne preložené na hodinu 12.30, bolo zobrazené na jej počítači (ako počítači príjemcu emailu) dňa
11. 3. 2016 o 14.03 hod., teda preukázateľne po čase, kedy sa malo stretnutie uskutočniť.

K dôvodu 4/: žalobkyňa sa nezúčastňuje na mestskom zastupiteľstve bez ospravedlnenia, rovnako
ani gremiálnych porád a pod. Žalobkyňa tvrdila a svoje tvrdenia preukazovala listinnými dôkazmi, že
pokiaľ sa nezúčastnila zastupiteľstva alebo gremiálnej porady, svoju neprítomnosť vždy ospravedlnila,
či už osobne alebo prostredníctvom svojej podriadenej zamestnankyne. Dôvodom nezúčastnenia sa
bola buď jej pracovná neschopnosť alebo účasť na pojednávaní pred súdom, na ktorých zastupovala

žalovaného ako stranu v súdnych sporoch. Poukazovala na to, že často krát bola zvolávaná gremiálna
porada prednostkou mestského úradu len niekoľko hodín pred jej konaním. Nebolo možné situáciu
zvrátiť. Žalovaný neprodukoval tvrdenia a dôkazy, ktorý by tvrdenia a dôkazy žalobkyne vyvrátil,
neprodukovaldôkazy,zktorýchbyvyplynulo,žejuupozornilnato,žesanezúčastnilačiužzastupiteľstva
alebo gremiálnej porady a že takéto konanie hodnotí ako porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný

dokonca nesporoval ani jej tvrdenie o tom, že porada, ktorá sa mala konať 26.2.2016, v čase, keď
mala žalobkyňa stretnutie s poslancom mestského zastupiteľstva JUDr. G., sa napokon nekonala. Podľa
názoru súdu sa žalovaný snaží vytvoriť dojem, že tu takýto dôvod bol.
K dôvodu 5/ a 6/, k prítomnosti rodinných príslušníkov na pracovisku v pracovnom čase, napádaniu
iných zamestnancov týmito osobami, tú súd poukazuje na nedostatočnosť špecifikácie, konkretizácie

dôvodu, najmä vo vzťahu k tomu, v akom smere sa mal týkať tento dôvod priamo žalobkyne, nakoľko z
neho vyplýva, že ide o správanie sa tretej osoby (napádanie iných zamestnancov a pod.). Pokiaľ ide o
prítomnosť rodinných príslušníkov žalobkyne na pracovisku, žalovaný neprodukoval dôkaz k tomu, že
by žalobkyňu na túto skutočnosť upozornil, že to hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
K dôvodu 7/: od 5. 2. 2016 do odvolania z funkcie nevykonala žalobkyňa finančnú kontrolu. Žalobkyňa

vo vzťahu k tomuto dôvodu tvrdila a preukazovala, že žalovaného obratom kontaktovala s tým, že ho
upozornila na nedostatočnú špecifikáciu finančných operácií, ktorých súlad mala overovať, zároveň na
to, že to absolútne nespadá do jej kompetencie, nakoľko právne oddelenie nemalo prístup k bankovým
účtom žalovaného a nemalo prehľad ani o príjmoch a výdavkoch, nakoľko táto kompetencia spadá
pod oddelenie ekonomické a správy majetku. Oznámila žalovanému, že listina - poverenie podpísané

primátorom žalovaného č. 1/2016 na vykonanie základnej finančnej kontroly zo dňa 5. 2. 2016 bola
vyhotovená a podpísaná mesiac a niekoľko dní po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 357/2015 o
finančnej kontrole, audite, na základe ktorej mala žalobkyňa dokonca so spätnou účinnosťou od 1. 1.
2016 vykonávať základnú finančnú kontrolu. Dňa 5. 2. 2016 bol žalobkyni doručený vzor týkajúci sa
vykonávania základnej finančnej kontroly, po ktorého doručení upozornila žalovaného na rozpor tohto

vzoru so zákonom o finančnej kontrole a audite. Dokonca upozornila aj priamu nadriadenú Ing. C. N.,
vedúcu oddelenia organizačno-administratívneho na rozpor doručeného vzoru, na rovnakú skutočnosť
upozornil aj podriadený žalobkyne Mgr. I. T.. Následne dňa 14. 3. 2016 bolo žalobkyni doručené
„Poverenieč.14/2016navykonaniezákladnejfinančnejkontroly„zodňa11.3.2016,ktorábolaprevzatá
rovnakého dňa Ing. I. Y.. V tomto poverení bol Ing. I. Y. poverený vykonaním základnej finančnej kontroly,

v rámci svojich kompetencií. Z tohto poverenia zároveň vyplýva, že sa ním ruší poverenie č. 1/2016 pre
žalobkyňu. Žalovaný k týmto skutočnostiam neprodukoval žiadne bližšie tvrdenia či dôkazy, ktorými by
tvrdeniaadôkazyžalobkynevyvrátil.Netvrdilanepreukázal,žebynavyjadreniežalobkyneprodukované
k povereniu č. 1/2016 reagoval a akým spôsobom. Rovnako z poverenia č. 14/2016 nevyplýva, z akého
dôvodu došlo k zmene v poverení vykonaním základnej finančnej kontroly na inú osobu.

K dôvodu 8/: žalobkyňa odmieta spolupracovať, neposkytuje súčinnosť, nepripravuje podklady a
pod., žalovaný neprodukoval konkrétnejšie tvrdenia a dôkazy k tomu, či si osvojil zistenia od iných
zamestnancov bez toho, aby to najskôr prerokoval so žalobkyňou, upozornil ju v tejto súvislosti naporušovanie pracovnej disciplíny a vyzval ju k náprave. Naopak, žalobkyňa tvrdila a preukazovala
spoluprácu s jednotlivými oddeleniami, ich vedúcimi, minimálne v elektronickej podobe (formou emailu).
Súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že žalovaný nedostatočne konkretizoval, v čom konkrétne

spočívaporušeniepracovnejdisciplínyžalobkyňou,atoajvzmyslePracovnéhoporiadku(podktoréjeho
bol jej správanie podraďuje), ktorú konkrétnu právnu normu, v ktorej konkrétnej časti, akým konkrétnym
spôsobom, správaním, porušila, nakoľko toto konanie preukazuje zamestnávateľ.
Pokiaľ teda žalovaný považoval správanie sa v jednotlivých bodoch samostatne, nielen vo vzájomných
súvislostiach, na ktoré poukazoval, za správanie žalobkyne, ktorým závažným spôsobom porušila

pracovnú disciplínu, mal bezprostredne potom, ako k takémuto správaniu došlo, resp. ako sa o ňom
dozvedel, pracovný pomer ukončiť, pokiaľ teda považoval v každom jednotlivom prípade správanie
žalobkyne za tak závažné, že by mohlo byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Súd je však toho názoru, že v žiadnom z vymedzených dôvodov nejde o tak závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko
ide o výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, ale ide o dôvody, ktoré by mohli byť dôvodom

pre skončenie pracovného pomeru iným spôsobom, napríklad výpoveďou, avšak ani pre tento spôsob
skončenia pracovného pomeru neboli produkované také dôkazy, ktoré by preukázali, že by žalovaný v
lehote 6 mesiacov predchádzajúcich tomu ktorému konkrétnemu konaniu (dôvodu) žalobkyňu písomne
upozornil a vyzval k odstráneniu prípadných nedostatkov. Napokon, vychádzajúc zo samotného
vyjadrenia žalovaného, tejto skutočnosti si bol a je vedomý. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu závažnosti

porušenia, tu súd poukazuje na to, že prihliada aj na okolnosti prípadu. Žalobkyňa na každý pokyn, či
výzvu reagovala, komunikovala, a to obratom, včas, upozorňovala žalovaného na rozpor, či nesúlad
jeho pokynov s právnymi predpismi, či na to, že splnenie jeho pokynu nespadá do jej kompetencie, preto
nemožno na jej strane hovoriť ani len o nedbanlivosti, zatiaľ čo žalovaný naopak nereagoval. Dokonca
nepoprel, že by žalobkyňa nereagovala na jeho pokyny, jej tvrdenia a ňou predložené dôkazy k nim

nevyvrátil.
Porušenie pracovnej disciplíny je podľa Pracovného poriadku žalovaného na čl. 158 buď menej závažné
alebo závažné. Sám zamestnávateľ v ňom vymedzil dôvody, ktoré považuje za hrubé porušenie
pracovnej disciplíny. Súd konštatuje, že v okamžitom skončení pracovného pomeru nejde ani o jeden
z takýchto prípadov. Žalovaný netvrdil a nepreukázal, že by bol vo vzťahu k žalobkyni prijal nejaké

iné opatrenia predtým, než s ňou okamžite skončil pracovný pomer, pokiaľ tvrdil, že bol s jej prácou
nespokojný dlhodobo a pokiaľ tvrdil, že žalobkyňa sa dopúšťala určitých konaní opakovane.

Na záver teda súd uvádza, že dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru by mohli byť
podľa jeho názoru dôvodmi pre iný spôsob skončenia pracovného pomeru, napríklad výpoveď z dôvodu

neuspokojivého plnenia pracovných úloh. Podmienkou by však bolo, že žalobkyňa ako zamestnanec
bola v posledných 6 mesiacov vyzvaná k odstráneniu nedostatkov a neodstránila ich, ani to však v
danom prípade preukázané nebolo. Žalovaný mal žalobkyňu upozorniť a vyzvať ju. Nesporné bolo, že
v posledných 6 mesiacov tak neurobil.
Na záver súd poukazuje tiež na to, že väčšina dôvodov uvedených žalovaným nenastala v období

dvoch mesiacov, odkedy sa žalovaný o nich dozvedel. Súd opakovane poukazuje na to, že okamžité
skončeniepracovnéhopomerucharakterizujeužajsamotnéoznačenietohtospôsobu,keďpodľanázoru
zamestnávateľ skončí pracovný pomer okamžite po tom, ako zistí alebo po tom, ako dôjde k závažnému
porušenie pracovnej disciplíny. Podľa názoru súdu teda dôvod by mal v čase tohto úkonu buď trvať,
alebo by mal nasledovať tento úkon bezprostredne po tom, ako dôvod nastal. V danom prípade súd

teda zohľadňoval aj lehotu, v ktorej môže zamestnávateľ dôvod uplatniť, teda lehotu 2 mesiacov, odkedy
sa dozvedel o takomto konaní zamestnanca, žalobkyne. Pokiaľ, ako žalovaný tvrdil, žalobkyňa závažne
porušovala pracovnú disciplínu opakovane a pracovný pomer s ňou okamžite neskončil, túto situáciu
nemohol reparovať okamžitým skončením pracovného pomeru zo všetkých dôvodov, ktoré kumuloval.
Mal žalobkyňu upozorniť, poskytnúť jej primeranú lehotu, v súlade so zákonom a pracovný pomer

v prípade neodstránenia nedostatkov v nej prípadne skončiť iným spôsobom, napríklad výpoveďou.
Zo všetkých uvedených dôvodov súd preto žalobe v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru ako dôvodnej vyhovel. Zároveň rozhodol, že pracovný pomer medzi stranami sporu
trvá.
Za hospodárne a dôvodné súd považoval v tomto spore rozhodnúť čiastočným rozsudkom, v súlade s §

213CSPnajskôroplatnostiprávnehoúkonuaotom,čipracovnýpomertrvástým,žeozvyškupredmetu
sporu, a to o náhrade mzdy uplatnenej žalobkyňou titulom nároku z neplatného skončenia pracovného
pomeru, vrátane trov tohto sporu, rozhodne po právoplatnosti čiastočného rozsudku, rozsudkom, ktorým
toto sporové konanie skončí.2. V zákonom stanovenej lehote proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný
prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu.Navrhovalodvolaciemusúdunapadnutýčiastočnýrozsudok

okresného súdu zmeniť tak, že žalobu žalobkyne v plnom rozsahu zamietne a žalovanému proti
žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením, alternatívne rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátit
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zdôrazňoval, že odvolanie z funkcie vedúcej oddelenia zo dňa 09.03.2016 s týmto sporom v podstate
nesúvisí bez ohľadu na to, či bolo zákonné alebo nezákonné. Predmetom sporu je okamžité skončenie
pracovného pomeru, ktoré nastalo dňa 31.03.2016, neplatnosť odvolania z funkcie zo dňa 09.03.2016.
Podľa názoru súdu vedúca právneho oddelenia bola pracovná pozícia dohodnutá v zmluve, nebola to
teda funkcia, preto z nej žalobkyňa nemohla byť odvolaná. Odvolanie z funkcie považuje za platné s

poukazom na ust. § 42 Zákonníka práce, § 6 pracovného poriadku a § 3, § 5 zák. č. 552/2003 Z.z.
Druh práce „vedúca právneho oddelenia“ nemohol byť medzi stranami dohodnutý bez vymenovania
do tejto funkcie. Bez ohľadu na túto skutočnosť podstatnou je v tejto veci pracovná náplň, a to či
žalobkyňa povinnosti z nej plynúce plnila alebo neplnila. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto
časti (bod 10.) sa javí ako nepreskúmateľný a činí tak nepreskúmateľným celé rozhodnutie. Na jednej

strane súd prvej inštancie tvrdí, že „vymenovanie“ do funkcie bolo nadbytočné, keďže sa malo jednať o
druh dohodnutej práce v zmluve, nie o funkciu, na druhej strane tvrdí, že žalobkyňa nemala povinnosť
zúčastniť sa pojednávania (dôvod 1. okamžitého skončenia pracovného pomeru), a to práve z dôvodu
jej odvolania. Súd si teda sám neustálil, pokiaľ sa týka prvého dôvodu okamžitého skončenia, či sa
žalobkyňa mala alebo nemala pojednávania zúčastniť, keďže absentuje jeho jasný a zrozumiteľný názor

na to, či si mala plniť pracovnú náplň alebo túto povinnosť nemala. Je zrejmé, že pojednávanie vo veci,
ktorého sa žalobkyňa odmietla zúčastniť, sa konalo dňa 11.03.2016, t.j. pred skončením pracovného
pomeru, a teda pracovná náplň, ktorá bola súčasťou (nezrušenej) pracovnej zmluvy platila bez ohľadu
na platnosť odvolania z funkcie, čo sama žalobkyňa potvrdila, keď uviedla, že nerozumie „čo má
funkcia vedúceho alebo prípadné odvolanie z nej spoločné so zastupovaním v konaní pred súdom“.

Súd nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že pracovný poriadok (interný predpis), ktorý upravuje
vymenovanie a odvolanie v rozpore so zákonom. Poukázal na ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce.
Žiadny rozpor so zákonom v pracovnom poriadku nemožno badať.
Trval na tom, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že osem dôvodov vymedzených
žalovanými je dôvodmi spôsobilými pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

Jednoznačne preukázal, čo konkrétne bolo predmetom rokovania s odborovou organizáciou a boli to
práve dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Zákon neurčuje konkrétny obsah
návrhu na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí z neho byť len jasné, čo sa
má prerokovať, aby bolo možné dôvody z listiny vyvodiť, aby významovo korešpondovali s dôvodmi
uvedenými v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo sa aj stalo. Z podania zo dňa 29.03.2016

je zrejmé, že sa prerokovanie malo týkať závažného porušenia pracovnej disciplíny, čo zodpovedá
dôvodom následne vymedzeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok NS SR 5Cdo 205/2007 zo dňa 22.02.2008.
Pokiaľ sa týka dochádzky predloženej žalobkyňou, jedná sa o nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemohol
byť s poukazom na čl. 16 ods. 2 CSP súdom vôbec zohľadnený. Tento dôkaz ako súkromnú listinu

účinne rozporoval a vôbec nie je zrejmé, ako mohla žalobkyňa prísť k výpisu z dochádzky ostatných
zamestnancov s tak značným časovým odstupom od jej neprítomnosti v práci. Takýmto konaním
žalobkyňa zverejnila citlivé osobné údaje daných osôb obsahujúce ich mená, priezviská, tituly, osobné
čísla, zaradenie na organizačnom útvare, príchody a odchody z práce, ako aj dôvody týchto odchodov,
a to bez ich súhlasu.

Pochybenie súdu nepriamo vyplýva aj z toho, že v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd
sámuvádza,žeskúmalajďalšiehmotnoprávnepredpokladypreuvedenýspôsobskončeniapracovného
pomeru. Má za to, že tak urobil práve pre prípad, že prerokovanie skončenia pracovného pomeruprebehlovsúladesozákonom,kčomunevedelzaujaťjednoznačnýnázor.Pretosazaoberalajsplnením
ďalších hmotnoprávnych predpokladov.
Odvolanie z funkcie, či už platné alebo neplatné, nemá vplyv na pracovnú náplň žalobkyne. Z jej

pracovnej náplne vyplývalo, že na základe splnomocnenia zastupuje mesto pred súdmi a ostatnými
orgánmi a v oblasti súdnych a iných správnych konaní. ...........je v tom, že žalobkyňa bola splnomocnená
na zastupovanie v spore, splnomocnenie roztrhala v dôsledku jej emocionálneho rozpoloženia po
odvolaní z funkcie a odmieta pokyn vykonať. Jedná sa o úmyselné porušenie pracovnej disciplíny. Jej
pracovná náplň bola platná, pričom je bežné, že na základe splnomocnenia zastupujú Mesto Čadca

pred súdom aj iní zamestnanci, a to vždy na základe druhu sporu a splnomocnenia. Správnosť tohto
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pripúšťa aj súd prvej inštancie, ktorý uviedol: „Pokiaľ
žalovaný považoval túto skutočnosť za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňuje
okamžité skončenie pracovného pomeru, mal skončiť pracovný pomer so žalobkyňou hneď“. Jedinou
zákonnou povinnosťou žalovaného však bolo skončiť pracovný pomer v lehote do 2 mesiacov, od kedy
sa o porušení dozvedel, čo aj urobil. Celú skutkovú situáciu ohľadom roztrhania poverenia a zavineného

porušenia pracovnej disciplíny mohli ozrejmiť navrhovaní svedkovia, čím by bolo preukázané, v akej
situácii k roztrhaniu došlo a bolo by zrejmé aj zavinené porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou.
V odôvodnení uvádza, že žalobkyňa nesplnila povinnosť vypracovať návrh VZN do 10.02.2016.
Žalobkyňa si však nesplnila túto povinnosť vypracovať v tomto dátume interné smernice, čím sa
súd vôbec nezaoberal a túto časť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nevyhodnotil

(dôvod 2. okamžitého skončenia). Príprava VZN mesta a vnútorných predpisov (interných smerníc) v
zmysle pracovnej náplne ako aj organizačného poriadku evidentne do kompetencie žalobkyne spadali
a odmietnutie plnenia takýchto úloh je zavineným porušením pracovnej disciplíny. Nesprávne tvrdenie
zamestnanca, že pracovná úloha nespadá do jeho pracovnej náplne nie je ospravedlnením, prečo úlohu
nevykonať a nie je povinnosťou zamestnávateľa, a by zamestnanca presviedčal o jej vykonanie. Súd

mal ohľadom tohto dôvodu vykonať dokazovanie smerujúce k tomu, či bolo alebo nebolo v pracovnej
náplni žalobkyne vypracovať návrh VZN a interných smerníc.
K dôvodu 3. okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že žalobkyňa mala už dňa 10.03.2016
vedomosť o tom, že stretnutie sa má uskutočniť dňa 11.03.2016 o 12.00 hod. a teda pokiaľ tvrdí, že
o presunutí rokovania nevedela, mala sa dostaviť v pôvodnom termíne o 12.00 hod., čo nevykonala.

Zavinene tak porušila pracovnú disciplínu, keď nemala záujem dostaviť sa ani na stretnutie, ktoré jej bolo
známe o 12.00 hod. Navyše potvrdenie o prečítaní e-mailu o 14.03 hod. neznamená, že ho žalobkyňa
nevidela skôr.
Dôvod 4. okamžitého skončenia pracovného pomeru - neúčasť na gremiálnej porade dňa 26.02.2016.
Pokiaľ súd uvádza, že nerozporoval tvrdenie žalobkyne o tom, že porada, ktorá sa mala konať dňa

26.02.2016 v čase, keď mala žalobkyňa stretnutie s poslancom mestského zastupiteľstva JUDr. G.
sa napokon nekonala. Vyjadrením k žalobe zo dňa 15.08.2016 súdu predložil záznam z gremiálnej
porady zo dňa 26.02.2016 spolu s prezenčnou listinou, z ktorej je zrejmé, že sa táto porada uskutočnila.
Súd tento dôkaz vykonal a nemohol tak ustáliť, že nesporoval tvrdenia žalobkyne. Predložil dôkaz
úplne vyvracajúci jej tvrdenie. V zmysle pracovnej náplne zo dňa 31.12.2010 sa žalobkyňa zúčastňuje

na poradách primátora, prednostky, asistenta prednostky na zasadnutiach a v zmysle bodu 13.
pracovnejzmluvyzodňa31.12.2010zamestnanecjepovinnýpodľapokynovzamestnávateľavykonávať
práce osobne, podľa pracovnej zmluvy, v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Žalobkyňa bola teda povinná zúčastniť sa gremiálnej porady osobne, čo jej vyplýva z pracovnej náplne,
a to napriek jej stretnutiu s JUDr. G., nakoľko takéto stretnutie nemajú pred účasťou na gremiálnych

poradách prednosť. Žalobkyňa však k primátorovi, napriek telefónu z jeho strany, nešla a osobne
nevykonala pokyn.
Dôvod 5., 6. okamžitého skončenia - súd tieto dva dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru
spojil aj napriek tomu, že sú odlišné, a to z dôvodu, aby vytvoril dojem náležitého odôvodnenia. Vyjadril
sa, že dôvod 6. - vulgárne správanie rodinných príslušníkov žalobkyne pri návšteve jej pracoviska

voči ostatným zamestnancom, nepovažuje ďalej za relevantný. Dôvod 5. okamžitého skončenia bol
daný. Podstatou závažného porušenia pracovnej disciplíny je, že zamestnanec nemusí byť vopred
upozorňovaný, ale je možné k okamžitému skončeniu pracovného pomeru pristúpiť. Sama žalobkyňa
pritom pripustila, že návštevy vybavovala. Časté zdržiavanie sa rodinných príslušníkov a priateľov
žalobkyne počas pracovnej doby v kancelárii žalobkyne, je porušením pracovnej disciplíny, a to v

zmysle § 11 ods. 2 písm. g/ pracovného poriadku. Poukázal na § 11 ods. 5 veta posledná pracovného
poriadku. Pokiaľ by k uvedenému konaniu došlo len raz, jednalo by sa o menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny a žalobkyňa by musela byť na uvedené konanie najprv upozornená. Vzhľadom k
neustálej prítomnosti rodinných príslušníkov a priateľa žalobkyne počas pracovnej dobe na pracovisku,konkrétne v kancelárii žalobkyne, dospel k záveru, že stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny v
tomto konkrétnom prípade je taký, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a teda nebolo
potrebné žalobkyňu na túto skutočnosť osobitne upozorňovať. Správanie žalobkyne bolo aj porušením

etického kódexu zamestnanca Mesta Čadca. Ohľadom tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru navrhoval vypočuť svedkov, ktoré mal súd vykonať.
Dôvod 7. okamžitého skončenia - žalobkyňa nesplnila ani jednu úlohu stanovenú v poverení, a to ani
do termínu 11.03.2016, kedy poveril úlohami stanovenými v uvedenom poverení Ing. I. Y. (asistenta
prednostky) poverením č. 14/2016 zo dňa 11.03.2016. Skutočnosť, že sa opäť žalobkyňa snažila vyhnúť

plneniu pracovných úloh účelovými tvrdeniami, že úlohy dané v pokyne nespadajú do jej kompetencie,
preukázal v konaní. Dané poverenie sa týkalo súdnych a exekučných poplatkov, výdavkov podľa
právoplatných rozhodnutí, finančných operácií súvisiacich s kúpou a predajom majetku, príjmovými
finančnými operáciami za vymožené pohľadávky mesta. Uvedené úlohy spadajú pod úlohy právneho
oddelenia, a teda žalobkyne. Riadne nesplnenie pokynu je v zmysle ustálenej judikatúry závažným
porušením pracovnej disciplíny a úmyselné neplnenie pokynov je možné pozorovať práve v tom, že

žalobkyňa aktívne a úmyselne odopierala plnenie týchto úloh, o čom sa ma predložila e-mailovú
komunikáciu. Zdôraznil, že žalobkyňa poukazovala na to, že úlohy, ktoré jej boli dané nemá riešiť právne
oddelenie, nejde však o právne oddelenie, ale o žalobkyňu, ktorá má v pracovnej náplni špecifikované
úlohy, a to aj tak, že „plní ďalšie úlohy podľa pokynov primátora, prednostky, asistenta prednostky“.
Žalobkyňapodľavyjadreniazamestnancovoddeleniaimpriamozakázalaplniťúlohyoddelenia,preberať

a plniť príkazy vedenia mesta bez jej súhlasu, spisovú agendu odstúpenú z príslušného oddelenia na
ďalšie právne riešenia a kroky. Uvedené je závažným porušením pracovnej disciplíny. Týchto svedkov
navrhol vypočuť, avšak vypočutí neboli.
Dôvod 8. okamžitého skončenia - zamestnávateľ nemá pri okamžitom skončení pracovného pomeru
zákonnú povinnosť zamestnanca na niečo upozorňovať. Na preukázanie naplnenia dôvodu 8.

okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhol výsluch svedkov. Súd dokazovanie výsluchom
svedkovnevykonal,apretonemôžeuviesť,žedôkazyneprodukoval.Žalobkyniumožnilpredložiťdôkazy
na preukázanie jej tvrdení o spolupráci s ostatnými oddeleniami, ktoré vykonal, jemu však výsluch
svedkov neumožnil.
Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru riadne konkretizoval, a to aj v zmysle pracovného

poriadku. Súd vôbec nekonkretizuje, ktoré dôvody nemali byť dostatočne vymedzené, len všeobecne
konštatuje nedostatočné vymedzenie všetkých. V rozpore so zákonom vykladá pojem okamžité
skončenie pracovného pomeru tak, že zamestnávateľ má pracovný pomer skončiť „bezprostredne“.
V odôvodnení rozhodnutia (bod 24.) mení jeho skutkové tvrdenia, čo nie je dovolené v zmysle CSP,
nakoľko by sa jednalo o zmenu v skutkových tvrdeniach, na ktorú sa neprihliada. Súd prvej inštancie sa

dopustil vadného konania (bod 25. odôvodnenia), v zmysle ktorého súd dotvára zákonné predpoklady
okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Trval na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru z jeho strany voči žalobkyni bolo uplatnené
v 2-mesačnej lehote a nie „bezprostredne“ ako uvádza súd prvej inštancie. Dôvodnosť jednotlivých
bodovokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerupreukazovalakoajdôvodnosťvykonaniatohoktorého

dokazovania. Na vykonaní navrhovaného dokazovania trvá nakoľko má relevanciu pre náležité zistenie
skutkového stavu. Nesprávnosť postupu súdu spočíva v tom, že sa vôbec nezaoberal intenzitou
a závažnosťou dôvodov správania sa žalobkyne pri posudzovaní tých ktorých dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ súd uvádza, že „navrhovaní svedkovia sú v súčasnosti stále
zamestnancami žalovaného, je teda viac než pravdepodobné, že by vypovedali v jeho prospech“ je

uvedená argumentácia v hrubom rozpore s právom na spravodlivý proces a prezumuje nepravdivosť
výpovede svedkov.
Vzhľadom k mnohým vadám, či už skutkovým alebo právnym, ktoré rozhodnutie súdu vykazuje,
konštatuje, že došlo k porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces. Pochybenie súdu v právnom
posúdení možno badať aj v tom, že na ukončenie pracovného pomeru aplikoval zák. č. 311/2001 Z.z.

účinný do 31.08.2011. Podľa uvedeného hmotno-právneho predpisu sa posudzuje len vznik pracovno-
právneho vzťahu, jeho zánik musí byť v súlade so zákonom účinným v čase, kedy došlo k zániku. Tak
založil vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď použil nesprávnu právnu normu, t.j. zákon účinný
v čase 31.08.2011, nie zákon účinný ku dňu zániku pracovno-právneho vzťahu.

3. K odvolaniu žalovaného proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie
žalobkyňa. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdiť
ako vecne správny. Vo svojom vyjadrení uviedla, že odvolanie žalovaného obsahuje nepravdivé,
nezmyselné, účelové, zavádzajúce a skutočnosť prekrúcajúce tvrdenia odporujúce dôkazom založenýmv súdnom spise, dokonca prekrúcanie všeobecne záväzných právnych predpisov a iných predpisov a
ich obsahu, obsahuje nové doposiaľ neuvádzané, nepravdivé, účelové skutkové tvrdenia, či nepravdivé
popretie jej v konaní preukázaných skutkových tvrdení, a to v rozpore s ust. § 153 a § 154 CSP.

Opätovne uviedla skutočnosti uvádzané v jej podaniach a prednesoch na pojednávaniach pred súdom
prvej inštancie.
V ďalšej časti, vzhľadom na rozsiahly obsah súdneho spisu, obsah odvolania žalovaného, zhrnula jej a
žalovaného podania, aby z nich bolo zrejmé, vo vzťahu k odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným
v odvolaní žalovaného ako žalovaný nerešpektoval a nedodržiaval ustanovenia Civilného sporového

poriadku ani v ich medziach uložené pokyny Okresného súdu Čadca.
K podanému odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu a k uplatnenému odvolaciemu
dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP uviedla, že okresný súd postupoval v súlade s právnymi
predpismi a umožnil žalovanému uplatňovať jeho procesné práva a poprela tvrdenie žalovaného,
že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný súd

riadne doručoval žalovanému všetky podania, riadne ho predvolal na pojednávania. To, že nepristúpil k
výsluchu navrhovaných svedkov zo strany žalovaného nemožno považovať za znemožnenie uplatňovať
si procesné práva, pretože súd sám rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, pričom okresný
súd dostatočne zistil rozhodujúce skutočnosti z obsahu súdneho spisu, a to z listinných dôkazov
predložených ňou a žalovaným ako aj ich tvrdení a v takom prípade považoval vykonávanie ďalších

dôkazov za nehospodárne a nadbytočné.
Konanie pred súdom nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, nakoľko okresným súdom nebolo porušené žiadne ustanovenie CSP. Má za to, že okresný súd
prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo a postupoval v súlade s ust. § CSP. Na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Na zistený skutkový stav aplikoval

správnu právnu normu, ktorej obsah taktiež interpretoval správne. Výhrady žalovaného k postupu
a záverom okresného súdu uvedené v odvolaní vychádzajú z toho, že žalovaný prekrúca závery
okresného súdu uvedené v čiastočnom rozsahu, vytrháva z kontextu jednotlivé vety z odôvodnenia
čiastočného rozsudku a spája ich podľa toho ako mu to vyhovuje. Rovnako žalovaný narába aj s jej
tvrdeniami, či s obsahom právnych predpisov. Žalovaný sa jej potreboval ako zamestnankyne zbaviť,

pretostačilospísaťlistinu,uviesťvnejakékoľveknezmyselnétvrdeniaadoručiťjejto.Svojcieľdosiahola
podaním odvolania žalovaného len naťahuje čas, keďže vie, že svoje účelové, nepravdivé a nezmyselné
tvrdenia v konaní nepreukázal ani preukázať nemôže, nakoľko mali slúžiť len na to, aby poškodili jej
dobré meno a dobrú povesť a viesť k skončeniu pracovného pomeru. Nepravdivosť a účelovosť jeho
tvrdení bola navyše preukázaná aj listinnými dôkazmi, ktoré predložil on sám. Žalovaný dokonca svojimi

tvrdeniami sám vyvracal svoje skoršie tvrdenia, jeho tvrdenia boli nestále. Dokonca počas konania,
pod ťarchou ňou predložených listinných dôkazov, už v zastúpení svojim právnym zástupcom uznal
neodôvodnenosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď 2 z 8 absurdných bodov uvedených
v liste žalovaného označenom ako Okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce vzal späť a viac na nich netrval, čo taktiež svedčí o účelovosti jeho konania voči nej.

Právny zástupca žalovaného pred pojednávaniami inicioval mimosúdne riešenie sporu, podľa jej názoru
taktiež len z dôvodu, že si bol ako osoba s právnickým vzdelaním vedomý, že žalovaný svoje nepravdivé
tvrdeniaprotinejpoužillennato,abysajejzbavilanemôžeichpreukázaťvzhľadomnaichnepravdivosť,
a preto bolo jedinou možnosťou ako dosiahnuť pôvodný cieľ žalovaného, uzavretie mimosúdnej dohody
s ňou, ktorej predmetom by bolo skončenie pracovného pomeru, ako je to zrejmé aj z návrhu „Dohody o

skončení pracovného pomeru“ zo dňa 11.10.2017, keďže jediné, čo bolo v návrhu mimosúdnej dohody
zo strany žalovaného jednoznačné, bolo práve skončenie pracovného pomeru, ktoré malo nastať ku dňu
31.10.2017,pričomtakmervšetkyostatnéustanoveniabolineurčité,nekonkrétne,obsahovalinesprávne
dátumy a iné nepravdivé údaje, či nešpecifikované nároky. Žalovaný v tomto návrhu dohody uviedol aj to,
že dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru, ku ktorému došlo dňa 31.03.2016 dané neboli.

K tvrdeniam uvádzaným v podanom odvolaní zo strany žalovaného uviedla, že považuje názor
okresného súdu za správny v tom, že ju žalovaný nemohol odvolať a teda ani dňa 09.03.2016
neodvolal z funkcie vedúcej právneho oddelenia Mestského úradu Čadca, ktorú vykonávala od vzniku
pracovného pomeru, t.j. od 03.01.2011 až do neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru,
t.j. do 31.03.2016. Listinnými dôkazmi - pracovnou zmluvou a pracovnou náplňou bolo preukázané,

že medzi stranami sporu pracovný pomer bol založený dňa 31.12.2010 a vznikol dňa 03.01.2011 s
druhom práce „vedúca oddelenia právneho Mestského úradu Čadca“ na dobu neurčitú so skúšobnou
dobou 3 mesiace. Návrh pracovnej zmluvy i pracovnej náplne pripravoval žalovaný. K zmene pracovnej
zmluvy a pracovnej náplne nikdy nedošlo. Z obsahu pracovnej zmluvy je teda zrejmé, že ju žalovanýúčinne odvolať nemohol a neodvolal. Citované ustanovenia žalovaným sa totiž vzťahujú len na vedúcich
zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu - primátora Mesta Čadca, čo nebol
a nie je jej prípad, čoho by si mal byť žalovaný vzhľadom na citované ust. § 6 ods. 1 pracovného

poriadku zamestnancov Mesta Čadca zo dňa 19.03.2013 vedomý. Zrejmým dôkazom jej tvrdenie
pracovná zmluva zo dňa 31.12.2010 a právne irelevantná listina označená ako „vymenovanie“ až zo
dňa 03.01.2011.
Na rozdiel od žalovaného má za to, že okresný súd dospel k správnemu záveru, že dôvody vymedzené
žalovaným v liste žalovaného zo dňa 31.03.2016 označenom ako „Okamžité skončenie pracovného

pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP“ nie sú dôvodmi spôsobilými pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, a to aj preto, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli
dostatočne skutkovo vymedzené a jeden z týchto dôvodov sa dokonca netýkal jej, ale tretích osôb. Je
absurdné, že žalovaný tvrdí, že okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, keď svojim postojom v tomto
spore dával najavo, že si zjavne bol vedomý toho, že nedostatočne skutkovo vymedzil údajné dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže vo svojich podaniach neustále tieto dôvody menil,

dopĺňal ako aj v odvolaní žalovaného, a to aj napriek tomu, že je to neprípustné, nezákonné.
Žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť ako zamestnávateľ, vopred prerokovať okamžité skončenie
pracovnéhopomerusozástupcamizamestnancov,t.j.SlobodnouodborovouorganizácioumestaČadca,
čo je zásadným dôvodom, pre ktorý je okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31.03.2016
neplatné. Splnenie si tejto povinnosti je hmotno-právnou podmienkou platnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Žalovaný sa počas konania vyjadril len všeobecne, že má za to, že „formálne“
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru boli splnené a dodatočne predložil okresnému
súdu účelovo vyhotovené listiny. V odvolaní uviedol nové, no opäť nepravdivé tvrdenia, spochybnil ňou
predložené listinné dôkazy, a to výpisy dochádzky zamestnancov žalovaného za dni bezprostredne pred
okamžitým skončením pracovného pomeru a za deň okamžitého skončenia pracovného pomeru s ňou.

Jeho konštatovanie svedčí len o jeho neznalosti, nekompetentnosti a o sústavnej snahe osočovať jej
osobu. To ako veľmi ho zaskočilo, že odhalila a preukázala ešte aj toto jeho klamstvo, to je nepravdivé
tvrdenie o tom, že vopred prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru, hoci neprerokoval,
o ktorom bol presvedčený, že ho neodhalí, resp. nepreukáže. To, že tieto listiny predložil až na
pojednávaní dňa 06.11.2017 bolo v súlade s ust. § 320 CSP a zároveň bolo súčasťou jej obrany

proti zákernosti a klamstvám žalovaného. Mala ich v úmysle predložiť až počas prípadného výsluchu
zástupcov zamestnancov, ktorí sa podľa listiny zo dňa 30.03.2016 ako členovia výboru Slobodnej
odborovej organizácie mesta Čadca záhadne „zúčastnili“ rokovania, ktoré sa vôbec nekonalo a rovnako
záhadne sa nekriticky stotožnili, na základe údajnej žiadosti žalovaného zo dňa 29.03.2016, ktorá
však v tom čase vôbec neexistovala s nešpecifikovaným súhrnom vymenovaných skutkov, ktorých

sa mala dopustiť, ktoré žalovaný uviedol ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru s
ňou a tým sa len usvedčili z vopred pripraveného zákerného komplotu proti jej osobe. Zdôraznila, že
výpisy dochádzky zamestnancov žalovaného, ktoré založila do spisu, žalovaný vôbec nespochybnil.
Uvedenými výpismi bolo preukázané, že predseda výboru Slobodnej odborovej organizácie mesta
Čadca pôsobiacej a zasadajúcej na pracovisku u žalovaného Ing. I. Y. čerpal dovolenku a nebol vôbec

na pracovisku prítomní, a to ani dňa 29.03.2016, kedy údajne bola Slobodnej odborovej organizácii
mesta Čadca doručená žiadosť žalovaného o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
s ňou ani dňa 30.03.2016, kedy údajne bolo prerokované okamžité skončenie pracovného pomeru
a vyjadrený súhlas, čo je dôkazom toho, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného
pomeru dňa 30.03.2016 vôbec nedošlo a listiny boli vyhotovené žalovaným dodatočne, aby formálne

splnili zákonné podmienky pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti
poukázala na závery okresného súdu uvedené v odôvodnení rozhodnutia týkajúce sa hmotno-právnej
podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. prerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru v súlade s ust. § 74 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru
Najvyššieho súdu SR. Žiadosť žalovaného zo dňa 29.03.2016 o prerokovanie okamžitého skončenia

pracovného pomeru údajne doručenej Slobodnej odborovej organizácii mesta Čadca dňa 29.03.2016
mala obsahovať náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru stanovené v ust. § 70 Zákonníka
práce v znení účinnom do 17.06.2016. T. j. dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru museli
v nej byť pravdivo, riadne a jednoznačne skutkovo vymedzené tak, aby ich nebolo možné zameniť s
inými dôvodmi a nesmeli sa dodatočne meniť. Uvedená žiadosť žalovaného tieto náležitosti neobsahuje

a nebol k nej priložený ani žiaden návrh okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jej mal byť
následnedoručenýaužvôbecnielistžalovanéhozodňa31.03.2016 označenýako„okamžitéskončenie
pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP“ keďže dňa 29.03.2016 ešte ani neexistoval.Žalovaný nedodržal zákonný postup, čo má za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru.
K dôvodu 1. okamžitého skončenia pracovného pomeru sa podrobne vyjadrovala vo svojich podaniach s

tým, že sa žiadneho porušenia pracovnej disciplíny nedopustila, žalovaný sa k dôvodu 1. vyjadroval, kde
neprípustne menil a dopĺňal tento údajný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a prekrúcal
skutočnosť. Relevantné dôkazy nepredložil žiadne. Opakovane uviedla všetky skutočnosti týkajúce sa
bodu 1. okamžitého skončenia pracovného pomeru.
K dôvodu 2. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na svoje podrobné vyjadrenia.

Žalovaný opätovne menil a dopĺňal tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a relevantné
dôkazy nepredložil žiadne. Poukázala na podrobné vyjadrenia podania k uvedenému bodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru.
K dôvodu 3. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na svoje podrobné vyjadrenia
v priebehu konania s tým, že žalovaný nepredložil opätovne žiadne relevantné dôkazy. Opísaného
porušenia pracovnej disciplíny sa v žiadnom prípade nedopustila.

K dôvodu 4. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na podrobné vyjadrenia vo svojich
podaniach s tým, že žalovaný uvedený dôvod vzal späť s výnimkou jej neúčasti na gremiálnej porade
dňa 26.06.2016. Relevantné dôkazy nepredložil žiadne.
K dôvodu 5. a 6. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na jej podrobné vyjadrenia a
podania.Uvedenédôvodyokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerujupobúriliúplnenajviac.Žalovaný

zastúpený právnym zástupcom žalovaného dôvod 6. okamžitého skončenia pracovného pomeru vzal
späť v celom rozsahu.
K dôvodu 7. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázal na podrobné vyjadrenia v jej
podaniach. Žalovaný opakovane uvádzal, že si neplnila svoje pracovné povinnosti tak ako to
uviedol už v liste žalovaného zo dňa 31.03.2016 označenom ako okamžité skončenie pracovného

pomeru. Relevantné dôkazy nepredložil žiadne. Neuviedol konkrétne, aký právny predpis, aké
konkrétne ustanovenia údajne porušila. Nedostatočne, nejasne, neurčito skutkovo vymedzil tento dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo už nemôže konvalidovať.
K dôvodu 8. okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na svoje podrobné vyjadrenia
v podaniach. Žalovaný dôvod 8. opätovne dopĺňal a menil, čo je neprípustné, relevantné dôkazy

nepredložil žiadne. Neuviedol konkrétne, aký právny predpis, aké konkrétne ustanovenie mala údajne
porušiť. Nedostatočne, nejasne, neurčito a nepravdivo skutkovo vymedzil aj tento dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru.
Žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje správne závery okresného súdu, pričom práve žalovaný
ako zamestnávateľ bol povinný preukázať, že z jej strany došlo k závažnému porušeniu pracovnej

disciplíny,čovšaknepreukázalanipreukázaťnemôže,nakoľkosivždyriadneplnilapracovnépovinnosti,
dodržiavala pracovnú disciplínu, čo na rozdiel od žalovaného preukázala množstvom listinných dôkazov.
Žalovaný v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.
Žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje závery okresného súdu o tom, že žalovaný tvrdil, že dlhodobo
viac než rok porušovala pracovnú disciplínu no nijakým spôsobom ju na to neupozornil a nevyzval ju na

odstránenie údajných nedostatkov, ani s ňou neskončil pracovný pomer, a to ani okamžitým skončením
pracovného pomeru ani výpoveďou. Žalovaný prekrúca závery okresného súdu a dokonca ho obviňuje
z toho, že mení jeho skutkové tvrdenia. Pritom sám žalovaný produkoval iné skutkové tvrdenia ako
produkuje v odvolaní, na čo upozornila v úvode svojho vyjadrenia, nakoľko tým porušuje ust. § 153 a
§ 154, § 366 CSP.

Okresný súd vychádzal z listinného dôkazu predloženým žalovaným, t.j. pracovného poriadku
zamestnancov Mesta Čadca zo dňa 19.03.2013. Aj tento listinný dôkaz preukazuje, že nijakým
spôsobom u žalovaného neporušila pracovnú disciplínu, a to ani menej závažne a už vôbec nie závažne.
Žalovaný týmto listinným dôkazom len potvrdil, že uvádzal nepravdivé tvrdenia, ktoré si zároveň sám
vyvrátil. Tvrdil, že dlhodobo porušovala pracovnú disciplínu, netvrdil ani nepreukázal, že by prijal

nejaké iné opatrenia, napr. že by ju vyzval na odstránenie údajných nedostatkov, ani že by jej doručil
upozornenie na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny, prípadne návrhom na odobratie osobného príplatku.
Tvrdenia žalovaného sú absolútne nepravdivé. Okresný súd umožnil žalovaného uplatňovať si procesné
právo a plniť si procesné povinnosti v plnej miere. Ani ho nijako nesankcionoval za to, že nedodržiaval

ustanovenia Civilného sporového poriadku. V bode 19. svojho odvolania uvádza nové tvrdenia, keď ju
označil za problémového zamestnanca.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného v podanom odvolaní, že okresný súd aplikoval na predmetnú vec
zák. č. 311/2001 Z.z. účinný do 31.08.2011 tak tvrdenie žalovaného je nepravdivé. Zákonník prácev znení účinnom ku dňu 31.12.2010 citoval iba v bode 8. V ostatných bodoch poukázal len znenie
Zákonníka práce. Zdôraznila, že ustanovenia vzťahujúce sa na tento spor, a to § 17 ods. 2, § 68, § 70,
§ 77 a § 79 Zákonníka práce v znení účinnom do 17.06.2016 sú obsahovo rovnaké ako ustanovenia

Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 31.12.2010 i v znení účinnom do 31.08.2011. Jedine ust. §
74 Zákonníka práce v znení účinnom do 17.06.2016 je prísnejšie pre zamestnávateľa, t.j. žalovaného
ako ust. § 74 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 31.12.2010, či v znení účinnom do 31.08.2011.
Nedostatočná citácia zákona nemala žiaden vplyv na posúdenie a rozhodnutie tohto sporu a teda ani
na vecnú správnosť výrokov čiastočného rozsudku.

4. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal
žalovaný písomné stanovisko - repliku, v ktorom uviedol, že vyjadrenia žalobkyne s podstatou veci vo
veľkej miere nesúvisia a neustále sa opakujú. Popieral tvrdenie, že uvádza v odvolaní nové tvrdenia a nie
je pravdou, že by bol rozhodnutý so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dlhodobo. Pracovný pomer so
žalobkyňoubolokamžiteskončenýzdôvodov,ktorévymedzilaktorénastalivzákonompredpokladanom

čase.
Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že nebola na porušenie pracovnej disciplíny upozorňovaná, v celom rozsahu
odkázal na podané odvolanie s tým, že nemusí byť vopred upozorňovaný zamestnanec, ale je možné
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru pristúpiť. Žalobkyňa spája ním namietané nevypočutie
svedkov s jeho schválením vydania čiastočného rozsudku. Toto však spolu nesúvisí. Samozrejme

akceptuje vydanie čiastočného rozsudku vo veci z dôvodu hospodárnosti konania avšak nevypočutie
svedkov, ktorých výpovede majú byť dôkazmi pred jeho vydaním je procesným pochybením tak ako
ho špecifikoval v odvolaní.
Mimosúdne rokovania so žalobkyňou stroskotali na prístupe žalobkyne, ktorá k nim pristupovala ako k
svojim pracovným úlohám. Vyhýbala sa práci a právne riešenie neposkytovala. Práve žalobkyňa tým,

že odmietala spolupracovať s ostatnými oddeleniami vytvárala nevhodné pracovné prostredie aj pre
ostatných zamestnancov. Popieral tvrdenie žalobkyne, že sa jej zamestnanci vyhýbali. Práve ona s nimi
nespolupracovala. Na komunikovanie s ostatnými oddeleniami navrhol vykonať dokazovanie, ktoré však
súd nevykonal.
Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru dostatočne, zrozumiteľne, určito vymedzil a

ohľadom správnosti ich vymedzenia odkazuje na podané odvolanie. Rovnako odkazuje na právnu
argumentáciu, pokiaľ sa týka zákonnosti prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so
zástupcami zamestnancov ako aj uskutočnenie tohto prerokovania a účasti Ing. I. Y. na ňom. Práve
výsluchomsvedkovbybolopreukázané,žeIng.I.Y.napracoviskuprítomnýnaprerokovanieokamžitého
skončenia pracovného pomeru, resp. na čas dňa, bol. Dôvody okamžitého skončenia pracovného

pomeru, ktoré boli žalobkyni vymedzené v danej listine zodpovedali tomu ako boli prerokované so
zástupcom zamestnancov.
Zotrvával na tom, že súd prvej inštancie neaplikoval správny zákon, keď na skončenie pracovného
pomeru aplikoval Zákonník práce účinný do 31.08.2011.

5. K stanovisku žalovaného - replike podala žalobkyňa písomné vyjadrenie - dupliku. V písomnom
vyjadrení žalobkyňa poukázala na oneskorené podanie repliky zo strany žalovaného s tým, že
žalovaný nedodržiava príslušné právne predpisy a koná svojvoľne a účelovo. Uviedla, že v stanovisku
žalovanýuvádzanepravdivévnezmyselnostisaneustálestupňujúceúčelové,zavádzajúceaskutočnosť
prekrúcajúce tvrdenia, odporujúce realite, potvrdené aj dôkazmi založenými v súdnom spise. Obsahuje

aj opäť nové, doposiaľ neuvádzané, nepravdivé účelové skutkové tvrdenia, či nepravdivé popretie jej
v konaní preukázaných skutkových tvrdení, a to v rozpore s ust. § 153 a 154 CSP. Doplnila bod 1.
vyjadrenia k odvolaniu žalovaného, v ktorom sa vyjadrovala k uplatneniu odvolacieho dôvodu žalovaným
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a o to, že Okresný súd Čadca umožnil žalovanému aj v
prípade podania stanoviska žalovaného k vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uplatňovať si procesné

právaažnadrámecust.§374ods.4CSP,keďžeakceptoval,žežalovanýodignorovalzákonnúlehotuna
podanie vyjadrenia k jej vyjadreniu k odvolaniu žalovaného a svoje vyjadrenie označené ako stanovisko
žalovaného doručil okresnému súdu nie najneskôr dňa 11.06.2018, ale až dňa 06.07.2018, pričom jej
ho okresný súd napriek tomu doručil spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadrila v lehote 10 dní.
Poukazovala na to, že všetky tvrdenia počas konania súvisia s predmetom konania, sú pravdivé,

jednoznačné, nemeniace sa. Sú podporené dôkazmi listinnými, na ktorých trvá. Trvá na zhrnutí svojich
podaní a podaní žalovaného počas tohto konania uvedenom v jej vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
Opakovane uviedla, že žiadne dôvody pre skončenie pracovného pomeru, a to žiadnym spôsobom s
ňou neexistovali. Na základe množstva predložených dôkazov bolo preukázané, že pracovnú disciplínuvôbec neporušila. Povinnosť žalovaného upozorniť zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny
vyplýva žalovanému priamo z pracovného poriadku zamestnancov Mesta Čadca zo dňa 19.03.2013.
Pokiaľ žalovaný uviedol, že akceptoval vydanie čiastočného rozsudku z dôvodu hospodárnosti konania,

zjavne mu uniká podstata čiastočného rozsudku, ktorý môže byť súdom vydaný, ak niektorý z
viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa
v priebehu konania stali nespornými. Tak ako to konštatoval okresný súd, žalovaný údajné dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru nedostatočne konkretizoval, riadne nešpecifikoval tak, aby
boli vymedzené jednoznačne, určito, nezameniteľne, nespochybniteľne, aby z nich bolo zrejmé, aké

konkrétne právne predpisy a ktoré ich ustanovenia a akým (ne)konaním údajne porušila. Žalovaný
však tieto údajné porušenia pracovnej disciplíny riadne, konkrétne, určito, nezameniteľne špecifikovať
ani nemohol, keďže z jej strany k porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo, a preto sa spoliehal na to,
že navrhne vypočuť svojich podriadených, ktorí už dosvedčia, čo treba. Pritom zjavne opomenul, že
uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je už možné dodatočne meniť ani
dopĺňať, a to ani svojimi tvrdeniami ani vopred pripravenými výsluchmi svojich zamestnancov či inak od

neho závislých osôb.
Opakovane uviedla, že žiadne mimosúdne rokovania sa nekonali.
Zotrvala na všetkom, čo uviedla vo vyjadrení k odvolaniu, a to dôvodu 8. okamžitého skončenia
pracovného pomeru, k jej údajnému odvolaniu z funkcie a k neprerokovaniu okamžitého skončenia
pracovného pomeru so zamestnancami zástupcov, t.j. Slobodnou odborovou organizáciou mesta

Čadca. Trvala na tom, že Ing. I. Y. nebol na pracovisku ani dňa 29.03.2016 ani dňa 30.03.2016
ako to potvrdzujú výpisy z dochádzky a k žiadnemu prerokovaniu medzi žalovaným a Slobodnou
odborovou organizáciou mesta Čadca dňa 30.03.2016 nedošlo. V podstate však neprítomnosť pána
Ing. I. Y. dňa 30.03.2016 na pracovisku žalovaného, na ktorom sa malo v ten deň prerokovať okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného nie je kľúčová, keďže žalovaný konkretizoval

dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru s ňou až v liste žalovaného zo dňa 31.03.2016
označenom ako „okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP“ aj
to nedostatočne, neurčito, nezrozumiteľne a teda je zrejmé, že Slobodná odborová organizácia mesta
Čadca sa nimi nemohla zaoberať už o deň skôr, t.j. dňa 30.03.2016, keďže v tom čase neboli žalovaným
ešte vôbec konkretizované.

Má za to, že čiastočný rozsudok okresného súdu je vo výrokoch vecne správny. Civilný sporový
poriadoktrváibanavecnejsprávnostirozsudku,ktorýbolnapadnutýodvolaním,niejepretorozhodujúca
správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku ani právna norma, podľa ktorej sa rozhodlo, nakoľko sa
vo výroku rozsudku neuvádza. Pokiaľ uvedenie nesprávnej právnej normy nemalo vplyv na správnosť
záverov súdu prvej inštancie je zachovaná vecná správnosť rozsudku. Taktiež je tomu v prípade, ak

súd prvej inštancie aplikoval na správne zistený skutkový stav inú hmotno-právnu normu ako odvolací
súd a táto skutočnosť nemala vplyv na zmenu existencie, resp. neexistencie uplatneného nároku. Tým,
že sa takáto skutočnosť uvádza len v odôvodnení rozhodnutia nebude mať rozhodnutie odvolacieho
súdu povahu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak odvolací súd dospel k výroku, ktorý
je zhodný s napadnutým výrokom súdu prvej inštancie, aj keď odôvodnenia rozhodnutí súdu budú

rozdielne. Prípadnú nesprávnosť či nedostatok v odôvodnení súdu prvej inštancie v takýchto prípadoch
vlastne odvolací súd napraví odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozsudku, teda bez nutnosti zmeny,
či zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie

bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote ( § 362 ods. 1
CSP) preskúmal napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379
CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 391 ods. 1 CSP.

7. V zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

8. V zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie, alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.9. Právo na spravodlivé súdne konanie je upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Patrí sem najmä právo na prístup k súdu, právo na

nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej
lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci práva na spravodlivé prejednanie veci je možné
zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktorú tento článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV.ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci uplatnila ústavne konformná interpretácia a aplikácia príslušných
platných a účinných právnych noriem na zistený stav veci.

11. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdnehorozhodnutia,ktoréjasneazrozumiteľneodpovienavšetkyprávneaskutkovorelevantnéotázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I.ÚS
234/2014).

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu a
podaní strán sporu dospel k záveru, že napriek správne zistenému skutkovému stavu súd prvej inštancie

na právnu vec aplikoval a interpretoval hmotno-právnu normu, ktorá nebola platná a účinná v čase
uskutočnenia právneho úkonu, t.j. v čase riešenie pracovno-právneho vzťahu medzi stranami sporu, v
čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni zo strany žalovaného.

13. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd aj keď považoval skutkový stav za dostatočne zistený

a preukázaný, nemohol v predmetnom spore aplikovať ust. § 387 ods. 1 CSP a rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdiť, ak je vo výroku vecne správne. Pod vecnou správnosťou výroku je potrebné rozumieť
správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu a interpretáciu príslušnej hmotno-právnej normy
na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami
procesného práva.

14. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na márne uplynutie 10-dňovej lehoty podľa § 374 ods. 1 a 2 CSP
pri podávaní vyjadrenia zo strany žalovaného, tak uvedené márne uplynutie 10-dňovej lehoty nemá za
následok procesnú preklúziu. Pokiaľ strana sporu doručí súdu prvej inštancie oneskorenú odvolaciu
repliku pred predložením veci odvolaciemu súdu, doručí súd prvej inštancie toto podanie protistrane

a ostatným subjektom v zmysle ust. § 374 ods. 2 a 3 CSP. Uvedené primerane platí aj o doručovaní
odvolacej dupliky.

15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemal inú možnosť len napadnuté čiastočné
rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vo veci rozhodnúť a na zistený skutkový stav aplikovať
platnú a účinnú právnu normu vzťahujúcu sa k prejednávanému sporu.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)