Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. apríl 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/131/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115221809
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3115221809.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Beáty Čupkovej v spore žalobcu F. S., bytom C., K. M. XXXX/X, zast. JUDr.
Rudolf ADAMČÍK advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava 25, Liptovská 2/A, P.O. BOX 67,
IČO 50 035 592 proti žalovanej 1/ V. F. (predtým Q.), bytom C., J. XXXX/X, zast. Advokátska kancelária
Lichner Legal s.r.o., so sídlom Trenčín, Legionárska 7451/4, IČO: 47 246 804 a žalovanému 2/ MARKÍZA
- SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislava - Záhorská Bystrica, Bratislavská 1/a, IČO: 31 444 873,
zast. Advokátska kancelária PaulQ s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 359 064 64, o
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej umy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2019, č. k. 12C/133/2015 - 173, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná 1/ m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
Žalovaný 2/ m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jej právneho zástupcu
Advokátska kancelária Lichner Legal, s.r.o., v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti uznesenia súdneho

úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška náhrady trov
konania; výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu
100 % k rukám jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária PaulQ, s.r.o. v lehote 3 mesiacov
od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto
rozsudku určená výška náhrady trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 05.10.2015, domáhal, aby súd

zaviazal žalovanú 1/ k povinnosti doručiť mu list s ospravedlnením tohto znenia: "Ospravedlňujem sa
pánovi F. S. za nepravdivé tvrdenia o tom, že v novembri 2006 mi proti mojej vôli v pražskom hoteli
vzal mobilný telefón, na izbe ma fotil v spodnom prádle a nútil ma piť počas pobytu v Prahe alkohol.
Tak isto sa ospravedlňujem za nepravdivé tvrdenie, že ma nútil k orálnemu sexu." Ďalej žiadal, aby súd
zaviazal žalovaného 2/ k povinnosti zverejniť textom na ploche minimálne 90% obrazovky vo veľkosti
písma riadne vnímateľnej televíznym divákom, v televíznom vysielaní televíznej stanice TV MARKÍZA,
bezprostredne pred vysielaním programu hlavnej večernej spravodajskej relácie ospravedlnenie v tomto

znení: "TV MARKÍZA uverejnila v hlavnej spravodajskej relácii, vysielanej dňa 04.10.2012, nepravdivé
a znevažujúce informácie o F. S., trénerovi karate z C., nepravdivé a znevažujúce informácie o tom,
že v novembri 2006 tri dni v pražskom hoteli obmedzoval osobnú slobodu svojej zverenkyne, ktorú o
rok neskôr vo svojom byte prinútil k orálnemu sexu, za čo sa mu ospravedlňuje." Žalobca žiadal odžalovaného 2/ aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Žalobca svoje skutkové tvrdenia
preukazoval CD nahrávkou predmetnej spravodajskej relácie zo dňa 04.10.2012 a návrhom na výsluch
svedkov.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinami a to žalobou, prehrávkou a prepisom
predmetného CD, obsahom tunajšieho spisu sp. zn. 2T/50/2010 s zistil skutkový stav veci. Podľa žaloby
a vyjadrenia žalobcu sa tento domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
voči žalovanej 1/ z dôvodu nepravdivých tvrdení o jeho osobe, obvinením zo spáchania trestných činov,

ktorébolipredmetomsúdnehokonaniatunajšiehosúdusp.zn.2T/50/2010abolprávoplatneoslobodený
spod obžaloby. Medzi žalobcom a žalovanou 1/ (i žalovaným 2/) nebolo sporné, že trestné stíhanie
žalobcu začalo na základe trestného oznámenia žalovanej 1/ zo dňa 04.12.2007, ktoré podala ústne na
OR PZ Trenčín do zápisnice. Toto trestné konanie skončilo právoplatne dňa 25.09.2013 oslobodením
spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zločinu obmedzovania slobody podľa
§ 183 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zákona na tom

skutkovom základe, že 1/ v presne nezistenom čase v priebehu mesiaca november 2006 v Trenčíne pod
zámienkou konania sa sústredenia karate v meste Brno, Česká republika, vylákal svoju zverenkyňu V.
Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., ul. XX. októbra XXXX/X, aby s ním nasadla do osobného motorového
vozidla, avšak následne jej obvinený uviedol, že nepôjdu na žiadne sústredenie, ale poškodenú proti
jej vôli odviedol do hotela Krystal nachádzajúceho sa v meste Praha 6, Česká republika, Centrum

doktoranských a manažérskych štúdií Q. V. č. 2/407, kde jej následne tri dni bránil užívať osobnú slobodu
tým spôsobom, že jej znemožňoval a obmedzoval voľný pohyb bez jeho prítomnosti mimo izby hotela
a 2/ v presne nezistený deň v mesiaci november 2007 v čase asi o 18:00 hodine v byte na ulici K.
M. č. XXXX/X, C., obvinený ako tréner karate, ťahaním za vlasy donútil svoju zverenkyňu V. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., ul. XX. októbra XXXX/X k orálnemu sexu. OS TN svoje rozhodnutie zdôvodnil,

že v prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného ako jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci
vinu obžalovaného bez ďalších priamych a podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok
jasný, logický, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný. Podľa
názorusúduvýpoveďpoškodenejV.Q.vpredmetnejtrestnejvecivyššieuvedenéatribútypreukázateľne
nespĺňala, keď nemala dostatočný základ ani v nepriamych dôkazoch, s ktorými neutvorila ucelený

reťazec napovedajúci bez najmenších pochybností o vine obžalovaného za oba žalované v zmysle
podanej obžaloby. Výpoveď poškodenej V. Q. v predmetnej trestnej veci nepriamo podporovali len
výpovede jej rodinných príslušníkov, zdravotníckych špecialistov, u ktorých bola v liečebnej starostlivosti,
a tiež niektorých členov karate klubu Laugaricio, avšak tieto vo svojom súhrne neboli v závislosti od
iných vykonaných dôkazov natoľko nespochybniteľné, aby utvorili skutočne logický reťazec usvedčujúci

obžalovaného zo spáchania oboch žalovaných skutkov tak, ako boli tieto popísané v podanej obžalobe.
Z nutnej potreby náležitého zistenia skutkového stavu veci pre spravodlivé rozhodnutie vyplýva, že
orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola
táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia
náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci

spravodlivo rozhodnúť. Ak vykonané dôkazy v konaní pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny
obžalovaného a ak nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude
nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby (pri rešpektovaní zásady "in dubio pro reo", t. j. "v
pochybnostiach v prospech obvineného či obžalovaného"). Z toho vyplýva, že dôvodné pochybnosti
sa vzťahujú nielen na samo zistenie skutkového stavu, ale aj na možnosť obstarania a vykonania

ďalších dôkazov, ktoré by tento skutkový stav, resp. vykonané dokazovanie zmenili. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti senát okresného súdu zistil iba jediný možný spôsob rozhodnutia
v predmetnej trestnej veci, a to oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, pretože nebolo nezvratne
dokázané, že sa stali oba žalované skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, keď existencia ďalších
relevantných ako aj konštruktívnych dôkazov nebola v konaní zistená ani navrhnutá procesnými

stranaminaichvykonanie.Vpriebehuuvedenéhotrestnéhokonaniažalovaná1/prostredníctvomsvojho
právneho zástupcu požiadala listom zo dňa 16.08.2012 o vylúčenie verejnosti na hlavnom pojednávaní,
minimálne počas výsluchu obvineného a jej ako poškodenej podľa § 249 ods. 3, 4 Tr. poriadku. Na
hlavnom pojednávaní dňa 04.10.2011 (správne malo byť 2012) na otázku predsedu senátu OS Trenčín
žalobca ako obžalovaný spolu so svojim advokátom nevideli dôvod na vylúčenie verejnosti. Predseda

senátu následne rozhodol tak, že vylúčil verejnosť z účasti na hlavnom pojednávaní počas výsluchu
obžalovaného (žalobcu) a poškodenej (žalovanej 1/) ako svedka. Medzi stranami nebola sporná ani
tá skutočnosť, že po právoplatnom skončení trestného stíhania žalobcu oslobodením spod obžalobynebolo začaté trestné stíhanie žalovanej 1/ ako oznamovateľky trestnej činnosti pre krivú výpoveď alebo
krivé obvinenie.

4. Žalobu žalobcu proti žalovanej 1/ v časti podľa neho uvedených nepravdivých tvrdení žalovanou
1/ v trestnom oznámení súd posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka. V tejto časti žaloby bolo
preukázané, že žalovaná 1/ podala podnet na trestné stíhanie žalobcu, žiadala o vylúčenie verejnosti
z hlavného pojednávania dňa 04.10.2012, na ktorom rozhodol OS Trenčín oslobodením žalobcu spod
obžaloby, teda postupovala procesnými úkonmi podľa Tr. poriadku v rámci uplatňovania si svojich práv.

Následne nebola trestne stíhaná za tieto svoje procesné úkony, za ich obsah. Z tohto vyplýva podľa
vyššie uvedenej právnej úpravy a judikatúry ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, že zo strany
žalovanej 1/ podaním trestného oznámenia na žalobcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva
na ochranu osobnosti, ktorému by zákon poskytoval právnu ochranu. Žalobcom uvádzané rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2008 sa týka iných skutkových okolností a to súkromného života muža a
ženy, ktoré nebolo predmetom trestného stíhania. Z tohto dôvodu súd žalobu v tejto časti zamietol ako

nedôvodnú a zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých svedkov ako nadbytočný.

5. V časti žaloby proti žalovanej 1/ týkajúci sa jej vyjadrenia v spravodajskej relácii žalovaného 2/ zo
dňa 04.10.2012 bolo preukázané nasledovné: Prehratím CD nosiča s celou spornou reportážou bolo
zistené, že reportáž začína záberom na moderátorku v štúdiu TV Markíza, kde moderátorka Zlatica

Puškárová uviedla titulok týmito slovami: "Tréner karate vraj sexuálne zneužil svoju vtedy sedemnásť
ročnú zverenkyňu. Dnes sa postavil pred trenčianskeho sudcu." Nasleduje záber na V. C., hovorcu
súdov v Trenčíne, ktorý uvádza: "V Pražskom hotely 3 dni obmedzoval jej osobnú slobodu a o rok
neskôrjumalvovlastnombyteprinútiťkorálnemusexu."Počasrozprávaniahovorcujezábernažalobcu
F. S., ktorý prichádza na Okresný súd Trenčín, záber je spred budovy súdu. Reportér TV Markíza (V.

A.) uvádza: "Tento muž podľa prokuratúry vylákal svoju zverenkyňu na sústredenie do Brna. Nakoniec
skončilivPraheaorokneskôrajunehodoma."Počastejtoreportážejezáber,akoF.S.vošieldobudovy,
prechádza kontrolou pri justičnej stráži a ide hore schodmi. Poškodená uvádza (nie je záber na jej tvár):
"To čo sa stalo bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále po 6 rokoch to v sebe nemá uzavreté." Je
zasa prestrih na hovorcu súdov v Trenčíne, ktorý uvádza: "Obžalovaný ako tréner karate spáchal zločin

obmedzovania osobnej slobody a zločin sexuálneho násilia voči svojej zverenkyni." Reportér uvádza:
"Pred sudcom 46 ročný tréner prehlásil, že je nevinný". Počas tohto je záber na F. S., ako sedí pred
pojednávacou miestnosťou. Je záber na žalobcu F. S. a tento za chôdze reportérovi uvádza: "Je to celé
vymyslené a nie je to pravda." Nasleduje otázka reportéra: "a čo si o tom myslíte?"... F. S. už odchádza
dolu schodmi... Hovorí poškodená (bez záberu na jej tvár): "Ja k tomu človeku v podstate necítim nič.

Ja len chcem, aby si on uvedomil, že spravil niečo zlé". Počas tohto bol záber na F. S. sediaceho
pred pojednávacou miestnosťou. Pred budovou súdu končí reportáž týmito slovami: "Ak obvinenému
trénerovi dokážu vinu, môže stráviť za mrežami až 15 rokov. Z Trenčína V. A., TV Markíza. Z uvedenej
prehrávky CD z predmetnej relácie vyplýva, že žalovaná 1/ uviedla nasledovné vety bez záberu na jej
tvár: "To čo sa stalo, bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále po 6 rokoch to v sebe nemá uzavreté."

" Ja k tomu človeku v podstate necítim nič. Ja len chcem, aby si on uvedomil, že spravil niečo zlé".
Žalovaná 1/ sa na verejnosti pred kamerou a kameramanom žalovaného 2/ vyjadrila všeobecne bez
uvádzania konkrétnych okolností, avšak ku skutočnostiam, ktoré konkrétne uvádzali iné osoby a to
hovorca KS v Trenčíne a pracovník žalovaného 2/. Podľa názoru súdu takéto vyjadrenie žalovanej 1/
nebolo neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorému by zákon poskytoval

právnu ochranu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobcom uvádzané rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Cdo 137/2008 sa týka iných skutkových okolností, ako sú uvádzané v žalobe. Z tohto dôvodu súd
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú a zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých
svedkov ako nadbytočný.

6. Súd žalobu žalobcu proti žalovanému 2/ posúdil nasledovne: Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol,
že nenamieta samotné zverejnenie skutočností, ale tvrdenia nepravdivých údajov o jeho správaní.
Teda žalobca ani nenamieta zverejnenie jeho podobizne žalovaným 2/ v predmetnej spravodajskej
relácii. Súd poukázal na to, že v trestnom konaní žalobca nevidel dôvody na vylúčenie verejnosti
z hlavného pojednávania dňa 04.10.2012. Ak by aj žalobca namietal nezákonné zverejnenie jeho

podobizne v predmetnej relácii, súd by ju považoval za nedôvodnú, pretože zo strany žalovaného
2/ išlo o použitie podobizne žalobcu na základe zákonnej spravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3
Občianskeho zákonníka pre účely televízneho spravodajstva. Pokiaľ išlo o časť žaloby proti žalovanému
2/ súd zistil a posúdil ju podľa § 11 ods. 1 § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a judikatúrysúdov, podľa článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, článku 10 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv (Dohovoru), článku 6 ods. 2 Dohovoru, článku 26 Ústavy Slovenskej republiky.
Poukázal na rozhodnutia ESĽP vo veci News Verlags GmbH c/a Rakúsko, vo veci Bladet Tromso a

Stensaas c/a Nórsko, vo veci Thoma c/a Luxembursko, vo veci Oberschlick c/a Rakúsko (č. 2), vo
veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 26.04.1979. Predmetom tohto sporu je konflikt
medzi ústavou a Rímskym dohovorom garantovanou slobodou prejavu žalovaného 2/ a právom na
ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je tiež garantované ústavou (čl. 16, 19) ako aj dohovorom (čl. 8).
Podstatou súdneho rozhodovania je hľadanie vyváženého vzťahu medzi týmito právami. Tento konflikt

sa rieši prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy / proporcionality/ (rozhodnutie ÚS SR sp.
zn. IV. ÚS 107/2010). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým
uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu
iného práva alebo slobody. Za účelom zistenia tejto rovnováhy súdy vykonávajú test proporcionality
založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade "
hovoril" (uverejnil informáciu). K prvej otázke KTO zásah vykonal z judikatúry ESĽP i slovenských súdov

vyplýva, že v tejto veci privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a
masmédiám. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa všetkých záležitostí verejného
záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať
určitú mieru preháňania a provokácie. Z uvedenej judikatúry súdov vyplýva v prejednávanom spore, že
žalovaný 2/ požíva vyššiu ochranu svojho práva na slobodu prejavu ako žalobca na ochranu svojho

právo na ochranu osobnosti. K otázke O KOM bola relácia a do koho osobnostnej sféry sa zasahovalo
súdna judikatúra uvádza, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry
sú najširšie u politikov a najužšie u "bežných" občanov. Vecou verejnou je nie len všetka agenda
štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote a ďalej všetko, čo
na seba upútava verejnú pozornosť. Podľa judikatúry súdov bol žalobca ako tréner karate mládeže

osobou, ktorá sa venovala verejnému životu a veci verejnej a patrila do skupiny osôb, ktorá musí znášať
širšiu hranicu akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcej sa jeho osoby i jeho trénerskej činnosti. V
prejednávanej veci nešlo o čisto vzťah 2 "obyčajných" ľudí a to 17-ročného dievčaťa a 46-ročnému muža
a o zverejnenie okolností ich citového a intímneho života, ale išlo o vzťah, vychádzajúci z ich záujmovej
športovej činnosti - trénovania karate mládeže žalobcom, teda o vzťah učiteľ- žiak, čo patrí medzi veci

verejné. Z tohto vyplýva vyššia miera ochrany práva na slobodu prejavu žalovaného 2/ oproti právu
žalobcu na ochranu osobnosti. K otázke ČO bolo obsahom reportáže súd zistil, že išlo o vec dôležitého
verejného záujmu a to ochranu záujmov detí. Deti predstavujú zvlášť ohrozenú skupinu ľudí, pričom
rodičiasaspoliehajúprávenavdanomprípadetrénerov,žebudúnahrádzaťrodičovskúochranu.Pozícia
žalobcu ako trénera, ktorému rodičia zverili mnoho detí, vylučuje súkromný a neverejný charakter danej

trestnej kauzy. Rodičia detí mali právo a záujem byť o priebehu konania informovaní, preto žalovaný
2/ mal povinnosť prinášať verejnosti uvedené informácie aj napriek tomu, že majú negatívny charakter
( rozhodnutie ESĽP vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu r. 1976). Žalovaný 2/ si tým plnil
svoju úlohu "strážneho psa" demokracie. Týmto je daná vyššia ochrana práva žalovaného 2/ na slobodu
prejavu oproti právu žalobcu na ochranu osobnosti. K otázke KDE bola reportáž uverejnená súdna

judikatúra uvádza, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia
je ochrana osobnostných práv. Avšak ak je ich autorom novinár alebo média, tak jeho privilegované
postavenie do určitej miery neutralizuje toto kritérium. Teda ochrana práv je vyššia na strane žalovaného
2/. K otázke KEDY bola reportáž zverejnená Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí Pl. ÚS 5/03
uvádza, že verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého

verejného záujmu. Existuje verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa činnosti
štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom
konaní poskytne novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo dostať a úlohou novinárov je ich
verejnosti sprostredkovať. Nie je úlohou novinárov tieto informácie selektovať, pretože verejnosť má
právo na úplné a presné informácie (rozsudok ESĽP vo veci News Verlag GmbH a CoKG proti Rakúsku

z r. 2000). Je naopak na štátnych orgánoch, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno
prostredníctvom novinárov a masmédií verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi
(rozhodnutie ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z r. 1999). Podľa rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 2/1999 každý má právo spoľahnúť sa (dôvera v právo) na to, že štátny orgán voči nemu
koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky preto, že tak štátny

orgán nekoná. V prejednávanej veci išlo o spravodajskú reportáž, ktorá bola natočená žalovaným 2/
pred začatím súdneho pojednávania dňa 04.10.2012, ktoré sa začalo o 9:35 hodine a skončilo sa o
16:30 hod. a to bez účasti verejnosti, ktorá bola súdom vylúčená. Z obsahu predmetnej reportáže
vyplýva, že obsahovala aktuálne informácie v čase natáčania, t.j. do začatia súdneho pojednávaniadňa 04.10.2012 do 9:35 hod. Súdne pojednávanie skončilo o 16:30 hod. rozhodnutím okresného
súdu oslobodením obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby a predmetná spravodajská relácia bola
odvysielaná v TV o 19:00 hod. s obsahom, ako bola natočená pred začatím súdneho pojednávania s

úvodným slovom moderátorky žalovaného 2/ a to, že dnes sa postavil pre trenčianskeho sudcu tréner
karate. Moderátorka k reportáži viac nič neuviedla, ani na jej konci, ani samotný redaktor V. A., ktorý
reláciu spracoval. Z uvedených skutkových okolností vyplýva, že od skončenia súdneho pojednávania o
16:30 hod. do začatia večerných správ o 19:00 hod. ubehla doba 2,5 hodiny a vznikla otázka, či za túto
dobu bolo možné prepracovať reportáž resp. doplniť reportáž na jej konci o slová moderátorky, ktorá

by oznámila výsledok súdneho konania na okresnom súde s tým, že nešlo o právoplatné skončenie
veci s možnosťou podania opravného prostriedku. Zároveň súd uviedol, že uvedená judikatúra súdov
neuvádza presnú časovú definíciu slova "aktuálna informácia". V prejednávanej veci bol súd názoru,
že išlo o krátku dobu a teoreticky mohla moderátorka žalovaného 2/ doplniť uvedenú vetu po odznení
reportérom pripravenej relácie, avšak túto nerovnováhu zo strany žalovaného 2/ zmierňuje skutočnosť,
že nešlo o konečné rozhodnutie súdu bez možnosti podať proti nemu opravný prostriedok, ale išlo o

rozhodnutie súdu 1. inštancie a v prípade podania odvolania nebolo v čase vysielania reportáže isté, že
odvolací súd potvrdí rozhodnutie okresného súdu. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
novinárska sloboda, teda aj médií, tiež zahrňuje možné odchýlenie sa k určitému stupňu "nadsázky"
alebo dokonca provokácie a je uznávaná dobrá viera novinára v prípade, že si overil fakty a tlač
nenesie zodpovednosť ani vtedy, ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov, pretože prispieva k verejnej

diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, pričom tlač môže používať pri písaní článkov určitú formu
zjednodušenia. Na začiatku predmetnej reportáže hlavné informácie o súdnom pojednávaní uvádzal
priamo hovorca súdov v Trenčíne (ktorý nie je žalovaným, ani KS Trenčín) a nie reportér žalovaného 2/,
preto súd tieto výroky nemal dôvod skúmať. Ďalej v reportáži nasleduje vyjadrenie reportéra žalovaného
2/, ktorý uvádza niektoré skutočnosti a však s uvedením zdroja informácií formou " podľa prokuratúry",

ktorým bol štátny orgán činný v trestnom konaní. Podľa súdnej judikatúry žalovaný 2/ nemal povinnosť
overovať si pravdivosť informácií od štátnych orgánov a selektovať ich vyjadrenia. V tejto časti podľa
názoru súdu nedošlo k zneužitiu práva žalovaného 2/ na slobodu slova. Z obsahu predmetnej reportáže
vyplýva, že priestor na vyjadrenie dostal aj žalobca a žalovaná 1/ a na záver redaktor žalovaného 2/ v
podmieňovacom tvare (polemický výrok) uviedol, že ak obvinenému (t.j. žalobcovi) dokážu vinu, môže

stráviť za mrežami až rokov. Z uvedených skutočností zároveň vyplýva, že žalovaný 2/ predmetnou
reláciou neporušil ani zásadu prezumpcie neviny žalobcu. K otázke AKO boli informácie v relácii
formulované súdna judikatúra rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno
preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy. Aj keď hodnotiaci
úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného

faktického základu. Ochrana hodnotiacich úsudkov z hľadiska slobody prejavu je intenzívnejšia ako
ochrana faktov, ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Polemické výroky pritom zásadne vylučujú
zásah do práva na ochranu osobnosti. K tomuto sa súd vyjadril v predchádzajúcich bodoch tak,
že vyjadreniami žalovaného 2/ nedošlo k nerovnováhe predmetných ústavných práv strán sporu. V
prejednávanej veci súd nezistil nerovnováhu na jednotlivé otázky okrem jednej a to otázky KEDY

bola predmetná reportáž uverejnená. Podľa súdnej praxe informácia je pominuteľným majetkom a
oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu, pričom verejnosť
má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu.
Verejnosť má právo na úplné a presné informácie (rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti
Rakúsku z roku 2000). Vzhľadom na krátky časový úsek medzi skončením súdneho pojednávania a

začatia hlavného vysielania t.j. 2,5 hodiny súd bol názoru, že nešlo o závažnú nerovnováhu namietaných
ústavných práv v neprospech práva žalobcu na ochranu osobnosti. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu
preľudsképrávanovinárskasloboda,tedaajmédií,tiežzahrňujemožnéodchýleniesakurčitémustupňu
"nadsázky" alebo dokonca provokácie a je uznávaná dobrá viera novinára v prípade, že si overil fakty
a tlač nenesie zodpovednosť ani vtedy, ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov, pretože prispieva k

verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, pričom tlač môže používať pri písaní článkov určitú
formu zjednodušenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom namietaný dokonavý vid slovies, použitých v
relácii nespôsobuje značnú nerovnováhu namietaných práv a je v súlade so slobodou slova žalovaného
2/. Z tohto dôvodu súd zamietol žalobu aj v tejto časti a nevykonal stranami navrhované dokazovanie
výsluchmi svedkov, ktorých strany navrhli. Žalobca v žalobe namietal iba spôsob zverejnenia informácií

v predmetnej spravodajskej relácii zo dňa 04.10.2012. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal úspešných
žalovaným 1/, 2/ plnú náhradu trov konania a podľa § 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehotu na zaplatenie
vzhľadom na majetkové pomery žalobcu, ktorý je nezamestnaný.7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v ktorom žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci nesprávne, pričom konanie predchádzajúce

rozhodnutiu bolo vedené tak, že zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP.
Čo sa týka nesprávnych skutkových zistení, na základe návrhu žalobcu súd prvej inštancie vykonal
dôkaz oboznámením listín zo súdneho spisu Okresného súdu Trenčín zn. 2T/50/2010 vrátane rozsudku
Okresného súdu Trenčín v tejto veci. Súd prvej inštancie podľa znenia bodu 20. odôvodnenia rozsudku
z tohto dokazovania zistil, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, žalovaná 2/ v trestnom konaní

svojimi procesnými úkonmi len postupovala podľa zákona (Tr. poriadku). Súd prvej inštancie však
úplne opomenul ďalšie zistenia, ktoré vyplynuli z dokazovania a to najmä o dôvodoch pre ktoré bol
žalobca oslobodený, nakoľko tvrdenia žalovanej 1/ o konaní žalobcu (obmedzovanie osobnej slobody
a nútenie k orálnemu sexu) sa v trestnom konaní nepreukázali, resp. dôkazy o tom, že sa žalobca
takého konania nedopustil vyvrátili dôvody obžaloby. Súd prvej inštancie opomenul zistenia, že v rámci
tohto trestného konania bol vypočutý rad svedkov, vrátane manželky žalobcu, jeho známych, členov

klubu karate, ktorí boli konfrontovaní s nepravdivými tvrdeniami žalovanej 1/ o odsúdeniahodnom
konaní žalobcu. V bode 26. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nenamietal
zverejnenie jeho podobizne žalovaným 2/ v reportáži, čo však nie je pravda nakoľko žalobca namietal
neoprávnené zverejnenie jeho podobizne už v žalobe a v celom konaní s tým, že jeho podobizeň
bola zverejnená neprimeraným spôsobom. Na základe jeho návrhu súd prvej inštancie vykonal dôkaz

oboznámením audiovizuálneho záznamu predmetnej reportáže, v odôvodnení rozsudku však opomenul
zistenie, že z celého kontextu, stavby reportáže je zrejmá snaha po senzáciechtivosti žalovaného 2/,
prvoplánovom zaujatí diváka, zavrhnutiahodným príbehom o sexuálnom zneužívaní neplnoletej dievčiny
jej trénerom. Účinok na diváka vystupňoval zverejnením zrejme neprimeraných výrokov hovorcu súdu
o žalobcovi v dokonavom vide. Žalovaný 2/ ani nemal záujem objektívne informovať diváka o výsledku

trestného konania a k téme sa už nikdy nevrátil, lebo oslobodenie žalobcu už nebolo natoľko senzačnou
informáciou a bolo by popretím tohto čo v Reportáži bolo cielene a zámerne vo vedomí diváka budované.
Prvoinštančný súd dospel k právnemu posúdeniu (bod 20. odôvodnenia rozsudku), že žalovaná 1/
postupovala procesnými úkonmi podľa zákona a teda na jej strane absentuje neoprávnenosť zásahu
a to aj preto, že nebola za svoje výroky trestne stíhaná. Poukázal pritom na právne vety uvedené v

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zverejnenom pod R 36/1996. Podľa názoru žalobcu toto rozhodnutie
nemožno aplikovať v danej veci, nakoľko výroky žalovanej 1/ boli prednášané v trestnom konaní a nie
v priestupkovom konaní. V tomto smere trvá na svojej doterajšej argumentácii poukazujúc naďalej na
rozhodnutieNSSRsp.zn.3Cdo137/2008právepreto,žepredmetomvýrokovžalovanej1/boliskutkové
okolnosti zo súkromného života muža a ženy a súčasne poukazuje na právnu vetu: „... objektívne

spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby môže byť aj zásah urobený v rámci
súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v konaní, avšak len za podmienky, že ide o závažnejší
zásah.“ (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 180/2007). Závažnosť zásahov v danom prípade je
daná samotným obsahom nepravdivých výrokov žalovanej 1/, pričom miera závažnosti by vyplynula z
výsluchov svedkov, ktoré žiadal vykonať. Prvoinštančný súd obsah Reportáže posudzoval len z hľadiska

dodržania zásady prezumpcie neviny. Žalobca na porušení zásady prezumpcie neviny trvá s ohľadom
na to, že tvrdenia o správaní sa žalobcu boli divákovi prezentované ako hotová vec. Neoprávnenosť
zásahu však odôvodnil aj tým, že informácie o správaní sa žalobcu bez ohľadu na to v akom prostredí a v
akej súvislosti s trestným konaním boli zverejnené, obsahujú nepravdivé tvrdenia o osobe žalobcu aj vo
všeobecnej rovine, ako to vyplýva z kombinácie a radenia výrokov redaktora a hovorcu súdu: „Ako tréner

karatespáchalzločinobmedzovaniaosobnejslobodyazločinsexuálnehonásiliavočisvojejzverenkyni.“
Tento výrok je zrejme nepravdivý lebo žalovaní nepreukázali, že žalobca obmedzoval osobnú slobodu
a vykonal sexuálne násilie na tomto dievčati. „V pražskom hoteli tri dni obmedzoval jej osobnú slobodu.“
Toto tvrdenie je takisto nepravdivé. Žalovaní v konaní nepreukázali, že žalobca tri dni obmedzoval
osobnú slobodu dievčaťa. Tvrdenie redaktora: „... F. mal dievča zlákať do svojho trenčianskeho bytu a

dopustiť sa na nej sexuálneho zločinu.“ Je takisto nepravdivým tvrdením, keďže žalovaní nepreukázali,
že žalobca mal dievča zlákať do svojho trenčianskeho bytu. V tomto smere poukazuje na judikát Cdo
137/2008. Ústavný súd, rovnako ako judikatúra ESĽP, nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého
zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie
informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.“ (uznesenie Ústavného

súdu SR z 19. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 390/2011). Tento výrok o zlákaní do bytu nemal oporu
v žiadnom výroku hovorcu súdu a redaktor na formuláciu tohto výroku nemal ani žiaden skutkový
podklad. Výrok hovorcu súdu: „O rok neskôr ju mal vo vlastnom byte prinútiť k orálnemu sexu.“ Je
takisto nepravdivým tvrdením, keďže žalobca sa takého konania nedopustil a žalovaní ani pravdivosťtohto tvrdenia nepreukázali. Podľa jeho názoru je neoprávnenosť zásahu do práva žalobcu, okrem
porušenia zásady prezumpcie neviny, dané nepravdivosťou tvrdení o osobe žalobcu zverejnených v
Relácii. Navyše tieto tvrdenia o osobe žalobcu majú nesmierne difamujúcu povahu, keďže vykresľujú

žalobcu, ako osobu - sexuálneho devianta, ktorá sa dopustila sexuálneho násilia, obmedzovala slobodu
svojej neplnoletej zverenkyne, ktorú dokonca donútil k orálnemu sexu. Prvoinštančný súd nesprávne vec
posúdil aj vo vzťahu k argumentu žalujúcej strany, že v reportáži bola zverejnená podobizeň žalobcu.
Tento argument nie je relevantný len z pohľadu oprávnenosti zverejniť podobizeň žalobcu v danej
Reportáži, ale je dôležitý predovšetkým z hľadiska skúmania spôsobilosti Reportáže privodiť žalobcovi

ujmu. Zverejnenie podobizne žalobcu znamenalo okamžitú identifikáciu osoby, páchateľa sexuálneho
násilia. Poukazuje na skutočnosť, že žalovaný 2/ sa starostlivo vyhol tomu, aby zverejnil podobizeň
údajnej poškodenej, avšak bez akýchkoľvek problémov v Relácii zverejnil podobizeň, tvár žalobcu bez
akéhokoľvek zakrytia a verejne tak znemožnil žalobcu, bez súhlasu žalobcu. Na takéto konanie nemal
žalovaný 2/ žiaden relevantný, legitímny, dôvod. Zverejnením podobizne a identifikáciou žalobcu sa
tak vo vzťahu k žalobcovi stali nepravdivé tvrdenia o osobe žalobcu spôsobilými privodiť mu ujmu.

Spôsob zverejnenia podobizne žalobcu tak bolo neprimerané (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka) bez
akéhokoľvek rešpektovania oprávnených záujmov, osobnostných práv žalobcu a v súvislosti so zásadou
prezumpcie neviny. Prvoinštančný súd si osvojil právnu argumentáciu žalovaného 2/, že neoprávnenosť
zásahu nie je daná pokiaľ žalovaný 2/ zverejnil informácie, ktoré mu poskytol štátny orgán, v danom
prípadehovorcasúdu,čourčiteplatívovšeobecnosti.Podľajehonázorutotopravidlomožnoakceptovať

len vtedy ak pôvodca zásahu konal primerane a pri rešpektovaní práv adresáta zásahu. Osobitne pokiaľ
zverejňuje informáciu o trestnom konaní je potrebné rešpektovať zásadu prezumpcie neviny, právo
na ochranu cti, vážnosti, dôstojnosti a ochrany súkromia dotknutej osoby a to aj chránením identity
dotknutej osoby, čo v danom prípade žalovaný 2/ nevykonal a ani sa o to nepokúsil a preto jeho
počínanie nemožno hodnotiť inak ako zneužitie práva na slobodu prejavu v záujme senzáciechtivosti

a komerčnej úspešnosti. Prvoinštančný súd síce vykonal test proporcionality, nakoľko ide o stret práva
na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu. Avšak podľa názoru žalobcu dospel k nesprávnym
resp. neúplným odpovediam na nasledovné otázky, čím dospel k nesprávnym, skresleným výsledkom
testu propocionality. K otázke O KOM dospel k zrejme neudržateľnej k odpovedi (bod 45.), že v danej
veci nešlo o zverejnenie okolnosti intímneho a citového života žalobcu a žalovanej 1/, ale o vzťah z ich

záujmovej športovej činnosti. Predmetom satisfakčnej žaloby sú však zverejnené výroky o obmedzovaní
osobnej slobody a výroky o sexuálnom násilí (donútenie k orálnemu sexu), teda výroky týkajúce sa
súkromnej sféry žalobcu a nie výroky týkajúce sa športovej aktivity uvedených osôb. K otázke ČO
dospel k odpovedi (bod 46), že v danom prípade žalovaný 2/ plnil funkciu „strážneho psa demokracie“
pričom žalované výroky nemajú nič spoločné so žiadnou témou týkajúcou sa demokratického zriadenia.

K otázke KDE dospel k rozporuplnej odpovedi, keď na jednej stane tvrdí (bod 47.), že miera masovosti
médiá má za následok vyššiu ochranu osobnostných práv a teda privilegované postavenie médií do
určitejmieryneutralizujetotokritérium,alenáslednekonštatuje,žeochranaprávjenastranežalovaného
2/ vyššia. K otázke AKO (bod 52) súd vôbec nevyhodnotil spôsob zverejnenia žalovaných výrokov,
kontext reportáže, primeranosť zverejnenia podobizne ani rešpektovanie zásady ochrany súkromia a

primeranosti zverejnenia podobizne žalobcu v reportáži. Navrhol súdu a označil dôkazy výsluchom
svedkov na preukázanie následkov zverejnenia Reportáže spočívajúcich v značnom znížení jeho
vážnostiadôstojnosti,ktorýchvykonanímbysúdsúčasnevedelvyhodnotiťajprávnuotázkuspôsobilosti
spornej reportáže privodiť žalobcovi ujmu, spočívajúcej práve v kontexte reportáže, v zoradení výrokov
reportéra a zaradením výroku hovorcu súdu v dokonavom vide, ktorý divákovi oznámil, že žalobca sa

dopustil trestných činov. Z výsluchu týchto svedkov by bolo preukázané ako vnímali zverejnené výroky
hovorcu súdu v kontexte stavby celej reportáže a ako vnímali záverečný výrok reportéra o tom, aký trest
môže súd uložiť žalobcovi v kontexte zásady prezumpcie neviny. Súd prvej inštancie vykonanie týchto
dôkazov odmietol a otázku spôsobilosti privodiť ujmu právne vyhodnotil bez konfrontácie s označenými
dôkazmi len podľa svojej úvahy. V tomto smere bol dôležitý aj dôkaz výsluchom samotného reportéra na

okolnosti, aký bol reálne výrok hovorcu súdu a prečo bol do reportáže zakomponovaný v danej podobe.
8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie v rozsudku a odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Neobstojí
argumentácia žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ v odvolaní, že nesprávne skutkové zistenia súdu
spočívajú v tom, že v bode 26. rozsudku uviedol, že žalobca nenamietal zverejnenie jeho podobizne,

pričom žalobca neoprávnené zverejnenie jeho podobizne namietal už v žalobe. V bodoch 27 až 29
rozsudku súd uviedol svoje posúdenie k možnému nezákonnému zverejneniu podobizne žalobcu.
Súd uviedol, že takú námietku by vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože išlo o použitie žalobcovej
podobizne na základe spravodajskej licencie v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Aj napriektomu, že súd skutočne v bode 26 rozsudku nepresne uviedol, že zverejnenie podobizne žalobca
nenamietal, v odôvodnení rozhodnutia súd dal odpoveď aj na túto otázku. Je treba poznamenať, že
zo žaloby namietanie zverejnenia podobizne vyplýva len kontextuálne a nie explicitne. Znenie bodu

26. odôvodnenia rozsudku nepredstavuje nedostatok, alebo vadu, ktorá by mohla zaťažiť rozsudok
dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Ďalej malo nesprávne skutkové zistenie spočívať v
tom, že po vykonaní audiovizuálneho záznamu reportáže ako dôkazu, mal súd opomenúť zistenie, že z
celého kontextu reportáže je zrejmá snaha žalovaného 2/ po senzácii. Žalovaný 2/ podľa žalobcu nemal
vôbec v úmysle objektívne informovať diváka o výsledku trestného konania. Podľa žalovaného 2/ sa

jedná o nepodložený názor žalobcu, ktoré je založené výlučne na jeho subjektívnych dojmoch a nemá
oporu vo vykonaných dôkazoch. Súd v odôvodnení rozsudku, konkrétne v časti testu proporcionality,
uviedol, že témou reportáže bola vec verejného záujmu, a síce ochrana záujmov detí. Ďalej súd
uviedol aj to, že z časového hľadiska vznikla otázka či bolo možné prepracovať alebo doplniť reportáž
vzhľadom na to, že trestné pojednávanie skončilo o 16:30, pričom reportáž bola odvysielaná až o
19:00, pričom ak by to aj možné bolo, nerovnováhu zmierňuje skutočnosť, že rozhodnutie trestného

súdu nebolo konečné a neexistovala záruka, že dané rozhodnutie bude potvrdené aj odvolacím súdom.
Žalovaný 2/ k uvedenému záveru súdu dopĺňa, že doplnenie reportáže už v danom čase bolo ťažko
realizovateľné. Keďže sa pojednávanie konalo v Trenčíne a skončilo sa o 16:30, je nutné vziať do
úvahy aj presun reportéra späť do Bratislavy a následnú editáciu a nahovorenie reportáže. Príprava
finálnej verzie reportáže trvá určitý čas a ak by reportér čakal na vyhlásenie rozsudku, pripraviť reportáž

včas, teda do začiatku relácie Televízne noviny o 19:00 by nestihol. Neobstojí preto argumentácia
žalobcu, že žalovaný 2/ nemal v záujme objektívne informovať a išlo mu len o senzáciu. Žalobca
v odvolaní vo vzťahu k žalovanému 2/ uviedol, že nesprávne právne posúdenie spočívalo v tom,
že súd nevyhodnotil neoprávnenosť zásahu aj na tom základe, že informácie o správaní sa žalobcu
obsahujú nepravdivé tvrdenia o osobe žalobcu. S týmto záverom nesúhlasí. Súd jednoznačne v bode

49 odôvodnenia uzavrel, že na začiatku reportáže uvádza informácie hovorca súdov v Trenčíne a nie
reportér žalovaného 2/ a preto nemal dôvod výroky skúmať. Následné vyjadrenia reportéra odkazovali
na oficiálny zdroj, a síce na prokuratúru (t. j. orgán činný v trestnom konaní), pričom súd správne
aplikoval judikatúru ESĽP, podľa ktorej sa novinár môže spoľahnúť na informácie z oficiálneho zdroja
a tieto si nemusí overovať. K obom záverom uviedol aj konkrétne rozhodnutia, teda rozhodnutie

Ústavného súdu SR, I. ÚS 2/1999 a rozsudok ESĽP News Verlag GmbH a CoKG proti Rakúsku. Žalobca
ďalej v odvolaní uviedol, že nesprávne právne posúdenie sa týka aj zverejnenia jeho podobizne. K
zverejneniu žalobcovej podobizne sa súd vyčerpávajúco vyjadril v bodoch 27 a 29 rozsudku. Podľa
žalovaného 2/ súd správne uzavrel, že použitie podobizne žalobcu bolo primerané a zákonné. Žalovaný
2/ mal na zverejnenie podobizne žalobcu právo podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď išlo

o tzv. spravodajskú licenciu. Žalobca videl nesprávne právne posúdenie aj v tom, že si súd osvojil
argumentáciu žalovaného 2/ o tom, že neoprávnenosť zásahu nie je daná pokiaľ žalovaný 2/ uverejnil
informácie poskytnuté štátnym orgánom. Podľa žalobcu je možné uvedené pravidlo aplikovať len vtedy
ak pôvodca zásahu koná primerane a rešpektuje práva dotknutej osoby. Žalovaný 2/ má za to, že
rešpektoval práva žalobcu a konal v medziach právneho rámca a aplikovateľnej judikatúry. V reportáži

boli použité informácie poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní. Novinár nemá povinnosť také
informácie selektovať prípadne meniť. Žalobca považoval za nesprávne právne posúdenie aj odpovede
na otázky O KOM, ČO, KDE a AKO v teste proporcionality vykonaným súdom. V otázke O KOM
podľa žalobcu súd nesprávne uzavrel, že predmetom reportáže bol vzťah žalobcu a žalovanej 1/ z
ich záujmovej športovej činnosti. Podľa žalobcu sa však napadnuté výroky týkali výlučne súkromnej

sféry žalobcu. Žalovaný 2/ má za to, že súd správne vyhodnotil, že predmetom reportáže nebol vzťah
dvoch „obyčajných“ ľudí, ale vzťah učiteľa karate a jeho žiačky. Išlo teda o vzťah medzi učiteľom a
jeho zverenkyňou, kde naviac vzniklo podozrenie zo sexuálneho zneužitia. Súd toto správne vyhodnotil
ako vec verejného záujmu. V otázke ČO podľa žalobcu spočívalo nesprávne právne posúdenie v tom,
že súd uviedol, že si žalovaný 2/ plnil svoju úlohu strážneho psa demokracie, keďže žalované výroky

nemajú nič spoločné s demokratickým zriadením. V tejto časti žalovaný 2/ uvádza, že uvedené slovné
spojenie pramení vo fundamentálnom význame médií, ktorý spočíva v informovaní verejnosti o veciach
verejných. Bez možnosti médií informovať a možnosti verejnosti informácie prijať by demokratické
zriadenie nemohlo skutočne fungovať či existovať. Nemusí ísť pritom výlučne o informácie týkajúce
sa demokratického zriadenia. V prejednávanej veci však išlo o ochranu záujmov detí a maloletých,

čo je jeden z veľmi dôležitých pilierov a základných princípov demokratického štátneho zriadenia.
V otázke KDE mal podľa žalobcu dospieť súd k rozporuplnému názoru, keď uviedol, že hromadné
šírenie informácie zvyšuje potrebu priznať zvýšenú ochranu osobnostným právam, skutočnosť, že
bola informácia šírená novinárom, ktorým je priznávané privilegované postavenie neutralizuje danékritérium. Následne však súd uviedol, že ochrana práv je vyššia na strane žalovaného 2/. Uvedené
podľa žalovaného 2/ znamená, že ak by informáciu nešíril novinár, bolo by možné priznať vyššiu
ochranu žalobcovým právam. Nakoľko však išlo o informáciu šírenú novinárom, jeho privilegované

postavenie neutralizovalo kritérium hromadného zverejnenia a poskytlo šíreniu informácií (slobode
prejavu) vyššiu mieru ochrany. V otázke AKO podľa žalobcu súd nevyhodnotil spôsob zverejnenia
žalovaných výrokov, kontext reportáže, primeranosť zverejnenia podobizne ani rešpektovanie zásady
ochrany súkromia a primeranosti zverejnenia podobizne žalobcu v reportáži. Žalovaný 2/ má za to, že
spôsob zverejnenia výrokov, kontext reportáže a primeranosť zverejnenia žalobcovej podobizne súd

rozviedol v prechádzajúcich bodoch rozsudku kde uviedol svoj test proporcionality (body 44 až 52) a
nebolo potrebné, aby súd svoje závery opakoval. Žalovaný 2/ dodáva, že ak žalobca namieta, že súd
niečo nevyhodnotil, logicky potom nemohol ani dospieť k nesprávnemu právnemu záveru. Napádaný
údajný nedostatok môže hypoteticky napĺňať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tým
však žalobca svoje odvolanie neodôvodnil. Žalobca v odvolaní uvádza, že prvoinštančný súd zaťažil
rozsudok odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e), CSP keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy,

konkrétne výsluch svedkov. Žalovaný 2/ sa stotožňuje so závermi súdu v bode 20. rozsudku o tom,
že výsluch svedkov, ktorých navrhol žalobca by bol nadbytočný. Na pojednávaní dňa 29.05.2019 súd
vyslovil svoj predbežný právny názor, že vo vzťahu k žalovanej 1/ je žaloba na zamietnutie. Tento záver
potvrdiliajvykonanédôkazy.Podľažalovaného2/byvypočutiežalobcomnavrhnutýchsvedkovskutočne
neprispelo k preukázaniu skutočností rozhodujúcich pre toto konanie. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa

11.03.2019 vyplýva, že svedkovia navrhnutí žalobcom sa mali vyjadriť k náhrade nemajetkovej ujmy a
následkom údajného neoprávneného zásahu. Keďže súd dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu
do žalobcových práv nedošlo, bolo ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov nadbytočné. Tým, že ich súd
nevykonalnezaťažilrozsudokodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.e)CSP.Vzhľadomnavyššie
uvedené má za to, že rozsudok je vecne a právne správny a nie je zaťažený žiadnymi vadami, ktoré

by odôvodňovali podané odvolanie, preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil a
priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že nezáujem žalovaného 2/
o vyvážené a seriózne informovanie verejnosti, je zrejmý z toho, že žalovaný 2/ už nemal záujem

prekryť senzačnú informáciu o sexuálnom násilí žalobcu informáciou o tom, že bol spod obžaloby
oslobodený. Jeho záujem o investigatívnu žurnalistiku skončil zverejnením senzačnej informácie bez
akejkoľvek ambície dosledovať, ako tento prípad v súdnom konaní skončil a informovať o tom verejnosť.
Nejednásatedaonepodloženýnázoržalobcu,žežalovaný2/celkovýmspracovanímreportážesledoval
cieľ zaujať diváka bombastickou, senzačnou informáciou o tom, ako sa žalobca dopustil sexuálneho

násilia voči svojej zverenkyni avšak tým jeho záujem o informovanie verejnosti v tejto veci skončil.
Faktom zostáva, žalobca bol reportážou použitý, zhanobený, a ďalej už jeho osud žalovaného 2/
nezaujímal, lebo jeho oslobodenie spod obžaloby už nebolo pre žalovaného 2/ takou senzačnou
informáciou. Podľa jeho názoru skutočnosť, že pojednávanie skončilo v deň nasnímania zvukovo-
obrazových záznamov pre konečné stvárnenie, zostrih, editáciu a nahovorenie komentára reportáže, až

po 16.30 hod., kedy skončilo súdne pojednávanie, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť, ako okolnosť
eliminujúcu, vylučujúcu, neoprávnenosť zásahu. Žalovaný mohol reportáž zverejniť aj v inom termíne,
on však sa riadil hlavne pretekmi o čo najskoršie zverejnenie senzácie a nie serióznym záujmom o
zverejnenie informácií primeraným spôsobom. Je všeobecne známou skutočnosťou (notorietou), že
žalovaný 2/ každodenne odvysiela niekoľko spravodajských blokov nielen Televízne noviny o 19.00

hod.. Avšak cieľom žalovaného bolo práve vysielanie reportáže v najsledovanejšom čase a v tom
spočíva tento komerčný záujem žalovaného 2/, ktorý uprednostnil pred serióznym spracovaním a
zverejnením informácií. Žalovaný 2/ sa nemôže zbaviť zodpovednosti za neoprávnený zásah len s
poukazom na výrok hovorcu súdu. Žalovaný 2/ je zodpovedný za to, akým spôsobom zverejní informáciu
poskytnutúorgánomsúdnejmoci.Nemožnoakceptovaťlen„otrocké"zaznamenanievýroku,zostrihnutie

a jeho zasadenie do kontextu reportáže v dokonavom vide, ako keby vina žalobcu bola nepochybná,
preukázaná. Bežný divák nepochybne pripisuje väčšiu dôveru a vážnosť práve výroku hovorcu súdu,
ako komentáru redaktora. Žalovaný 2/ vyhotovil obrazovo-zvukové záznamy a ich spracovaním vytvoril
konečný kontext reportáže, ktorý bol určujúci pre vnímanie diváka. Ak by bol súd prvej inštancie vykonal
dôkazy výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov, mal by k dispozícii pre svoje rozhodovanie práve

zistenie ako vnímali kontext reportáže diváci, aký obraz o konaní žalobcu si z toho vyvodili. Práve kontext
reportáže je právne významný pre vyhodnotenie právnej otázky primeranosti zverejnenia podobizne
žalobcu. Zverejnenie podobizne žalobcu nemalo žiaden význam pre informačnú hodnotu reportáže.
Napokon podobizeň údajnej poškodenej bola zverejnená tak, aby nebola identifikovateľná. Aj to bolmoment keď bol divák presvedčený z kontextu reportáže, že práve údajná poškodená je tou osobou,
ktorej identita si zasluhuje ochranu, utajenie a naopak žalobca ako sexuálny násilník má byť verejnosti
„odhalený", aby divák videl kto to je. Žalovaný 2/ si musel byť pri takom spracovaní reportáže vedomý,

že tým fatálnym spôsobom zasiahne do súkromia žalobcu a do jeho sociálnej platformy, v ktorej žije.
Opäť zdôrazňuje, že z výsluchov navrhnutých svedkov by bol súd prvej inštancie zistil okrem iného aj to,
ako vnímali diváci kontext reportáže a osobu žalobcu v nej. Ako v reportáži bolo kategoricky a rezolútne
vyhodnotené konanie žalobcu.

10. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd I. inštancie vykonaním dokazovaním
dospel k správnym skutkovým zisteniam, keďže ako už uviedla vo svojom vyjadrení pred súdom
I. inštancie, žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 2T/50/20l0-519 oslobodený spod
obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa predmetné skutky stali, t.j. bol oslobodený pre nedostatok
dôkazov a teda v zmysle zásady ,,in dubio pro reo". Táto skutočnosť však sama o sebe neznamená, že
žalovaná 1/ v trestnom konaní vypovedala nepravdivo. Zotrváva na tom, že si v trestnom konaní plnila

len svoju zákonnú povinnosť svedka a vypovedala pravdivo, tak ako si to pamätala. Opodstatnenosť
podanej žaloby by bola daná iba v tom prípade, ak by výslovene z trestného konania vyplynulo,
že uviedla nepravdivé skutočnosti, čo sa však nestalo. Skutočnosť, že v trestnom konaní bola
konštatovaná v rámci odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku čiastočná rozporuplnosť v jej výpovediach
neznamená, že by uvádzala nepravdivé skutočnosti. Je tiež nevyhnutné brať do úvahy odstup času,

nakoľko k protizákonnému konaniu zo strany žalobcu došlo v roku 2006 a jej výpoveď na hlavnom
pojednávaní sa uskutočnila v roku 2012, čo predstavuje časový odstup 6 rokov. V súvislosti so žalobcom
tvrdeným neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, opätovne poukazuje na Stanovisko
občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. Cpjn
13/2007 zo dňa 14.04.2010, v zmysle ktorého nešlo v jej prípade o taký exces, o ktorom hovorí

predmetné stanovisko NS ČR. Uvedené je zjavné aj z dôkazov vykonaných pred súdom I. inštancie
a je presvedčená, že z iných dôkazov, ktoré navrhuje žalobca vykonať, by žiadne nové relevantné
skutočnosti neboli zistené. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
odôvodnenosť uplatneného nároku a preto súd I. inštancie správne postupoval, keď žalobu vo vzťahu k
nej zamietol. S poukazom na vyššie uvedené je nepochybné, že súd I. inštancie vo vzťahu k žalovanej 1/

vykonal všetky potrebné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a teda navrhovala, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu I. inštancie vo vzťahu k nej ako vecne správne potvrdil.
11. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 1/ uviedol, že s argumentáciou žalovanej
1/ nemôže súhlasiť, nakoľko nepravdivé tvrdenia žalovanej 1/ nemožno považovať za pravdivé len

preto, že nebol preukázaný opak, nakoľko neexistentné a žalovanou 1/ len tvrdené konanie nebolo
možné, s ohľadom na okolnosti prípadu, preukazovať dôkazom o opaku. Naopak pravdivosť tvrdení
žalovanej 1/ v trestnom konaní bola podrobená podrobnému skúmaniu. Dôkazné bremeno preukázania
pravdivostitvrdenížalovanej1/okonanížalobcu,obzvlášťvprípade,aksatietotvrdeniatýkajúúdajného
sexuálneho zneužívania a obmedzovania osobnej slobody, je v konaní o ochranu osobnosti na strane

žalovanej 1/, inak by vo všeobecnosti mohol hocikto o inom takéto nepravdivé tvrdenia šíriť beztrestne
a bez preukázania ich pravdivosti, čím by bola úplne vylúčená možnosť postihu takého deliktu aspoň
v civilnej sfére.
12. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na
§ 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
13. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo
veci rozhodol, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol.15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že žalobca sa

v tomto konaní domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka voči žalovanej
1/ z dôvodu nepravdivých tvrdení o jeho osobe, obvinením zo spáchania trestných činov, ktoré boli
predmetom súdneho konania sp. zn. 2T/50/2010 a v ktorom bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.
Medzi žalobcom a žalovanou 1/ (i žalovaným 2/) nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu začalo na
základe trestného oznámenia žalovanej 1/ zo dňa 04.12.2007, ktoré podala ústne na OR PZ Trenčín

do zápisnice. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2T/50/2010 bolo preukázané, že
prokurátor podal dňa 19.04.2010 obžalobu voči žalobcovi na tom základe, že 1/ v presne nezistenom
čase v priebehu mesiaca november 2006 v Trenčíne pod zámienkou konania sa sústredenia karate v
meste Brno, Česká republika, vylákal svoju zverenkyňu V. Q. (identifikovanú bližšie v obžalobe), aby s
ním nasadla do jeho osobného motorového vozidla, avšak následne jej žalobca uviedol, že nepôjdu na
žiadne sústredenie, ale poškodenú proti jej vôli odviedol do hotela Krystal nachádzajúceho sa v meste

Praha 6, Česká republika, Centrum doktorandských a manažérskych štúdií José Martiho č. 2/407, kde
jej nasledujúce tri dni bránil užívať osobnú slobodu tým spôsobom, že jej znemožňoval a obmedzoval
voľný pohyb bez jeho prítomnosti mimo izby hotela, ako i na tom základe, že 2/ v presne nezistený deň
mesiaca november 2007 v čase asi o 18.00 hod. v byte na ul. K. M. XXXX/X, C., žalobca ako tréner
karate ťahaním za vlasy donútil svoju zverenkyňu V. Q. (identifikovanú bližšie v obžalobe), k orálnemu

sexu. Podľa obžaloby žalobca v bode 1/ obžaloby inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu
a taký čin spáchal na chránenej osobe (dieťati), čím spáchal v bode 1/ obžaloby zločin obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. d/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139
ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Podľa obžaloby žalobca v bode 2/ obžaloby násilím donútil iného k orálnemu
styku, pričom taký čin spáchal na chránenej osobe (dieťati), čím spáchal v bode 2/ obžaloby zločin

sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139
ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Rovnako bolo ďalej vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie
preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 2T/50/2010-519 zo dňa 11.12.2012 bol žalobca
ako obžalovaný podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Trenčín zo dňa 19.04.2010 pre skutok právne kvalifikovaný obžalobou ako trestný čin

zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.1, ods.2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na
ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na vyššie citovom skutkovom základe, ako aj pre skutok
právne kvalifikovaný obžalobou ako trestný čin zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na vyššie citovanom
skutkovom základe, pretože nebolo nezvratne dokázané, že sa stali oba žalované skutky, pre ktoré je

obžalovanýstíhaný,keďexistenciaďalšíchrelevantnýchakoajkonštruktívnychdôkazovnebolavkonaní
zistená ani navrhnutá procesnými stranami na ich vykonanie. V priebehu uvedeného trestného konania
žalovaná 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala listom zo dňa 16.08.2012 o vylúčenie
verejnosti na hlavnom pojednávaní, minimálne počas výsluchu obvineného a jej ako poškodenej podľa
§ 249 ods. 3, 4 Tr. poriadku. Na hlavnom pojednávaní dňa 04.10.2011 (správne malo byť 2012) na

otázku predsedu senátu OS Trenčín žalobca ako obžalovaný spolu so svojim advokátom nevideli
dôvod na vylúčenie verejnosti. Predseda senátu následne rozhodol tak, že vylúčil verejnosť z účasti
na hlavnom pojednávaní počas výsluchu obžalovaného (žalobcu) a poškodenej (žalovanej 1/) ako
svedka.UznesenímKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.23To/16/2012-545zodňa25.09.2013boloodvolanie
prokurátora proti vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trenčín podľa § 319

Tr. poriadku zamietnuté, pretože nie je dôvodné a v posudzovanej veci aj odvolací súd dospel k záveru,
že výsledky dokazovania vykonaného pred súdom nevyznievajú jednoznačne a nie je tu úplne ucelená
reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť bezpečný
záver, že stali skutky, ktoré sú predmetom trestného stíhania, preto okresný súd postupoval vecne
správne, keď pri zohľadnení zásady „ v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ tohto spod obžaloby

oslobodil podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Medzi stranami nebolo sporná ani tá skutočnosť,
že po právoplatnom skončení trestného stíhania žalobcu oslobodením spod obžaloby nebolo začaté
trestné stíhanie a ani vznesené obvinenie žalovanej 1/ ako oznamovateľke trestnej činnosti pre krivú
výpoveď alebo krivé obvinenie.

16. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovanej 1/ v časti podľa neho uvedených nepravdivých
tvrdení žalovanou 1/ v trestnom oznámení, správne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka. V
tejto časti žaloby bolo vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie preukázané, že žalovaná
1/ podala podnet na trestné stíhanie žalobcu, žiadala o vylúčenie verejnosti z hlavného pojednávaniadňa 04.10.2012 a v konaní vypovedala ako svedok - poškodená, teda postupovala procesnými úkonmi
podľa Tr. poriadku v rámci uplatňovania si svojich práv. Následne nebola trestne stíhaná za tieto svoje
procesné úkony, za ich obsah. Rovnako bolo preukázané, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený

( nie žeby bolo jednoznačne preukázané, že sa skutky nestali), ale preto, že nebolo možné vyvodiť
bezpečný ( nezvratný ) záver, že stali skutky, ktoré sú predmetom trestného stíhania, a to pri zohľadnení
zásady "in dubio pro reo" ( „ v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ ). Táto skutočnosť však sama
o sebe podľa odvolacieho súdu neznamená, že žalovaná 1/ v trestnom konaní vypovedala nepravdivo.
Opodstatnenosť podanej žaloby by bola daná iba v tom prípade, ak by výslovne z trestného konania

vyplynulo, že uviedla nepravdivé skutočnosti, čo však v danom prípade preukázané nebolo. V súvislosti
sožalobcomtvrdenýmneoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnosti,odvolacísúd poukazuje
na Stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. Cpjn 13/2007 zo dňa 14.04.2010 ( na ktoré poukazovala aj žalovaná 1/ ), podľa ktorého ak
došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom stanovených oprávnení resp. povinností
(napr. výpoveď svedka, ...) pravidelne nepôjde o zásah neoprávnený, pokiaľ subjekt, ktorý sa zásahu

dopustil, nevybočil z medzí takto stanovených práv a povinností / exces/. Excesom je hlavne napr. krivé
obvinenie, krivá výpoveď alebo priestupok. V prejednávanej veci žalovaná 1/ trestným oznámením si
plnila svoju zákonnú povinnosť a v súdnom konaní bola v pozícii svedka, poškodeného, vypovedala ako
svedok po poučení o prípadnom lživom obvinení, pričom po právoplatnosti trestného konania nebolo
z úradnej povinnosti ( ani na základe podaného trestného oznámenia ) začaté konanie voči jej osobe

pre naplnenie skutkových podstát trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede, teda v danom
prípade nešlo v jej prípade o taký exces, o ktorom hovorí predmetné stanovisko NS ČR. Rovnako
vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv nemožno označiť
za neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa inak týkal osobnosti navrhovateľa, ak sa
tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť ( R 36/1996). Vzhľadom

na vyššie uvedené aj podľa odvolacieho súdu, podaním trestného oznámenia zo strany žalovanej
1/ na žalobcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ktorému by
zákon poskytoval právnu ochranu. Čo sa týka žalobcom uvádzaného rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo
137/2008, odvolací súd tak ako správne uviedol i súd prvej inštancie, konštatuje, že toto rozhodnutie sa
týka iných skutkových okolností a to súkromného života muža a ženy, ktoré nebolo predmetom trestného

stíhania. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú a
správne zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých svedkov ako nadbytočný.

17. Čo sa týka časti žaloby proti žalovanej 1/ týkajúci sa jej vyjadrenia v spravodajskej relácii žalovaného
2/ zo dňa 04.10.2012 bolo vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie, a to prehratím CD

nosiča s celou spornou reportážou zistené, že reportáž začína záberom na moderátorku v štúdiu TV
Markíza, kde moderátorka D. Puškárová uviedla titulok týmito slovami: "Tréner karate vraj sexuálne
zneužil svoju vtedy sedemnásť ročnú zverenkyňu. Dnes sa postavil pred trenčianskeho sudcu."
NasledujezábernaV.C.,hovorcusúdovvTrenčíne,ktorýuvádza: "VPražskomhotely3dniobmedzoval
jej osobnú slobodu a o rok neskôr ju mal vo vlastnom byte prinútiť k orálnemu sexu." Počas rozprávania

hovorcu je záber na žalobcu F. S., ktorý prichádza na Okresný súd Trenčín, záber je spred budovy
súdu. Reportér TV Markíza (V. A.) uvádza: "Tento muž podľa prokuratúry vylákal svoju zverenkyňu na
sústredenie do Brna. Nakoniec skončili v Prahe a o rok neskôr aj u neho doma." Počas tejto reportáže je
záber, ako F. S. vošiel do budovy, prechádza kontrolou pri justičnej stráži a ide hore schodmi. Poškodená
uvádza (nie je záber na jej tvár): "To čo sa stalo bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále po 6 rokoch

to v sebe nemá uzavreté." Je zasa prestrih na hovorcu súdov v Trenčíne, ktorý uvádza: "Obžalovaný
ako tréner karate spáchal zločin obmedzovania osobnej slobody a zločin sexuálneho násilia voči svojej
zverenkyni." Reportér uvádza: "Pred sudcom 46 ročný tréner prehlásil, že je nevinný". Počas tohto je
záber na F. S., ako sedí pred pojednávacou miestnosťou. Je záber na žalobcu F. S. a tento za chôdze
reportérovi uvádza: "Je to celé vymyslené a nie je to pravda." Nasleduje otázka reportéra: "a čo si o tom

myslíte?"... F. S. už odchádza dolu schodmi... Hovorí poškodená (bez záberu na jej tvár): "Ja k tomu
človeku v podstate necítim nič. Ja len chcem, aby si on uvedomil, že spravil niečo zlé". Počas tohto bol
záber na F. S. sediaceho pred pojednávacou miestnosťou. Pred budovou súdu končí reportáž týmito
slovami: "Ak obvinenému trénerovi dokážu vinu, môže stráviť za mrežami až 15 rokov. Z Trenčína V.
A., TV Markíza. Z uvedenej prehrávky CD z predmetnej relácie teda vyplynulo, že žalovaná 1/ uviedla

nasledovné vety bez záberu na jej tvár: "To čo sa stalo, bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále
po 6 rokoch to v sebe nemá uzavreté." " Ja k tomu človeku v podstate necítim nič. Ja len chcem,
aby si on uvedomil, že spravil niečo zlé". V danom prípade aj podľa odvolacieho súdu sa žalovaná
1/ na verejnosti pred kamerou a kameramanom žalovaného 2/ vyjadrila všeobecne bez uvádzaniakonkrétnych okolností, avšak ku skutočnostiam, ktoré konkrétne uvádzali iné osoby a to hovorca KS v
Trenčíne a pracovník žalovaného 2/. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyjadrenie žalovanej 1/
nebolo neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorému by zákon poskytoval

právnu ochranu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnako aj v tejto časti žalobcom uvádzané
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 137/2008 sa týka iných skutkových okolností, ako sú uvádzané v
žalobe a preto aj v tejto časti súd prvej inštancie správne žalobu zamietol ako nedôvodnú a zamietol aj
návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých svedkov ako nadbytočný.

18. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti žaloby žalobcu proti žalovanému 2/, súd prvej
inštancie správne uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že nenamieta samotné zverejnenie
skutočností, ale tvrdenia nepravdivých údajov o jeho správaní, teda žalobca ani nenamieta zverejnenie
jeho podobizne žalovaným 2/ v predmetnej spravodajskej relácii. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 27.02.2019 ( č.l. 131-133), kde právny zástupca žalobcu
na otázku sudkyne uviedol, že v žalobe nenamietajú samotné zverejnenie, ale tvrdenia nepravdivých

údajov o správaní žalobcu. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že žalobca poukazoval v žalobe len jednou
vetou na to, že žalovaný 2/ zverejnil jeho podobizeň, ktorú nasnímal na chodbe súdu, túto skutočnosť
skutkovo však ani neoznačoval za neoprávnený zásah, z ktorého by vyvodzoval nároky podľa § 13
Občianskeho zákonníka. V samotnej žalobe akcentoval výlučne to, že k zásahu do cti, vážnosti,
do súkromného života a do prezumpcie neviny zasiahli žalovaní zverejnením nepravdivých tvrdení.

Tejto argumentačnej línii, ktorá sa zamerala výlučne na nepravdivosť prednesených tvrdení, potom
zodpovedá aj petit žaloby, kde žalobca žiada, aby sa mu žalovaný 2/ ospravedlnil len za nepravdivé
tvrdenia o tom, že v novembri 2006 v pražskom hoteli tri dni obmedzoval osobnú slobodu svojej
zverenkyne a o rok neskôr ju mal vo vlastnom byte prinútiť k orálnemu sexu. Nežiadal ale, aby
sa mu žalovaný ospravedlnil za nasnímanie jeho podobizne. Aj ujmu, ktorú žiadal odčiniť priznaním

peňažnej náhrady, vyvodzoval z vyslovenia nepravdivých skutkových tvrdení o tom, že spáchal trestné
činy a nie z nasnímania svojej podobizne. Žalobca teda počas celého konania skutkovo nasnímanie
podobizne za nezákonný zásah ani neoznačil. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z toho, ako je žaloba
skutkovo vymedzená, ktorým skutkovým vymedzením je súd viazaný, pričom žalobcom prezentovaný
popis skutku súd vždy následne len subsumuje pod príslušné zákonné ustanovenie, ale skutkové

tvrdenia žalobcu svojvoľne nedopĺňa, nemodifikuje. Pokiaľ ale podporne žalobca argumentoval tým,
že silu (podľa žalobcu neprijateľných) slovných výrokov umocnilo to, že bol nasnímaný a verejnosť
ho mala možnosť vidieť v reportáži, odvolací súd uvádza, že ani táto argumentácia nemôže žalobcovi
privodiť úspech v spore. Tvrdenia žalovaného 2/ neboli vyhodnotené ako neoprávnený zásah, ale
ako dovolené poskytovanie informácií o trestnom konaní v medziach zachovania prezumpcie neviny,

primerané zobrazenie podobizne žalobcu popri takto v súlade so zákonom prezentovaných tvrdeniach
preto samo osebe nemohlo do osobnosti žalobcu vyvolať negatívny zásah. Ak by aj žalobca namietal
nezákonné zverejnenie jeho podobizne v predmetnej relácii, súd prvej inštancie správne uviedol, že by
ju bolo potrebné považovať za nedôvodnú, pretože zo strany žalovaného 2/ išlo o použitie podobizne
žalobcu na základe zákonnej spravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre

účely televízneho spravodajstva. Pokiaľ išlo o časť žaloby proti žalovanému 2/ súd prvej inštancie ju
správne posúdil podľa § 11 ods. 1 § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a judikatúry súdov, podľa
článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv (Dohovoru), článku 6 ods. 2 Dohovoru, článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako správne
vychádzal z rozhodnutí ESĽP vo veci News Verlags GmbH c/a Rakúsko, vo veci Bladet Tromso a

Stensaas c/a Nórsko, vo veci Thoma c/a Luxembursko, vo veci Oberschlick c/a Rakúsko (č. 2), vo
veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 26.04.1979. Správne uviedol, že predmetom
tohtosporujekonfliktmedziústavouaRímskymdohovoromgarantovanouslobodouprejavužalovaného
2/ a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je tiež garantované ústavou (čl. 16, 19) ako aj
dohovorom(čl.8),pričompodstatousúdnehorozhodovaniajehľadanievyváženéhovzťahumedzitýmito

právami. Rovnako správne konštatoval, že tento konflikt sa rieši prostredníctvom zásady ich spravodlivej
rovnováhy / proporcionality/ (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010), pričom všetky základné práva
a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde
k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Za účelom zistenia tejto
rovnováhy súd prvej inštancie správne vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na

otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade " hovoril" (uverejnil informáciu). K prvej
otázke KTO zásah vykonal správne uviedol, že z judikatúry ESĽP i slovenských súdov vyplýva, že v
tejto veci privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám.
Novinári majú povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu averejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru
preháňania a provokácie. Z uvedenej judikatúry súdov vyplýva v prejednávanom spore, že žalovaný 2/
požívavyššiuochranusvojhoprávanasloboduprejavuakožalobcanaochranusvojhoprávonaochranu

osobnosti. K otázke O KOM bola relácia a do koho osobnostnej sféry sa zasahovalo správne uviedol,
že súdna judikatúra uvádza, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej
sféry sú najširšie u politikov a najužšie u "bežných" občanov. Vecou verejnou je nie len všetka agenda
štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote a ďalej všetko, čo
na seba upútava verejnú pozornosť. Podľa judikatúry súdov bol aj podľa odvolacieho súdu žalobca

ako tréner karate mládeže osobou, ktorá sa venovala verejnému životu a veci verejnej a patrila do
skupiny osôb, ktorá musí znášať širšiu hranicu akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcej sa jeho
osoby i jeho trénerskej činnosti. V prejednávanej veci ani podľa odvolacieho súdu nešlo o čisto vzťah 2
"obyčajných" ľudí a to 17-ročného dievčaťa a 46-ročnému muža a o zverejnenie okolností ich citového
a intímneho života, ale išlo o vzťah, vychádzajúci z ich záujmovej športovej činnosti - trénovania karate
mládeže žalobcom, teda o vzťah učiteľ- žiak, čo patrí medzi veci verejné. Z tohto teda vyplýva vyššia

miera ochrany práva na slobodu prejavu žalovaného 2/ oproti právu žalobcu na ochranu osobnosti. K
otázke ČO bolo obsahom reportáže súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že išlo o vec dôležitého
verejného záujmu a to ochranu záujmov detí. Deti predstavujú zvlášť ohrozenú skupinu ľudí, pričom
rodičia sa spoliehajú práve na v danom prípade trénerov, že budú nahrádzať rodičovskú ochranu.
Pozícia žalobcu ako trénera, ktorému rodičia zverili mnoho detí, vylučuje teda aj podľa odvolacieho

súdu súkromný a neverejný charakter danej trestnej kauzy. Rodičia detí mali právo a záujem byť o
priebehu konania informovaní, preto žalovaný 2/ mal povinnosť prinášať verejnosti uvedené informácie
aj napriek tomu, že majú negatívny charakter ( rozhodnutie ESĽP vo veci Handyside proti Spojenému
kráľovstvu r. 1976). Čo sa týka konštatovania súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ si tým plnil svoju
úlohu "strážneho psa" demokracie, odvolací súd uvádza, tak ako vo vyjadrení k odvolaniu uviedol

žalovaný2/(sktorýmnázoromsastotožňuje),žeuvedenéslovnéspojeniepramenívofundamentálnom
význame médií, ktorý spočíva v informovaní verejnosti o veciach verejných, pričom bez možnosti
médií informovať a možnosti verejnosti informácie prijať by demokratické zriadenie nemohlo skutočne
fungovať či existovať, pritom nemusí ísť výlučne o informácie týkajúce sa demokratického zriadenia.
V prejednávanej veci však išlo o ochranu záujmov detí a maloletých, čo je jeden z veľmi dôležitých

pilierov a základných princípov demokratického štátneho zriadenia. Týmto je teda daná vyššia ochrana
práva žalovaného 2/ na slobodu prejavu oproti právu žalobcu na ochranu osobnosti. K otázke KDE
bola reportáž súd prvej inštancie správne poukázal na uverejnenú súdnu judikatúra, podľa ktorej vo
všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných
práv, avšak ak je ich autorom novinár alebo média, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery

neutralizuje toto kritérium. Odvolací súd uvádza, že uvedené znamená, že ak by informáciu nešíril
novinár, bolo by možné priznať vyššiu ochranu žalobcovým právam, nakoľko však išlo o informáciu
šírenú novinárom, jeho privilegované postavenie neutralizovalo kritérium hromadného zverejnenia a
poskytlo šíreniu informácií (slobode prejavu) vyššiu mieru ochrany, teda v danom prípade ochrana práv
je vyššia na strane žalovaného 2/. K otázke KEDY bola reportáž zverejnená súd prvej inštancie správne

poukázal na rozhodnutie ÚS SR Pl. ÚS 5/03, podľa ktorého verejnosť má právo na aktuálne informácie
a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Existuje verejný záujem na tom, aby
verejnosť dostala informácie týkajúce sa činnosti štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom
konaní. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom konaní poskytne novinárom určité informácie, verejnosť
ich má právo dostať a úlohou novinárov je ich verejnosti sprostredkovať. Nie je úlohou novinárov tieto

informácie selektovať, pretože verejnosť má právo na úplné a presné informácie (rozsudok ESĽP vo
veci News Verlag GmbH a CoKG proti Rakúsku z r. 2000). Je naopak na štátnych orgánoch, aby zvážili,
ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov a masmédií verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi (rozhodnutie ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z r.
1999). Podľa rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 2/1999 každý má právo spoľahnúť sa (dôvera v právo)

na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne
dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná. V prejednávanej veci išlo o spravodajskú reportáž, ktorá
bola natočená žalovaným 2/ pred začatím súdneho pojednávania dňa 04.10.2012, ktoré sa začalo o
9:35 hodine a skončilo sa o 16:30 hod. a to bez účasti verejnosti, ktorá bola súdom vylúčená. Z obsahu
predmetnej reportáže vyplýva, že obsahovala aktuálne informácie v čase natáčania, t.j. do začatia

súdneho pojednávania dňa 04.10.2012 do 9:35 hod. Súdne pojednávanie skončilo o 16:30 hod., nie
však rozhodnutím okresného súdu oslobodením obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby ako nesprávne
uviedol súd prvej inštancie, nakoľko rozsudok bol okresným súdom vyhlásený dňa 11.12.2012, a
predmetná spravodajská relácia bola odvysielaná v TV dňa 04.10.2012 o 19:00 hod. s obsahom, akobola natočená pred začatím súdneho pojednávania s úvodným slovom moderátorky žalovaného 2/ a to,
že dnes sa postavil pre trenčianskeho sudcu tréner karate. Moderátorka k reportáži viac nič neuviedla,
ani na jej konci, ani samotný redaktor V. Bujna, ktorý reláciu spracoval. V tejto súvislosti potom súd prvej

inštancie správne uviedol že od skončenia súdneho pojednávania o 16:30 hod. do začatia večerných
správ o 19:00 hod. ubehla doba 2,5 hodiny, avšak nesprávne a nadbytočne sa zaoberal otázkou, či za
túto dobu bolo možné prepracovať reportáž resp. doplniť reportáž na jej konci o slová moderátorky, ktorá
by oznámila výsledok súdneho konania na okresnom súde, nakoľko v tento deň nebolo rozhodnuté o
oslobodení žalobcu spod obžaloby, ale až dňa 11.12.2012. Teda v prejednávanej veci nesprávne zistil

nerovnováhu otázky KEDY bola predmetná reportáž uverejnená. K otázke AKO boli informácie v relácii
formulované súd prvej inštancie správne s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
konštatoval, že novinárska sloboda, teda aj médií, tiež zahrňuje možné odchýlenie sa k určitému stupňu
"nadsázky" alebo dokonca provokácie a je uznávaná dobrá viera novinára v prípade, že si overil fakty
a tlač nenesie zodpovednosť ani vtedy, ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov, pretože prispieva
k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, pričom tlač môže používať pri písaní článkov

určitú formu zjednodušenia. Na začiatku predmetnej reportáže hlavné informácie o súdnom pojednávaní
uvádzal priamo hovorca súdov v Trenčíne (ktorý nie je žalovaným, ani KS Trenčín) a nie reportér
žalovaného 2/, preto súd tieto výroky nemal dôvod skúmať. Ďalej v reportáži nasleduje vyjadrenie
reportéra žalovaného 2/, ktorý uvádza niektoré skutočnosti a však s uvedením zdroja informácií formou
" podľa prokuratúry", ktorým bol štátny orgán činný v trestnom konaní, pričom podľa súdnej judikatúry

žalovaný 2/ nemal povinnosť overovať si pravdivosť informácií od štátnych orgánov a selektovať ich
vyjadrenia. V tejto časti aj podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k zneužitiu práva žalovaného 2/
na slobodu slova. Z obsahu predmetnej reportáže mal aj odvolací súd za preukázané, že priestor na
vyjadrenie dostal aj žalobca a žalovaná 1/ a na záver redaktor žalovaného 2/ v podmieňovacom tvare
(polemický výrok) uviedol, že ak obvinenému (t.j. žalobcovi) dokážu vinu, môže stráviť za mrežami

až 15 rokov. Ani v jednom svojom tvrdení redaktor žalobcu neoznačil za osobu vinnú zo spáchania
trestného činu, ale naopak ako osobu, ktorá len obvineniu z jeho spáchania čelí, ktorá sa obvineniu v
celom rozsahu bráni, pričom dôvodnosť posúdenia obžaloby ako aj obrany žalobcu ako obžalovaného je
povinnosťou súdu, ktorý sa prípadom už začal zaoberať. Treba dodať, že reportér ani nepoužil (pre neho
prípustnú) mieru provokácie, aby zaujal divákov, spôsob jeho vyjadrovania je presný (zodpovedá tiež

opisu skutku podľa obžaloby), nevystupuje v pozícii osoby ostro sa vyhraňujúcej proti žalobcovi, redaktor
dal priestor na vyjadrenie obžalovanému aj poškodenej. Rovnako reportér sa nevyjadruje ani nesprával
tak, aby bol žalobca v očiach diváka vykreslený negatívne ako definitívny páchateľ, ale uviedol, že skutky
v reportáži prezentované, sú skutkami podľa obžaloby. Reportér nepoužíval také výrazy, ktoré by bolo
možné interpretovať rôzne, ale jednoduché pojmy a tvrdenia, z ktorých si laický avšak nepochybne

pozorný divák vyvodí len to, že žalobca čelí obvineniu, ktoré odmieta a proti ktorému sa bráni. Tiež
nemožno vyvodiť, že by reportér prípadne čerpal už informácie z právoplatného rozsudku, ale že skutky
kladené za vinu žalobcovi, majú svoj základ ešte len v podanej obžalobe. Reportér ani nerobil žiadne
závery o tom či je pravdepodobnejšia verzia poškodenej alebo či je pravdepodobnejšia verzia žalobcu
o tom, že skutky nespáchal, nepodsúval verejnosti žiadne také indície, z ktorých by divák mal tendenciu

si urobiť obraz skôr o tom, že žalobca sa s určitosťou na poškodenej uvedených skutkov aj dopustil.
Reportér nehodnotil, nesúdil, nemoralizoval, len informoval na podklade údajov z dostupných oficiálnych
zdrojov, pričom prednesené tvrdenia nepredstavujú neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu
osobnosti, neporušujú prezumpciu neviny a ani žalobcu v očiach verejnosti nedehonestujú, čo do jeho
cti a vážnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené aj v tejto časti súd prvej inštancie správne žalobu zamietol

a správne zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých svedkov ako nadbytočný, nakoľko ako
z vyjadrenia žalobcu zo dňa 11.03.2019 vyplýva, svedkovia sa mali vyjadriť k náhrade nemajetkovej
ujmy a následkom údajného neoprávneného zásahu, keďže súd dospel k záveru, že k neoprávnenému
zásahu do žalobcových práv nedošlo, bolo ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov nadbytočné.

19.V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu
odvolací súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez

znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, pričom dostatočne savysporiadal i s námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval námietky
žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/, odvolací súd
priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).