Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/216/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417213858
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1417213858.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská
100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková,
PhD., s.r.o, Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: U. U., T.. XX.XX.XXXX, D. Y. XXX, H., o
zaplatenie 1.988,37 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
8Csp/85/2017-109, zo dňa 24.4.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá potvrdzuje.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.373,27
eura spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 6.12.2014 do zaplatenia; v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,14 %. V
odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 28.11.2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.988,37 eura spolu s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil tým, že 27.9.2013 Poštová banka, a.s. (ďalej len "právny predchodca žalobcu") a žalovaný

uzatvorili Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky a
Obchodné podmienky pre úver. Na základe zmluvy o úvere poskytol právny predchodca žalobcu
žalovanému úver vo
výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v splátkach spolu s poistným (3,29 eura), ktoré
bolo dobrovoľné, išlo o doplnkovú službu, ktorá sa nezapočítava do celkových nákladov úveru. Keďže
si žalovaný povinnosti zo zmluvy o úvere neplnil, právny predchodca žalobcu po predchádzajúcom
upozornení klienta úver zosplatnil. Žalovaný ani na výzvu svoj dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu

nesplnil. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému titulom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 13.6.2017.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané (uvedené nik nerozporoval), že právny predchodca
žalobcu a žalovaný platne uzatvorili úverovú zmluvu, na základe ktorej právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur a žalovaný sa zaviazal poskytnuté prostriedky splatiť

žalobcovi postupne v 72 mesačných splátkach vo výške 57,29 eura, v ktorej bola zahrnutá aj výška
splátky poistného 3,29 eura. Ozrejmil, že zmluva bola pripravená na formulári, ktorý zo strany právneho
predchodcu žalobcu bol vopred pripravený bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej
zmluvy.Súdprvejinštancieposudzovalprávnyvzťahmedziúčastníkmiakospotrebiteľský,keďžeprávnypredchodca žalobcu uzatváral zmluvu v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Na
daný právny vzťah preto aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvného vzťahu (ďalej len "zákon č. 129/2010

Z.z."). Konštatoval, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú taxatívne vymenované v § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Okrem iného, zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru podľa
§ 9 ods. 2 písm. f). Dôvodil, že zmluva v rozpore s týmto ustanovením neobsahuje dobu trvania
zmluvy, ktorá musí byť uvedená konkrétnym dátumom, a nemusí sa zhodovať s termínom konečnej

splatnosti úveru. Zákonodarca vyžaduje, aby obligatórnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
boli oba tieto údaje. Zároveň ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonodarca
vyžaduje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom
sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov [§ 9 ods.
2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.]. Súd prvej inštancie uviedol, že posudzovaná zmluva neobsahuje

údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť sa vypočíta ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom. Zmluva obsahuje len údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa,
ktorý navyše nie je správny, neodráža skutočnú celkovú výšku nákladov, keď suma skutočnej celkovej
výšky nákladov (výška splátky x počet splátok - poskytnutý úver) je vyššia, ako uvádza v zmluve právny

predchodca žalobcu ako dodávateľ. Bol názoru, že tento údaj by bol nesprávny aj v prípade, že by bolo
v konaní preukázané, že poistné nebolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere a výška poistného by
sa do nákladov nezapočítavala (§ 2 písm. g). Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
musí byť uvedený konkrétnou sumou, pre splnenie tejto náležitosti nestačí uviesť všeobecne, že ide
o súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom, tak ako to uviedol v zmluve o úvere právny

predchodca žalobcu.

3. Súd prvej inštancie na uvedenom základe dospel k záveru, že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje vyššie uvedené náležitosti (čo i len jednu z nich), považuje sa poskytnutý úver za bezúročný
a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. V takom prípade má žalobca

ako právny nástupca právo len na vrátenie

skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru, nemá právo žiadať úroky z úveru, ani
akékoľvek poplatky súvisiace s úverom (vrátane poistného). V konaní nebolo sporné (a bolo to
preukázané aj predloženými listinnými dôkazmi), že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému

úver (istinu) vo výške 2.000 eur, z čoho žalovaný uhradil spolu sumu 626,73 eura. Súd prvej inštancie
preto v zmysle § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), písm. j), § 11 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.373,27 eura. Spolu s priznanou sumou zaviazal súd
prvej inštancie žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania (keďže sa dostal do omeškania s

úhradou tejto sumy), v zákonnej výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania 6.12.2014 (§ 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.), t.j. 5,25 % ročne, tak ako žiadal
žalobou žalobca, hoci by mal nárok na úroky z omeškania vo vyššej výške. V prevyšujúcej časti súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2

C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorému ako v prevažnej časti úspešnej strane
sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, priznal náhradu trov konania v rozsahu 38,14 %.

4. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a),
písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. h) a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak,
že odvolací súd žalobe vyhovie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho
odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že nemal možnosť sa v konaní
procesne brániť, keď mu súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil účasť na konaní a bez toho, aby
ho oboznámil s výsledkom posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti

zmluvy o úvere, žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol; bol názoru, že ak mal súd prvej inštancie
za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle §
11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. mal postupovať v zmysle § 129 C.s.p.; súd prvej inštancie nevyzval
žalobcu ani podľa § 157 C.s.p.; súd prvej inštancie nevytýčil ani termín predbežného prejednania sporupodľa § 168 C.s.p., čím nezabránil tzv. prekvapivému rozsudku, akým napadnuté rozhodnutie nesporne
je. Bol názoru, že postup súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti.

5. Namietal, že o celkovej čiastke úveru (celkovej výške nákladov), ktorá tvorí súčet výšky úveru a
celkových nákladov spojených s úverom, bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Údaj o
výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom súdom prvej
inštancie zvolený výklad považoval za šikanózne uplatňovanie práva a prílišný formalizmus. Poukázal
na Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu

článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou
Home Credit Slovakia, a.s. a Y. H., podľa ktorého zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Bol názoru, že takýto podstatný význam má pritom povinnosť uviesť v

zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvencia splátok,
prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie.

6. Namietal, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno
sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je

zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje.
Ozrejmil, že žalovaný bol na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými
parametrami úveru. Výklad súdu prvej inštancie považoval za rozporný s eurokonformným výkladom
zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017).

7. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k predpokladom pre výpočet RPMN. Dal

do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej
legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto považoval odôvodnenie súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere chýbajú,
avšak bez bližšej špecifikácie, o aké údaje sa má jednať. Poukázal na to, že zmluva o úvere obsahuje
jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet

mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje, podľa názoru súdu prvej inštancie
neboli uvedené.

8. Nestotožnil sa s tým, absentuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru;
poukázal na to, že doba trvania zmluvy je v zmluve o úvere riadne uvedená, a to v čl. 3, v kolónke

"Počet splátok (v mesiacoch)", ktorá bola dohodnutá na 72 mesiacov, pričom termín konečnej splatnosti
úveru bol uvedený v kolónke "Dátum konečnej splatnosti úveru", ktorý bol stanovený na deň 20.9.2019.
Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o
celkovej výške nákladov, pričom uviedol, že vôbec nie je jasné, na základe akých skutočností súd prvej
inštancie k takému záveru dospel. Uviedol, že zaslal súdu prvej inštancie listinu s výpočtom RPMN,

ktorá je vypočítaná podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z.z. Vzorec výpočtu RPMN
žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý
garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 70. splátka úveru bola len vo
výške 6,76 eura a 71. a 72. splátka mala byť vo výške 0 eur. Súd prvej inštancie si ale jednoduchým
vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na

úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky, čo však nie je správne, pretože neprepočítaval celkovú
výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý mu bol zaslaný;
ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume,
ako bola mesačná splátka úveru. Ozrejmil, že banka pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému
(dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je výške 6,76 eura, resp. 0

eur, tak banka zašle pred jej splatnosťou žalovanému (dlžníkovi) list, ktorým mu oznámi túto poníženú
splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový
systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (okrem iného)má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2 zmluvy) a z dôvodu, že
výška mesačnej splátky (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá.

9. Vo vzťahu k poistnému poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. a na skutočnosť, že v danom
prípadeišloodobrovoľnépoistenievoformedoplnkovejslužby,pričomdocelkovýchnákladovúverusas
poukazom na cit. zákonné ustanovenie nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru tzn., že
ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok za poistenie nemá byť započítaný do celkových
nákladov spojených s úverom. Do celkových nákladov sa poplatok za poistenie úveru započíta, len ak

je poistenie povinné na získanie úveru, resp. na získanie za ponúkaných podmienok. V prípade zmluvy
o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nebol poplatok za poistenie zarátaný do celkových
nákladov, nakoľko žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto
nebolapodmienkounazískanieúverualebozískaniezaponúkanýchpodmienok.Nazákladeuvedeného
považoval za zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 3.732,76 eura (69x54 + 6,76 = 3.732,76
- 2.000 = 1.732,76 eura). Rozdiel manuálne vypočítanej sumy oproti sume uvedenej v zmluve o úvere

vzniká zaokrúhľovaním jednotlivých súm BIS-om. Celková výška nákladov tak bola vypočítaná správne,
a preto súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil
ako bezúročnú a bez poplatkov.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., a súc viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 25.2.2020.

11. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide vcelku o nedôvodnú argumentáciu. I keď sa
odvolací súd nestotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zmluva uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným 27.9.2013 neobsahuje dobu trvania a termín konečnej splatnosti

úveru, s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností, vedúcich k zamietnutiu
žaloby v prevyšujúcej časti založenej na úvahe súdu prvej inštancie na tom, že poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľzaplatiťaobsahujelenúdajocelkovýchnákladoch,ktorýnavyšeniejesprávny,pretožesuma
skutočnej celkovej výšky nákladov (výška splátky x počet splátok) je vyššia, ako uvádza v zmluve právny

predchodca žalobcu, argumentácia žalobcu v odvolaní nebola spôsobilá zmeniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nakoľko absencia čo
i len jednej náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. má za následok, že zmluva je
bezúročná a bez poplatkov.

12. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo veci samej nebolo sporné a konajúci súd prvej inštancie správne
ustálil, že úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným mala charakter
spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č.
129/2010 Z.z., ktorý v § 9 ods. 2 obsahuje taxatívne vymenované náležitosti zmluvy, ktorých splnenie
skúmal.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a záverov súdu prvej inštancie o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu zmluvy je zrejmé,
že žalovaný bol povinný splatiť poskytnutý úver v 72 splátkach po 57,29 eura (z čoho suma 3,29
eura bol poplatok za poistenie, ktoré nebolo povinné), t.j. splátka úveru bez poistenia predstavuje 54

eur; poskytnutý úver činil 2.000 eur. V zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Pokiaľ
žalobca argumentoval tým, že v zmluve je všeobecný odkaz, že celková čiastka úveru predstavuje súčet
výšky úveru a celkových nákladov úveru, týmto spôsobom vypočítaná celková čiastka nezodpovedá
skutočnosti, pretože podľa obsahu zmluvy, ak mal žalovaný zaplatiť úver v 72 splátkach po 54 eur,

potom celková čiastka, ktorú mal zaplatiť predstavuje 3.888 eur, t.j. výška nákladov je 1.888 eur a nie
1.732,69 eura ako je uvedené v zmluve. Skutočnosť, že podľa žalobcu 70. splátka bola nižšia ako je
uvedená v zmluve (6,76 eura), 71. a 72. splátka bola vo výške 0 eur je bez právnej relevancie, nakoľko
ním tvrdené skutočnosti z obsahu zmluvy vôbec nevyplývajú. Naviac v tomto prípade súčet celkovejčiastky úveru predstavuje 3.732,76 eura (54x69 + 6,76 eura), z čoho potom vyplýva, že celková výška
nákladov činí 1.732,76 eur. V zmluve je ale uvedené, že celková výška nákladov predstavuje 1.732,69
eura. Z uvedeného teda vyplýva, že v zmluve nielenže úplne absentuje údaj o celkovej čiastke, ktorú

musí spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. ako správne konštatoval
aj súd prvej inštancie a ktorý dôvod už sám osebe zakladá bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ale
pokiaľ žalobca tvrdí, že výška 70. - 72. splátky je iná ako tá, ktorá je uvedená v zmluve, resp. že iný je
aj počet splátok, pretože 71. - 72. splátku žalovaný ani nebol povinný platiť, pretože táto mala byť vo
výške 0 eur, potom treba konštatovať aj to, že žalobcom predložená zmluva o úvere obsahuje nielen

nesprávny údaj o celkovej výške nákladov, ale aj nesprávny údaj o výške a počte jednotlivých splátok. Na
uvedenom závere nič nemení odvolacia argumentácia žalobcu, že po zaplatení poslednej "plnej" výšky
splátky banka zasiela dlžníkovi informáciu ohľadom skutočnej výšky poslednej, resp. predposlednej
splátky úveru, pretože takýto postup veriteľa nemá oporu v zákone. Skutočná výška a počet splátok
musí byť zrejmá priamo z obsahu úverovej zmluvy. Neobstojí ani obrana žalobcu odkazujúca na postupy
podľa interného výpočtového systému banky.

14. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že nemal možnosť sa v konaní procesne
brániť a svojim postupom (v rozpore s § 129, § 157 ods. 2 a § 168 C.s.p.) mu súd prvej inštancie
znemožnil účasť na konaní. Takto vytýkaný postup súdu prvej inštancie by bolo možné podradiť pod
odvolací dôvod vymedzený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. - súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. "Procesným postupom" sa rozumie len faktická, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci, to,
ako súd viedol spor, znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti
jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011,

6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. "Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,
nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Z ustanovenia
§ 168 C.s.p., na ktoré poukazoval žalobca, však nevyplýva obligatórna povinnosť súdu pred prvým
pojednávanímnariadiťpredbežnéprejedaniesporu.Jevýlučnenarozhodnutísúdu,čizvolípostuppodľa

§ 168 C.s.p. alebo hneď nariadi vo veci pojednávanie. Ako vyplýva z obsahu spisu súd prvej inštancie
vo veci nariadil pojednávanie; na pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný; žalobca svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a žiadal, aby súd prvej inštancie konal v jeho neprítomnosti.
Ak teda súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu na pojednávaní, na ktoré sa
sám z vlastnej vôle nedostavil, procesnému postupu súdu prvej inštancie nemožno nič vyčítať. Takýmto

postupom súd prvej inštancie neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva; na
nevyužití vlastných procesných práv nemožno založiť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
K poukazu žalobcu na porušenie § 129 C.s.p. nie je odvolaciemu súdu zrejmé, z akého dôvodu mal súd
prvej inštancie vyzývať žalobcu na odstránenie vád žaloby, nakoľko žaloba žiadnymi vadami netrpí; k
porušeniu § 157 ods. 2 C.s.p. založeného na tom, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na vyjadrenie

sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že cit. ustanovenie neslúži k tomu,
abysúdvyzývalstranukvyjadreniusakpredbežnémuprávnemuposúdeniuveci,alekotázkammajúcim
čisto procesný charakter týkajúcich sa vedenia konania. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca
mal možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci (§ 181 ods. 2 C.s.p.) na pojednávaní
súdu, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil.

15. Vo vzťahu k tej časti odvolacej námietky, ktorá sa týkala nedostatočného odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku odvolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
spĺňa náležitosti kladené ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď je z neho dostatočne zrejmé, čoho a na
základe akých skutočností sa žalobca domáhal, aké prostriedky procesného útoku použil, ako aj to, že

žalovaný sa k žalobe a v nej uvedeným skutkovým tvrdeniam nevyjadril. Konajúci súd výstižne vysvetlil,
ako posúdil skutkové a právne argumenty žalobcu, opísal vykonaným dokazovaním zistený skutkový
stav, pričom uviedol, akými úvahami sa riadil pri jeho hodnotení po právnej stránke a aké právne závery
zaujal. V odôvodnení napadnutého rozsudku konajúci súd citoval tie zákonné ustanovenia, ktoré v danej
veci aplikoval.

16. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vjeho zamietajúcej časti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny
v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).