Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316204381
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5316204381.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej

a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: JUDr.
X. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX X., A. O. XXX, proti žalovanému: Mesto Čadca, IČO:
00 313 971, so sídlom 022 01 Čadca, Námestie slobody 30, zastúpenému Advokátskou kanceláriou
JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, v konaní o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 8Cpr/1/2016 zo dňa 31. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd čiastočný rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I. p o t v r d

z u j e.

Čiastočný rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním II. z r u š u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, dané
žalobkyni listom žalovaného zo dňa 31.03.2016, je neplatné. Ďalej rozhodol, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným trvá.
Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 30.05.2016, podanou na súde dňa 31.05.2016, domáhala určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako jej zamestnávateľa, náhrady mzdy
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uznesením č. k. 8Cpr/1/2016-221 zo dňa 22.08.2016, právoplatným dňa 14.10.2016, bola žaloba

žalobkyne v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000,- € vylúčená na
samostatné konanie. Predmetom tohto sporu preto zostalo určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomerulistomžalovanéhozodňa31.03.2016,označenýmakookamžitéskončeniepracovnéhopomeru,
ďalej určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá a náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru.
Okresný súd Čadca ako súd prvej inštancie o žalobe žalobkyne a zostávajúcom predmete sporu
rozhodol rozsudkom č. konania 8Cpr/1/2016-495- dňa 06.11.2017, ktorým určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru, dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 31.03.2016, je neplatné a že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. Rozhodol čiastočným rozsudkom, považujúc to za
hospodárne a dôvodné s tým, že o zvyšku predmetu sporu, a to o náhrade mzdy uplatnenej žalobkyňou
titulom nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru, vo vzťahu ku ktorému sa domáha i úrokuz omeškania ako jeho príslušenstva, vrátane trov tohto sporu, rozhodne po právoplatnosti čiastočného
rozsudku rozsudkom, ktorým toto sporové konanie skončí.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline ako súd odvolací čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie

uznesením č. k. 5Copr/9/2018-612 zo dňa 26.02.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Poukázal na to a dospel k záveru, že napriek správne zistenému skutkovému stavu súd
prvejinštancienaprávnuvecaplikovalainterpretovalhmotnoprávnunormu,ktoránebolaplatnáaúčinná
v čase uskutočnenia právneho úkonu, teda v čase riešenia pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami
sporu, v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni zo strany žalovaného.

Iné závery z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplývajú.
Okresný súd vychádzajúc zo záverov uznesenia odvolacieho súdu, ktorými je viazaný, vo veci rozhodol
znova. Rozhodol rovnako, nakoľko bol toho názoru, že nedošlo k zmene skutkového stavu, ktorá by
zmenu rozhodnutia odôvodňovala. Nebolo potrebné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie. Odvolací
súd sám konštatoval, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie zistený správne a dostatočne.
Aj vzhľadom k uvedenému súd žalobkyňou navrhnuté dôkazy nevykonal. Okresný súd na uvedenú

právnu vec aplikoval zákonné ustanovenia hmotnoprávnej normy - Zákonníka práce, v znení platnom
a účinnom ku dňu uskutočnenia a samotného doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako právneho úkonu, ktoré platnosť v spore posudzuje, teda ku dňu 31.03.2016. Podľa pracovnej
zmluvy vedúca právneho oddelenia je pracovná pozícia, nie funkcia, preto podľa názoru okresného
súdu nemohol žalovaný žalobkyňu odvolať. Žalobkyňa nepodpísala návrh dohody, nedošlo teda k

zmene pracovnej zmluvy. Okresný súd dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalovaným v okamžitom
skončení pracovného pomeru, ktorých vymedzil spolu 8, nie sú dôvodmi spôsobilými viesť k ukončeniu
pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru. Niektoré z dôvodov okresný súd
nepovažoval za dostatočne skutkovo vymedzené a jeden z dôvodov sa dokonca netýkal vzťahu
žalobkyne a žalovaného, či správania sa žalobkyne, ale správania sa tretích osôb. Okresný súd

nemal jednoznačne a určitým spôsobom preukázané, čo konkrétne, teda ktoré konkrétne dôvody
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou boli prerokované odborovou organizáciou žalovaného.
Nepreukázal, že odborovej organizácií doručil okamžité skončenie pracovného pomeru v takom znení,
v akom ho následne doručil žalobkyni. V tejto časti okresný súd poukázal na to, že o danej skutočnosti
možno pochybovať aj vzhľadom k dátumu žiadosti žalovaného o prerokovanie (29.03.2016), dátumu

prerokovania žiadosti (30.03.2016) a dátumu okamžitého skončenia pracovného pomeru (31.03.2016).
Podľa názoru okresného súdu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru má dôjsť výnimočne a
okamžite. V danom prípade výnimočnosť a okamžitosť necharakterizuje už samotný počet dôvodov,
časový odstup medzi nimi, poukazovanie na opakované neplnenie si pracovných povinností žalobkyňou.
Možno ním podľa názoru súdu zároveň postihnúť len zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda

úmysel žalobkyne chcieť porušiť pracovnú disciplínu. Nestačí zistenie, že nebol dostatočne splnený
určitý postup, či pokyn, tak, ako tvrdil žalovaný. Okresný súd poukázal aj na to, že vymedzené dôvody
nemožno podradiť, nie sú upravené ani v Pracovnom poriadku žalovaného, v ktorom sám žalovaný
vymedzuje dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. vymedzuje, aké konkrétne konanie
považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ani jeden z vymedzených dôvodov pod ne podľa

názoru súdu nespadá. Súd sa stotožnil aj s tvrdením žalobkyne týkajúcim sa osobného príplatku, ktorý
jej bol vyplácaný až do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Aj na základe tejto skutočnosti
možno dospieť k záveru, že pokiaľ by žalovaný nebol spokojný s plnením pracovných úloh žalobkyňou,
resp. pokiaľ by bolo pravdivé jeho tvrdenie o nielen neuspokojivom plnením pracovných povinností
žalobkyňou, ale aj o závažnom porušovaní týchto pracovných povinností a disciplíny, postupoval by v

súladespracovnýmporiadkomaakoprvébyuložilvrámcipripúšťajúcichsankcií,ktorémalvpracovnom
poriadku interne upravené, napríklad odňatím osobného príplatku, či inými opatreniami (ako napríklad
v prípade zamestnankyne Ing. P. T., vo vzťahu ku ktorej bol vznesený návrh na odobratie osobného
príplatku vedúcou ekonomického oddelenia a oddelenia správy majetku na č. l. 357 spisu). Okresný súd
sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že žalovaný nedostatočne konkretizoval, v čom konkrétne spočíva

porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a to aj v zmysle Pracovného poriadku (pod ktoré jeho bol
jej správanie podraďuje), ktorú konkrétnu právnu normu, v ktorej konkrétnej časti, akým konkrétnym
spôsobom, správaním, porušila, nakoľko toto konanie preukazuje zamestnávateľ. Na záver okresný
súd uviedol, že dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru by mohli byť podľa
jeho názoru dôvodmi pre iný spôsob skončenia pracovného pomeru, napríklad výpoveď z dôvodu

neuspokojivého plnenia pracovných úloh. Podmienkou by však bolo, že žalobkyňa ako zamestnanec
bola v posledných 6 mesiacov vyzvaná k odstráneniu nedostatkov a neodstránila ich, ani to však v
danom prípade preukázané nebolo. Žalovaný mal žalobkyňu upozorniť a vyzvať ju. Nesporné bolo, že
v posledných 6 mesiacov tak neurobil. Na záver okresný súd poukázal tiež na to, že väčšina dôvodovuvedených žalovaným nenastala v období dvoch mesiacov, odkedy sa žalovaný o nich dozvedel.
Zo všetkých uvedených dôvodov súd preto žalobe v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru ako dôvodnej vyhovel. Zároveň rozhodol, že pracovný pomer medzi stranami

sporu trvá. Za hospodárne a dôvodné okresný súd považoval v tomto spore rozhodnúť čiastočným
rozsudkom, v súlade s § 213 CSP najskôr o platnosti právneho úkonu a o tom, či pracovný pomer
trvá s tým, že o zvyšku predmetu sporu, a to o náhrade mzdy uplatnenej žalobkyňou titulom nároku
z neplatného skončenia pracovného pomeru, vrátane trov tohto sporu, rozhodne po právoplatnosti
čiastočného rozsudku, rozsudkom, ktorým toto sporové konanie skončí.

2. Proti čiastočnému rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Podľa žalovaného okresný súd nesprávne dospel k záveru, že by
skončenie pracovného pomeru žalobkyne nebolo prerokované s príslušným odborovým orgánom.
Žalovaný jednoznačne preukázal, čo konkrétne bolo predmetom rokovania s odborovou organizáciou
a boli to práve dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomer. Pokiaľ sa týka dochádzky

predloženej žalobkyňou, žalovaný spochybňuje jeho pravosť a hodnovernosť, pretože žalobkyňa
nepreukázala , že by tieto listiny boli skutočne výstupom z PC evidencie dochádzky žalovaného. Navyše
jedná sa o nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemohol byť s poukazom na cl. 16 ods. 2 CSP súdom
vôbec zohľadnený. Súd rozhodol len na základe tvrdenia žalobkyne a o dôvodoch okamžitého skončenia
pracovného pomeru nevykonával v podstate žiadne dokazovanie. Žalobkyňa bola splnomocnená na

zastupovanie v spore, splnomocnenie roztrhala v dôsledku jej emocionálneho rozpoloženia (po odvolaní
z funkcie) a odmietla pokyn vykonať. Jedná sa o úmyselné porušenie pracovnej disciplíny. Jedinou
zákonnou povinnosťou žalovaného bolo skončiť pracovný pomer v lehote do dvoch mesiacov od kedy
sa o porušení dozvedel, čo aj urobil. Súd v odôvodnení uvádza, že žalobkyňa nesplnila povinnosť
vypracovať návrh VZN do 10.02.2016. Žalobkyňa si však nesplnila ani povinnosť vypracovať v tomto

dátume interné smernice, čim sa súd vôbec nezaoberal a túto časť dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru nevyhodnotil. Žalobkyňa mala už dňa 10.03.2016 vedomosť o tom, že stretnutie
sa má uskutočniť dňa 11.03.2016 o 12:00. Žalobkyňa bola povinná zúčastniť sa gremiálnej porady
osobne, čo jej vyplýva z pracovnej náplne, a to aj napriek stretnutiu s JUDr. G., nakoľko takéto
stretnutia nemajú pred účasťou na gremiálnych poradách prednosť. Žalobkyňa však k primátorovi nešla,

a teda osobne nevykonala pokyn. Vzhľadom k neustálej prítomnosti rodinných príslušníkov a priateľa
žalobkyne počas pracovnej doby na pracovisku žalovaný dospel k záveru že stupeň intenzity porušenia
pracovnej disciplíny v tomto konkrétnom prípade je taký, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej
disciplíny, a teda nebolo potrebne žalobkyňu na túto skutočnosť osobitne upozorňovať. Úlohy v poverení
č. 1/2016 spadajú do kompetencie právneho oddelenia, resp. žalobkyne. Riadne neplnenie pokynov

je v zmysle ustálenej judikatúry závažným porušením pracovnej disciplíny a úmyselné neplnenie
pokynov je možne pozorovať práve v tom, že žalobkyňa aktívne a úmyselne odopierala plnenie
týchto úloh, o čom sama predložila e-mailovú komunikáciu. Okresný súd navyše vôbec nekonkretizuje,
ktoré dôvody nemali byť dostatočne vymedzené, len všeobecne konštatuje nedostatočné vymedzenie
všetkých. Je zrejmé, že väčšina dôvodov bola žalovaným uplatnená v dvojmesačnej lehote. Žalovaný

na vykonaní navrhovaného dokazovania trvá, nakoľko má relevanciu pre náležité zistenie skutkového
stavu. Vzhľadom k mnohým vadám došlo k porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces, keď
proces ako celok vykazuje znaky takéhoto porušenia. Súd I. inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že ku
dňu vydania rozsudku t.j. ku dňu 31.05.2019 od skončenia pracovného pomeru uplynuli viac ako 3 roky.
Tiež zo samotného sporu, tvrdení strán vyplýva, že nie je možné, aby žalobkyňa sa vrátila na pracovisko,

do kolektívnu, s ktorým nevedela sa vžiť ani pred skončením pracovného pomeru. Preto nie je možné
od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Žalovaný navrhuje výrok II.
napadnutého rozsudku zrušiť, pretože na takýto výrok súd nemá oporu v hmotnom práve. Vzhľadom na
uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne v
plnom rozsahu zamietne a žalovanému zároveň proti žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100%. Alternatívne ak odvolací súd výrok I. potvrdí, navrhuje výrok II. zrušiť.

3. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného rozsiahlo vyjadrila, že toto odvolanie považuje
za nepravdivé, nezmyselné, účelové, zavádzajúce. Žalovaný, po tom ako ju prijal do zamestnania,
skončil všetky zmluvy týkajúce sa poskytovania právnej pomoci a právnych služieb, preto nerozumie

riešenie zastupovania viacerými zástupcami namietané v tomto konaní. Žalobkyňa vo vyjadrení opisuje
skutočnosti,prektorésadomnieva,žezámeržalovanéhoukončiťsňoupracovnýpomerboldlhodobejší.
Hoci žalovaný tvrdí, že porušovala pracovnú disciplínu, na žiadne takéto konanie ju ústne, ani písomne
neupozornil, ani neodobral osobný príplatok, hoci voči iným zamestnancom tak urobil. Žalobkyňa jenázoru, že okresný súd svojím postupom neznemožnil žalovanému, aby uskutočňoval svoje práva
a konanie ani nemá iné vady. Ďalej opäť uvádza, že žalovaný ju z funkcie nemohol odvolať. Plne
sa stotožňuje s bodom 17. napadnutého čiastočného rozsudku a naďalej trvá na tom, že okamžité

skončenie pracovného pomeru žalovaný neprerokoval so zástupcami zamestnancov. Dochádzku
žalobkyňa vytlačila zo svojho služobného notebooku počas trvania pracovného pomeru a naďalej
spochybňuje prítomnosť pána Ing. I. Y. na pracovisku. Žalobkyňa je názoru, že nebol preukázané žiadne
konanie,ktorébybolodôvodomnaokamžitéskončeniepracovnéhopomerupodľaPracovnomporiadku.
Žalovaný tiež nekonkretizoval a nedostatočne vymedzil dôvody okamžitého skončenia pracovného

pomeru. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok potvrdil.

4. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že neuviedla
žiadne nové skutočnosti či tvrdenia, ktoré by moje stanoviská a návrhy či hodnotenia dôkazného
stavu menili. Súd má rozhodovať na základe skutkového stavu aktuálneho v čase rozhodovania. Preto
za podstatné možno považovať skutočnosť, že žalobkyňa je v súčasnosti už zapísaná v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou ako advokátka so sídlom XXX XX V., A. Y. XX
s výkonom advokácie "samostatný výkon advokácie". Výkon advokácie je podľa § 3 ods. 1 písm. i), § 8
ods.lpísm.a)Zákonač.586/2003Z.z.oadvokáciivaktuálnomznenínezlučiteľnýstrvanímpracovného
pomeru. V ostatnom zotrváva na podanom odvolaní v celom rozsahu.

5. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovaného reagovala, že v čase vydania napadnutého rozsudku v zozname
advokátov Slovenskej advokátskej komory zapísaná nebola. Do tohto zoznamu bola zapísaný až dňa
01.09.2019, čo je pre tento spor irelevantné. Preto navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, aplikoval správny právny predpis a vo výroku I. napadnutého čiastočného

rozsudku vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu
rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol v tomto smere skutočnosti, s
ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a
následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v

jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

11. Pre zdôraznenie správnosti výroku I. rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:12. Civilný sporový poriadok v rámci novej právnej úpravy zaviedol tzv. spory s ochranou slabšej strany
(tretia časť, druhá hlava CSP), medzi ktoré zaradil aj individuálne pracovnoprávne spory, kde možno
prejednávanú vec zaradiť. Ide zároveň o spory, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné

postupy od všeobecného sporového konania, vychádzajúc z toho, že prísne dopady kontradiktórneho
koncentrovaného sporu na určité subjekty sú nežiaduce. Odôvodnenosť tohto postulátu spočíva v
objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti určitých subjektov práva, ktorú musí súd
kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných
inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a

rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv.

13. Po opätovnom preštudovaní spisu a spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že ako už uviedol
vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 5Copr/9/2018-612 zo dňa 26.02.2019, okresný súd už vtedy
dospelksprávnezistenémuskutkovémustavu.Vnovomčiastočnomrozsudku(vnapadnutomrozsudku)
správne aplikoval a interpretoval hmotnoprávnu normu, ktorá bola platná a účinná v čase uskutočnenia

právnehoúkonu,tedavčaseriešeniapracovnoprávnehovzťahumedzistranamisporu,včasedoručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni zo strany žalovaného.

14. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné

ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť zavinené a musí
dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje
medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny.
Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu,

že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje z
akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej
disciplíny je potrebné vychádzať z intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity
porušeniapracovnejdisciplínyzávisíodkonkrétnychokolnostíaovplyvňujehoosobazamestnanca,jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných

povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či
konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo
strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností
závažnýmspôsobom.Zuvedenéhojezrejmé,žezamestnávateľmôžeokamžiteskončiťpracovnýpomer

so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného
pomeru a ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodných okolností intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Obo 5/2011 zo dňa 26. októbra
2011)

15. Odvolací súd je názoru, že žalovaný nedostatočne presne identifikoval dôvody, ktoré by mali
byť dôvodmi pre okamžité skončenie pracovného pomeru. O presnej identifikácii dôvodov hovorí aj
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č. k. 3 Cdo 12/2008 zo dňa 31. marca 2008, v ktorom uvádza,
že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení
pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého

účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu
hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením

skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí.

16. Žalovaný navyše nepreukázal, ktoré ustanovenia zákona alebo Pracovného poriadku žalobkyňa
porušila. Uvedené konanie tiež nemožno subsumovať pod niektorý z dôvodov okamžitého skončenia

pracovného pomeru v zmysle Pracovného poriadku žalovaného.

17. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku č. k. 5Cdo 140/2010, judikuje, že
z požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná, vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovúorganizáciu má obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti
odborovej organizácie o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede mala ubehnúť primeraná doba
tak,abyodborováorganizáciamalareálnumožnosťvecprerokovaťazamestnávateľovisvojestanovisko

oznámiť. Podobné stanovisko zaujal Najvyšší súd SR aj v rozsudku č. k. 3Cdo 192/2007, v ktorom
uviedol, že z hľadiska povinnosti prerokovať výpoveď zamestnávateľa vopred je potrebné uviesť, že
hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje
výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z
určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer.

18. Ani odvolací súd nemal jednoznačne a určitým spôsobom preukázané, ktoré konkrétne dôvody
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou boli prerokované odborovou organizáciou žalovaného.
Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že odborovej organizácií doručil okamžité skončenie
pracovného pomeru v takom znení, v akom ho následne doručil žalobkyni. V tejto časti okresný
súd správne poukázal na to, že o danej skutočnosti možno pochybovať aj vzhľadom k dátumu

žiadosti žalovaného o prerokovanie (29.03.2016), dátumu prerokovania žiadosti (30.03.2016) a dátumu
okamžitého skončenia pracovného pomeru (31.03.2016), čo je v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR ako súdnej autority, nakoľko medzi doručením žiadosti odborovej organizácie
o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede by mala ubehnúť primeraná doba, za ktorú odvolací
súd nepovažuje rozdiel v jednom dni. Odvolací súd konštatuje, že z listu žalovaného zo dňa

29.03.2016 č. l. 152, označeného ako „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“, v
rámci ktorého bolo poukázané na dôvody závažného porušovania pracovnej disciplíny žalobkyňou, sa
nejedná o dostatočnú konkretizáciu dôvodov, aké boli následne obsiahnuté v samotnom okamžitom
skončení pracovného pomeru. Ani podľa odvolacieho súdu preto nebolo jednoznačne preukázané
splnenie zákonnej podmienky prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho dôvodov

odborovým orgánom.

19. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s názorom okresného súdu, ktorý vyslovil, že k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru má dôjsť výnimočne a okamžite. V danom prípade výnimočnosť a
okamžitosť necharakterizuje už samotný počet dôvodov, časový odstup medzi nimi, poukazovanie na

opakované neplnenie si pracovných povinností žalobkyňou. Možno ním podľa názoru súdu zároveň
postihnúť len zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel žalobkyne chcieť porušiť pracovnú
disciplínu. Nestačí zistenie, že nebol dostatočne splnený určitý postup, či pokyn, tak, ako tvrdil žalovaný.
Navyše dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru by mohli byť aj podľa názoru
odvolacieho súdu dôvodmi pre iný spôsob skončenia pracovného pomeru, napríklad výpoveď z dôvodu

neuspokojivého plnenia pracovných úloh. Podmienkou by však bolo, že žalobkyňa ako zamestnanec
bola v posledných 6 mesiacov vyzvaná k odstráneniu nedostatkov a neodstránila ich.

20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
I. podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

21. Krajský súd ďalej preskúmal napadnutý čiastočný rozsudok aj vo výroku II., v rozsahu a dôvodov
vyplývajúcich z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario výrok II. napadnutého čiastočného rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil.

22. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala určenia neplatného skončenia pracovného pomeru, v danom prípade
ide o žalobu podľa § 137 d/ CSP, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu,
ktorýmjevdanomprípadeokamžitéskončeniepracovnéhopomerusožalobkyňouzostranyžalovaného
ako právnej skutočnosti, pričom právo žalobkyne podať takúto žalobu vyplýva priamo z osobitného
predpisu, ktorým je v tomto prípade Zákonník práce. Čo sa týka rozhodovania súdu o tom, či pracovný

pomer naďalej trvá, odvolací súd sa stotožňuje s argumentom žalovaného, ktorý tvrdil, že posledná veta
ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce patri k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k
právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy
zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností.

23. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd výrok II. napadnutého čiastočného rozsudku,
ktorým okresný súd rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, zrušil, nakoľkotento výrok nemá pevný hmotnoprávny základ v Zákonníku práce a preto ho odvolací súd považuje za
nadbytočný.

24. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobkyne, a
preto odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

25. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427
ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)